Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 3CoZm/17/2016 z 18. 9. 2017 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 18. septembra 2017, sp. zn. 3CoZm/17/2016, ECLI:SK:KSPO:2017:8113209034.1 Krajský súd Prešov | 3CoZm/17/2016 | ECLI:SK:KSPO:2017:8113209034.1 | 2017-09-18 | Rozsudok Oblasť práva: Obchodné právo – Zmenky Citované ustanovenia: CSP, /SK/ZZ/0/0 Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/c5a51a0a-ba8e-423f-98c7-c8d7f53be84a Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2017:8113209034.1 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3CoZm/17/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113209034
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 09. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8113209034.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a členov senátu
JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Jozefa Škraba v právnej veci žalobcu: CD Consulting s.r.o., so sídlom
Příkop 843/4, Zábrdovice, 602 00 Brno, Česká republika, IČ: 264 29 705, proti žalovanej: A. B., X..
XX.X.XXXX, L. P., XXX XX J., F. XX/XX, o vydanie zmenkového platobného rozkazu na 496,- Eur s prísl.,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 18CbZm/18/2013-39 zo dňa 23.2.2016,
takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej zamietajúcej časti a vo výroku o
trovách konania.

Žalovaná m á vo vzťahu k žalobcovi n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom konanie v rozsahu zmenkového úroku vo výške 0,19 %
denne v časti uplatneného zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne zastavil. V prevyšujúcej časti
žalobu zamietol. Žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

2. V dôvodoch rozsudku súd uviedol, že žalobca podal dňa 28.3.2013 na súd návrh na uplatnenie
pohľadávky podľa čl. 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa
ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu. Na rozhodnutie o podanom návrhu
súd nariadil pojednávanie, napriek tomu, že to nenavrhol žiaden z účastníkov, keďže mal za to, že to je
v tejto veci potrebné, ako to vyplýva z článku 5 odsek 1 nariadenia č. 861/2007, keďže podľa originálu
predloženej zmenky, táto obsahovala údaj číslo zmluvy: XXXXXXXXX, a keďže zmenka bola vystavená
pôvodne na spoločnosť Pohotovosť s.r.o., Pribinova 25, 911 09 Bratislava, ktorá je nebankovou
spoločnosťou a okrem iného poskytuje aj spotrebiteľské úvery. Dňa 22.12.2015 doručil žalobca súdu
písomné podanie, ktorým zobral svoj návrh späť v časti o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,19
% denne v časti uplatneného zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne. V zmysle ust. § 96 O.s.p.
rozhodol súd o čiastočnom späťvzatí žaloby žalobcom. Prípadný nesúhlas žalovanej so späťvzatím by
bol neúčinný nakoľko k čiastočnému späťvzatiu došlo skôr, než sa začalo pojednávanie. Súd vykonal
dokazovanie, Zmluvou o úvere uzatvorenou dňa 16.12.2009 medzi spoločnosťou POHOTOVOSŤ,
s.r.o. a žalovanou, Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru (ďalej len VOP), Vlastnou zmenkou
vystavenou žalovanou dňa 16.12.2009 a zistil, že dňa 16.12.2009 bola uzavretá písomná úverová
zmluva č. XXXXXXXXXX, ktorou veriteľ - Pohotovosť, s.r.o. poskytol úver vo výške 300,- Eur žalovanej.
Žalovaná sa zaviazala úver splatiť vo výške 531,- Eur 9 mesačnými splátkami po 59,- Eur počnúc
dňom 20.01.2010. V zmluve nie je uvedený úrok, je len uvedený poplatok vo výške 392,- Eur, pričom
poplatok nie je konkretizovaný a v zmluve nie je uvedené ani RPMN. Žalovaná dňa 16.12.2009 vystavila
vlastnú zmenku, obsahom ktorej je jej záväzok zaplatiť za túto zmenku pri predložení na rad spoločnosti



POHOTOVOSŤ s.r.o. sumu 496,- Eur a zmenkový úrok 0,25% denne od 25.05.2010. Predmetná zmenka
bola žalovanou vystavená ako vistazmenka a bola opatrená doložkami „bez protestu“ a „na platenie
predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“, pričom za miesto platenia bolo určené sídlo prvotného
zmenkového veriteľa. Z rubovej strany zmenky vyplýva, že spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. indosovala
zmenku na rad žalobcu. Listina má znaky vzorového tlačiva, do ktorého boli rukou vpísané údaje:
dátum a miesto vystavenia, identifikačné údaje vystaviteľa, jeho podpis. Zmenková suma vyjadrená
číslom aj slovami a dátum začiatku úročenia zmenkového úroku sú v listine uvedené odlišným tlačeným
písmom ako zvyšok vzorového tlačiva. K vyplneniu zmenky došlo na základe bodu 14. VÚP pôvodného
veriteľa, ktorý obsahuje dohodu o vyplnení zmenky. V ňom sa uvádza nasledovné: „na zabezpečenie
peňažného záväzku dlžníka ako vystaviteľa zmenky (ďalej aj ako vystaviteľ) vyplývajúcej z úverovej
zmluvy voči veriteľovi ako remitentovi (ďalej aj ako remintent) vystavil vystaviteľ zmenku, v ktorej nie
sú vyplnené zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy. Ručiteľ je z takto vystavenej
zmenky zaviazaný ako zmenkový ručiteľ. Zmluvné strany a ručiteľ sa dohodli, že zmenkovú sumu
vyplní na zmenke remitent najskôr v deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stane dlh
splatný okamžite, t.j. keď dlžník neuhradí včas štyri po sebe idúce splátky, prípadne uhradí len časti
splátok alebo neuhradí včas poslednú splátku alebo časť poslednej splátky. Zmenková suma bude
pozostávať zo sumy všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú ku
dňu vyplnenia zmenky. Dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy vyplní na zmenke remitent tak, že
ním bude deň, keď v zmysle bodu 4 týchto podmienok sa stal splatný celý dlh.“ Predmetom konania
je spor zo zmenky. Súd preto predovšetkým skúmal, či zmenka spĺňa náležitosti v zmysle zákona č.
191/1950 Zb. Zákon zmenkový a šekový a dospel k záveru, že zmenka spĺňa formálne náležitosti Čl.
1 § 75 zákona. Napriek tomu súd podrobil súdnej kontrole aj dohodu o vyplňovacom práve zmenky
vyplývajúcej z článku 14 VÚP remitenta, nakoľko pri uzatváraní príslušnej úverovej zmluvy a v súvislosti
s ňou aj vystavenie zmenky ide o spotrebiteľský právny vzťah. Úverovú zmluvu, na zabezpečenie ktorej
bola vystavená predmetná zmenka súd posudzoval podľa zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere totiž
nemá obligatórne náležitosti, ktoré sú uvedené v § 4 ods. 2 písm. g/, h/, i/, j/ zákona č. 258/2001 Z.
z., čo spôsobuje, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov a teda spotrebiteľ má vrátiť len
sumu poskytnutého úveru. Zmenka však túto skutočnosť nezohľadňuje a dokonca umožňuje aj vymáhať
zmenkový úrok 0,25% denne, čo je ročne 91,25%. Nepochybne takýto zmenkový úrok je v rozpore so
zásadou dobrých mravov, čo spôsobuje jeho neplatnosť (§ 39 OZ v náväznosti na § 3 ods. 1 OZ). Dohoda
o vyplňovanom práve zmenky bola uvedená vo VÚP, teda formulári, ktorý spracoval právny predchodca
žalobcu a žalovaný nemal možnosť ich ovplyvniť. Nepochybne teda táto podmienka nebola individuálne
dojednaná a nepochybne spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach účastníkov v
neprospech spotrebiteľa práve pre nezohľadnenie práv spotrebiteľa a umožnenie vymáhať plnenia,
ktoré sú v rozpore so zákonom (či už pre spomínanú neplatnosť dohody o zmenkovom úroku alebo pre
dôsledok chýbajúcich obligatórnych náležitostí zmluvy). Uvedená zmluvná podmienka je teda neplatná
s poukazom aj na § 53 ods. 5 OZ. Ak je neplatná dohoda o vypĺňacom práve blankozmenky, neplatná
je aj samotná zmenka. Dohodu o vyplňacom práve blankozmenky a tým aj samotnú zmenku možno
považovať za neplatnú aj pre obchádzanie zákona (§ 39 OZ). O obchádzanie zákona ide, ak právny
úkon síce neodporuje výslovnému zneniu zákona, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby zákon
dodržaný nebol. V danom prípade vystavením zmenky sa právny predchodca žalobcu snažil vyhnúť
posudzovaniu platnosti úverovej zmluvy a aplikácii zákona o spotrebiteľských úveroch dôsledkom čoho
je, že žalovaný by veriteľovi mal vrátiť len sumu poskytnutého úveru pre nedodržanie obligatórnych
náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Takýto postup žalobcu nemôže požívať právnu ochranu (§ 3
ods. 1 OZ). Ako ďalší dôvod zamietnutia žaloby súd uviedol, že k vystaveniu zmenky došlo aj v rozpore
so zákonom, konkrétne § 4 ods. 6 zák. č. 258/2001 Z. z.. Citované ustanovenie platilo od 1.1.2008
do 31.12.2010, teda platilo aj v čase vystavenia tejto zmenky. Podľa neho pri zabezpečovacej zmenky
(čo je aj tento prípad) zmenková suma v čase vyplnenia zmenky nesmie presiahnuť aktuálnu výšku
nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva vo výške maximálne 30% istiny poskytnutého
úveru. V danom prípade žalovanej bol poskytnutý úver 300,- Eur, z čoho 30% je 90,- Eur. Žalovaná
uhradila 0,- Eur. Zmenka by mohla byť vystavená len na sumu zodpovedajúcu zákonnému limitu
príslušenstva, konkrétne na 90,- Eur vystavená však bola na 496,- Eur. Právny predchodca žalobcu
zákonný limit zmenkovej sumy vôbec nerešpektoval a zmenku napriek výslovnému zákazu prijal a
následne ju previedol na žalobcu. Zmenka je preto v rozpore so zákonom a preto s poukazom na § 39
OZ je absolútne neplatným právnym úkonom. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd zostávajúci nárok
žalobcu ako nedôvodný zamietol. O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. Podľa



zásady úspechu v konaní nárok na náhradu trov konania vznikol len žalovanej, tá si však tento nárok
v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnila.

3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhuje rozsudok zmeniť a
návrhu na uplatnenie pohľadávky v celom rozsahu vyhovieť a priznať mu náhradu trov odvolacieho
konania. Ako dôvod uviedol, že dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednacou zásadou,
čo znamená, že súd vychádza len zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonáva len tie dôkazy,
ktoré účastníci navrhli. Súd neuvádza, na základe ktorej zo strán vykonal dokazovanie „listinnými
dokladmi“, alebo či tieto dôkazy vykonal na základe vlastného uváženia. Súd musí k otázke vykonávania
iných, ako účastníkmi navrhnutých dôkazov, pristupovať vyvážene, aby nedošlo k narušeniu rovnosti
strán v spore. Navrhovateľ predložil ako dôkaz svojich nárokov platnú zmenku, ktorou, keďže táto
spĺňa všetky formálne a materiálne náležitosti predpokladané zákonom č. 191/1950 Zb., dokázal
jasne, úplne a zrozumiteľne svoje právo na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva. Voči forme
a obsahu zmenky zo strany odporcu nebolo žiadnych námietok a preto neexistovala okolnosť, ktorá
by odôvodňovala vykonávanie ďalších dôkazov nevyhnutných pre rozhodnutie vo veci. V danej veci
súd mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej
zmenky. Odporca mohol na základe čl. 5 ods. 3, 6 Nariadenia vzniesť námietky voči zmenke. Ak
tak neurobil, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej
zásady konštruovanej Nariadením. Súd samotný nie je legitimizovaný na to, aby postupom podľa §
120 ods. 1 veta prvá in fine O.s.p. vznášal námietky voči zmenke za odporcu. Ak tak súd učinil, ide
o porušenie princípu kontradiktórnosti súdneho konania a rovnosti účastníkov konania. Súd z vlastnej
iniciatívy, bez návrhov odporcu a bez legitímneho podnetu na ťarchu navrhovateľa vykonal dokazovanie,
ktoré údajne preukázalo charakter odporcu ako spotrebiteľa. Odporca sa tejto obrany nedovolával,
uplatnenú pohľadávku nerozporoval a svojím konaním ju prakticky uznal. Súd iniciatívne rozširoval
okruh dokazovaných skutočností v tom smere, aby získal pre neho dostatočný podklad pre zamietnutie
návrhu na uplatnenie pohľadávky. Uvedené správanie súdu je neprijateľné v právnom štáte, predstavuje
výrazný zásah do práva na spravodlivý súdny proces, ktoré je garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,
ako aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských a základných slobôd. Súdom uvádzané údajne nesporné
skutočnosti neboli tvrdením ani jedného z účastníkov. Súd tieto údajne nesporné fakty vyabstrahoval
z dokazovania, ktoré si sám navrhol. Odporca, ani navrhovateľ sa k týmto skutočnostiam nevyjadrili.
Súd dospel k rozhodnutiu na základe aplikácie nesprávnych právnych predpisov, ako aj nesprávnej
interpretácii príslušných právnych predpisov a práva Európskej únie. Predmetom konania je výlučne
zmenka a nie iný záväzkový právny vzťah. Súd predovšetkým ignoroval § 17 ZŠZ, z ktorého vyplýva,
že odporca vo všeobecnosti nie je oprávnený vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky,
ktoré vyplývajú z jej vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky. Keďže tak v sporovom konaní nemôže činiť
odporca, tým menej tak môže činiť sám súd. V tejto súvislosti odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu
SR spisovej značky 5 Obo/3/2008 zo dňa 22.10.2008. Je síce prípustné za určitých okolností uplatňovať
tzv. kauzálne námietky voči navrhovateľovi, avšak námietka musí byť vznesená zo strany odporcu a
predovšetkým odporca v tejto situácii nesie dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení. Nie je
prípustné, aby túto úlohu prevzal súd a suploval aktivitu odporcu. Súd porušuje poučovaciu povinnosť
súdu prekročením § 5 ods.1 O.s.p.. Súd porušil ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných
prostriedkov, súd prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali
byť v sporovom konaní vedenom podľa Nariadenia vykonané bez návrhu. Poukázal v tejto súvislosti
na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 22.8.2002 sp. zn. 25Cdo/1839/2000, kde pri rozhodovaní
vychádzal z rovnakej právnej úpravy, aká je aplikovateľná aj v tomto konaní. Pokiaľ súd odkázal na
Nález Ústavného súdu Českej republiky IV.ÚS 457/10 je dôležité uviesť, že vo veci, ktorou sa zaoberal
Ústavný súd ČR, došlo zo strany odporcu k obrane - odporca vzniesol námietky voči zmenkovému
platobnému rozkazu. Podobne aj v konaní Pl.ÚS 16/12 ide o postup podľa skráteného konania, kde
sa Ústavný súd ČR zaoberal návrhom na zrušenie § 175 O.s.p.. Vo veci navrhovateľ podal námietky
voči zmenkovému platobnému rozkazu v rámci stanovenej zákonnej trojdňovej lehoty. Samotný zákon
o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z. pripúšťal, aby na zabezpečenie svojich nárokov zo
spotrebiteľského úveru bola vystavená zmenka. Limitovaná bola len výška zabezpečenia vo vzťahu k
aktuálnej výške dlhu v čase jej vyplnenia. Z uvedeného vyplýva, že prípustné sú akékoľvek zmenky,
akékoľvek doložky a zároveň aj blankozmenky s úpravou vyplnenia zmenky v dohode o vyplňovacom
práve. Vyplýva to z formulácie § 4 ods. 6 zákona a spojenia „v čase vyplnenia“ zo slov „vyplnenú
veriteľom“, z ktorej je zrejmé, že zákonodarca pripúšťal, že zmenky budú vyplňované dodatočne po
vystavení, pretože inak by použil spojenie „v čase vystavenia“, resp. by vylúčil vyplňovanie zo strany
veriteľa. Z uvedeného vyplýva, že dohoda o vyplňovacom práve nemohla byť neplatná a nemôže



byť ani neprijateľnou zmluvnou podmienkou ani v prostredí spotrebiteľských úverov, pretože právna
úprava explicitne pripúšťala používanie blankozmeniek. Súd zovšeobecňuje svoje tvrdenia, keď uvádza,
že odporca v čase uzatvárania dotknutej zmluvy o úvere nebol schopný posúdiť zákonné dôsledky
uzavretej dohody o vyplnení zmenky. V tejto súvislosti navrhovateľ odkázal na uznesenie Krajského
súdu v Banskej Bystrici zo dňa 28.11.2013 sp. zn. 43CoZm/18/2013. V ďalšom odkázal na odôvodnenie
uznesenia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10Co/79/2013 zo dňa 5.9.2013, ktoré bolo vydané v
skutkovo a právne zhodnej veci navrhovateľa, ako aj na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 43CoZm/10/2013 zo dňa 21.11.2013.

4. Odvolací súd v zmysle § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku, prejednal vec podľa Občianskeho
súdneho poriadku. Podľa tohto ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Civilný sporový poriadok nadobudol
účinnosť 1.7.2016 a odvolanie žalobcu bolo podané pred týmto dátumom. V prípade žalobcu ide o právo
na prejednanie odvolania, ktoré mu vzniklo podľa doterajších právnych predpisov, a teda z hľadiska
princípu legitímneho očakávania i právnej istoty je treba jeho odvolanie prejednať podľa právnej úpravy
účinnej v čase, kedy toto bolo podané. V podmienkach právneho a demokratického štátu, majú právne
normy pôsobiť zásadne do budúcnosti. Princíp právnej istoty je nepochybne neoddeliteľnou súčasťou
princípov právneho štátu zaručeného v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Súčasťou princípu právnej istoty a
ochrany dôvery občanov v právny poriadok je aj zákaz retroaktivity, t. j. zákaz spätného pôsobenia
právnych predpisov. Pokiaľ niekto konal a postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny
predpis, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný spätným pôsobením právneho predpisu, alebo
niektorého jeho ustanovenia. Neskorší právny predpis nemôže ukladať povinnosti, resp. meniť právny
status subjektu práva spätným pôsobením právneho predpisu, ktorý v čase jeho konania neexistoval
a ktorého právnu úpravu nemohol poznať. Subjekt práva už nemôže ovplyvniť svoje práva a právne
postavenie nadobudnuté v minulosti.

5. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie a na tomto
pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie. Právnym dôsledkom
takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie
(§ 213 ods. 1, 3, 4, 5 a § 214 ods. 2 O.s.p.).

6. Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do
tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne
uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, pokiaľ by mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 1, 3 O.s.p.). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť
verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote termín verejného vyhlásenia
rozsudku na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke súdov SR (§ 211 ods.2, § 156 ods. 1, 3
O.s.p.). Odvolací súd mal na zreteli i to, že v súlade s článkom 17 ods. 1 Nariadenia EP a Rady
(ES) č.861/2007 (ďalej len Nariadenie), Slovenská republika informovala Komisiu o tom, že na základe
procesného práva Slovenskej republiky, bude možné v súlade s článkom 17 Nariadenia, podať opravný
prostriedok „odvolanie“ (§ 201 a nasl. O.s.p.) na „krajské súdy“. V odvolacom konaní začatom podaným
odvolaním podľa článku 17 Nariadenia rozhoduje odvolací súd Slovenskej republiky podľa procesného
práva Slovenskej republiky (článok 19 Nariadenia).

7. Po takomto prieskume napadnutého rozhodnutia dospel odvolací súd k záveru, že uplatnené
odvolacie dôvody nie sú spôsobilé privodiť zmenu, či zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie v jeho
zvyšnej zamietajúcej časti.

8. Predmetom odvolacím súdom preskúmavaného rozhodnutia je nárok zo zmenky uplatnený
navrhovateľom na základe uvedeného Nariadenia EP a Rady (ES) č. 861/2007 o európskom konaní
vo veciach s nízkou hodnotou sporu. Cieľom prijatia Nariadenia bolo zjednodušenie a zrýchlenie
cezhraničného konania v spotrebiteľských a obchodných veciach s nízkou hodnotou sporu (bod 4
Preambuly Nariadenia). Cieľom takéhoto konania by malo byť zjednodušenie prístupu k spravodlivosti.
Narušenie hospodárskej súťaže na vnútornom trhu pre nerovnováhu vo fungovaní procesnoprávnych
prostriedkov poskytovaných veriteľom v rôznych členských štátoch, vedie k potrebe prijatia právnych
predpisov Spoločenstva zaručujúcich rovnaké podmienky pre veriteľov a dlžníkov celej Európskej únii
(bod 7 Preambuly Nariadenia). V záujme uľahčenia uznávania a vykonávania rozsudku by sa mal
rozsudok vydaný v jednom členskom štáte v európskom konaní vo veciach s nízkou hodnotou sporu



uznať a byť vykonateľný v inom členskom štáte bez potreby doložky vykonateľnosti a bez akejkoľvek
možnosti namietať proti jeho uznaniu (bod 30 Preambuly Nariadenia). Je možné čiastočne s odvolateľom
súhlasiť, že konanie podľa uvedeného Nariadenia má v zásade písomnú povahu (viď čl.5 ods.1, čl.
8, čl. 9 ods.1 Nariadenia). Pokiaľ sa však potreba ústneho pojednávania ukáže ako potrebná (nutná),
alebo ak o to požiada niektorá zo strán, súd by mal nariadiť vo veci pojednávanie. Nutným je nariadiť
ústne pojednávanie najmä vo veciach skutkovo a právne zložitých, v ktorých súd považuje za potrebné
vec s účastníkmi prejednať za ich prítomnosti. Odvolací súd je toho názoru, že ak v predmetnej veci
prvoinštančný súd sám i bez procesnej iniciatívy účastníkov realizoval ex offo prieskum uplatnených
zmenkových nárokov aj z pohľadu samotnej kauzy, ktorá predchádzala vystaveniu zmenky, a poskytol
priestor účastníkom konania, aby sa k týmto dôkazom vyjadrili na pojednávaní, nekonal v rozpore s
Nariadením ani v rozpore s vnútroštátnym procesným právom.

9. To, že sa pri takomto postupe súd nedopustil procesného či hmotnoprávneho pochybenia, podporujú
aj závery zo zjednocujúceho stanoviska občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho
súdu SR prijatého na zasadnutí dňa 20.10.2015, podľa ktorého

„ I. Ak navrhovateľ ako dôkaz osvedčenia uplatneného nároku doloží zmenku, platí bez ohľadu na
povahu procesného nástroja, ktorý navrhovateľ použil, že:

a) pokiaľ z akýchkoľvek okolností prejednávanej veci vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou
povahou či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo povinný zabezpečiť prieskum nároku
v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má nárok základ;

b) pokiaľ súd nevzhliadne žiadnu nekalosť či neprípustnosť predloženého návrhu, súd pristúpi k
prieskumu uplatneného nároku v rozmedzí prípadne vznesených námietok zohľadňujúc ich rozsah a
povahu, pri rešpektovaní povinnosti posúdiť prípadnú absolútnu neplatnosť úkonu, ak to z vykonaného
dokazovania vyplynie.

II. Ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o vyplňovacom
práve, aplikujúc právnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená.

III. Aj v prípade, že nie sú podané kauzálne námietky vystaviteľom zmenky (bez ohľadu na to, či je
spotrebiteľom), ktorý je na strane žalovaného, je možné preskúmať a podľa okolností prípadu posúdiť
nárok na uplatnený úrok ako nárok uplatnený v rozpore s dobrými mravmi, ak výška uplatneného nároku
podľa úvahy súdu takýto exces dosahuje.“

10. K tomuto odvolací súd dodáva, že z vykonaného dokazovania je evidentné, že predmetná zmenka
bola vystavená ako zabezpečovacia zmenka plnenia z úverovej spotrebiteľskej zmluvy. Svedčí o tom
rovnaké číslo zmluvy i rovnaké číslo zmluvy uvedené na zmenke. V tejto súvislosti odvolací súd
zdôrazňuje znenie § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom v čase
uzavretia úverovej zmluvy, podľa ktorého platí, že v súvislosti s poskytovaním úveru od spotrebiteľa,
alebo inej osoby sa zakazuje splniť dlh zmenkou alebo šekom. Veriteľ smie prijať od dlžníka zmenku
alebo šek na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru, len ak ide o zabezpečovaciu
zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia je maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného
spotrebiteľského úveru a príslušenstva vo výške maximálne 30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského
úveru. Zmenku prijatú, resp. vyplnenú veriteľom v rozpore s predchádzajúcou vetou veriteľ nesmie prijať
a je povinný ju dlžníkovi na požiadanie vydať. Ustanovenie tohto odseku platí aj v prípade zmeny majiteľa
zmenky alebo postúpenia práv zo zmenky. Z uvedeného textu teda vyplýva, že predmetná zmenka
mohla byť vyplnená len v súlade so znením tohto ustanovenia, k čomu však nedošlo, pretože zmenková
suma presahuje výšku maximálne 30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru.

11. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť aj to, že súd i pri rešpekte k špecifickej a prísne
formálnej povahe inštitútu zmenky, je vždy povinný prihliadnuť k okolnostiam konkrétnej veci. V prípade
spotrebiteľov súd nesmie prehliadnuť ich špecifické záujmy a postavenie. Pri svojej rozhodovacej
činnosti musí súd hľadať také interpretačné a aplikačné východiská, ktoré zabránia zneužívaniu
práv v dôsledku aplikácie zmenkového inštitútu neprimerane v neprospech niektorého z účastníkov
zmenkového vzťahu.



12. V tomto smere odvolací súd odkazuje aj na judikované závery, vyplývajúce z rozhodnutí Súdneho
dvora EÚ, podľa ktorých súdy sú povinné, aj bez návrhu, posúdiť nekalý charakter neprijateľnej zmluvnej
podmienky, aby sa skutočne dosiahol sledovaný zmysel a cieľ čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS.
Tu možno spomenúť napr. rozhodnutie vo veci Mostaza Claro C-168/05, Godart C-429/05 alebo Oceano
Gruppo Editorial C-240/98 až C-244/08. Čl. 6 ods. 1 Smernice 93/13/EHS o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách stanovuje: „Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v
zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa vnútroštátneho
práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa, a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná
pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.“ Vzhľadom na povahu a
význam všeobecného záujmu, na ktorom sa zakladá ochrana spotrebiteľov, ktorú Smernica 93/13/EHS
zabezpečuje, jej článok 6 musí byť považovaný za ustanovenie, ktoré je rovnocenné s vnútroštátnymi
pravidlami, ktoré v rámci vnútroštátneho právneho poriadku majú právnu silu noriem verejného poriadku
(viď napr. v rozsudku C 76/10 čl. 50). V súvislosti s rozsudkom na základe uznania treba spomenúť aj
rozhodnutie COFIDIS C-473/00, v ktorom súd rozhodol, že s ohľadom na potrebu ochrany spotrebiteľa
a naplnenie čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS, ktorý predstavuje kogentné pravidlo európskeho
práva, súd nemá aplikovať a prihliadnuť na také procesné pravidlo vnútroštátneho práva, ktoré vo svojich
účinkoch bráni naplneniu myšlienky a zmyslu ochrany pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami
zavedenej Smernicou Rady 93/13/EHS.

13. Z hľadiska právneho posúdenia veci je žiaduce dať do pozornosti i skutočnosti vyplývajúce z
dôvodov vyššie uvedeného zjednocujúceho stanoviska Najvyššieho súdu SR, podľa ktorých okrem
iného

„určujúcim pri hľadaní práva má byť, že v každej veci je potrebné vychádzať z individuálnych
okolností každého jednotlivého prípadu, ktoré vychádzajú zo skutkových zistení všeobecných súdov.
Je povinnosťou všeobecného súdu zohľadniť všetky relevantné individuálne okolnosti súdenej veci a
prihliadnuť na ne aj cez prizmu dobrých mravov, keďže nesúlad právneho úkonu s nimi vedie k jeho
neplatnosti. Povinnosť všeobecného súdu posúdiť uplatnený nárok aj z hľadiska súladu s dobrými
mravmi je zvýraznená v tých prípadoch, keď ju účastník konania výslovne namieta, musí však na
ňu prihliadať aj v prípadoch, kedy takýto rozpor zistí súd sám pri prieskume ex officio, keďže na
absolútnu neplatnosť úkonu súd musí prihliadať ex lege. Dobré mravy pôsobia ako korektív najmä v
takých situáciách, kedy sú práva a povinnosti strán právneho vzťahu v zjavnej nerovnováhe. Sociálno-
právne chápanie zmluvnej slobody sa môže uplatniť len za predpokladu približne vyváženého pomeru
síl účastníkov zmluvy a len za tohto predpokladu sa môže stať prostriedkom primeraného vyrovnania
záujmov, ako už bolo vyslovené niekoľkokrát aj v rozhodnutiach Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Všeobecne je potrebné rešpektovať základnú zmenkovo-právnu doktrínu, že zo zmenky samotnej
ako abstraktného cenného papiera nie je možné bez ďalšieho určiť, či ide o spotrebiteľa. Vzhľadom
na abstraktnosť cenného papiera žalovaný, pokiaľ je spotrebiteľom mal by túto skutočnosť namietať.
Pokiaľ však súd spoľahlivo zistí na základe skutočností vyplývajúcich zo žalobného návrhu (bez ohľadu
podľa akého procesného predpisu sa nárok uplatňuje), že na strane žalovaného ide o spotrebiteľa,
poskytne mu ochranu prostredníctvom právnej úpravy o ochrane spotrebiteľa (obdobne to ustálila aj
rakúska právna prax). Ako judikoval aj Ústavný súd Českej republiky v náleze sp.zn. Pl ÚS 16/12
zo dňa 16.10.2012 súčasné napätie spojené so zmenkami je spôsobené ich nevhodných používaním
(zneužívaním) najmä voči subjektom, po nich nemožno znalosť špecifickej a značne rigidnej zmenkovej
úpravy spravodlivo požadovať. Tu najvyšší súd poukazuje na nález Ústavného súdu Českej republiky
sp.zn. IV. ÚS 457/10 zo dňa 18.7.2013, ktorý sa nestotožnil so záverom všeobecného súdu, že nie je
možné po indosácii zmenky vznášať kauzálne námietky, ak nie sú splnené podmienky § 17 ZZŠ (ak
nadobúdateľ nekonal vedome na škodu dlžníka). Konštatoval, že v prípade spotrebiteľov nie je možné
odhliadnuť od ich špecifických záujmov a postavenia. Označil za výkladovú svojvôľu, ak súd zobral za
základ pre svoje rozhodnutie záver, že v prípade nesplnenia dispozície § 17 ZZŠ , nie je možné ku
kauzálnym námietkam prihliadať. Nemecká judikatúra dokonca v konkrétnom prípade označila odvolanie
sa žalobcu na § 17 ZZŠ za zneužitie práva.

Aktuálne Ústavný súd ČR vo svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 290/15 zo dňa 16. 9. 2015, vychádzajúc
z obsahovo totožnej zmenkovo-právnej úpravy ako v SR, konštatoval, že všeobecné súdy sú aj
pri rešpektovaní špecifickej, prísne formálnej povahe inštitútu zmenky a jeho historickým koreňom
povinné vždy prihliadnuť aj k okolnostiam konkrétnej veci. V prípade spotrebiteľov, o ktorých sa



jednalo v prípade dotknutia práv v prejednávanej veci konaním remitenta (prvého majiteľa ako veriteľa)
zmenky, potom všeobecné súdy nesmú odhliadnuť od ich špecifických záujmov a postavenia. Pri
svojej rozhodovacej činnosti musia hľadať také interpretačné a aplikačné východiská, ktoré zabránia
zneužívaniu práv v dôsledku aplikácie zmenkových inštitútov neprimerane v neprospech niektorého z
účastníkov zmenkového vzťahu.

Najvyšší súd SR zdôrazňuje, že nemá dôvod odkloniť sa od takýchto všeobecne akceptovaných
výkladových pravidiel členských štátov EÚ. Tu je potrebné tiež akcentovať už v citovanom českom
ústavnom náleze sp. zn. IV. ÚS 457/10 vyslovené pravidlo, že zákaz zneužitia práva je silnejší než
dovolenie dané právom a pokiaľ právna norma určité správanie aprobuje a iná za predpokladu, že je
zneužívané, ho zakazuje, takéto konanie v skutočnosti nie je výkonom práva, ale protiprávnym úkonom.
Výkonu práva, ktoré je jeho zneužitím, súdy nesmú poskytnúť ochranu, keďže takýto postup by bol v
rozpore s ústavou chránenými právami.“

14. Ak prvoinštančný súd privodil záver o tom, že na strane žalovaného je spotrebiteľ, a vyvodil dôsledky
z obsahu spotrebiteľskej zmluvy i dohody o vyplňovacom práve, majúce za následok zamietnutie
podaného návrhu, je jeho záver správny.

15. I odvolací súd je toho názoru, že obsah článku 14. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru
- Dohody o vyplňovacom práve k zmenke je pojatý do formulárovej zmluvy. Dohoda o vyplňovacom
práve k zmenke nebola individuálne vyjednaná. Povinnosti úverového dlžníka nahrádza navrhovateľom
zdôrazňovaný abstraktný zmenkový záväzok. Aj bez poukazu na aplikáciu § 4 ods.6 zák. č. 258/2001
Z. z. (v znení účinnom ku dňu vystavenia predmetnej zmenky) je preto možné v tejto veci konštatovať,
že vo svojej podstate článok 14. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru je svojim obsahom a
účelom obchádzaním zákona na ujmu práv spotrebiteľa. Súdna prax v niekoľkých svojich rozhodnutiach
(napr. NS SR 4Obo161/2007) judikovala, že obchádzanie zákona obsahom alebo účelom urobeného
právneho úkonu spravidla znamená, že právny úkon neodporuje síce výslovnému zneniu zákonného
ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby zákon dodržaný nebol. O nedovolenosť, a
teda aj o absolútnu neplatnosť právneho úkonu, ide tiež v prípade, keď sa tento prieči dobrým mravom.
Obchádzanie zákona spočíva i v zámernom použití prostriedkov, ktoré sami o sebe nie sú zákonom
zakázané a v dôsledku čoho vzniknutý stav z hľadiska pozitívneho práva sa javí ako nenapadnuteľný.
Konanie „in fraudem legis“ predstavuje postup, keď sa niekto správa podľa práva, ale tak, aby zámerne
dosiahol výsledok právnou normou nepredvídaný a nežiaduci.

16. Z neplatnej dohody o vyplňovacom práve k zmenke nemohol preto platne vzniknúť ani zmenkový
záväzok.

17. Správny je aj výrok o trovách konania. Neúspešný žalobca nemá právo na náhradu trov konania
a úspešná žalovaná si nárok na náhradu trov konania neuplatnila, preto prvoinštančný súd správne
žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

18. Z týchto dôvodov podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v
jeho napadnutej zamietajúcej časti i vo výroku o trovách konania.

19. Úspech v odvolacom konaní mala žalovaná. Preto jej v súlade s § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396
ods. 1 CSP voči žalobcovi vznikol nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o ktorej rozhodne
súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

20. Rozhodnutie senátu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý



rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).