Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 3CoP/40/2012 z 22. 5. 2012 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 22. mája 2012, sp. zn. 3CoP/40/2012, ECLI:SK:KSPO:2012:8510201155.1 Krajský súd Prešov | 3CoP/40/2012 | ECLI:SK:KSPO:2012:8510201155.1 | 2012-05-22 | Rozsudok Citované ustanovenia: OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/bad0f0fb-cd36-461c-8951-46aa2f6cec37 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2012:8510201155.1 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3CoP/40/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8510201155
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 05. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2012:8510201155.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu z JUDr. Evy Šofrankovej, a členov
senátu JUDr. Anny Ilčinovej a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD., v právnej veci navrhovateľky T. J., nar.
XX.X.XXXX, bytom C. Q. XX proti odporcovi K. J., nar. X.X.XXXX, bytom I., C. XX v konaní o určenie
výživného pre manželku, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa z 21.2.
2012 č. k. 5C 58/2010-105, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok okrem výroku, ktorým bol návrh v prevyšujúcej časti zamietnutý.

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len prvostupňový súd) napadnutým rozsudkom zaviazal odporcu
prispievať navrhovateľke manželským výživným za obdobie od 22.3.2010 do 31.5.2010 vo výške 20
Eur mesačne a za obdobie od 1.6.2010 do 29.10.2010 vo výške 70 Eur mesačne, t. j. celkom vo výške
391,93 Eur, ktoré súd povolil odporcovi splácať navrhovateľke v pravidelných mesačných splátkach po
50 Eur vždy do 15. dňa toho ktorého mesiaca počnúc tretím dňom po právoplatnosti rozsudku pod
stratou výhody splátok pri nezaplatení jedinej splátky. V prevyšujúcej časti súd návrh zamietol a vyslovil,
že žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania.

Rozhodnutie odôvodnil zistením, že účastníci konania uzavreli manželstvo XX.X.XXXX. Z manželstva
pochádza jedno maloleté dieťa T. J., nar. XX.XX.XXXX. Rozsudkom Okresného súdu Poprad z
12.10.2010 č. k. 17C 47/2010-41 bolo manželstvo účastníkov konania rozvedené a rozsudok nadobudol
právoplatnosť dňa 29.10.2010. Navrhovateľka v čase podania návrhu aj v priebehu konania bola
nezamestnaná od 8.3.2010 vedená v evidencii uchádzačov o zamestnanie. Od apríla 2010 do júla
2010 poberala dávku v hmotnej núdzi vo výške 225,50 Eur mesačne, za august - september 2010
vo výške 168,98 Eur mesačne a od októbra 2010 vo výške 136,30 Eur mesačne. Odporca v čase od
marca 2010 do konca októbra 2010 bol zamestnancom spoločnosti STD, a. s. Hlavná 1, Poprad s
mesačným príjmom za rok 2010 vo výške 971,90 Eur. Účastníci konania do 17. 5. 2010 žili v spoločnej
domácnosti, z ktorej sa odsťahoval odporca k svojim rodičom do obce K.. Do právoplatnosti rozsudku o
rozvode manželstva odporca platil všetky náklady na byt v N. (išlo o byt v bezpodielovom spoluvlastníctve
účastníkov konania) vrátane nákladov za energie, splácal úvery poskytnuté v súvislosti so zakúpením
bytu a s jeho zariadením, pričom uhrádzané náklady mesačne predstavovali 388,61 Eur. Okrem toho
odporca platil bežné a dlžné výživné na mal. T. k rukám navrhovateľky vo výške 200 Eur mesačne.
Do júna 2010 zabezpečoval nákupy potravín a drogérie (pracích prostriedkov), ktoré náklady mesačne
predstavovali 170 Eur mesačne. Do júna 2010 uhrádzal aj náklady na stravu v škole vo výške 17
Eur mesačne. Na takto zistený skutkový stav prvostupňový súd aplikoval ust. §§ 71 ods. 1, 75 ods. 1



Zákona o rodine a uzavrel, že počas celého rozhodného obdobia (od 22.3.2010 do 29.10.2010) odporca
platil náklady spojené s nájmom bytu, energiami dodávanými do bytu a úvery spojené so zakúpením
bytu, jeho údržbou a zariadením. Tiež platil výživné pre dcéru vo výške 200 Eur mesačne a do konca
júna 2010 uhrádzal aj náklady na stravu v škole pre maloletú vo výške 17 Eur mesačne. Za obdobie
marec - máj 2010 odporca preukázal nákup potravín do domácnosti vo výške cca 170 Eur, čo sú podľa
názoru súdu primerané náklady na stravu pre 3-člennú rodinu. Náklady odporcu teda do júna 2010
činili cca 657 Eur bez prihliadnutia na splácanie spotrebného úveru, ktorý bol odporcovi poskytnutý až
po odchode zo spoločnej domácnosti. Vychádzajúc z čistého priemerného mesačného príjmu odporcu
(971,90 Eur) po zaplatení vyššie uvedených nákladov odporcovi mesačne zostávala čiastka 314 Eur. Po
odchode zo spoločnej domácnosti odporcu (17. máj 2010) sa zmenili pomery odporcu v tom, že prestal
nakupovať potraviny do domácnosti, resp. po tomto období nepreukázal, aby mal ďalší výdavok cca
170 Eur mesačne. Navrhovateľka v rozhodnom období poberala dávky v hmotnej núdzi do júna 2010
vo výške 225,50 Eur, do septembra vo výške 168,98 Eur mesačne a v októbri vo výške 136,30 Eur
mesačne. Do júna 2010 mala teda k dispozícii sumu 225,50 Eur pričom mala zo strany odporcu pokryté
aj náklady spojené s bývaním, splácaním úverov a so zabezpečovaním potravín, resp. ich značnej
časti. Od júna 2010, teda po odchode odporcu zo spoločnej domácnosti sa jej pomery zmenili v tom
smere, že potraviny pre seba a maloletú dcéru musela zabezpečovať zo svojho príjmu. Po zohľadnení
vyššie uvedených skutočností súd dospel k záveru, že návrh navrhovateľky je čiastočne dôvodný v časti
týkajúcej sa určenia výživného za obdobie od 22.3.2010 do 31.5.2010 vo výške 20 Eur mesačne a za
obdobie od 1.6.2010 do 29.10.2010 vo výške 70 Eur mesačne. Za obdobie do konca mája 2010 odporca
prispieval navrhovateľke výživným aj tým, že platil aj pre navrhovateľku základné životné potreby, ktoré
nemusela platiť ona. Pri príjmoch navrhovateľky 225,50 Eur a zostatku príjmu odporcu 314 Eur súd
považoval za primerané výživné vo výške 20 Eur mesačne za obdobie od podania návrhu na súde, t.
j. 22.3.2010 do 31.5.2010. Od júna 2010 kedy pomery odporcu ostali približne rovnaké, ale v dôsledku
zmeny bydliska odporcu tento prestal nakupovať potraviny do spoločnej domácnosti, navrhovateľke
vznikli ďalšie náklady, ktoré musela zabezpečovať z dávky v hmotnej núdzi (ktorá sa jej naviac postupne
znižovala), súd preto priznal navrhovateľke výživné vo výške 70 Eur mesačne za obdobie od 1.6.2010
do 29.10.2010, t. j. do právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva. Za rozhodné obdobie vznikla
odporcovi povinnosť zaplatiť dlžné výživné vo výške 391,93 Eur, ktoré prvostupňový súd vypočítal ako
pomernú časť výživného v mesiaci marec 2010 od 22.3.2010 do 31.3.2010 (20 Eur : 31 x 10 - 6,45 Eur),
za apríl a máj 2010 spolu vo výške 40 Eur (2 x 20 Eur), za mesiace jún - september 2010 spolu vo výške
280 Eur (4 x 70 Eur) a pomerná časť výživného za mesiac október vo výške 65,48 Eur (70 Eur : 31 dní x
29 dní), t. j. do 29.10.2010. V prevyšujúcej časti, keďže navrhovateľka žiadala určiť výživné vo výške 180
Eur mesačne, prvostupňový súd návrh navrhovateľky ako nedôvodný zamietol. Pri rozhodovaní zároveň
súd zohľadnil aj tú skutočnosť, že odporca v konaní nepreukázal, aby navrhovateľke v rozhodnom období
bola poskytnutá práca a túto odmietla vykonať, resp. odmietla nastúpiť do práce, ktorá bola pre ňu
vhodná s prihliadnutím aj na starostlivosť o maloleté dieťa a jej zdravotný stav.

O trovách konania súd rozhodol v súlade s ust. § 142 ods. 2 O. s. p. a vzhľadom na čiastočný úspech
každého z účastníkov konania vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca. Uviedol, že v rozhodnom
období financoval všetky náklady súvisiace s chodom domácnosti. Platil aj úvery, ktoré vznikli počas
manželstva pri kúpe bytu a jeho zariadení. Uhrádzal stravné pre mal. dcéru v škole a platil k
rukám navrhovateľky výživné na maloletú 200 Eur mesačne. V tom čase navrhovateľka dostávala
od štátu 225,50 Eur, pričom mala pokryté všetky výdavky spojené s bývaním, splácaním úverov a
so zabezpečovaním potravín. Navrhovateľka nikdy nerešpektovala Zákon o rodine, t. j., že obaja
manželia sú povinní si plniť vzájomnú vyživovaciu povinnosť bez ohľadu na svoje schopnosti,
možnosti a majetkové pomery. V meste N., kde účastníci bývali a v blízkom okolí je dosť pracovných
príležitostí, o ktoré navrhovateľka nejavila záujem. Súd po výsluchu svedkyne K. K. nevzal do úvahy
vážnosť svedectva, ktoré potvrdzovalo skutočnosť, že navrhovateľka nemá záujem zamestnať sa a
zhánať si vhodné zamestnanie. Dňa 25.1.2012 účastníci konania dohodou vyporiadali bezpodielové
spoluvlastníctvo. Finančná hotovosť za predaj bytu v sume 19 909,63 Eur bola pripísaná na účet
navrhovateľky. Vzhľadom k tomu, že odporca od 1.6.2010 do 29.10.2010 navrhovateľke už neuhrádzal
náklady na stravu, hradil iba náklady za byt, pri vyporiadaní BSM súhlasil a odpustil navrhovateľke dlh
(za úvery) vo výške cca 1 500 Eur. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil, pretože je
neopodstatnený a zakladá sa na nepravdivosti výpovede navrhovateľky.



Navrhovateľka k odvolaniu odporcu navrhla rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť.
Uviedla, že pri rozdelení spoločného majetku každý z účastníkov obdržal rovnakú finančnú hotovosť za
predaj bytu vo výške 19 909,63 Eur. Pokiaľ odporca tvrdí, že navrhovateľke odpustil dlh za úvery vo
výške 1 500 Eur, išlo o kompenzáciu, pretože odporca vzal z bytu všetok hnuteľný majetok. V súčasnosti
výživné na maloleté dieťa navrhovateľka od odporcu vymáha cestou súdneho exekútora a polície. Nie
je pravdou, aby odporca prispieval navrhovateľke na chod domácnosti a na cestovné. Vyživovacia
povinnosť bola pre neho úplne cudzia, zodpovedá tomu aj skutočnosť, že vymáha od odporcu výživné
na dieťa, ktoré pod dobu 2 rokov ani nevidel. Keďže odporca domov nechodil, lebo prespával u svojej
družky, navrhovateľka si nemohla nájsť vhodné zamestnanie. Svedkyňu, ktorú odporca uvádza, že mala
navrhovateľke zháňať zamestnanie osobne vôbec nepozná, nikdy sa nestretli.

Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10 ods. 1 zákona č.
99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, ďalej len O. s. p.), vzhľadom
na včas podané odvolanie (§ 204 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok na nariadenom
pojednávaní, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O. s. p. a
dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné.

Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby
bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na
zachovávanie zákonov na čestné plnenie povinností na úctu k právam iných osôb (§ 1 O. s. p.).

Účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených
dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako navrhnú účastníci, ak je ich vykonanie
nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci (§ 120 ods. 1 O. s. p.).

Dôkazy súd zhodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho čo uviedli
účastníci (§ 132 O. s. p.).

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 O. s. p.) zistil, že súd prvého stupňa správne
zistil skutkový stav veci a vec správne aj právne posúdil (§ 153 ods. 1 O. s. p.). Odvolací súd konštatuje,
že súd prvého stupňa vykonané dôkazy náležite vyhodnotil v súlade so zásadou voľného hodnotenia
dôkazov (§ 132 O. s. p.).

Manželia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť. Ak jeden z manželov túto povinnosť neplní, súd na
návrh niektorého z nich určí jej rozsah tak, aby životná úroveň oboch manželov bola v zásade rovnaká.
Pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliadne na starostlivosť o domácnosť
(§ 71 ods. 1 Zákona o rodine).

Odvolací súd sa stotožňuje s právnym záverom súdu prvého stupňa v celom rozsahu, a len pre
zdôraznenie dodáva:

Predmetom tohto konania bolo určenie výživného na manželku za obdobie od 22.3.2010 (t. j. od
podania návrhu navrhovateľky na súde) do 29.10.2010, t. j. do právoplatnosti rozsudku, ktorým bolo
manželstvo účastníkov rozvedené (ďalej len rozhodné obdobie). Navrhovateľka návrh o manželské
výživné odôvodnila tým, že odporca ako zamestnaný mal v rozhodnom období neporovnateľne vyšší
príjem ako navrhovateľka, ktorá bola nezamestnaná, a ktorá sa počas celej doby osobne starala o ich
spoločné dieťa, a preto žiadala, aby ju manžel vyživoval. V čase podania návrhu na začatie konania
(22.3.2010) boli účastníci konania manželia. Ich manželstvo bolo právoplatne rozvedené rozsudkom
Okresného súdu Poprad z 12.10.2010 č. k.17C 47/2010-41 a rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa
29.10.2010. Účastníci konania po uzavretí manželstva (.XXXX) si vytvorili spoločnú domácnosť u rodičov
navrhovateľky. Dňa 16.10.2000 sa účastníkom narodila dcéra T.. Účastníci konania v auguste 2006 sa



presťahovali bývať do bytu nadobudnutého do bezpodielového spoluvlastníctva manželov v N.. Od tejto
doby manželstvo účastníkov konania už nebolo harmonické. Svedčí o tom skutočnosť, že navrhovateľka
spolu s dcérou pravidelne na víkendy, počas prázdnin a v čase pracovného voľna odchádzala k svojim
rodičom. Odporca zostával v byte sám, čo vyústilo až do nadviazania mimomanželského vzťahu. Už v
čase podania návrhu navrhovateľky na určenie manželského výživného odporca do bytu v N. chodil len
sporadicky, väčšinou sa zdržiaval u svojej priateľky. Od tejto doby odporca uhrádzal náklady spojené
s bytom, energiami dodávanými do bytu, splácal úvery spojené so zakúpením bytu, jeho údržbou a
zariadením. Okrem toho platil výživné na dcéru 200 Eur mesačne a platil do júna 2010 dcére aj stravu
v škole vo výške 17 Eur mesačne. Sporadicky zakupoval potraviny do domácnosti do 17. 5. 2010, kedy
opustil spoločnú domácnosť. V rozhodnom období príjem odporcu predstavoval 971,90 Eur mesačne,
príjem navrhovateľky ako nezamestnanej pozostával z dávky v hmotnej núdzi vo výške 225,50 Eur
mesačne (apríl - júl 2010), 168,98 Eur mesačne (august - september 2010) a nakoniec vo výške 136,30
Eur mesačne (október 2010).

Keďže pre konanie bol rozhodujúci právny základ nároku navrhovateľky založený na ust. § 71 Zákona
o rodine, súd bol viazaný návrhom účastníkov, tzn. rozsahom v akom sa účastníci domáhajú rozhodnúť
o vyživovacej povinnosti. Pri určení výšky vyživovacej povinnosti správne prvostupňový súd zisťoval,
aké sú osobné, rodinné a majetkové pomery účastníkov, akú sú odôvodnené potreby oprávneného
a schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Správne pritom prihliadol tiež k tomu, že
navrhovateľka sa osobným výkonom starala o maloleté dieťa pochádzajúce z manželstva účastníkov,
keďže odporca zo zamestnania prichádzal v neskorých hodinách a v rozhodnom období do domácnosti
prichádzal len sporadicky.

Porovnávajúc výšky príjmov a výdavkov obidvoch účastníkov konania bolo v konaní nepochybne
preukázané, že životná úroveň odporcu v rozhodnom období bola vyššia ako životná úroveň
navrhovateľky. Aj keď odporca v konaní tvrdil, že navrhovateľka bola dobrovoľne nezamestnaná,
jeho tvrdenia v konaní neboli preukázané. V konaní vypočutá svedkyňa nepotvrdila, aby pre
navrhovateľku zabezpečila konkrétne zamestnanie, ktoré navrhovateľka odmietla vykonávať, resp.
odporca nepreukázal, aby navrhovateľka odmietla nastúpiť do zamestnania, ktoré by bolo pre ňu vhodné
aj s prihliadnutím na starostlivosť o maloleté dieťa.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd preto potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa o určení
výživného za obdobie od 22.3.2010 do 31.5.2010 vo výške 20 Eur mesačne a za obdobie od 1.6.2010
do 29.10.2010 vo výške 70 Eur mesačne. Výška určeného manželského výživného zodpovedá v
zásade rovnakému životnému štandardu obidvoch účastníkov konania. Súd tiež potvrdil rozsudok
vo výroku o dlžnom výživnom 391,93 Eur mesačne, ktoré výživné súd povolil odporcovi splácať v
pravidelných mesačných splátkach po 50 Eur vždy do 15.dňa toho ktorého mesiaca počnúc tretím dňom
od právoplatnosti rozsudku pod stratou výhody splátok pri nezaplatení jedinej splátky (§ 219 O. s. p.).

Odvolaním nebol napadnutý výrok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý bol návrh navrhovateľky v
prevyšujúcej časti zamietnutý, preto odvolací súd tento výrok ani nepreskúmaval, lebo nadobudol
právoplatnosť (§ 206 ods. 2 O. s. p.).

V odvolacom konaní úspešná navrhovateľka nežiadala priznať náhradu trov odvolacieho konania, a
preto súd v zmysle ust. §224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O. s. p. vyslovil, že náhradu
trov odvolacieho konania účastníkom nepriznáva.

Poučenie:

Proti rozsudku odvolanie nie je prípustné.