Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/19/2014 z 18. 11. 2015 Citácia: uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. novembra 2015, sp. zn. 8Sžf/19/2014, ECLI:SK:NSSR:2015:2012200395.1 Najvyšší súd | 8Sžf/19/2014 | ECLI:SK:NSSR:2015:2012200395.1 | 2015-11-18 | Uznesenie Oblasť práva: Správne právo – Ostatné Citované ustanovenia: zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov (zrušený), zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/7c07f9d7-4967-4956-a180-692dbf4dfe75 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:2012200395.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Sžf/19/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2012200395
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslava Fúrová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:2012200395.1

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: Ing. J. Q. - AGRIAN, s miestom podnikania
Trakovice 218, IČO: 36 089 061, zastúpeného JUDr. Miroslavom Ivanovičom, advokátom so sídlom
Gr?sslingova 45, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom
Lazovná 63, Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
1020507/1/260496/2012 zo dňa 21. mája 2012, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v
Trnave č. k. 14S/64/2012 - 62 zo dňa 17. októbra 2013, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 14S/64/2012 - 62 zo dňa 17.
októbra 2013 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Trnave zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania
a zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 1020507/1/260496/2012 zo dňa 21.05.2012, ktorým podľa § 48
ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných
orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej v texte uznesenia len „zák. o správe daní“) potvrdil
dodatočný platobný výmer Daňového úradu Hlohovec č. 647/230/25969/11/Fan zo dňa 04.07.2011,
ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel z dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok
2006 v sume 90 187,87 €.
Krajský súd v dôvodoch rozsudku uviedol, že žalobca nepreukázal hodnovernosť sporných faktúr, na
základe ktorých si nárokoval vrátenie DPH zo štátneho rozpočtu. Nebolo možné preskúmať predmet
fakturácie, pričom zo sporných faktúr nevyplývalo ani to, akého množstva práce sa týkajú, akého
konkrétneho druhu práce a spôsobu vykonania. Sporným faktúram nepredchádzala žiadna písomná
objednávka, žiadna zmluva, nebola k nim pripojená špecifikácia, preberací protokol, odovzdávací
protokol alebo iný preukázateľný doklad. Nakoľko žalobca nevedel správcovi dane preukázať, že
výdavky, ktoré do základu dane zahrnul sú oprávnené, nebolo uznané žalobcom uplatnené odpočítanie
DPH zo sporných faktúr, a teda toto odpočítanie nepovažoval správca dane za výdavok, ktorý by súvisel
so zdaniteľným príjmom tak ako to vyžaduje § 21 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení
neskorších predpisov (ďalej v texte uznesenia len „zák. o dani z príjmov“). Správca dane nemal za
preukázané, že výdavky, účtované žalobcom v rozhodnom období v jeho účtovníctve boli daňovými
výdavkami v zmysle § 2 písm. i/ zák. o dani z príjmov a na základe ich nedostatočného preukázania
ich nepovažoval za daňové výdavky. Ak žalobca uplatnil určité doklady do daňových výdavkov, mal
byť schopný preukázať, že ním uvádzané skutočnosti existujú na materiálnom podklade tak, ako ich
deklaroval v daňovom priznaní alebo na predložených faktúrach, a to aj subjektmi uvedenými na
dotknutých faktúrach.
O trovách konania rozhodol krajský súd tak, že ich náhradu účastníkom nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote žalobca odvolanie, žiadajúc, aby Najvyšší súd Slovenskej
republiky napadnutý rozsudok zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie Daňového



úradu Hlohovec zruší a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie. Súčasne navrhol uložiť žalovanému
nahradiť povinnosť žalobcovi trovy konania.

Namietal, že súd prvého stupňa zvolil nesprávny výklad ustanovení zák. o dani z príjmov, keď
za daňový výdavok považoval len taký výdavok, ktorý súvisí s dosiahnutým daňovým príjmom a
neuznanie daňových výdavkov neodôvodnili v nadväznosti na zákonnú úpravu daňových výdavkov
podľa zák. o dani z príjmov. Žalobca, čo do preukázania skutočností, dôkaznú povinnosť splnil. Pokiaľ
správca dane a žalovaný tvrdia, že predmetné výdavky neslúžili na dosiahnutie, zabezpečenie a
udržanie príjmov preukázateľne vynaložených žalobcom, dôkazné bremeno na preukázanie absencie
neuznaných daňových výdavkov alebo ich neúčelného vynakladania sa presunulo na správcu dane,
ktorý mal dôslednejšie dokazovaním skúmať sporné skutočnosti. Až na základe výsledkov doplneného
dokazovania, s prihliadnutím na vyhodnotenie vierohodnosti vykonaných dôkazov, s objasnením
objektívnych skutočností rozhodujúcich pre správne určenie daňovej povinnosti a v spojení s výsledkami
dovtedy vykonaného dokazovania, mohol správca dane vyvodiť záver, či sporné daňové výdavky boli
skutočne vynakladané a ak boli, či súviseli s dosiahnutím, zabezpečením a udržaním príjmov žalobcu.
Žalovaný neuviedol, aký dôkaz považuje za dôveryhodný, avšak každý dôkaz svedčiaci v prospech
žalobcu považoval za nedostatočný. Žalobca poukázal na § 17 ods. 3 písm. g/ zák. o dani z príjmov,
podľa ktorého sa do základu dane nezahŕňa príjem prislúchajúci k výdavku (nákladu), ktorý nebol uznaný
za daňový výdavok podľa § 19, ktorý bol daňovník povinný účtovať. Žalovaný vychádzal z premisy, že iba
dôkazy v neprospech žalobcu sú správne a vierohodné a dôkazmi v jeho prospech sa nezaoberal, ani sa
s nimi nevysporiadal. Dôkazy boli hodnotené subjektívne, výslovne v neprospech daňového subjektu.

Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal rozsudok krajského
súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že rozsudok Krajského súdu v Trnave
je potrebné zrušiť podľa § 221 ods. 1 písm. f/, h/ O. s. p.
Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 246c ods. 1 v spojení s § 214
ods. 2 O. s. p.

Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup žalovaného č.
1020507/1/260496/2012 zo dňa 21.05.2012, ktorým podľa § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. o správe
daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov
(ďalej v texte uznesenia len „zák. o správe daní“) potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu
Hlohovec č. 647/230/25969/11/Fan zo dňa 04.07.2011, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane z
pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2006 v sume 90 187,87 €.

Podľa § 157 ods. 2 O. s. p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal
a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne,
jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Krajský súd v napadnutom rozsudku uviedol, že predmetom preskúmania je rozhodnutie, ktorým
žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane, ktorým bol vyrubený rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby
za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2006, hoci z obsahu pripojeného spisu je nepochybné, že správca
dane prvostupňovým rozhodnutím vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie IV.
štvrťrok 2006.
Krajský súd tak vychádzal z jednotlivých ustanovení zák. o dani z príjmov a rovnako jeho
argumentácia smerovala k preukázanosti respektíve nepreukázanosti daňových výdavkov, napriek
tomu, že predmetom prejednávanej veci bola oprávnenosť nároku žalobcu na vrátenie dane z pridanej
hodnoty, pričom krajský súd súčasne uviedol aj určité argumenty týkajúce sa dane z pridanej hodnoty.
V nadväznosti s uvedeným pochybením sa krajský súd nevysporiadal ani s námietkami žalobcu
vznesenými v žalobe, čím je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné nielen pre nezrozumiteľnosť, ale aj pre
nedostatok dôvodov.

Záverom najvyšší súd poukazuje, že vzhľadom na tú skutočnosť, že administratívny spis žalobcu bol
predložený v niekoľkých častiach, ktoré sú pripojené k ďalším súdnym spisom vedeným na Krajskom



súde v Trnave pod rôznymi spisovými značkami, nebolo zrejmé, akým spôsobom sa prvostupňový
súd oboznámil s administratívnym spisom žalovaného respektíve jeho relevantnými časťami, nakoľko v
súdnom spise sa nenachádza žiaden úradný záznam prípadne iný doklad svedčiaci o tejto skutočnosti.

Na základe vyššie uvedeného bolo potrebné napadnutý rozsudok krajského súdu zrušiť podľa § 221
ods. 1 písm. f/, h/ O. s. p. a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, pričom v ďalšom konaní krajský súd viazaný
názorom najvyššieho súdu vo veci opätovne rozhodne, pričom svoje rozhodnutie riadne a náležite
zdôvodní aplikujúc relevantné na vec sa vzťahujúce právne predpisy.

V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o náhrade trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.
s. p. v spojení s § 246c ods. 1 vetou prvou O. s. p.).

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od
01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.