Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 2Cob/13/2016 z 8. 6. 2016
Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 8. júna 2016, sp. zn. 2Cob/13/2016, ECLI:SK:KSPO:2016:8114209969.1
Krajský súd Prešov | 2Cob/13/2016 | ECLI:SK:KSPO:2016:8114209969.1 | 2016-06-08 | Rozsudok
Oblasť práva: Obchodné právo – Obchodné záväzkové vzťahy
Citované ustanovenia: ZKR
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/0deca47e-7fb1-4fad-b8e3-280ddeb848ee
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2016:8114209969.1

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Cob/13/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114209969
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Majerník
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8114209969.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a členov senátu
JUDr. Romana Tótha a JUDr. Mareka Košča v právnej veci žalobcu: LABAŠ, s.r.o., so sídlom Textilná
1, 040 01 Košice, IČO: 36 183 181, zastúpeného AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN Law firm s.r.o, so sídlom
Kmeťova 26, 040 01 Košice, IČO: 47 237 406, proti žalovanému: OPAL - FYTOS, s.r.o., so sídlom 082
53 Petrovany - Vysielač 573, IČO: 36 458 473, o zaplatenie 4.792,84 eur s prísl., o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 8Cb/125/2014-53 zo dňa 17.12.2015, zhodou hlasov členov
senátu takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvého stupňa.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobca proti žalovanému domáhal zaplatenia ceny
vyúčtovaného plnenia podľa faktúry č. 4540 zo dňa 15.7.2013 vo výške 4.792,84 eur. Žalobca
tvrdil, že táto pohľadávka vznikla až vystavením faktúry 15.7.2013 počas reštrukturalizačného
konania žalovaného dlžníka. Podľa jeho názoru na túto pohľadávku nepôsobili účinky začatia
reštrukturalizačného konania, preto sa neuplatňovala prihláškou a je riadne vymožiteľná.

Žalovaný so žalobu nesúhlasil, poukazoval na to, že uplatnená pohľadávka vznikla v rámci plnenia podľa
Rámcovej zmluvy, ktorá bola vypovedaná ku dňu 31.5.2013. Žalovaná pohľadávka vznikla žalobcovi
odobratím tovaru od žalovaného v priebehu mesiaca apríl a máj 2013, preto na ňu nemožno aplikovať
ust. § 120 ods. 2 ZKR, t.j. jej uplatnenie mimo prihlášky v reštrukturalizačnom konaní. Navrhoval preto
žalobu zamietnuť.

Prvostupňový súd z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že účastníci uzatvorili 15.3.2013
Rámcovú zmluvu o podmienkach vzájomnej spolupráce. Táto zmluva bola vypovedaná ku dňu
31.5.2013. Odplatu za poskytnuté plnenie za čas od 8.4.2013 do 20.5.2013 žalobca vyúčtoval
žalovanému faktúrou č. 4540 zo dňa 15.7.2013 splatnou 29.7.2013 na sumu 4.792,84 eur. Proti
žalovanému dlžníkovi bolo uznesením Okresného súdu Prešov č.k. 2R/3/2013 zo 17.6.2013,
zverejneným v Obchodnom vestníku v čiastke OV 120/2013 dňa 24.6.2013 začaté reštrukturalizačné
konanie. Uznesením Okresného súdu Prešov č.k. 2R/3/2013 z 2.7.2013 zverejneným v Obchodnom
vestníku v čiastke OV 133/2013 dňa 12.7.2013 bola povolená reštrukturalizácia žalovanej spoločnosti.

Po citácii ust. § 269 ods. 2 Obch. zák., § 582 ods. 1 Obč. zák. a § 120 ods. 1, 2, 3 zák. č. 7/2005 Z.z.
o konkurze a reštrukturalizácií a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ZKR) prvostupňový
súd zdôraznil potrebu rozlišovania, či v predmetnej veci ide o tzv. prednostnú pohľadávku, na ktorú



nepôsobia účinky začatia reštrukturalizačného konania alebo o pohľadávku, ktorá musela byť uplatnená
prihláškou do reštrukturalizácie. Pohľadávky, ktoré museli byť uplatnené v reštrukturalizácii prihláškou,
a takto uplatnené neboli, v prípade potvrdenia reštrukturalizačného plánu súdom zanikajú v tom zmysle,
že zaniká právo vymáhať tieto nároky voči dlžníkovi. V rámci reštrukturalizácie sa dlh dlžníka rozdeľuje
na tzv. starý dlh a nový dlh s tým, že starý dlh musí byť v reštrukturalizácii uplatnený prihláškou, pričom
uspokojený bude na základe plánu. Rozhodujúcim je obdobie, s ktorým má pohľadávka kauzálny súvis.
Okamih vzniku pohľadávky a termín jej splatnosti nie je možné stotožňovať a tieto časové momenty
je potrebné navzájom odlišovať a nezamieňať. V predmetnej veci nárok, ktorý uplatňuje žalobca proti
žalovanému vyplynul z nepomenovanej zmluvy, ktorá bola vypovedaná ku dňu 31.5.2013. Žalobca
uplatňuje nároky, ktoré súvisia s plnením realizovaným pre žalovaného v čase od 8.4.2013 do 20.5.2013.
Ide o nároky, ktoré vznikli ešte pred začatím reštrukturalizačného konania zverejneného v Obchodnom
vestníku 24.6.2013. Preto tieto nároky mali byť prihlásené prihláškou. Ak neboli, nebolo možné ani
žalobe v predmetnej veci vyhovieť. Vyhovenie žaloby by znamenalo porušenie princípu rovnakého
zaobchádzania s veriteľmi tak, ako je to upravené v ustanovení § 6 ZKR.

Prvostupňový súd ďalším výrokom zaviazal žalobcu zaplatiť žalovanému náhradu trov konania vo výške
287,50 eur. Tento výrok odôvodnil prvostupňový súd úspechom žalovaného v konaní s tým, že odkázal
na aplikáciu ust. § 142 ods. 1 O.s.p. i na to, že žalovaný zaplatil súdny poplatok za odpor vo výške
287,50 eur.

Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalobca. Namieta zmätočnosť a nepreskúmateľnosť
prvostupňového rozhodnutia. Podľa jeho názoru sú dané odvolacie dôvody tak, ako vyplývajú z aplikácie
ust. § 205 ods. 2 písm. a), b), d), f) O.s.p.. Žalobca uplatňoval nárok proti žalovanému na zaplatenie
odplaty za využitie distribučnej siete žalobcu žalovaným. Súd prvého stupňa zmätočne uvádza, že išlo
o zaplatenie ceny za dodaný tovar. Prvostupňový súd tým posúdil nárok zo skutočností, ktoré neboli
predmetom žaloby. Ak žalovanou bola pohľadávka - odmena za využitie distribučnej siete žalobcu
žalovaným, toto nemá súvis s tým, kedy bol odobratý tovar zakúpený žalobcom od žalovaného. Takýmto
zdôvodnením rozhodnutia bola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom. Dôležitým pre rozhodnutie
vo veci je okamih vzniku žalovanej pohľadávky. Prvostupňový súd uzavrel, že pohľadávka vznikla pred
vstupom žalovaného do reštrukturalizácie. Takéto posúdenie veci je však nesprávne. Podľa Rámcovej
zmluvy, ktorá predstavuje právny titul vzniku žalovanej pohľadávky, predávajúci (pozn. žalovaný) sa
týmto zaväzuje zaplatiť kupujúcemu (pozn. žalobcovi) túto odmenu po poskytnutí služby na základe
faktúry vystavenej kupujúcim (pozn. žalobcom) do 15 dní po skončení daného kvartálu so splatnosťou
14 dní od jej vystavenia. Vychádzajúc z tejto skutočnosti je zrejmé, že prvostupňový súd nesprávne
konštatoval, že odobratím tovaru vznikla pohľadávka žalobcu. Žalovaná pohľadávka nepredstavuje
pohľadávku na zaplatenie kúpnej ceny za odobratý tovar, ale ide o odmenu za využitie distribučnej
siete žalovaným. Odobratie tovaru žalobcom od žalovaného preto nemá žiaden súvis so žalovanou
pohľadávkou. Z prílohy k Rámcovej zmluve je zrejmé, že záväzok zaplatiť odmenu za poskytnutie
distribučnej siete vznikol až vystavením faktúry v lehote splatnosti tam uvedenej. Pred vystavením
faktúry neexistoval záväzok žalovaného zaplatiť odmenu za využitie distribučnej siete. Žalobca musel
rešpektovať text prílohy k Rámcovej zmluve, a preto vystaveniu faktúry muselo predchádzať ukončenie
kvartálu. Žalobca nemal oprávnenie vystaviť faktúru a požadovať zaplatenie odmeny za využitie
distribučnej siete počas júna 2013, kedy žalovaný vstúpil do reštrukturalizácie. Faktúra bola vystavená
po ukončení kvartálu dňa 15.7.2013.

Žalobca preto navrhuje rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodu nesprávnych skutkových záverov,
zmätočnosti rozhodnutia i nesprávneho právneho posúdenia veci zmeniť tak, že sa žalobe vyhovie a
žalovanému bude uložená aj povinnosť nahradiť mu trovy konania, ktoré žalobca aj vyčísľuje.

Žalovaný vo vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že sa s rozhodnutím súdu prvého stupňa
stotožňuje. Nárok na odmenu (peňažné plnenie) v zmysle prílohy k Rámcovej zmluve vznikol odobratím
tovaru a nie až vystavením faktúry. Súd prvého stupňa správne uvádza, že sa nejedná o prednostnú
pohľadávku ale o pohľadávku, ktorá mala byť prihlásená v rámci reštrukturalizačného konania. V
opačnom prípade by sa jednalo o uprednostňovanie veriteľa. Výpovedná lehota slúži okrem iného
aj na vyporiadanie nárokov zmluvných strán s tým, že vo výpovedi zo dňa 25.4.2013, doručenej
26.4.2015 (správne 2013 - poznámka odvolacieho súdu) sa výslovne uvádza, že dochádza k ukončeniu
akýchkoľvek a všetkých zmluvných vzťahov tak, že potom žalobca mal dostatok času, aby do 31.5.2013
toto aj realizoval. Navrhuje preto rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť.



Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok bez toho,
aby nariadil vo veci odvolacie pojednávanie a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie
vykonané súdom prvého stupňa (§ 213 ods. 1, 3, 4, 5 a § 214 ods. 2 O.s.p.). Pretože rozsudok vo veci
samej musí byť verejne vyhlásený, bol termín verejného vyhlásenia rozsudku uverejnený v zákonom
stanovenej lehote na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p.) ale zároveň aj na internetovej stránke
súdov SR. Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného
odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré
boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, pokiaľ by mali za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 1, 3 O.s.p.). Po takomto prieskume napadnutého
rozhodnutia dospel odvolací súd k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody nemôžu privodiť zmenu, či
zrušenie napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa.

V predmetnej veci medzi stranami nie je sporným, že predmetom konania sú nároky, ktoré
vyúčtoval žalobca žalovanému podľa Rámcovej zmluvy o podmienkach vzájomnej spolupráce uzavretej
15.3.2013, ktorá však bola nepochybne vypovedaná ku dňu 31.5.2013.

Žalobca v predmetnej faktúre uvádza, že ide o plnenie za II. kvartál 2013. Medzi stranami nebolo
sporným ani to, že ide o fakturáciu plnení, ktoré sa týkajú obdobia do vypovedania zmluvy, teda do
31.5.2013.

Nespochybniteľným v konaní je aj fakt, že uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 17.6.2013,
zverejneným v Obchodnom vestníku dňa 24.6.2013, bolo začaté voči žalovanému reštrukturalizačné
konanie. Uznesením zo dňa 2.7.2013 č.k. 2R/3/2013 bola povolená reštrukturalizácia žalovaného
dlžníka.

Rozhodujúcim pre rozhodnutie v predmetnej veci bolo potom zodpovedanie otázky, či pohľadávka, ktorú
uplatňuje žalobca v tomto konaní mala byť uplatnená prihláškou do reštrukturalizačného konania, alebo
či táto pohľadávka podlieha režimu jej uplatnenia aj osobitnou žalobou mimo uplatnenia tejto pohľadávky
prihláškou do reštrukturalizačného konania.

V reštrukturalizačnom konaní je prihláška procesným úkonom určeným na uplatnenie práva, pre ktorú
zákon ustanovuje osobitné, formálne a obsahové náležitosti. Veriteľ môže uplatňovať svoje práva v
reštrukturalizácii, len ak si prihlási pohľadávku formou prihlášky riadne a včas. Právnym dôsledkom
neuplatnenia pohľadávky v reštrukturalizačnom konaní je zánik nároku. Veriteľovi nezaniká právo, ale
len nárok, teda možnosť vymáhať si pohľadávku voči dlžníkovi. K zániku nároku dochádza momentom
zverejnenia uznesenia o potvrdení plánu v Obchodnom vestníku (§ 155 ZKR).

Rozhodujúcou skupinou pohľadávok, ktoré sa uplatňujú prihláškou sú tie pohľadávky, ktoré vznikli do
zverejnenia uznesenia súdu o začatí reštrukturalizačného konania v Obchodnom vestníku. Tu treba
zdôrazniť, že na rozdiel od právnej úpravy konkurzu (od účinkov vyhlásenia konkurzu) povolením
reštrukturalizácie sa nesplatné pohľadávky nestanú splatnými. Každopádne však je relevantným presne
odlišovať vznik pohľadávky od splatnosti pohľadávky. Splatnosť pohľadávky nemôže nastať vtedy, ak by
pohľadávka nevznikla. Rozhodujúcim aj v predmetnej veci je to, či a v akom rozsahu vznikol žalobcovi
vymáhateľný nárok vyplývajúci z vypovedanej Rámcovej zmluvy. Výklad aj ustanovení § 120 ods. 1, 2
ZKR nemôže siahať tak ďaleko, aby sa dostal do rozporu so zmyslom vykladaného normatívneho textu
(viď napr. aj IV.ÚS 604/2013-40 Ústavného súdu SR). Preto treba zdôrazniť to, že zmyslom a účelom
reštrukturalizácie je zabránenie individuálnemu uplatneniu, či výkonu práv jednotlivých veriteľov na
úkor kolektívneho uspokojenia jednotlivých veriteľov. Maximalizácia uspokojenia pohľadávok všetkých
veriteľov pri spravodlivo usporiadanom vzťahu všetkých veriteľov s dlžníkom je determinantom určujúcim
spoločný záujem veriteľov. Preto je súd povinný postupovať tak, aby dosiahol pre veriteľov čo najvyššiu
mieru uspokojenia ich pohľadávok, čo vyplýva aj zo zásad konkurzu a reštrukturalizácie (§ 5 zákona).

Preto odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvého stupňa, že aj v predmetnej veci bol určujúcim vznik
tejto pohľadávky, najmä v nadväznosti na zánik rámcovej zmluvy jej vypovedaním ku dňu 31.5.2013.

Podľa § 155 ods. 2 ZKR zverejnením uznesenia a potvrdením plánu v Obchodnom vestníku zaniká
právo veriteľov, ktorí riadne a včas podľa tohto zákona neprihlásili svoje pohľadávky, vymáhať tieto



pohľadávky voči dlžníkovi, ako aj riadne a včas neprihlásené zabezpečovacie práva vzťahujúce sa na
majetok dlžníka; to platí rovnako aj pre podmienené pohľadávky, ktoré mali byť uplatnené prihláškou.

Aj citované ustanovenie treba mať na zreteli pri výklade ustanovení § 120 ods. 1, 2 ZKR v tom, v akom
rozsahu a aké pohľadávky, ktoré vznikli do začatej reštrukturalizácie sa majú uplatňovať prihláškou.

Správne preto konštatoval prvostupňový súd, že právnym dôvodom pre plnenie bola Rámcová zmluva,
ktorá bola vypovedaná ku dňu 31.5.2013 a nároky do tohto dátumu realizovaného plnenia mal žalobca
prihlásiť do reštrukturalizačného konania vyhláseného proti dlžníkovi zverejneným uznesením súdu
24.6.2013.

Uvedený názor odvolacieho súdu korešponduje aj s ďalšími rozhodnutiami odvolacích súdov SR, ako
napríklad rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici 43Cob/253/2012 alebo 43Cob/207/2014, ale
i rozsudku Najvyššieho súdu ČR 31Cdo/4356/2008, alebo Krajského súdu v Prešove 2CoKR/4/2016.
Napokon ho podporuje aj právna teória - Zákon o konkurze a reštrukturalizácii, Komentár, Bratislava: C.
H. Beck, 2012, doc. JUDr. Milan Ďurica, PhD., strana 810 až 211.

Uplatnené odvolacie dôvody neobsahujú výhrady voči vyčísleniu trov prvostupňového konania. Žalovaný
bol každopádne úspešný v konaní, preto mu podľa § 142 ods. 1 O.s.p. patrí nárok na náhradu trov
konania.

Z týchto dôvodov odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil ako
vecne správne.

V odvolacom konaní bol žalobca neúspešný, nárok na náhradu trov konania mu preto nepatrí. V
odvolacom konaní úspešný žalovaný si nárok na náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil. Preto
odvolací súd pri aplikácii ust. § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p. náhradu trov odvolacieho
konania účastníkom nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.
v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.