Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4CoPr/6/2016 z 27. 6. 2017
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 27. júna 2017, sp. zn. 4CoPr/6/2016, ECLI:SK:KSBA:2017:1113242238.1
Krajský súd Bratislava | 4CoPr/6/2016 | ECLI:SK:KSBA:2017:1113242238.1 | 2017-06-27 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné
Citované ustanovenia: § 387 ods. 2 CSP, CSP, § 387 ods. 1 CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/b876c9a2-e02c-4b2b-ba5d-bff5b465cc8c
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2017:1113242238.1

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4CoPr/6/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113242238
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Frimmelová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1113242238.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov
senátu JUDr. Valérie Kleinovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobkyne: F. A., nar.
XX.XX.XXXX, bytom E. XXX/XX, Š., zast. advokátom JUDr. Ľuboslavom Kašubom, so sídlom Na vŕšku
1, Bratislava, proti žalovanému: Dopravný podnik Bratislava, a.s., IČO: 00492736, so sídlom Olejkárska
1, Bratislava, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou a o náhradu mzdy v
súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru, na odvolanie žalovaného proti medzitýmnemu
rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 27. mája 2015, č.k. 11Cpr 10/2013-213, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie  p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým medzitýmnym rozsudkom súd prvej inštancie určil, že skončenie pracovného pomeru
medzi žalobkyňou a jej zamestnávateľom, žalovaným, výpoveďou zo strany zamestnávateľa zo dňa
12.09.2013 je neplatné.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že v konaní nebolo sporné, že žalobkyňa ako
zamestnankyňa a žalovaný ako zamestnávateľ uzatvorili dňa 22.06.1999 pracovnú zmluvu, podľa ktorej
žalobkyňa pracovala u žalovaného od 01.07.1999 ako predavačka, a že žalovaný doručil žalobkyni dňa
18.09.2013 výpoveď z pracovného pomeru podľa ust. § 63 ods. 1 písm. e) ZP zo dňa 12.09.2013,
ktorú odôvodnil tým, že cit. "dňa 05.08.2013 vznikol vo Vašej tržbe cez POS terminál rozdiel vo
výške 13,19 eur, pričom vyrovnávanie platieb na POS termináloch a na predajných zariadeniach nie
je povolené, a teda ani rozdiely, ktoré vzniknú v POS termináloch nie sú akceptované. Uvedeným
konaním ste poškodili cestujúceho, ktorému musel byť rozdiel v platbe vrátený. Uvedené konanie,
ktorým ste z dôvodu Vášho omylu poškodili cestujúceho, považujeme v zmysle vyššie citovaného
čl. 8 bod 8 písm. e) Pracovného poriadku v spojení s príslušnými ustanoveniami Zákonníka práce
za menej závažné porušenie pracovnej disciplíny. Rozdiely vo Vašej tržbe cez POS terminál vznikli
opakovanie už v minulosti, a to dňa 15.02.2013 vo výške 26 eur, dňa 04.03.2013 vo výške 68,65 eur, dňa
07.03.2013 vo výške 2,60 eur a dňa 05.03.2013 vo výške 0,08 eur. Na porušenie pracovnej disciplíny
s možnosťou skončenia pracovného pomeru Vás zamestnávateľ písomne upozornil listom zo dňa
09.04.2013, ktorý ste osobne prevzali dňa 10.04.2013. Týmto konaním ste poškodili dobré meno DPB,
a.s., pred cestujúcou verejnosťou." Skonštatoval, že žalobkyňa v žalobe tvrdila, že pracovnú disciplínu
neporušila, pretože nikdy nevyrovnávala platby na POS termináloch, nebola preškolená na prácu na
POS termináloch a ani k zákazu vyrovnávania platieb, a že listom zo dňa 06.08.2013 žalovaného
požiadala o vrátenie rozdielu v sume 13,19 eur cestujúcemu s tým, že od 01.08.2013 nemá k dispozícii
nový cenník cestovného platný od 01.08.2013, pričom žalovaný jej až následne doručil aktuálny cenník
cestovného účinný od 01.08.2013. Žalobkyňa argumentovala aj tým, že s ňou žalovaný neprerokoval
porušenie pracovnej disciplíny tak, ako to vyžaduje čl. 8 ods. 3 Pracovného poriadku, keď mala za



to, že upozornenie zo dňa 09.04.2013 nie je možné brať ako podklad pre výpoveď podľa ust. § 63
ods. 1 písm. e) ZP, pretože proti tomuto upozorneniu podala odvolanie, keďže nie je pravdou, že
sa dňa 13.02.2013 zúčastnila školenia pre prácu s POS terminálmi, pretože v ten deň sa zúčastnila
celodenného školenia zameraného na komunikáciu so zákazníkom. Uviedol, že žalovaný poukázal na
to, že žalobkyňa spôsobila rozdiely v platbách na POS termináli dňa 15.02.2013 v sume 26 eur, dňa
04.03.2013 v sume 68,85 eur, dňa 07.03.2013 v sume 2,60 eur a dňa 05.03.2013 v sume 0,08 eur,
čo považuje za menej závažné porušenie pracovnej disciplíny, na čo žalobkyňu písomne upozornil
dňa 09.04.2013 spolu s upozornením na možné skončenie pracovného pomeru. Keďže žalobkyňa dňa
05.08.2013 opäť porušila pracovnú disciplínu tým, že v jej tržbe cez POS terminál vznikol rozdiel v sume
13,19 eur, skončil s ňou pracovný pomer výpoveďou zo dňa 12.09.2013 ku dňu 30.11.2013. Tvrdil, že
žalobkyňa sa zúčastnila dňa 13.02.2013 porady, predmetom ktorej bol okrem iného aj bod súvisiaci
so zákazom vyrovnávania platieb v POS termináloch a na predajnom zariadení, a predložil záznam z
porady aj prezenčnú listinu. Mal tiež za to, žalobkyni nebola odobratá možnosť vyjadriť sa k porušeniu
pracovnej disciplíny podľa čl. 8 ods. 3 Pracovného poriadku, o čom svedčí aj rozsiahla korešpondencia
medzi nimi.

3. Vykonaným dokazovaním zistil, že žalovaný dňa 09.04.2013 písomne upozornil žalobkyňu na
porušenie pracovnej disciplíny s možnosťou skočenia pracovného pomeru podľa ust. § 63 ods. 1 písm.
e/ Zákonníka práce (ďalej „ZP“), keď toto upozornenie odôvodnil tým, že žalobkyňa bola na porade dňa
13.02.2013 upozornená, že vyrovnávanie platieb na POS termináloch a na predajných zariadeniach
nie je povolené, a teda ani rozdiely, ktoré vzniknú na POS termináloch nebudú akceptované, pričom
dňa 15.02.2013 jej vznikol v tržbe cez POS terminál rozdiel v sume 26 eur, dňa 04.03.2013 rozdiel v
sume 68,65 eur, dňa 05.03.2013 rozdiel v sume 0,08 eur a dňa 07.03.2013 rozdiel v sume 2,60 eur,
a že týmto konaním porušila ust. § 81 písm. a), písm. c) a písm. e) ZP. Zistil, že žalobkyňa prevzala
písomné upozornenie dňa 10.04.2013, a podaním, doručeným žalovanému dňa 16.04.2013, sa proti
nemu odvolala a uviedla, že dňa 13.02.2013 sa zúčastnila celodenného psychologického tréningu a
školenia o správaní sa k zákazníkom, a nie porady, kde mala byť upozornená na zákaz vyrovnávania
platieb na POS termináloch. Poukázala na to, že upozornenie na zákaz vyrovnávania platieb na POS
termináloch bolo prerokované na porade, ktorej sa nezúčastnila, lebo bola dva týždne práceneschopná,
a že o zákaze vyrovnávania platieb nevedela, preto sa jej pochybenie opakovalo, pričom ak by o tejto
povinnosti vedela, tak by si určite dávala väčší pozor, aby k pochybeniam z jej strany nedošlo, pričom tiež
uviedla, že na poobedňajšej zmene v podchode na O. Z. bola po tom, čo sa vrátila po práceneschopnosti
do práce, celý týždeň od 04.03.2013 do 08.03.2013 sama. Zistil, že žalovaný v písomnom stanovisku
k odvolaniu žalobkyne zo dňa 07.05.2013 zotrval na upozornení, keď uviedol, že z prezenčnej listiny z
porady zo dňa 13.02.2013 vyplýva, že tento deň sa zúčastnila porady, na ktorej bola upozornená, že
vyrovnávanie platieb v POS termináloch a na predajných miestach nie je povolené. Ustálil, že každá
zamestnankyňa sa pri chybnej platbe cez POS terminál musela vyjadriť k jej dôvodom, a že žalobkyňa
požiadala dňa 06.08.2013 o vrátenie sumy 13,19 eur, pretože na BMK omylom stiahla celú sumu 131,90
eur aj keď išlo o 365-dňový dôchodcovský kupón, na ktorý sa vzťahuje 10 % zľava, a zároveň žalovaného
upozornila, že napriek zdražovaniu od 01.08.2013 do dňa žiadosti (06.08.2013) nemala k dispozícii
cenník BMK. Žalovaný jej až následne dal k dispozícii cenník účinný od 01.08.2013.

4. Skonštatoval, že žalovaný zamestnancom oznámil, že v dňoch 12.02.2013 až 14.02.2013 sa bude
konať školenie zamerané na komunikáciu so zákazníkom v trvaní od 8.00 h do 16.30 h, a že dňa
13.02.2013 sa školenia zúčastnili žalobkyňa, T. U., E. F., A.  X., A. F., T. X., I. Š.D., F. Š., T. T. V.. Mal
za preukázané, že po absolvovaní školenia "Komunikácia so zákazníkom pri predaji cestovných lístkov
a zvládanie záťažových situácií" dostala žalobkyňa certifikát vystavený spoločnosťou TM Consulting,
s.r.o. organizujúcou školenie, pričom školenie trvalo celý deň, žalobkyňa z neho v priebehu dňa neodišla,
ani ho predčasne neopustila a dňa 13.02.2013 sa iného školenia alebo porady nezúčastnila. Zistil,
že účastníci školenia (zamestnanci žalovaného) podpisovali prezenčnú listinu pred školiteľom. Po
predmetnom školení žalobkyňa spolu s ostatnými kolegyňami prevzali stravné lístky, čo potvrdili svojím
podpisom, a tiež prevzali prolongačné lístky, čo tiež potvrdili svojím podpisom. V tejto súvislosti uviedol,
že žalovaný predložil "prezenčnú listinu z porady zo dňa 13.02.2013", kde sú rukou dopísané mená
s podpismi a medzi nimi aj meno žalobkyne s nečitateľným podpisom. K tejto prezenčnej listine bol
pripojený záznam, ktorý mala spísať priama nadriadená žalobkyne F. Q., z ktorého vyplýva, že dňa
13.02.2013 sa mali porady zúčastniť žalobkyňa a vyššie uvedené zamestnankyne a U. F.. Predmetom
porady bolo upozornenie predavačiek na dodržiavanie pracovného času na pracovisku, že vyrovnávanie
platieb v POS termináloch a na predajných zariadeniach nie je povolené, že termíny dovoleniek v termíne



25.03.2013-28.03.2013 nebudú odsúhlasené, na správne odvádzanie denných tržieb z predajní, boli
oboznámené s priebehom prolongácie na rok 2013, s možnosťami stornovania zakúpených cestovných
lístkov, dostali pokyn, aby sa podpisovali na dochádzkovú kartu. Uviedol, že žalobkyňa tvrdila, že nevie,
k čomu sa vzťahuje prezenčná listina zo dňa 13.02.2013, ktorú žalovaný predložil, pretože keď bola
vedúcou oddelenia T. F., nebola na žiadnej porade a vždy dostala len písomné podklady, ktoré si mala
prečítať, a podpisovala ich prevzatie a nie prezenčnú listinu.

5. Uviedol, že v konaní vypočul svedkov T. V., F. Š., T. B., F. Q., T. F. a Ing. Q. B.. Svedkyňa T. V., ktorá
je zamestnankyňou žalovaného už 18 rokov a pracuje ako predavačka cestovných lístkov, potvrdila,
že sa dňa 13.02.2013 zúčastnila spolu so žalobkyňou školenia "Komunikácia so zákazníkom", a že
žalobkyňa bola prítomná na školení celý deň, keď zo školenia nikto neodišiel. Podpisovala prezenčnú
listinu na školení "Komunikácia so zákazníkom", a svojím podpisom potvrdila aj prevzatie prolongačných
známok a stravných lístkov, ktoré preberala dňa 13.02.2013. Uviedla, že s vedúcou F. Q. mávali krátke
porady, ale tie sa netýkali obsluhy POS terminálov, ale len prolongácie a zmeny integrovanej dopravy.
Svedkyňa F. Š.Á. sa dňa 13.02.2013 zúčastnila školenia zameraného na komunikáciu so zákazníkom,
a uviedla, že po školení si ešte v ten deň vyzdvihla prolongačné známky a stravné lístky. Potvrdila, že
žalobkyňa s ňou bola na školení ku komunikácii so zákazníkom celý deň. Dňa 13.02.2013 podpisovala
tri prezenčné listiny, a to školenie "Komunikácia so zákazníkom", prevzatie stravných lístkov a prevzatie
prolongačných známok. Podľa nej sa stávalo, že sa predavačka pomýlila a stiahla vyššiu sumu ako
bola reálna cena lístka, ale s týmito zamestnankyňami nebol skončený pracovný pomer. Svedkyňa T.
B. vypovedala, že sa zúčastnila školenia "Komunikácia so zákazníkom", kde podpisovala prezenčnú
listinu (nepamätá si presne deň), školenie alebo poradu k POS terminálom si nepamätá. Uviedla, že
žalobkyňa nebola na školení s ňou, pretože bola v druhej skupine zamestnankýň, ktoré sa školenia
zúčastnili. Po skončení školenia išli do kancelárie vedúcej F. Q. a preberali prolongačné známky, čo
potvrdili podpisom, pričom vedúca ich oboznamovala s pokynmi na prolongáciu, s ničím iným. Vysvetlila,
že ak sa predavačka pomýlila, platbu vystornovala a zákazníkovi stiahla dobrú sumu. Ak bol zákazník
ešte na predajni, ospravedlnila sa mu a stiahla správnu sumu, a ak zákazník už na predajni nebol,
telefonovala do kancelárie, že urobila chybu a čakala na pokyn z kancelárie. Uviedla, že vedúca F. Q.A.
upozorňovala predavačky, aby si dávali pozor v tržbách, no nedávala im k tomu podpisovať prezenčnú
listinu. Poukázala aj na to, že žalovaný pri nezrovnalostiach v tržbe nedával vždy upozornenie na
porušenie pracovnej disciplíny. Svedkyňa F. Q., bývalá zamestnankyňa žalovaného a v čase trvania jej
pracovného pomeru priama nadriadená žalobkyne vypovedala, že všetky školenia, porady a pohovory
so zamestnancami sa uskutočňovali za účasti T. F., jej priamej nadriadenej, ktorá školenia a porady
viedla. Potvrdila, že má vedomosť o školení "Komunikácia so zákazníkom". Uviedla, že s predavačkami
ťažko mohla robiť krátke organizačné porady, pretože museli byť na predajni, a porady sa uskutočňovali
na dva až trikrát, nie na jedenkrát, pričom upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny dostávali viac-
menej všetci. Mala pokyn od T. F., že má všetkých sledovať, rovnako mali všetkých sledovať aj referentky
a upozorňovať T. F. na nedostatky. Poukázala na to, že nemohla samostatne rozhodovať, pretože o
všetkom rozhodovala T. F., pričom upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny vyhotovovala ona a
podpisovala ho T. F.. Svedkyňa T. F., zamestnankyňa žalovaného, vypovedala, že žalobkyňa mávala
často rozdiely v tržbách, preto dostala prvé upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny, a keď
sa následne dopustila ďalšieho nesprávneho pracovného postupu, ktorý sa týkal rozdielov v tržbách,
dostala výpoveď. Nepamätala sa, aké školenie sa uskutočnilo dňa 13.02.2013, či k POS terminálom
alebo "Komunikácia so zákazníkom". Vysvetlila, že bolo na vedúcej F. Q., ako si školenie alebo poradu
zariadi, a jej porada sa mohla konať aj cez prestávku počas iného školenia. Ona viedla školenia
zamestnancov k tarife a k prepravnému poriadku. Svedok Ing. Q. B., vedúci odboru ľudských zdrojov u
žalovaného, vypovedal, že jeho odbor zabezpečoval školenie "Komunikácia so zákazníkom", pričom išlo
o celodenné školenie. Mal za to, že počas prestávok sa zamestnanec mohol zúčastniť aj iného školenia
alebo porady, ak si to zabezpečil vedúci útvaru, a zamestnanci sa mohli počas školenia aj vzdialiť zo
školiacej miestnosti a zúčastniť sa porady, čo však nie je v jeho kompetencii. O účasti zamestnankýň na
školení rozhodovala ich vedúca F. Q. v súčinnosti s jej vedúcou T. F..

6. Vec posúdil právne podľa ust. § 15, § 77, § 61, § 63 ods. 1 písm. e) ods. 4 a 6 Zákonníka práce, čl. 8
bod 8 písm. e) a čl. 8 bod 3 Pracovného poriadku žalovaného účinného v čase doručenia výpovede, a
rozhodol podľa ust. § 152 ods. 2 O.s.p. o základe veci. Skonštatoval, že medzi stranami zostalo sporné, či
je skončenie pracovného pomeru žalobkyne výpoveďou zo strany žalovaného platné, a či sa žalobkyňa
zúčastnila porady dňa 13.02.2013 ohľadom POS terminálov, v súvislosti s ktorou bola písomne
upozornená na menej závažné porušenie pracovnej disciplíny. Vysvetlil, že pre platné skončenie



pracovného pomeru výpoveďou podľa ust. § 63 ods. 1 písm. e) ZP musia byť kumulatívne splnené
podmienky, a to menej závažné porušenie pracovnej disciplíny zamestnancom, ku ktorému došlo po
predchádzajúcom písomnom upozornení na porušenie pracovnej disciplíny, predchádzajúce písomné
upozornenie zamestnanca na porušenie pracovnej disciplíny v posledných šiestich mesiacoch spolu
s písomným upozornením na možnosť výpovede, obligatórne oboznámenie zamestnanca s dôvodom
výpovede a poskytnutie možnosti vyjadriť sa k nemu (uvedená povinnosť zaťažuje zamestnávateľa),
písomná forma výpovede, doručenie výpovede, presná špecifikácia a nezameniteľnosť výpovedného
dôvodu a nemožnosť jeho dodatočnej zmeny, pričom ak nie je splnená čo len jedna z uvedených
zákonných podmienok, je výpoveď neplatná. Ustálil, že výpoveď zo dňa 12.09.2013, ktorú dal žalovaný
žalobkyni, je písomná, je v nej uvedený výpovedný dôvod a bola žalobkyni riadne doručená dňa
18.09.2013. Keďže pri posudzovaní hmotnoprávnej platnosti výpovede pre menej závažné porušenie
pracovnej disciplíny podľa ust. § 63 ods. 1 písm. e) ZP je v zmysle ustálenej judikatúry súdov potrebné
skúmať aj odôvodnenosť upozornenia pri predchádzajúcom porušení pracovnej disciplíny, zaoberal
sa otázkou, či je predchádzajúce písomné upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa
09.04.2013 s možnosťou skočenia pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. e) ZP spôsobilým
predpokladom skončenia pracovného pomeru výpoveďou podľa ust. § 63 ods. 1 písm. e) ZP, a dospel
k záveru, že hmotnoprávna podmienka výpovede, a to predchádzajúce písomné upozornenie na menej
závažné porušenie pracovnej disciplíny v posledných šiestich mesiacoch pred daním výpovede spolu
s písomným upozornením na možnosť výpovede absentuje, pretože dôvody uvedené v písomnom
upozornení zo dňa 09.04.2013 nezodpovedajú realite.

7. Poukázal na to, že žalovaný odôvodnil písomné upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny zo
dňa 09.04.2013 tým, že žalobkyňa sa zúčastnila dňa 13.02.2013 porady, na ktorej bola upozornená,
že vyrovnávanie platieb na POS termináloch a na predajných zariadeniach nie je povolené, a teda
ani rozdiely, ktoré vzniknú na POS termináloch, nebudú akceptované. V tejto súvislosti mal za
preukázané, že žalobkyňa sa na základe príkazu svojej priamej nadriadenej F. Q. a s vedomím jej
priamej nadriadenej T. F. zúčastnila dňa 13.02.2013 celodenného školenia "Komunikácia so zákazníkom
pri predaji cestovných lístkov a zvládanie záťažových situácií" v čase od 8.00 h do 16.30 h, ktoré
organizačne zabezpečoval odbor ľudských zdrojov žalovaného a lektorom bol zamestnanec spoločnosti
TM Consulting, s.r.o., pričom bezprostredne pred začatím školenia žalobkyňa podpísala prezenčnú
listinu. Ustálil, že išlo o celodenné školenie, z ktorého žalobkyňa ani nakrátko neodišla, predčasne
ho neopustila a jej účasť na školení potvrdzuje aj certifikát vystavený spoločnosťou realizujúcou
toto školenie TM Consulting, s.r.o.. Poukázal na to, že tieto skutočnosti vyplynuli aj zo svedeckých
výpovedí T. V. T. F. Š., ktoré sa školenia zúčastnili dňa 13.02.2013 spolu so žalobkyňou. Žalobkyňa
aj svedkyne potvrdili, že dňa 13.02.2013 sa nekonalo žiadne iné školenie, ani krátka porada s ich
priamou nadriadenou F. Q. zamerané na nemožnosť vyrovnávania platieb cez POS terminál, a že po
skončení školenia ku komunikácii so zákazníkom zamestnankyne (vrátane žalobkyne) zišli k svojej
nadriadenej a preberali prolongačné známky a stravné lístky a ich prevzatie podpísali na osobitných
prezenčných listinách. Dňa 13.02.2013 žalobkyňa inú prezenčnú listinu nepodpisovala. Vyhodnotil, že
na prezenčnej listine zo dňa 13.02.2013, ktorú predložil žalovaný, nie je uvedené, k akému školeniu
alebo porade sa vzťahuje. Z týchto zistení vyvodil, že žalovaný ako zamestnávateľ určil, že žalobkyňa sa
má dňa 13.02.2013 zúčastniť školenia zameraného na komunikáciu so zákazníkom, nie školenia k POS
terminálom, preto jeho tvrdenie o jej účasti na školení k POS terminálom vyhodnotil za nepodložené.
Uviedol, že prezenčná listina z porád alebo školení musí byť označená tak, aby bolo možné identifikovať,
k akému konkrétnemu školeniu alebo porade sa vzťahuje, a je teda nevyhnutné, aby okrem slov
"Prezenčná listina" bol uvedený aj názov školenia alebo porady spolu s dátumom konania školenia
alebo porady. Ustálil, že na žalovaným predloženej prezenčnej listine zo dňa 13.02.2013 nie je uvedené,
k akému školeniu alebo porade sa vzťahuje, je možné ju zameniť s inou prezenčnou listinou z iného
školenia alebo porady, ktoré sa mohli konať dňa 13.02.2013, preto ňou nemal za preukázané, že
žalobkyňa sa dňa 13.02.2013 zúčastnila školenia alebo porady k POS terminálom. Z uvedeného vyvodil,
že žalobkyňa nemohla byť dňa 09.04.2013 písomne upozornená na menej závažné porušenie pracovnej
disciplíny, pretože sa dňa 13.02.2013 nezúčastnila porady k POS terminálom, na ktorej mala byť
upozornená na nemožnosť vyrovnávania platieb cez POS terminál, a teda na vytýkané pochybenie
nebola vopred upozornená. Dospel potom k záveru, že písomné upozornenie na porušenie pracovnej
disciplíny zo dňa 09.04.2013 nie je spôsobilým dôvodom na skončenie pracovného pomeru žalobkyne
podľa § 63 ods. 1 písm. e) ZP, a preto je skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 12.09.2013
podľa § 63 ods. 1 písm. e) ZP zo strany žalovaného neplatné.



8. Ďalší dôvod neplatnosti výpovede zo dňa 12.09.2013 vzhliadol porušení ust. § 63 ods. 6 ZP,
teda v nepreukázaní prerokovania porušenia pracovnej disciplíny o žalobkyňou. V tejto súvislosti
poukázal na tvrdenie žalobkyne, že s ňou žalovaný neprerokoval dôvod výpovede, a na opačné
tvrdenie žalovaného, a vyhodnotil, že žalovaný na preukázanie svojho tvrdenia nepredložil žiaden dôkaz.
Vysvetlil, že Zákonník práce síce v ust. § 63 ods. 6 neukladá zamestnávateľovi povinnosť vyhotoviť
z prerokovania písomný záznam, no je v záujme zamestnanca aj zamestnávateľa, aby z hľadiska
preukaznej povinnosti bol záznam z prerokovania dôvodu výpovede, ako aj možného vyjadrenia
zamestnanca k nemu, vyhotovený, pretože len tak v prípade rozporných tvrdení strany preukážu, že
k oboznámeniu dôvodu výpovede došlo, aký skutok zakladajúci menej závažné porušenie pracovnej
disciplíny bol zamestnancovi oznámený, a ako sa k nemu zamestnanec vyjadril. Odkaz žalovaného na
čl. 8 ods. 3 Pracovného poriadku s tým, že sa písomný záznam vyhotovuje len spravidla, nepovažoval
za relevantný, a dospel k záveru, že žalovaný nepreukázal, že by so žalobkyňou prerokoval dôvod
výpovede, žeby jej oznámil, ktoré konkrétne konanie považuje za menej závažné porušenie pracovnej
disciplíny, a umožnil jej vyjadriť sa k nemu, čo tiež vedie k absolútnej neplatnosti výpovede podľa ust.
§ 63 ods. 1 písm. e) ZP.

9. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný včas odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie zmeniť a žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, alebo zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie.
Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že absentuje hmotnoprávna podmienka skončenia
pracovného pomeru so žalobkyňou výpoveďou podľa ust. § 63 ods. 1 písm. e) ZP, a to predchádzajúce
písomné upozornenie na menej závažné porušenie pracovnej disciplíny v posledných 6-tich mesiacoch
pred daním výpovede spolu s písomným upozornením na možnosť výpovede, pretože dôvody uvedené
v písomnom upozornení zo dňa 09.03.2013 nezodpovedajú realite, keď zdôraznil, že v písomnom
upozornení o porušení pracovnej disciplíny zo dňa 09.04.2013 sa uvádza, že žalobkyňa bola na porade
dňa 13.02.2013 upozornená, že vyrovnávanie platieb na POS termináloch a na predajných zariadeniach
nie sú povolené, pričom bolo vysvetlené, že rozdiely ktoré vzniknú v tržbách v POS termináloch nebudú
akceptované. Poukázal na to, že ani v tomto písomnom upozornení ani v samotnej výpovedi sa neopieral
o žiadne školenie k obsluhe POS terminálov, ako nesprávne interpretuje súd prvej inštancie. Vysvetlil,
že žalobkyni nekládol za vinu nesprávne narábanie s POS terminálom, ale vytýkal jej neustále rozdiely
v tržbách, ktoré spôsobila viackrát po sebe neobozretnou prácou. V tejto súvislosti poukázal na to,
že výpoveďami žalobkyne a jej kolegýň bolo preukázané, že boli zo strany ich nadriadených neustále
upozorňované, aby pracovali zodpovedne, bez chýb, a aby si dávali pozor. Uviedol, že v priebehu
konania upozorňoval, že nie je správne uvádzané, že predavačky sa mali zúčastniť školenia k obsluhe
POS terminálov, ale že mali mať poradu k zákazu vyrovnávania platieb, na ktorej boli aj upozornené
na správne odvádzanie tržieb z predajní. Nejednalo sa teda o školenie ale o poradu, keď školenie
mali pracovníčky ohľadom komunikácie so zákazníkom. Poukázal na výpovede svedkýň V. T. Š.M.
ohľadom podpisovania prezenčných listín na školení o komunikácii so zákazníkom, z ktorých vyplýva,
že jeho pracovníčky mali po uvedenom školení stretnutie, kde tiež podpisovali prezenčnú listinu. Keďže
súčasťou záznamu z porady je aj bod ohľadom prolongácie cestovných lístkov na rok 2013 a zároveň
aj bod ohľadom zákazu vyrovnávania platieb a správneho odvádzania tržieb z predajní mal za to,
že z týchto skutočností vyplýva, že pracovníčky podpisom na prezenčnej listine potvrdili účasť na
krátkej organizačnej porade, predmetom ktorej bolo upozornenie, že vyrovnávanie platieb na POS
termináloch a na predajných zariadeniach nie je povolené, a tou istou prezenčnou listinou zároveň
potvrdili prevzatie prolongačných známok na rok 2013. Do pozornosti dal výpoveď svedkyne Q., z ktorej
vyplýva že po zistení rozdielov v tržbách po školení k POS terminálom sa dávali všetkým upozornenia
na porušenie pracovnej disciplíny a existoval akýsi zlom, odkedy sa rozdiely v tržbách posudzovali
prísnejšie. Zdôraznil, že žalobkyňa sa v krátkom čase dopustila viacerých chýb, a preto bola písomne
upozornená na porušenie pracovnej disciplíny, a to aj vzhľadom na predmetnú zlomovú poradu. Mal tiež
za to, že žalobkyňa uznala, že ňou spochybňovanú prezenčnú listinu podpísala, len nevie, čo bolo jej
obsahom. Ak potom súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku za nedostatok písomného
upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny považoval absenciu preukázania školenia k obsluhe POS
terminálov vychádzal z nesprávnych skutkových zistení, keďže takéto školenie nebolo nikdy realizované
a v písomnom upozornení ani vo výpovedi sa na takéto školenie neodvolával.

10. Nesúhlasil ani so záverom, že v posudzovanej veci absentovalo prerokovanie porušenia pracovnej
disciplíny so žalobkyňou, čo malo byť v rozpore s ust. § 63 ods. 6 ZP, keď zdôraznil, že žalobkyňu
riadne oboznámil s tým, čo sa jej vytýka ako porušenie pracovnej disciplíny, a o tom, že mala
možnosť sa k vytýkanému vyjadriť, svedčí aj jeho rozsiahla písomná korešpondencia so žalobkyňou.



Uviedol, že žalobkyňa prevzala písomné upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny osobne dňa
10.04.2013, a mala preto možnosť vyjadriť sa k nemu pri jeho odovzdávaní aj ústne. V tejto súvislosti
zdôraznil, že písomná forma prerokovania porušenia pracovnej disciplíny so zamestnancom nie je
zákonnou podmienkou platnosti skončenia pracovného pomeru. Mal potom za to, že výpoveď zo
dňa 12.09.2013, žalobkyni doručená dňa 18.09.2013, spĺňa všetky zákonom predpísané formálne aj
materiálne predpoklady a je tak platným právnym úkonom.

11. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného nevyjadrila.

12. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal
napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania, a dospel k záveru,
že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p. verejne vyhlásil rozsudok, ktorým
medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

13. Podľa ust. § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

14. Podľa ust. § 470 ods. 1 a 2 veta prvá C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj
na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní
nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. V zmysle prechodného
ustanovenia § 470 C.s.p., podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované, a s prihliadnutím na skutočnosť, že
žaloba žalobkyne, o ktorej bolo napadnutým rozsudkom rozhodnuté, samotný napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie, jeho poučenie o odvolaní, ako i odvolanie žalovaného spadajú pod režim
procesných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.06.2016, posudzoval odvolací
súd napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo, podľa v čase konania a rozhodnutia
účinných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“).

15. S poukazom na vyššie citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho
vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska
procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v celom rozsahu po
skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi, týkajúcimi sa odvolaním napadnutého medzitýmneho
rozsudku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o neplatnosti skončenia pracovného pomeru žalobkyne
výpoveďou žalovaného, a v podrobnostiach na ne poukazuje.

16. Po oboznámení sa s obsahom spisu dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie správne
a logicky vyhodnotil v konaní produkované dôkazy, riadne a dostatočne zistil skutkový stav, a vec aj
správne právne posúdil, keď aplikoval ust. § 77, § 61, § 63 ods. 1 písm. e) ods. 4 a 6 Zákonníka
práce, čl. 8 bod 8 písm. e) a čl. 8 bod 3 Pracovného poriadku žalovaného, ktoré aj správne vyložil,
a svoje rozhodnutie tiež podrobne a vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil tak, ako to malo na mysli v
čase rozhodovania platné a účinné ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd
prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli
pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné, a dospel k správnemu záveru, že skončenie pracovného
pomeru žalobkyne u žalovaného výpoveďou podľa ust. § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce zo strany
žalobcu je neplatné, keďže pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny možno dať zamestnancovi
výpoveď len vtedy, ak bol v posledných šiestich mesiacoch v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny
písomne upozornený na možnosť výpovede, pričom v posudzovanej veci táto hmotnoprávna podmienka
výpovede absentuje, nakoľko dôvody uvedené žalovaným vo výpovedi predchádzajúcom písomnom
upozornení žalobkyne na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 09.04.2013 neboli dané, pretože
nezodpovedali realite. S týmto záverom, ktorý viedol k vyhoveniu žalobe žalobkyne v časti o určenie
neplatnosti výpovede z pracovného pomeru sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil, a odkazuje na
podrobné odôvodnenie napadnutého medzitýmneho rozsudku, ktoré si osvojuje.

17. Žalovaný v odvolaní v podstate len zotrval na svojich tvrdeniach, ktoré predniesol už pred súdom
prvej inštancie, a s ktorými sa súd prvej inštancie vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.
Jeho námietku, že súd prvej inštancie nesprávne interpretoval, že sa v písomnom upozornení žalobkyne



na porušenie pracovnej disciplíny a vo výpovedi opieral o školenie k POS terminálom, hoci nešlo o
školenie ale o poradu dňa 13.02.2013, na ktorej bola žalobkyňa upozornená, že vyrovnávanie platieb
na POS termináloch a na predajných zariadeniach nie je povolené, a kde bolo vysvetlené, že rozdiely
ktoré vzniknú v tržbách v POS termináloch nebudú akceptované, považoval odvolací súd za nedôvodnú,
keďže z odôvodnenia napadnutého rozsudku žalovaným prezentované tvrdenia nevyplývajú. Súd prvej
inštancie správne zisťoval, či sa žalobkyňa spolu s ďalšími zamestnankyňami žalovaného zúčastnila
dňa 13.02.2013 okrem celodenného školenia ku komunikácii so zákazníkom aj ďalšej porady s jej
nadriadenou, na ktorej mala byť upozornená v zmysle tvrdení žalovaného, a dospel k správnemu záveru,
že žalovaný nepreukázal, že sa ním tvrdená porada vôbec konala, a že sa žalobkyňa takejto porady
zúčastnila. Na tomto správnom závere nič nemení, ak súd prvej inštancie niekedy v priebehu konania
nazval poradu školením, keďže aj sám žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie údajnú poradu
nazýval jednak poradou ako aj školením, pričom strany sporu ako aj vypočúvaní svedkovia presne vedeli
k čomu sa vyjadrujú, a to ku skutočnosti, či sa v deň 13.02.2013 okrem celodenného školenia ohľadom
komunikácie so zákazníkom konala aj iná porada s nadriadenou žalobkyne a ostatných zamestnankýň.
Ak žalovaný ďalej v odvolaní poukazoval na to, že výpoveďami žalobkyne a jej kolegýň bolo preukázané,
že boli zo strany ich nadriadených neustále upozorňované, aby pracovali zodpovedne, bez chýb, a
aby si dávali pozor, odvolací súd túto skutočnosť nerozporuje, považuje však za potrebné zdôrazniť,
že ide o všeobecnú a nijak nešpecifikovanú okolnosť, ktorá nastala nevedno kedy, pričom písomné
upozornenie žalobkyne na porušovanie pracovnej disciplíny s možnosťou výpovede zo dňa 09.04.2013
vychádzalo jednoznačne zo skutočnosti, že žalobkyňa porušila pracovnú disciplínu v upozornení
uvedeným spôsobom napriek tomu, že bola na porade dňa 13.02.2013 upozornená na nemožnosť
vyrovnávania platieb cez POS terminál. Keďže vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že sa
žalobkyňa zúčastnila dňa 13.02.2013 nejakej porady, na ktorej mala byť upozornená na nemožnosť
vyrovnávania platieb cez POS terminál, nemôže potom výpovedi predchádzajúce písomné upozornenie
na menej závažné porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 09.04.2013 ako hmotnoprávna podmienka
skončenia pracovného pomeru žalobkyne výpoveďou žalovaného podľa § 63 ods. 1 písm. e) ZP obstáť,
pretože skutočnosti v ňom uvedené nezodpovedali realite a dôvod na upozornenie na menej závažné
porušenie pracovnej disciplíny nebol daný.

18. Žalovaný v odvolaní tiež namietal, že z výpovedí svedkýň V. T. Š. vyplýva, že jeho pracovníčky mali
po školení ohľadom komunikácie so zákazníkom stretnutie, kde tiež podpisovali prezenčnú listinu, a
keďže súčasťou záznamu z porady je aj bod ohľadom prolongácie cestovných lístkov na rok 2013 a
zároveň aj bod ohľadom zákazu vyrovnávania platieb a správneho odvádzania tržieb z predajní, mal
za to, že z týchto skutočností vyplýva, že pracovníčky podpisom na prezenčnej listine potvrdili účasť
na krátkej organizačnej porade, predmetom ktorej bolo upozornenie, že vyrovnávanie platieb na POS
termináloch a na predajných zariadeniach nie je povolené, a tou istou prezenčnou listinou zároveň
potvrdili prevzatie prolongačných známok na rok 2013. Z jeho odvolania teda je teda zrejmé, že namieta
výlučne hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie, keď má na rozdiel od súdom prijatých záverov za
to, že z vykonaných dôkazov vyplýva práve to, čo on tvrdí. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že
za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.06.2016 rozhodoval súd prvej inštancie
na základe poznatkov získaných z vykonaných dôkazov a zhodných tvrdení sporových strán (§ 153
O.s.p.), a následne tieto poznatky voľne podľa svojej logickej úvahy zhodnotil a dospel k rozhodnutiu.
Dôkazy teda hodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti, pričom starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli
sporové strany (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané dôkazy hodnotí
z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je
obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-
ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Odvolací súd konštatuje, že
súd prvej inštancie sa všetkými týmito hľadiskami a zásadami riadil. S vyhodnotením produkovaných
dôkazov súdom prvej inštancie sa stotožnil a považoval ho za správne, logické, bez rozporov, a s oporou
vo vykonaných výsluchoch a listinných dôkazoch. Dospel totiž k rovnakému záveru, že žalovaný, ktorého
ako zamestnávateľa zaťažovalo dôkazné bremeno, žiadnym hodnoverným dôkazom nepreukázal,
že sa žalobkyňa dňa 13.02.2013 zúčastnila porady, na ktorej mala byť upozornená na nemožnosť
vyrovnávania platieb cez POS terminál, keďže táto skutočnosť nevyplýva ani z ním predloženej a bližšie
neoznačenej prezenčnej listiny, a nebola potvrdená ani výpoveďami svedkov, ktorí boli v konaní vypočutí.
K odvolaniu žalovaného potom odvolací súd uvádza, že namietané nesprávne hodnotenie dôkazov,
vrátane nesprávnych skutkových a právnych záverov, nie je opodstatnené. Pripomína tiež, že hodnotenie
dôkazov je vecou súdu, a nie sporových strán, a zdôrazňuje, že do obsahu základného práva podľa



čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo sporovej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia
dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov
(I. ÚS 97/97).

19. Vzhľadom na vyššie uvedené je potom namieste jednoznačný záver, že skončenie pracovného
pomeru žalobkyne u žalovaného výpoveďou podľa ust. § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce je
neplatné. Súd prvej inštancie za ďalší dôvod neplatnosti výpovede považoval porušenie ust. § 63 ods.
6 Zákonníka práce zo strany žalovaného. Ustanovenie § 63 ods. 6 Zákonníka práce stanovuje, že
ak chce dať zamestnávateľ zamestnancovi výpoveď pre porušenie pracovnej disciplíny, je povinný
oboznámiť zamestnanca s dôvodom výpovede a umožniť mu vyjadriť sa k nemu. Súd prvej inštancie
vyhodnotil, že žalovaný nepreukázal, že so žalobkyňou prerokoval dôvod výpovede a umožnil jej
vyjadriť sa k nemu, z čoho vyvodil, že výpoveď podľa ust. § 63 ods. 1 písm. e) ZP je aj z tohto
dôvodu neplatná. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že žalovaný v odvolaní
vôbec nereagoval na uvedený záver súdu prvej inštancie, keď ho zrejme nesprávne pochopil a
vyjadroval sa ku skutočnosti, že žalobkyňa mala možnosť vyjadriť sa k upozorneniu na porušenie
pracovnej disciplíny zo dňa 09.04.2013, čo považoval za zrejmé vzhľadom na ich vzájomnú rozsiahlu
korešpondenciu, a mal za to, že písomná forma prerokovania porušenia pracovnej disciplíny so
zamestnancom nie je zákonnou podmienkou platnosti skončenia pracovného pomeru. Napriek tomu,
že žalovaný v odvolaní vlastne vôbec nespochybnil vyššie uvedený záver súdu prvej inštancie (a
preto nebol dôvod sa ním zaoberať), považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že i keď nemá
vedomosť o tom, že by bol takýto záver judikovaný rozhodnutím najvyšších súdnych autorít, dospel
k rovnakému záveru ako súd prvej inštancie, že porušenie povinnosti zamestnávateľa, ktorý chce
dať zamestnancovi výpoveď pre porušenie pracovnej disciplíny, oboznámiť zamestnanca s dôvodom
výpovede a umožniť mu vyjadriť sa k nemu, spôsobuje neplatnosť výpovede podľa ust. § 63 ods.
1 písm. e) ZP. Vychádzal zo záveru, že v ust. § 61 Zákonníka práce, označenom „výpoveď“, sú
uvedené všeobecné podmienky platnosti výpovede, a to písomná forma a doručenie výpovede, ako i
skutkové vymedzenie dôvodu výpovede zamestnávateľom tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným
dôvodom (porušenie je výslovne sankcionované neplatnosťou výpovede). V ustanovení § 63 Zákonníka
práce je zas presne uvedené, kedy môže dať zamestnávateľ zamestnancovi výpoveď, pričom z ust.
§ 63 ods. 6 je zrejmé, že zamestnávateľ má pred uplatnením výpovede pre porušenie pracovnej
disciplíny povinnosť oboznámiť zamestnanca s výpovedným dôvodom a umožniť mu vyjadriť sa k
nemu. Toto ustanovenie poskytuje zvýšenú ochranu zamestnancovi pre prípad, že zamestnávateľ hodlá
uplatniť výpoveď z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny. Keďže nedodržanie ktorejkoľvek podmienky,
stanovenej v zákonnom ustanovení § 63 spôsobuje neplatnosť výpovede zo strany zamestnávateľa,
má podľa názoru odvolacieho súdu aj nesplnenie podmienky podľa ust. § 63 ods. 6 Zákonníka
práce za následok neplatnosť výpovede. Ak by totiž nesplnenie si v ust. § 63 ods. 6 ZP stanovenej
povinnosti zamestnávateľom, nemalo žiadne právne následky, bolo by jeho zaradenie do Zákonníka
práce obsolentné, čo určite nebolo zámerom zákonodarcu, ktorý práve týmto ustanovením mienil
chrániť práva zamestnanca v prípade, že s ním zamestnávateľ chce z dôvodu porušenia pracovnej
disciplíny ukončiť pracovný pomer výpoveďou. Formu tohto úkonu Zákonník práce síce nestanovuje, ale
v posudzovanej veci žalovaný žiadnym dôkazom nepreukázal, že by žalobkyňu akýmkoľvek spôsobom
s dôvodom výpovede oboznámil a umožnil jej vyjadriť sa k nemu, preto považoval odvolací súd zhodne
so súdom prvej inštancie aj nesplnenie tejto hmotnoprávnej podmienky za dôvod neplatnosti skončenia
pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného výpoveďou zo strany žalovaného.

20. Vzhľadom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že ak súd prvej inštancie žalobe žalobkyne
medzitýmnym rozsudkom vyhovel a určil neplatnosť výpovede, rozhodol správne, a preto odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. potvrdil.

21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý



rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).