Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 3CoE/18/2014 z 4. 3. 2014 Citácia: uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 4. marca 2014, sp. zn. 3CoE/18/2014, ECLI:SK:KSBB:2014:6113223261.1 Krajský súd Banská Bystrica | 3CoE/18/2014 | ECLI:SK:KSBB:2014:6113223261.1 | 2014-03-04 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 44 ods. 2 EP, § 52 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/47571fc9-5b8d-4baa-8fb1-dd5bc41f3805 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2014:6113223261.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 3CoE/18/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6113223261
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 03. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Ryant
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6113223261.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom v
Bratislave, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Advocate s. r. o. , so sídlom v Bratislave,
Pribinova 25, IČO: 36 865 141, proti povinnému: P. V., nar. XX.XX.XXXX, t. č. bytom O. XX, XXX XX
B. B.- V., podnikajúci pod obchodným menom P. V., s F. X. J. XXX/XX, XXX XX B. B., D.: XX XXX
XXX, vedenej pod sp. zn. EX 14372/13 súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský
úrad so sídlom v Bratislave, Záhradnícka 60, na vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 460,-
Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica č. k.
2Er/2597/2013-22 zo dňa zo dňa 30.12.2013, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd podľa ust. § 44 ods. 2/ zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej Exekučný poriadok) s poukazom na § 52 a nasl. zák. č. 40/1964
Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len Občiansky zákonník) zamietol žiadosť súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súd v danom prípade dospel k záveru, že zmluva o
úvere uzavretá medzi účastníkmi konania je spotrebiteľskou zmluvou. Ide o osobitný druh zmluvy,
pri ktorej spotrebiteľ nemá možnosť ovplyvňovať jej obsah bez ohľadu na to, podľa akého právneho
predpisu sa zmluva uzavrela. V tomto smere okresný súd poukázal na to, že mal za preukázané, že
povinný mal v danom zmluvnom vzťahu postavenie spotrebiteľa, a to aj napriek tomu, že bol v zmluve
označený ako fyzická osoba s uvedením mena, priezviska, bydliska, rodného čísla a čísla občianskeho
preukazu, ale zároveň aj ako fyzická osoba podnikateľ (živnostník s uvedením obchodného mena,
miesta podnikania, identifikačného čísla a čísla registrácie v živnostenskom registri). Zo spisového
materiálu totiž nevyplýva, že povinný- dlžník ako fyzická osoba v danej veci pri uzatváraní a plnení
zo spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti, preto vzhľadom na všetky zákonné kritériá ako aj spôsob uzavretia zmluvy a ďalšie podmienky,
za ktorých bol povinnému poskytnutý úver, ako aj na formu, v ktorej sú zmluvné dojednania obsiahnuté,
je možné považovať daný zmluvný vzťah za vzťah spotrebiteľský. Ďalej konštatoval, že rozhodcovská
zmluva, ktorú uzavreli účastníci za účelom riešenia sporov, hoci bola uzatvorená na samostatnom
tlačive, má charakter štandardnej zmluvnej podmienky. Jej návrh bol v danom prípade pripravený na
predtlačenom tlačive, do ktorého sa len vpisujú požadované údaje a spotrebiteľ nemal možnosť žiadnym
spôsobom zmeniť obsah tejto zmluvy, nemohol vyjednávať, jedinou jeho alternatívou bolo prijatie, resp.
odmietnutie návrhu ako celku. Oprávnený v danom prípade ničím nepreukázal individuálny charakter
tohto dojednania. Praktickým dôsledkom rozhodcovskej zmluvy tak, ako je formulovaná v tomto prípade
je to, že spotrebiteľovi je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v
prípade, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Vzhľadom na uvedené preto dospel k záveru,
že rozhodcovská zmluva je v rozpore so znením § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, čo má
za následok absolútnu neplatnosť predmetného zmluvného dojednania, na čo musí súd prihliadať z
úradnej povinnosti (ex offo). Keďže právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci



je založená na absolútne neplatnom právnom úkone, exekučný súd po preskúmaní exekučného titulu
dospel k názoru, že je vydaný v rozpore so zákonom, a preto v zmysle § 44 ods. 2/ Exekučného poriadku
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený prostredníctvom splnomocneného zástupcu v zákonnej lehote
odvolanie. V odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie veci. Domnieva sa, že súd prekročil rámec
svojej preskúmavacej činnosti, ktorý mu vyplýva z Exekučného poriadku v nadväznosti na zákon č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Formálne preskúmavanie exekučného titulu sa obmedzuje
na dodržanie všetkých formálnych náležitostí exekučného titulu a preskúmaním materiálnej stránky
súd zisťuje, či sú splnené hmotnoprávne predpoklady exekučného titulu (dovolenosť, možnosť a súlad
s dobrými mravmi), súd však podľa názoru oprávneného nemôže skúmať samotné rozhodcovské
konanie. Exekučný súd sa tak mal v rámci materiálneho prieskumu obmedziť len na skúmanie výroku
exekučného titulu. Oprávnený sa navyše domnieva, že postupom súdu a jeho výkladom ust. § 45 zákona
o rozhodcovskom konaní dochádza k nahradzovaniu konania o žalobách o zrušenie rozhodcovských
rozsudkov exekučným konaním, čo je v rozpore s obsahom a účelom zákona o rozhodcovskom
konaní. Oprávnený ďalej argumentoval tým, že súd neúplne zistil skutkový stav veci, keďže namietal
skutočnosť, že zmluvnými stranami nebola dojednaná žiadna rozhodcovská zmluva/ rozhodcovská
doložka. Oprávnený však uzatvára s povinným rozhodcovskú zmluvu podľa ust. § 3 a nasl. zák. č.
244/2002 Z. z. formou samostatného právneho úkonu, a to na samostatnej listine a v niektorých
prípadoch je rozhodcovská doložka dohodnutá v rámci všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú
pre zmluvné strany záväzné. V danom prípade teda bol exekučný titul na základe dohody zmluvných
strán vydaný oprávneným orgánom, a to Stálym rozhodcovským súdom v konaní upravenom zákonom
č. 244/2002 Z. z. Pokiaľ ide o ust. § 53 ods. 4 písm. r/ zák. č. 40/1964 Zb. oprávnený poukázal
na odôvodnenie zákonodarcov, v zmysle ktorého je cieľom tejto úpravy je umožniť spotrebiteľom
rozhodnúť sa, kde uplatnia svoje práva, v danej veci preto konajúci súd konal nad rámec zákonných
ustanovení. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti preto oprávnený navrhol, aby odvolací súd
napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.

Podľa § 219 ods. 1/ O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2/ O. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Krajský súd, ako súd odvolací v dôsledku podaného odvolania preskúmal vec v medziach daných ust.
§ 212 ods. 1/ O. s. p. a postupom podľa § 214 ods. 2, § 219 ods. 1, 2/ O. s. p. bez nariadenia
pojednávania uznesenie okresného súdu potvrdil.

Zo spisového materiálu je zrejmé, že oprávnený sa domáhal vykonania exekúcie na základe exekučného
titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 10078/11 zo dňa 12.03.2012, ktorým
bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému sumu vo výške 460,- Eur spolu so zmenkovým
úrokom vo výške 0,25 % denne zo sumy 460,- Eur od 02.08.2011 do zaplatenia spolu so zákonným
úrokom vo výške 6 % ročne zo sumy 460,- Eur od 17.10.2011 do zaplatenia, a tiež nahradiť trovy
rozhodcovského konania vo výške 172,09 Eur, a to všetko v mesačných splátkach vo výške 80,- Eur
splatných vždy k poslednému dňu v mesiaci na účet žalobcu s tým, že prvá splátka sa stáva splatnou k
poslednému dňu v mesiaci nasledujúcom po právoplatnosti tohto rozhodnutia, až do úplného zaplatenia
dlhu, a to pod následkom straty výhody splátok a výkonu rozhodnutia v prípade nezaplatenia čo i len
jednej splátky riadne a včas. Základný právny rámec nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom bol
nárok veriteľa z titulu poskytnutého úveru dlžníkovi na základe Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa
20.12.2010, zabezpečenej neúplnou zmenkou (blankozmenkou).



Podľa § 44 ods. 2/ Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Súd prvého stupňa oboznámiac sa s obsahom Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 20.12.2010-
vrátane Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, Rozhodcovskej zmluvy uzatvorenej medzi
oprávneným a povinným dňa 20.02.2010, ako aj ostatného spisového materiálu vec správne právne
posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní ako z relevantnej skutočnosti, že daný zmluvný vzťah medzi
veriteľom a dlžníkom je nutné posudzovať ako spotrebiteľský vzťah a následne rozhodcovskú zmluvu
vyhodnotil ako neprijateľnú podmienku, pričom svoje rozhodnutie vychádzajúc z príslušných ustanovení
Občianskeho zákonníka aj zdôvodnil. S uvedeným postupom exekučného súdu, ako aj s odôvodnením
napadnutého uznesenia sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, preto naň v zmysle § 219 ods.
2/ O. s. p. poukazuje. Odvolací súd poznamenáva, že vyslovené stanovisko je plne konformné a v
súlade s početnou judikatúrou Súdneho dvora ES (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05,
C-243/08, C-40/08, C-227/08, C-76/10) dotýkajúcou sa problematiky spotrebiteľského práva a ochrany
práv spotrebiteľa.

Pokiaľ ide o odvolaciu námietku oprávneného, podľa ktorej exekučný súd prekročil rámec svojej
preskúmavacej právomoci, keď posudzoval súladnosť exekučného titulu- rozhodcovského rozsudku so
zákonom, túto krajský súd nepovažoval za dôvodnú. Vychádzajúc z dikcie zákonných ustanovení, a
to tak Exekučného poriadku (§ 44 ods. 2, § 57 ods. 1, 2), ako aj Zákona o rozhodcovskom konaní
(§ 45 ods. 1, 2) je totiž zrejmé, že súd je povinný, a to v každom štádiu vedenia exekúcie- obzvlášť
pred vydaním poverenia pre súdneho exekútora dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne
predpoklady pre vedenie exekúcie, predovšetkým či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiadal
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ust. § 41
Exekučného poriadku. Exekučný súd má teda zákonné zmocnenie v tomto rozsahu skúmať exekučný
titul počas celého exekučného konania (na návrh účastníka alebo aj bez návrhu) a v prípade zistenia,
že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na
zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať. Odvolací súd v tejto otázke
opätovne poukazuje na závery obsiahnuté v judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci Pohotovosť C-76/10
zo dňa 16.11.2010.

Exekučný súd konštatoval, že predmetná zmluva o úvere je spotrebiteľskou zmluvou. V tomto smere
poukázal na to, že mal za preukázané, že povinný mal v danom zmluvnom vzťahu postavenie
spotrebiteľa, a to aj napriek tomu, že bol v zmluve označený ako fyzická osoba s uvedením mena,
priezviska, bydliska, rodného čísla a čísla občianskeho preukazu, ale zároveň aj ako fyzická osoba
podnikateľ (živnostník s uvedením obchodného mena, miesta podnikania, identifikačného čísla a čísla
registrácie v živnostenskom registri). Zo spisového materiálu totiž nevyplýva, že povinný- dlžník ako
fyzická osoba v danej veci pri uzatváraní a plnení zo spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu
svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, preto vzhľadom na všetky zákonné kritériá
ako aj spôsob uzavretia zmluvy a ďalšie podmienky, za ktorých bol povinnému poskytnutý úver, ako aj
na formu, v ktorej sú zmluvné dojednania obsiahnuté, je možné považovať aj daný zmluvný vzťah za
vzťah spotrebiteľský. S uvedenými závermi sa aj odvolací súd stotožnil. Vzhľadom na vyššie uvedené
označenie dlžníka (povinného) v predmetnej úverovej zmluve totiž nie je ani výkladom možné ustáliť, či
povinný túto zmluvu uzatváral ako spotrebiteľ alebo ako nespotrebiteľský subjekt v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. Z uvedených údajov dokonca možno dôjsť skôr k predpokladu,
že povinný uvedenú zmluvu uzatváral ako spotrebiteľ a nie ako podnikateľ, keď údaje obsiahnuté
v rámci označenia zmluvných strán, ktoré by charakterizovali povinného ako podnikateľa sú voľne
dostupné vo verejnej časti živnostenského registra alebo tiež z osvedčenia o živnostenskom oprávnení.
Naopak údaje charakterizujúce povinného ako fyzickú osobu nepodnikateľa, nie sú verejne prístupné
a je ich možné zistiť napríklad z občianskeho preukazu. Zo znenia predmetnej zmluvy je zrejmé, že
verejná listina (napr. Občiansky preukaz) nebola pri uzatváraní zmluvy využitá len na identifikáciu



dotknutej fyzickej osoby, či napr. ide o tú istú osobu, ktorá predložila živnostenské oprávnenie, ale
tieto údaje boli do obsahu zmluvy priamo zahrnuté. Preto sa dá predpokladať, že povinný v uvedenom
vzťahu vystupoval ako spotrebiteľ. Jednoznačnú odpoveď na otázku, či má predmetná zmluva o úvere
spotrebiteľský alebo nespotrebiteľský charakter, nemožno vyvodiť ani toho, že dlžník v zmluve prehlásil,
že finančné prostriedky sú mu poskytnuté na výkon podnikania, keďže s poukazom na absenciu
akýchkoľvek iných dôkazov, toto prehlásenie zrejme nemožno hodnotiť inak, ako formálny pokus o
vyňatie posudzovaného právneho vzťahu spod ochranného režimu spotrebiteľského práva. Uvedené
možno vyvodiť zo skutočnosti, že predmetná zmluva o úvere má povahu značne jednostrannej adhéznej
zmluvy obsahujúcej veľké množstvo ustanovení znevýhodňujúcich dlžníka, ktorej obsah rozhodne
nenasvedčuje tomu, že by jej uzatvoreniu predchádzali rokovania typické pre uzatváranie zmlúv medzi
podnikateľmi. Jej forma na predtlačenom formulári spolu so všeobecnými zmluvnými podmienkami
skôr svedčí o skutočnosti, že bola uzatváraná bez hlbšej vzájomnej súčinnosti zmluvných strán, z
postavenia zmluvne nadriadeného subjektu voči subjektu podriadenému, t.j. z postavenia dodávateľa
voči spotrebiteľovi. V prípade pochybností o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu (spotrebiteľský vzťah),
má pritom dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ (veriteľ,
oprávnený).

Súd prvého stupňa preto postupoval správne, v súlade s právnou úpravou Slovenskej republiky a aj s
právom EÚ, keď následne skúmal rozhodcovskú zmluvu z hľadiska, či nevyvoláva nerovnováhu medzi
dodávateľom a spotrebiteľom.

Rozhodcovskú zmluvu koncipovanú v takom znení, ako bola založená do súdneho spisu, potom
správne okresný súd právne posúdil ako neprijateľnú, a s poukazom na ustanovenia § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka tým absolútne neplatnú, nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu medzi
právami a povinnosťami zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Podstatnou skutočnosťou z
hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti rozhodcovskej zmluvy je skutočnosť, že so spotrebiteľom
nebola individuálne dojednaná. Skutočnosť, že dohoda zmluvných strán o právomoci rozhodcovského
súdu netvorila súčasť Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ale bola uzavretá vo forme
samostatnej rozhodcovskej zmluvy v ten istý deň ako zmluva o úvere ešte neodôvodňuje záver, že
táto dohoda bola individuálne dohodnutá a svedčí o vôli povinného pristúpiť na túto osobitnú zmluvnú
podmienku. Povahu formulárovej zmluvy totiž majú nielen všeobecné obchodné podmienky, ale aj
predformulované znenia rôznych variant zmlúv, resp. zmluvných ustanovení. Tomuto typu zmluvy
nasvedčuje aj vyhotovenie rozhodcovskej zmluvy v danej veci, ktoré má povahu formulára obdobného
tomu, ktorého prostredníctvom zmluvné strany uzavreli samotnú Zmluvu o úvere. Dojednanie zmluvných
strán o právomoci rozhodcovského súdu by malo charakter individuálnej zmluvnej podmienky vtedy,
ak by oprávnený predložil povinnému návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy v takej podobe,
aby z neho bolo dostatočne zrejmé, že povinný mal možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh na
riešenie sporov v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť
akceptovaná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných
strán. V danom prípade z návrhu rozhodcovskej zmluvy nevyplýva, že spotrebiteľ mal reálnu možnosť
obsah predloženej formulárovej rozhodcovskej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní
vylúčiť. Rozhodcovská zmluva navyše nebola, napriek jej formulácii, skutočne alternatívnou. Veriteľ
podaním návrhu na začatie konania na rozhodcovský súd uskutočnil výber predpokladaný v čl. II
bod 1 písm. a/ rozhodcovskej zmluvy. Po tomto výbere už povinný nemal faktickú možnosť podať
návrh na začatie konania pred všeobecným súdom, musel sa podrobiť rozhodcovskému konaniu,
čím došlo k porušenia Ústavou SR garantovaného práva každého na spravodlivý súdny proces pred
nezávislým a nestranným súdom. Spornosť vo vyváženosti vzájomného zmluvného vzťahu, pokiaľ ide
o rozhodcovskú zmluvu, navyše vyvoláva i skutočnosť, že priamo v predtlačenej časti rozhodcovskej
zmluvy je vopred určený konkrétny jediný rozhodcovský súd, ktorý je oprávnený v rozhodcovskom
konaní spory vyplývajúce z danej zmluvy rozhodnúť. Takouto formuláciou rozhodcovskej zmluvy
bolo dlžníkovi- povinnému absolútne odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia či bránenia svojho
práva nielen medzi všeobecným súdom a rozhodcovským konaním, no aj právo slobodného výberu
konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského súdu, ktorý by spor z danej spotrebiteľskej zmluvy podľa voľby
spotrebiteľa rozhodol. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že množstvo exekučných vecí
s obdobným skutkovým základom, kde rozhodcovské rozsudky ako exekučné tituly vykazujú značnú
dávku podobnosti, naznačuje istú väzbu medzi rozhodcovskými spoločnosťami a jednou zo zmluvných



strán (oprávneným), čo už samo osebe vedie k pochybnostiam o dostatočnom individuálnom prístupe
k ochrane práv spotrebiteľa zo strany rozhodcov.

Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom
dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a
nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči
povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1, 2/ O. s.
p. potvrdil.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.