{"guid": "69e46b67-e633-42f3-a940-542aa2ae2a7c:dbb8f912-9e7d-45bb-bbee-7350f7398a49", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2012:6107222346.1", "spisova_znacka": "2CoE/416/2011", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 2CoE/416/2011 z 29. 4. 2012", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 29. apríla 2012, sp. zn. 2CoE/416/2011, ECLI:SK:KSBB:2012:6107222346.1", "identifikacne_cislo": "6107222346", "sud": {"guid": "sud_138", "nazov": "Krajský súd Banská Bystrica", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-banska-bystrica"}, "sudca": "JUDr. Stanislav Sojka, PhD.", "sudca_id": 549, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-stanislav-sojka-phd-549", "datum_vydania": "2012-04-29", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Exekúcia a výkon rozhodnutí"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-57.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 57 ods. 1 písm. c) EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-57.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/233-1995/paragraf-57"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1995/233#paragraf-57"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/dbb8f912-9e7d-45bb-bbee-7350f7398a49", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2012:6107222346.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2012:6107222346.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2012:6107222346.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 2CoE/416/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6107222346
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Ľudovít Bradáč
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6107222346.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného: Kúpele Bojnice, a.s., 972 01 Bojnice, IČO:
31 638 694 proti povinnému: KRYOMED s.r.o., Čerešňová 34, 974 05 Banská Bystrica, IČO: 36 627
984, zast. Mgr. Františkom Popperom, advokátom, Horná 10, Banská Bystrica, o vymoženie pohľadávky
oprávneného vo výške 7 108,18 Eur s príslušenstvom, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Jozefom
Burim, Exekútorský úrad so sídlom Zd. Nejedlého 22, Levice pod sp. zn. EX 75/07, o odvolaní súdneho
exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 2Er/1967/2007 - 90 zo dňa 03. marca
2011 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 2Er/1967/2007 - 90 zo dňa               03. marca 2011
v prvej výrokovej vete, ktorou zastavil exekúciu,   potvrdzuje.

Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 2Er/1967/2007 - 90 zo dňa               03. marca 2011
v druhej výrokovej vete, v ktorej rozhodol o náhrade trov exekúcie,                 z r u š u j e   a vec vracia
okresnému súdu na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Banská Bystrica (ďalej aj „exekučný súd“) napadnutým uznesením č.k. 2Er/1967/2007 -
90 zo dňa 03. marca 2011 zastavil exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Burim pod
sp. zn. EX 75/07 z dôvodu, že podaním, ktoré bolo exekučnému súdu doručené dňa 01. februára 2011
súdny exekútor posúdil stanovisko oprávneného zo dňa 09. decembra 2010 z hľadiska jeho obsahu za
návrh na zastavenie exekúcie a žiadal exekúciu v zmysle ust. § 57 ods. 1 písm. c) zákona č. 233/1995
Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) zastaviť. Zároveň
uviedol, že sa exekučné konanie viedlo nielen pre samotnú pohľadávku s príslušenstvom, ale aj pre trovy
exekúcie, nie je dôvod k upusteniu od vykonávania exekúcie, nakoľko trovy exekúcie neboli vymožené.
S poukazom na túto skutočnosť, že pokiaľ došlo zo strany súdneho exekútora k vymoženiu istiny s
príslušenstvom, teda k plnému uspokojeniu pohľadávky oprávneného, na ktorú skutočnosť poukázal
aj sám oprávnený svojim listom, ktorým oznámil, že došlo k uhradeniu pohľadávky, t.j. splneniu dlhu
povinného a netrval na pokračovaní exekučného konania. Exekučný súd ďalej uviedol, že najčastejším
dôvodom na zastavenie exekúcie je splnenie dlhu. Splnenie je dôvodom zániku práva a nadväzne na
to aj na zastavenie exekúcie len za splnenia podmienky, že k splneniu povinnosti došlo po vydaní
exekučného titulu a zároveň pred začatím exekučného konania. Z predložených listinných dôkazov
podľa exekučného súdu vyplýva, že povinný uhradil oprávnenému dlžnú sumu s príslušenstvom dňa 14.
júla 2009. Exekučné konanie sa začalo dňa 29. októbra 2007, kedy bol súdnemu exekútorovi doručený
návrh oprávneného na vykonanie exekúcie proti povinnému. Druhou výrokovou vetou exekučný súd
zaviazal povinného uhradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 5 380,02 Eur, a to v lehote
3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia z dôvodu, že v danom prípade nezistil dôvody, aby podľa §
203 Exekučného poriadku uložil povinnosť uhradiť trovy oprávnenému vzhľadom na to, že oprávnený
nemá svoj procesný podiel zavinenia na zastavení exekúcie, lebo povinný uhradil pohľadávku až po
podaní návrhu na začatie exekučného konania. Preto nie je namieste aplikácia ustanovenia § 203 ods. 1



Exekučného poriadku. Teda je spravodlivé, aby ich znášal povinný, preto súd rozhodol tak, že zaviazal na
úhradu trov exekúcie povinného. Exekútorovi preto nič nebráni v tom, aby si vymohol trovy od povinného.

Proti uzneseniu exekučného súdu sa v zákonnej lehote odvolal súdny exekútor. V odvolaní uviedol,
že sa nestotožňuje so záverom odôvodnenia napadnutého uznesenia. Podľa súdneho exekútora
oprávnený zmaril uspokojenie trov exekúcie zmierom (Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica č.k.
17C/27/2010-70 zo dňa 09. septembra 2010) ako i podaním návrhu na zastavenie exekučného konania
v čase neuspokojených trov exekúcie. Oprávnený svoje aktivity smeroval k tomu, aby exekučné konanie
bolo zastavené, a to bez ohľadu na to, či dôjde alebo nedôjde k uspokojeniu trov exekúcie. Súdny
exekútor je štátom splnomocnená osoba a nemôže znášať nebezpečenstvo vzniknutých nákladov
spojených s vykonávaním exekučného konania. Súdny exekútor ďalej uviedol, že vzhľadom na to, že
exekučný súd napadnutým uznesením zastavil exekúciu na návrh oprávneného podľa ust. § 57 ods.
1 písm. c) Exekučného poriadku, je jednoznačné, že oprávnený má svoj procesný podiel zavinenia
na zastavení exekúcie. Podľa súdneho exekútora z predmetného exekučného spisu je dostatočne a
preukázateľne zrejmá i tá skutočnosť, že povinný nemá dostatok majetku, ktorý by postačoval na úhradu
trov exekúcie, preto exekučný súd mal vziať pri určovaní povinnosti, koho zaviaže na náhradu trov
exekúcie, do úvahy aj túto skutočnosť a k tejto povinnosti mal jednoznačne zaviazať oprávneného.
Súdny exekútor tiež uviedol, že pokiaľ sa súd nestotožnil s tým, že nie je  na mieste ust. § 203 ods. 1
Exekučného poriadku, musí byť analogicky na mieste ust. § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa
ktorého má trovy exekúcie pri zastavení exekúcie znášať oprávnený a nie povinný. Súdny exekútor
dôvodil aj tým, že s poukazom na odôvodnenie napadnutého uznesenia je toto rozhodnutie vo svojej
podstate zmätočné a jeho výrok s odôvodnením si navzájom odporuje. Súdny exekútor namietal aj to,
že nie je správne vyčíslená odmena súdneho exekútora. Podľa názoru súdneho exekútora pri určovaní
jeho odmeny sa má postupovať podľa § 5 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 288/1995 Z.z.
o odmenách a náhradách súdnych exekútorov (ďalej len „vyhláška“) s tým, že základom na určenie
tejto odmeny je výška vymáhanej pohľadávky. Súdny exekútor preto žiadal, aby exekučný súd zastavil
exekučné konanie s poukazom na ust. § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, nakoľko majetok
povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie a aby zaviazal na náhradu trov exekúcie oprávneného,
a to vo výške 9 240,35 Eur.

Oprávnený k podanému odvolaniu súdneho exekútora uviedol, že sa stotožňuje s napadnutým
uznesením exekučného súdu a navrhol, aby zostalo bez zmeny ako vecne správne.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len „O.s.p.„) na základe
§ 251 ods. 4 O.s.p. prejednal vec v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní podľa § 212 ods. 1 O.s.p.
bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pričom dospel k záveru, že odvolaniu súdneho
exekútora nie je dôvodné.

Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie exekučného súdu z dôvodov uvedených v odvolaní.
Odvolateľ navrhol, aby súd zastavil exekúciu podľa ust. § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku.
Odvolací súd preskúmal spis exekučného súdu a zistil, že oprávnený podaním doručeným exekučnému
súdu dňa 13. decembra 2010 oznámil, že netrvá na pokračovaní exekučného konania, nakoľko povinný
dňa 14. júla 2009 uhradil čiastku 9 349,28 Eur, čím bol vysporiadaný celý dlh voči oprávnenému.
Exekučný súd teda správne posúdil toto podanie ako návrh oprávneného na zastavenie exekúcie z
dôvodu, že povinný uhradil celú pohľadávku, ktorú mal voči oprávnenému. Navyše súdny exekútor v
priebehu exekučného konania nezistil, že by bol povinný nemajetný a nenavrhol zastavenie exekúcie z
dôvodu nemajetnosti povinného. V odvolaní súdny exekútor dokonca uviedol, že povinný v súčasnosti
nevykonáva podnikateľskú činnosť, ale na jeho majetok nebol vyhlásený konkurz. Neexistuje preto
zákonný dôvod na prijatie záveru, že predmetné exekučné konanie by malo byť zastavené pre
nemajetnosť povinného, keďže na povinného nebol vyhlásený konkurz a ani nebol vymazaný z
Obchodného registra, a preto môže ďalej vykonávať podnikateľskú činnosť. Odvolací súd preto dospel
k záveru, že exekučný sú postupoval správne, keď zastavil exekučné konanie podľa § 57 ods. 1 písm.
c) Exekučného poriadku z dôvodu, že oprávnený navrhol zastavenie exekúcie, pretože povinný uhradil
celú pohľadávku oprávneného.



Odvolateľ tiež dôvodil, že na náhradu trov exekúcie mal byť zaviazaný oprávnený, pretože oprávnený
má svoj procesný podiel zavinenia na zastavení exekúcie aj preto, že povinný nemá dostatok majetku,
ktorý by postačoval na úhradu trov exekúcie. Exekučný poriadok v znení platnom a účinnom pre toto
konanie, ktoré začalo dňa 29. októbra 2007 doručením návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie
súdnemu exekútorovi, pozná len dva prípady, kedy pri zastavení exekúcie môže súd oprávneného
zaviazať na náhradu trov exekúcie. Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku vtedy, ak zastavenie zaviní
oprávnený a podľa § 203 ods. 2 vtedy, keď je exekúcia zastavená pre nemajetnosť povinného. Odvolateľ
vo svojom odvolaní tvrdí, že zastavenie exekúcie procesne zavinil oprávnený. Podľa odvolacieho súdu
však oprávnený procesne nezavinil zastavenie exekúcie. Povinný platbami uskutočnenými dňa 05. júna
2008 a 14. júla 2009 splatil pohľadávku oprávneného vymáhanú v tomto exekučnom konaní. Oprávnený
preto nemal dôvod, aby trval na pokračovaní exekúcie, keď jeho pohľadávka bola v plnej miere uhradená.
Zastavenie exekúcie preto procesne zavinil povinný, a to úplným splatením vymáhanej pohľadávky
oprávneného.  Oprávnený následne v dôsledku splatenia jeho pohľadávky oznámil túto skutočnosť
exekučnému súdu, ktorý následne predmetné exekučné konanie zastavil. Oprávnený svojím konaním
nezapríčinil zastavenie exekúcie. Preto nebola splnená podmienka podľa § 203 ods. 1 Exekučného
poriadku na to, aby bol na úhradu trov exekúcie zaviazaný oprávnený. Súdny exekútor nepodal v
priebehu exekučného konania návrh na zastavenie exekúcie z dôvodu, že majetok povinného nestačí
ani na úhradu trov exekúcie, pretože by zistil, že povinný je nemajetný. Povinný uhradil celú pohľadávku
oprávneného, a preto ani nie je dôvod predpokladať, že by bol nemajetný. Navyše súdny exekútor
sám v podanom odvolaní uviedol, že povinný síce v súčasnosti nevykonáva podnikateľskú činnosť,
ale na jeho majetok nebol vyhlásený konkurz. Exekučný súd preto správne zastavil exekúciu podľa §
57 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku a nie z dôvodu, že majetok povinnej nestačí ani na úhradu
trov exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku.  To znamená, že nebola splnená ani
druhá zákonom predpokladaná skutočnosť, pri splnení ktorej je súd oprávnený zaviazať oprávneného
na náhradu trov exekúcie. V tejto súvislosti treba podotknúť, že v prípadoch, v ktorých povinný nemôže
splniť povinnosť zaplatiť exekútorove trovy z objektívnych dôvodov, je spravodlivé, aby trovy exekúcie
znášal oprávnený. Práve preto Exekučný poriadok v § 203 umožňuje, aby súd oprávneného zaviazal na
náhradu trov konania v prípade, že zastavenie exekúcie zaviní oprávnený alebo v prípade, že sa zistí,
že povinný je nemajetný, a teda z objektívnych dôvodov nemôže splniť svoju povinnosť zaplatiť trovy
exekúcie exekútorovi. V tomto prípade však exekúcia bola zastavená z dôvodu, že oprávnený navrhol jej
zastavenie, pretože povinný uhradil v plnej výšku pohľadávku oprávneného a nie z dôvodu nemajetnosti
povinného a zastavenie exekúcie nezavinil oprávnený, a preto nie je splnená ani jedna z podmienok
podľa § 203 Exekučného poriadku na to, aby súd zaviazal na uhradenie trov exekúcie oprávneného.

Súdny exekútor ďalej dôvodil aj tým, že s poukazom na odôvodnenie napadnutého uznesenia je toto
rozhodnutie vo svojej podstate zmätočné a jeho výrok s odôvodnením si navzájom odporuje. Odvolací
súd preskúmal napadnuté uznesenie a dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého uznesenia sa
týka predmetného exekučného konania, exekučný súd v ňom uviedol úvahy, ktorými sa pri rozhodovaní
vo veci riadil a odôvodnenie plne korešponduje s výrokom napadnutého uznesenia exekučného súdu.

Odvolací súd preto uznesenie exekučného súdu vo výroku, ktorým zastavil exekúciu, podľa § 219 ods.
1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Súdny exekútor namietal aj to, že nie je správne vyčíslená odmena súdneho exekútora. Podľa názoru
súdneho exekútora pri určovaní jeho odmeny sa má postupovať podľa § 5 vyhlášky s tým, že základom
na určenie tejto odmeny je výška vymáhanej pohľadávky. Súdny exekútor preto žiadal, aby exekučný
súd zaviazal na náhradu trov exekúcie oprávneného vo výške 9 240,35 Eur. Odvolací súd sa stotožnil s
týmto odvolacím dôvodom súdneho exekútora. Podľa § 16 ods. 2 vyhlášky ak súdny exekútor pri exekúcii
na peňažné plnenie vymôže časť pohľadávky pred jeho vylúčením z vykonávania exekúcie alebo pred
jej zastavením, pri určovaní jeho odmeny sa postupuje podľa § 5 s tým, že základom na určenie tejto
odmeny je výška vymoženej pohľadávky. Exekučné konanie bolo zastavené potom, čo povinný uhradil
celú vymáhanú pohľadávku oprávneného, čo potvrdil aj oprávnený podaním doručeným exekučnému
súdu dňa 13. decembra 2010, a preto mal exekučný súd počítať odmenu súdneho exekútora podľa §
5 vyhlášky v spojení s § 16 ods. 2 vyhlášky.



Odvolací súd preto uznesenie exekučného súdu v druhej výrokovej vete, v ktorej zaviazal povinného na
náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi, v časti výšky trov exekúcie podľa § 221 ods. 1 písm. h/
O.s.p. zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "2Er/1967/2007", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}