{"guid": "68cb7ebc-850d-4376-9f16-e62f9a005a95:55588edf-030e-42b7-b1d7-bcd95ed240b2", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2016:6715205446.1", "spisova_znacka": "16CoE/126/2016", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16CoE/126/2016 z 12. 9. 2016", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 12. septembra 2016, sp. zn. 16CoE/126/2016, ECLI:SK:KSBB:2016:6715205446.1", "identifikacne_cislo": "6715205446", "sud": {"guid": "sud_138", "nazov": "Krajský súd Banská Bystrica", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-banska-bystrica"}, "sudca": "JUDr. Vladimír Tencer", "sudca_id": 10, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-vladimir-tencer-10", "datum_vydania": "2016-09-12", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Exekúcia a výkon rozhodnutí"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1995/233", "nazov": "EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/233-1995"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/55588edf-030e-42b7-b1d7-bcd95ed240b2", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2016:6715205446.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2016:6715205446.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2016:6715205446.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16CoE/126/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6715205446
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6715205446.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a členov
senátu Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša, v exekučnej veci oprávneného BENCONT
INVESTMENTS s. r. o., so sídlom Bratislava, Vajnorská 100/A, IČO: 36 432 105, právne zastúpeného
splnomocnenou advokátkou JUDr. Veronikou Kubrikovou, PhD., advokátska kancelária so sídlom
Bratislava, Martinčekova 13, proti povinnej Z. D., nar. X. X. XXXX, bytom F., Na R. XXX/X, vedenej
súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Ďuricom, so sídlom Exekútorského úradu Zvolen, Borovianska 17,
pod sp. zn. EX 2557/2015, o vymoženie 1.935,09 EUR s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti
uzneseniu Okresného súdu Zvolen, č. k. 5Er/177/2015-15 zo dňa 4. 4. 2016, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu  p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením exekučný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Súd rozhodol podľa ustanovenia § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o
súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), v nadväznosti na ustanovenia § 53
ods. 1, 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej v texte aj ako „OZ“). Súd zmluvný
vzťah medzi právnym predchodcom oprávneného a povinnou zo zmluvy o úvere zo dňa 19. 5. 2008
(ďalej aj „Zmluva“) posúdil ako spotrebiteľský vzťah. Konštatoval, že rozhodcovská doložka obsiahnutá
v Zmluve nebola dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do všeobecných podmienok,
ako súčasti adhéznej formulárovej zmluvy. Vychádzajúc z uvedeného je zrejmé, že veriteľ od počiatku
takýmto koncipovaním rozhodcovskej doložky sledoval to, aby v prípade vzniku sporov zo Zmluvy,
boli tieto vždy riešené na rozhodcovskom súde, ktorý sa nachádza v mieste jeho sídla, za účelom
minimalizácie jeho nákladov a reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa, ktorý vzhľadom na
svoje majetkové pomery nemá možnosť relevantne sa voči návrhu navrhovateľa brániť. K závažnému
narušeniu rovnováhy pritom dochádza už len tým, že spotrebiteľovi zo zákona nie je daná možnosť
v prípade podania žaloby voči nemu na rozhodcovskom súde,  domáhať sa možnosti uskutočniť
konanie na súde civilnom v mieste jeho bydliska, ako je to prirodzené v občianskom súdnom konaní.
Spotrebiteľ sa tak podpisom Zmluvy, obsahom ktorej je takáto rozhodcovská doložka, reálne vopred
vzdáva svojho práva na účinnú procesnú obranu (či už z nevedomosti alebo z nemožnosti vplývať na
obsah zmluvy), čo je v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom. Na základe uvedeného mal
okresný súd za to, že rozhodcovská doložka v Zmluve už v čase jej uzavretia bola neprijateľná zmluvná
podmienka a preto od počiatku neplatná v zmysle § 53 ods. 1, 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase
uzavretia zmluvy. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, nakoľko rozhodcovské konanie sa uskutočnilo bez
riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán, exekučný súd považoval exekučný titul za materiálne
nevykonateľný a absenciu tejto jeho vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku brániacu vykonaniu exekúcie
a tým aj vydaniu poverenia pre súdneho exekútora.
2. Proti uzneseniu exekučného súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. V prvom
rade spochybnil legitimitu exekučného súdu na skúmanie rozhodcovskej doložky pri rozhodovaní o
udelení poverenia na vykonanie exekúcie. Uviedol, právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké



účinky ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu, a teda rovnakým spôsobom je s ním potrebné
aj nakladať. Konkrétne to znamená, že rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný súd viazaný
rovnako, ako je viazaný rozsudkom všeobecného súdu, čo vyplýva z § 159 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb.
Občianskeho súdneho poriadku. V tomto prípade exekučný súd pristúpil k hmotnoprávnemu posúdeniu
právneho titulu, na ktoré exekučný súd nemá oprávnenie, navyše exekučný súd takto v rozpore so
zákonom nahradil aktivitu, ktorá mala vychádzať zo strany povinnej. Povinná však nevyužila procesné
práva, ktoré jej zákon v nachádzacom konaní priznával - nepodala žalobnú odpoveď a ani žalobu
proti rozhodcovskému rozsudku. Všeobecný súd konajúci z pozície exekučného súdu je v oblasti
prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ustanovením § 40 v spojení s ustanovením
§ 43 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej aj „ZRK“), a keďže mu neprináleží
konať o zrušení rozhodcovského rozsudku, nemá zákonné oprávnenie umožňujúce zamedzenie účinkov
rozhodcovského rozsudku. V štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie
súdneho exekútora vykonaním exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či je exekučný
titul vykonateľný tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v
ktorom bol exekučný titul vydaný), ako aj po stránke materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí
rozhodnutia). V rámci tohto skúmania exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť
rozsudku všeobecného súdu a ani rozhodcovského súdu. Tvrdil, že bolo porušené jeho právo na
súdnu ochranu, lebo  exekučný súd založil  a odôvodnil svoje rozhodnutie bez toho, aby mal možnosť
reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného
súdu. Súdne konanie tak neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces s dodržaním
zásady „rovnosti zbraní“. Exekučný súd navyše neumožnil účastníkom konania viesť kontradiktórne
konanie. Oprávnený nemohol vyjadriť svoje stanovisko k skutkovým a právnym otázkam, ktoré súd
nastolil v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. Zdôraznil, že v období do 31. 12. 2007
sa vzťahovali ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo
a na iné zmluvy upravené v ôsmej časti Občianskeho zákonníka, ako aj na zmluvu podľa § 55
OZ.  Zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku, a tak právne vzťahy zo zmluvy o
úvere uzavretej pred 01. 01. 2008 sa v súlade s ustanovením § 261 ods. 1 písm. b/ Obchodného
zákonníka spravujú len Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov. Vzhľadom k súdom
vyslovenej neprijateľnosti rozhodcovskej doložky poukázal na to, že  do § 53 Občianskeho zákonníka
bolo  ustanovenie o rozhodcovskej doložke doplnené pod písmenom r) s účinnosťou od 01.01.2008,
zatiaľ čo zmluva o úvere bola uzavretá pred nadobudnutím účinnosti tohto ustanovenia. Preto pokiaľ
okresný súd neprijateľnosť zmluvného dojednania obsahujúceho rozhodcovskú doložku odvodzoval od
znenia § 52 OZ nepostupoval správne a porušil zásadu zákazu retroaktivity právnych predpisov. Ďalej
poukázal na skutočnosť, že v zmysle ustanovenia § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách bol veriteľ
(právny predchodca oprávneného) dokonca povinný ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh
na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. V tejto súvislosti odvolateľ zároveň poukázal na viaceré výhody
rozhodcovského konania ako aj na skutočnosť, že rozhodcovská doložka, ktorá zakladá riešenie sporov
pred rozhodcovským súdom, zabezpečuje rovnakú úroveň ochrany práv sporových strán. V závere
odvolania dal do pozornosti odvolaciemu súdu, že je vylúčené priamo vyvodzovať práva a povinnosti
zo Smernice Rady č. 93/13/EHS, keď sa jedná o sekundárny zdroj práva a teda nie je na zvrchovanom
území Slovenskej republiky voči jej občanom priamo záväzná. Na základe uvedeného odvolateľ navrhol
napadnuté uznesenie okresného súdu zmeniť a poveriť súdneho exekútora vykonaním exekúcie alebo
zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie.
3. Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.
4. Exekučné konanie v prejednávanej veci začalo dňa  30. 3. 2015 (§ 36 ods. 2 Exekučného poriadku).
Okresný súd napadnuté uznesenie vydal dňa 4. 4. 2016 s tým, že odvolaciemu súdu bola vec predložená
dňa 1. 8. 2016. Dňom 1. 7. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
(ďalej v texte aj „CSP“), ktorý v zmysle § 470 ods. 1 stanovuje, že ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa prvej vety ods. 2 § 470
CSP však platí, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti
tohto zákona, zostávajú zachované.
5. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací, odvolanie prejednal a napadnuté rozhodnutie
súdu prvej inštancie preskúmal v medziach daných ust. § 379 a 380 CSP a  bez nariadenia pojednávania
v súlade s § 385 ods. 1 (á contrario) CSP uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 387 ods.  1,
2 CSP ako vecne správne potvrdil.
6. Odvolací súd, vychádzajúc z rozsahu a dôvodov odvolania (§ 379 a 380 CSP), po preskúmaní
uznesenia súdu prvej inštancie, aplikujúc ustanovenie § 387 ods. 2 CSP, sa v celom rozsahu stotožňuje



s odôvodnením napadnutého uznesenia a konštatuje správnosť dôvodov a právnych úvah, na podklade
ktorých okresný súd  rozhodol.  Na zdôraznenie jeho správnosti navyše dodáva :
7. Z predloženého spisu mal odvolací súd preukázaný skutkový stav tak, ako ho uviedol súd prvého
stupňa. Okresný súd vec správne právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní z relevantnej
skutočnosti, že daný zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je nutné posudzovať ako spotrebiteľský
vzťah a následne vychádzajúc z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka a v nadväznosti na
články Smernice Rady č. 93/13/EHS svoje rozhodnutie náležite zdôvodnil. Odvolací súd poznamenáva,
že vyslovené stanovisko je plne konformné a  v súlade s početnou judikatúrou Súdneho dvora EÚ (napr.
C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08, C- 76/10) dotýkajúcou sa
problematiky spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa.
8. Pokiaľ odvolateľ polemizuje o správnosti právneho posúdenia Zmluvy ako spotrebiteľskej zmluvy
podľa ustanovení § 52 až 54 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. 12. 2007, pričom uviedol,
že v období do 31. 12. 2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka len na kúpnu
zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v ôsmej časti Občianskeho zákonníka, ako aj na
zmluvu podľa § 55 OZ, avšak nie na zmluvu o úvere upravenú v § 497 a nasl. zákona č. 513/1991 Zb.
Obchodného zákonníka, uvedenú argumentáciu považoval odvolací súd za zmätočnú. Ako už totiž bolo
uvedené vyššie, zmluvný vzťah medzi právnym predchodcom oprávneného a povinnou bol založený
zmluvou o úvere zo dňa 19. 5. 2008 (a nie zo dňa 9. 12. 2007 ako to v rámci odvolania nesprávne
uvádza oprávnený) a teda je naň plne aplikovateľné ust. § 52 ods. OZ v znení účinnom do 31. 10. 2008 (v
znení: „Spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ
so spotrebiteľom“). Preto ak mal okresný súd správne za preukázané, že predmetná zmluva bola
uzatvorená medzi dodávateľom a spotrebiteľom (čo navyše v odvolaní nespochybnil ani oprávnený),
nemožno mať žiadne pochybnosti o tom, že je zmluvou spotrebiteľskou, ktorá s poukazom na § 53 ods.
1 OZ nesmie obsahovať dojednania, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (neprijateľné zmluvné podmienky).
9. Súdna prax je jednotná v názore, že v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre
poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či
rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie, bolo
vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych
predpisov ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej (vyslovené
stanovisko je plne v súlade s názorom vysloveným v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, konkrétne uznesenie sp. zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13. októbra 2011, sp. zn. 3 Cdo 122/2011
zo dňa 9. februára 2012). Či  sa jedná o rozhodnutie formálne vykonateľné sa posudzuje z pohľadu
právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané. Z aspektu obsahových náležitostí
rozhodnutia, t.j. určitosť, zrozumiteľnosť a presnosť označenia subjektov práv a povinností, vyjadrenia
uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať sa skúma materiálna vykonateľnosť rozhodnutia.
Súd môže zároveň v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania, t. j. v
každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu, a v prípade zistenia, že nie sú
splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, môže exekúciu aj bez
návrhu zastaviť. Záver o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom
v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred vydaním poverenia plne korešponduje so
zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods.
2 Exekučného poriadku.  Vyslovený právny názor navyše zodpovedá záverom obsiahnutým v judikáte
Súdneho dvora (ES) vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010, kde Súdny dvor (ES) v súvislosti
so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj
vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v
zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho
súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice
93/13/EHS a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z
toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný
touto podmienkou.
10. Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti
s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia Zákona o
rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu tak, ako to uvádzal
oprávnený. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu
byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada (princíp)
„vigilantibus iura scripta sunt\" („práva patria bdelým\" alebo „nech si každý stráži svoje práva\" alebo
„zákony sú písané pre bdelých\"). Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných



účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú
zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia
strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus
iura sripta sunt\" v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu,
ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým
je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa
ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať
existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere
konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť
tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany
práv spotrebiteľa. Tomuto záveru napokon svedčí i doslovné znenie ustanovenia § 35 Zákona o
rozhodcovskom konaní, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov. Už z
tejto formulácie je zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne viazať všetky štátne orgány
účinkami rozhodcovského rozsudku. Rozhodcovský súd je - napriek výsledku svojej činnosti v podobe
rozhodcovského rozsudku - súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym
konaním.
11. Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho právomoc
vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom právomoci
rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami, a to či
už vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je
závislá od existencie platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods.
2 Exekučného poriadku skúmať či exekučný titul je v súlade so zákonom, je logické, že exekučný súd
musí pri tomto skúmaní posúdiť nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec
uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc
rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť právneho
úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý.
12. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že oprávnený správne dôvodí, že exekučný
súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom; nemôže naprávať
chyby a nedostatky exekučného titulu (porovnaj tiež R 47/2012). Na druhej strane ale nemožno
prehliadnuť, že ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok, je
exekučný súd - tak v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade rozsudku rozhodcovského
súdu - povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41 Exekučného poriadku); v rámci
toho exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán s právomocou vydať takýto rozsudok. Pri skúmaní, či
rozhodnutie rozhodcovského súdu uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie je vykonateľné, je exekučný
súd oprávnený riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej
zmluvy. Pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (porovnaj tiež R
46/2012). Pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná
právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to
nemal právomoc. Vo svojej podstate by išlo o akceptáciu „rozhodnutia\" nevykonateľného, majúceho
účinky paktu a nezakladajúceho prekážku rozhodnutej veci tak, ako sa mylne domnieval oprávnený.
13. Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup exekučného
súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
skúmal, či bola (platne) uzavretá rozhodcovská zmluva. Uvedený postup exekučného súdu nebol
posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu\" tohto
rozhodnutia; exekučný súd si ani neosvojoval postavenie odvolacieho súdu. Exekučný súd iba skúmal,
či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho vydal
rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd
viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd (R 46/2012). Možno preto uzavrieť, že aj v rámci daného
exekučného konania bol prvoinštančný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom
konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne
účinky (viď IV. ÚS 78/2011 a tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. októbra 2012
sp. zn. 6 Cdo 105/2011). Uvedené oprávnenie, ako už bolo uvedené vyššie,  vyplýva exekučnému
súdu priamo z exekučného poriadku. Preto sa odvolací súd nestotožnil so závermi oprávneným
citovaných rozhodnutí všeobecných súdov, ktorými rozhodnutiami navyše odvolací súd nebol ani
viazaný.  Oprávneným namietaná skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom
konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní nenamietal neexistenciu
rozhodcovskej zmluvy a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou



podanou na príslušnom súde, je irelevantná. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním
vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený
rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, ako aj, či ho vydal rozhodcovský súd s
právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil
rozhodcovský súd.
14. Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z článku IX bod 3 Všeobecných
obchodných podmienok VÚB, a. s. na poskytovanie spotrebných úverov fyzickým osobám - občanom
(ďalej aj „VOP“), v zmysle ktorej všetky spory, ktoré vznikli alebo vzniknú z tejto zmluvy a v súvislosti s
ňou, budú rozhodované s konečnou platnosťou výlučne v  rozhodcovskom konaní, čím sa spotrebiteľ
vzdal vopred svojho ústavného práva na spravodlivý proces pred nezávislým všeobecným súdom,
správne súd právne posúdil ako neprijateľnú a s poukazom na ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka
tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko celkom
zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a to výrazne
v neprospech spotrebiteľa. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania
je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne
nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo
zmluvných dojednaní vylúčiť. Spornosť vo vyváženosti vzájomného zmluvného vzťahu, pokiaľ ide o
rozhodcovskú doložku, navyše vyvoláva i skutočnosť, že priamo v predtlači VOP je vopred určený
konkrétny jediný rozhodcovský súd, ktorý je oprávnený v rozhodcovskom konaní spory vyplývajúce z
danej zmluvy rozhodnúť. Takouto formuláciou rozhodcovskej doložky bolo dlžníkovi - povinnej absolútne
odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia či bránenia svojho práva nielen medzi všeobecným súdom
a súdom rozhodcovským, no aj právo slobodného výberu konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského
súdu, ktorý by spor z danej spotrebiteľskej zmluvy podľa voľby spotrebiteľa rozhodol. Nemožno navyše
opomínať, že ak je rozhodcovská doložka súčasťou formulárových zmluvných podmienok, navyše
uzatvorená nie v čase „zvýšenej bdelosti“ spotrebiteľa ale na začiatku zmluvného vzťahu, vzniká
nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ nepoukáže na jej nekalosť, či už v dôsledku svojej
nevedomosti, či nečinnosti. Pri ochrane spotrebiteľa preto v súvislosti s rozhodcovskou doložkou je
nevyhnutné, aby spotrebiteľ mal možnosť požiadať všeobecný súd o ochranu, okrem, ak si rozhodcovský
súd osobitne nevyjednal (výslovne si ho želal).
15. Na správnosti vyššie uvedeného záveru nič nemení ani poukaz odvolateľa na povinnosť vyplývajúcu
z § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase uzatvorenia Zmluvy, ktorú
si predložením návrhu na uzavretie rozhodcovskej doložky jeho právny predchodca mal len plniť.
Zákonodarca v § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase uzatvorenia Zmluvy
určil bankám povinnosť ponúknuť svojim klientom návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom,
že ich vzájomné spory budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní. Zároveň stanovil, že klient nie
je povinný prijať takýto predložený návrh a v prípade, že návrh neprijme, prípadné spory sa riešia
postupom podľa osobitných predpisov. Použitím logického výkladu tohto ustanovenia potom možno
dôjsť k záveru, že banka má povinnosť ponúknuť klientovi návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky a
klient má právo uvedený návrh prijať alebo aj neprijať, pričom prípadné odmietnutie (neprijatie) návrhu
na riešenie sporov v rozhodcovskom konaní nemá žiadny vplyv na vznik resp. existenciu záväzkovo-
právneho vzťahu založenom Zmluvou. V prejednávanom prípade však rozhodcovská doložka nemá
povahu návrhu na uzavretie rozhodcovskej doložky, ktorú by mohol klient buď prijať alebo odmietnuť,
pričom jeho rozhodnutie by nemalo vplyv na uzavretie alebo neuzavretie Zmluvy. Uvedené dojednanie je
totiž súčasťou Všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú súčasťou Zmluvy. Klient svojim podpisom
na Zmluve vyjadruje súhlas tak so Zmluvou, ako aj so Všeobecnými obchodnými podmienkami, a
tým aj s rozhodcovskou doložkou v nich obsiahnutých. Preto reálne nemá možnosť neprijať návrh na
uzavretie rozhodcovskej doložky bez toho, aby tým nezmaril uzavretie Zmluvy. Z uvedených dôvodov
dojednanie o rozhodcovskej doložke obsiahnuté vo Všeobecných obchodných podmienkach nemožno
považovať za návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy tak ako to má na mysli § 93b zákona č. 483/2001
Z. z. o bankách v znení účinnom v čase uzatvorenia Zmluvy, a teda nemožno súhlasiť s názorom
oprávneného, že jeho právny predchodca si zakotvením rozhodcovskej doložky do Všeobecných
obchodných podmienok plnil len povinnosť vyplývajúcu z § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách
v znení účinnom v čase uzatvorenia Zmluvy. Naopak možno konštatovať, že právny predchodca
oprávneného si povinnosť  vyplývajúcu z citovaného ustanovenia nesplnil.
16. Pokiaľ oprávnený namietal, že exekučný súd založil a svoje rozhodnutie odôvodnil normatívnou
úpravou, ktorá v Slovenskej republike nemá povahu prameňa práva, keď aplikoval ustanovenie smernice
Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá nemá
všeobecnú záväznosť, odvolací súd poukazuje na článok 6 ods. 1 Smernice, podľa ktorého členské



štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany
predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva
bola podľa týchto podmienok  naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých
podmienok. Podľa článku 3 ods. 1 Smernice zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá,
sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Citovaná Smernica bola
prevzatá do nášho právneho poriadku zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky
zákonník, pričom na základe zásady nepriameho účinku tak, ako to vyplýva z čl. 6 Smernice, je táto
záväzná aj pre Slovenskú republiku, a treba ju používať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam
vnútroštátneho poriadku, ktoré upravujú spotrebiteľské právne vzťahy. Správnosť uvedeného záveru je
potvrdená aj rozsudkom Súdneho dvora (ES)  vo veci C-334/92 zo dňa 16.12.1993 Teodoro Wagner
Miret proti Fondo de Garantía Salarial body 20, 21, kde Súdny dvor EÚ judikoval, že keď sa vykladá a
aplikuje vnútroštátne právo, každý vnútroštátny súd musí predpokladať, že štát mal v úmysle v plnom
rozsahu splniť povinnosti vyplývajúce z príslušnej smernice. Ako uviedol Súdny dvor v rozsudku v
prípade 106/89 Marleasing v La Comercial Internacional de Alimentación  [1990] ECR I-4135, bod 8, pri
použití vnútroštátneho práva,  či dotknuté ustanovenia boli prijaté  pred alebo po smernici, vnútroštátny
súd je povolaný interpretovať ho v čo najväčšej možnej miere, vo svetle znenia a účelu smernice, aby
dosiahol cieľ sledovaný smernicou v súlade  s odsekom 3 článku 189 Zmluvy. Zásada výkladu v súlade so
smernicami musí byť dodržiavaná najmä tam, kde vnútroštátny súd zvažuje, ako v prejednávanej veci, či
skôr účinné ustanovenia vnútroštátneho práva spĺňajú požiadavky príslušnej smernice. Rovnako podľa
rozsudkov Súdneho dvora (ES)  vo veci 14/83 zo dňa 10.4.1984 Sabine von Colson a Elisabeth Kamann
proti  Land Nordrhein-Westfalen a vo veci 79/83 zo dňa 10.4.1984  Doroty Harz proti Deutsche Tradax
GmbH platí, že povinnosť členských štátov vyplývajúca zo smernice dosiahnuť výsledok stanovený
smernicou a ich povinnosť podľa článku 5 Zmluvy prijať všetky primerané opatrenia, všeobecné alebo
konkrétne, s cieľom zabezpečiť splnenie tejto povinnosti, je záväzná pre všetky orgány členských
štátov, v rámci ich jurisdikcie, vrátane súdov. Z toho vyplýva, že pri aplikácii vnútroštátneho práva
a najmä ustanovení vnútroštátneho práva zavedených osobitne s cieľom implementovať smernicu
(v prejednávaných veciach 76/207), je vnútroštátny súd povinný vykladať  svoje vnútroštátne právo
vo svetle znenia a účelu smernice s cieľom dosiahnuť výsledok  podľa tretieho odseku článku 189.
Akékoľvek, aj celkom správne legislatívne prevzatie smernice do vnútroštátneho práva, vždy poskytuje
priestor pre interpretáciu, pretože právne predpisy sú zo svojej povahy abstraktné, a najmä úlohou súdov
je ich výklad s ohľadom na konkrétny prípad. Aj keď implementačná legislatíva sama osebe môže byť v
súlade so smernicou, vnútroštátny súd je vystavený v konkrétnom prípade riziku chybného výkladu, ak
pri výklade vnútroštátneho práva nevezme do úvahy aj príslušnú smernicu. Teda ak do úvahy pripadá
viacero alternatív výkladu vnútroštátneho práva, orgán aplikácie práva, ktorým je prípade ustanovení
o neprijateľných podmienkach súd, tento by mal vždy zvoliť ten výklad, ktorý požaduje smernica,
resp. ktorý zo smernice vychádza. V uvedených súvislostiach hovoríme o určujúcom eurokonfomnom
výklade, pretože právnoaplikačný orgán volí ten výklad, ktorý je v súlade s príslušnou smernicou.
Navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia odvolací súd dodáva, že exekučný súd v rozhodnutí
aplikoval v prvom rade vnútroštátnu právnu úpravu dotýkajúcu sa spotrebiteľského práva a ochrany
práv spotrebiteľa a len podporne poukázal na znenie článkov Smernice, v nadväznosti na výklad danej
Smernice obsiahnutý v ustálenej judikatúre Súdneho dvora EÚ.
17. Na záver je potrebné uviesť, že ak oprávnený osobitne namietal, že konanie pred okresným
súdom nebolo vedené kontradiktórne, odvolací súd uvádza, že postup okresného súdu, ktorý vyhodnotil
dojednanie o rozhodcovskej doložke ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, neukrátil oprávneného
o právo tvrdiť skutočnosti vo svoj prospech a navrhovať dôkazy na preukázanie týchto tvrdení. Z
úradnej činnosti odvolacieho súdu je totiž zrejmé, že oprávnený vzhľadom na množstvo exekučných
konaní, ktoré iniciuje na základe rozhodcovských rozsudkov (vydaných totožným rozhodcovským
súdom na základe rozhodcovskej doložky obsiahnutej vo všeobecných obchodných podmienkach
adhéznej spotrebiteľskej zmluvy) ako exekučných titulov je nepochybne dostatočne informovaný o
názore okresného súdu i súdu odvolacieho ohľadom rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej
podmienky v obdobných prípadoch. V tejto súvislosti odvolací súd len príkladmo poukazuje na uznesenia
Okresného súdu Zvolen, č. k. 8Er/338/2013-12 zo dňa 11. 7. 2013, č. k. č. k. 11Er/465/2013-18 zo
dňa 31. 7. 2013  ako aj na uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12CoE/112/2015,
sp. zn. 16CoE/132/2015, sp. zn. 16CoE/176/2015, sp. zn. 16CoE/201/2015, sp. zn. 17CoE/6/2012.
Uvedený názor okresného súdu preto v žiadnom prípade nebol pre oprávneného prekvapujúci a preto
mal možnosť sa k nemu vyjadriť (prípadne predložiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení), a to priamo
v návrhu na vykonanie exekúcie (viď § 39 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo kedykoľvek do rozhodnutia



okresného súdu. Právo tvrdiť skutočnosti vo svoj prospech a navrhovať dôkazy na preukázanie týchto
tvrdení pritom nemožno vykladať tak, že by bolo povinnosťou súdu upovedomiť účastníka zastúpeného
advokátom na možnosť toto svoje právo využiť (pozri § 5 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb.; čl. 11 ods.
3 a § 160 ods. 3 CSP), ale zahŕňa len povinnosť súdu vytvoriť podmienky, aby tak účastník konania
mohol bez zbytočných obmedzení urobiť a pokiaľ svoje právo využije, s účastníkom predloženými
tvrdeniami, či dôkazmi sa procesným spôsobom vysporiadať. Nakoľko v prejednávanej veci založil
okresný súd svoje rozhodnutie výlučne na listinných dôkazoch, ktoré mu predložil samotný oprávnený,
stabilná rozhodovania činnosť okresného i odvolacieho súdu je navrhovateľovi dlhodobo známa a zo
strany okresného súdu mu neboli kladené žiadne prekážky prezentovať svoje tvrdenia a dôkazy na
ich preukázanie, možno záverovať, že zo strany okresného súdu nedošlo k takému postupu, ktorý by
predstavoval zásah do práva oprávneného na súdnu ochranu.
18. Pokiaľ právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní,
je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť
(a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnej
vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Preto postupoval okresný
súd správne pokiaľ žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
19. Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie exekučného súdu podľa ustanovenia § 387 ods.  1,
2 CSP ako vecne správne potvrdil.
20. Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon v § 420 - 423 CSP  pripúšťa
(§ 419 CSP), v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu
od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( §
427 ods. 2 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), intervenient,
ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 CSP (§ 425 CSP)
a prokurátor, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa ods. 1 § 429 CSP neplatí za podmienok
ustanovených v ods. 2 § 429 CSP.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 CSP) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "5Er/177/2015", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:12334ede-465c-4fe2-ab56-52b552f49734", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 78/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 78/2011 z 17. 3. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-03-17", "citacie_n": 2320, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:12334ede-465c-4fe2-ab56-52b552f49734"}, {"guid": "a4e2c93f-b4a3-4151-83cb-bbeb98b80534:977075b9-3fd1-49d8-a9d7-fa01616c2812", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2016:6615206001.1", "spisova_znacka": "16CoE/201/2015", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16CoE/201/2015 z 19. 1. 2016", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2016-01-19", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2016:6615206001.1"}, {"guid": "cbc3d47b-f756-4ada-ac10-1d6eb94015e4:5651e670-8e25-4321-8be7-be9fa3cc213b", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2015:7814204390.1", "spisova_znacka": "16CoE/176/2015", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 16CoE/176/2015 z 21. 12. 2015", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2015-12-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2015:7814204390.1"}, {"guid": "b475389e-525d-4888-b3f5-40e0b5b3fe10:91d4347d-113c-41f3-b1cf-728440bdfbab", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2015:6115208319.1", "spisova_znacka": "12CoE/112/2015", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 12CoE/112/2015 z 29. 11. 2015", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2015-11-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2015:6115208319.1"}, {"guid": "d5160af0-c488-45b2-8e1f-a2ca5ae5fba9:ce5190f0-d788-4ad3-9471-336b66b910ff", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2012:2708203381.1", "spisova_znacka": "17CoE/6/2012", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 17CoE/6/2012 z 10. 10. 2012", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2012-10-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2012:2708203381.1"}], "citovane_v": []}