Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17CoE/89/2015 z 23. 6. 2015
Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 23. júna 2015, sp. zn. 17CoE/89/2015, ECLI:SK:KSTN:2015:3814209592.1
Krajský súd Trenčín | 17CoE/89/2015 | ECLI:SK:KSTN:2015:3814209592.1 | 2015-06-23 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí
Citované ustanovenia: § 219 OSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/169af2ee-8e08-44a6-bdae-9227bac95409
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2015:3814209592.1

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17CoE/89/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3814209592
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3814209592.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: Y., s.r.o., so sídlom P., Y. XX, IČO: 35 807
598, zastúpeného Advokátskou kanceláriou D., s.r.o., so sídlom P., Y. XX, IČO: 36 865 141, proti
povinnému: D. Z., bytom M. X. XXX/X, Y., o vymoženie istiny vo výške 192,- Eur s príslušenstvom,
na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 07. októbra 2014, č. k.
15Er/1963/2014-15, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného  súdu   p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora   JUDr. I. Q. o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Po právnej stránke prvostupňový súd rozhodnutie odôvodnil
s poukazom na ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s ust. § 45 ods. 1 a 2 zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní,    § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení platnom
ku dňu uzavretia zmluvy o úvere, ako aj na príslušné ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS z 5.
apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. V odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol, že oprávnený sa návrhom zo dňa 24.03.2014 domáhal vykonania exekúcie voči povinnému, pre
vymoženie istiny vo výške 192,- Eur s prísl. na podklade exekučného titulu, ktorým je Rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., sp. zn. SR 03652/11
zo dňa 30.09.2013, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 28.10.2013 a vykonateľnosť 31.10.2013. Z
uvedeného rozhodcovského rozsudku súd prvého stupňa zistil, že rozhodcovský súd priznal právo
na peňažné plnenie na základe zmenky. Účastníci konania zabezpečili svoj iný záväzkový vzťah
neúplnou zmenkou (blankozmenkou) vystavenou dňa 03.09.2010, kde povinný vystupoval ako vystaviteľ
a oprávnený ako remitent. Keďže si povinný svoju povinnosť vyplývajúcu zo záväzkového vzťahu riadne
nesplnil, čím sa stal dlh v zmysle dohodnutých podmienok splatný vcelku dňa 27.12.2010, oprávnený
vyplnil dňa 07.03.2011 zmenku povinného v zmysle dohody o vyplnení zmenky na sumu 192,- Eur
s dátumom začiatku úročenia dňa 27.12.2010 a táto bola povinnému predložená na zaplatenie dňa
14.03.2011. Súd prvého stupňa zmluvu uzavretú medzi účastníkmi konania posúdil ako spotrebiteľskú
zmluvu (s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na
predtlačenom formulári) a súčasne dospel k záveru, že na vzťah medzi veriteľom (oprávneným) a
dlžníkom (povinným) je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. V danom prípade, a to
vzhľadom ku skutočnosti, že povinný si neplnil riadne svoje povinnosti vyplývajúce z uvedenej zmluvy,
uplatnil si oprávnený svoje nároky v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy,
kde rozhodca bez vypočutia povinného vydal rozhodcovský rozsudok. Preskúmaním Rozhodcovskej
zmluvy, ktorá bola uzavretá medzi oprávneným a povinným dňa 03.09.2010, vzhliadol súd prvého stupňa
v jej zmluvných dojednaniach nekalú podmienku. Konštatoval, že možnosť výberu spôsobu riešenia
sporu povinnou je len zdanlivá, keď vo väčšine prípadov určuje spôsob riešenia prípadného sporu
a v prípade rozhodcovského konania aj osobu rozhodcu oprávnený. V prevažnej väčšine sporov zo
spotrebiteľských úverov je na strane žalobcu veriteľ, pričom dlžník ako spotrebiteľ v zásade žalobu
nepodáva. Spotrebiteľ teda podľa uvedenej zmluvnej úpravy síce mal možnosť ovplyvniť alternatívu



riešenia sporu, avšak podaním žaloby v rozhodcovskom konaní oprávneným stratil povinný možnosť
domáhať sa právnej ochrany pred všeobecným súdom. Úpravu zmluvne zakotvenú oprávneným do
rozhodcovskej zmluvy formou rozväzovacej podmienky stanovenej v článku II. /posledná veta/ súd
prvého stupňa posúdil ako nekalú povahu dojednania o možnosti riešenia sporov.
Bol toho názoru, že túto smernicu je nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam
právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. V danom prípade bola voľba
rozhodcovského súdu a osoby rozhodcu uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné ustanovenie
rozhodcovského súdu rozhodnúť vo veci na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo nepochybne
aj samotnému rozhodnutiu povinnej si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže predtým, ako k
uzatvoreniu zmluvy povinný vôbec pristúpil. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd
prvého stupňa videl v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto bude riešiť spor zo spotrebiteľskej
zmluvy, je v tomto prípade veriteľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky
vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve. Súd poukázal na rozsudok Európskeho súdneho
dvora vo veci C-40/08 z 6. októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez
Nogueira. Zo záveru tohto rozsudku vyplýva povinnosť exekučného súdu prihliadnuť aj z úradnej
moci na neprijateľné podmienky upravené v rozhodcovskej doložke. Navyše Európsky súdny dvor
vo svojom rozsudku z 21. novembra 2002, Cofidis (C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 34), uviedol, že
ochrana, ktorú smernica poskytuje spotrebiteľom, sa rozširuje na prípady, keď spotrebiteľ, ktorý uzavrel
s predajcom alebo dodávateľom zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, nenamieta nekalý charakter
tejto podmienky, pretože buď nepozná svoje práva, alebo je odradený ich uplatniť z dôvodu nákladov,
ktoré by súdne konanie predstavovalo. Záverom súd prvého stupňa konštatoval, že existujúca, ale
neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak
si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal
exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou.
Uvedené spôsobuje, že pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské
konanie, ktorého výsledkom by bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mohla byť vedená
exekúcia. S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celosti. Dodal, že predložený rozhodcovský
rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť
rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul.

Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý navrhol
jeho zrušenie a vrátenie veci okresnému súdu na ďalšie konanie. V odvolaní vyčítal súdu prvého
stupňa predovšetkým nesprávne právne posúdenie veci v zmysle ust.       § 205 ods. 2 písm. f)
O.s.p. a zároveň podľa jeho názoru rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z neúplného zistenia
skutkového stavu v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. c) O.s.p. Mal za to, že súd prvého stupňa
prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril Exekučný poriadok a v jeho nadväznosti
zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Exekučný súd v konaní o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie z predložených podkladov posudzuje exekučný titul z formálnej a materiálnej
stránky. Formálne preskúmavanie exekučného titulu sa obmedzuje na dodržanie všetkých formálnych
náležitostí exekučného titulu. Preskúmavaním materiálnej stránky zisťuje exekučný súd, či sú splnené
hmotnoprávne predpoklady exekučného titulu. Splnenie podmienok zastavenia exekúcie, t. j. zaväzovať
k niečomu objektívne nemožnému, právom nedovolenému, alebo k niečomu, čo je v rozpore s dobrými
mravmi, však musí mať povahu zjavného nedostatku exekučného titulu. V rámci exekučného konania
súd nemôže zaujímať právne stanoviská a úvahy k výroku samotného exekučného titulu. Postupom
súdu v tejto veci a jeho výkladom ust. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní dochádza k nahradzovaniu
konania o žalobách o zrušenie rozhodcovských rozsudkov exekučným konaním, čo je v rozpore
s obsahom a účelom zákona o rozhodcovskom konaní. Oprávnený ďalej zastával názor, že súd
prvého stupňa pri posudzovaní predložených dôkazov neúplne zistil skutkový stav veci, keďže namietal
skutočnosť, že zmluvnými stranami nebola dojednaná žiadna rozhodcovská zmluva/ /rozhodcovská
doložka. Uviedol, že oprávnený s povinným uzatvára rozhodcovskú zmluvu podľa § 3 a nasl. zákona
č. 244/2002 Z. z. formou samostatného právneho úkonu, a to na samostatnej listine. V niektorých
prípadoch je rozhodcovská doložka dohodnutá v rámci všeobecných obchodných podmienok. Konajúci
súd však tieto skutočnosti dostatočne nezisťoval a zaťažil konanie vadou nedostatočne zisteného
skutkového stavu. Na základe uvedeného oprávnený zastával názor, že exekučný titul bol vydaný
oprávneným orgánom v konaní vedenom v zmysle zákona č. 244/2002 Z. z. a konajúci súd konal nad
rámec zákonných ustanovení.



Povinný sa k podanému odvolaniu oprávneným písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania
odvolacieho súdu podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie okresného súdu je potrebné
ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť.

Podľa § 234d ods. 2 Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov na exekučné konania
začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v
rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a
ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.

Podľa § 54b ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov
ustanovenia tohto zákona sa použijú aj na konania začaté pred 1.januárom 2015.

Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase vydania
rozhodcovského rozsudku, teda v znení do 31.12.2014 (ďalej len ,,zákon        č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní"), súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných
predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku,
konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví

a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,
b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní súd príslušný na výkon rozhodnutia
alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak
zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Odvolací súd preskúmaním veci zistil, že súd prvého stupňa pred vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie dôsledne preskúmal podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.12.2014
(ďalej len ,,Exekučný poriadok") žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na
vykonanie exekúcie a exekučný titul. Z citovaného zákonného ustanovenia totiž vyplýva, že v prípade,
ak súd zistí rozpor týchto listín so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Súladom exekučného titulu so zákonom pritom treba rozumieť nielen formálne
náležitosti exekučného titulu, ale aj to, či na jeho základe možno exekúciu vykonať, teda či tu nie je
taká právna úprava, ktorá by bránila vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Zákon
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v ustanovení § 45 priznáva exekučnému súdu právo
preskúmavať rozhodcovský rozsudok aj z hmotnoprávnych hľadísk.

Exekučný súd v rámci svojho postupu pri preskúmavaní listín podľa ustanovenia § 44 Exekučného
poriadku v spojení s ustanovením § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní
z úradnej povinnosti posudzuje, či rozhodcovský rozsudok, ktorý je podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d)
Exekučného poriadku tiež spôsobilým exekučným titulom, tento nezaväzuje účastníka rozhodcovského
konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právne nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom
(§ 45 ods. 1 písm. c/), resp. či rozhodcovský rozsudok nemá nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b).
Ak súd zistí tieto nedostatky, exekučné konanie aj bez návrhu zastaví. Ak bol rozhodcovský rozsudok
vydaný v dôsledku neplnenia zmluvne dojednaných povinností zo strany dlžníka podľa úverovej zmluvy,
ktorá má charakter spotrebiteľskej zmluvy, potom exekučný súd v rámci postupu podľa § 44 Exekučného
poriadku a § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní z úradnej povinnosti správne
v danej veci posudzoval rozhodcovský rozsudok z aspektu, či plnenie priznané týmto rozsudkom nemá
taký charakter, pre ktorý je potrebné úplne alebo čiastočne exekučné konanie zastaviť, resp. v danom
prípade zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre rozpor exekučného titulu
so zákonom.

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského
súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na
základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami



o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom
alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní (§ 3 ods. 1 zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní). Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu
rozhodcovskej doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní).
Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak
je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne
vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení,
ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli (§ 4 ods.
2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní).

Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom podložený postup exekučného súdu,
ktorý skúmal, či bola v danej veci medzi účastníkmi konania platne uzavretá rozhodcovská zmluva.
Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského
súdu a nesmeroval k "zrušeniu" tohto rozhodnutia. Exekučný súd v súlade so zákonom skúmal,
či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho
vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný
súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd. Možno preto uzavrieť, že aj v rámci daného
exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní
ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky.

Už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je
exekučný súd, konajúci o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku v zmysle
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, oprávnený aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva
medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského
súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je oprávnený vyvodiť všetky dôsledky
vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou zmluvou
viazaná (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 105/2011).

Aj v prípade, že spotrebiteľ nevyužije právnu možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, je exekučný
súd povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a prípadne aj konštatovať rozpor
rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského
rozsudku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. septembra 2012, sp. zn. 5Cdo
230/2011).

Za správny odvolací súd považuje právny názor súdu prvého stupňa, že oprávneným predložená
zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou, teda že medzi oprávneným a povinným bol založený na
jej základe spotrebiteľský vzťah. Povinný v zmluvnom vzťahu vystupoval ako spotrebiteľ a oprávnený
ako dodávateľ (§ 52 ods. 3, 4 Občianskeho zákonníka). Odvolací súd preto zastáva právny názor, že
predmetná zmluva o úvere zo dňa 03.09.2010, ktorou bol založený právny vzťah medzi účastníkmi
konania, vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení
platnom a účinnom v čase jej uzavretia, teda ide o zmluvu (bez ohľadu na právnu formu), ktorú uzatvoril
dodávateľ - oprávnený ako právnická osoba, ktorý pri uzatváraní a plnení zmluvy konal v rámci predmetu
svojej podnikateľskej činnosti so spotrebiteľom - povinným ako fyzickou osobou nepodnikateľom, kedy
povinný pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonal v rámci predmetu obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti. Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje, že na predmetnú zmluvu o úvere, ako aj na
rozhodcovskú zmluvu uzatvorenú v ten istý deň ako úverová zmluva medzi tými istými účastníkmi je
potrebné aplikovať aj právne normy právneho poriadku chrániace spotrebiteľa. V zmysle § 54 ods. 1
Občianskeho zákonníka sa zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou nemôžu odchýliť od
tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré
mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

Odvolací súd zastáva právny názor, že v danej veci je za neprijateľnú potrebné považovať rozhodcovskú
zmluvu uzatvorenú medzi oprávneným a povinným dňa 03.09.2010, teda uzatvorenú v rovnaký deň ako
oprávnený s povinným uzavrel zmluvu o úvere. Uvedená rozhodcovská zmluva bola uzavretá rovnako
ako zmluva o úvere vo formulárovej podobe, ktorú predkladal oprávnený povinnému, nebola individuálne
dojednaná, keď jej obsah povinný nemohol ovplyvniť, dopĺňali sa iba údaje povinnej, číslo a dátum
uzatvorenia zmluvy o úvere, dátum uzavretia rozhodcovskej zmluvy, meno a podpis osoby konajúcej



v mene a na účet veriteľa a podpis povinnej. Všetky ostatné údaje vrátane určenia rozhodcovského
súdu sú vo formulárovej zmluve vopred predtlačené. Veriteľ potom mohol na základe tejto rozhodcovskej
zmluvy vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému súdu, ktorého sám určil a vylúčiť tak súd, ktorý by
bol inak príslušný. Spotrebiteľ týmto stratil právo brániť sa voči nárokom veriteľa na všeobecnom súde v
mieste svojho bydliska. V súlade s ustanoveniami rozhodcovskej zmluvy spočíval výber rozhodcovského
súdu na zmluvnej strane podávajúcej žalobu. Odvolací súd zastáva v tomto smere názor, že o nekalú
zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak spotrebiteľ má podľa nej možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a
štátnym všeobecným súdom, ale ak by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh
dodávateľa (veriteľa), spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Sám veriteľ, ktorý
zostavil znenie rozhodcovskej zmluvy vo svojej vopred pripravenej formulárovej podobe, jednostranne
určil, komu, resp. ktorému rozhodcovskému súdu bude vec predložená. Vychádzajúc z komplexnej
úpravy rozhodcovskej zmluvy je potom potrebné túto považovať v celosti za neprijateľnú, spôsobujúcu
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa podľa § 53
ods. 1 Občianskeho zákonníka v príslušnom znení, a to aj v nadväznosti na judikatúru Súdneho dvora
Európskej únie (C-240/98 až C-244/98, C-40/08, C-473/00, C-243/08, C-168/05). Rozhodcovskú zmluvu
preto odvolací súd vyhodnotil ako nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti v zmysle § 53 ods.
5 Občianskeho zákonníka platnom a účinnom v rozhodnom období.

Vznik rozhodcovskej zmluvy vyžaduje individuálne rozhodnutie spotrebiteľa o tom, že si vymieňuje
rozhodcovské konanie, a to preukázateľne. Z obsahu spisu nevyplýva, že by v rámci kontraktácie
došlo k naplneniu zákona a že by s odbornou starostlivosťou príslušný zamestnanec oprávneného
najprv poučil povinného a nechal mu priestor na rozhodnutie a voľbu. Dlžník, ktorému je predložená
typová spotrebiteľská zmluva v predtlači, nemá reálnu možnosť ovplyvniť jej obsah. Rozhodcovská
zmluva bola navyše povinnému predložená súčasne (v ten istý deň) so zmluvou o úvere, a teda
povinný mohol ľahko nadobudnúť dojem, že ide o tú istú zmluvu pozostávajúcu z viacerých listín a
že uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy je podmienkou poskytnutia peňažných prostriedkov zo strany
veriteľa. Z predložených listín teda nevyplýva, že by si uzavretie rozhodcovskej zmluvy v takomto
znení výslovne vymienil povinný a vzhľadom na povahu zmluvy nemožno dospieť k záveru, že by
povinný mal možnosť do podstatnej časti zmluvného formulára akýmkoľvek spôsobom zasahovať,
teda že by povinný napríklad mohol ovplyvniť osobu rozhodcu, resp. výber rozhodcovského súdu,
miesto rozhodcovského konania, spôsob konania (s pojednávaním, bez pojednávania) a podobne.
Rozhodcovská zmluva navyše nebola uzatvorená v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu,
ale na začiatku zmluvného vzťahu, teda v čase, keď spotrebitelia, často pod vplyvom finančnej núdze, pri
uzatváraní zmluvy opomenú zachovať náležitú obozretnosť. Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde
o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku, je stav, ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a
nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka (viď aj čl.
3 smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách).

Odvolací súd považuje za potrebné dodať, že nakoľko v predmetnom prípade bola uzavretá neplatná
rozhodcovská zmluva, táto nemohla platne založiť právomoc rozhodcovského súdu (v danom prípade
Stály rozhodcovský súd zriadený zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s.) na prejednanie veci a ani
na vydanie rozhodnutia, ktoré by následne mohlo požívať tiež náležitú ochranu v procese exekučného
vymáhania ním priznanej pohľadávky (čiže stať sa spôsobilým podkladom exekúcie alebo tiež
exekučným titulom). Podobne tak judikoval i Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý v uznesení zo dňa
21.marca 2012, sp. zn. 6Cdo 1/2012 skonštatoval, že rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej
veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme
osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu,
nebola vôbec uzavretá, alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu
odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok
materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku.
Odvolací súd ďalej uvádza, že smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o neprimeraných
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách nemá ako prameň komunitárneho práva horizontálny priamy
účinok, ale existuje komunitárna povinnosť interpretovať vnútroštátne právo komunitárne konformným
spôsobom. Uvedené zákonné ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní je
pritom podľa súdnej praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, v zmysle ktorého členské štáty Európskej únie
sú povinné zabezpečiť, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo
strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby



zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez
nekalých podmienok.

Pokiaľ je zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej
strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória a prax navyše
označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nie sú žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná
podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti,
pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez
návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky (v danom prípade
zamietne žiadosť o udelenie poverenia). Ak je takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou samotná
rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými
mravmi (k tomu viď aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. februára 2011, sp.
zn. IV. ÚS 55/2011).

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa v danom
prípade správne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol (§
44 ods. 2 Exekučného poriadku).

Z uvedených dôvodov krajský súd uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1
O.s.p. potvrdil.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu    odvolanie     n i e     j e    p r í p u s t n é.