Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19CoE/169/2012 z 6. 8. 2012 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 6. augusta 2012, sp. zn. 19CoE/169/2012, ECLI:SK:KSTN:2012:3210200392.2 Krajský súd Trenčín | 19CoE/169/2012 | ECLI:SK:KSTN:2012:3210200392.2 | 2012-08-06 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/a4f8a7f0-5086-48e1-9927-e4caac76e9a9 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2012:3210200392.2 Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 19CoE/169/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3210200392 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 08. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3210200392.2 Uznesenie Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Údernícka 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Údernícka 5, Bratislava, IČO: 36 613 843 proti povinnej T. B., bytom N. XX, F. R., o vymoženie 481,28 Eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 8. júna 2012, č.k. 5Er/49/2010-41, takto r o z h o d o l : Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Okresný súd napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti o vymoženie zmluvnej pokuty 48,13 Eur a úroku z omeškania 0,05 % denne zo sumy 481,28 Eur od 06.09.2009 do zaplatenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. V zvyšnej časti exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Svoje rozhodnutie odôvodnil konštatovaním, že v danom prípade ide o vykonanie rozhodcovského rozsudku Rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskej hospodárskej komore, sp. zn. EP 81499/09 zo dňa 03.11.2009, ktorý nadobudol právoplatnosť 23.11.2009 a vykonateľnosť dňa 27.11.2009. Predmetným rozhodcovským rozsudkom bola žalovanej (povinnej) uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi (oprávnenému) sumu vo výške 481,28 eur s príslušenstvom. Okresný súd uznesením, č.k. 5Er/49/2010-14 zo dňa 07.06.2010 rozhodol o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti o vymoženie zmluvnej pokuty vo výške 48,13 Eur a úroku z omeškania vo výške 0,05 % denne zo sumy 481,28 Eur od 06.09.2009 do zaplatenia a v ostatnej časti vydal dňa 07.06.2010 poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie. Krajský súd uznesenie zrušil a vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. V predmetnej veci okresný súd zistil, že sa vymáha plnenie zo Zmluvy o pôžičke zo dňa 06.12.2004 uzavretej medzi spoločnosťou Quatro, a.s., ktorá neskôr postúpila pohľadávku, a povinným, na ktorú sa vzťahuje právny režim zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a subsidiárne ako na spotrebiteľskú zmluvu aj všeobecná právna úprava spotrebiteľských zmlúv uvedená v § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. V zmysle § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka, účinného do 01.01.2008, mohol súd označiť za neprijateľnú aj inú zmluvnú podmienku, ktorá by spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Takouto neprijateľnou podmienkou je podľa názoru exekučného súdu aj ustanovenie spotrebiteľskej zmluvy, ktoré od spotrebiteľa vyžaduje, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Správnosť tohto právneho názoru exekučného súdu potvrdzuje aj zákonodarca, keď v neskoršie účinnom znení § 53 Občianskeho zákonníka (od 01.01.2008 ) medzi tzv. neprijateľné podmienky zaradil aj túto neprijateľnú podmienku. Rozhodcovská doložka vo veci je neprijateľná, pretože núti spotrebiteľa, aby sa podrobil rozhodcovskému konaniu a znemožňuje tak voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky preto odporuje dobrým mravom. Rozhodcovská doložka v tomto prípade nebola individuálne dojednaná, je súčasťou VOP tvoriacich súčasť spotrebiteľskej zmluvy, ktorá má tzv. formulárovú podobu. Súd zastáva názor, že ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy, a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, obava, že slabšia strana si svoj osud v závažnej veci, akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces, nedokáže náležité naplánovať, je oprávnená. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť, alebo podrobiť sa všetkým VOP. Na základe uvedeného mal za to, že boli splnené podmienky na zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 1 písm. c) ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, v danom prípade na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na výkon exekúcie. Ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku ukladá exekučným súdom pri rozhodovaní o udelení poverenia preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Súladom exekučného titulu so zákonom pritom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu, ale aj to, či je na jeho základe možné exekúciu vykonať, teda či tu nie sú také zákonné ustanovenia, ktoré by bránili vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Takýmto ustanovením je aj ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňuje exekučnému súdu skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk uvedených v tomto ustanovení, a to sčasti aj bez návrhu. Z predmetného ustanovenia možno vyvodiť, že na to, aby mohla byť vykonaná exekúcia na základe rozhodcovského rozsudku, musí byť rozhodcovský rozsudok aj v súlade s týmto ustanovením, teda nesmie byť vydaný v rozhodcovskom konaní, ktoré trpelo vadou uvedenou v § 40 písm. a) alebo b) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, a nesmie zaväzovať na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Keď rozhodcovský rozsudok odporuje týmto zákonným ustanoveniam, tieto jeho nedostatky predstavujú hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie na jeho základe. Existencia ktoréhokoľvek z týchto dôvodov tak predstavuje prekážku vykonania exekúcie, nielen prekážku postupu exekučného konania a exekučný súd je tak povinný od začiatku konania prihliadať na to, či tu sú dôvody neprípustnosti exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku uvedené v § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Jediným obmedzením exekučného súdu v tejto fáze je, že vzhľadom na neúčasť povinného v tejto fáze konania sa nemôže zaoberať tými dôvodmi neprípustnosti exekúcie, na ktoré môže prihliadať len na návrh (§ 45 ods. 1 písm. a) v spojení s ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní). Podľa čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách „Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa, a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok“. V tejto súvislosti treba brať na zreteľ aj povinnosť súdu vykladať vnútroštátne právo vo svetle znenia a účelu smernice (rozsudok Súdneho dvora vo veci C-14/83 Sabine von Colson, Elisabeth Kamann v Land Nordrhein- Westfalen). K ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv, predstavuje takéto interpretačné pravidlo smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, čo je podporené aj rozsudkom Súdneho dvora v spojených prípadoch C-240/98 - C-244/98 Océano Grupo Editorial SA, Rocio Murciano Quintero (C-240/98) v Salvat Editores SA a José M. Sánchez Alcón Prades (C-241/98), José Luis Copano Badillo (C-242/98), Mohammed Berroane (C-243/98), Emilio Vinas Feliu (C-244/98). Ďalej poukázal na uznesenie ESD vo veci C-76/10 (bod 51), rozsudok Súdneho dvora Freiburger Kommunalbauten C-237/02 a uzavrel, že podľa judikatúry súdneho dvora sa čl. 6 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 má považovať za kogentné ustanovenie (napr. bod 51 rozsudku Asturcom). Ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách vychádza z predpokladu, že spotrebiteľ je z hľadiska informovanosti a z hľadiska vyjednávacej pozície v slabšom postavení a má spravidla na výber buď zmluvu vopred naformulovanú dodávateľom akceptovať so všetkými formulárovými klauzulami, alebo ju odmietnuť. Možnosť zmeny štandardných podmienok zo strany spotrebiteľa je len iluzórna a je zrejmé, že ide o rovnosť len formálnu. Aby sa dosiahla faktická rovnosť, je to možné dosiahnuť len vonkajším zásahom (porov. rozsudky Mostaza Claro C 168/05, Océano Grupo Editorial SA C 240/98-C 244/98). Súd ďalej uviedol, že priemerný spotrebiteľ má problém porozumieť a v krátkom čase zvážiť dôsledky vyplývajúce z rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu. Súd má zároveň dôvodné obavy, že priemerný spotrebiteľ rozsiahle zmluvné podmienky vrátane rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu nečíta, prípadne sa k nemu vôbec pri uzatváraní zmluvy neprepracuje. Ak by za takéhoto stavu oprávnený poukazoval na nečinnosť spotrebiteľa, súd je toho názoru, že je to o nepochopení judikatúry súdneho dvora, podľa ktorej nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ nepoukáže na nekalosť zmluvnej podmienky, nie je zanedbateľné (Oceáno). Súd žiadosť súdneho exekútora zamietol v časti o vymoženie zmluvnej pokuty vo výške 48,13 Eur a úroku z omeškania vo výške 0,05 % denne zo sumy 481,28 Eur od 06.09.2009 do zaplatenia, nakoľko vo zvyšnej časti bolo udelené súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. V tejto zvyšnej časti exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku z totožných dôvodov. Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Mal za to, že v prejednávanej veci súd prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril Exekučný poriadok. Citoval ust. § 35, 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní, § 159 Občianskeho poriadku. Namietal, že súd, ktorý koná vo veci exekúcie, je príslušný konať iba ako exekučný súd, z čoho vyplýva, že exekučný súd nie je vecne príslušný konať vo veci ako súd vyššej inštancie. Ak by exekučný súd meritórne skúmal súlad plnenia, na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok, či je v súlade s hmotným právom, pôsobil by exekučný súd ako súd konajúci o opravnom prostriedku voči rozhodnutiu, ktoré je exekučným titulom, čiže ako súd tretej inštancie. Platný právny poriadok však neupravuje takýto postup exekučného súdu, keďže mu nezveruje právomoc konať vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku ako súdu, ktorý rozhoduje vo veci samej. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 30.10.2009, sp. zn. 33 Cdo 2675/2007. Ďalej poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora C - 40/08, kde sa v bode 37 uvádza, že ak sa má zabezpečiť stabilita práva a právnych vzťahov, ako aj riadny výkon spravodlivosti, je dôležité, aby sa nemohli napadnúť súdne rozhodnutia, ktoré sa stali konečnými po vyčerpaní dostupných opravných prostriedkov alebo po uplynutí lehôt stanovených na podanie týchto opravných prostriedkov. Uviedol, že nemožno vyvodzovať z európskeho práva za súčasného právneho stavu záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Komunitárne právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu žiadne iné priame povinnosti preskúmavať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku okrem prípadu, že by bola narušená zásada rovnocennosti. Oprávnený dal do pozornosti, že v období do 31.12.2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v 8. časti Občianskeho zákonníka, ako aj na zmluvu podľa § 55 Občianskeho zákonníka. Zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku a v zákone o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z. V dôsledku toho sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení § 879f ods. 3 Občianskeho zákonníka. Novelizovaným ustanovením § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa nespravujú nároky vzniknuté pred 01.01.2008 a neposudzuje sa ani platnosť právnych úkonov vzniknutých pred 01.01.2008. Oprávnený má podľa jeho názoru v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd právo, aby vecne príslušný (exekučný) súd priznal jeho nároku ochranu spôsobom a v rozsahu, aký ustanovuje zákon. Oprávnený poukázal na dôvodovú správu k ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, na základe ktorej uvedené ustanovenie v žiadnom prípade nespôsobuje neplatnosť celej rozhodcovskej doložky. V závere oprávnený vyzdvihol rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3M Cdo 11/2010 zo dňa 26.09.2011, z ktorého vyplýva právny názor, že pokiaľ ide o spotrebiteľské zmluvy, treba uviesť, že preskúmanie správnosti rozhodcovského rozsudku exekučným súdom je možné, len pokiaľ ide o dôvod uvedený v § 45 ods. 1 písm. c) zákona č 244/2002 Z. z. Z tohto zákonného ustanovenia vyplýva, že rozpor s dobrými mravmi je viazaný na plnenie a nie iba na to, či samotná spotrebiteľská zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku; nie každá skutočnosť hodnotená ako neprijateľná podmienka spôsobuje aj rozpor plnenia s dobrými mravmi. Rozhodujúcim bude len, či plnenie, ktoré má byť vykonané, odporuje alebo neodporuje dobrým mravom; len tento zákonný dôvod umožňuje zastaviť exekučné konanie. Oprávnený si zároveň uplatnil trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške 30,08 Eur s DPH pozostávajúce z jednej polovice základnej sadzby tarifnej odmeny za úkon právnej služby vo výške 20,92 Eur s DPH a režijného paušálu k úkonu právnej služby vo výške 9,16 Eur (t. j. 7,63 Eur + 20 %). Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne. Vec podrobne preskúmal a v plnom rozsahu sa stotožňuje so závermi súdu prvého stupňa, osvojil si dôvody napadnutého rozhodnutia a v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p. Z obsahu spisu súd zistil, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 29.01.2010 domáha vykonania exekúcie proti povinnej na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskej hospodárskej komore, s.r.o., sp. zn. EP 81499/09 zo dňa 03.11.2009. V časti o vymoženie zmluvnej pokuty vo výške 48,13 Eur a úroku z omeškania vo výške 0,05 % denne zo sumy 481,28 Eur od 06.09.2009 do zaplatenia bola žiadosť súdneho exekútora zamietnutá uznesením Okresného súdu Bánovce nad Bebravou, č.k. 5Er/49/2010-14 zo dňa 07.06.2010. Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Trenčíne uznesením, č.k. 19CoE/329/2010-31 zo dňa 31.03.2011 napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie prvostupňovému súdu. V časti o vymoženie istiny vo výške 481,28 Eur bolo dňa 07.06.2010 udelené súdnemu exekútorovi poverenie č. 5301 010580. Okresný súd preto správne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti o vymoženie zmluvnej pokuty vo výške 48,13 Eur a úroku z omeškania vo výške 0,05 % denne zo sumy 481,28 Eur od 06.09.2009 do zaplatenia posudzoval z hľadiska § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Taktiež správne aplikoval § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku na zastavenie exekúcie vo zvyšku, v časti, v ktorej bolo súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie vydané (o vymoženie istiny vo výške 481,28 Eur a trov exekúcie). Odvolací súd poukazuje na to, že predmetná Zmluva o pôžičke v spojení so všeobecnými obchodnými podmienkami poskytovanej spoločnosťou Quatro, a.s., uzavretá medzi účastníkmi dňa 06.12.2004, na základe ktorej rozhodcovský súd priznal oprávnenému plnenie voči povinnej, je typizovanou spotrebiteľskou zmluvu. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je totiž to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Pôžička, poskytnutá oprávneným, túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy boli bez akýchkoľvek pochybností všeobecné podmienky poskytnutia pôžičky, ktoré povinný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené už vopred pre veľký počet spotrebiteľov. Súd zdôrazňuje, že v zmysle § 23a zákona č. 634/1992 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, platného v čase uzatvorenia zmluvy, spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje tak, ako tomu je aj v tomto prípade. Preto je na vec nepochybne potrebné aplikovať akékoľvek ustanovenia, obsiahnuté či už v Občianskom zákonníku, zákone o ochrane spotrebiteľa alebo aj v iných právnych predpisoch, ktorých účelom je ochrana spotrebiteľa a jeho práv. Pri posudzovaní exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok, z aspektov ustanovenia § 45 ods. 1 písm. c) a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. bolo preto potrebné vychádzať z ustanovení § 53 a § 54 Občianskeho zákonníka (v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia zmluvy) a smernice Rady 93/13/EHS. Uvedeným postupom a rozhodovaním súdu nedošlo k neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu, ani k porušeniu princípov právnej istoty v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Aj v prejednávanej veci okresný súd opodstatnene poukázal na to, že zmluvné podmienky v zmluvných dojednaniach vylučujú uplatňovanie pravidiel na ochranu spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka sa z dôvodov, na ktoré poukázal súd prvého stupňa, javí ako absolútne nevyvážená, a preto nekalá. Zatiaľ, čo veriteľ má zjavne viaceré výhody v porovnaní so situáciou, kedy bola vec prejednávaná riadnymi súdmi, v danej veci oprávnený vo svojom odvolaní neuvádza, aké výhody z nej plynú pre spotrebiteľa. Okrem toho rozhodcovské konania podľa zistenia komisie nie sú v súlade s viacerými zásadami obsiahnutými v odporúčaní komisie 98/257/ES z 30. marca 1998 o zásadách platných pre orgány príslušné pre mimosúdne urovnávanie spotrebiteľských sporov. Aj keď toto odporúčanie nemá právne záväzný charakter, uznáva sa v ňom rad zásad, dôležitých pre zabezpečenie spravodlivosti konaní o urovnanie spotrebiteľských sporov, pričom niektoré z nich sú založené na všeobecných právnych zásadách. Veriteľ môže na základe rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. V tomto konkrétnom prípade je rozhodcovská doložka zakotvená v bode IX. písm. o) VOP, ktoré boli súčasťou Zmluvy o pôžičke. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka je treba vykladať aj so zreteľom na ust. § 106 O.s.p., ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Vzhľadom na uvedené skutočnosti krajský súd uznesenie okresného súdu potvrdil v celom rozsahu podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne. Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .