Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 21CoE/349/2012 z 29. 4. 2013 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trnava z 29. apríla 2013, sp. zn. 21CoE/349/2012, ECLI:SK:KSTT:2013:2712200924.1 Krajský súd Trnava | 21CoE/349/2012 | ECLI:SK:KSTT:2013:2712200924.1 | 2013-04-29 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 53 OZ, § 44 EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/e7ebcc5c-e349-467a-9533-bd22636f49a4 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2013:2712200924.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21CoE/349/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2712200924
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Božena Husárová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2712200924.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave, v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS, s.r.o., so sídlom Hattalova 12/C,
831 03 Bratislava, IČO: 45 869 464, právne zastúpený: Advokátska kancelária Máčaj a Novák, s.r.o.,
so sídlom, Karpatská 18, 831 03 Bratislava, proti povinnému: I. T., rod. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom C.
T. č. XXX/XX, XXX XX R., vedenej u súdneho exekútora JUDr. Miroslava Šupu, Exekútorský úrad so
sídlom Kmeťkova 30, 949 01 Nitra, o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Skalica č.k. 5Er/163/2012-16 zo
dňa 13.02.2012 t a k t o

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor žiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe
exekučného titulu - rozhodcovský rozsudok sp. zn. IBB0310096 zo dňa 13.5.2011, ktorý vydal Stály
rozhodcovský súd zriadený pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., so sídlom
Trnavská cesta 7, 831 04 Bratislava. Predmetným rozhodcovským rozsudkom bol povinný zaviazaný
zaplatiť oprávnenému sumu 1.538,23 eur, úrok vo výške 23% ročne zo sumy 1.538,23 eur od 2.2.2010
do zaplatenia istiny, úrok z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 1.538,23 eur od 2.2.2010 do
zaplatenia istiny, sumu dlžných úrokov a úrokov z omeškania vyčíslenú ku dňu splatnosti úveru vo
výške 108,14 eur, sumu dlžných úrokov a úrokov z omeškania vyčíslenú odo dňa nasledujúceho po dni
predčasnej splatnosti do dňa 1.2.2010 vo výške 466,10 eur, sumu dlžných poplatkov vo výške 3,32
eur, náhradu poplatku za rozhodcovské konanie vo výške 84,63 eur do troch dní odo dňa právoplatnosti
tohto rozsudku.

Súd prvého stupňa napadnuté uznesenie právne odôvodnil ustanoveniami § 44 ods. 2 zákona č.
233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), § 53 ods. 1 a 5, § 54
ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom do 31.12.2007), čl. 2 písm. a), čl. 3 ods. 1 a 3, čl.
6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že súd prvého stupňa skúmaním priložených listín zistil,
že právny predchodca oprávneného Poštová banka, a.s. a povinný uzavreli dňa 25.9.2007 Zmluvu o
úvere č. 7093460607 v spojení s Obchodnými podmienkami pre úver.

Obchodná spoločnosť Poštová banka, a.s., so sídlom Prievozská 2/B, 821 09 Bratislava, IČO: 31340890
ako postupca uzatvorila dňa 15.12.2010 Zmluvu o postúpení pohľadávok vyplývajúcich z bankových
produktov so spoločnosťou BOSSNUT INVESTMENTS LIMITED 8 Gregory Afxentiou, EL.PA Livadiotis,
3rd Floor Office 306, 6023 Larnaca, Cyprus, ako postupníkom, na základe ktorej bola pohľadávka
voči povinnému zo Zmluvy o úvere č. 7093460607 postúpená so všetkými právami a povinnosťami s
ňou spojenými na nového veriteľa. Dňa 24.02.2011 uzatvorila spoločnosť BOSSNUT INVESTMENTS
LIMITED 8 Gregory Afxentiou, EL.PA Livadiotis, 3rd Floor Office 306, 6023 Larnaca, Cyprus ako



postupca Zmluvu o postúpení pohľadávok so spoločnosťou PRO CIVITAS s.r.o. so sídlom Hattalova 12/
C, 931 03 Bratislava, IČO: 45869464 ako postupníkom.

Súd prvého stupňa preskúmaním predmetnej zmluvy a Obchodných podmienok zistil, že v čl. 3
bode 6 Zmluvy je obsiahnutá rozhodcovská doložka v zmysle ktorej všetky spory, ktoré vzniknú zo
zmluvy, budú rozhodované pred Stálym rozhodcovským súdom pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA
A MEDIAČNÁ, a.s.. Obdobná rozhodcovská doložka je obsiahnutá v Obchodných podmienkach v čl. 11
Prechodné a záverečné ustanovenia, bod 11.2.V obidvoch prípadoch je rozhodcovská doložka súčasťou
predtlačeného formulára, čiže sa nedá považovať za individuálne dojednanú.

Nakoľko súd prvého stupňa posúdil predmetnú zmluvu medzi účastníkmi konania ako spotrebiteľskú,
podrobil súdnej kontrole rozhodcovskú doložku a zisťoval, či rozhodcovská doložka nie je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou spotrebiteľskej zmluvy, teda či rozhodcovská doložka začlenená medzi
podmienky štandardnej (formulárovej) zmluvy nespôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach
v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany.

Súd prvého stupňa posúdil predmetnú rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú zmluvnú podmienku,
nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa, tým že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu, tým že určuje
konkrétny rozhodcovský súd a miesto rozhodcovského konania. Dodávateľ na základe tejto doložky
môže predložiť vec na prejednanie rozhodcovskému súdu a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný.
Keďže došlo k výberu rozhodcovského súdu žalujúcim dodávateľom, spotrebiteľ bol nútený podrobiť
sa rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na
výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok
odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému
konaniu. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený, pričom len veľmi ťažko
možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie
rozhodcovskej doložky nesie.

Na základe vyššie uvedených skutočností súd prvého stupňa dospel k záveru, že dojednanie
rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, spotrebiteľ
ňou nie je viazaný a táto je v rozpore s príslušnými ustanoveniami najmä s § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka, ako aj v rozpore s ustanoveniami smernice 93/13/EHS. Neplatná rozhodcovská doložka
nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodovať, a z tohto dôvodu je
rozhodcovský rozsudok nulitný a ako exekučný titul je neúčinný. Týmto je daný rozpor exekučného titulu
so zákonom v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, preto súd prvého stupňa žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Proti tomuto uzneseniu v celom jeho rozsahu podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu
odvolanie oprávnený, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovie, alternatívne, aby napadnuté
uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Odvolateľ vyslovil názor, že exekučný súd v prejednávanej veci nebol oprávnený pri rozhodovaní o
udelení poverenia na vykonanie exekúcie posudzovať platnosť rozhodcovskej doložky ako časti úverovej
zmluvy - právneho titulu nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom, nakoľko ide o hmotnoprávne
posúdenie právneho titulu (zmluvy o úvere) vo veci samej, na ktoré exekučný súd nemá oprávnenie.
Oprávnenie exekučného súdu skúmať platnosť rozhodcovskej doložky nemožno vyvodiť ani z judikatúry
Európskeho súdneho dvora, ktorý takýto postup exekučnému súdu neprikazuje, ale naopak s poukazom
na vec Asturcom Telecomunicaciones (bod 47) zdôrazňuje, že vnútroštátny súd nemôže kompenzovať
nielen opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva, ale taktiež nemôže
úplne nahradiť celkovú pasivitu spotrebiteľa, ktorý sa nezúčastnil na rozhodcovskom konaní ani nepodal
žalobu o neplatnosť rozhodcovského rozsudku, ktorý sa tak stal právoplatným.

Oprávnený v odvolaní poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 41/2011, v ktorom
skonštatoval, že exekučný súd nie je oprávnený preskúmavať vecnú správnosť exekučného titulu.
Zdôraznil, že nesprávnym výkladom ustanovení Exekučného poriadku súd porušil právo oprávneného



na súdnu ochranu, ktorého integrálnou súčasťou je v zmysle konštantnej judikatúry Ústavného súdu
SR aj právo na nútený výkon súdnych rozhodnutí a ostatných zákonom uznaných exekučných titulov.
Záverom uviedol, že predmetná rozhodcovská doložka zabezpečuje rovnakú úroveň ochrany práv
sporových strán, tak dodávateľa ako aj spotrebiteľa a táto bola v rozhodcovskom konaní poskytnutá tak
dodávateľovi ako aj spotrebiteľovi.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 37 ods. 1 Exekučného poriadku), proti
rozhodnutiu proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), po skonštatovaní,
že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté uznesenie
súdu prvého stupňa podľa § 212 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého je dôvodmi a rozsahom odvolania viazaný
a podľa § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia ústneho pojednávania dospel k záveru, že odvolanie nie
je dôvodné.

Exekučné konanie predstavuje postup súdu, súdneho exekútora, účastníkov konania pri nútenom
výkone judikovaného práva vyjadreného exekučným titulom, ktorého povaha určuje rozsah materiálneho
preskúmania exekučného titulu, žiadosti o udelenie poverenia a návrhu ako to vyplýva z ustanovenia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Exekučný súd sa v rámci materiálneho preskúmania exekučného
titulu zameriava na skúmanie hmotno-právnych predpokladov exekučného titulu ako sú dovolenosť
a možnosť plnenia a jeho súlad s dobrými mravmi. Kým formálna právoplatnosť rozhodnutia je vždy
bezvýnimočná, pretože rozhodnutie je alebo nie je napadnuteľné riadnym opravným prostriedkom,
materiálna právoplatnosť rozhodnutia z vážnych dôvodov umožňuje výnimky z jeho vykonateľnosti.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie, alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu, alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

V prejednávanej veci bolo potrebné vyriešiť si otázku viazanosti exekučného súdu rozhodcovským
rozsudkom (vzťah § 35 zákona o rozhodcovskom konaní v spojení s § 159 O.s.p. k § 45 zákona
o rozhodcovskom konaní) a jednak rozsah prieskumnej právomoci exekučného súdu vo fáze
rozhodovania o udelení poverenia exekútorovi vo vzťahu k § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní (vzťah
§ 44 Exekučného poriadku k § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní).

Otázku viazanosti exekučného súdu rozhodcovským rozsudkom je potrebné hľadať vo vzájomnom
vzťahu § 35 ZoRK v spojení s § 159 O.s.p. a § 45 ZoRK. Z ustanovenia § 35 ZoRK plynie,
že rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 ZoRK, má pre účastníkov
rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. Účinky právoplatného
rozsudku v O.s.p. nie sú upravené. Teória však rozoznáva dvojaké účinky právoplatnosti: tzv.
formálne a tzv. materiálne. Formálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že rozhodnutie už nie je
preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, teda že žiadne opravné prostriedky už nemajú
odkladný (suspenzívny) účinok. Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi,
medzi ktorými má táto právoplatnosť účinky, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe
judikovaného nároku, o ktorom nemožno znova konať, a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči
všetkým orgánom.

Kým formálna právoplatnosť je vždy bezvýnimočná, teda rozhodnutie buď je alebo nie je napadnuteľné
riadnymi opravnými prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje omnoho väčšou flexibilitou.
V právnom poriadku tak existujú rozhodnutia, ktoré síce sú v zásade materiálne právoplatné, ale pre
určité okruhy právnych vzťahov (pre určité právne normy) sa na ne hľadí, akoby materiálne právoplatné
neboli. Príkladom takejto normy je § 7 Trestného poriadku, ktorý umožňuje orgánom činným v trestnom
konaní neprihliadať na materiálnu právoplatnosť rozhodnutia vydaného iným orgánom verejnej moci,



pokiaľ ide o otázku viny obvineného. Podobným príkladom je tiež ustanovenie § 21 ods. 2 Zákona o
rodine, podľa ktorého sa za určitých podmienok neobnovuje manželstvo osoby, ktorá bola vyhlásená za
mŕtvu, zrušením tohto vyhlásenia, teda sa prelamujú účinky materiálnej právoplatnosti rozhodnutia súdu
o zrušení vyhlásenia za mŕtveho, ktoré je inak záväzné pre každého.

Všetky tieto normy svedčia o tom, že materiálna právoplatnosť rozhodnutí nie je bezvýnimočná, ale
z vážnych dôvodov existujú z nej výnimky. Určenie týchto dôvodov a rozsahu, v akom sa na účinky
materiálnej právoplatnosti nemá prihliadať, patrí zákonu, teda zákonodarcovi a súdom nepatrí skúmať
vhodnosť, či nevhodnosť zákonodarcom zvoleného riešenia, pokiaľ nie je v rozpore s Ústavou SR,
ústavnými zákonmi alebo medzinárodnými zmluvami, ktoré boli ratifikované a vyhlásené v súlade so
zákonom.

Poslednú a osobitnú výnimku z účinkov materiálnej právoplatnosti možno vyvodiť teleologickou
redukciou ustanovenia § 159 O.s.p. vo vzťahu k mimoriadnym opravným prostriedkom. Zákon
totiž výslovne nerieši viazanosť súdu rozhodujúceho o mimoriadnom opravnom prostriedku proti
právoplatnému rozhodnutiu týmto právoplatným rozhodnutím. Ak by sa však ustanovenie § 159 O.s.p.
v týchto prípadoch aplikovalo doslovne, potom by bolo prakticky vylúčené akékoľvek preskúmanie
právoplatných rozhodnutí mimoriadnymi opravnými prostriedkami. Súd rozhodujúci o mimoriadnom
opravnom prostriedku by bol totiž pri doslovnom výklade § 159 O.s.p. viazaný rozhodnutím, ktoré
preskúmava. Takýto výklad by však znefunkčnil, ba priamo znemožnil uplatnenie mimoriadnych
opravných prostriedkov, a tým by vlastne vylúčil použitie ustanovení o dovolaní alebo obnove konania
v občianskom súdnom konaní. Takéto dôsledky by však viedli k zjavnej absurdite. Preto je potrebné
výkladom redukovať doslovné znenie § 159 O.s.p. tak, že účinkami materiálnej právoplatnosti súdneho
rozhodnutia v zmysle tohto ustanovenia nie je viazaný súd, ktorý toto rozhodnutie preskúmava na
základe mimoriadneho opravného prostriedku alebo obdobného právneho inštitútu.

Vzhľadom na ustanovenie § 35 ZoRK sa vyššie uvedený výklad v plnom rozsahu vzťahuje aj na
rozhodcovský rozsudok, ktorý nadobudol účinky právoplatného rozsudku súdu. I z účinkov materiálnej
právoplatnosti rozhodcovského rozsudku tak existujú výnimky rovnako, ako z účinkov materiálnej
právoplatnosti súdnych rozhodnutí. Typickým prejavom takejto výnimky je ustanovenie § 40 ZoRK o
žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Pokiaľ by totiž bolo ustanovenie § 35 ZoRK vykladané
doslovne, potom by súd v konaní o tejto žalobe nemohol rozhodcovský rozsudok vôbec preskúmať,
pretože by ním bol viazaný. Takýto výklad by však šiel zjavne proti zreteľne vyjadrenej vôli zákonodarcu,
ktorý v § 40 ZoRK zakotvil oprávnenie súdu takýto rozhodcovský rozsudok preskúmať v rozsahu tam
uvedenom. Z uvedeného dôvodu je preto potrebné i ustanovenie § 35 ZoRK (v spojení s § 159 O.s.p.)
redukovať tak, že účinkami materiálnej právoplatnosti doručeného rozhodcovského rozsudku nie je
viazaný súd, ktorý tento rozsudok preskúmava na základe žaloby podľa § 40 ZoRK.

Vo vyššie uvedenom zmysle tak treba vykladať aj ustanovenie § 15 ZoRK. Toto ustanovenie v
sebe zakotvuje osobitný prieskumný inštitút - prieskumnú právomoc exekučného súdu, resp. súdu
rozhodujúceho vo veci výkonu rozhodnutia. V zmysle vyššie uvedených výkladov účinkov materiálnej
právoplatnosti by však toto ustanovenie úplne stratilo svoj význam, ktorý mu dal zákonodarca zreteľným
vyjadrením v jeho texte, a to umožniť exekučnému súdu odmietnuť exekučnú právnu ochranu nároku
priznanému rozhodcovským rozsudkom, ktorý vykazuje niektorú z vád uvedených v § 45 ZoRK.

Účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle § 35 ZoRK je tak potrebné na
účely § 45 ZoRK vylúčiť vo vzťahu k exekučnému súdu. Exekučný súd je teda pri postupe podľa § 45
ZoRK oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, ako by materiálne právoplatný nebol - nie je ním
teda viazaný v zmysle § 159 O.s.p. a môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 ZoRK aj čo do
jeho materiálnej správnosti. Môže teda skúmať, či sú tu dôvody na zastavenie uvedené v § 268 O.s.p.
(resp. § 57 Exekučného poriadku), či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a) alebo b) ZoRK, alebo
či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Toto ustanovenie (§ 45 ZoRK) potom
treba považovať za ono „zákonné zmocnenie“, ktoré umožňuje exekučnému súdu jeho preskúmanie.



Toto preskúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok
nebol, teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval o týchto otázkach. Môže preto
samostatne posúdiť, či vec je spôsobilá na rozhodovanie v rozhodcovskom konaní (§ 1 ods. 1 ZoRK), či v
tejto veci bolo už vydané právoplatné rozhodnutie súdu alebo rozhodcovského súdu, ďalej posúdiť obsah
povinnosti uloženej rozhodcovským rozsudkom z hľadiska jej objektívnej možnosti, súladu s právom
alebo dobrými mravmi. Toto posudzovanie je potom neoddeliteľne späté i s posúdením platnosti zmlúv,
prípadne iných právnych úkonov, ktoré sú základom nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom,
ktorý sa preskúmava, ako aj posúdením toho, či tento nárok riadne vznikol, existuje, je splatný a podobne.

Tomuto záveru napokon svedčí doslovné znenie ustanovenia § 35 ZoRK, ktorý účinky rozhodcovského
rozsudku obmedzuje len na účastníkov. Už z tejto formulácie je zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu
bezvýhradne viazať všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku, čo je pochopiteľné i s
ohľadom na to, že rozhodcovský súd je - napriek výsledku svojej činnosti v podobe rozhodcovského
rozsudku - súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním. Je preto
nezlučiteľné s povahou právneho štátu, aby boli súkromnoprávne orgány mocensky postavené
plnohodnotne na úroveň orgánov disponujúcim verejnou mocou.

Exekučný súd je už vo fáze rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi (§ 44
ods. 2 Exekučného poriadku) povinný prihliadať na dôvody zastavenia exekúcie uvedené v § 45 ods. 1
písm. b) a c) ZoRK a v prípade, že ich zistí, žiadosť o udelenie poverenia môže zamietnuť.

Bolo preto dôvodným pristúpiť k preskúmaniu týchto otázok.

Z predmetnej zmluvy č. 7093460607 zo dňa 25.9.2007, resp. jej článku 3 bodu 6 vyplýva, že
všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy, budú rozhodované pred Stálym rozhodcovským súdom pri
ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s.. Obdobná rozhodcovská doložka je obsiahnutá v
Obchodných podmienkach v čl. 11 Prechodné a záverečné ustanovenia, bod 11.2. V obidvoch prípadoch
je rozhodcovská doložka súčasťou predtlačeného formulára, čiže sa nedá považovať za individuálne
dojednanú.

Z formy a obsahu tejto zmluvy je zrejmé, že sa jedná o tzv. „formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač
formulára mal oprávnený už pripravenú a dopisoval do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa povinného,
pričom povinný obsah tejto zmluvy žiadnym podstatným spôsobom nemohol ovplyvniť ani neovplyvnil.

Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v zák. č. 634/1992 Zb.
o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.6.2007. Jeho ust. § 23a účinné
v období od 1.1.2000 do 24.11.2004 zakotvilo tzv. typovú zmluvu, ktorou sa podľa citovaného zákona
rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy
podstatným spôsobom neovplyvňuje. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia typová zmluva nesmie obsahovať
a) neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán, najmä 1. podmienky, ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby
na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej služby, 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj
výrobku alebo poskytnutie služby s požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho
spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo podobnú zmluvu; b) podmienky, ktoré sú v rozpore s
dobrými mravmi.

S účinnosťou od 25.11.2004 (do 30.6.2007) citovaný zákon v § 23a definoval už spotrebiteľské zmluvy
ako zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka ako aj všetky iné zmluvy,
ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ
obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

Nadväzne dňa 1.7.2007 nadobudol účinnosť nový Zákon o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z.z., ktorý
v pôvodnom znení v § 3 ods. 3 zakotvil, že každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými



podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka
alebo Obchodného zákonníka alebo aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa
uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom
neovplyvňuje; aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, sa
primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Toto znenie bolo účinné až do novelizácie zák.
č. 397/2008 s účinnosťou od 1.11.2008. V ostatnom znení má § 3 ods. 3 zák. č. 250/2007 Z.z. zakotvené,
že každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských
zmluvách.

Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. definoval spotrebiteľské zmluvy v ust. § 52 rozdielne v období od
1.4.2004 do 31.12.2007 a rozdielne v období od 1.1.2008. § 52 Občianskeho zákonníka v znení v období
od 1.4.2004 do 31.12.2007 zakotvoval, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo
alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami
sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah
dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

S účinnosťou od 1.1.2008 Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu už definuje ako
každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľom
podľa ods. 3 cit. ust. je pritom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa ods. 4 cit. ust. je
osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej
činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa znenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v období od 1.4.2004 do 31.12.2007, teda v čase
uzavretia predmetnej zmluvy účastníkmi (uzavretá dňa 25.9.2007), zmluva o úvere, ktorá je upravená
v Obchodnom zákonníku pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho zákonníka
nespadala. Je ale nesporné, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle cit. § 23a zák.
č. 634/1992 Zb. v znení od 25.11.2004, keďže ide o zmluvu uzavretú podľa Obchodného zákonníka a jej
charakteristickým znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ
obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil. Zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda v zmysle
právneho poriadku Slovenskej republiky spotrebiteľskou zmluvou.

Keďže z ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka nie je možné vyvodiť, že 5. hlava Občianskeho
zákonníka sa vzťahuje len a výlučne na tie spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 52 ods. 1,
odvolací súd je toho názoru, že všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka je nevyhnutné aplikovať i na spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v cit. ust.
§ 23a Zákona o ochrane spotrebiteľa č. 634/1992 Zb..

Keďže oprávnený je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, oprávnený pri uzatvorení predmetnej zmluvy vystupoval
v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy a je i veriteľom v zmysle § 3 ods. 1 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení
účinnom v čase uzavretia zmluvy. Vzhľadom na to, že povinný pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy
nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ho
v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka v uvedenom znení považovať za spotrebiteľa a zároveň
je spotrebiteľom i v zmysle § 3 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z.. Keďže nebolo preukázané, že by zmluva
uzavretá medzi účastníkmi bola niektorou zo zmlúv vymenovaných v § 1 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z.,
nie je vylúčená spod jurisdikcie tohto zákona.

Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi založený predmetnou zmluvou je
nevyhnutné posudzovať podľa zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase
uzavretia zmluvy. A to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3
písm. d) Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis
derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je zák. č. 258/2001



Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako i ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred
všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi
posudzovať podľa citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení Zákona o
spotrebiteľských úveroch.

V zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy,
spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (neprijateľná podmienka). Toto citované
ustanovenie ods. 1 sa nevzťahuje iba na predmet plnenia, alebo na cenu plnenia (ods. 2). V
ods. 3 Občiansky zákonník príkladmo demonštratívne vymenúva niektoré neprijateľné podmienky v
spotrebiteľských zmluvách. V ods. 4 zakotvuje, že neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

S účinnosťou od 1.1.2008 novelou vykonanou zák. č. 568/2007 Z.z. boli citované ustanovenia
Občianskeho zákonníka novelizované nasledovne:

V zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1.1.2008 spotrebiteľské zmluvy nesmú
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa („ďalej len neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o predmet
plnenia, cenu plnenia, alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Podľa ods. 2
tohto ustanovenia za individuálne dojednané zmluvné podmienky sa nepovažujú také, s ktorými mal
spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Podľa
ods. 3 tohto ustanovenia ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi
dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. V ods. 4 potom zákonodarca
demonštratívne vymenúva ustanovenia v spotrebiteľskej zmluve, ktoré sú neprijateľnými podmienkami.
Výpočet táto novelizácia doplnila o písm. r) v zmysle ktorého za neprijateľné podmienky uvedené v
spotrebiteľskej zmluve sa považujú ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej
doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Podľa ods.
5 tohto ustanovenia neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Podľa
dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu cieľom úpravy je umožniť spotrebiteľovi rozhodnúť sa, kde
uplatní svoje právo. Z cit. ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že nie každá zmluvná
podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán zo spotrebiteľskej
zmluvy je neprijateľná. Neprijateľnou sa stáva vtedy, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany.

Článok 1 písm. q) prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 účinnej od 21.4.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá predstavuje interpretačné pravidlo, za neprijateľnú
zmluvnú podmienku odporúča aj „zmluvnú podmienku neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť
v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať
od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne
obmedzovať prístup k dôkazom, alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva,
ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“. Smernica ako právny akt orgánov
Európskej únie na rozdiel od Nariadenia pritom nemá priamu právnu záväznosť, ale všeobecne sa
vyžaduje, aby výklad vnútroštátneho práva bol eurokonformný, teda aby súd vykladal vnútroštátne normy
vo svetle európskych smerníc a to i v tom období, keď ich zásady neboli ešte do vnútroštátnych noriem
inkorporované.

ESĽP v rozsudku z 27.6.2000 vo veci navrhovateľa Océano Grupo Editorial SA nariadil, že národný súd
je povinný počas použitia ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu
než uvedená smernica (93/13/EHS o neprimeraných nečestných podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách) interpretovať ich pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a účelu smernice. Požiadavka
o výklad v zhode so smernicou žiada národný súd zvlášť podporiť výklad, ktorý by na jeho vlastný návrh
nepovolil jurisdikciu naň delegovanú na základe neprimeranej, nečestnej podmienky.



Súdny dvor Európskej únie vo veci „C40/08 Asturcom Telecomunicationes SL proti Cristina
Rodrigeuez Nougueira“ označil za neprijateľnú zmluvnú podmienku tiež neprijateľné (vzdialené) miesto
rozhodcovského konania, ktoré môže spotrebiteľa odradiť od uplatnenia svojich práv.

Zákon explicitne nekonfrontuje navzájom inštitút dobrých mravov a inštitút neprijateľnej zmluvnej
podmienky. Odvolací súd nezaznamenal ani v judikatúre pomenovanie týchto inštitútov súkromného
práva. Každopádne na to, aby sa skonštatovala blízkosť týchto inštitútov z hľadiska ich významu a
zákonom sledovaného cieľa ratio legis, netreba použiť ani zložité výkladové metódy. Pravidlá správania
sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového
poriadku, aj takto sa dajú definovať dobré mravy, ak tomuto kritériu zmluvná podmienka nevyhovuje,
prieči sa dobrým mravom. Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej
zmluve v neprospech spotrebiteľa, je neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná podmienka až v hrubom
nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej
spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória a prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený,
nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom.
Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej, rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú
podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto
neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná
rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými
mravmi. (uznesenie Ústavného súdu SR z 24. 2. 2011, č. k. IV. ÚS 55/2011-19).

Vzhľadom na uvedené v zmysle článku 3 bod 6 Zmluvy, všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy,
budú rozhodované pred Stálym rozhodcovským súdom pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A
MEDIAČNÁ, a.s.. Obdobná rozhodcovská doložka je obsiahnutá v Obchodných podmienkach v čl. 11
Prechodné a záverečné ustanovenia, bod 11.2. V obidvoch prípadoch je rozhodcovská doložka súčasťou
predtlačeného formulára, čiže sa nedá považovať za individuálne dojednanú.

Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu zmluvných strán rozhodcom
ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc delegovali. Ako veľakrát i v tomto
prípade je rozhodcovská zmluva vyjadrená iba v podobe rozhodcovskej doložky, ktorá splýva s ostatnými
zmluvnými podmienkami v zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je ale význam
rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu súkromná osoba rozhodne o právach,
právom chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných strán, s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný
záväzok z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale
vyplýva zo štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez
vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským
súdom je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej
veci akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces neuvedomuje. Okrem toho táto doložka nebola
dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu.
Predmetná rozhodcovská doložka, ktorá má založiť legitimitu pre exekučný titul znemožňuje voľbu
spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte predtým podal žalobu
na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a vzhľadom na jej
splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami vo formulárovej zmluve ani nemal na výber. Mohol
len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým jej ustanoveniam, teda aj rozhodcovskému
konaniu. Táto rozhodcovská doložka napĺňa znaky neprijateľnej podmienky spotrebiteľskej zmluvy podľa
§53 ods.1, pretože núti spotrebiteľa nenávratne a výhradne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu, aj keď
si to spotrebiteľ výslovne neželá, v prípade ak konanie vyvolá dodávateľ (oprávnený). Rozhodcovská
doložka síce umožňuje obrátiť sa spotrebiteľovi na príslušný súd Slovenskej republiky, ale len v prípade,
ak predmetný spor vyvolá spotrebiteľ a keďže v prejednávanej veci oprávnený (dodávateľ) v zmysle
rozhodcovskej doložky inicioval rozhodcovské konanie, povinný nemal možnosť vyjadriť nesúhlas.

V obdobnej veci ÚS SR v rozhodnutí IV.ÚS 55/2011 z 24.2.2011 zaujal stanovisko, že pokiaľ súd vyslovil
názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu
štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je neprijateľná
a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom,



resp. že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ust. § 52 a nasl. OZ za
použitia ich výkladu v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery súdov nemožno považovať za
svojvoľný výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu základných práv sťažovateľa
nedošlo.

Vo svetle vyššie uvedenej argumentácie odvolací súd je toho názoru, že zmluvná podmienka dojednaná
účastníkmi v podobe rozhodcovskej doložky podľa ktorej prípadné budúce spory prejedná rozhodcovský
súd, čím núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu a zbavuje ho možnosti riešiť prípadné
spory pred štátnym súdom, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa a je teda neprijateľnou zmluvnou podmienkou, na ktorú musí súd v
ktoromkoľvek štádiu konania z úradnej povinnosti (ex offo) prihliadať, pričom musí zabezpečiť, aby
spotrebiteľ takouto neprijateľnou podmienkou nebol viazaný.

Je zrejmé, že rozhodcovská doložka dojednaná účastníkmi v zmluve je v priamom rozpore s cit. ust. §
53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka v aktuálnom znení. Keďže ale v čase uzavretia predmetnej
zmluvy (ku dňu 25.9.2007) Občiansky zákonník citované ustanovenie, ktoré bolo zavedené až novelou
účinnou od 1.1.2008 neobsahoval a v zmysle § 879j Občianskeho zákonníka vznik právnych vzťahov
a nároky vzniknuté pred 1.1.2008 je potrebné posudzovať podľa doterajších predpisov, neprijateľnosť
predmetnej zmluvnej podmienky odvolací súd vyslovil s použitím cit. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka
za použitia jeho eurokonformného výkladu, s poukazom na vyššie uvedenú smernicu, závery Súdneho
dvora EÚ i Ústavného súdu SR.

Keďže predmetná rozhodcovská doložka, s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou, v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka je neplatná a keďže potom
medzi zmluvnými stranami nebola platne uzavretá rozhodcovská zmluva v zmysle § 3 a nasledujúcich
zák. č. 244/2002 Z.z., nebola ani založená právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať a
rozhodnúť. Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol predložený ako exekučný titul je preto právne
neúčinný nulitný, neschopný vyvolať právne následky a preto nie je spôsobilým exekučným titulom
v zmysle ust. § 41 Exekučného poriadku a výkon exekúcie na jeho podklade je neprípustný (Pozri
rozhodnutie NS SR pod sp.zn. 3 M Cdo 20/2008).

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. z
dôvodu vecnej správnosti potvrdil.

Senátom odvolacieho súdu bolo toto rozhodnutie prijaté v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.