Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sž/1/2016 z 25. 4. 2017 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 25. apríla 2017, sp. zn. 3Sž/1/2016, ECLI:SK:NSSR:2017:9016010002.1 Najvyšší súd | 3Sž/1/2016 | ECLI:SK:NSSR:2017:9016010002.1 | 2017-04-25 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov Citované ustanovenia: § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z., § 64 ods. 1 písm. d) zákona č. 308/2000 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/b753d648-cef4-4e52-b8cb-9bd556f027c8 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:9016010002.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Sž/1/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 9016010002
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 04. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivan Rumana
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:9016010002.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana Rumanu a členov
senátu JUDr. Jozefa Milučkého a JUDr. Soni Langovej v právnej veci navrhovateľa: MAC TV, s.r.o., so
sídlom Brečtanová 1, Bratislava, IČO: 00 618 322, zastúpeného Mgr. Petrom Ďurčekom, advokátom a
konateľom spoločnosti Advokátska kancelária Bugala - Ďurček, s.r.o., so sídlom Drotárska cesta 102,
Bratislava, proti odporcovi: Rada pre vysielanie a retransmisiu, so sídlom Dobrovičova 8, Bratislava,
v konaní o opravnom prostriedku navrhovateľa proti rozhodnutiu odporcu č. RP/62/2015 zo dňa 10.
novembra 2015, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporcu č. RP/62/2015 zo dňa 10. novembra 2015 p
o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

Navrhovateľovi ukladá povinnosť zaplatiť súdny poplatok z podaného opravného prostriedku vo výške
500 € (päťsto eur) na bankový účet podľa priloženého platobného predpisu, v lehote 30 dní od
právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Napadnutým rozhodnutím č. RP/62/2015 zo dňa 10. novembra 2015 odporca (ďalej aj „Rada“) ako
orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 až 3 a § 5 ods. 1 písm. g) a h) zákona č. 308/2000 Z.z. o
vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 308/2000 Z.z.“ alebo „zákon o vysielaní a retransmisii“) postupom podľa
ustanovenia § 71 zák. č. 308/2000 Z.z. rozhodol, že navrhovateľ ako účastník správneho konania č.
869/SKO/2015 porušil povinnosť ustanovenú v § 20 ods. 3 zák. č. 308/2000 Z.z. tým, že na televíznej
programovej službe JOJ odvysielal dňa 27. 5. 2015 v čase o cca 09:53 hod. program Keby bolo keby
2, ktorý označil ako nevhodný pre maloletých divákov do 12 rokov a ktorý obsahoval scény, ktoré
naplnili hodnotiace kritéria podľa ustanovenia § 1 ods. 1 písm. b) "vulgárne vyjadrovanie, obscénne
vyjadrovanie", podľa ustanovenia § 1 ods. 2 písm. f) "expresívne vyjadrovanie“ a podľa § 1 ods. 2 písm. g)
"vulgárne vyjadrovanie, obscénne vyjadrovanie, ktoré vzhľadom na ich kontextuálny výskyt, frekvenciu
výskytu, spôsob a formu ich spracovania alebo zobrazenia a vzhľadom na charakter, druh, umelecké a
morálne posolstvo diela alebo programu, možno považovať za primerané vekovej skupine maloletých
od 15 rokov", ktoré s prihliadnutím na § 1 ods. 5 Jednotného systému označovania podmieňujú
jeho klasifikáciu ako nevhodného pre maloletých divákov do 15 rokov, čím účastník konania jeho
klasifikovaním ako nevhodného pre vekovú skupinu maloletých do 12 rokov, nesprávne uplatnil Jednotný
systém označovania, za čo mu uložil podľa § 64 ods. 1 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z.z. sankciu - pokutu



určenú podľa § 67 ods. 3 písm. c) zákona č. 308/2000 Z.z. vo výške 3.000 €, so splatnosťou do 30 dní
odo dňa právoplatnosti rozhodnutia na uvedený účet. Zároveň skonštatoval, že podľa § 64 ods. 5 cit.
zákona: „Uložením sankcie nezaniká povinnosť, za ktorej porušenie sa sankcia uložila.“

V odôvodnení rozhodnutia odporca uviedol, že oznámenie o začatí správneho konania bolo účastníkovi
doručené dňa 14.09.2015, na základe čoho bolo začaté správne konanie č. 869/SKO/2015. Súčasťou
oznámenia o začatí správneho konania bolo aj poučenie, podľa ktorého, pokiaľ účastník konania svoje
procesné práva v stanovenej lehote nevyužije, Rada môže rozhodnúť, ak zhromaždené doklady a
dôkazy sú dostačujúce, aj bez jeho stanoviska. Prílohou oznámenia o začatí správneho konania bol aj
prepis/popis skutkového stavu.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že Rada poskytla účastníkovi konania možnosť vyjadriť sa k podkladom
rozhodnutia a spôsobu ich zistenia, navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení, pričom účastník
konania bol zároveň poučený, že pokiaľ svoje práva nevyužije, Rada rozhodne aj bez jeho stanoviska.
Navrhovateľ nereagoval ani na opakovanú výzvu doručenú dňa 5. 10. 2015.

V odôvodnení svojho rozhodnutia odporca popísal skutkový stav monitorovaného programu zo dňa
27. 05. 2015, vysielaného v čase od 09:53 - 10:59 hod., označeného podľa JSO ako nevhodný pre
maloletých do 12 rokov a uviedol, že v rámci posudzovania predmetu správneho konania sa bolo
potrebné vysporiadať s kolíziou ústavou zaručených práv a právom chránených záujmov. Poukázal
na právny názor prezentovaný v rozhodnutiach Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorého,
každý konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd treba riešiť prostredníctvom zásady ich
spravodlivej rovnováhy. Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu,
kým uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca
popretiu iného práva alebo slobody. Pri posúdení kolízie dvoch základných práv sa používa tzv. test
proporcionality, pričom Rada v súlade s rozhodovacou praxou Ústavného súdu SR používa trojstupňový
trest proporcionality. Slobodu prejavu je teda možné obmedziť na základe kumulatívneho splnenia
troch podmienok: obmedzenie musí vyplývať zo zákona, byť nevyhnutné v demokratickej spoločnosti
a sledovať legitímny cieľ, ktorý vyplýva z čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Požiadavka
zaviesť a uplatňovať Jednotný systém označovania vychádza z potreby ochrany maloletého diváka
pred obsahom, ktorý by mohol mať negatívny vplyv na jeho osobnostný vývin, a teda vychádza z
potreby ochrany záujmu chráneného Ústavou Slovenskej republiky - mravnosti, ktorá môže byť ohrozená
obsahom vysielaného či sprístupňovaného obsahu.

V tomto konkrétnom prípade by mala byť sloboda prejavu obmedzená v dôsledku vyvodenia
administratívnoprávnej zodpovednosti za porušenie povinnosti vysielateľa zakotvenej v ustanovení § 20
ods. 3 zákona číslo 308/2000 Z.z., sledujúc legitímny cieľ, ochranu mravnosti.

Posudzovaný program obsahoval scény, ktoré mohli obsahovať hodnotiace kritéria podľa Jednotného
systému označovania programov: § 1 ods. 1 písm. b) - vulgárne vyjadrovanie, obscénne vyjadrovanie
§ 1 ods. 2 písm. f) - slovnú agresivitu alebo expresívne vyjadrovanie,
§ 1 ods. 2 písm. g) - vulgárne vyjadrovanie, vulgárne gestá, obscénne vyjadrovanie alebo obscénne
gestá, ktoré vzhľadom na ich kontextuálny výskyt, frekvenciu výskytu, spôsob a formu ich spracovania
alebo zobrazenia a vzhľadom na charakter, druh, umelecké a morálne posolstvo diela alebo programu,
možno považovať za primerané vekovej skupine maloletých od 15 rokov,
§ 1 ods. 3 písm. k) - slovnú agresivitu alebo expresívne vyjadrovanie, ktoré vzhľadom na ich kontextuálny
výskyt, frekvenciu výskytu, spôsob a formu ich spracovania alebo zobrazenia a vzhľadom na charakter,
druh, umelecké a morálne posolstvo diela alebo programu, možno považovať za primerané vekovej
skupine maloletých od 12 rokov.

Predmetný program obsahoval hodnotiace kritériá odôvodňujúce klasifikáciu programu ako nevhodného
pre vekovú skupinu maloletých do 15 rokov, resp. nevhodného a neprístupného pre vekovú skupinu
maloletých do 18 rokov. Program bol označený ako nevhodný pre maloletých do 12 rokov a bolo potrebné
preveriť, či mohlo dôjsť k nesprávnemu uplatneniu JSO a tým k porušeniu § 20 ods. 3 zákona číslo
308/2000 Z.z.

Odporca poukázal na ustanovenie § 1 ods. 5 JSO a uviedol, že čo sa týka kontextuálneho výskytu
jednotlivých hodnotiacich kritérií (výskytu obscénneho, vulgárneho a expresívneho vyjadrovania)



prítomné boli vo viacerých scénach predmetného programu. Kontext posudzovaných scén odporca
podrobne rozobral.

Popísal napr. scénu zobrazujúcu policajnú fotografku, dokumentujúcu následky autonehody, pri ktorej
zomrel muž, ktorého telo ležalo na zemi podložené čiernym igelitom, pričom v jej aute na ňu čakala malá
dcéra, ktorá sa z okienka pozerá na mŕtvolu muža. Keď to uvidel kolega, zakričal: „Zakryte tú mŕtvolu,
nevidíte, kurva, že sú tu deti?". Výraz „kurva“ posúdil odporca ako hrubý vulgarizmus, ktorý nie je bežný
v rámci slušnej medziľudskej komunikácie, pričom tento nebol použitý ako hanlivé označenie ženy vo
zvyčajnom zmysle, ale slúži na zahrešenie, zvýrazňujúce prejav rozčúlenia policajta nad tým, že by
malé dieťa malo vidieť mŕtvolu. Použitie výrazov v scéne nebolo nutné a vzhľadom na typ programu -
rodinný seriál, sa javí ako nanajvýš nevhodné najmä s prihliadnutím na fakt, že ho vysielateľ označil ako
nevhodný pre maloletých do 12 rokov. Podľa názoru odporcu sa jedná o vulgárne vyjadrovanie podľa § 1
ods. 2 písm. g) JSO, ktorého výskyt podmieňuje klasifikáciu programu ako nevhodného a neprístupného
pre vekovú skupinu maloletých do 15 rokov.

V ďalšom prípade odporca popísal scénu rozhovoru, v ktorom dcéra použije expresívne výrazy "ty
kokos, úchylné“ a následne otca označuje výrazom úchyl. Použitie výrazov úchylné malo za účel vyjadriť
odsúdeniahodnosť Tomášovej profesie a výraz úchyl bol použitý na označenie Tomáša, nie však vo
význame úchyl ako niekto sexuálne abnormálny, ale ako človek nemorálny v súvislosti so zvrátenosťou
jeho spôsobu obživy. Všetky výrazy použila dcéra pri rozhovore s otcom, pričom takéto vyjadrovanie
nie je v normálnom slušnom rodinnom prostredí bežné a vyjadruje hlbokú neúctu dieťaťa voči rodičovi.
Zaradenie takéto scény ako nevhodný pre maloletých do 12 rokov posúdil ako nevhodné, keďže by
predmetnú skupinu maloletých detí mohla viesť k opakovaniu videného nežiaduceho vzorca správania
sa. Použité výrazy odporca klasifikoval ako expresívne vyjadrovanie podľa § 1 ods. 2 písm. f) JSO
nevhodné pre maloletých do 15 rokov.

Odporca ďalej popísal scénu, podľa ktorej pri rozhovore dvoch mužov za výskytu je vyjadrenie "no to. ..ty
si chuj“. Výraz bol použitý na hanlivé označenie jedného z nich a jedná sa o vulgárne vyjadrovanie.
Závažnosť použitia výrazu zvyšuje, že muži sa rozprávali obkolesení prázdnymi fľašami od alkoholických
nápojov. Takýto obraz v spojení s vulgárnym vyjadrovaním nie je vhodný pre maloletých do 15
rokov, pretože im podsúva nevhodný vzorec správania sa (požívanie alkoholu a následné nevhodné
vyjadrovanie sa). Použitý výraz možno označiť za vulgárne vyjadrovanie podľa § 1 ods. 2 písm. g) JSO
a nevhodné pre maloletých do 15 rokov.

V ďalšej scéne odporca popisuje partnerský rozhovor a hádku, v ktorej muž 2 krát použil slovné spojenie
„do riti“ na vyjadrenie svojho rozhorčenia nad koncom partnerského vzťahu. Jedná sa o expresívne
vyjadrenie, ktoré Rada klasifikovala podľa § 1 ods. 3 písm. k) JSO za primerané vekovej skupine
maloletých od 12 rokov. Počas hádky žena povedala partnerovi, že si s ním rada párkrát zapíchala, čím
hrubo označuje, že s ním mala pohlavný styk. Muža rozčúli, že žena ho mala len ako kamaráta, ktorý ju
občas „šmykne“. Význam uvedených výrazov, v zmysle mať pohlavný styk, je vzhľadom na kontext scény
jasne identifikovateľný. Takéto vyjadrenie je zjavne obscénne a nebol primeraný divákom do 12 rokov
veku. Uvedené výrazové prostriedky klasifikoval odporca podľa § 1 ods. 2 písm. g) JSO ako vulgárne
vyjadrovanie primerané vekovej skupine maloletých od 15 rokov.

Odporca popísal ďalšiu scénu, v ktorej sa dvaja muži rozprávajú, pričom jeden z nich použil výraz „debil"
a druhý zareagoval slovami: „Hej, ser na to, chytia nás fízli“. Výraz „debil" je vulgárnym vyjadrovaním
slúžiacim na označenie konkrétneho človeka, v tomto prípade použitého skôr v kamarátskom duchu,
napriek tomu je urážlivý a nemal by byť bežným v komunikácii medzi dvoma priateľmi. Zobrazenie takejto
formy medziľudskej komunikácie môže v maloletom divákovi vzbudiť dojem, že sa jedná o bežnú formu
komunikácie medzi dospelými ľuďmi. Rada klasifikovala predmetné vulgárne vyjadrovanie podľa § 1
ods. 2 písm. g) JSO ako primerané vekovej skupine maloletých od 15 rokov. Výraz „ser na to“ mal slúžiť
na vyjadrenie toho, že sa niekto nemá niečím zaoberať a jedná sa o expresívne vyjadrovanie. Odporca
ho ohodnotil podľa § 1 ods. 2 písm. g) JSO ako za primerané vekovej skupine maloletých od 12 rokov.

Odporca vo svojom rozhodnutí popísal obdobnú komunikáciu v sedemnástich scénach, pričom ku každej
uviedol svoje hodnotenie primeranosti pre jednotlivé vekové skupiny maloletých. Program obsahoval
výrazy spadajúce pod hodnotiace kritérium: vulgárne vyjadrovanie (8x), kurva (2x), debil (4x), drbe, chuj,



a výrazy spadajúce pod kritérium obscénne vyjadrovanie (5x): zapíchala, šmykne, vychrápala, v posteli
vedie hitparádu, pretiahol.

Podľa § 1 ods. 1 písm. b) JSO sú vulgárne a obscénne vyjadrovanie hodnotiace kritéria opodstatňujúce
označenie programu ako nevhodného pre vekovú skupinu maloletých do 18 rokov alebo podľa § 1
ods. 2 písm. g) JSO nevhodného pre vekovú skupinu maloletých do 15 rokov. Vulgárne vyjadrovanie,
obscénne vyjadrovanie nepredstavujú kvalifikačné kritériá pre označenie programu ako nevhodného pre
maloletých do 12 rokov. Z uvedeného dôvodu Rada v analýze programu skúmala iba to, či ich výskyt v
konkrétnych scénach odôvodňuje označenie programu ako nevhodný do 18, resp. 15 rokov.

Program tiež obsahoval výrazy spadajúce pod hodnotiace kritérium expresívne vyjadrovanie (19x): ty
kokos, úchylné, úchyl, čúza, do riti (6x), obmeny slova srať (8x). Podľa § 1 ods. 2 písm. f) JSO je
expresívne vyjadrovanie hodnotiace kritérium opodstatňujúce označenie programu ako nevhodného
pre vekovú skupinu maloletých do 15 rokov alebo podľa § 1 ods. 3 písm. k) JSO nevhodného pre
vekovú skupinu maloletých od 12 rokov. V súvislosti so spôsobom a formou spracovania scén odporca
skonštatoval, že program obsahoval vulgárne vyjadrovanie, obscénne a expresívne vyjadrovanie
napriek tomu, že program je spracovaný ako formát rodinného seriálu. Výskyt uvedených hodnotiacich
kritérií opodstatňuje označenie programu ako nevhodného pre vekovú skupinu maloletých do 15 rokov.
Rodinný seriál, ktorý zahŕňa kladné aj záporné postavy a situácie zo života, je možné zobraziť aj
bez scén zodpovedajúcich kritériám nevhodnosti pre maloletých do 15 rokov alebo do 18 rokov a
ak ich aj obsahuje, potom je potrebné ich označiť v súlade s kritériami stanovenými v JSO. Účelom
používaných výrazov bolo pravdepodobne len pritiahnuť diváka zdanlivo kontroverzným obsahom.
Vzhľadom na uvedené, považoval odporca za opodstatnené označenie programu ako nevhodného pre
vekovú skupinu maloletých do 15 rokov a nie do 12 rokov ako to urobil vysielateľ. Odporca poukázal
aj na hodnotenie kritiky, ktorá seriál Keby bolo keby 2 ohodnotila ako priemerný a teda ho nemožno
označiť ako tzv. „artový“.

Čo sa týka morálneho posolstva, program nemožno hodnotiť tak, že by toto obsahoval, keďže daný
diel sa neskončil tak, že by záporné postavy boli potrestané. Niektoré scény navyše vykazujú výslovne
nemorálne posolstvo. Nevhodné scény sa tiahli celým programom a tvorili veľkú časť časovej plochy.
Vzhľadom k celkovej dĺžke programu (1 hodina 7 minút vrátania reklamných blokov), je frekvencia
výskytu hodnotiacich kritérií nevhodnosti pre maloletých do 15 a do 18 rokov pomerne vysoká.

Odporca ďalej citoval ustanovenia § 64 ods. 2, 3 zákona číslo 308/2000 Z.z. a uviedol, že navrhovateľ
sa dopustil porušenia ustanovenia § 20 ods. 3 zákona už v minulosti. Uložené sankcie sa pohybovali
v rozpätí od 700 € do 7000 €.

Rada vzala do úvahy závažnosť správneho deliktu, ktorú špecifikovala, ako aj skutočnosť, že zo strany
navrhovateľa sa jednalo o opakované porušenie príslušného ustanovenia zákona, zaoberala sa aj
mierou zavinenia, rozsahom a dosahom vysielania, trvaním a následkami porušenia povinností, ako aj
spôsobom porušenia povinnosti navrhovateľom. Sankciu vo výške 3000 € považovala za primeranú.

II.

Proti uvedenému rozhodnutiu odporcu podal odvolanie - opravný prostriedok navrhovateľ, a to
elektronickou formou s platným elektronickým podpisom právneho zástupcu, dňa 4. januára 2016, t. j.
včas.
Uviedol, že Rada napadnutým rozhodnutím zasiahla do základného práva navrhovateľa na spravodlivé
súdne konanie, súdnu a inú právnu ochranu, slobodu prejavu a šírenie informácií garantované Ústavou
Slovenskej republiky a Dohovorom, a to konkrétne ustanovenia čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 a 2 v
spojení článkom 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj článku 6 ods. 1 a článku 10 ods. 1 a
2 Dohovoru, v spojení s článkom 1 Dohovoru. Tvrdil, že k zásahu a porušeniu práva došlo postupom
Rady, ktorá nevykonala dôkaz, resp. nevyhotovila zápisnice o vykonaní dôkazov, čím postupovala
nezákonne s vplyvom na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, nedostatočne odôvodnila existenciu a
splnenie podmienok proporcionality na možné obmedzenie slobody prejavu a napriek tejto skutočnosti
obmedzila slobodu prejavu navrhovateľa, obmedzenie slobody prejavu nebolo proporcionálne, čím má
rada nesprávne právne vec posúdila.



Navrhovateľ v odvolaní namietal aj zásah do jeho slobodného prejavu v podobe napadnutého
rozhodnutia, ktoré bolo obmedzujúce bez existencie legitímneho dôvodu na takéto obmedzenie.

Navrhovateľ v odôvodnení odvolania namietal, že odporca nevykonal dôkaz, resp. nevyhotovil zápisnice
o vykonaní dôkazu, čo podľa navrhovateľa predstavuje nezákonný postup odporcu s následkom
nezákonného rozhodnutia. Ak z rozhodnutia Rady vyplýva, že rozhodnutie Rady je postavené na
skutočnostiach, ktoré bolo možné zistiť výlučne vykonaním obrazovo-zvukového záznamu, je potom
nevyhnutné, aby z obsahu správneho spisu bolo možné učiniť spoľahlivý záver o tom, že členovia Rady
(každý člen Rady, ktorý hlasoval o uložení sankcie) sa oboznámili s obsahom obrazovo-zvukového
záznamu, t.j. že skutočne vzhliadli obrazovo-zvukový záznam. Vykonanie takéhoto dôkazu je možné
preukázať výlučne len formou zápisnice o vykonaní dôkazu podľa ustanovenia § 22 ods. 1 správneho
poriadku.

Vzhliadnutie obrazovo-zvukového záznamu je štandardný spôsobom, akým členovia Rady môžu získať
priame a nesprostredkované povedomie o skutočnom obsahu odvysielaného spotu. Takýto dôkazný
prostriedok (ohliadku) nie je možné nahradiť analýzou ani prepisom, nakoľko tieto sú až druhotným,
sprostredkovaným náhľadom na vec, navyše nie nestranným.

Podľa navrhovateľa, z administratívneho spisu Rady ani zo zisteného skutkového stavu veci nevyplýva,
že by sa akýkoľvek člen Rady oboznámil s dôkazmi v konaní, a že ak sa aj oboznámil s predmetnými
dôkazmi, tieto neboli vôbec vykonané, tzn. vykonané v súlade so správnym poriadkom a o ich vykonaní
nebola spísaná zápisnica.

Vyhotovenie zápisnice z vykonania dôkazu je podľa navrhovateľa významnou procesnou zárukou,
pretože táto je objektívnym popisom priameho pozorovania, formalizovaným súhrnom, ktorý obsahuje
najmä súhrn formálnych údajov miesta, času a označenia úkonu, identifikáciu prítomných osôb, popis
priebehu predmetného úkonu a ďalšie zákonné požiadavky podľa ustanovení správneho poriadku.

Podľa navrhovateľa, odporca pri vykonávaní dôkazov postupoval v rozpore so správnym poriadkom.
V prípade, ak spis správneho orgánu - Rady, neobsahuje zápisnicu o vykonaní dôkazu (vzhliadnutí
obrazovo-zvukového záznamu) a v odôvodnení napadnutého rozhodnutia Rada opakovane poukazuje
na skutočnosť, že sa so záznamami oboznámila, ide o podstatné porušenie ustanovení o konaní pred
správnym orgánom, ktoré má za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Navrhovateľ v tejto súvislosti poukázal na uznesenie rozšíreného senátu Nejvyššího správního soudu
sp. zn. no 7As/57/2010 - 82 zo dňa 3. 4. 2012, v ktorej sa senát vysporiadal so všetkými aspektami
vykonávania dôkazov v správnom trestaní. V prejednávanej veci nebolo viditeľné, ako bola spravodlivosť
vykonaná, pretože žiaden podklad rozhodnutia nenasvedčuje tomu, že by sa správny orgán oboznámil
s obsahom dôkazov a ich obsah formálne zachytil do zápisnice.

Navrhovateľ ďalej namietal, že odporca nedostatočne odôvodnil existenciu a splnenie podmienok
proporcionality na možné obmedzenie slobody prejavu. V tejto súvislosti navrhovateľ uviedol, že väčšinu
základných práv možno obmedziť v akomkoľvek verejnom zaujme. Sloboda prejavu sa však neradí do
takto spojenej väčšiny. Slobodu prejavu je možné obmedziť len v takom druhu verejných záujmov, ktoré
sa výslovne uvádzajú v čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. To znamená, že obmedzenie slobody
prejavu je zákonné a prípustné len vtedy, keď sa splní formálna podmienka zákona a dve kumulatívne
materiálne podmienky. Ak orgán verejnej moci zasahuje do základného práva navrhovateľa alebo toto
obmedzuje, je na ňom, aby preukázal, že existoval na to legitímny dôvod vychádzajúci z verejných
záujmov vymedzený v článku 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a takýto zásah bol zároveň aj
proporcionálny (nevyhnutný v demokratickej spoločnosti).

Navrhovateľ konštatoval, že test proporcionality je založený na troch krokoch: dostatočne dôležitého
cieľa, testu nevyhnutnosti, testu proporcionality v užšom zmysle. Pri skúmaní prvého kroku, obmedzujúci
zásah síce spĺňa kritérium vhodnosti, pretože smeruje k ochrane mravnosti mládeže, avšak nespĺňa
kritérium racionálnej väzby medzi zásahom a cieľom zásahu, pretože obmedzením slobody prejavu
nie je možné dosiahnuť ochranu mravnosti mládeže. Regulačný charakter televízneho vysielania
stratil na význame s nástupom digitálneho vysielania, ktoré umožňuje neobmedzený počet subjektov
podnikajúcich v televíznom vysielaní a potierajú regulačný charakter vo vzťahu k zasahovaniu do obsahu



vysielania. Mládeži sú prístupné nespočetné zdroje audiovizuálneho obsahu, ktoré môžu ohroziť ich
mravnosť. Vo vzťahu k uvedenému nebol splnený ani test nevyhnutnosti. Ochranu mravnosti mládeže
zo strany štátu je možné vnímať výlučne v rovine povinnosti štátu v oblasti zabezpečenia výchovy
mládeže v rámci vzdelávacieho procesu. Ak štát nijakým spôsobom nezasahuje do výchovy mládeže,
ktorá sa odohráva v súkromí domova, nie je možné obmedzujúci zásah považovať za nevyhnutný.
Podľa jeho názoru, označenie programu grafickým symbolom vhodnosti „12" bolo uplatnené správne.
Ojedinelé odvysielanie vulgarizmu vyplýva z kontextu diela použitého na jeho dotvorenie a nie z dôvodu
samoúčelnosti. Napadnuté rozhodnutie je preto zásahom do slobody prejavu navrhovateľa a predstavuje
nesprávne právne posúdenie veci.

Obmedzenie slobody prejavu na základe napadnutého rozhodnutia, nebolo podľa jeho názoru
proporcionálne a stalo sa nezákonným. Poukázal na závery nálezu Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. II. ÚS 307/2014, ktorý sa vysporiadal s úlohou orgánov štátu vo vzťahu k posudzovaniu
slobody prejavu.

Žiadal Najvyšší súd, aby napadnuté rozhodnutie odporcu zrušil, vec mu vrátil na ďalšie konanie a
súčasne ho zaviazal na náhradu trov konania navrhovateľa.

III.

K podanému opravnému prostriedku sa odporca písomne vyjadril vo svojom podaní zo dňa 15.03.2016,
v úvode ktorého upriamil pozornosť na uplynutie lehoty na podanie opravného prostriedku s poukazom
na pečiatku podateľne Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na prvej strane odvolania (05.01.2016).

V ďalšom texte zrekapituloval priebeh konania pred správnym orgánom, ako aj skutočnosti uvedené
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Zdôraznil, že oznámenie o začatí správneho konania bolo
navrhovateľovi doručené dňa 14.09.2015 a súčasne bol vyzvaný, aby v lehote do 10 dní od doručenia
oznámenia zaslal svoje stanovisko k oznámeniu a súčasne bol upozornený, že pokiaľ svoje práva v
stanovenej lehote nevyužije, Rada môže rozhodnúť vo veci aj bez jeho stanoviska, pokiaľ uzná, že
podklady a dôkazy zhromaždené v správnom konaní sú dostačujúce podľa § 46 správneho poriadku.

Navrhovateľovi bola následne listom č. 4351/2015/0 zaslaná opätovná výzva na vyjadrenie sa v
správnom konaní s poučením, že Rada môže rozhodnúť vo veci aj bez jeho stanoviska, pokiaľ uzná, že
podklady a dôkazy zhromaždené v správnom konaní sú dostačujúce podľa § 46 správneho poriadku.
Opätovná výzva na vyjadrenie sa k predmetnému správnemu konaniu bola navrhovateľovi konania
doručená dňa 05.10.2015, pričom navrhovateľ na výzvy nereagoval.

Rada po získaní všetkých podkladov pre rozhodnutie a oboznámení sa s nimi v danej veci rozhodla
dňa 10.11.2015.

Odporca poukázal na odvolacie dôvody navrhovateľa a uviedol, že s opakujúcou sa námietkou o
nevykonaní dôkazov - ohliadkou záznamov z vysielania programovej služby JOJ a nevyhotovením
zápisnice sa už vysporiadal Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutiami, ktoré špecifikoval.
Podkladmi pre vydanie rozhodnutia sú záznam vysielania programu Keby bolo keby 2, odvysielaného
dňa 27. 05. 2015 v čase o cca 09:53 hod. a prepis/popis skutkového stavu. Odporca pri svojom
rozhodovaní nepoužil žiadne ďalšie podklady, pretože dospel k záveru, že skutkový stav bol dostatočne
a spoľahlivo zistený. Vzhľadom na písomnosť právneho konania ako aj jeho konečný výstup vo
forme písomného rozhodnutia, je nutné obsah záznamov vysielania preniesť do písomnej podoby,
v ktorej je zaznamenaný text a popísané dianie vyskytujúce sa v obrazovej zložke. Navrhovateľ v
rámci správneho konania neuviedol žiadne konkrétne námietky voči podkladom pre rozhodnutie a preto
záznam vysielaného programu a predpis nebol sporný. Sám navrhovateľ nenamietal rozpor medzi
skutkovým stavom popísanom v rozhodnutí a záznamom vysielania.

K poukazu navrhovateľa na judikát Nejvyššího správního soudu odporca uviedol, že je potrebné striktne
rozlišovať medzi Kanceláriou Rady a Radou samotnou, pričom ich činnosť nie je možné zamieňať. Názor
zamestnancov Kancelárie Rady nie je pre členov Rady záväzný a v každom prípade môžu meritórne
rozhodnúť vždy jednotliví členovia Rady. Aj táto námietka navrhovateľa bola už predmetom skúmania
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý ju považoval za nedôvodnú.



V prípade záznamu získaného z nahrávacieho zariadenia Rady sa skúma, či bol skutočne záznam
získaný z vysielania toho - ktorého vysielateľa, Rada sa oboznámi s jeho obsahom, vzhliadne vysielanie,
ktoré je na dátovom nosiči zaznamenané. Tak ako v prípade listiny ani po zhliadnutí záznamu sa
nespisuje zápisnica, pretože je zrejmé, že s jeho obsahom je možné sa oboznámiť len jeho zhliadnutím.
V prípade ohliadky sa jedná o odlišný dôkaz, pretože predmetom ohliadky môžu byť len veci hmotnej
povahy. V danom prípade má hmotnú povahu len dátový nosič, na ktorom je vysielanie zaznamenané.
Fakt, že Rada zhliadne záznam vysielania ešte neznamená, že týmto postupom vykonáva ohliadku,
pretože nie je možné ohliadnuť niečo, čo nemá hmotnú povahu. Tvrdenie, že Rada sa neoboznámila s
obsahom záznamu vysielania je absolútne nepodložené a nezakladá sa na pravde.

Odporca vyjadril nesúhlas s tým, že by pochybil pri posudzovaní naplnenia kritérií podľa čl. 26 ods.
4 Ústavy Slovenskej republiky. Sloboda prejavu nie je bez hraníc a nemá absolútny charakter ak
Ústava Slovenskej republiky stanovuje možnosť obmedzenia slobody prejavu a práva na vyhľadávanie
a šírenie informácií ako ochranu pred zneužitím slobody prejavu na zásah do iných ústavou
garantovaných práv. Požiadavka zaviesť a uplatňovať jednotný systém označovania vychádza z
potreby ochrany maloletého diváka pred obsahom, ktorý by mohol mať negatívny vplyv na jeho
osobnostný vývin a vychádza z potreby ochrany záujmu chráneného ústavou Slovenskej republiky
- mravnosti. V tomto konkrétnom prípade bola sloboda prejavu obmedzená v dôsledku vyvodenia
administratívnoprávnej zodpovednosti za porušenie povinnosti vysielateľa zakotvenej v ustanovení §
20 ods. 3 zákona číslo 308/2000 Z.z., sledujúc legitímny cieľ, ochranu mravnosti. Odporca postup
pri aplikácii jednotlivých krokov trojstupňového testu proporcionality podrobne uviedol v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia. Subjektívne posúdenie vhodnosti alebo nevhodnosti určitých výrazov pre istú
vekovú skupinu obyvateľstva navrhovateľom je irelevantné.

Odporca ďalej uviedol, že nález Ústavného súdu SR, na ktorý poukázal navrhovateľ, nebolo skutkovo
totožný s danou vecou, pretože sa jednalo o príspevok, v ktorom bolo skonštatované porušenie
objektívnosti a nestrannosti z dôvodu neposkytnutia priestoru príspevkom dotknutej strane. Závery
Ústavného súdu SR preto nie je možné vzťahovať na prejednávanú vec.

Námietku navrhovateľa týkajúcu sa rôznorodosti informačných zdrojov, ktoré sú mládeži dostupné v
rovnakej miere, ku ktorým štát neuplatňuje obmedzujúce zásahy uplatňoval aj v inom konaní vedenom
na Najvyššom súde Slovenskej republiky, s ktorou sa súd vysporiadal a vyhodnotil ako nedôvodnú.

Skutočnosť, že navrhovateľ nevidí naliehavú spoločenskú potrebu v uplatňovaní JSO v televíznom
vysielaní neznamená, že táto potreba spoločnosti neexistuje. Zákonodarca považoval potrebu zaviesť a
uplatňovať jednotný systém označovania za dôležitú, a preto túto povinnosť upravil v § 20 ods. 3 zákona
číslo 308/2000 Z.z. a následne osobitným predpisom, vyhláškou číslo 589/2007 Z.z. Rade neprináleží
skúmať toto rozhodnutie zákonodarcu, jej povinnosťou je dohliadať na dodržiavanie zákona. Okolnosť,
že iný členský štát Európskej únie nepovažuje za potrebné uplatňovať systém označovania programov
podľa vekovej vhodnosti, môže súvisieť aj so spôsobom, akým vysielatelia v danej krajine svoje
podnikanie prevádzkujú. Bez ohľadu na okolnosť, že v rámci Slovenskej republiky sú dostupné programy
vysielateľov spadajúcich pod jurisdikciu inej krajiny členského štátu EÚ, ktorí nie sú povinní označovať
svoje vysielanie piktogramom vekovej vhodnosti, nezakladá ústavnoprávnu prekážku uplatňovania
takéhoto systému na vysielanie vysielateľov, spadajúcich pod jurisdikciu Slovenskej republiky. Odporca
záverom uviedol, že je na naplnenie legitímneho cieľa ochrany mravnosti, nevyhnutné obmedzenie
slobody prejavu účastníka konania v podobe vyvodenia administratívnoprávnej zodpovednosti za
porušenie § 20 ods. 3 zákona číslo 308/2000 Z.z.

Na základe uvedených dôvodov navrhol Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby napadnuté
rozhodnutie odporcu potvrdil.

IV.

Podľa ust. § 492 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) účinného od
1.7.2016, konania podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) začaté
predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.



V zmysle § 250l ods. 1, zaradeného do tretej hlavy piatej časti O.s.p., podľa ustanovení tejto hlavy sa
postupuje v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti
neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov.

Predmetom súdneho prieskumu je v tomto prípade odvolaním napadnuté, a teda neprávoplatné
rozhodnutie správneho orgánu, v ktorom začalo súdne konanie dňom doručenia odvolania
navrhovateľa na súd. Odvolanie navrhovateľa bolo súdu doručené elektronicky, formou emailu pod
č. 16010422014762 s platným elektronickým podpisom dňa 4. januára 2016 o 21:19:47 hod., o čom
svedčí záznam v súdnom spise. Doručenie podania bolo následne potvrdené podateľňou súdu na ďalší
pracovný deň. Z uvedeného vyplýva, že odvolanie navrhovateľa voči rozhodnutiu odporcu č. RP/62/2015
zo dňa 10.11.2015, jemu doručené dňa 18.12.2015, bolo podané v lehote podľa § 64 ods. 6 zákona
č. 308/2000 Z.z., dňa 04.01.2016, t.j. najbližší pracovný deň po poslednom dni na podanie opravného
prostriedku, ktorý pripadol na sobotu, 02.01.2016., elektronickou formou podľa § 42 ods. 1 O.s.p., teda
včas.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd vecne príslušný podľa § 246 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v
spojení s § 250l a nasl. a § 64 ods. 5 a 6 zákona č. 308/2000 Z. z., na preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia Rady na základe podaného opravného prostriedku preskúmal napadnuté rozhodnutie a
jemu predchádzajúce správne konanie postupom podľa ustanovení tretej hlavy piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku (§ 246 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 250l a nasl. O.s.p.), v rozsahu
dôvodov uvedených v opravnom prostriedku a po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu
č. 869/SKO/2015, s obsahom rozhodnutia Rady č. RP/62/2015 zo dňa 10.11.2015, ako aj s obsahom
písomných podaní, výsluchom splnomocnených zástupcov účastníkov konania na pojednávaní dospel
k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 O.s.p.).

Podľa § 250l ods. 2 O.s.p. pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie
druhej hlavy s výnimkou § 250a.

Podľa § 4 zákona č. 308/2000 Z.z. Rada je orgánom verejnej správy, ktorého prvoradým poslaním
je presadzovať záujmy verejnosti, pričom dohliada na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich
vysielanie, retransmisiu a poskytovanie audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a vykonáva
štátnu správu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na
požiadanie v rozsahu vymedzenom cit. zákonom.

Podľa § 20 ods. 1 až 4 zákona č. 308/2000 Z.z., vysielateľ je povinný zabezpečiť, aby sa nevysielali
programy alebo iné zložky programovej služby, ktoré môžu narušiť fyzický, psychický alebo morálny
vývin maloletých, najmä také, ktoré obsahujú pornografiu alebo hrubé, neodôvodnené násilie.

Poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie je povinný zabezpečiť, aby audiovizuálna
mediálna služba na požiadanie a všetky jej zložky, ktoré môžu narušiť fyzický, psychický alebo morálny
vývin maloletých, najmä také, ktoré obsahujú pornografiu alebo hrubé, neodôvodnené násilie, boli
sprístupnené iba takým spôsobom, aby maloletí nemohli takúto audiovizuálnu mediálnu službu na
požiadanie a všetky jej zložky za bežných okolností počuť ani vidieť.

Na základe klasifikácie programov podľa vekovej vhodnosti sú vysielateľ televíznej programovej služby
a poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie povinní na ochranu maloletých zaviesť
a uplatňovať jednotný systém označovania ustanovený podľa osobitného predpisu (ďalej len "jednotný
systém označovania" alebo „JSO“).

Na základe klasifikácie programov podľa vekovej vhodnosti sú vysielateľ televíznej programovej služby
a poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie povinní na ochranu maloletých zaviesť a
uplatňovať jednotný systém označovania ustanovený podľa osobitného predpisu.

Podrobnosti o jednotnom systéme označovania a spôsobe jeho uplatňovania upravuje vyhláška č.
589/2007 Z.z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o Jednotnom systéme označovania audiovizuálnych



diel, zvukových záznamov umeleckých výkonov, multimediálnych diel, programov alebo iných zložiek
programovej služby a spôsobe jeho uplatňovania (ďalej aj JSO), ktorá bola vydaná podľa § 12 zákona
č. 343/2007 Z.z. o podmienkach evidencie, verejného šírenia a uchovávania audiovizuálnych diel,
multimediálnych diel a zvukových záznamov umeleckých výkonov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (audiovizuálny zákon) v znení neskorších predpisov.

Podľa § 1 ods. 1 až 3 a 6 JSO, audiovizuálne diela, multimediálne diela, programy poskytované
prostredníctvom audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie a programy alebo iné zložky televíznej
programovej služby sa klasifikujú ako nevhodné a neprístupné pre vekovú skupinu maloletých do 18
rokov, ak obsahujú
a) zobrazenie násilia na živých bytostiach, najmä zobrazenie krutého ubližovania alebo krutej násilnej
smrti človeka bez pocitov ľútosti, zobrazenie týraných osôb alebo zobrazenie prejavov osôb a skupín
s patologickými normami správania,
b) vulgárne vyjadrovanie, vulgárne gestá, obscénne vyjadrovanie alebo obscénne gestá,
c) zobrazenie prejavov neznášanlivosti alebo nenávisti, xenofóbie, rasizmu, náboženskej diskriminácie
a neznášanlivosti, násilia voči etnickým alebo iným menšinám, zobrazenie šikanovania,
d) zobrazenie alebo prezentovanie závislosti, akou je alkoholizmus, fajčenie, drogová alebo hráčska
závislosť formou zábavy alebo zobrazenie používania zbrane ako útočného prostriedku formou zábavy,
e) zobrazenie erotických pomôcok alebo erotických scén, ktoré sú vyrobené výlučne na prezentáciu
erotiky a erotických tém,
f) sexuálne scény alebo sexuálne správanie vrátane promiskuitného správania, ktoré sú prezentované
ako forma zábavy, scény spojené s prejavmi sexuálneho násilia alebo sexuálnymi deviáciami, alebo
g) zobrazenie zámerne vyvolávajúce pocity strachu alebo úzkosti v žánri horor.

Audiovizuálne diela, multimediálne diela, programy poskytované prostredníctvom audiovizuálnej
mediálnej služby na požiadanie a programy alebo iné zložky televíznej programovej služby sa klasifikujú
ako nevhodné pre vekovú skupinu maloletých do 15 rokov, ak obsahujú
a) detailné a naturalistické zobrazenie násilných aktov,
b) týranie zvierat,
c) sexuálne scény, ktoré sú súčasťou dejovej línie,
d) zobrazenie alebo prezentovanie formy závislosti, akou je alkoholizmus, fajčenie, drogová alebo
hráčska závislosť alebo používanie zbrane ako útočného prostriedku, v ktorom sa spôsobom
spracovania niektorá forma závislosti alebo používanie zbrane ako útočného prostriedku schvaľuje,
zľahčuje alebo sa vyzdvihuje do popredia,
e) zobrazenie správania s vysokým rizikom ublíženia na zdraví, pričom toto riziko sa prezentuje ako
atraktívne alebo zábavné a správanie je prezentované bez upozornenia na nebezpečenstvo a možné
následky tohto správania,
f) slovnú agresivitu alebo expresívne vyjadrovanie, alebo
g) vulgárne vyjadrovanie, vulgárne gestá, obscénne vyjadrovanie alebo obscénne gestá, ktoré vzhľadom
na ich kontextuálny výskyt, frekvenciu výskytu, spôsob a formu ich spracovania alebo zobrazenia a
vzhľadom na charakter, druh, umelecké a morálne posolstvo diela alebo programu možno považovať
za primerané vekovej skupine maloletých od 15 rokov.

Audiovizuálne diela, multimediálne diela, programy poskytované prostredníctvom audiovizuálnej
mediálnej služby na požiadanie a programy alebo iné zložky televíznej programovej služby sa klasifikujú
ako nevhodné pre vekovú skupinu maloletých do 12 rokov, ak obsahujú
a) zobrazenie prezentujúce ohrozenie rodiny alebo rodičovských vzťahov, ak je vzhľadom na vek
maloletých a povahu prezentovaného ohrozenia odôvodnený predpoklad neadekvátnej interpretácie
zobrazeného obsahu,
b) zobrazenie reálneho násilia alebo zobrazenie následkov reálneho násilia na živých bytostiach,
zobrazenie následkov živelných pohrôm alebo dopravných nehôd na živých bytostiach,
c) zobrazenie krvi a telesných znetvorení, ktoré nie sú svojou povahou bežné,
d) zobrazenie násilných aktov,
e) zobrazenie následkov násilných aktov,
f) zobrazenie negatívnych príbehov detí, ktoré by odôvodnene mohli vyvolať u detí efekt obete reálneho
sveta,
g) zobrazenie neprirodzených, náhlych a neočakávaných zmien živých bytostí alebo zobrazenie
paranormálnych alebo iných mimovnemových javov,



h) zobrazenie nahoty, ktoré nie je bežné v rodinnom prostredí a na verejnosti a ktoré by mohlo
vyprovokovať záujem o sexuálne vzťahy a predčasné prebudenie sexuálnych pudov maloletých detí,
i) zobrazenie milostných scén bez zobrazenia nahoty, ktoré sú súčasťou dejovej línie,
j) zobrazenie správania s rizikom ublíženia na zdraví, ak nie je riziko ublíženia na zdraví dostatočne
zreteľné, zobrazenie rizikových športových disciplín alebo fantazijných predstáv o nadľudských
hrdinských výkonoch človeka mimo reálneho sveta, ktorých neadekvátna interpretácia vzhľadom na vek
môže vyvolať u maloletých efekt napodobňovania, alebo
k) slovnú agresivitu alebo expresívne vyjadrovanie, ktoré vzhľadom na ich kontextuálny výskyt,
frekvenciu výskytu, spôsob a formu ich spracovania alebo zobrazenia a vzhľadom na charakter, druh,
umelecké a morálne posolstvo diela alebo programu možno považovať za primerané vekovej skupine
maloletých od 12 rokov.

Obsah každého audiovizuálneho diela, multimediálneho diela, programu poskytovaného
prostredníctvom audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie, programu alebo inej zložky televíznej
programovej služby sa klasifikuje samostatne; to neplatí pre zložku televíznej programovej služby, ktorá
je určená na získanie a udržanie pozornosti verejnosti na vlastné vysielanie a programy (ďalej len
„upútavka“). Obsah každej časti seriálu, série alebo cyklu sa klasifikuje osobitne.

Podľa § 4 ods. 1 JSO, programy alebo iné zložky programovej služby klasifikované ako nevhodné a
neprístupné pre vekovú skupinu maloletých do 18 rokov sa zaraďujú do vysielania medzi 22,00 a 06,00
hodinou.

Podľa § 4 ods. 2 JSO, programy alebo iné zložky programovej služby klasifikované ako nevhodné pre
vekovú skupinu maloletých do 15 rokov alebo ako vhodné pre vekovú skupinu maloletých od 15 rokov
sa zaraďujú do vysielania medzi 20,00 a 06,00 hodinou.

Z ustanovenia § 5 ods. 1 JSO vyplýva, že v programovej ponuke vo vysielaní televíznej programovej
služby zverejňovanej prostredníctvom oznámenia o vlastnom programe vo forme textových informácií
alebo prostredníctvom teletextu sa k nevhodným alebo nevhodným a neprístupným programom pre
maloletých uvedie aj príslušný grafický symbol jednotného systému označovania.

Podľa § 6 ods. 5 JSO je vysielateľ povinný označovať programy alebo iné zložky televíznej programovej
služby grafickým symbolom vekovej vhodnosti po celý čas vysielania týchto programov alebo iných
zložiek programovej služby.

Podľa § 64 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom alebo
osobitnými predpismi Rada ukladá tieto sankcie:
a) upozornenie na porušenie zákona,
b) odvysielanie oznamu o porušení zákona,
c) pozastavenie vysielania alebo poskytovania programu alebo jeho časti,
d) pokutu,
e) odňatie licencie za závažné porušenie povinnosti.

Podľa § 64 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z. sankciu podľa odseku 1 písm. d/ Rada uloží, ak
vysielateľ, prevádzkovateľ retransmisie, poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie
alebo právnická osoba alebo fyzická osoba podľa § 2 ods. 3 a 4 aj napriek písomnému upozorneniu
rady opakovane porušila povinnosť.

Podľa § 64 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. pokutu Rada určí podľa závažnosti veci, spôsobu, trvania
a následkov porušenia povinnosti, miery zavinenia a s prihliadnutím na rozsah a dosah vysielania,
poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a retransmisie, získané bezdôvodné
obohatenie a sankciu, ktorú už prípadne uložil samoregulačný orgán pre oblasť upravenú týmto zákonom
v rámci vlastného samoregulačného systému.

Podľa § 67 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. Rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej programovej
služby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 663 € do 66 387 € a vysielateľovi rozhlasovej
programovej služby od 99 € do 19 916 €, ak
a) porušil územný rozsah vysielania,



b) neposkytol vysielací čas v naliehavom verejnom záujme [§ 16 ods. 3 písm. j)],
c) nezabezpečil klasifikáciu a označenie programov alebo iných zložiek programovej služby (§ 20 ods.
4) alebo nezabezpečil časové zaradenie programov alebo iných zložiek programovej služby v súlade s
podmienkami ustanovenými osobitným predpisom (§ 20 ods. 5),
d) porušil podmienky na vysielanie sponzorovaných programov a sponzorovanej programovej služby,
e) vysiela programy a ostatné zložky programovej služby, ktorých obsah je v rozpore s povinnosťou
podľa § 16 ods. 2 písm. c),
f) porušil podmienky na umiestňovanie produktov (§ 39a).

Podľa § 71 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis
o správnom konaní okrem ustanovení § 23 v časti nesprístupnenia zápisníc o hlasovaní a § 49, 53, 54,
56 až 68 zákona o správnom konaní.

Podľa § 3 ods. 1 Správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými
právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a
právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.

Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.

Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.

Podľa čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí
dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať
názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez
ohľadu na hranice.

Podľa čl. 10 ods. 2 Dohovoru výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže
podliehať takým formalitám, podmienkam obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a
ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti,
predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv
iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.

Podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy SR: „Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť
zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných,
bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti“.

Z čl. 26 ods. 4 Ústavy SR vyplýva, že slobodu prejavu účastníka konania možno obmedziť len zákonom
a ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné okrem iného na ochranu práv a slobôd iných.

Úlohou senátu najvyššieho súdu v posudzovanej veci bolo postupom podľa ustanovení tretej hlavy piatej
časti O.s.p. preskúmať zákonnosť postupu a napadnutého rozhodnutia odporcu, ktorým rozhodol, že
navrhovateľ porušil povinnosť ustanovenú v § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. tým, že v napadnutom
rozhodnutí v uvedených dňoch a časoch na programovej službe JOJ odvysielal:
- dňa 27. 5. 2015 v čase o cca 09:53 hod. program Keby bolo keby 2, ktorý označil ako nevhodný
pre maloletých divákov do 12 rokov a ktorý obsahoval scény, ktoré naplnili hodnotiace kritéria podľa
ustanovenia § 1 ods. 1 písm. b) "vulgárne vyjadrovanie, obscénne vyjadrovanie", podľa ustanovenia
§ 1 ods. 2 písm. f) "expresívne vyjadrovanie“ a podľa § 1 ods. 2 písm. g) "vulgárne vyjadrovanie,
obscénne vyjadrovanie, ktoré vzhľadom na ich kontextuálny výskyt, frekvenciu výskytu, spôsob a formu
ich spracovania alebo zobrazenia a vzhľadom na charakter, druh, umelecké a morálne posolstvo
diela alebo programu, možno považovať za primerané vekovej skupine maloletých od 15 rokov",



ktoré s prihliadnutím na § 1 ods. 5 Jednotného systému označovania podmieňujú jeho klasifikáciu
ako nevhodného pre maloletých divákov do 15 rokov, čím účastník konania jeho klasifikovaním
ako nevhodného pre vekovú skupinu maloletých do 12 rokov, nesprávne uplatnil Jednotný systém
označovania, za čo mu uložil podľa § 64 ods. 1 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z.z. sankciu - pokutu určenú
podľa § 67 ods. 3 písm. c) zákona č. 308/2000 Z.z. vo výške 3.000 €.

Porovnaním opravného prostriedku a obsahu administratívneho spisu najvyšší súd zistil, že skutkový
stav medzi účastníkmi nie je sporný. Navrhovateľ nepoprel, že v dňoch a v čase uvedenom v rozhodnutí,
odvysielal v rámci programovej služby JOJ v rozhodnutí uvedený program s popísaným obsahom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní posudzoval, či postup odporcu v správnom konaní bol
v súlade so zákonom, či navrhovateľ odvysielaním uvedeného programu s daným obsahom, porušil
zákonné ustanovenia špecifikované odporcom v rozhodnutí a či bola sankcia uložená v súlade so
zákonom.

V danej súvislosti najvyšší súd dáva do pozornosti, že súd v procese súdneho prieskumu podľa
ustanovení piatej časti Občianskeho súdneho poriadku upravujúcej správne súdnictvo nie je súdom
skutkovým. Jeho úlohou pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu na
základe odvolania účastníka správneho konania, podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku (§ 250l a nasl. O.s.p.) je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil
dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v
súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi
predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo
vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia
správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu
napadnutého rozhodnutia.

V preskúmavanej veci najvyšší súd dospel k záveru, že odporca v predmetnej veci náležite postupoval
v zmysle citovaných právnych noriem, vo veci si zadovážil dostatok skutkových okolností relevantných
pre vydanie rozhodnutia, zistil skutočný stav veci, v konaní postupoval v súčinnosti s navrhovateľom
ako s účastníkom konania a nedopustil sa takej vady, ktorá by mala za následok nezákonnosť jeho
rozhodnutia.

Z obsahu administratívneho spisu najvyšší súd v danej veci mal preukázané, že Oznámením o začatí
správneho konania zo dňa 25.08.2015 Rada oznámila navrhovateľovi, že voči nemu začína správne
konanie vo veci možného porušenia § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. v súvislosti s opísaným
priebehom vysielania a súčasne ho vyzval, aby k predmetu správneho konania zaslal svoje stanovisko,
prípadne navrhol dôkazy v súlade s § 32 ods. 2 a 3 v nadväznosti na § 33 ods. 1 a § 34 ods. 3 Správneho
poriadku najneskôr do 10 dní odo dňa doručenia tohto oznámenia, a v tejto lehote sa tiež vyjadril k
podkladom pre rozhodnutie v správnom konaní, ktorými sú záznam z vysielania programovej služby JOJ
zo dňa 27.05.2015 v čase o cca 09:53 hod., kedy odvysielal program Keby bolo keby 2, ktorý označil ako
nevhodný pre maloletých divákov do 12 rokov, čím mohlo dôjsť k nesprávnemu uplatneniu Jednotného
systému označovania.

Navrhovateľ sa v určenej lehote nevyjadril a neučinil tak ani na opätovnú výzvu zo dňa 28.09.2015. V
oboch výzvach odporca poučil navrhovateľa, že pokiaľ svoje práva v stanovenej lehote nevyužije, Rada
môže rozhodnúť vo veci aj bez jeho stanoviska, pokiaľ uzná, že podklady a dôkazy zhromaždené v
správnom konaní sú dostačujúce podľa § 46 Správneho poriadku.

Najvyšší súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že námietku týkajúca sa pochybenia v súvislosti s
priebehom dokazovania, navrhovateľ vzniesol až v opravnom prostriedku, v priebehu celého správneho
konania ostal nečinným, na dve výzvy o vyjadrenie sa k veci samej v konaní žiadnym spôsobom
nereagoval, k veci samej sa nevyjadril, nenavrhol a ani nepredložil žiaden dôkaz, ktorým by spochybnil
postup žalovaného správneho orgánu. Pokiaľ teda navrhovateľ ako obvinený z porušenia právnej
povinnosti, po tom ako sa dozvedel o začatí správneho konania vo veci porušenia právnej povinnosti,
majúc nielen právo, ale i povinnosť navrhnúť mu známe dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, a preto ak
svoje právo na súčinnosť v správnom konaní nevyužil, vystavil sa v konaní riziku neunesenia dôkazného
bremena na preukázanie pravdivosti svojich následných tvrdení.



Vo vzťahu k námietke navrhovateľa, že v konaní nebola vyhotovená zápisnica najvyšší súd konštatuje,
že v právnej úprave § 22 správneho poriadku zákonodarca ustanovuje, že správny orgán spisuje
zápisnicu pri ústnom podaní, pri dôležitom úkone v konaní, pri ústnom pojednávaní a ak vo veci koná
a rozhoduje kolektívny správny orgán pri hlasovaní. Z gramatického výkladu uvedenej právnej normy
je zrejmé, že je na zvážení správneho orgánu, ktoré úkony v konaní bude považovať za dôležité, a to
podľa okolností danej veci, čo vyplýva z dikcie zákonom stanoveného „najmä“. Zápisnica predstavuje
písomný záznam o vykonanom procesnom úkone, resp. konaní, o jeho výsledkoch, ktorý vyhotovuje
zamestnanec správneho orgánu. Dôležitosť zápisnice spočíva v tom, že má dôkaznú moc verejnej listiny
(§ 37), pričom zápisnica je len jeden z možných dôkazov v správnom konaní (§ 34 ods. 2), a preto nemá
vyššiu dôkaznú hodnotu než iné dôkazy a správny orgán je povinný ju hodnotiť v súlade s § 34 ods. 5.

V danej súvislosti najvyšší súd opätovne poukazuje na to, že zo skutkových zistení je zrejmé, že
navrhovateľ v danej veci nepodal žiadne stanovisko a teda nevzniesol ani námietku, v ktorej by vyjadril
pochybnosti k podkladom pre vydanie rozhodnutia, uvedených v oznámení o začatí správneho konania
- záznam z vysielania a prepis/popis skutkového stavu tvoriaceho prílohu oznámenia a nenavrhoval
vykonanie žiadneho dôkazu a nevyjadril ani pochybnosti o tom, že by odporca v predmetnom konaní
postupoval len z prepisu/popisu vypracovaného kanceláriou Rady bez bezprostredného vzhliadnutia
odvysielaného programu. Uvedenú námietku navrhovateľ vzniesol až v opravnom prostriedku proti
rozhodnutiu Rady. Rada sa k uvedenej námietke navrhovateľa vyjadrila v písomnom vyjadrení k
opravnému prostriedku tak, že uviedla, že z povahy podkladu pre rozhodnutie - záznamu z vysielania,
je zrejmé, že je možné sa s ním oboznámiť len jeho zhliadnutím a spochybnenie sledovania programu,
ktorého obsah je predmetom správneho konania členmi Rady, nemá racionálny základ a uvedené
námietky zo strany navrhovateľky sú len nepodloženými tvrdeniami, ktoré sú navyše aj zavádzajúce.
Poukázala na právny názor najvyššieho súdu vyslovený v obdobných veciach.

Z predloženej Zápisnice o hlasovaní odporkyne zo dňa 10.11.2015 najvyšší súd zistil, že predmetom
konania bolo monitorovanie vysielania programovej služby JOJ dňa 27.05.2015 v čase cca o 09:53 hod.,
kedy bol odvysielaný program Keby bolo keby 2, ktorý bol označený ako nevhodný pred maloletých
divákov do 12 rokov a ktorý obsahoval scény, ktoré naplnili hodnotiace kritériá podľa § 1 ods. 1
písm. b/, „vulgárne vyjadrovanie“, „obscénne vyjadrovanie“, podľa ustanovenia § 1 ods. 2 písm. f/
„expresívne vyjadrovanie“, a podľa § 1 ods. 2 písm. g) „vulgárne vyjadrovanie“, „obscénne vyjadrovanie“,
ktoré vzhľadom na ich kontextuálny výskyt, frekvenciu výskytu, spôsob a formu ich spracovania alebo
zobrazenia a vzhľadom na charakter, druh, umelecké a morálne posolstvo diela alebo programu, možno
považovať za primerané vekovej skupine maloletých od 15 rokov, ktoré s prihliadnutím na § 1 ods. 5
JSO podmieňujú jeho klasifikáciu ako nevhodného pre maloletých divákov do 15 rokov, čím účastník
správneho konania jeho klasifikovaním ako nevhodného pre vekovú skupinu maloletých do 12 rokov
nesprávne uplatnil JSO.

Prítomní deviati členovia Rady hlasovali za to, že v posudzovanom prípade došlo k porušeniu povinnosti
ustanovenej v § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. Navrhovateľ nepredložil žiadny dôkaz, ktorým by
spochybnil, že by sa jednotliví členovia Rady pred hlasovaním neoboznámili s obsahom predmetného
vysielania. Aj keď Zápisnica o hlasovaní zo dňa 10.11.2015 neobsahuje uvedenie ani opis spôsobu
vzhliadnutia predmetného záznamu, z ostatných okolností vyplýva, že jednotliví členovia Rady sa s
obsahom záznamu oboznámili, čo potvrdili svojimi podpismi. V priebehu konania navrhovateľ spôsob
vykonania dokazovania správnym orgánom nenamietal.

Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku, je správny orgán povinný zistiť skutočný stav veci a podľa § 33
ods. 1, 2 postupovať v konaní v súčinnosti s účastníkom konania. Účastník správneho konania má právo
na súčinnosť v právnom konaní v zmysle § 33 ods. 1 správneho poriadku a súčasne je v zmysle § 34
ods. 3 správneho poriadku povinný navrhnúť dôkazy jemu známe na podporu svojich tvrdení. Uvedená
právna úprava prenáša dôkazné bremeno aj na účastníka správneho konania. Vzhľadom k uvedenému,
ak navrhovateľ v opravnom prostriedku sa bránil najmä tým, že Rada v správnom konaní pochybila, keď
o zhliadnutí záznamu vysielania nevyhotovila zápisnicu, nenamietajúc zistenia preukazujúce porušenie
právnej povinnosti, samotná táto skutočnosť nemohla mať za následok nezákonnosť rozhodnutia v danej
veci.



Najvyšší súd preto dospel k záveru, že nevyhotovenie zápisnice, resp. iného záznamu Radou o
oboznámení sa so záznamom z predmetného vysielania, v danom prípade nie je možné považovať za
takú vadu konania, ktorá by mala za následok nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia v zmysle §
250i ods. 3 O.s.p. Uvedený právny názor zodpovedá právnemu názoru prezentovanom už vo viacerých
rozhodnutiach najvyššieho súdu, napr. aj sp. zn. 6Sž/21/2012, 4Sž/1/2016, príp. Ústavného súdu SR
sp. zn. I. ÚS 4/2015-11.

Najvyšší súd dáva do pozornosti, že médiá majú v čoraz väčšom rozsahu vplyv na psychický a morálny
vývin maloletých. Odvysielanie programu, v ktorom sú obsiahnuté vulgárne, expresívne a obscénne
výrazy ako súčasť bežnej komunikácie, ako tomu bolo v prípade odvysielaného programu, môže
mať negatívny vplyv na maloletého diváka. V rozhodnutí popísané scény, intenzita vulgárnych, čo
obscénnych vyjadrení sú spôsobilé negatívne ovplyvniť maloletého diváka a to prenášaním takéhoto
vyjadrovania do bežného života, čo nie je žiadúci jav a nezodpovedá potrebe pozitívneho vplyvu na
správanie sa detí, ktoré si nemusia pod vplyvom takéhoto vysielania uvedomiť, že takéto slovné prejavy
nezodpovedajú bežnej, slušnej komunikácii. Aj z tohto dôvodu je nevyhnutné, aby programy s takýmto
obsahom boli označené príslušným piktogramom, v súlade s ustanoveniami vyhlášky a zákona č.
308/2000 Z.z. tak, aby bola v čo najvyššej možnej miere zabezpečená ochrana maloletého diváka.

Najvyšší súd vo vzťahu k ďalšej námietke navrhovateľa, ktorou namietal porušenie jeho práva na slobodu
prejavu, ktorá je zakotvená v Ústave SR a tiež v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, dáva do pozornosti právnu úpravu ustanovenú v Ústave Slovenskej republiky a v Dohovore.

Podľa čl. 26 ods. 1 až 4 Ústavy Slovenskej republiky sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako
aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie
tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na
povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.
Cenzúra sa zakazuje.
Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia
v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného
poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

Sloboda prejavu je jedným z hlavných základov demokratickej spoločnosti, jednou z prvoradých
podmienok jej pokroku a rozvoja každého jednotlivca, zahŕňa však nielen slobodu názoru a prijímania a
rozširovania informácii a myšlienok, ale obsahuje aj povinnosť a zodpovednosť. Právo slobody prejavu
patrí medzi základné politické práva v právnom poriadku každej demokratickej spoločnosti a v právnom
poriadku Slovenskej republiky je zakotvené v čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky. V zmysle čl. 7 ods.
5 Ústavy Slovenskej republiky Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd (oznámenie Federálneho
ministerstva zahraničných vecí č. 209/1992 Zb.) je pre orgány verejnej moci pri výkone činnosti v rozsahu
ich kompetencie záväzným právnym predpisom, majúcim prednosť pred zákonom. Dohovor slobodu
prejavu a informácií ustanovuje v čl. 10.

Podľa čl. 10 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na
slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo
myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom,
aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám,
podmienkam obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v
demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania
nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu
úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.

Z uvedenej právnej úpravy zakotvenej v Ústave Slovenskej republiky, ako aj v Dohovore vyplýva, že
je v právomoci štátu zákonom ustanoviť také právne prostriedky, ktorými môže obmedziť právo na
slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti
nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných (čl. 26 ods. 2 Ústavy SR), bezpečnosť štátu, verejného



poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti,
predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv
iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci (čl.
10 ods. 2 Dohovoru).

V právnom poriadku Slovenskej republike zákonodarca výkon týchto slobôd obmedzuje vo viacerých
zákonoch sledujúc cieľ ochrany pred zneužitím týchto slobôd, keďže ich výkon zahŕňa aj povinnosti a
aj zodpovednosť. Takáto právna úprava z dôvodov vyššie uvedených je ustanovená aj v zákone č.
308/2000 Z. z., pričom rozsah „nevyhnutnosti“ v demokratickej spoločnosti sa musí posudzovať ad hoc
s legitímnym cieľom, čo vyplýva aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva.

Z vyššie citovaného ustanovenia Ústavy SR vyplýva, že slobodu prejavu je možné obmedziť na základe
kumulatívneho splnenia troch podmienok, a to:
- obmedzenie vyplýva zo zákona = podmienka legality,
- musí byť nevyhnutné v demokratickej spoločnosti = podmienka proporcionality,
- a sleduje legitímny cieľ = podmienka legitimity.

Čo sa týka podmienky legality a legitimity, tak v tomto prípade sa súd stotožňuje s názorom odporcu
uvedeným v jeho rozhodnutí, že obe tieto podmienky boli naplnené. Podmienka legality vychádza z ust.
§ 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. Podmienka legitimity je tiež splnená, nakoľko ustanovenia zákona
č. 308/2000 Z.z. a vyhlášky vychádzajú z potreby ochrany maloletého diváka pred obsahom, ktorý by
mohol mať negatívny vplyv na jeho osobnostný vývin, a teda vychádza z potreby ochrany verejného
záujmu chráneného Ústavou SR - ochrana mravnosti maloletých. Najvyšší súd konštatuje, že právo na
slobodu prejavu bolo obmedzené na základe zákona č. 308/2000 Z.z., ktorý zakotvuje potrebu ochrany
maloletého diváka pred obsahom, ktorý by mohol mať negatívny vplyv na jeho osobnostný vývin, čím
sa napĺňa požiadavka legality a legitimity.

Proporcionalitu je možné vnímať v dvoch rovinách. Prvou je obmedzenie slobody prejavu zakotvením
určitých konkrétnych povinností všeobecne záväzným právnym predpisom, v našom prípade ust. § 20
ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. Zákonodarca tu využil svoje ústavné splnomocnenie formulované v čl. 26
ods. 4 Ústavy SR na zakotvenie určitého obmedzenia voči slobode prejavu. Avšak samotné skúmanie
tejto roviny, ako aj vhodnosť tohto ustanovenia, už neprináleží odporcovi ale zákonodarcovi. Samotná
aplikácia § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z., t.j. subsumácia tohto ustanovenia na konkrétny prípad,
je už druhá rovina podmienky proporcionality a v tejto rovine je už odporca oprávnený a povinný konať
v súlade so zákonom č. 308/2000 Z.z.

V danom prípade, odporca po posúdení nevhodných obsahov v diele podľa § 1 ods. 5 vyhlášky dospel
k záveru, že program Keby bolo keby 2, mal byť klasifikovaný ako nevhodný pre maloletých do 15
rokov a tento program nemal byť klasifikovaný ako program nevhodný pre vekovú skupinu maloletých
do 12 rokov, ako to urobil vysielateľ. Pri posúdení kritéria proporcionality je potrebné brať ohľad na cieľ
uvedený v čl. 26 ods. 4 Ústavy SR, čo je ochrana psychického a morálneho vývinu maloletých a to
takým vhodným opatrením, aby došlo k naplneniu uvedeného cieľa. Sankcionovanie navrhovateľa zo
strany odporcu za porušenie povinnosti uvedenej v § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. odvysielaním
predmetného programu, ktorý obsahoval vulgárne, obscénne a expresívne vyjadrovanie v kontexte s
frekvenciou výskytu, spôsob a formu ich spracovania alebo zobrazenia a vzhľadom na charakter, druh,
umelecké a morálne posolstvo diela alebo programu, možno považovať za primerané vekovej skupine
maloletých od 15 rokov. Na základe vyššie uvedeného došlo aj k splneniu podmienky proporcionality.

Vzhľadom k uvedenému, najvyšší súd považoval za nedôvodnú námietku navrhovateľa, že Rada
aplikáciou právnej normy § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. zasiahla do jeho základného práva na
slobodu prejavu. Právo na slobodu prejavu nie je absolútne. Článok 26 ods. 4 Ústavy SR, ako aj čl.
10 ods. 2 Dohovoru umožňuje obmedzenie tohto práva na základe zákona, ktorým v tomto prípade
je právna úprava ustanovená v § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z., sledujúc práva iných, a to v
danom prípade ochranu maloletých divákov pred sledovaním nevhodných programov pre danú vekovú
kategóriu, a preto podmienka legitimity je nepochybne naplnená.

Vychádzajúc z uvedeného a zo skutkových zistení danej veci najvyšší súd zastáva názor, že Rada pri
aplikácii právnej normy § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. postupovala v súlade so zákonom, ako aj v



súlade s ústavou a s judikatúrou ESĽP, keďže právna úprava v uvedenej právnej norme je formulovaná
dostatočne presne tak, že je z nej zjavná povinnosť zákonodarcom uložená, právne záväzná tak pre
vysielateľov ako aj pre žalovaný správny orgán, a preto tvrdenia navrhovateľky považoval za účelové
a ničím nepodložené.

Z uvedených dôvodov najvyšší súd dospel k záveru, že Rada postupovala a rozhodla v súlade so
zákonom, keď v dôsledku naplnenia legitímneho cieľa ochrany mravnosti pri odvysielaní programu
Keby bolo keby 2, dňa 27.05.2015 v čase o cca 09:53 hod. v rámci programovej služby JOJ
vyvodila administratívnu zodpovednosť navrhovateľa ako vysielateľa, keďže pri klasifikovaní programu
nevhodného pre vekovú hranicu maloletých do 12 rokov nesprávne uplatnil Jednotný systém
označovania.

Rada sa pri uplatňovaní ustanovenia § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. riadi jednotlivými klasifikačnými
kritériami JSO, na základe ktorých posudzuje jednotlivý program tak, ako tomu bolo aj v danom
posudzovanom prípade. Súd sa nemohol stotožniť s argumentáciou navrhovateľa, podľa ktorej sa
skupiny maloletých od 12 do 15 rokov veku, v bežnom živote stretávajú s vulgárnymi a expresívnymi
výrazmi a spôsob spracovania programu bol primeraný tejto vekovej skupine. Odporca dostatočným
spôsobom odôvodnil nevhodnosť vysielaného obsahu a jeho scén pre vekovú skupinu maloletých
od 12 rokov, riadiac sa aj zákonnou úpravou v rámci uplatňovania JSO. Zavedenie Jednotného
systému označovania, ktoré je zavedené osobitným predpisom, je zakotvené v ustanoveniach zákona
č. 308/2000 Z. z. a vychádza práve z potreby ochrany maloletých divákov pred obsahom, ktorý by mohol
mať negatívny vplyv na ich osobnostný vývin, a preto vychádza z potreby ochrany záujmu mravnosti
chráneného Ústavou SR.

Okolnosť, že programy obsahujúce vulgárne a obscénne vyjadrovania a scény, môžu maloletí do 15
rokov vzhliadnuť aj prostredníctvom iných verejne prístupných médií, napr. prostredníctvom internetu
a pod., nie je pre posúdenie povinnosti žalobcu podľa zákona č. 308/2000 Z.z. ako vysielateľa a
prevádzkovateľa retransmisie, v danej veci relevantná.

Najvyšší súd z uvedených dôvodov nepovažoval námietky navrhovateľa, uvedené v jeho odvolaní proti
rozhodnutiu žalovaného správneho orgánu - Rady, za dôvodné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní zákonnosti rozhodnutia Rady č. RP/62/2015 zo dňa
10.11.2015 a postupu mu predchádzajúceho v medziach namietaných dôvodov uvedených v opravnom
prostriedku navrhovateľa, vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu a
z právnej úvahy uvedenej vyššie, dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie a postup Rady je v súlade
so zákonom, a preto uvedené rozhodnutie podľa § 250q ods. 2 O.s.p. potvrdil ako vecne správne a
zákonné.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 246c ods. 1 a § 250k ods. 1 O.s.p. Navrhovateľovi nepriznal
náhradu trov tohto konania, pretože v tomto konaní nebol úspešný.

O povinnosti navrhovateľa zaplatiť súdny poplatok za podaný opravný prostriedok vo výške 500 €
rozhodol súd podľa § 2 ods. 4 veta druhá (v znení účinnom do 30.06.2016) zákona č. 71/1992 Zb. o
súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, z dikcie ktorého
vyplýva, že poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti rozhodnutiu správneho orgánu
a v konaní nebol úspešný, v spojení s ust. § 18f (v znení účinnom od 01.07.2016). Výška poplatku
bola určená podľa položky č. 10 písm. g/ Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č.
71/1992 Zb.

Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.
mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.