Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16CoE/255/2012 z 16. 10. 2012
Citácia: uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 16. októbra 2012, sp. zn. 16CoE/255/2012, ECLI:SK:KSBB:2012:6305203066.1
Krajský súd Banská Bystrica | 16CoE/255/2012 | ECLI:SK:KSBB:2012:6305203066.1 | 2012-10-16 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí
Citované ustanovenia: EP, § 57 EP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/fc1ef1a1-08cd-4bf1-8e54-6defe32d8bd5
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2012:6305203066.1

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16CoE/255/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6305203066
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 10. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6305203066.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom 811
09 Bratislava, Pribinova 25, IČO 35 807 598, zastúpeného Advocate s. r. o., so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 36 865 141 a Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4,
IČO: 36 864 421 proti povinnému Z. G., nar. XX. X. XXXX, trvale bytom L., t. č. na neznámom
mieste, zastúpeného opatrovníčkou Oľgou Mlynarčíkovou, súdnou tajomníčkou Okresného súdu Zvolen,
vedenej súdnym exekútorom Mgr. Ing. Ivanom Šteinerom, so sídlom Exekútorského úradu Nové Mesto
nad Váhom, Lipová 7 pod sp. zn. EX 158/2005, o vymoženie 573,59 EUR s príslušenstvom, na odvolanie
oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Brezno č. k. 1Er/1/2005-29 zo dňa 26. 3. 2012, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu     p o t v r d z u j e .

Návrh oprávneného na prerušenie konania  z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd exekúciu vykonávanú pod sp. zn. EX 158/2005 súdnym
exekútorom Mgr. Ing. Ivanom Šteinerom vyhlásil za neprípustnú a túto zastavil podľa ustanovenia
§ 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej
len „Exekučný poriadok). Súd konštatoval, že notárska zápisnica, na podklade ktorej sa oprávnený
domáha nároku voči povinnému, nie je spôsobilým exekučným titulom z dôvodu, že táto odporuje
zákonu, konkrétne ustanoveniu § 22 ods. 2 a § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zmluvné zastúpenie
vzniklo súčasne s uzavretím zmluvy o úvere, v čase, keď žiadny dlh neexistoval a  nebola známa jeho
výška. Exekučný súd poukázal na rozpor záujmov zastúpeného - dlžníka a zástupcu. Pri uzatváraní
zmluvy o úvere nemal povinný možnosť slobodnej voľby zástupcu, nakoľko zmluva o úvere ako predtlač
obsahovala meno splnomocnenca, čím je spochybnený základný predpoklad pri udelení plnej moci a
to, že splnomocnenec bude presadzovať a brániť záujem povinného, ako aj slobodnú voľbu pri výbere
svojho splnomocnenca. Navyše sa jednalo o splnomocnenca, ktorý už pri spisovaní zmluvy o úvere bol
v kontakte s oprávneným a ktorý mal hájiť záujmy oprávneného v súvislosti s vymáhaním prípadných
dlhov do budúcnosti. Rovnako nemožno považovať za platné uznanie dlhu, ktorý vznikne až v budúcnosti
a záleží od rôznych okolností, ktoré nastanú až v budúcnosti. Dlžník uznal svoj dlh v čase uzavretia
zmluvy o úvere, kedy ešte neexistoval dlh a nebola známa jeho výška a povinný tak nemohol už v tom
čase realizovať svoje práva dlh uznať a taktiež nemohol ani splnomocniť advokáta na výkon takéhoto
práva. Exekučný súd uzavrel, že splnomocnenie obsiahnuté v zmluve o úvere je absolútne neplatné, a
pokiaľ je udelené splnomocnenie dlžníka  absolútne neplatné, na čo prihliada súd ex offo, je aj notárska
zápisnica, obsahujúca vyhlásenie o uznaní záväzku a súhlase s jej vykonateľnosťou a s exekúciou, ktorú
za povinného urobil Mgr. Tomáš Kušnír, takisto neplatná, pričom absolútna neplatnosť právneho úkonu
vyplýva priamo zo zákona a pôsobí voči každému.

Proti uzneseniu okresného súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, žiadal
napadnuté uznesenie zrušiť v celom rozsahu a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.



Uviedol, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať
úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto
rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie
ako by bol exekučný titul zrušený. Poznamenal, že k takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď
už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti.
Notár má povinnosť poskytovať pri zachovaní všetkých platných normatívnych pravidiel náležitú
právnu starostlivosť. Ak právny poriadok osobitne upravuje nástroje právnej kontroly a zodpovednostné
mechanizmy ochrany práv subjektov, musí ich exekučný súd rešpektovať a nemôže ich nahrádzať
vlastnou činnosťou. Uviedol, že bol to notár, ktorý pri výkone verejnej moci ex offo povinne posúdil
súlad úkonu obsahujúceho právny záväzok a súhlas s vykonateľnosťou so zákonom a dobrými mravmi.
Notár napráva situácie v prípade neúmerne vysokých úrokov v zmluvách o pôžičke, neúmerne vysokých
zmluvných pokút alebo neprimeraných plnení, a nie exekučný súd. Teda ak notár neodmietne vykonať
úkon, zanikne právomoc všeobecného súdu rozhodovať o súlade úkonu so zákonom a dobrými mravmi.
K takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného
titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku.  Takýto postup exekučného súdu zasahuje do práv a právneho postavenia oprávneného.
Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil
exekučný súd, je v priamo rozpore s ústavným právom žalobcu (veriteľa) a domnieva sa tak, že je
povinnosťou súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a
jeden ústavne nekonformný) vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Právna úprava,
ktorá umožňuje  bez časového obmedzenia zasahovať do právoplatných rozhodnutí, ktoré zakladajú,
rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom, je v materiálnom právnom
štáte neakceptovateľná. Všeobecný súd je povinný vždy dbať na to, aby rozhodoval na základe ústavne
súladnej normy,  k čomu mu slúži spravidla ústavne konformný výklad, ale niekedy aj ultimatívna
možnosť podať návrh na preskúmanie súladnosti právnej normy Ústavným súdom SR. Uviedol, že
exekučný súd konal pri revízii notárskej činnosti mimo rámec zverenej právomoci, čo ho dostalo do
situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov notárskeho úkonu úplne ignoroval všetky
procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Poznamenal,
že aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní
pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne, aj keď bol
rovnakou stranou v spore ako povinný. V tejto súvislosti poukázal na porušenie zásady „rovnosti zbraní“,
zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy.
Má za to, že exekučný súd svoje rozhodnutie založil na viacerých rozhodnutiach Súdneho dvora EÚ čo
je v danej veci neprípustné a nemožné. Zároveň namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek
tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom
postavení; ďalej nemal vedomosť, ako účastník konania o tom, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom
opätovne rozhoduje o jeho právach, nebol oboznámený ani s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení.
Uviedol, že súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uvádza, že uvedené plnomocenstvo považuje
za neprijateľnú podmienku podľa ust. § 53 ods. 1 OZ, resp. podľa ust. § 23a ods. 2 zák. č. 634/1992
Zb. o ochrane spotrebiteľa a toto plnomocenstvo je preto neplatné pre rozpor so zákonom. Má za to,
že plnomocenstvo nie je vôbec možné právne považovať za neprijateľnú podmienku. Plnomocenstvo
nie je zmluvným ustanovením a nemožno naň preto aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných
podmienok obsiahnutých v ust. § 53 OZ. Ďalej uviedol, že právnym poriadkom nie je vylúčená možnosť
uznať dlh/záväzok v čase jeho vzniku, teda napr. súčasne s uzatvorením zmluvy, na základe ktorej
dlh/záväzok vzniká. Uviedol, že ak povinný udelil svojmu zástupcovi plnomocenstvo na zastupovanie
vo veci uznania dlhu a spísania notárskej zápisnice  ako exekučného titulu, niet pochýb o tom, že mu
udelil plnomocenstvo na to, aby predmetné úkony urobil predpísaným zákonným spôsobom, tak, aby
mali všetky náležitosti platného právneho úkonu, pričom to si vyžaduje aj určenie, do kedy bude dlh
splatný. Uviedol, že v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd môže vykonať revízny postup
vo vzťahu k exekučnému titulu v limitoch vytvorených ústavne konformnou interpretáciou ust. § 41 ods.
2 Exekučného poriadku len v spojení s revíziou práve podaného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorého
je prílohou. Má za to, že nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú podľa § 57 ods. 1
písm. g/ Exekučného poriadku, pretože od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon
exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by viedli k zmene postoja súdu.

Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.



Po uplynutí zákonnej lehoty na odvolanie zaslal odvolateľ okresnému súdu podanie zo dňa 26. 7.
2012 označené ako: „ Návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/
OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu“.
Neuznal rozhodujúci právny argument exekučného súdu v odôvodnení napadnutého uznesenia, že
plnomocenstvo je neprijateľnou podmienkou podľa ust. § 53 ods. 1 OZ resp. § 23a ods. 2 zákona
č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, že toto plnomocenstvo je preto neplatné pre rozpor so
zákonom, že neprijateľnosť podmienky podľa súdu spočíva v  hrubom nepomere medzi právami a
povinnosťami povinného a oprávneného v neprospech povinného ako spotrebiteľa. Dojednaním o
plnomocenstve povinný neprevzal na seba žiadne nové povinnosti, či záväzky resp. oprávnenému
nevznikli žiadne nové práva či výhody. Udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol na tretiu
osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba
nie je oprávnený, preto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávneného nepomernú výhodu oproti
stavu, kedy plnomocenstvo dojednané nebolo vôbec. Okrem toho povinný mohol plnomocenstvo podľa
§ 33b ods. 1 písm. b) OZ kedykoľvek odvolať, vo výkone tohto práva mu nebránila žiadna prekážka.
Exekučný súd nekonkretizoval, na základe čoho zistil značnú nerovnováhu v konkrétnych právach a
povinnostiach zmluvných strán, prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere práve
splnomocnenie, ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu
na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Exekučný súd sa nevysporiadal s výkladovými
pravidlami smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Jednotlivé
ustanovenia smernice totiž nemožno aplikovať izolovane, v prospech jednej zo zmluvných strán resp.
účastníkov následného sporového konania, ale v celom jej znení (čl. 4 ods. 1 smernice). Preto je
podľa názoru oprávneného nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte
tohoto sporu Súdny dvor EÚ. Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné
konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov
konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii
vnútroštátnymi súdmi SR. Ust. vnútroštátneho práva (najmä §§ 36, 38 a 40 Notárskeho poriadku, §§ 44
ods. 2, 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a §§ 31, 37, 39 a § 52 a nasl. OZ) mali byť
vykladané v rámci smernice Rady 93/13/EHS v súlade najmä s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv
EÚ, ktorá im je ako prameň primárneho práva Európskej únie nadradená.
S poukazom na všetky ním dosiaľ uvedené argumenty navrhol prerušenie konania za účelom
predloženia prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie, ktoré formuloval v nasledujúcom
znení:
„1/ Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,
ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do
výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky
plynúcej z tejto zmluvy ?
2/ Je  v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie  vnútroštátneho, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v medziach daných ustanovením  § 212 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) a bez nariadenia pojednávania v súlade s
ustanovením § 214 ods. 2 O. s. p. uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. l O. s. p.
ako vecne správne potvrdil.

Vo veci rozhodol vyšší súdny úradník Okresného súdu Brezno. Zákonný sudca predložil vec na
rozhodnutie krajskému súdu podľa ustanovenia § 374 ods. 4 O. s. p., nakoľko odvolaniu účastníka
konania nemieni vyhovieť.

Podľa § 238 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok), konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa práva platného do 31. augusta
2005, ak odsek 2 neustanovuje inak.

Podľa ustanovenia § 41 ods. 2 Exekučného poriadku platného a účinného do 31.augusta 2005, podľa
tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade iných vykonateľných rozhodnutí, schválených
zmierov, platobných výmerov, výkazov nedoplatkov a dohôd, ktorých súdnu exekúciu pripúšťa zákon.
Podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny



záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas
plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.

Podľa § 22 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“), zastupovať iného
nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore
so záujmami zastúpeného.

Zastúpenie vzniká na základe zákona alebo rozhodnutia štátneho orgánu (zákonné zastúpenie) alebo
na základe dohody o plnomocenstve (§ 23 OZ).

Podľa § 31 ods. 1 OZ pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo právnickou osobou.
Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom sa musí uviesť rozsah
splnomocnencovho oprávnenia.

Právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný (§ 37 ods. 1 OZ).
Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo
sa prieči dobrým mravom (§ 39 OZ).

Podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku platného a účinného do 31.augusta 2005,
súd exekúciu zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu
nemožno vykonať.

Podľa ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku platného a účinného do 31.augusta 2005, exekúciu zastaví
súd na návrh alebo aj bez návrhu.

Odvolací súd, vychádzajúc z rozsahu a dôvodov odvolania, po preskúmaní uznesenia prvostupňového
súdu aplikujúc ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p., sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého uznesenia a konštatuje správnosť dôvodov a právnych úvah, na podklade ktorých
prvostupňový súd rozhodol.

Notárska zápisnica, ktorú Exekučný poriadok za exekučný titul považuje, je verejná listina, ktorá
vznikla mimosúdnou cestou, ale jej formálne a obsahové náležitosti sú vymedzené zákonom. Formálne
náležitosti notárskej zápisnice predpisuje zákon č. 323/1992 Z. z. o notároch a notárskej činnosti, ale
notárska zápisnica musí obsahovať aj náležitosti predpísané  § 41 ods.2 Exekučného poriadku, pretože
len pri splnení oboch týchto podmienok ju možno považovať za formálne a materiálne vykonateľnú.
V tejto súvislosti možno poukázať na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/2000 zo dňa 13. 07.
2000, v ktorom Ústavný súd SR v rámci skúmania, či bolo porušené ústavné právo tam uvedeného
oprávneného domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde zaručeného čl. 46 ods.1 Ústavy SR, riešil aj čiastkovú otázku, čo musí spĺňať notárska zápisnica,
aby bola spôsobilým exekučným titulom. Ústavný súd vyslovil, že „rozdiel medzi uznaním dlhu, resp.
záväzku podľa hmotného práva, a notárskou zápisnicou obsahujúcou právny záväzok podľa § 41 ods.2
Exekučného poriadku, teda podľa procesného práva je v dvoch náležitostiach. Predovšetkým nemôže
ísť o jednoduchý písomný právny úkon, ale o písomný právny úkon v kvalifikovanej forme, teda vo
forme notárskej zápisnice. Okrem toho notárska zápisnica musí obsahovať výslovný súhlas povinnej
osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku. Práve tento súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej
zápisnice je jej najdôležitejšou náležitosťou ako exekučného titulu. Totiž až tento prejav vôle povinného
robí z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá na nútený výkon povinností uvedenej v jej
obsahu. Uvedeným prejavom vôle povinného sa teda završuje vznik exekučného titulu. Inými slovami,
výlučne v dôsledku tohto právneho úkonu povinného, ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej
povahy, sa z notárskej zápisnice stáva exekučný titul, ktorému zákon priznáva rovnaké právne účinky
aké priznáva vykonateľnému rozhodnutiu súdu.“

Z notárskej zápisnice vyplýva, že bola spísaná dňa 26. 2. 2005 po tom, čo sa na notársky úrad dostavil
advokát  Mgr. Tomáš Kušnír, ktorý požiadal o spísanie notárskej zápisnice, a to osvedčenie o vyhlásení
účastníka o uznaní právneho záväzku a súhlase s vykonateľnosťou podľa § 274 písm. e) O. s. p. a
súhlase s exekúciou podľa § 41 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z.. Povinný pri spísaní notárskej zápisnice,
ktorá má byť exekučným titulom, prítomný nebol. Za správny považuje odvolací súd názor okresného
súdu v otázke, že plnomocenstvo udelené povinným Mgr. Tomášovi Kušnírovi v Zmluve o úvere zo dňa 2.



8. 2004 neoprávňovalo Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice v znení ako bola spísaná.
Okresný súd správne vyhodnotil, že takéto osobitné splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice
ako exekučného titulu nie je platné, pretože je koncipované široko a všeobecne. Práve s ohľadom na
to, že exekučnému titulu vo forme notárskej zápisnice nepredchádza základné konanie súdu, treba pri
udelení splnomocnenia na takýto úkon obzvlášť starostlivo a prísne posudzovať rozsah splnomocnenia
tak, aby tento bol určitý, jednoznačný a nesporný. Zo splnomocnenia nie je možné zistiť konkrétny
rozsah oprávnení, ktoré z neho zástupcovi vyplývajú (v akom rozsahu má konať v mene zastúpenej
osoby) a následne posúdiť, či konal splnomocnenec v mene splnomocniteľa v medziach oprávnenia
zastupovať, či tým vznikli práva a povinnosti priamo splnomocniteľovi alebo či splnomocnenec prekročil
svoje oprávnenie vyplývajúce z plnomocenstva a či na základe takéhoto úkonu mohli vzniknúť práva
a povinnosti zastúpenému (§§ 32 a 33 Občianskeho zákonníka). Povinný splnomocnil tretiu osobu,
aby v jeho mene uznala záväzok, ktorého konkrétnu výšku nebolo možné predpokladať. Tým sa vzdal
svojho práva uznať alebo neuznať prípadný záväzok (dlh), ktorý vznikne či nevznikne v budúcnosti,
pričom v zmysle § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka platí, že dohoda, ktorou sa niekto vzdáva práv,
ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti, je neplatná. Povinnému bolo už v tom čase, kedy ešte záväzok v
zmysle určitého a konkrétneho dlhu neexistoval, odňaté právo namietať výšku „uznaného“ dlhu v čase
uznania, pretože neistý záväzok v budúcnosti nie je dostatočne určitý a ani určiteľný, navyše nemožno
ani predpokladať, či vôbec určité právne významné okolnosti (omeškanie dlžníka a v akom rozsahu) v
budúcnosti nastanú. Zástupca povinného navyše určil lehotu, dokedy má byť dlh zaplatený zjavne bez
splnomocnenia povinného, čím dlžníka zaviazal k povinnosti a k lehote, o ktorej nemohol mať vedomosť,
pričom na základe uplynutia tejto lehoty sa notárska zápisnica stala vykonateľným exekučným titulom.
Pretože splnomocnenie koncipované tak, ako je obsiahnuté v zmluve o úvere vytvára široký priestor pre
konanie a právne úkony splnomocnenca, správne ho exekučný súd považoval za neplatné. Exekučný
súd poukázal aj na skutočnosť, že zmluvná voľnosť pri „výbere“ splnomocneného zástupcu bola
obmedzená, s čím sa odvolací súd takisto v plnom rozsahu stotožňuje. K uvedenému odvolací súd
navyše dodáva, že pri jedinej možnej variante konkrétneho zástupcu vyplývajúcej a zakomponovanej
priamo do predtlače už vopred pripravenej zmluvy o úvere, nemožno o slobodnej vôli dlžníčky pri zvolení
si zástupcu vôbec hovoriť. Všetky tieto skutočnosti, konštatované v  napadnutom uznesení, každá
sama osebe by mala za následok vyslovenie absolútnej neplatnosti udeleného plnomocenstva. Pokiaľ
teda plnomocenstvo udelené platne nebolo, nemohli z neskorších právnych úkonov uskutočnených
„splnomocneným zástupcom“ v mene splnomocniteľa vzniknúť právne účinky pre osobu v mene ktorej
„konal“. Ak teda z neplatne udeleného plnomocenstva nevyplynuli právne účinky vykonaného právneho
úkonu v mene povinnej, ani predložená notárska zápisnica nemôže byť exekučným titulom, na základe
ktorého by oprávnenému voči povinnej vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie
domáhať.

Námietku oprávneného, podľa ktorej už súd  posudzoval súladnosť exekučného titulu - notárskej
zápisnice  so zákonom, pričom táto otázka bola predmetom skúmania notára a neskôr exekučného
súdu pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie, pričom súd uznal exekučný titul za súladný, keď
udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie, nepovažoval odvolací súd za dôvodnú.
Povinnosťou súdu je v každom štádiu vedenia exekúcie prihliadať na to, či sú naplnené formálne i
materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Exekučný súd v rozsahu jemu danej prieskumnej činnosti
skúma exekučný titul pri rozhodovaní o žiadosti exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie,
na prípadnú námietku povinného proti exekúcii a taktiež na prípadný návrh povinného na odklad či
zastavenie exekúcie. Súd môže a zároveň je povinný v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas
celého exekučného konania (t. j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez
návrhu), aby bola garantovaná zákonnosť exekúcie. Pokiaľ exekučný súd zistí formálne či materiálne
nedostatky exekučného titulu, majúce za následok absolútnu neplatnosť exekučného titulu, je táto
skutočnosť postačujúca pre jednoznačný záver súdu, že predmetná notárska zápisnica nemôže byť a
nie je spôsobilým exekučným titulom. Vysloveniu uvedeného záveru v priebehu exekúcie pritom nebráni
existencia poverenia súdneho exekútora na vykonanie exekúcie.  Vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie totiž netvorí prekážku veci rozsúdenej v zmysle § 159 ods. 3 O. s. p. (len čo sa o veci
právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova), pretože poverenie na vykonanie exekúcie je len
písomný doklad, ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie exekúciu vykonávať.

Pokiaľ ide o námietky oprávneného, ktorý tvrdil, že exekučný súd vyslovil neplatnosť notárskej zápisnice
s poukazom na viaceré rozhodnutia Súdneho dvora EÚ a na znenie Smernice Rady 93/13/EHS, čo
je v danej veci neprípustné a nemožné, že plnomocenstvo pre Mgr. Tomáša Kušníra považoval za



neprijateľnú podmienku podľa ust. § 53 ods. 1 OZ, a že poukázal na chýbajúcu účasť povinného
pri spisovaní notárskej zápisnice, pričom podľa námietok oprávneného sú závery exekučného súdu
mylné, odvolací súd sa týmito námietkami nezaoberal. Preskúmaním napadnutého uznesenia totiž
dospel k záveru, že exekučný súd v tomto rozhodnutí nekonštatoval neplatnosť notárskej zápisnice
ani z dôvodu, že pri jej spisovaní chýbala účasť povinného, ani z dôvodu, že by plnomocenstvo
považoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ale z dôvodov, ktorými sa odvolací súd zaoberal v
prechádzajúcich odsekoch. Navyše okresný súd v napadnutom rozhodnutí nepoukázal na žiadne z
rozhodnutí Súdneho dvora EÚ a pri rozhodovaní zo Smernice Rady 93/13/EHS taktiež nevychádzal.
Na základe vyššieuvedeného považoval odvolací súd tieto námietky oprávneného za absolútne
neopodstatnené.

Exekučný súd náležite zistil skutkový stav a mal dostatok podkladov pre správne rozhodnutie vo
veci. Exekučné konanie je konanie vykonávacie, nie sporové, v exekučných konaniach sa spravidla
pojednávania nenariaďujú, pretože vec sama už bola prejednaná v základom konaní a dokazovanie
nie je potrebné. Názor oprávneného, že nakoľko okresný súd v danej exekučnej  veci nevypočul
oprávneného, či nenariadil pojednávanie, neoboznámil oprávneného so stanoviskami, tvrdeniami a
dôkazmi skôr než vo veci rozhodol, že týmto bola porušená zásada rovnosti účastníkov konania a
spravodlivého súdneho procesu, nemá oporu v platnej právnej úprave v rozhodnom čase.

Odvolací súd preto uznesenie exekučného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. l a 2    O. s. p. ako vecne
správne potvrdil. Pritom nepovažoval za potrebné prebiehajúce exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že
požiada Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu úniového práva tak, ako to požadoval
odvolateľ.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ má povahu osobitného
nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor EÚ má právomoc vydať rozhodnutie o
výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr
EÚ, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym
dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože
v tomto konaní Súdny dvor EÚ vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti
komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.
Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Túto povinnosť však nemožno
vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať
o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia O. s. p. nevyplýva, že všeobecný
súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke
o výklade právneho aktu EÚ len na návrh účastníka konania, a rovnako predpokladom takéhoto
procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona
platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo
ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu.  Predpokladom povinnosti začať konanie o
predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho
dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu
úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je
rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný
výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho
výklade alebo o jeho platnosti) musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym
súdom  v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená
Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu
konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie
ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

K prvej otázke, ktorá mala byť podľa odvolateľa predložená Súdnemu dvoru EÚ, treba zdôrazniť, že
okresný súd v napadnutom uznesení nevyslovil právny názor, že predmetné plnomocenstvo (ktoré je
obsahom zmluvy o úvere zo dňa 2. 8. 2004) je  neprijateľnou podmienku zmluvy podľa ust. § 53 ods. 1
OZ resp. podľa ust. § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a  súd z hľadiska kritérií



ochranného režimu zákazu neprijateľných zmluvných podmienok v typovej zmluve o spotrebiteľskom
úvere  toto plnomocenstvo ani neposudzoval. Procesný postup a výsledok rozhodnutia okresného súdu
jednoznačne vylučuje takýto názor a svedčí o tom, že exekučný súd plnomocenstvo udelené dňa 2.
8. 2004 povinným (dlžníkom z úveru) Mgr. Tomášovi Kušnírovi na spísanie notárskej zápisnice ako
exekučného titulu skúmal z hľadiska iných kritérií (najmä či je možné zistiť konkrétny rozsah oprávnení,
ktoré z neho zástupcovi vyplývajú - v akom rozsahu má konať v mene zastúpenej osoby, či konal
splnomocnenec v mene splnomocniteľa v medziach oprávnenia zastupovať, či tým vznikli práva a
povinnosti priamo splnomocniteľovi alebo či splnomocnenec prekročil svoje oprávnenie vyplývajúce
z plnomocenstva a či na základe takéhoto úkonu mohli vzniknúť práva  a povinnosti zastúpenému)
a to podľa ustanovení zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov
týkajúcich sa zastúpenia účastníka pri právnom úkone a týkajúcich a neplatnosti právneho úkonu.
Exekučný súd v tomto procese aplikoval výlučne právo SR, zákonné ustanovenia kde v súdnej praxi
niet pochýb o ich výklade - aj na základe existujúcej konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR. Ide
o aplikáciu zákonných ustanovení kde sa nevyskytuje prvok úniového práva a nie je tak dôvodné, či
potrebné, obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor EÚ o výklade a aplikácii úniového práva,
teda ani s otázkou, akú formuloval pod bodom 1/ odvolateľ, ktorá nemá základ v prejednávanej veci a
nie je ani spôsobilá ovplyvniť jeho výsledok. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný
výklad úniového práva, ku ktorej potrebe jednotného výkladu otázka odvolateľa nesmeruje.

Z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru exekučného súdu nie je zásadnou,
pre rozhodnutie prejednávaného sporu nie je relevantnou, keď prejednávaný spor po stránke právnej
nedeterminuje, ani druhá otázka, ktorou sa odvolateľ snažil získať odpoveď, „či je  v súlade s čl. 17 a
čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie  vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne
procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti
reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi“.
K inému záveru dôjsť nemožno, s dôrazom na fakt,  že v odôvodnení predmetného uznesenia
exekučného súdu niet žiadna zmienka o aplikácii cit. smernice o neprijateľných podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách.
Možno dodať, že platná právna úprava Slovenskej republiky - Exekučný poriadok pripúšťa aj vo fáze
výkonu rozhodnutia  posudzovať neprípustnosť exekúcie s tým, že v prípade, ak konajúci súd dospeje
k záveru o neprípustnosti, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré
z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. V zmysle práva Slovenskej republiky je to zamietnutie žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie
exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, oba spočívajúce v tom, že pohľadávku oprávneného
voči povinnému nie je možné v exekučnom konaní vymôcť. Potom nie je dôvod mať pochybnosti o tom,
že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím
rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi a uvedené zabránenie nie
je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s
článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces.

Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade
existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh
oprávneného  na prerušenie konania  zamietol.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom
hlasov 3: 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.