Rozhodnutie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 5CoE/301/2015 z 9. 2. 2016 Citácia: rozhodnutie Krajského súdu Trenčín z 9. februára 2016, sp. zn. 5CoE/301/2015, ECLI:SK:KSTN:2016:3215201529.3 Krajský súd Trenčín | 5CoE/301/2015 | ECLI:SK:KSTN:2016:3215201529.3 | 2016-02-09 | Rozhodnutie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 219 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/4489db8f-c8ca-4857-b378-2f316d9d6b6f Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:3215201529.3 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5CoE/301/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3215201529
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3215201529.3

Rozhodnutie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: Poštová banka, a.s., so sídlom Dvořákovo
nábrežie 4, Bratislava, IČO: 31 340 890, proti povinnému: L. S., bytom K R. XXXX/XX, N. nad N., o
vymoženie 771,08 Eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu
Bánovce nad Bebravou zo dňa 25. augusta 2015, č. k. 3Er/191/2015-40, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že oprávnený návrhom
zo dňa 25.03.2015, doručeným exekútorskému úradu dňa 30.03.2015, navrhol vykonanie exekúcie
proti povinnému pre vymoženie sumy 771,08 Eur s príslušenstvom, a to na podklade exekučného
titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok STÁLEHO ROZHODCOVSKÉHO SÚDU zriadeného pri
ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., sp. zn. IK-C/0613/0185 zo dňa 10.09.2013.
Následne sa oboznámil s návrhom na vykonanie exekúcie, so žiadosťou o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, s exekučným titulom, s predloženou Zmluvou o úvere - dostupná pôžička zo
dňa 04.05.2011 (ďalej aj ako "zmluva o úvere" alebo "zmluva"), s Obchodnými podmienkami pre úver
dostupná pôžička, dostupná pôžička - šikovná rezerva (ďalej len ako "Obchodné podmienky pre úver"),
so Všeobecnými obchodnými podmienkami a zistil, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie je potrebné zamietnuť. Poukázal pritom, že zmluva, ktorú jej účastníci uzavreli, má formu
spotrebiteľskej zmluvy. V predmetných Všeobecných obchodných podmienkach vzhliadol k II. časti
- Spoločné ustanovenia, bodu 10.2.2, v ktorom bola zakomponovaná rozhodcovská doložka. Túto
rozhodcovskú doložku obsiahnutú vo Všeobecných obchodných podmienkach posúdil ako výhradnú,
čo znamená, že všetky spory medzi účastníkmi zmluvy má po podaní návrhu právomoc rozhodovať
výlučne určený rozhodcovský súd. Ďalej súd prvého stupňa uviedol, že v zmysle čl. 6 ods. 1 Smernice
93/13/EHS nesmú byť nekalé podmienky pre spotrebiteľa záväzné. Poukázal na rozhodovaciu činnosť
Súdneho dvora EÚ, v zmysle ktorej je vnútroštátny súd povinný preskúmavať "ex offo" nekalý charakter
zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne a správne skutkové okolnosti potrebné na tento
účel. Bol toho názoru, že akékoľvek podmienky, ktoré sú podmienkami v zmysle Smernice 93/13/EHS a
ktoré sa odchyľujú od kogentných ustanovení na ochranu spotrebiteľa sa okrem toho musia považovať
za odporujúce požiadavke dobrej viery a spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
na škodu spotrebiteľa (čl. 3 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS). Mal za to, že rozhodcovská doložka
zakomponovaná do II. časti - Spoločné ustanovenia, bodu 10.2.2 Všeobecných obchodných podmienok
nebola individuálne dojednaná a dlžník pri podpise zmluvy nemohol ovplyvniť jej podstatu a zmysel.
Veriteľ nehľadel na skutočnú vôľu dlžníka - spotrebiteľa podrobiť sa pre prípad sporu rozhodcovskému
konaniu. Už vopred, ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu s dlžníkom, si tak pripravil možnosť, aby
mohol vylúčiť ochranu práv dlžníka - spotrebiteľa všeobecným súdom. Uviedol, že rozhodcovská
doložka uzavretá medzi dodávateľom a spotrebiteľom, na podklade ktorej veriteľ - dodávateľ iniciuje
voči spotrebiteľovi rozhodcovské konanie a ktorá nebola dojednaná individuálne, resp. po vzniku sporu



medzi účastníkmi zmluvy, považuje za neprijateľnú (nekalú) podmienku v spotrebiteľskej zmluve a z
toho dôvodu za absolútne neplatnú, pretože poskytuje veriteľovi neprimeranú a nedôvodnú výhodu
voči dlžníkovi spočívajúcu v tom, že môže vopred a výlučne podľa vlastnej vôle určiť súkromnoprávny
subjekt, ktorý bude rozhodovať prípadný spor so spotrebiteľom a vylúčiť tak pre prípad iniciovania
rozhodcovského konania veriteľom ochranu práv spotrebiteľa všeobecným súdom. Na podporu svojej
argumentácie poukázal aj na právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený vo viacerých rozhodnutiach,
podľa ktorého exekučný súd má právomoc a povinnosť skúmať platnosť rozhodcovskej doložky (bližšie
napr. rozh. NS SR sp. zn. 6 Cdo 135/2012, sp. zn. 3 Cdo 146/2011, sp. zn. 6 Cdo 1/2012, sp. zn. 6
Cdo 143/2011 a iné). Na záver uviedol, že exekučný titul má povahu nulitného rozhodnutia, a preto
nemohol nadobudnúť vykonateľnosť. Z uvedených dôvodov, použijúc eurokonformný výklad ustanovení
na ochranu spotrebiteľa, interpretačné pravidlo podľa ustanovenia § 54 Občianskeho zákonníka (v
pochybnostiach v prospech spotrebiteľa), rešpektujúc ustálenú judikatúru súdov vyššieho stupňa,
prvostupňový súd v súlade s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.12.2014 s
poukazom na § 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014 žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre rozpor exekučného titulu so
zákonom zamietol.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. Podané
odvolanie odôvodnil podľa § 205 ods. 2 písm. a), d), f), e) O.s.p. a § 221 ods. 1 písm. d), f) a h)
O.s.p. Uviedol, že podľa ustanovení § 44 ods. 2, prvá veta a druhá veta Exekučného poriadku je súd
oprávnený skúmať a vykonať ako dôkazy výlučne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Exekučný súd nemá zákonné oprávnenie skúmať a
hodnotiť iné listiny, napr. zmluvu o úvere, ktorá obsahuje rozhodcovskú doložku. Ak je exekučným titulom
rozhodcovský rozsudok, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne príslušný
vo veci konať či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku,
ale práve a len ako tzv. exekučný súd. Poukázal aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4Cdo 159/2009 zo dňa 16.06.2009. Ďalej uviedol, že exekučný súd je oprávnený skúmať
rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul len v zákonom určených medziach. Doručený rozhodcovský
rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 zákona č. 244/2002 Z. z., má pre účastníkov
rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu, podľa ustanovení § 159 O.s.p.
O platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súd, a preto prekážka rozsúdenej veci bráni
tomu, aby bola opätovne posúdená. Mal za to, že exekučný súd nie je oprávnený skúmať materiálnu
správnosť rozhodcovského rozsudku, skúmať rozhodcovské konanie, ani zmluvu, na základe ktorej bol
tento vydaný, keďže doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37, má
pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 zákona
č. 244/2002 Z. z.), podľa ustanovení § 159 O.s.p. doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť
odvolaním, je právoplatný. Výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány,
len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednať znova. Teda je tu prekážka res iudicata.
Uvedeným konaním súdu dochádza k porušeniu článku 2 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky. V
súvislosti s uvedeným poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ÚS 2/2000, II.
ÚS 499/2012 a PL. ÚS 21/08. Poukázal aj na skutočnosť, že ako právny nástupca Poštovej banky,
a.s., bol povinný postupovať v súlade s ustanoveniami rozhodcovského zákona. V zmysle ustanovenia
II. bodu 10 Všeobecných obchodných podmienok, právny predchodca oprávneného Poštová banka,
a.s., postupovala v súlade s § 93b zákona o bankách, ktorý jej ukladá povinnosť ponúknuť klientovi
návrh rozhodcovskej doložky, s tým, že v predmetnom bode je klientovi daná možnosť neprijať túto
zákonom stanovenú ponuku. To, že ju neodmietol je prejavom jeho osobnej a zmluvnej slobody. Súd
zamietol poverenie z dôvodu, že exekučný titul bol vydaný v rozhodcovskom konaní, avšak opomína
tú skutočnosť, že oprávnený je zo zákona povinný klientovi ponúknuť návrh rozhodcovskej doložky.
Pokiaľ by tak neurobil, došlo by k porušeniu zákona o bankách, avšak aj napriek splneniu si zákonom
stanovenej povinnosti, súd práve týmto splnením zákonnej povinnosti dôvodí zamietnutie poverenia. Mal
za to, že exekučný súd nesprávne aplikuje ustanovenia Občianskeho zákonníka a plne sa stotožňuje
s odôvodnením nálezu Ústavného súdu II. ÚS 499/2012. Poukázal aj na uznesenia Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19.04.2001, sp. zn. IV. ÚS 110/09 z 02.04.2009, sp. zn.
III. ÚS 264/05 z 29.09.2005 a na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II ÚS 244/09
z 29.09.2009, sp. zn. I. ÚS 390/08 z 23.04.2009, sp. zn. I. ÚS 335/06 z 30.10.2007. Mal tiež za
to, že exekučný súd v rozpore so zákonom posudzoval uzavretú rozhodcovskú doložku podľa ust.
§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Namietal, že exekučný súd nijako neskúmal vôľu povinného,
že nebol preukázaný jej nedostatok pri uzatváraní rozhodcovskej doložky a rovno bez skutkových či



právnych dôvodov ju označil za neplatnú. Exekučný súd sa nijako nevysporiadal s odlišným právnym
názorom, ktorý majú iné súdy prvého stupňa. Tiež uviedol, že exekučný súd pri skúmaní žiadosti o
udelenie poverenia vykonával samostatne nové dokazovanie skutkového stavu, na základe ktorého
dospel k odlišným právnym záverom ako rozhodcovský súd v nachádzacom konaní. Oprávnený sa
nemal možnosť vyjadriť k takto vykonávaným dôkazom a k nanovo vytvorenému skutkovému stavu.
Exekučný súd mu uprel právo byť účastným na takomto zisťovaní skutkového stavu, čím zasiahol do
jeho práva podľa čl. 48 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky. Ani O.s.p., ani Exekučný poriadok, ani
zákon č. 244/2002 Z. z. neposkytuje absolútne žiadnu oporu pre záver, že by exekučný súd mohol
vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku rozhodovať ako súd, konajúci vo veci samej, a teda napríklad
vykonať vo veci samej dokazovanie, alebo napr. rozsudok zrušiť či zmeniť jeho výrok. Ďalej mal za to,
že pokiaľ by aj súd zvažoval rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, nie je možné
záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprieť o Smernicu EHS č. 93/13/EHS, nakoľko tento nepriamy
normatívny akt, ktorý je súčasťou unijného práva, je aktom výlučne sekundárnej povahy, ktorého
priamy normatívny význam pre výklad národného zákona je výlučne indikatívny a v žiadnom prípade
interpretačný. Taktiež pokiaľ by súd uvažoval o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, nie je možné
brať do úvahy judikatúru Európskeho súdneho dvora, nakoľko judikatúra Európskeho súdneho dvora,
vzťahujúca sa na rozhodcovské doložky všeobecne alebo rozhodcovské doložky v spotrebiteľských
zmluvách, nie je voči jednotlivcom - a teda ani voči účastníkom tohto konania - bezprostredne záväzná.
Poukázal aj na rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave č. k. 18CoE/633/2011-25 zo dňa 26.06.2012 a
Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 2CoE/292/2012-59. Bol názoru, že postupom exekučného súdu
bol porušený princíp rovnosti účastníkov konania, keďže bez toho, aby povinný urobil akýkoľvek právny
úkon, ho nezákonne zvýhodňuje len na základe jeho postavenia. V súvislosti s uvedeným poukázal
na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 23/2013-8 a na nálezy Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 153/07 z 18.10.2007 a sp. zn. III. ÚS 171/06 zo dňa 05.04.2007.
Záverom poukázal na skutočnosť, že exekučný súd svojím postupom znemožnil uplatniť právo priznané
exekučným titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku. Navrhol,
aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovie, alternatívne, aby napadnuté uznesenie v celom
rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Písomné vyjadrenie k odvolaniu oprávneného podané nebolo.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania
odvolacieho súdu podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je
potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. z týchto dôvodov:

Podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov, na exekučné konania
začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v
rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a
ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.

Podľa § 54b ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov,
ustanovenia tohto zákona sa použijú aj na konania začaté pred 1. januárom 2015.

Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase vydania
rozhodcovského rozsudku, teda v znení účinnom do 31.12.2014 (ďalej len ,,zákon č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní“), súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných
predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku,
konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví
a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,
b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia
alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak
zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).



Exekučný súd v rámci svojho postupu pri preskúmavaní listín podľa ustanovenia § 44 Exekučného
poriadku v spojení s ustanovením § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní
z úradnej povinnosti posudzuje, či rozhodcovský rozsudok, ktorý je podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d)
Exekučného poriadku tiež spôsobilým exekučným titulom, tento nezaväzuje účastníka rozhodcovského
konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právne nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom
(§ 45 ods. 1 písm. c/), resp. či rozhodcovský rozsudok nemá nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b).
Ak súd zistí tieto nedostatky, exekučné konanie aj bez návrhu zastaví. Ak bol rozhodcovský rozsudok
vydaný v dôsledku neplnenia zmluvne dojednaných povinností zo strany dlžníka podľa úverovej zmluvy,
ktorá má charakter spotrebiteľskej zmluvy, potom exekučný súd správne v danej veci posudzoval
rozhodcovský rozsudok z aspektu, či plnenie priznané týmto rozsudkom nemá taký charakter, pre ktorý
je potrebné úplne alebo čiastočne exekučné konanie zastaviť, resp. v danom prípade zamietnuť žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre rozpor exekučného titulu so zákonom.

Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku ukladá exekučnému súdu pri rozhodovaní o udelení
poverenia preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Súladom exekučného titulu so zákonom
pritom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu ale aj to, či na jeho základe možno
exekúciu vykonať, teda či nie je tu taká právna úprava, ktorá by bránila vykonaniu exekúcie na
základe tohto exekučného titulu. Na rozdiel od iných exekučných titulov vymenovaných v § 41 ods. 2
Exekučného poriadku, zákon o rozhodcovskom konaní v ustanovenie § 45 priznáva exekučnému súdu
právo preskúmavať rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska hmotného práva.

Už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je
exekučný súd, konajúci o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku v zmysle
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva
medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského
súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je oprávnený vyvodiť všetky dôsledky
vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou zmluvou
viazaná (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. októbra 2012, sp. zn. 6 Cdo 105/2011).

Aj v prípade, že spotrebiteľ nevyužije právnu možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, je exekučný
súd povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a prípadne aj konštatovať rozpor
rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského
rozsudku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. septembra 2012, sp. zn. 5 Cdo
230/2011).

Za správny považuje odvolací súd právny názor súdu prvého stupňa, že predmetná zmluva o úvere
uzavretá dňa 04.05.2011 je zmluvou spotrebiteľskou, teda že medzi oprávneným a povinným bol
založený na jej základe spotrebiteľský vzťah. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že predložená
zmluva o úvere zo dňa 04.05.2011, ktorou bol založený právny vzťah medzi účastníkmi konania,
vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa ustanovenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení
platnom a účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, teda ide o zmluvu (bez ohľadu na právnu formu),
ktorú uzatvoril dodávateľ - oprávnený ako právnická osoba, ktorý pri uzatváraní a plnení zmluvy konal
v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti so spotrebiteľom - povinným ako fyzickou osobou
nepodnikateľom, kedy povinný pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonal v rámci predmetu obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti. Preto súd prvého stupňa postupoval správne, ak na vzťah účastníkov
aplikoval príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka chrániace spotrebiteľa. V zmysle § 54 ods. 1
Občianskeho zákonníka v príslušnom znení sa zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou
nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať
svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ustanovenia § 45 ods. 2 a ods. 1 písm. c) zákona č.
244/2002 Z. z. je preto potrebné vychádzať z ustanovení § 53 ods. 1 a 5 a § 54 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a smernice Rady 93/13/EHS a zisťovať, či
predložená zmluva, na základe ktorej bol priznaný nárok oprávnenému, neobsahuje takú podmienku,
ktorá má nekalý charakter, a je preto absolútne neplatná. Správne pri skúmaní dospel súd prvého stupňa
k záveru, že rozhodcovská doložka má charakter nekalej podmienky, keďže spôsobuje v právach a
povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa, teda povinného (§ 53



ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy). Rozhodcovskú doložku
obsiahnutú v bode v časti II. bodu 10.2.2 Všeobecných obchodných podmienok, správne považoval súd
prvého stupňa za nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti podľa § 53 ods. 5 Občianskeho
zákonníka v príslušnom znení.

Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o
neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, nemá ako prameň komunitárneho práva
horizontálny priamy účinok, ale existuje komunitárna povinnosť interpretovať vnútroštátne právo
komunitárne konformným spôsobom. Uvedené zákonné ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom
konaní je pritom podľa súdnej praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/
EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, v zmysle ktorého členské štáty Európskej
únie sú povinné zabezpečiť, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom
zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a
aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná
bez nekalých podmienok.

Za neprimeranú je potrebné považovať rozhodcovskú doložku aj v danej veci, ktorá je súčasťou
Všeobecných obchodných podmienok, ktoré predkladal oprávnený povinnému na formulári, pričom
nebola individuálne dojednaná a jej obsah povinný ani nemohol ovplyvniť. Veriteľ mohol na základe
predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovi, resp. rozhodcovskému
súdu, ktorého sám určil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Spotrebiteľ týmto stratil
právo brániť sa voči nárokom veriteľa na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. Výber osoby
rozhodcu, resp. rozhodcovského súdu pritom uskutočnil jednostranne sám veriteľ, ktorý zostavil
znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve, resp. Všeobecných
obchodných podmienkach pre úver, ktoré tvoria jej neoddeliteľnú súčasť. Odvolací súd zastáva názor,
že o nekalú zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak spotrebiteľ má podľa nej možnosť vybrať si medzi
rozhodcovským a štátnym všeobecným súdom, ale ak by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské
konanie na návrh dodávateľa (veriteľa), spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému
konaniu. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej doložky je potom potrebné považovať
takúto rozhodcovskú doložku v celosti za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to aj v nadväznosti
na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (C-240/98 až C-244/98, C-40/08, C-473/00, C-243/08,
C-168/05).

Pokiaľ oprávnený poukázal v odvolaní na skutočnosť, že v zmysle § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z.
o bankách sú banky povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej
zmluvy, odvolací súd k tomu uvádza, že oprávnený neuzatvoril s povinným osobitnú rozhodcovskú
zmluvu (ani nedal povinnému osobitný návrh na jej uzatvorenie a príslušné poučenie), ale rozhodcovská
doložka bola začlenená do vopred pripravenej zmluvy, resp. Všeobecných obchodných podmienok
oprávneného. Povinný ako spotrebiteľ bol v postavení, že buď zmluvu aj s príslušnými Všeobecnými
obchodnými podmienkami prijme ako celok a úver dostane, alebo zmluvu ako celok odmietne a úver
nedostane. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že stanovenie povinnosti banky
ponúknuť klientom návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy neznamená, že veriteľ je oprávnený
včleniť do svojich zmlúv také znenie rozhodcovskej doložky, ktoré zakladá značnú nerovnováhu medzi
právami a povinnosťami zmluvných strán, v neprospech spotrebiteľa (tak, ako tomu bolo v predmetnom
prípade). Ak veriteľ uzatvára zmluvu so spotrebiteľom, je povinný rešpektovať aj príslušné zákonné
normy chrániace spotrebiteľa.

Odvolací súd považuje za potrebné dodať, že nakoľko v predmetnom prípade bola uzavretá neplatná
rozhodcovská zmluva, táto nemohla platne založiť právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie
veci a ani na vydanie rozhodnutia, ktoré by následne mohlo požívať tiež náležitú ochranu v procese
exekučného vymáhania ním priznanej pohľadávky (čiže stať sa spôsobilým podkladom exekúcie
alebo tiež exekučným titulom). Podobne tak judikoval i Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý v
uznesení zo dňa 21. marca 2012, sp. zn. 6Cdo 1/2012 skonštatoval, že rozhodcovský rozsudok
vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva
(či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá
právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá, alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok



právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v
spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku.

Odvolací súd zároveň uvádza, že pokiaľ je zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech
spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý
vzťah teória i prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nie sú žiadne pochybnosti o tom,
že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie
skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu
a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky
(v danom prípade zamietne žiadosť o udelenie poverenia). Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou
podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon
práv v rozpore s dobrými mravmi (k tomu viď aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa
24. februára 2011, sp. zn. IV. ÚS 55/2011).

V postupe súdu prvého stupňa odvolací súd nezistil neprípustné nahrádzanie procesnej pasivity
povinného, pričom oprávnenému bola možnosť vyjadriť sa k zistenému skutkovému stavu a právnym
záverom exekučného súdu reálne poskytnutá v odvolacom konaní a oprávnený túto možnosť aj využil.

Odvolací súd na základe uvedených skutočností dospel k záveru, že súd prvého stupňa v danom prípade
správne právne posúdil rozhodcovský rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju
právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, teda nejde o spôsobilý
exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku a správne žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).

Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie súdu prvého podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .