Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 7Co/218/2015 z 25. 11. 2015 Citácia: rozsudok Krajského súdu Nitra z 25. novembra 2015, sp. zn. 7Co/218/2015, ECLI:SK:KSNR:2015:4614209638.1 Krajský súd Nitra | 7Co/218/2015 | ECLI:SK:KSNR:2015:4614209638.1 | 2015-11-25 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zmluvy Citované ustanovenia: OSP, § 219 ods. 2 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/f9bad629-cdb2-486f-b7a6-32c25ef38b9a Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2015:4614209638.1 Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 7Co/218/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4614209638 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Zmeková ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4614209638.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Zmekovej a sudkýň JUDr. Sidónie Sládečkovej a JUDr. Eriky Madarászovej, v právnej veci žalobcu: COFIDIS, a.s., so sídlom Suché mýto 1, 811 03 Bratislava, IČO: 36 816 337, zastúpeného Advokátskou spoločnosťou Antovszká, s.r.o., so sídlom Vlárska 32, 831 01 Bratislava, proti žalovanej: R. Z., bytom T. XXX/XX, XXX XX Q., o zaplatenie sumy 1.000,02 eura, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany č. k. 4C/202/2014-37 zo dňa 23.01.2015, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 1.000,02 eura pozostávajúcej s istiny úveru vo výške 836,03 eura, z úroku za poskytnutie úveru vo výške 122,56 eura, z poplatkov za omeškanie so splácaním úveru vo výške 5,24 eura a poistenia vo výške 36,19 eura na podklade zmluvy o revolvingovom úvere č.71059343 uzatvorenej dňa 04.05.2009. Podľa tejto zmluvy poskytol žalovanej úverový limit vo výške 1.000 eur pri úrokovej sadzbe 36 % ročne a pri hodnote RPMN (ročnej percentuálnej miery nákladov) 36 %, pričom úver bol čerpaný vo výške 1.549,99 eura. Žalovaná podľa žalobcu riadne nesplácala a ku dňu podania žaloby zaplatila celkovo sumu 2.362,04 eura. Stanovisko žalovanej k žalobe bolo negatívne; tvrdila, že revolvingový úver jej bol poskytnutý s vysokou úrokovou sadzbou, čo si vtedy neuvedomila, a nebolo jej jasné, koľko bude musieť vrátiť. Úver riadne splácala, avšak v roku 2012 sa dostala do finančných problémov a podľa jej názoru na úvere už dosť peňazí preplatila, pričom si uvedomila, že taký úver by si už nikdy nezobrala. Súd po vykonanom dokazovaní konštatoval, že žalovaná skutočne úver riadne splácala po 40 eur mesačne do marca 2013; z čerpanej sumy úveru 1.549,99 eura splátkami uhradila spolu 2.362,04 eura. Listom zo dňa 03.07.2014 žalobca zmluvu vypovedal, čím malo dôjsť k zániku poistenia. Zamietnutie žaloby súd oprel o ustanovenia § 3 ods. 1, § 39, § 53 ods. 5,11, § 52 ods. 1,2,3,4 Občianskeho zákonníka a § 4 ods. 2,3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“). Súd konštatoval, že zákon o spotrebiteľských úveroch v ustanovení § 4 ods. 2 v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy stanovil náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere a okrem iného táto zmluva musela obsahovať aj ročnú úrokovú sadzbu ako aj RPMN. V predmetnej zmluve však RPMN dohodnutá nebola, aj keď bola podstatnou náležitosťou zmluvy; bola vyčíslená len vo Všeobecných obchodných podmienkach ako prílohe 4 zmluvy. Súd tiež skúmal výšku ročnej úrokovej sadzby, ktorá v tomto prípade bola stanovená na 36 %, aj keď v tom čase výška úrokovej sadzby pri spotrebiteľských úveroch nad 5 rokov mohla byť dohodnutá len na 13,27 % ročne. Dohodnutá úroková sadzba 36 % ročne je tak v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a ako taká je zmluva podľa § 39 Občianskeho zákonníka v tejto časti neplatná. Poskytnutý úver sa podľa § 4 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch považuje za bezúročný a bez poplatkov, a to aj s prihliadnutím na nesprávnosť určenia RPMN. Keďže žalovanej bol úver poskytnutý vo výške 1.548,99 eura, mala by žalobcovi vrátiť len túto sumu, no v skutočnosti mu zaplatila sumu 2.362,04 eura, a teda uhradila viac, než jej bolo poskytnuté a úver preplatila o vyše 800 eur. Žaloba žalobcu na zaplatenie sumy 1.000,02 eura teda nie je dôvodná. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) tak, že úspešnej žalovanej náhradu trov nepriznal, pretože ich nežiadala. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Trval na tom, že zmluva o úvere bola uzatvorená v súlade s ustanoveniami zákona o spotrebiteľských úveroch ako aj Obchodného zákonníka. To vyplýva aj z Všeobecných obchodných podmienok (ďalej len „VOP“), ktoré boli neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, pričom zmluva o úvere sa posudzuje ako obchodný záväzkový vzťah. Žalovaná bola s VOP riadne oboznámená a tieto boli pre ňu dostatočne zrozumiteľné. Keďže RPMN bola uvedená vo VOP, potom zmluva v tomto smere obsahovala podstatnú náležitosť. Žalobca v podanom odvolaní poukázal na niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka, na základe ktorých sa zmluva o revolvingovom úvere považuje za tzv. absolútny obchod a časť obsahu zmluvy možno určiť aj odkazom na VOP. Žalovaná bola dostatočne upozornená na nevyhnutnosť preštudovania si nielen zmluvy o úvere, ale aj jej neoddeliteľných súčastí. Miera RPMN bola podľa znenia VOP zverejnená na internetovej stránke veriteľa M.. Poplatky a úrokovú sadzbu, ktoré sú súčasťou výpočtu RPMN, je veriteľ oprávnený meniť v súlade s VOP, a preto sa RPMN vypočítaná pri uzavretí zmluvy môže meniť v nadväznosti na zmenu takýchto vstupných údajov. On uvádza výšku RPMN v prílohe, ktorou je formulár o zmluvných podmienkach o spotrebiteľskom úvere a tento je tiež neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Údaj o úrokovej sadzbe bol dohodnutý vo výške 36 % ročne. Podľa jeho názoru nie je v rozpore so zákonom, ak niektoré údaje podľa v § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch nie sú uvedené priamo v zmluve, ale sú len v jej neoddeliteľných súčastiach. Výklad ustanovenia § 4 ods. 2,3 zákona o spotrebiteľských úveroch súdom je príliš formalistický, čím súd odoprel právo na zaplatenie poskytnutého úveru spolu s úrokmi a poplatkami spojenými s jeho poskytnutím. Poukázal tiež na ustanovenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhla napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Uviedla, že VOP nie sú súčasťou textu v zmluve a jej bolo odopreté právo sa s nimi riadne oboznámiť a ovplyvniť ich, čo žalobca aj potvrdil, keďže boli predtlačené na rubovej strane zmluvy. Zmluvy v spotrebiteľských vzťahoch nesmú obsahovať tzv. neprijateľné podmienky, t. j. ustanovenia spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Poukázala na konkrétne ustanovenia Občianskeho zákonníka a nesúhlasila s tvrdením žalobcu, že zmluva o revolvingovom úvere patrí medzi absolútne obchody, lebo záväzkové vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere spravuje ustanovenie § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov. Základná úprava práv a povinností kupujúceho spotrebiteľa a predávajúceho obchodníka je uvedená v prvej časti piatej hlavy Občianskeho zákonníka, pričom odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie zákonných ustanovení regulujúcich spotrebiteľské zmluvy, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keby sa inak mali použiť normy obchodného práva. Žalovaný ju neupozornil na to, aby si prečítala VOP a tým chcel pred ňou ukryť pre ňu neprijateľné zmluvné podmienky. Súhlasila s právnym záverom súdu prvého stupňa o tom, že úver bol bezúročný a bez poplatkov v dôsledku porušenia daných ustanovení Občianskeho zákonníka. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) a viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa (§ 213 ods. 1 OSP) prejednal vec bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) s verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 156 ods. 3 OSP. Po prejednaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vo výroku vecne správne a odvolanie nie je dôvodné. Preto v zmysle § 219 ods. 1 OSP napadnutý rozsudok potvrdil. Zároveň aplikoval ustanovenie § 219 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosť napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je správny a primerane odôvodnený, odvolací súd nepovažuje vo svojom rozhodnutí za nutné v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 OSP opakovať tie isté podstatné dôvody, ktoré sú obsiahnuté v prvostupňovom rozhodnutí, vrátane citácie ustanovení právnych predpisov vzťahujúcich sa na tento prípad. Na dôvažok dodáva nasledovné: V prejednávanej veci sa súd prvého stupňa správne zaoberal platnosťou zmluvy o revolvingovom úvere uzatvorenej medzi účastníkmi. V tomto smere zistil skutkový stav veci v súlade s ustanovením § 120 ods. 1 a § 153 ods. 1 OSP a vyvodil z neho správny právny záver. Skutkový stav opísal v odôvodnení svojho rozsudku a odvolací súd sa s ním stotožnil, pretože zodpovedá obsahu spisu, a na jeho podklade súd prvého stupňa správne posúdil aj charakter právneho vzťahu účastníkov ako vzťahu spotrebiteľského. Odôvodnenie napadnutého rozsudku dáva odpoveď na všetky relevantné otázky súvisiace s uplatneným nárokom žalobcu. Žalobca v podanom odvolaní trval na prednostnej aplikácii Obchodného zákonníka v ustanovení § 261 ods. 3 písm. d) a § 273, avšak odvolací súd tento názor zhodne so súdom prvého stupňa neprijal. Občiansky zákonník v ustanovení § 52 ods. 1,2 obsahuje znenie: „Spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.“ Za spotrebiteľskú zmluvu sa teda považuje každá zmluva, bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzaviera dodávateľ so spotrebiteľom. V súvislosti s implementáciou smernice č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa dôsledne odlišuje problematika a inštitút ochrany spotrebiteľa, ktorý sa vzťahuje na akýkoľvek zmluvný vzťah (zmluvu), ktorý sa uzavrie medzi spotrebiteľom a dodávateľom, od osobitného druhu spotrebiteľskej zmluvy, ktorá sa spravidla uzaviera tak, že obsahuje zmluvné podmienky, ktoré spotrebiteľ nebol schopný ovplyvniť. Ide o osobitnú ochranu v rámci ochrany spotrebiteľa, pričom Občiansky zákonník zakotvil absolútnu neplatnosť takých dojednaní alebo dohôd, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie ustanovení o spotrebiteľských zmluvách. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka absolútnu neplatnosť spôsobujú aj neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách. Vo všeobecnosti teda platí, že ak si aj účastníci spotrebiteľskej zmluvy dojednali aplikáciu Obchodného zákonníka alebo Obchodný zákonník priamo upravuje daný typ zmluvy (v tomto prípade zmluvy o úvere) ako tzv. absolútny obchod, prednostne sa na daný vzťah aplikujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Argumentáciu žalobcu v tomto smere s ohľadom na uvedené odvolací súd teda neakceptoval. Vzhľadom na to, že samotná zmluva neobsahovala RPMN, poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Zmluva obsahovala len odkaz na všeobecné obchodné podmienky, avšak ich obsah nemožno brať do úvahy už len z dôvodu, sú napísané neprimerane drobným písmom, že už vzhľadom na túto samotnú okolnosť nie je možné sa s nimi oboznámiť, a preto sú neprijateľné a neplatné. Ak boli úroky, poistné, poplatok z omeškania (uplatnené v návrhu), ako aj dojednanie iných následkov odstúpenia od zmluvy uvedené len vo všeobecných obchodných podmienkach, nebolo možné na ne prihliadnuť s ohľadom na záver, že úver bol bezúročný a bez poplatkov a pri odstúpení od zmluvy bolo potrebné postupovať len v zmysle Občianskeho zákonníka tak, ako to urobil súd prvého stupňa. Žalovaná reálne poskytnutú sumu úveru riadne splatila a žalobca nárok na príslušenstvo úveru uplatnil právne bezdôvodne. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil. V odvolacom konaní bola úspešná žalovaná, ktorej by v zmysle § 142 ods. 1 a § 224 ods. 1 OSP patrila náhrada trov odvolacieho konania. Keďže si ich náhradu podľa § 151 ods. 1 prvej vety OSP neuplatnila, odvolací súd jej náhradu trov nepriznal. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu jednohlasne. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.