Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 5Co/66/2013 z 20. 1. 2014
Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 20. januára 2014, sp. zn. 5Co/66/2013, ECLI:SK:KSPO:2014:8111234576.1
Krajský súd Prešov | 5Co/66/2013 | ECLI:SK:KSPO:2014:8111234576.1 | 2014-01-20 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Darovacia zmluva
Citované ustanovenia: OZ, § 630 OZ
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/0fcb42a3-1912-4b7a-8de3-887e95bcf67f
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2014:8111234576.1

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/66/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111234576
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 01. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8111234576.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členiek
senátu JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Zlaty Simkovej v právnej veci žalobkyne E. P., rod. G., nar.
XX.X.XXXX, bytom H., Z. XX, zastúpená JUDr. Vierou Strakovou, advokátkou so sídlom v Prešove, Kpt.
Nálepku 5 proti žalovanej: P. G. P., rod. P., nar. XX.X.XXXX, bytom trvale H., Z. XX, zast. I. P., bytom
I. H. č. XX, XXX XX H., o vrátenie daru a prísl., o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu
Prešov č.k. 11C/279/2011-71 zo dňa 20.02.2013 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e    rozsudok súdu 1.stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol. Ďalším výrokom rozhodol, že náhradu trov
konania účastníkom nepriznáva.

Svoje rozhodnutie právne odôvodnil súd prvého stupňa ust.§ 630 Občianskeho zákonníka, výrok o
trovách konania ust.§ 142 ods.1, § 150 ods.1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej O.s.p.).

Súd prvého stupňa posudzoval obsah žaloby, či obsahuje kvalifikovanú výzvu na vrátenie daru, v
kladnom prípade pri splnení náležitosti hmotného práva by došlo k obnoveniu vlastníctva žalobkyne
doručením žaloby žalovanej.

Žalobkyňa ako dôvod vrátenia daru v žalobe uviedla to, že do 31.5.2010 platila len ona platby spojené
s užívaním bytu, aj keď vlastníčkou bytu bola už žalovaná. Žalobkyňa však opomenula uviesť, že
žalovaná v byte vôbec nebývala, ale bývala v ňom práve žalobkyňa, neskôr aj so svojim synom. Platby
za služby spojené s užívaním bytu by mal znášať ten, kto tieto služby užíva a to bez ohľadu na to,
že zo zmluvného vzťahu o výkone správy alebo v zmysle zákona 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov
má túto povinnosť vlastník bytu. Tento dôvod na vrátenie daru súd prvého stupňa preto považoval za
neopodstatnený. Podobne súd prvého stupňa  vyhodnotil aj tvrdenie žalobkyne o tom, že žalovaná
o ňu nejaví záujem. Toto tvrdenie jednak postráda atribút určitosti, ale pokiaľ žalobkyňa mienila tým
to, že žalovaná ju nenavštevovala, netelefonovala jej, neblahoželala pri slávnostných príležitostiach,
k tomu súd uvádza, že môže síce ísť o porušenie pravidiel morálky zo strany žalovanej, ktoré však
rozhodne nedosahuje požadovanú intenzitu. Navyše však nie je možné v tejto súvislosti neprihliadnuť
na skutočnosť, že žalovaná býva v I. a že prvotné narušenie ich vzťahu zavinila žalobkyňa, ktorá sama
uviedla, že nesúhlasila s úpravami bytu, ktoré boli štandardné (ako uviedla žalobkyňa nesúhlasila s tým,
aby v byte neboli záclony a koberce) hoci na akúkoľvek úpravu bytu mala žalovaná ako vlastníčka bytu
právo.



Vrátenie daru žalobkyňa odôvodnila aj tým že žalovaná jej neposkytuje opateru, aj keď jej zdravotný stav
si to vyžaduje. Je však nesporné, že túto opateru žalobkyni poskytujú jej synovia, jeden z nich - otec
žalovanej dokonca u nej aj býva. Žalobkyňa teda nie je odkázaná na pomoc žalovanej a ani v minulosti
nebola. Napokon sama žalobkyňa priznala, že žalovanú nikdy ani nežiadala, aby sa vrátila z I., a že
by sa o ňu osobne starala, čo vysvetlila tým, že vedela, že by aj tak z I. neprišla. V tejto súvislosti súd
poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR publikované pod R 31/99.

Napokon žalobkyňa poukázala v žalobe na nevhodné správanie matky žalovanej, na ktorú podala aj
trestné oznámenie. Vychádzajúc z dikcie zákona - § 630 OZ je však právne významné iba správanie
obdarovaného (v danom prípade žalovanej) nie jeho blízkych osôb (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR
33Cdo 4375/2007). Preto ani tento dôvod na vrátenie daru nemôže obstáť.

Pre úplnosť súd prvého  stupňa dodal, že žalobkyňa síce tvrdila, že pri telefonickej požiadavke vrátenia
daru uviedla aj to, že žalovaná sa nestará ani o byt, toto jej tvrdenie však nebolo preukázané, keďže
žalovaná ho poprela. Aj v prípade jeho preukázania však opäť by nemohla táto skutočnosť sa vyhodnotiť
ako správanie žalovanej v hrubom rozpore s dobrými mravmi vo vzťahu k žalobkyni. Vlastník bytu nie je
povinný byť zveľaďovať. Zabezpečovať má len bežné opravy a údržbu, avšak za stavu, keď byt vôbec
neužíva, je v záujme osôb, ktoré byt obývajú, aby znášali tieto náklady.

Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvého stupňa ust.§ 142 ods.1 O.s.p. a to zásadou úspechu v
konaní. Tak by náhrada patrila úspešnej žalovanej. Súd však v danom prípade upustil od spomínanej
zásady a použil výnimočne ust.§ 150 ods.1 O.s.p. a úspešnej žalovanej náhradu trov konania nepriznal.
Zohľadnil sociálne pomery účastníkov. Žalobkyňa je starobnou dôchodkyňou s nízkym príjmom 316,-
Eur mesačne. Výdavky má na liečbu súvisiacu s jej viacerými zdravotnými problémami. Na druhej strane
žalovaná má podstatne vyšší príjem 1.200,- libier mesačne netto.

Proti tomuto rozsudku včas podala odvolanie žalobkyňa. Namietala, že súd prvého stupňa na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho posúdenia veci. Právne špecifikoval odvolanie ust.§ 205 ods.2 písm.d/ O.s.p.
a písm.e/ O.s.p., v slovnom vyjadrení však ide o ust.§ 205 ods.2 písm.d/, a písm.f/ O.s.p.

Žalobkyňa svoj nárok odôvodnila tým, že 2-izbový byt č.X s príslušenstvom v H. na ul. Z. č. XX spolu so
spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckym
podielom na pozemku darovala žalovanej (vnučke), pričom sa ústne dohodli, že sa bude o predmetný
byt, ako aj o ňu ako starú mamu starať a poskytovať jej potrebnú pomoc. V čase, keď došlo k darovaniu
predmetnej nehnuteľnosti však žalobkyňa ešte nebývala mimo územia Slovenskej republiky (R. T. -
I.). Účastníci darovacej zmluvy zároveň zriadili právo zodpovedajúce vecnému bremenu spočívajúce
v práve žalobkyne doživotne užívať jednu obytnú izbu a príslušenstvo bytu (WC, kúpeľňa, kuchyňa,
chodba).  Žalobkyňa nesúhlasí s tvrdením súdu prvého stupňa, že za prvotné narušenie vzťahov so
žalovanou je zodpovedná žalobkyňa, ktorá sama uviedla, že nesúhlasila s úpravami bytu, t.j. s tým, aby
sa z bytu odstránili záclony a koberce. Žalovaná ako vlastníčka mala právo na akúkoľvek úpravu bytu,
ak by ju aj chcel skutočne uskutočniť, tak by tak určite aj urobila. Uvedený nesúhlas žalobkyne možno
pochopiť tak, že žalobkyňa je už staršia a ťažko sa prispôsobuje zmenám. V žiadnom prípade však podľa
názoru žalobkyne túto skutočnosť nemožno hodnotiť ako príčinu rozvratu vzťahov medzi účastníkmi
konania. Neobstojí ani tvrdenie súdu prvého stupňa, že žalobkyňa nie je na pomoc a opateru žalovanej
odkázaná, nakoľko jej starostlivosť v súčasnosti zabezpečujú jej dvaja synovi M. a Q. P.. Žalovaná
neposkytovala potrebnú pomoc žalobkyni aj napriek tomu, že jej táto darovala svoj najhodnotnejší
majetok, ktorým disponovala. Je logické, že žalobkyňa darovala byt práve tomu, od koho do budúcna
očakávala pomoc a opateru. Hrubý nevďak nemusí vyplývať len z jednoznačného vonkajšieho prejavu
žalovanej voči darkyni, ale aj z konkrétnych okolností konkrétneho prípadu, ktoré sú latentné a možno
ich vyvodiť len zo vzájomných súvislostí. Je pravda, že dohoda o opatere a starostlivosti  o darkyňu
nebola súčasťou písomného vyhotovenia darovacej zmluvy, ale bola medzi darkyňou a obdarovanou
dohodnutá len v ústnej forme. Tieto skutočnosti potvrdzovali aj svedkovia - syn žalobkyne M. a otec
žalovanej, tiež syn žalobkyne Q. . Žalobkyňa mala aj synov, no napriek tomu darovala byt žalovanej
práve z vyššie uvedených dôvodov. Hrubé porušenie dobrých mravov treba skúmať nielen voči žalobkyni



ako darkyni, ale aj vo vzťahu k členom jej rodiny, v danom prípade jej synov M. P. a Q. P.. Q. P.
je otcom žalovanej. Uvedených členov rodiny stále osočovala, že sú alkoholici, agresívni a podobne.
Týmito skutočnosťami sa súd prvého stupňa vôbec nezaoberal. Rozhodnutie súdu prvého stupňa je
preto predčasné a nepreskúmateľné. Za hrubé porušenie dobrých mravov možno v rámci rozhodovacej
praxe súdov SR považovať napríklad fyzické násilie, hrubé urážky, neposkytnutie potrebnej pomoci.
Porušovanie dobrých mravov v danom prípade je potrebné skúmať aj vo vzťahu k synom žalobkyne.
Preto navrhla rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie alebo alternatívne
rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť.

K odvolaniu žalobkyne sa vyjadrila žalovaná. Navrhla rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
potvrdiť. Uviedla, že tak ako to vyplýva z jej výpovede zo dňa 20.02.2013, je alergická a ťažko sa jej
hlavne v lete dýcha v miestnosti so záclonami a kobercami. Preto ich chcela odstrániť. Stará mama s
tým nesúhlasila aj keď vedela, že trpí alergiou. Neakceptovanie jej potrieb prerušilo akúkoľvek snahu
pokračovať s úpravami bytu. Aj keď je vlastníčkou bytu, mala právo na akúkoľvek úpravu, nechcela starej
mame oponovať, pretože pokiaľ by tam začala bývať, mohla by jej vyčítať, že byt nie je zariadený podľa
jej predstáv a to by narušilo spolubývanie. Dohoda a opatera starostlivosti o starú mamu nebola žiadna.
Darovacou zmluvou sa nezaväzovala, že v budúcnosti bude žalobkyňu opatrovať a taktiež sa nedohodli
ani ústne, že na základe toho, že jej daruje byt ju bude opatrovať. V čase podpisovania zmluvy bola
žalobkyňa aktívna, sama chodila na návštevy, k lekárovi, do kostola, do klubu dôchodcov a podobne.
Od roku 2005 žije žalovaná v I., a preto je logické, že nie je v každodennom kontakte so starou mamou,
ktorá podľa jej uvedení teraz potrebuje pomoc a opateru. Túto jej poskytujú jej dvaja synovia, na ktorú
si nemôže sťažovať, dokonca ako sama uviedla na súdnom pojednávaní dňa 20.02.2013, starostlivosť
má vynikajúcu. Žalovaná preto nevie prečo práve teraz má dôvod starostlivosť vyžadovať od nej, keďže
to nie je ani fyzicky možné, pretože je dlhodobo v zahraničí.  Tvrdenie M. P. je tu v časovom rozpore,
pretože tento sa objavil v byte na Z. XX až v roku 2009 až 2010 nevediac vôbec o tom, že stará mama
darovala žalovanej byt v roku 2002. M. tvrdí niečo, o čom vôbec nemohol v tom čase vedieť, t.j. potvrdil,
že dohoda o opatere a starostlivosti s darkyňou bola potvrdená ústnou formou. M. nebol so svojou
matkou v kontakte a ona ho tiež nekontaktovala po celé roky a to ani v roku 2002, keď darovala byt
žalovanej. Syn M. P. a syn Q. P. sú jediná blízka rodina žalobkyne, s ktorou prichádza do styku, pretože
obidvaja sú rozvedení a nemajú styk nielen so svojimi bývalými manželkami, ale ani so svojimi deťmi a
vnúčatami. Sú to práve oni dvaja, ktorí zapríčinili, že ich matka nepozná svoje pravnúčatá a jej vnúčatá
s ňou nechcú prichádzať do styku. Čo sa týka vzťahu k M. P., žalovaná nerozumie na základe čoho
by mala mať nejaký vzťah k niekomu, koho vôbec nepozná. M. viac ako 20 rokov nejavil záujem o
svoju rodinu, starú mamu, otca, Q., matku žalovanej, žalovanú a jej sestru.  Žalovaná bola malé dieťa,
keď sa k babke a rodine otočil chrbtom.  Túto osobu v podstate nie z vlastnej viny nepozná, takže k
žiadnemu sporu medzi ňou a M. nemohlo ani dôjsť. Nerozumie na základe čoho by mala hrubo porušiť
dobré mravy vo vzťahu k tejto osobe. Čo sa týka vzťahu k otcovi Q. P., žalovaná nerozumie na základe
čoho sa žalobkyňa domáha preskúmavať vzťah k tejto osobe. Vzťah sa narušil pred mnohými rokmi,
ešte keď bývali spolu v jednej domácnosti s matkou a so sestrou. V domácnosti bola žalovaná nie raz
svedkom alkoholových incidentov otca, ktoré sprevádzali rodinu po dlhé roky. Bol to práve on, ktorého
by bolo možné preskúmať ako niekoho kto hrubo porušuje dobré mravy vo svojej rodine, kde žalovanej,
jej matke a sestre nadával a neraz udrel žalovanú a jej sestru.  S otcom bola v osobnom styku asi trikrát
od roku 2005, odkedy pracuje v I.. V kontakte nie sú vôbec odkedy sa rodičia rozviedli v roku 2010.

Žalovaná doplnila svoje vyjadrenie  s tým, že v konaní vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že
by sa žalovaná správala  hrubo voči žalobkyni. Zároveň medzi účastníkmi konania nedošlo k uzavretiu
zaopatrovacej zmluvy a vykonaným dokazovaním nebolo preukázané ani hrubé porušenie dobrých
mravov správaním sa žalovanej ako obdarovanej voči členom rodiny žalobkyne ako darkyne. Poukázala
na ust.§ 630 Občianskeho zákonníka s tým, že vrátanie daru možno považovať za sankciu, ktorou darca
postihuje obdarovaného za jeho správanie, hrubo porušujúce morálne pravidlá. Uvedené ustanovenie,
ktoré za relevantné označuje len správanie obdarovaného nemožno rozširujúcim spôsobom vykladať
tak, že sa  ním majú postihnúť aj dôsledky správania iných osôb ako obdarovaného, hoci jemu blízkych.
Pri posudzovaní správania obdarovaného treba vziať do úvahy a hodnotiť i správanie sa samotného
darcu v tom zmysle, či práve jeho správanie nie je príčinou nevhodného správania sa obdarovaného
voči nemu (princíp vzájomnosti). Len okolnosti rozvodu rodičov žalovanej zapríčinili podanie žaloby
žalobkyňou, ktorá sa navyše aktívne zúčastňovala všetkých pojednávaní, kládla otázky svedkom a
vyjadrovala sa k ich výpovediam. Aj z toho možno vidieť účelovosť daného konania zo strany žalobkyne,



prípadne pod nátlakom jej synov, čo v podstate synovia potvrdili v konaní, aj vo svojich výpovediach,
keď na otázku kto inicioval toto konanie uviedli, že sa tak spolu dvaja rozprávali, že by bolo dobré keby
sa byt vrátil.

Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním,
ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 212 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ust.§ 214 ods.2 O.s.p. , pretože odvolací súd nepovažoval za potrebné dokazovanie
doplňovať, ani zopakovať a súd prvého stupňa nerozhodol podľa ust.§ 115a O.s.p. bez nariadenia
pojednávania a nariadenie pojednávania nevyžadoval dôležitý verejný záujem, neide ani o konanie
vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania  s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku
oznámil na úradnej tabuli súdu dňa 14.01.2014 a zistil, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.

Ust.§ 205 ods.2 O.s.p. taxatívne určuje dôvody, ktorými možno odôvodniť odvolanie proti rozsudku súdu
prvého stupňa vo veci samej.  Odvolací dôvod podľa ust.§ 205 ods.2 písm.d/ O.s.p., t.j. nesprávny
skutkový záver súdu prvého stupňa je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, ak súd pri hodnotení
dôkazov nepostupuje podľa kritérií uvedených v ust.§ 132 až § 135 O.s.p., teda jednotlivé dôkazy a
všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti nehodnotí z hľadiska ich vierohodnosti, pravdivosti a významu
pre posúdenie veci z právneho hľadiska.

Nesprávne právne posúdenie veci podľa ust.§ 205 ods.2 písm.f/ O.s.p. (v odvolaní nesprávne označené
ako písm.e/ O.s.p.) je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, ak dôjde k omylu súdu pri aplikácií
práva na zistený skutkový stav.  Za mylnú aplikáciu právnych predpisov sa považuje použitie iného
právneho predpisu než sa správne mal použiť alebo síce aplikácia správneho právneho predpisu, ale
jeho nesprávny výklad.

V prejednávanej veci odvolací súd zistil, že rozsudok súdu prvého stupňa vychádza zo správneho
skutkového a právneho záveru.  Súd prvého stupňa žalobkyňou produkované dôkazy  na preukázanie
skutkových tvrdení hodnotil v súlade s kritériami uvedenými v ust.§ 132 a nasl. O.s.p. a jeho hodnotenia
a skutkový záver si osvojuje aj odvolací súd.

Podľa ust.§ 630 Občianskeho zákonníka, darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný
správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy.

Výsledkami vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalovaná je vnučkou žalobkyne. Dňa
23.09.2002 žalobkyňa písomnou zmluvou darovala žalovanej svoj byt č. X  v H. na ul. Z. XX vrátane
spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckeho
podielu na parcele KN 8127 o výmere 842m2 zapísanej na LV č. XXXXX kat. úz. H.. V zmluve sa
konštatuje, že vlastníctvo bytu a spoluvlastníctvo spoločných častí a zariadení domu darkyňa nadobudla
na základe kúpnej zmluvy V 2884/2000.

V čl. IV darovacej zmluvy si účastníci zriadili vecné bremeno vo forme užívania žalobkyne jednej obytnej
miestnosti a spoločného užívania kuchyne a príslušenstva. Vklad tejto zmluvy bol povolený pod V
4752/2002. Aj v súčasnosti je žalovaná stále vedená ako výlučná vlastníčka predmetnej nehnuteľnosti
ako to vyplýva z LV č. XXXXX kat. úz. H. a spoluvlastníčka podielu 58/2030 parcely KN 8127 zapísanej
na LV č. XXXXX kat. úz. H..

K darovaniu bytu žalovanej došlo z dôvodu, že rodičia žalovanej poskytli žalobkyni peniaze zo svojich
spoločných prostriedkov (35.000,- Sk) na kúpu bytu.

Žalovaná v spornom byte nikdy nebývala, aj keď o to mala záujem. Chcela byt prerobiť, s čím žalobkyňa
nesúhlasila. Preto žalovaná aj s rodinou bývala v prenajatom byte a od roku 2005 býva v I..



Po rozvode rodičov žalovanej v roku 2010 sa vzťahy medzi účastníčkami narušili. Do sporného bytu sa
niekedy okolo roku 2009 nasťahoval k žalobkyni jej syn M., ktorý so svojou matkou minimálne osem
rokov nekomunikoval. Býval u nej asi dva mesiace a v roku 2010 sa do tohto bytu nasťahoval po rozvode
aj otec žalovanej Q., ktorý tam býva doposiaľ. Požadovať vrátenie daru navrhol žalobkyni práve jej syn
M., ktorý to sám potvrdil, žalobkyňa s jeho návrhom súhlasila.

Žalobkyňa má zdravotné problémy. Podľa lekárskej správy (č.l. 8) trpí na ischemickú chorobu srdca,
vysoký krvný tlak, chronické obličkové ochorenie, reumatoidnu artritídu a reaktívny depresívny stav. Od
roku 2010 o žalobkyňu sa starajú jej synovia, do roku 2010 to bol syn Q. s manželkou.

Súd prvého stupňa správne konštatoval, že k obnove vlastníctva darcu k veci dôjde na základe
dvoch právnych skutočností a to hrubého porušenia dobrých mravov chovaním obdarovaného voči
darcovi alebo členom jeho rodiny a jednostranného právneho úkonu darcu, ktorý je adresovaný
obdarovanému a smeruje k vráteniu daru. Pri splnení týchto skutočností nastanú zamýšľané právne
účinky jednostranného hmotnoprávneho úkonu darcu, t.j. obnovenie jeho vlastníctva ex nunc -
okamihom kedy jeho prejav vôle došiel obdarovanému.

Odvolací súd má za to, že súd prvého stupňa správne vyhodnotil, že to, že žalobkyňa platila platby
spojené s užívaním bytu aj keď je vlastníčkou bytu žalovaná ako dôvod vrátenia daru je neopodstatnený.
Zároveň odvolací súd súhlasí i s hodnotením tvrdenia žalobkyne v tom, že žalovaná o ňu nejaví záujem.
Toto hodnotenie je naozaj neurčité a pokiaľ žalobkyňa mienila tým to, že žalovaná  ju nenavštevovala,
netelefonovala jej, neblahoželala pri slávnostných príležitostiach, môže ísť o porušenie pravidiel morálky
zo strany žalovanej, ktoré však nedosahujú požadovanú intenzitu. Žalovaná býva v I., pričom prvotné
narušenie vzťahov medzi účastníčkami konania zavinila žalobkyňa, ktorá nesúhlasila s úpravami bytu,
hoci na akúkoľvek úpravu bytu mala žalovaná ako vlastníčka bytu právo.  Čo sa týka neposkytnutia
opatery žalobkyni zo strany žalovanej v súlade s pravidlami formálnej logiky súd prvého stupňa ustálil, že
túto starostlivosť jej poskytujú synovi, pričom otec žalovanej u žalobkyni býva. Žalobkyňa teda skutočne
nie je odkázaná na pomoc žalovanej a ani v minulosti nebola. Žalobkyňu ani o opateru nežiadala.
Nežiadala od nej, aby sa vrátila z I., aby sa o ňu osobne starala a vysvetlila to tým, že vedela, že by
žalovaná z I. neprišla.  Správny je i záver súdu prvého stupňa, že právne významné je iba správanie
obdarovaného, nie jeho blízkych osôb, teda nevhodné správanie sa matky žalovanej, na ktorú podala
aj trestné oznámenie žalobkyňa nemôže ako dôvod na vrátenie daru obstáť. Správny je i záver súdu
prvého stupňa, že vlastník bytu nie je povinný byt zveľaďovať. Zabezpečovať má len bežné opravy a
údržbu. Teda ani v prípade preukázania, že by sa žalovaná o byt riadne nestarala, nemohla byť táto
skutočnosť vyhodnotená ako správanie sa žalovanej v hrubom rozpore s dobrými mravmi vo vzťahu k
žalobkyni. Je skutočne v záujme osôb, ktoré byt obývajú, aby znášali  bežné opravy a údržbu bytu za
stavu, keď vlastník bytu byt vôbec neužíva.

Súd prvého stupňa správne rozhodol i o trovách konania, keď vyhodnotil, že žalobkyňa je starobnou
dôchodkyňou s nízkym príjmom 316,- Eur mesačne, má výdavky na liečbu súvisiacu s jej viacerými
zdravotnými problémami a na druhej strane žalovaná má podstatne vyšší príjem. Správne prihliadol aj
na okolnosti prípadu.

Preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa ust.§ 219 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval z dôvodu, že ide o návrhové konanie a návrh
na priznanie trov odvolacieho konania nepodala neúspešná žalobkyňa a ani úspešná žalovaná (§ 151
O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.