Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 16XECdo/10/2016 z 22. 5. 2016 Citácia: uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22. mája 2016, sp. zn. 16XECdo/10/2016, ECLI:SK:NSSR:2016:4208214997.2 Najvyšší súd | 16XECdo/10/2016 | ECLI:SK:NSSR:2016:4208214997.2 | 2016-05-22 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: EP, § 109 ods. 1 písm. c) OSP, § 237 OSP, § 237 OSP, § 237 OSP, § 237 OSP, § 237 OSP, § 218 ods. 1 písm. c) OSP, § 243b ods. 5 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/4f40c0e6-de2b-493c-b2a2-4c5df4be5ffa Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:4208214997.2 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 16XECdo/10/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4208214997
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Pramuková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:4208214997.2

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich
Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: C. M., nar.
XX. D. XXXX, naposledy bytom X., zastúpenému opatrovníkom JUDr. X. Z., vyššou súdnou úradníčkou
Okresného súdu Nové Zámky, o vymoženie 366,46 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Komárno pod sp. zn. 13Er/718/2008, o odvolaní a dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského
súdu v Nitre zo dňa 31. marca 2014 č. k. 11CoE/59/2014-58 a o návrhu oprávneného na prerušenie
dovolacieho konania, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolacie konanie z a s t a v u j e .
II. Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .
III. Dovolanie oprávneného o d m i e t a .
IV. Povinnému n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Komárno uznesením zo dňa 04. februára 2013, č. k. 13Er/718/2008-13 exekúciu
vyhlásil za neprípustnú a zastavil. V odôvodnení uznesenia poukázal na ustanovenie § 57 ods. 1
písm. g/ Exekučného poriadku. Prvostupňový súd uviedol, že rozhodcovská doložka bola spôsobilá
vytvoriť neprekonateľnú prekážku pred uplatnením ústavného práva spotrebiteľa na prístup k súdu.
Rozhodcovská doložka zakladá značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech
spotrebiteľa, preto je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Neplatná rozhodcovská doložka nebola
spôsobilá založiť právomoc rozhodcovského súdu. Predložený rozhodcovský rozsudok vzhľadom na
absenciu právomoci rozhodcovského súdu nie je možné považovať za spôsobilý exekučný titul.

Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa 31. marca 2014 č. k.
11CoE/59/2014-58 napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil. Návrhy oprávneného na
prerušenie konania zamietol. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že predložený exekučný titul je
materiálne nevykonateľný, nakoľko rozhodcovská doložka uvedená vo všeobecných podmienkach
poskytnutia úveru je neprijateľnou podmienkou a ako taká je neplatná, pričom absencia tejto vlastnosti
spôsobuje neodstrániteľnú prekážku brániacu vo vykonávaní exekúcie. Návrhy oprávneného na
prerušenie odvolacieho konania odvolací súd zamietol s odôvodnením, že exekučné konanie nie je
možné prerušiť (§ 36 ods. 5 Exekučného poriadku) a zároveň nevznikla potreba predložiť vec Súdnemu
dvoru Európskej únie, nakoľko ide o akademické otázky, ktoré nemajú základ v prejednávanom spore.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu, proti výroku, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie súdu
prvého stupňa o zastavení exekúcie, podal dovolanie oprávnený, ktorý žiadal, aby dovolací súd
uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil
ustanovením § 237 písm. a/, b/, d/, e/, f/ O. s. p., t. j., že rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, že ten kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, že v



tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, nepodal
sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom a ako dovolací dôvod uvádzal, že v konaní došlo k vadám uvedeným
v § 237, konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a
rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p.).

Podľa jeho názoru exekučný súd nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského
rozsudku, ani zmluvu, na základe ktorej bol vydaný. Vedľajší účastník podľa názoru dovolateľa nemal
spôsobilosť byť účastníkom konania. Vo veci je daná prekážka právoplatne rozhodnutej veci. Považoval
za neprijateľné, aby súd poprel prípustnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, pretože nebol
podaný návrh na začatie konania o jeho zrušenie, hoci podľa zákona bol potrebný a taktiež boli splnené
všetky podmienky pre právoplatnosť a vykonateľnosť rozsudku. Odňatie možnosti pred súdom konať
vyvodzoval zo skutočnosti, že súdy nevyzvali a ani inak nekomunikovali s oprávneným o jeho právnych a
skutkových návrhoch, že svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnili, že vo veci nevytýčili pojednávanie
hoci tak boli povinné urobiť a že exekučný súd neumožnil oprávnenému viesť kontradiktórne súdne
konanie. Uviedol rozsiahlu argumentáciu k skutočnosti, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na
nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej
zmluve uzatvorenej medzi oprávneným a povinným.

Oprávnený podal proti uzneseniu odvolacieho súdu vo výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
odvolanie, ktorým žiadal uvedené rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) najskôr skúmal, či sú dané procesné
predpoklady, za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávneného.

Oprávnený v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bol už účastníkom
konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach pred najvyšším súdom, v ktorých
- tak, ako aj v tomto prípade - podal odvolanie proti rozhodnutiu krajského súdu; najvyšší súd konanie
o jeho odvolaniach v týchto veciach zastavil (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu z 29. apríla
2013 sp. zn. 3OboE/1/2013, ako aj z 18. júna 2013 sp. zn. 3OboE/25/2013) s tým, že: a) odvolaním
možno napadnúť len rozhodnutie súdu prvého stupňa, b) rozhodnutie krajského súdu, ktorým bol
v odvolacom konaní zamietnutý návrh na prerušenie konania a ktorým bolo potvrdené odvolaním
napadnuté rozhodnutie, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého stupňa (ale je rozhodnutím
odvolacieho súdu), c) najvyšší súd na rozhodnutie o odvolaní smerujúcom proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu nie je funkčne príslušný (§ 9 ods. 1 a 2 O. s. p. a § 10 ods. 1 a 2 O. s. p.). Najvyšší súd na uvedené
rozhodnutia v podrobnostiach poukazuje s tým, že aj v preskúmavanej veci sa stotožňuje s právnymi
závermi v nich vyjadrenými.

Vzhľadom na to, že funkčná príslušnosť najvyššieho súdu na prejednanie odvolania oprávneného nie je
daná, najvyšší súd konanie o odvolaní zastavil (§ 103 a § 104 ods. 1 O. s. p.).

Najvyšší súd, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, že dovolanie podal včas oprávnený
zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 veta druhá O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§
243a ods. 3 O. s. p.) skúmal, či je dôvodný jeho návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109
ods. 1 písm. c/ O. s. p..

K podobnému návrhu oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší súd vyjadril
vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých ten istý oprávnený
vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad uvádza najvyšší súd rozhodnutia z 09. júna
2014 sp. zn. 3Oboer/174/2013, z 12. marca 2014 sp. zn. 3Oboer/58/2013, z 12. mája 2014 sp. zn.
3Oboer/148/2013, z 11. apríla 2013 sp. zn. 6Cdo/323/2012, z 11. apríla 2014 sp. zn. 4Cdo/283/2012,
z 23. apríla 2014 sp. zn. 3Oboer/136/2013, z 12. mája 2014 sp. zn. 3Oboer/138/2013, z 29. mája
2014 sp. zn. 3Oboer/90/2013 a z 25. augusta 2014 sp. zn. 3Oboer/297/2013 a 3Oboer/299/2013, na
ktoré v podrobnostiach poukazuje s tým, že s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj
v preskúmavanej veci, pre účely ktorej opakuje, že Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať
rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov
inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup súdov vo
veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p., má podklad v



aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania. Z určujúceho hľadiska teda
išlo zo strany súdov nižších stupňov o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov
(Občianskeho zákonníka a Exekučného poriadku). Dovolací súd vzhľadom na to nedôvodný návrh na
prerušenie konania zamietol.

V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal,
či oprávneným podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V
prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu,
proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p., dovolateľom napadnuté
uznesenie ale nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávneného preto podľa § 239 ods. 1 a
2 O. s. p. prípustné nie je.

Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. c/ a g/ O. s. p. netvrdil a existencia týchto vád
nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

K obsahovo rovnakým námietkam oprávneného, z ktorých vyvodzuje prípustnosť a opodstatnenosť
jeho dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril vo viacerých iných, skutkovo
a právne obdobných právnych veciach, v ktorých ten istý oprávnený vystupoval v procesnom postavení
dovolateľa. Ako príklad uvádza najvyšší súd rozhodnutia z 09. júna 2014 sp. zn. 3Oboer/174/2013, z 12.
marca 2014 sp. zn. 3Oboer/58/2013, z 12. mája 2014 sp. zn. 3Oboer/148/2013, z 11. apríla 2013 sp. zn.
6Cdo/323/2012, z 11. apríla 2014 sp. zn. 4Cdo/283/2012, z 23. apríla 2014 sp. zn. 3Oboer/136/2013,
z 12. mája 2014 sp. zn. 3Oboer/138/2013, z 29. mája 2014 sp. zn. 3Oboer/90/2013 a z 25. augusta
2014 sp. zn. 3Oboer/297/2013 a 3Oboer/299/2013, z 29. mája 2014 sp. zn. 3Oboer/70/2013, z 18.
júna 2014 sp. zn. 3Oboer/81/2013, z 29. júla 2014 sp. zn. 3Oboer/149/2013, z 29. mája 2014 sp. zn.
3Oboer/163/2013 a zo 14. augusta 2014 sp. zn. 3Oboer/229/2013 a konštatuje, že právne závery, ku
ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.

V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že:
1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O. s. p.) je daná, iba ak
súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov v exekučných veciach ale vyplýva
priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku),
2. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím o veci samej a preto nezakladá prekážku
právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d/ O. s. p. (viď aj rozhodnutie najvyššieho súdu z
01. februára 2012 sp. zn. 5Cdo/205/2011 a tiež Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 13. júna
2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012),
3. ustanovenie § 237 písm. e/ O. s. p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal a meritórne rozhodol
vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania - nebol podaný (žiadny) návrh na
začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez návrhu; v danom prípade ale bol podaný návrh na
vykonanie exekúcie,
4. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd pri skúmaní, či je exekučný titul
vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie
exekúcie a z exekučného titulu a nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne
upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O. s. p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti
dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,
5. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd oboznamovanie s obsahom listín,
ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený exekučný titul je formálne, aj
materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne
- teda aj bez nariadenia pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného - môže
exekučný súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti exekučného titulu)
v neskorších štádiách exekučného konania,
6. ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý nemal
právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon rozhodnutia a neznemožňuje
oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.); pokiaľ v určitej veci nedošlo k
uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade
ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).



7. ak exekučný súd pri preskúmavaní exekučného titulu vychádza z iných dôkazov než tých, ktoré sú
výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a
žiadosť o vydanie poverenia) a na tomto základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je
povinný dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania. Pre udržateľnosť napadnutého
postupu a uznesení však postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku,
(pozri aj stanovisko Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PLz. ÚS 1/2014 prijaté na neverejnom
zasadnutí pléna dňa 07. mája 2014).

Tieto právne závery (viď bod 1. až 7.) zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci.

K dovolateľom vytýkanej vade podľa § 237 písm. b/ O. s. p., spočívajúcej v neexistencii právneho dôvodu,
aby vystupovalo občianske združenie ako vedľajší účastník v exekučnom konaní vedenom na Okresnom
súde Zvolen pod sp. zn. 33 (správne má byť 22Er/791/2008 - pozn. dovolacieho súdu) a neskôr na
Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 16CoE/30/2014, dovolací súd uvádza, že spôsobilosťou byť
účastníkom konania sa rozumie spôsobilosť subjektov mať procesné práva a povinnosti, ktoré procesné
právo priznáva účastníkom konania. Ide teda o procesnú subjektivitu. Túto spôsobilosť upravuje O.
s. p. v ustanovení § 19 tak, že ju má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti, inak len ten,
komu ju zákon priznáva. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že súd prvého stupňa a aj odvolací súd
konali ako s účastníkmi konania so subjektmi, ktoré majú spôsobilosť byť účastníkom konania. Zároveň
v predmetnom exekučnom konaní nevystupovalo na strane povinného občianske združenie ako vedľajší
účastník. Vzhľadom na uvedené nebolo konanie súdov zaťažené vadou v zmysle § 237 písm. b/ O. s. p.

Osobitne k námietke oprávneného, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, aj
keď podľa zákona tak boli povinné urobiť, najvyšší súd konštatuje, že tak ako správne poznamenal
oprávnený, zákonom č. 230/2012 Z. z. účinným od 09. augusta 2012 (zákon bol účinný do 31. decembra
2012) bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý ustanovenie § 57 Exekučného poriadku doplnil o ods.
5, v zmysle ktorého súd nariadi pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Dovolateľ
namietal, že pokiaľ súd prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú a následne ju
zastavil, mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia. Tvrdenie dovolateľa však je mylné. Súd prvého
stupňa nemohol postupovať podľa uvedeného ustanovenia, nakoľko v danom prípade exekúciu zastavil
uznesením z 04. februára 2013 a uvedené ustanovenie stratilo účinnosť uplynutím dňa 31. decembra
2012. Odvolací súd v danom prípade postupoval v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O. s. p., ak o
odvolaní oprávneného rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo potrebné zopakovať
alebo doplniť dokazovanie v zmysle § 214 ods. 1 O. s. p. a rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných
dôvodov v zmysle písm. b/ až d/ uvedeného ustanovenia, pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu
musí vždy nariadiť pojednávanie; nariadenie pojednávania bolo na úvahe odvolacieho súdu.

Dovolateľom namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov, nepreskúmateľnosť ich
rozhodnutí (R 111/1998 a tiež III. ÚS 551/2012) a nesprávnosť právneho posúdenia, na ktorých tieto
rozhodnutia spočívajú (R 54/2012), nie sú vady konania v zmysle § 237 O. s. p. a prípustnosť dovolania
nezakladajú.

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád konania tvrdených
dovolateľom, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O. s. p. a prípustnosť podaného dovolania
nevyplýva z § 239 O. s. p., najvyšší súd odmietol procesne neprípustné dovolanie oprávneného podľa
§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.

Oprávnený z procesného hľadiska zavinil, že sa konanie o jeho odvolaní muselo zastaviť a vznikla mu
povinnosť nahradiť povinnému trovy tohto konania (§ 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 146 ods. 2 O. s.
p.). V konaní o jeho dovolaní vzniklo procesne úspešnému povinnému právo na náhradu trov konania
proti oprávnenému, ktorý úspech v dovolacom konaní nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224
ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky nepriznal povinnému náhradu
trov týchto konaní, lebo nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 O. s. p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.



Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.