Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10SZa/5/2016 z 24. 2. 2016
Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 24. februára 2016, sp. zn. 10SZa/5/2016, ECLI:SK:NSSR:2016:7015201439.1
Najvyšší súd | 10SZa/5/2016 | ECLI:SK:NSSR:2016:7015201439.1 | 2016-02-24 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov
Citované ustanovenia: § 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z., § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z., § 89 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/a64a8d67-127a-4727-b8e7-4c8ce0a3f326
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:7015201439.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 10SZa/5/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7015201439
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Ďurišová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:7015201439.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republike v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej
a z členov JUDr. Jany Henčekovej PhD. a JUDr. Igora Belka, v právnej veci navrhovateľa: V. B., nar.
XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Pakistanská islamská republika, zastúpený: Centrum právnej pomoci,
Kancelária Košice, Moyzesova 18, Košice, proti odporcovi: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej
a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej
polície Policajného zboru Trnava, Paulínska 13, Trnava, o preskúmanie rozhodnutia odporcu č. p. PPZ-
HCP-BA9-213-012/2015-AV zo dňa 09.12.2015, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského
súdu v Košiciach č. k. 1Sp/54/2015 -22 zo dňa 11.01.2016, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 1Sp/54/2015-22 zo dňa
11. januára 2016   p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.

Odporca rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-BA9-213-012/2015-AV zo dňa 09.12.2015 podľa § 88 ods. 1 písm.
c) s poukazom na § 84 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) zaistil navrhovateľa dňa 09.12.2015 na účel
zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu podľa osobitného predpisu a stanovil dĺžku doby zaistenia
do odovzdania navrhovateľa v zmysle Nariadenia Rady ES č. 604/2013, ktorým sa stanovujú kritériá a
mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu
podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských
štátov (ďalej len „nariadenie Dublin III.“), najdlhšie však do 15.04.2016. V zmysle § 88 ods. 5 zákona o
pobyte cudzincov ho umiestnil v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia odporca poukazoval na to, že navrhovateľ im bol odovzdaný
dňa 15.10.2015 na bývalom hraničnom priechode medzi Českou republikou (ďalej len „ČR“) a
Slovenskou republikou (ďalej len „SR“) Hodonín - Holič, pričom odovzdanie sa uskutočnilo na základe
čl. 2 od. 5 Dohody medzi vládou SR a ČR o odovzdávaní a prijímaní osôb na spoločnej štátnej
hranici z dôvodu neoprávneného pobytu navrhovateľa. Uviedol, že u navrhovateľa vzniklo podozrenie
z dopustenia sa priestupku v zmysle § 118 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov tým, že mal
neoprávnený pobyt na území SR, pričom nelegálne vstúpil z územia Maďarska na územie SR bez
cestovného dokladu, bez víza alebo povolenia na pobyt, ktoré by ho oprávňovali na vstup a pobyt a
oprávnenie na vstup a pobyt nevedel nijako preukázať.



Totožnosť navrhovateľa bola zistená na základe podkladov od Krajského riaditeľstva Polície hlavného
mesta Prahy, Odboru cudzineckej polície, Oddelenie pobytovej kontroly, Pátranie a eskort, ako aj na
základe čestného vyhlásenia totožnosti, ktoré o sebe navrhovateľ vyhlásil v zápisnici dňa 15.10.2015,
keďže nedisponoval fyzicky žiadnym dokladom totožnosti, pričom lustráciou v informačných systémoch
bolo zistené, že na území SR nemá udelené žiadne povolenie na pobyt (trvalý, prechodný respektíve
tolerovaný), ani nie je žiadateľom o udelenie azylu na území SR.

Z podkladov, ktoré predložila Polícia ČR k žiadosti o odovzdanie bolo zistené, že dňa 31.08.2015 bol
navrhovateľ kontrolovaný Políciou ČR vo vlaku EC 170 Hungaria s východzou stanicou Budapešť, ktorý
pokračoval územím SR na územie ČR. Nevedel však preukázať oprávnenie na vstup a pobyt a následne
z dôvodu neoprávneného pobytu na území ČR bol odovzdaný políciou ČR na územie SR v rámci
readmisného konania dňa 15.10.2015.

Odporca konštatoval, že v danom čase boli splnené podmienky podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o
pobyte cudzincov, pretože navrhovateľ mal neoprávnený pobyt na území SR a členských štátov a preto
odporca vydal dňa 15.10.2015 rozhodnutie o administratívnom vyhostení s určením zákazu vstupu na
dobu dva roky pod č.p. PPZ-HCP-BA9-185-017/2015-AV na vtedy známu totožnosť navrhovateľa V. B.,
pričom dané rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 30.10.2015, avšak následne dňa 09.12.2015
bolo konanie o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu zastavené.

Na základe odpovede zo spoločného kontaktného pracoviska Čunovo - Rajka zo dňa 02.10.2015
odporca zistil, že navrhovateľ sa nenachádza v evidencii žiadateľov o azyl a preto začal dňa 15.10.2015
výkon readmisie, ktorá bola doručená príslušným orgánom Maďarska.

Následne z maďarskej strany dňa 03.11.2015 bola zaslaná odpoveď, z ktorej bolo zistené, že nie
je možné navrhovateľa odovzdať prostredníctvom readmisného konania z dôvodu nedostatočného
preukázania, že nelegálne pricestoval na územie SR z Maďarska. Danú odpoveď potvrdili maďarské
úrady aj dňa 09.11.2015. Následne odporca dňa 09.12.2015 zaslal maďarskej strane žiadosť o zaslanie
informácie, či sa navrhovateľ  nachádza v evidenciách Maďarska ako žiadateľ o azyl, pričom z doručenej
odpovede bolo zistené, že sa nachádza v evidencii Migračného úradu Maďarska, kde dňa 28.08.2015
požiadal o azyl v Maďarsku a bolo mu určené miesto pobytu v zariadení pre pobyt v Bicske.

Odporca ďalej uviedol, že na základe tejto skutočnosti bol následne dňa 09.12.2015 vydaný príkaz na
prepustenie navrhovateľa z Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach, a to z dôvodov
uvedených v § 90 ods. 2 písm. b) bod 1 zákona o pobyte cudzincov. V ten istý deň bol navrhovateľ
kontrolovaný hliadkou v obci Sečovce, pričom kontrolou vzniklo podozrenie, že  sa na území SR
nachádza neoprávnene a preto bol hliadkou odporcu predvedený do Útvaru policajného zaistenia pre
cudzincov v Sečovciach.

Dňa 09.12.2015 po predvedení bola s navrhovateľom spísaná zápisnica o podaní vyjadrenia v zmysle §
22 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní( ďalej len „Správny poriadok“), evidovaná pod číslom
PPZ-HCP-BA9-213-009/2015-AV za prítomnosti tlmočníka z jazyka urdu do slovenského a naopak,
ktorý je zapísaný v zozname znalcov a tlmočníkov vedenom na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej
republiky. Do zápisnice o podaní vyjadrenia sa navrhovateľ vyjadril, že pribratému tlmočníkovi rozumie
a súhlasí s tlmočením, nemá žiadne zdravotné problémy a nežiada o lekárske vyšetrenie, je schopný
vypovedať a nežiada prítomnosť právneho zástupcu. Ďalej uviedol, že nemá čo dodať k predmetnému
konaniu, pretože všetko už uviedol v predchádzajúcich zápisniciach.

Odporca zdôraznil, že totožnosť a azylové konanie bolo prioritne zistené a potvrdené na základe lustrácií
v evidenciách Maďarska (č. PPZ-MPS-CUN-5952/2015-BLH/21176 zo dňa 09.12.2015), pričom bola
zistená zhoda v konaní a krajina Maďarsko, kde bol navrhovateľ žiadateľom o azyl. Na základe daného
zistenia, že navrhovateľ požiadal o pridelenie štatútu azylanta v Maďarsku začal odporca konanie za
účelom zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu podľa osobitného predpisu (Dublinské konanie).
Dňa 09.12.2015 preto bolo telefonicky a písomne kontaktované Dublinské stredisko Migračného úradu
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „Dublinské stredisko Migračného úradu MVSR“)
z dôvodu prijatia opatrení, pridelenia identifikačného čísla dublinského konania a oboznámenia sa s
prípadom. Dňa 09.12.2015 pod č. p. MU-DS-680/2015-DŽ začalo Dublinské stredisko Migračného úradu
MVSR konanie v zmysle Nariadenia Rady (ES) č. 343/2003 ustanovujúceho kritériá a mechanizmy na



určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej štátnym príslušníkom tretej
krajiny v jednom členských štátov.

Odporca konštatoval, že nevyhnutným podkladom pre zaistenie navrhovateľa a pre vydanie jeho
rozhodnutia o zaistení je preukázanie začatia konania podľa nariadenia Dublin III. a skutočnosť, že
Maďarsko je štátom, kde navrhovateľ prvotne požiadal o azyl. Bolo dokázané, že navrhovateľ podal
svoju prvotnú žiadosť o udelenie azylu na území Maďarska, pričom žiadateľ o azyl na území Maďarska
sa mal počas konania zdržiavať v tejto hostiteľskej krajine a v určenom pobytovom tábore. Avšak túto
povinnosť nedodržal, svojvoľne opustil územie štátu, v ktorom požiadal o udelenie azylu a vycestoval z
územia hostiteľskej krajiny na územie SR, čím nedodržal podmienky azylového konania a neoprávnene
vycestoval do iných krajín schengenského priestoru, pričom na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu
prevozu podľa osobitného predpisu priamo slúži inštitút zaistenia, bez ktorého nie je možné vrátiť
navrhovateľa do krajiny, kde prvotne požiadal o udelenie azylu.

Odporca s poukazom na čl. 28 ods. 2 nariadenia Dublin III. mal za to, že z doteraz vykonaných úkonov a
dokazovania jednoznačne vyplýva, že navrhovateľ je osobou, u ktorej je značné riziko úteku (nelegálny
vstup na územie Maďarska, vyhýbanie sa hraničnej kontrole, svojvoľný odchod na územie iného štátu
Únie, namiesto pobytu v pobytovom tábore v Maďarsku, opustenie tejto krajiny a nelegálne pokračovanie
do iného štátu Únie).  Preto bolo v jeho prípade postupované v rámci konania o zaistení aj v zmysle
čl. 15 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES a tým dodržaný aj zákonný postup pre
zaistenie z pohľadu efektívnosti a účelnosti.

Ďalej uviedol, že nezaistením navrhovateľa by hrozilo, že sa dobrovoľne nevráti do pobytového tábora v
Maďarsku, ale bude sa pokúšať o útek do iných krajín Európskej únie, pričom sa bude skrývať a vyhýbať
sa azylovému konaniu tak ako doteraz. Z uvedeného vyplýva vysoké riziko úteku a preto bolo potrebné
navrhovateľa zaistiť a zabezpečiť návrat do štátu, kde prvotne požiadal o udelenie azylu. Poznamenal,
že v prípade navrhovateľa nie je možné uplatniť alternatívne donucovacie opatrenia.

V súlade s ustanovením § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, ako aj z zmysle čl. 28 ods. 3 nariadenia
Dublin III. stanovil dĺžku doby zaistenia najdlhšie do 15.04.2016. Dôvodil tým, že uvedená doba je
podľa správnej úvahy a skúseností priamo úmerná dobe zabezpečenia všetkých potrebných náležitostí
k realizovaniu konania v zmysle nariadenia Dublin III. Pri rozhodovaní o nevyhnutne potrebnom čase
zaistenia navrhovateľa bral do úvahy skutočnosť, že dňa 09.12.2015 bolo začaté konanie na účel
zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu podľa osobitného predpisu. Poznamenal, že aj súčasná
situácia v oblasti migrácie, utečeneckej krízy a riešenia štátnych príslušníkov tretích krajín je dôvodom
na určenie vyššie uvedenej doby zaistenia.

S poukazom na § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov uviedol, že v súčasnosti je zaistenie
navrhovateľa nevyhnutné. Účel zaistenia trvá, pretože je potrebné odovzdať navrhovateľa do krajiny, kde
prvotne požiadal o udelenie azylu - do Maďarska. Aj vzhľadom na riziko úteku navrhovateľa je potrebné
jeho zaistenie, a tak naplniť a vykonať úkony v zmysle nariadenia Dublin III.

Ďalej uviedol, že sa zaoberal aj otázkou rešpektovania súkromného a rodinného života navrhovateľa
v zmysle v čl. 8 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách(ďalej len
„Dohovor“). Práva navrhovateľa vyplývajúce z č1. 8 ods. 1 Dohovoru neupiera a plne ich rešpektuje.
Navrhovateľ nemá na území Slovenskej republiky žiadnu blízku rodinu, žiadne záväzky, nemá k
Slovenskej republike žiadne väzby, ani relevantné dôvody na zotrvanie na jej území, nakoľko žiadosť o
medzinárodnú ochranu podal na území Maďarska.

S poukazom na čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru konštatoval, že vzhľadom na začatie konania na
účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu podľa nariadenia Dublin III., rizika jeho úteku a
neoprávnenému vstupu na územie iného štátu Únie, je zaistenie v súlade s uvedeným článkom.

Poznamenal, že počas konania sa zaoberal a bral do úvahy aj Smernicu Európskeho parlamentu a
Rady 2008/115/ES zo 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu
štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území. Mal za to, že s
navrhovateľom sa zaobchádzalo humánne a dôstojne a boli rešpektované jeho základné práva v súlade



s medzinárodným a vnútroštátnym právom a taktiež boli dodržiavané zásady uznávané najmä Chartou
základných práv Európskej únie.

Záverom dodal, že  pri svojej činnosti postupoval v súlade so základnými zásadami správneho konania a
interpretačnými pravidlami, ako aj v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, pričom sa svedomite
a zodpovedne zaoberal každou vecou, ktorá bola predmetom konania bez zbytočných prieťahov a použil
najvhodnejšie prostriedky na dosiahnutie účelu. Postupoval v úzkej súčinnosti s navrhovateľom, ktorému
bola daná príležitosť, aby mohol svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladom
rozhodnutia o zaistení a uplatniť svoje návrhy za prítomnosti tlmočníka. Po preskúmaní okolností veci
konštatoval, že sú splnené podmienky podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z. a preto
rozhodol o zaistení navrhovateľa.

II.

Krajský súd v Košiciach napadnutým rozsudkom potvrdil  rozhodnutie odporcu č. p. PPZ-HCP-
BA9-213-012/2015-AV zo dňa 09.12.2015, ktorým odporca  podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte
cudzincov zaistil navrhovateľa dňom 09.12.2015 na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu
podľa nariadenia Dublin III., a zároveň stanovil dĺžku doby zaistenia navrhovateľa do jeho odovzdania,
najdlhšie však do 15.04.2016.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že podstatnou pre posúdenie zákonnosti napadnutého
rozhodnutia bola skutočnosť, či boli dané dôvody zaistenia podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte
cudzincov v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Konštatoval, že z konania odporcu jednoznačne
vyplýva, že navrhovateľ prvýkrát požiadal o azyl na území Maďarska, a to dňa 28.08.2015, čím je táto
krajina zodpovedná za navrhovateľa v zmysle nariadenia Dublin III.

Zdôraznil, že podstatou nariadenia Dublin III. je určenie kritérií a zodpovednosti niektorého zo štátov
únie, kde štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti požiada o udelenie azylu
po prvýkrát a v prípade, že sa takáto osoba pohybuje počas konania na územiach iných krajín,
zabezpečiť jej odovzdanie do prvotnej krajiny, S poukazom na kapitolu III čl. 7 ods. 2 nariadenia Dublin
III. poznamenal, že je nespochybniteľné, že zodpovedným členským štátom je Maďarsko, kde boli
navrhovateľovi odobraté odtlačky prstov a kde požiadal o azyl.

K námietke navrhovateľa, týkajúcej sa naplnenia podmienky zaistenia - existencie značného rizika úteku
uviedol, že sa stotožňuje s názorom odporcu. V čase azylovej procedúry v Maďarsku sa mal navrhovateľ
zdržiavať v hostiteľskej krajine až do právoplatného rozhodnutia o jeho žiadosti, pričom mu bol presne
určený pobyt v zariadení v Bicske. Tento určený pobyt nedodržal a nelegálne opustil územie Maďarska
cez územie Slovenskej republiky, s cieľom dostať sa do iného štátu (do Berlína, do Nemecka), pričom
počas konania o udelenie azylu nie je žiadateľ o azyl oprávnený pohybovať sa po iných krajinách
Európskej únie.

Krajský súd mal za to, že pobyt navrhovateľa na území Slovenska teda treba považovať za neoprávnený
a jeho nezaistením by hrozilo, že sa dobrovoľne nevráti do krajiny, ktorá je príslušná na jeho konanie o
azylovej procedúre, ale bude sa pokúšať o pobyt v iných krajinách , čo svojím správaním aj dosvedčil. Aj
z daného vyplýva riziko jeho úteku a preto  za účelom zabezpečenia jeho návratu do štátu, kde prvotne
požiadal o udelenie azylu, bolo nevyhnutné jeho zaistenie, čím je splnená aj podmienka efektívnosti
zaistenia navrhovateľa.

Poznamenal, že svojím správaním navrhovateľ naplnil aj skutkovú podstatu rizika úteku definovanú
jednak v čl. 2 písm. n) nariadenia Dublin III., ako aj v § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, nakoľko
vzhľadom na jeho predchádzajúce správanie sa uvedené vyššie, je tu naplnená dôvodná obava, že tento
opäť ujde, resp. sa bude skrývať. Navrhovateľ sa sám netajil tým, že jeho cieľovou krajinou je Nemecko,
pričom neuviedol pravdivé údaje, keď poprel, že by bol žiadateľom o azyl v inej krajine Európskej únie.

K námietke, že odporca uviedol v záhlaví napadnutého rozhodnutia nesprávne označenie navrhovateľa
uviedol, že nie je dôvodná. Mal za zo, že bola náležitým spôsobom preukázaná totožnosť navrhovateľa
a teda aj zo strany odporcu bolo jeho meno v napadnutom rozhodnutí uvedené správne s poukazom
na zápisnicu o podaní vyjadrenia zo dňa 09.12.2015, kde na otázku odporcu, či sa volá v skutočnosti



V. B., odpovedal, že čestne prehlasuje, že sa volá V. B., narodený XX.XX.XXXX. Rovnako totožnosť
navrhovateľa bola potvrdená aj zo strany maďarských orgánov, na ktoré sa odporca obrátil so žiadosťou
o jeho lustráciu na ich území.

Konštatoval, že skutočnosť, že v predchádzajúcich konaniach bolo s osobou navrhovateľa konané ako
s V. B. nemá vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, nakoľko tieto konania boli zastavené.
Vtedy odporca pracoval s totožnosťou navrhovateľa z dovtedy mu známych údajov o jeho osobe,
ktoré v priebehu konania boli vyvrátené, a jednoznačne bola potvrdená jeho totožnosť ako V. B.,
pričom túto identitu navrhovateľ nenamietal a vlastnoručne svojím podpisom na viacerých dokumentoch
nachádzajúcich sa v administratívnom spise aj osvedčil. Navrhovateľovi boli odobraté odtlačky prstov a
zo strany maďarských orgán bolo aj potvrdené, že osoba pod totožnosťou V. B. požiadal o azyl na ich
území dňa 28.08.2015, pričom je všeobecne známou skutočnosťou, že v konaniach s cudzincami, ktorí
nedisponujú žiadnymi dokladmi totožnosti, je problematickejšie zistenie ich totožnosti, nakoľko môžu
udávať rôzne identity.

V súvislosti s námietkou navrhovateľa, že odporca nedostatočne zistil skutkový stav a že v prípade
navrhovateľa došlo k porušeniu čl. 3 Dohovoru a čl. 16 ods. 2 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava
Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“), ktoré bude naplnené jeho vrátením na územie Maďarska,
poukázal na skutočnosť, že do dnešného dňa nebolo odporúčané štátom Európskej únie uplatňujúcim
nariadenie Dublin III. pozastaviť odovzdávanie príslušníkov tretích krajín do Maďarska. Navyše zo
žiadnych medzinárodných dokumentov nevyplýva, že by Maďarsko bolo považované za krajinu, kde
by navrhovateľovi v prípade jeho vrátenia do tejto krajiny hrozilo trestné stíhanie, prenasledovanie z
náboženských alebo rasových motívov alebo iné neľudské zaobchádzanie, pričom k danej skutočnosti
aj samotný navrhovateľ uviedol, že nič z uvedeného mu nehrozí, len v Pakistane má veľké dlhy a do
krajiny pôvodu sa nemôže vrátiť.

Krajský súd zdôraznil, že Maďarsko je demokratickou krajinou Európskej únie, ktoré plne ratifikovalo
nariadenie Dublin III., aplikuje ho do praxe a dodržiava, pričom v neposlednom rade je garantom
azylového práva na území SR Migračný úrad Ministerstva vnútra SR, ktorý v súčasnosti nedisponuje
žiadnymi právoplatnými odporúčaniami o porušovaní práv azylantov v Maďarsku a v prípade dublinských
konaní o nevykonávaní transferov do tejto krajiny. Nezaistením navrhovateľa by boli zároveň zmarené
aj vykonávané úkony Dublinského strediska Migračného úrad MV SR, ktorý už začal vo veci konanie.

Dodal, že k situácii v Maďarsku nie sú známe ani žiadne právoplatné odporúčania alebo záväzné
stanoviská kompetentných orgánov Európskej únie, z ktorých by vychádzali neodporúčacie stanoviská,
prípadne zistenia ku kriminalizácii cudzincov a k porušovaniu Dohovoru. Poznamenal, že Maďarsko je
zaradené medzi európske demokratické krajiny, ktoré rešpektujú dodržiavanie ľudských práv v zmysle
medzinárodných dohovorov, pričom súdu nie sú známe prípady porušovania týchto práv v súvislosti s
aplikáciou nariadenia Dublin III.

K námietke neposúdenia alternatívnych spôsobov zaistenia krajský súd uviedol, že aj keď odporca
neuviedol skutočnosti majúce vplyv na posúdenie využitia alternatív zaistenia súvislo v jednom odseku,
ale vo viacerých, vysporiadal sa s touto skutočnosťou, aj keď priamo a striktne neuviedol, že u
navrhovateľa nebolo možné využiť iné alternatívne formy zaistenia v zmysle § 89 ods. 1 zákona o
pobyte cudzincov. Poukázal na to, že odporcom bolo zistené, že navrhovateľ nemal pri sebe dostatočnú
finančnú hotovosť a ani si ju nevie na území SR zabezpečiť, pričom nemá v krajinách Schengenského
priestoru a Európskej únie žiadnych rodinných príslušníkov. Krajský súd mal za to, že zo skutočností
zistených odporcom jednoznačne vyplýva, že možnosti miernejšej formy zaistenia zo strany odporcu
zistené neboli a preto nemohli byť v prípade navrhovateľa ani využité.

Poznamenal, že odporca náležitým spôsobom v zmysle § 47 Správneho poriadku v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol
vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití správnych predpisov, na základe
ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom
rozhodnutia. Ďalej, že sa podrobne zaoberal aj skutkovými okolnosťami, z ktorých vyvodil záver, že
zaistenie navrhovateľa bolo potrebné z dôvodu § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, čím
správne aplikoval zákonné ustanovenie na zistený skutkový stav.



V závere krajský súd konštatoval, že odvolacie námietky navrhovateľa považuje za nespôsobilé
spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia a s napadnutým rozhodnutím sa v plnom rozsahu
stotožňuje. Mal za to, že napadnuté rozhodnutie zohľadňuje požiadavku efektívnosti a účelnosti a nie je
v rozpore s Dohovorom. Dodal, že rovnako aj postup odporcu pred vydaním napadnutého rozhodnutia
netrpí takou vadou, z dôvodu ktorej by mal vysloviť, že dané rozhodnutie nie je vecne správne a v rozpore
so zákonom. Po posúdení všetkých námietok navrhovateľa týmto  nevyhovel a napadnuté rozhodnutie
odporcu č. PPZ-HCP-BA9-213-012/2015-AV zo dňa 09.12.2015 v zmysle § 250q ods. 3 zákona č.
99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“ ) ako zákonné potvrdil.

III.

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal navrhovateľ odvolanie zo dňa 01.02.2016 z dôvodov
podľa § 205 ods. 2 písm. d) a písm. f) O.s.p., t. j. z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie prvostupňového súdu vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Navrhovateľ uviedol, že sa aj naďalej pridržiava svojich tvrdení uvedených v konaní pred prvostupňovým
súdom. Mal za to, že jeho vrátením na územie Maďarska v zmysle nariadenia Dublin III. dôjde k
porušeniu č1. 3 Dohovoru a čl. 16 ods. 2 Ústavy SR. Ďalej uviedol, že odporca dôsledne neposúdil
okolnosti daného prípadu, nedostatočne zistil skutkový stav vo vzťahu k prijímacím podmienkam
žiadateľov o azyl v Maďarsku, ako aj vo vzťahu k nedostatkom jeho azylového systému, ktoré sú pritom
všeobecne známe. Odporca nezisťoval, ako Maďarsko aplikuje právo v otázkach azylového konania a
aké podmienky je skutočne schopné zabezpečiť navrhovateľovi v prípade jeho transferu.

Namietal, že z napadnutého rozhodnutia odporcu nie je absolútne zrejmé, aké dôkazy vykonal za účelom
zistenia, že transferom navrhovateľa na územie Maďarska nedôjde k porušeniu čl. 3 Dohovoru a čl. 16
ods. 2 Ústavy SR, hoci Ústavný súd SR už viackrát zdôraznil, že medzi zaistením a jeho účelom (t. j.
konaním o odsune) je nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o oddelených
konaniach bez vzájomných súvislostí a dôsledkov, pričom zároveň poukázal na nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 147/2013-50 zo dňa 09.10.2013.

Ďalej namietal, že v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/31/2014 zo
dňa 02.09.2014 mal mať prvostupňový súd v čase zaistenia, ako už aj v čase konania o administratívnom
vyhostení k dispozícii aktuálne správy o krajine, do ktorej mal byť vrátený. Krajský súd tieto informácie
k dispozícii nemal a preto mal navrhovateľ za to, že krajský súd pochybil a nedostatočne zistil skutkový
stav veci a následne vec nesprávne právne posúdil.

Nesúhlasil s názorom prvostupňového súdu, že mu nie sú známe žiadne  právoplatné odporúčania alebo
záväzné stanoviská kompetentných orgánov Európskej únie, z ktorých by vychádzali neodporúčacie
stanoviská, prípadne zistenia ku kriminalizácii cudzincov a porušovania Dohovoru. Uviedol, že už pred
prvostupňovým súdom poukazoval na skutočnosť, že koncom septembra 2015 vydala Európska rada
pre utečencov a emigrantov (ECRE - European Council on Refugees and Exiles) na základe svojho
vlastného monitoringu vykonaného v zariadeniach pre žiadateľov o azyl a cudzincov v Maďarsku
správu, v ktorej skonštatovala, že uzatvorením prístupu k medzinárodnej ochrane prostredníctvom
fyzických a právnych bariér dochádza v maďarskom azylovom systéme k porušovaniu medzinárodného
utečeneckého práva a európskeho azylového práva. Ďalej, že v Maďarsku dochádza ku kriminalizovaniu
osôb hľadajúcich medzinárodnú ochranu a zodpovednosť za ochranu utečencov je presúvaná na iné
krajiny v regióne. Je to výsledkom promptne prijatej série opatrení. Nedostatky boli identifikované aj v
procese  identifikovania zraniteľných žiadateľov o azyl v azylových detenčných zariadeniach a v procese
súdneho prieskumu zákonnosti zaistenia. ECRE preto odporúčala členským krajinám Európskej Únie
nevracať žiadateľov o azyl do Maďarska v zmysle nariadenia Dublin III.

Navrhovateľ poznamenal, že v konaní pred prvostupňovým súdom poukázal aj na všeobecne známu
skutočnosť, že Európska komisia začala konanie voči Maďarsku pre nedávno schválený zákon týkajúci
sa azylového procesu.

Poukázal aj na to, že ECRE vydala aktuálne v januári v roku 2016 súhrnnú a podrobnú správu o
praxi niektorých členských štátov Európske únie v otázke predchádzania dublinských transferov do



Maďarska (Case Law Facl Sheet: Prevention of Dublin Transfer s to Hungary), z ktorej vyplýva, že
viaceré členské štáty už v priebehu roka 2015 pozastavili dublinské transfery do Maďarska práve z
dôvodu obavy z prípadného porušenia čl. 3 Dohovoru a nedostatkov v azylovom systéme v Maďarsku.
Obsah tejto správy tvorí aj odporúčanie komisára pre ľudské práva, predložené v rámci výkonu jeho
intervenčnej právomoci v dvoch konaniach prebiehajúcich pred Európskym súdom pre ľudské práva
týkajúcich sa namietaného porušenia Dohovoru v súvislosti s prípadným dublinským transferom do
Maďarska  (No. 44825/15 a No. 44944/15 proti Rakúsku). Komisár pre ľudské práva neodporúča transfer
a poukazuje na nedostatky maďarského azylového systému. Predmetná správa ECRE ďalej poukazuje
na porušovanie viacerých práv žiadateľov o azyl, porušovanie zákazu refoulement, resp. hrozby tzv.
nepriameho refoulement, poukazuje na to, že vrátení žiadatelia o azyl čelia v Maďarsku zrýchleným
konaniam s nedostatočnou ochranou ich procesných práv a pod. Viaceré krajiny z týchto dôvodov
pristúpili  k pozastaveniu dublinských transferov do Maďarska, prípadne o tom rozhodli ich súdne orgány.

Mal za to, že na základe citovaných a predložených dôkazov bolo v konaní pred prvostupňovým súdom
preukázané, že odporca napadnutým rozhodnutím a následným transferom vystavuje navrhovateľa
podmienkam, ktoré predstavujú ponižujúce zaobchádzanie v rozpore s čl. 3 Dohovoru a s čl. 16 ods.
2 Ústavy SR.

Opätovne poukázal ja na to, že k otázke porušovania Dohovoru v súvislosti s tzv. dublinskými transfermi
sa viackrát vyjadril aj Európsky súd pre ľudské práva, napr. v prípade M. S. S. proti Belgicku a Grécku
(sťažnosť č. 30696/09, rozhodnutie z 21.01.2011), ako aj Ústavný súd Slovenskej republiky (nález III.
ÚS 110/2011-39 zo dňa 31.05.2011).

Navrhovateľ konštatoval, že čl. 3 Dohovoru bol štrasburskými orgánmi ochrany práva interpretovaný
tak, že zabezpečuje ochranu ľudských práv vo väčšom rozsahu ako národné právo. Z absolútnosti
tohto ľudského práva vyplýva, že sa vzťahuje na všetkých ľudí a nie je ničím limitované. To znamená,
že s výkonom tohto práva nemožno spájať žiadne výnimky, napríklad z dôvodu zachovania verejného
poriadku alebo bezpečnosti štátu, alebo z dôvodu predchádzania dôsledkov nelegálnej migrácie.  Mal
za to, že v intenciách čl. 7 ods. 5 Ústavy SR má Dohovor prednosť pred zákonmi SR a má prednosť
aj pred nariadením Dublin III..

Z vyššie uvedených dôvodov považoval napadnuté rozhodnutie odporcu za nepreskúmateľné pre
absentujúcu právnu úvahu odporcu ohľadom viacerých závažných skutkových okolností. V napadnutom
rozhodnutí tiež, podľa názoru navrhovateľa, absentuje odôvodnenie efektívnosti, resp. účelnosti
zaistenia, a to aj vzhľadom na vyššie uvádzané všeobecne známe skutočnosti o situácii v Maďarsku a
o nedostatkoch jeho azylového systému.

Namietal, že z rovnakých dôvodov nesúhlasí ani s tvrdením odporcu, ako aj s tvrdením prvostupňového
súdu o riziku jeho úteku. Riziko úteku krajský súd vyvodil na základe skutočnosti, že nezotrval na
území Maďarska do ukončenia azylovej procedúry. Navrhovateľ mal za to, že je všeobecne známou
skutočnosťou, že vzhľadom na nedostatočné prijímacie podmienky pre žiadateľov o azyl v Maďarsku
dochádzalo k ich ďalšiemu presunu do iných krajín.

Ďalej navrhovateľ uviedol, že dňa 09.12.2015 disponoval  sumou 785,- Eur, a teda mohol mať na určité
časové obdobie dostatok peňažných prostriedkov na zloženie peňažnej záruky, avšak odporca sa v
napadnutom rozhodnutí ani v priebehu konania s touto skutočnosťou nijako nevysporiadal a nezisťoval,
či je možné nahradiť zaistenie iným miernejším opatrením, napr. formou peňažnej záruky. Mal za to,
že v napadnutom rozhodnutí odporcu chýba akákoľvek právna úvaha v tomto smere. Jeho rozhodnutie
je preto nepreskúmateľné. Na uvedenú vadu mal prvostupňový súd prihliadnuť, pričom tak nespravil,
čím pochybil.

Poznamenal, že ani pre účely tzv. dublinských transferov nie je zaistenie nevyhnutné a aj tu platí základný
princíp, resp. prezumpcia proti zaisteniu žiadateľov o azyl, resp. utečencov. Pokiaľ sú k dispozícii v
systéme také alternatívy, akými sú napr. špecializované ubytovacie centrá a zariadenia pre žiadateľov
o azyl, potom treba tieto opatrenia uplatniť ako prvé.

Na záver konštatoval, že uvedené námietky boli spôsobilé privodiť zrušenie napadnutého rozhodnutia
odporcu a jeho prepustenie zo zaistenia prvostupňovým súdom. Prvostupňový súd však vec nesprávne



právne posúdil a na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a
preto navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zmenil napadnutý  rozsudok krajského súdu
tak, že rozhodnutie odporcu č. p. PPZ-HCP-BA9-213-012/2015-AVzo dňa 09.12.2015 zruší a vec vráti
odporcovi na ďalšie konanie a zároveň nariadi jeho prepustenia zo zaistenia.

IV.

Odporca vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že obsah odvolania je takmer identický
ako obsah opravného prostriedku, ktorý navrhovateľ podal voči rozhodnutiu č. p.: PPZ-HCP-
BA9-213-012/2015-AV zo dňa 09.12.2015. Z tohto dôvodu uviedol, že sa plne pridržiava svojho
rozhodnutia, ktoré bolo vydané v súlade so zákonom ako aj svojho vyjadrenia k podanému opravného
prostriedku zo dňa 28.12.2015, ktoré tvorí súčasť spisového materiálu.

Poukázal na to, že v odvolaní bol uvedený ako dôkaz nový dokument ECRF: Case Law Fact Sheel:
Prevention of Dublin Transfers to llungary January 2016, ktorý obsahuje 9 listov v anglickom jazyku.
Nakoľko je správny orgán viazaný vyjadriť sa k odvolaniu v termíne do troch pracovných dní, nebolo
možné pre nedostatok času zabezpečiť odborný preklad tohto dokumentu z anglického jazyka do jazyka
slovenského, a preto sa k nemu nemohol odporca zodpovedne vyjadriť a zaslať k nemu stanovisko,
nakoľko ide o odborný dokument s množstvom odkazov na zahraničné zdroje. Odporca s poukazom
na § 7 ods. 1 zákona č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky uviedol, že na území
Slovenskej republiky je úradným jazykom slovenský jazyk, preto je nepochopiteľné, že ako podklad k
odvolaniu bol priložený dokument v inom ako štátnom jazyku.

Poznamenal, že po prevzatí výzvy Krajského súdu v Košiciach bolo opakovane zaslané dožiadanie
Dublinskému stredisku Migračného úradu MV SR so žiadosťou o informáciu, v akom štádiu  sa nachádza
konanie a aké úkony boli vykonané s navrhovateľom Odporca zároveň žiadal o zaujatie stanoviska,
či v súčasnosti existujú právne alebo iné prekážky odovzdania navrhovateľa do Maďarska v zmysle
nariadenia Dublin III.. Dňa 05.02.2016 mu bola doručená odpoveď zaevidovaná pod číslom PPZ-HCP-
BA9-15-032/2016-AV, v ktorej bolo uvedené, že Maďarsko akceptovalo prijatie navrhovateľa späť podľa
čl. 18 ods. 1 písm. b) nariadenia Dublin III. a zároveň v súlade s čl. 6 nariadenia komisie, čím súhlasilo
s jeho odovzdaním na svoje územie.

Odporca ďalej uviedol, že dňa 11.01.2016 bolo vydané rozhodnutie o odovzdaní navrhovateľa do
iného štátu podľa § 46a zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle v znení neskorších predpisov, ktoré bolo
dňa 01.02.2016 vyhlásené a v tento deň tiež nadobudlo právoplatnosť. Poznamenal, že v súvislosti s
transfermi v súlade s nariadením Dublin III. do dnešného dňa /05.02.2013/ nebolo odporučené štátom
Európskej únie uplatňujúcim nariadenie Dublin III. pozastaviť odovzdávanie príslušníkov tretích krajín
do Maďarska a preto odovzdaniu nebránia žiadne prekážky.

Záverom konštatoval, že dňa 08.02.2016 v čase 13:00 hod. došlo k fyzickému odovzdaniu navrhovateľa
do Maďarska v súlade s článkom 29 ods. 1 nariadenia Dublin III . Navrhovateľ bol orgánom Maďarska
fyzicky odovzdaný na Spoločnom kontaktnom pracovisku s Maďarskom Čunovo - Rajka a v súčasnosti
sa už nenachádza na území SR. Odporca zároveň súhlasil s prejednaním veci bez nariadenia
pojednávania.

V.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnuté
rozhodnutie  krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3
ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech.
Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že
deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 25.02.2016 (§ 156 ods.
1 a ods. 3 O.s.p.).

Predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie
odporcu o zaistení navrhovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, preto primárne
v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmal rozsudok krajského súdu, ako aj



konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie
odporcu, najmä z toho pohľadu, či odvolacie námietky navrhovateľa sú spôsobilé spochybniť vecnú
správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa § 250l ods. 1 O.s.p., sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných
prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutia správnych orgánov, postupuje podľa tretej hlavy piatej
časti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam
správnych orgánov“. Pokiaľ v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je ustanovené
inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku s
výnimkou § 250a.

Podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka
tretej krajiny na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak
existuje značné riziko jeho úteku.

Osobitným predpisom je Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 zo dňa
26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za
posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou
bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú. v. EÚ L 180, 29.6.2013).

Podľa § 88 ods. 4 veta prvá zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený
na čas nevyhnutne potrebný, najviac na 6 mesiacov.

Podľa § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho
vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť
a) hlásenia pobytu alebo
b) zložiť peňažnú záruku.

Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas
zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.

Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s
návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

Námietku navrhovateľa o tom, že krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, považuje odvolací súd za nedôvodnú.

Zo samotnej podstaty preskúmavacieho súdneho konania, ktoré smeruje k prieskumu správneho
konania vyplýva, že administratívny spis je obrazom a výsledkom správneho konania, pretože
dokumentuje jeho priebeh a skutkový stav, ktorý tu bol v čase rozhodovania správneho orgánu.
Zásadne pritom platí, že skutkové dôvody, o ktoré sa opiera správne rozhodnutie, musia  byť podložené
obsahom administratívneho spisu - v opačnom prípade by bolo správne rozhodnutie, ktoré vzišlo za
takéhoto konania nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov. Ďalšie zisťovanie skutkového stavu
veci až v konaní pred súdom  nie je vylúčené (§ 250i ods.1 O.s.p.), pretože súd môže vykonať
dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ však krajský súd vychádzal pri
rozhodovaní iba z obsahu administratívneho spisu, nemožno takémuto postupu principiálne nič vytknúť.
Naviac navrhovateľ ani v odvolaní proti rozsudku krajského súdu nespresnil, aké dôkazy mali byť
krajským súdom k lepšiemu zisteniu skutkového stavu veci vykonané. Navrhovateľ len dal do pozornosti
správu Európskej rady pre utečencov a emigrantov (ECRE) z januára 2016 o praxi niektorých členských



štátov EÚ v otázke prechádzania dublinských transferov do Maďarska, preto za tejto situácie bolo
potrebné takúto argumentáciu odmietnuť ako bezpredmetnú.

Krajský súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne zaoberal všetkými podstatnými námietkami
navrhovateľa uplatnenými v opravnom prostriedku, s ich vyhodnotením sa stotožnil aj súd odvolací a v
podrobnostiach na tieto závery krajského súdu odkazuje s poukazom na ich správnosť.

Podrobná argumentácia krajského súdu k jednotlivým námietkam navrhovateľa, ktorou krajský súd
objasnil, z akého dôvodu nepovažoval navrhovateľom uplatnené námietky za spôsobilé spochybniť
zákonnosť rozhodnutia odporcu o zaistení navrhovateľa, sa premietli do jeho právneho záveru o
zákonnosti napadnutého rozhodnutia odporcu, ktoré potvrdil.

Krajský súd objasnil podrobnou a vecne správnou argumentáciou, prečo nepovažoval odvolacie
námietky navrhovateľa za dôvodné. S uvedeným názorom odporcu sa stotožňuje aj odvolací súd a na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uvádza ďalšie dôvody.

Podstata uplatnených námietok navrhovateľa v opravnom prostriedku vychádzala z jeho presvedčenia,
že ho odporca zaistil bez skúmania, či by na dosiahnutie účelu zaistenia nestačili iné miernejšie opatrenia
vyplývajúce zo zákona o pobyte cudzincov.

Krajský súd sa uvedenou námietkou osobitne zaoberal. Podľa odvolacieho súdu je z napadnutého
rozhodnutia odporcu možné vysledovať, prečo k aplikácii miernejších opatrení - tzv. alternatív zaistenia
podľa § 89 ods. 1 písm. a/ alebo  b/ zákona o pobyte cudzincov odporca nepristúpil. Z odôvodnenia jeho
vyplýva, že odporca sa zaoberal alternatívami zaistenia v zmysle § 89 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte
s tým, že po vyhodnotení dokazovania dospel k záveru, že navrhovateľ nemá na území Slovenskej
republiky udelený žiadny druh pobytu, je bez finančných prostriedkov a existuje reálne vysoké riziko a
dôvodná obava, že v prípade uloženia alternatív zaistenia a prepustenia na slobodu ujde. Podľa odporcu
nebolo možné uplatniť alternatívne opatrenia vzhľadom na riziko úteku a skrývanie sa, preto alternatívy
zaistenia vylúčil.

S uvedeným názorom odporcu sa stotožňuje aj odvolací súd. Možno teda zhrnúť, že odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia odporcu v základných rysoch obsahuje argumenty a dôvody, prečo nebolo
možné využiť miernejšie opatrenia podľa § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov a bolo nutné pristúpiť
priamo k zaisteniu navrhovateľa.

Navyše nemôže obstáť ani tvrdenie navrhovateľa o nepreskúmateľnosti rozhodnutia odporcu, nakoľko
odvolací súd dospel k záveru, že dôvody rozhodnutia odporcu, pre ktoré neaplikoval ustanovenia
miernejších opatrení sú logicky odôvodnené, záver odporcu nachádza oporu vo vykonanom dokazovaní
a uplatnená  námietka navrhovateľa nebola spôsobilá spochybniť zákonnosť rozhodnutia odporcu, ktorý
zaistil navrhovateľa z dôvodu, že je to potrebné na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu
podľa osobitného predpisu.

V tomto smere je vhodné podotknúť, že úvahy o nepreskúmateľnosti rozhodnutia správneho orgánu
nemožno odvodzovať od subjektívnej predstavy navrhovateľa o tom, ako podrobne by malo byť
rozhodnutie správneho orgánu odôvodnené, ale musí sa jednať o objektívny stav, znemožňujúci
preskúmanie napadnutého rozhodnutia  správneho orgánu. Z hľadiska objektívneho je zrejmé, že
rozhodnutie odporcu požiadavku na možnosť posúdenia zákonnosti rozhodnutia a jeho odôvodnenia
spĺňa. Navrhovateľ ostatne argumentáciu rozhodnutia odporcu podrobne analyzuje, takže je zrejmé, že
zdôvodneniu rozhodnutia odporcu porozumel. Najvyšší súd Slovenskej republiky teda nezistil dôvod,
pre ktorý by malo byť napadnuté rozhodnutie odporcu zrušené pre jeho nepreskúmatelnosť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje odvolacie námietky navrhovateľa za nedôvodné a
nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Z pohľadu uplatnených námietok
navrhovateľa, ktoré určujú rozsah súdneho prieskumu rozhodnutia správneho orgánu, nezistil  žiadne
pochybenie v postupe odporcu ani krajského súdu.

Na základe vyššie uvedeného odvolací súd konštatuje, že krajský súd dospel k správnemu záveru,
keď napadnuté rozhodnutie odporcu potvrdil. Krajský súd sa podrobne zaoberal všetkými podstatnými



námietkami navrhovateľa so záverom, že rozhodnutie odporcu bolo vydané v súlade so zákonom,
je riadne odôvodnené a odporca v ňom dostatočným spôsobom vyjadril svoje úvahy relevantné pre
rozhodnutie o zaistení navrhovateľa. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto napadnutý rozsudok
krajského súdu podľa § 219 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 250k ods.
1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O.s.p. Účastníkom ich náhradu nepriznal, pretože
navrhovateľ nemal v odvolacom konaní úspech a odporca nemá zákonný nárok na ich náhradu ani v
prípade úspechu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.