Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4S/348/2010 z 5. 12. 2013 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 5. decembra 2013, sp. zn. 4S/348/2010, ECLI:SK:KSBA:2013:1010202133.3 Krajský súd Bratislava | 4S/348/2010 | ECLI:SK:KSBA:2013:1010202133.3 | 2013-12-05 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: zákon č. 502/2001 Z. z. o finančnej kontrole a vnútornom audite a o zmene a doplnení niektorých zákonov, zákon č. 39/1993 Z. z. Národnej rady Slovenskej republiky o Najvyššom kontrolnom úrade Slovenskej republiky, zákon č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy, OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/2c69df76-0d65-4801-8f8f-80e4dd14bae0 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2013:1010202133.3 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4S/348/2010
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1010202133
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 12. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Langová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1010202133.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Soni Langovej a členiek
senátu JUDr. Judity Kokolevskej a JUDr. Miloty Tóthovej, v právnej veci žalobcu: U.. Q. M., F. A. X. X.
H. N. A. XX, XXX XX W., zastúpený advokátom: JUDr. Bohumilom Novákom, AK Horná 27, 974 01
Banská Bystrica, proti žalovanému: Ministerstvo financií Slovenskej republiky, Štefanovičova 5, 817 82
Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. MF/23195/2010 zo dňa 29.09.2010 a
rozhodnutia č. MF/021571/2010-243 zo dňa 11.08.2010, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutia žalovaného č. MF/23195/2010 zo dňa 29.09.2010 a č.
MF/021571/2010-243 zo dňa 11.08.2010 z r u š u j e podľa ust. § 250j ods. 2 písm. a) a e) Občianskeho
súdneho poriadku a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania v sume 365,24 € titulom trov právneho zastúpenia
do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku k rukám právneho zástupcu žalobcu.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou doručenou súdu dňa 6.12.2010 v zákonom určenej lehote žiadal súd o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. MF/23195/2010 zo dňa 29.09.2010, ktorým zamietol rozklad žalobcu a
potvrdil rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa č. MF/021571/2010-243 zo dňa 11.08.2010,
ktorým bola podľa ust. § 36 ods. 1 písm. b/ zák. č. 502/2001 Z.z. o finančnej kontrole a vnútornom audite
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej iba zák. č. 502/2001 Z.z.)
uložená žalobcovi pokuta vo výške XXX,XX € za porušenie povinnosti ustanovenej v § 14 ods. 2 písm.
a/ v spojení s § 35d ods. 7 zák. č. 502/2001 Z.z., a to povinnosti vytvoriť ministerstvu ako auditujúcemu
orgánu podmienky na vykonanie vládneho auditu a zdržať sa konania, ktoré by mohlo ohroziť jeho
začatie a riadny priebeh podľa poverenia ministra financií SR zo dňa 21.07.2010 č.
MF/020449/2010-1431. Žalobca žiadal, aby súd napadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil žalovanému
na ďalšie konanie. Súčasne sa domáhal náhrady trov konania.

Žalobca v žalobe uviedol, že proti prvostupňovému rozhodnutiu podal dňa 26.8.2010 rozklad, o
ktorom následne rozhodol podpredseda vlády a minister financií tak, že konanie vo veci uloženia
pokuty zastavil. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že zistil nedostatok vecnej príslušnosti Ministerstva
financií SR na uloženie sankcie účastníkovi konania ako sudcovi s tým, že vec nie je možné ani
priamo postúpiť inému správnemu orgánu na vydanie rozhodnutia. Zároveň sa zaoberal posudzovaním
skutkového stavu v súvislosti s porušením povinnosti žalobcu ako účastníka konania a poukázal na to,
že žalobca porušil svoje povinnosti pri výkone vládneho auditu v ústrednom orgáne, čím odôvodňoval
správnosť svojho postupu. Rozhodnutia žalovaného sú podľa žalobcu nezákonné. Podľa názoru
žalobcu sa správne orgány striktne neriadili ustanovením § 47 zákona číslo 71/1967 Zb. o správnom
konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len správny poriadok). Žalovaný v napadnutom rozhodnutí



skonštatoval, že konanie zastavil z dôvodu, že ministerstvo financií nemá kompetenciu vo veci konať.
Napriek tejto okolnosti sa v ďalších dôvodoch svojho rozhodnutia zaoberal skutkovými otázkami,
tieto vyhodnocoval, pričom sa nimi vôbec zaoberať nemal. V napadnutom rozhodnutí sa zaoberal
otázkami, či žalobca porušil alebo neporušil svoje povinnosti a takisto otázkami, či Najvyšší súd SR je
z pohľadu zákona č. 502/2001 Z.z. orgánom verejnej správy. Podľa názoru žalobcu, minister financií
nemá kompetenciu zaoberať sa uvedenými skutočnosťami ani ich uvádzať vo svojich rozhodnutiach.
Ak tak koná, postupuje v rozpore s ustanovením článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Podľa
jeho názoru napadnuté rozhodnutie neobsahuje výrok, akým spôsobom sa v rámci rozkladového
konania vysporiadal s existujúcim prvostupňovým, nulitným rozhodnutím. Napriek tomu v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia uviedol, že prvostupňové rozhodnutie je nulitné, teda také, ktoré od začiatku
nespôsobuje právne účinky a nezaväzuje subjekty, ktorých sa týka. Podľa názoru žalobcu, minister
uvedeným spôsobom odôvodnil neexistujúci výrok. Na základe týchto dôvodov považoval napadnuté
rozhodnutie za zmätočné. Podľa názoru žalobcu bolo povinnosťou Ministra financií SR v rámci konania o
rozklade prvostupňové rozhodnutie zrušiť z dôvodov jeho nulity, pretože uvedené procesné pochybenie
nemožno inak odstrániť.

Žalovaný vo vyjadrení doručenom súdu dňa 27.1.2011 uviedol, že konal v súlade s ustanovením §
47 ods. 3 správneho poriadku a v napadnutom rozhodnutí sa vyrovnal s námietkami žalobcu. Všetky
skutočnosti, ktoré boli uvádzané v napadnutom rozhodnutí sa týkali námietok podaných žalobcom v
rozklade proti prvostupňovému rozhodnutiu. Namietanie podrobného zodpovedania ním nastolených
otázok a námietok v napadnutom rozhodnutí je z uvedeného dôvodu účelové. Podľa názoru žalovaného,
účastník konania nemá právo diktovať správnemu orgánu, ktorými skutočnosťami sa má a môže
zaoberať pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia. Voči námietke žalobcu o zmätočnosti napadnutého
rozhodnutia z dôvodu, že neobsahuje výrok vo vzťahu k prvostupňovému rozhodnutiu žalovaný uviedol,
že tento argument nepovažuje za relevantný s poukazom na ustanovenie § 60a a ustanovenia § 30
správneho poriadku. Správny poriadok stanovuje povinnosť zastaviť konanie v ktoromkoľvek štádiu
konania ak dospeje k záveru, že je naplnený niektorý zo zákonom stanovených dôvodov. Ustanovenie
§ 30 správneho poriadku neukladá správnemu orgánu v prípade naplnenia niektorého z dôvodov,
povinnosť zrušiť prvostupňové rozhodnutie, ukladá len povinnosť konanie zastaviť. Z uvedeného
hľadiska považuje žalovaný za nadbytočné vysporiadavať sa s rozhodnutím, ktoré z dôvodu podania
riadneho opravného prostriedku nikdy nenadobudlo právoplatnosť, a teda nemá právne účinky. Postup
navrhovaný žalobcom je v rozpore s článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Ak by aj došlo k
zrušeniu napadnutých rozhodnutí, nie je zrejmé, vydania akého rozhodnutia, a teda s akým obsahom sa
žalobca domáha, keď tvrdí, že žalovaný nebol na vydanie predmetných rozhodnutí vecne príslušný. Je
teda nepochybne zrejmé, že požiadavka žalobcu zrušiť rozhodnutie v zastavenom správnom konaní a
vydať voči žalobcovi nové rozhodnutie bez vecnej legitimácie nemá právny ani logický základ. Podľa jeho
názoru vo všeobecnosti platí, že odôvodnenie rozhodnutia nemá vplyv na vznik zmenu alebo zánik práva
a povinnosti účastníka konania, nemá konštitutívne ani deklaratórne účinky, ktoré by mohli ovplyvniť
právne vzťahy žalobcu, prípadne ho poškodiť alebo ukrátiť na právach. Samotné konštatovanie ukrátenia
na právach žalobcom nie je dostačujúcim dôvodom na jeho preskúmavanie. Na základe uvedených
dôvodov žiadal žalovaný žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

Krajský súd v Bratislave sa primárne zaoberal otázkou, či napadnuté rozhodnutie žalovaného je
spôsobilým predmetom konania podľa piatej časti E. súdneho poriadku - Správne súdnictvo a uznesením
zo dňa 1.2.2013 konanie zastavil podľa ust. § 250d ods. 3 O.s.p. z dôvodu, že napadnutým rozhodnutím
žalovaného nedošlo k zásahu do subjektívnych práv žalobcu.

Na základe odvolania žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 3 Sžf/29/2013 zo
dňa 24.7.2013 rozhodnutie tunajšieho súdu o zastavení konania zrušil a vec mu vrátil na nové konanie.
Uviedol, že v konaní bolo povinnosťou žalovaného odstrániť nulitné prvostupňové rozhodnutie. Opačný
postup žalovaného spôsobil zásadnú vadu konania, ktorú je potrebné odstrániť.

Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a mieste príslušný na konanie vo veci (§ 244 a nasl. O.s.p.)
preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe, vychádzajúc
z dispozičnej zásady (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo na nariadenom
pojednávaní.



V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva a
povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutia, ktorým práva a právom chránené
záujmy týchto osôb môžu byť dotknuté.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s
právnym poriadkom SR, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi.

Súd v intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. musí preskúmavať aj zákonnosť postupu správneho orgánu.
Postupom správneho orgánu sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa
procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom
predpísanom postupe je správny orgán oprávnený, ale súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu
konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto
konanie vzťahuje zákon o správnom konaní.

Podľa § 245 ods. 1 zákona, pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu posúdi súd i
zákonnosť prv urobeného správneho rozhodnutia, o ktoré sa preskúmavané rozhodnutie opiera, ak bolo
preň prv urobené rozhodnutie záväzné a ak nie je na jeho preskúmanie určený osobitný postup.

Podľa § 247 ods. 1 O.s.p. treba považovať za osobitnú náležitosť žaloby aj konkrétne tvrdenie žalobcu,
že bol ukrátený na svojich právach nezákonným rozhodnutím správneho orgánu, pričom musí ísť o
subjektívne právo vyplývajúce z právneho predpisu. Nestačí iba všeobecné tvrdenie, že bol porušený
zákon.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 OSP). Za správne orgány sa považujú
orgány štátnej správy, orgány územnej samosprávy, ako aj orgány záujmovej samosprávy a ďalšie
právnické osoby, ako aj fyzické osoby, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach
fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ods. 2). Rozhodnutiami správnych orgánov sa
rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia
alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva,
právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté.
Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť (ods. 3).

Pri preskúmavaní rozhodnutí je potrebné prihliadať na okolnosť, či sa jedná o rozhodnutia správnych
orgánov, definované v ustanoveniach § 244 ods. 3 a § 247 ods. 1 O.s.p.. Podľa platnej právnej úpravy
a ustálenej súdnej praxe rozhodnutiami správnych orgánov preskúmateľnými v správnom súdnictve
sa rozumejú individuálne správne akty, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti
fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo
povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté.

Aktívne legitimovanou osobou na podanie žaloby v správnom súdnictve je fyzická alebo právnická
osoba, ktorá o sebe tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho
orgánu; pričom takéto rozhodnutie správneho orgánu zakladá, mení alebo ruší oprávnenia a povinnosti
fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo týmto rozhodnutím sú práva, právom chránené záujmy
alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté (§ 247 ods. 1, § 244 ods. 3
OSP).

Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že správny orgán prvého stupňa predložil žalobcovi
poverenie ministra financií SR z 21.07.2010 č. MF/020449/2010-1431 na vykonanie vládneho auditu
na Najvyššom súde SR podľa § 35c zák. č. 502/2001 Z.z. na vykonanie vládneho auditu, predmetom
ktorého je overenie a hodnotenie hospodárnosti, efektívnosti, účinnosti a účelnosti pri hospodárení s
verejnými prostriedkami a využitie ľudských zdrojov v rámci plnenia úloh auditovanej osoby, overenie



a hodnotenie efektívnosti a účinnosti finančného riadenia auditovanej osoby, dodržanie podmienok
použitia verejných prostriedkov a dodržiavanie interných aktov riadenia pri finančnom riadení, overenie
a hodnotenie dostupnosti, správnosti a úplnosti informácií o finančných operáciách a hospodárení
auditovanej osoby a overenie a hodnotenie nakladania s majetkom štátu a splnenie prijatých opatrení
na nápravu nedostatkov zistených vládnym auditom č. MF/008382/2009-1431. Účelom vládneho auditu
je získanie uistenia o dodržiavaní hospodárnosti, efektívnosti, účinnosti a účelnosti pri hospodárení s
verejnými prostriedkami. Ďalej sa v spise nachádza dodatok č. 1 zo dňa 12.08.2010 k povereniu na
vykonanie vládneho auditu, úradný záznam zo dňa 29.07.2010, úradný záznam zo dňa 02.08.2010,
úradný záznam zo dňa 03.08.2010 a zo 04.08.2010, oznámenie o začatí správneho konania zo dňa
02.08.2010, list predsedu Najvyššieho súdu SR zo dňa 06.08.2010 a 03.08.2010, rozhodnutie správneho
orgánu prvého stupňa zo dňa 11.08.2010, rozklad žalobcu zo dňa 26.08.2010 a rozhodnutie správneho
orgánu druhého stupňa zo dňa 29.09.2010.

Podľa ust. § 1 ods. 1 zák. č. 502/2001 Z.z., tento zákon upravuje základné pravidlá, ciele a spôsob
vykonávania finančnej kontroly, vnútorného auditu a vládneho auditu vykonávaných podľa tohto
zákona a dodržiavanie hospodárnosti, efektívnosti, účinnosti a účelnosti pri hospodárení s verejnými
prostriedkami a pri iných činnostiach orgánu verejnej správy, vymedzuje tým pôsobnosť zákona výlučne
vo vzťahu k orgánom verejnej správy.

V uvedenom ustanovení je uvedená základná povinnosť ministerstva financií len vo vzťahu k orgánom
verejnej správy a žalobca verejnú správu nevykonáva, a to ani vtedy, ak nakladá s majetkom štátu.

Podľa ust. § 2 ods. 2 citovaného zákona na účely tohto zákona sa rozumie

- písm. f) kontrolovaným subjektom orgán verejnej správy, jeho vnútorné organizačné útvary,
preddavkové organizácie, 12) iná právnická osoba a fyzická osoba uvedené v § 6 ods. 4,

- písm. g) auditujúcim orgánom ministerstvo financií, správa finančnej kontroly, iné ministerstvo a iná
právnická osoba podľa § 35a ods. 6, ak vykonávajú vládny audit,

- písm. i) auditovanou osobou je orgán verejnej správy, jeho vnútorný organizačný útvar, iná právnická
osoba a fyzická osoba, ak sa jej poskytujú verejné prostriedky, a ďalšia právnická osoba a fyzická osoba
za podmienok, ktoré ustanovuje tento zákon alebo osobitný predpis, 12a)

- písm. p) ústredným orgánom orgán verejnej správy, ktorý spravuje kapitolu štátneho rozpočtu, 8)

Podľa ust. § 2 ods. 2 písm. a/ zák. č. 39/1993 Z.z., úrad v rámci svojej pôsobnosti kontroluje aj spôsob
vyrubovania a vymáhania daní, ciel, odvodov, poplatkov a pokút, ktoré sú príjmom štátneho rozpočtu
republiky, rozpočtov obcí a rozpočtov vyšších územných celkov.

Podľa ust. § 9 ods. 1 zák. č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a
doplnení niektorých zákonov, príjmy štátneho rozpočtu a výdavky štátneho rozpočtu sú organizačne
usporiadané do kapitol. Kapitolu tvorí rozpočet:

a) každého ministerstva vrátane rozpočtov rozpočtových organizácií, ktoré sú zapojené na jeho rozpočet,
a vrátane finančných vzťahov k jeho príspevkovým organizáciám a finančných vzťahov k ďalším
právnickým osobám a fyzickým osobám, ktorých financovanie je v jeho vecnej pôsobnosti,

b) Kancelárie Národnej rady Slovenskej republiky,

c) Kancelárie prezidenta Slovenskej republiky,

d) Úradu vlády Slovenskej republiky,

e) Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky,



f) Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

g) Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky,

h) Slovenskej akadémie vied,

i) Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky,

j) ostatných ústredných orgánov štátnej správy, 1) ktoré nie sú zapojené na rozpočet príslušného
ministerstva,

k) Slovenskej informačnej služby,

l) Všeobecnej pokladničnej správy.

Súd po preskúmaní spisového materiálu dospel k záveru, že žalovaný vydal prvostupňové rozhodnutie
voči žalobcovi - fyzickej osobe, sudcovi Najvyššieho súdu SR, ktorý osobne vo svojom mene nenakladá
s verejnými prostriedkami, a teda nemôže byť auditovanou osobou. Rozhodnutie, ktorým mu teda
bola uložená pokuta podľa § 36 ods. 1 písm. b) zákona smeruje voči subjektu, ktorý nie je pasívne
legitimovanou osobou. K rovnakému záveru dospel aj druhostupňový správny orgán, ktorý na základe
rozkladu podaného žalobcom, konanie zastavil.

Súd považuje za potrebné zároveň skonštatovať, že po vykonanom dokazovaní a po oboznámení
sa s právnymi predpismi týkajúcimi sa konania dospel k záveru, že ministerstvo financií je orgánom
oprávneným vykonávať vládny audit a je auditujúcim orgánom v zmysle § 2 ods. 2 písm. g/ zák. č.
502/2001 Z.z. V ust. § 1 ods. 1 cit. zák. je uvedená základná pôsobnosť ministerstva financií len vo
vzťahu k orgánom verejnej správy a žalobca verejnú správu nevykonáva. Týmto ustanovením zákon
vymedzuje pôsobnosť výlučne vo vzťahu k orgánom verejnej správy. Toto konštatovanie sa vzťahuje tak
na osobu žalobcu ako aj na inštitúciu, akou je Najvyšší súd Slovenskej republiky, čo bolo zmienené aj v
iných rozhodnutiach tunajšieho súdu vedených žalovaným voči Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
na tom istom skutkovom základe.

Samotné rozhodnutie o rozklade je v označení orgánu, ktorý o ňom rozhodol v rozpore so zákonom,
lebo nie je z neho možné zistiť, či rozhodol minister, alebo ministerstvo. Ak rozhodlo okrem ministra aj
ministerstvo, ktoré rozkladu v celom rozsahu nevyhovelo, rozhodol vo veci funkčne nepríslušný orgán.
Samotná táto skutočnosť by postačovala na zrušenie rozhodnutia.

Z dôvodu, že žalovaný vyžadoval od žalobcu takú povinnosť - súčinnosť voči žalovanému, na ktorú
nebol oprávnený a vykonanie ktorej by odporovalo platnej právnej úprave, nebolo následne v právomoci
žalovaného uložiť žalobcovi ako osobe sankciu za nevykonanie niečoho na čo nebol zo zákona povinný.

Vydaním rozhodnutia, (prvostupňového) na ktoré žalovaný nemal právomoc, t.j. vec nesprávne právne
posúdil, spôsobil takú vadu, ktorá má za následok jeho nezákonnosť. V prípadoch, ak správny
orgán vydal rozhodnutie bez dostatku právomoci na jeho vydanie, ide o právny akt nulitný, bolo
povinnosťou žalovaného prvostupňové rozhodnutie z dôvodu právnej istoty zrušiť. I keď z dôvodu
postupu druhostupňového správneho orgánu sa stalo nulitné rozhodnutie nevykonateľným, neprestalo
existovať a bol v danom procese ponechaný nezákonný prvok.

Podľa ust. § 59 ods. 1 až 3 správneho poriadku, odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v
celom rozsahu; ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené vady odstráni.

Ak sú pre to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a
rozhodnutie potvrdí.



Odvolací orgán rozhodnutie zruší a vec vráti správnemu orgánu, ktorý ho vydal, na nové prejednanie a
rozhodnutie, pokiaľ je to vhodnejšie najmä z dôvodov rýchlosti alebo hospodárnosti; správny orgán je
právnym názorom odvolacieho orgánu viazaný.

Výsledkom preskúmania rozhodnutia odvolacím orgánom je vydanie rozhodnutia, ktorým sa daná veci
rieši konečným spôsobom. Výnimkou je prípad, keď sa vec vracia prvostupňovému orgánu na nové
konanie a rozhodnutie.

Odvolací orgán môže za podmienok ustanovených v zákone dospieť k záveru, že odvolaniu vyhovie
a napadnuté rozhodnutie zruší. K takémuto postupu dochádza vtedy, ak je rozhodnutie nezákonné a
vo veci netreba ďalej konať. Ide o prípady, keď pre rozpor s právnymi predpismi rozhodnutie vôbec
nemalo byť vydané. Za takýto rozpor sa považujú uloženie povinnosti alebo udelenie práva v rozpore
s objektívnym právom (napr. uloženie pokuty za priestupok, hoci nebolo spoľahlivo preukázané, že sa
skutok stal, resp. ho spáchal ten, ktorému bola pokuta uložená a pod.).

Na základe uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že postupom a vydaním oboch rozhodnutí
žalovaného došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu a k takej vade, ktorá mohla spôsobiť
nezákonnosť vydaného rozhodnutia, a preto bolo potrebné napadnuté rozhodnutie žalovaného ako i
jeho prvostupňové rozhodnutie zrušiť podľa ust. § 250j ods. 2 písm. a) a e) O.s.p. a vec vrátiť žalovanému
na ďalšie konanie.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému žalobcovi priznal
náhradu trov konania v zmysle § 11 ods. 4 a § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z.o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
vyhláška) pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia za 2 právne úkony a 55,49 €, 2 x režijný paušál a
7,21 € za úkony vykonané v roku 2010 podľa § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky, (prevzatie veci, spísanie
žaloby) za dva úkony vykonané v roku 2013, a to za odvolanie zo dňa 20.2.2013 a účasť na pojednávaní
dňa 6.12.2013 v sume 2 x 60,07 € podľa § 14 ods. 1 písm. c) a e) vyhlášky a prislúchajúci paušál 2 x
7,81 €. Spolu za 4 úkony a 4 x režijný paušál v sume 261,16 €. Súd priznal žalobcovi aj náhradu za čas
strávený cestou (Banská Bystrica-Bratislava, Bratislava-Banská Bystrica: 4 polhodiny x 2 = 8 polhodín
a 13,01 € za každú aj začatú polhodinu - 104,08 €. Celková náhrada za odmenu a priznané výdavky
advokáta tak predstavuje 365,24 €.

Právny zástupca žalobcu si v konaní uplatnil aj náhradu cestovných výdavkov a náhradu za
spotrebované pohonné hmoty-osobné motorové vozidlo MERCEDES BENZ, ev.č. W.-XXXDD: spotreba
9,3 l/100 km, cena Diesel 1,545 €/1 liter - 9,3 x 1,545 €/1 - 14,37 €/100 km, 1 km 0,1437 € x 418 km),
spolu 60,07 €. Podľa ust. § 16 ods. 4 vyhlášky v spojení s ust. § 7 ods. 5 a 6 zákona č. 283/2002 Z.z. o
cestovných náhradách je potrebné tieto náklady preukázať. Právny zástupca vynaloženie uplatnených
nákladov spojených s cestou na pojednávanie nepreukázal žiadnym dokladom (kópiou technického
preukazu, bločkom o nákupe pohonných hmôt), a preto mu súd túto náhradu nemohol priznať.

Súd nepriznal právnemu zástupcovi náhradu za jeden právny úkon vo výške 55,49 €, 1 x režijný paušál
7,21 € za podaný rozklad proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa v zmysle § 31 ods. 1
Správneho poriadku, podľa ktorého si trovy správneho konania znáša účastník sám.

Právny zástupca žalobcu spolu s vyčíslením trov konania nepredložil doklad o tom, že je platcom DPH,
a preto mu súd predmetnú náhradu podľa § 18 ods. 3 vyhlášky takisto nemohol priznať.

Žalobca bol oslobodený od súdneho poplatku podľa ust. § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. o
súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov z dôvodu, že vec sa týkala konania žalobcu v mene
Slovenskej republiky.



Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, na Krajskom
súde v Bratislave.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.