Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 20Co/15/2013 z 29. 4. 2013 Citácia: uznesenie Krajského súdu Prešov z 29. apríla 2013, sp. zn. 20Co/15/2013, ECLI:SK:KSPO:2013:8111215828.1 Krajský súd Prešov | 20Co/15/2013 | ECLI:SK:KSPO:2013:8111215828.1 | 2013-04-29 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 7 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z., § 228 ods. 1 písm. a) OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/bd4877e4-fe65-44b6-bd1a-199e63bfeb47 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2013:8111215828.1 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20Co/15/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111215828
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8111215828.1

Uznesenie
Krajský súd v Prešove v právnej veci navrhovateľa: EURO CASH s.r.o., ČSA 24, Banská Bystrica,
IČO: 36637301 odporcovi: J. A., bytom Z. XXX, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu
Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Važecká 16, 080 05 Prešov, IČO: 42 176 778, o
návrhu odporcu na obnovu konania, o odvolaní navrhovateľa, odporcu i vedľajšieho účastníka proti
uzneseniu Okresného súdu Prešov č.k. 10C 131/2011-60 zo dňa 28.8.2012 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

M e n í uznesenie tak, že obnovu konania povoľuje vo veci vedenej na Okresnom súde Prešov pod
spisovou značkou 11Ro/217/2010.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Prešov (ďalej len „prvostupňový súd“) napadnutým uznesením návrh na obnovu konania
zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že náhradu trov konania účastníkom nepriznáva.

Rozhodnutie odôvodnil citujúc ust. §§ 281 ods. 1, 2, 234 ods. 1, 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) tým, že „predmetom konania 1lRo/217/2010 bolo zaplatenie sumy
1.500 € s príslušenstvom. Súd v konaní rozhodol tak, že vydal platobný rozkaz č.k. 1 lRo/217/2010-14
zo dňa 25.11.2010, ktorým uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 1500 € s úrokom z
omeškania vo výške 9 % ročne z dlžnej sumy od 24.06.2010 do zaplatenia a nahradil trovy konania vo
výške 90 €. Súd pri rozhodovaní o návrhu navrhovateľa vychádzal jednak zo samotného návrhu, ako
aj priložených listinných dôkazov, teda zmluvy o rezervácii finančných prostriedkov. Odporca nevyužil
svoje právo podať proti platobnému rozkazu odpor, ten preto nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť.

V predmetnom konaní uviedol odporca ako dôvod, pre ktorý by mal súd povoliť obnovu konania,
existenciu nového dôkazu, reportáž zo dňa 20.11.2010, o ktorej sa však odporca dozvedel až dňa
25.05.2011. Z predmetnej reportáže sa dozvedel, že zmluvná klauzula v čl. III zmluvy je v rozpore s
poctivým obchodným stykom, dobrými mravmi a že takéto konanie sa považuje za nekalú obchodnú
praktiku.

Obnova konania je mimoriadnym opravným prostriedkom, čo znamená, že s ním možno napadnúť
len právoplatné rozhodnutie súdu z taxatívne vymedzených dôvodov a v presne určenej lehote, ktorej
zmeškanie má za následok procesnú preklúziu práva podať návrh na obnovu konania. Jedným z
dôvodov obnovy konania je existencia skutočnosti, rozhodnutí alebo dôkazov, ktoré musia kumulatívne
spĺňať 2 podmienky, a to že ich účastník nemohol bez svojej viny použiť v pôvodnom konaní a že sú
spôsobilé privodiť priaznivejšie rozhodnutie v konaní. Prvou podmienkou teda je, aby šlo o dôkaz, ktorý
nebolo možné bez vlastnej viny použiť. Druhou podmienkou ale je, aby bola schopná privodiť priaznivejší
výsledok pre účastníka konania. V danom prípade má súd za to, že tieto podmienky nie sú splnené,
nakoľko reportáž sa zaoberá zmluvnými klauzulami zmluvy ako v predmetnej zmluve, ale s ktorými
sa súd mal možnosť oboznámiť už v pôvodnom konaní. Súd v pôdnom konaní tieto zmluvné klauzuly
vyhodnotil a rozhodol tak, že vydal platobný rozkaz č.k. 1lRo/217/2010-14 zo dňa 25.11.2010. Súd taktiež



uvádza, že odporca nevyužil možnosť podať proti platobnému rozkazu odpor a ten preto nadobudol
právoplatnosť a vykonateľnosť. Odporca vo svojom návrhu uvádza, že netušil, že navrhovateľ porušuje
dobre mravy, pociťoval len obrovskú nespravodlivosť, taktiež uviedol, že nemal peniaze na poplatok za
odpor, preto odpor nepodal. Súd je toho názoru, že odporca mal vyvíjať potrebnú snahu na ochranu
svojich práv najneskôr v čase uplynutia lehoty na podanie odporu, pričom jeho námietkami by sa súd
zaoberal po zrušení platobného rozkazu na nariadenom súdnom pojednávaní. Súd musí v konaní o
návrhu na obnovu konania prihliadať aj na to, prečo účastník nesplnil v pôvodnom konaní povinnosť
tvrdenia. Pokiaľ účastník zo svojej viny neuplatnil určitú skutočnosť v pôvodnom konaní, je vylúčený
aj s dôkazmi, ktoré majú túto skutočnosť preukázať. Na účastníkovi občianskeho súdneho konania je,
aby dbal o ochranu svojich práv aj tým, že úplne a pravdivo opíše všetky skutočnosti rozhodujúce pre
konanie. Účastník konania je povinný starať sa o to, aby rozhodujúce skutočnosti boli súdu predložené,
aby na ne aj označil dôkazy. ( uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29.9.2009, spis. zn.2 Cdo 96/2008).
Obnova konania je mimoriadnym opravným prostriedkom, teda je zrejme, že ju možno použiť len vo
výnimočných prípadoch a za splnenia mimoriadnych podmienok.

Súd posudzoval dôvodnosť povolenia obnovy konania v zmysle § 228 a nasl. O.s.p., nakoľko však žiadne
dôvody pre povolenie obnovy konania nezistil, obnova konania nie je podľa názoru súdu prípustná, preto
návrh postupom podľa § 234 O.s.p. zamietol.“

Proti tomuto uzneseniu podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, odporca i vedľajší
účastník.

Navrhovateľ navrhol napadnuté uznesenie vo výroku o trovách konania zmeniť a priznať mu náhradu
trov konania vo výške 315,56 Eur. Uplatnil si trovy odvolacieho konania.

Odporca i vedľajší účastník v zhode navrhli napadnuté uznesenie zmeniť a obnovu konania povoliť,
resp. napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu I. stupňa na ďalšie konanie.

Odvolací súd v zmysle zásad ust.§ 212 O.s.p. preskúmal uznesenia spolu s konaním, ktoré im
predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a zistil,
že odvolanie odporcu je dôvodné.

Podľa § 228 ods. 1 písm. a) O.s.p. právoplatný rozsudok môže účastník napadnúť návrhom na obnovu
konania, ak sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol použiť v
pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

Podľa § 228 ods. 2 O.s.p. návrhom na obnovu konania môže účastník napadnúť i právoplatné uznesenie,
ktorým bol schválený zmier, ak možno dôvody obnovy podľa odseku 1 vzťahovať i na predpoklady, za
ktorých sa zmier schvaľoval; to platí obdobne aj pre právoplatný platobný rozkaz, rozkaz na plnenie,
zmenkový platobný rozkaz a šekový platobný rozkaz.

Návrh na obnovu konania je koncipovaný ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý slúži k tomu, aby
mohla byť znovu prejednávaná vec právoplatne skončená, a to za zákonom stanovených podmienok.

Obnova konania môže byť podaná len proti rozhodnutiam, proti ktorým nie je zo zákona vylúčená.
Zásadne možno návrhom na obnovu konania napadnúť každý právoplatný rozsudok súdu. Ust. § 228
ods. 2 O.s.p. upravuje možnosť napadnúť návrhom na obnovu konania, i pokiaľ ide o právoplatný
platobný rozkaz.

Právoplatný platobný rozkaz možno napadnúť návrhom na obnovu konania z dôvodu uvedených v ust.
§ 228 ods. 1 písm. a) O.s.p. iba vtedy, ak sú tu nové skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré
navrhovateľ obnovy konania (odporca) nemohol použiť do uplynutia lehoty na podanie odporu, a to i
napr. preto, že o nich nevedel.

Konanie o obnove prebieha v dvoch fázach. V prvej z nich (iudicium rescindens) súd skúma, či je
obnova konania procesne prípustná; návrhu na obnovu konania v tejto fáze súd buď vyhovie alebo
ho zamietne. Druhá fáza (iudicium rescissorium) predstavuje nové prerokovanie a rozhodnutie vo veci.
Jedným z predpokladov procesnej prípustnosti návrhu na obnovu konania, na ktoré sa zameriava súd



v prvej z uvedených fáz, je medziiným existencia skutočností, rozhodnutí alebo dôkazov, ktoré ten, kto
navrhuje obnovu konania, bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní (§ 221 ods. 1 písm. a)
O.s.p.), a ďalej možnosť vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní (§ 221 ods. 1
písm. b/ O.s.p.). V oboch prípadoch je procesná prípustnosť tohto mimoriadneho opravného prostriedku
podmienená tým, že ten, kto navrhuje obnovu konania, nemal žiadny podiel na tom, že sa v pôvodnom
konaní nemohli použiť skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, prípadne že sa nemohli vykonať dôkazy.
Táto podmienka nie je splnená, ak určitá skutočnosť, rozhodnutie alebo dôkaz existovali už v pôvodnom
konaní a ten, kto navrhuje obnovu konania, o ich existencii vedel a mal aj dostatok podkladov potrebných
na ich označenie a na splnenie svojej dôkaznej povinnosti v zmysle § 120 ods. 1 O.s.p., avšak ich v
pôvodnom konaní nepoužil.

Odvolací súd v tomto smere poukazuje na to, že platobný rozkaz č.k. 11Ro 217/2010-14 bol vydaný dňa
25.11.2010. Dňa 21.12.2010 nadobudol právoplatnosť i vykonateľnosť.

Odporca v podanom návrhu na obnovu konania argumentuje tým, že až z reportáže zo dňa 20. 11.
2010 sa dňa 25.5.2011 dozvedel, že dodávateľ (navrhovateľ) svojim konaním porušuje dobré mravy.
Zmluva, na základe ktorej si uplatnil svoj nárok, je sofistikovaná. Dodávateľ (navrhovateľ) využíva nekalé
obchodné praktiky. Ďalej poukázal na to, že ak by bol vedel o problémoch takýchto rozmerov, určite by
sa bránil. Sám seba považoval za priemerný subjekt práva.

Súd v záujme vyššej kvality života nemôže rezignovať z pozície strážcu vyváženosti ustanovení
spotrebiteľských zmlúv. Existuje totiž nezanedbateľné nebezpečenstvo, že sa nevylúčia zo života
spotrebiteľov nečestné zmluvné podmienky a nekalé obchodné praktiky, na ktoré odporca v podanom
návrhu na obnovu konania poukazuje, a to skrz skutočnosti, o ktorých sa dozvedel až z odvysielanej
reportáže, ktorá predstavuje nový dôkaz.
„Podľa ustálenej judikatúry, v prípade neexistencie právnej úpravy Spoločenstva pre príslušnú oblasť
je vecou vnútroštátneho právneho poriadku každého členského štátu stanoviť procesné podmienky,
ktoré majú zabezpečiť ochranu práv, ktoré jednotlivcom vyplývajú z práva Spoločenstva podľa
zásady procesnej autonómie členských štátov pod podmienkou, že takéto pravidlá nie sú menej
priaznivé ako pravidlá upravujúce obdobné situácie vnútroštátnej povahy (zásada rovnocennosti), a že
nespôsobujú faktickú nemožnosť alebo nadmerné sťaženie výkonu práv priznaných právnym poriadkom
Spoločenstva (zásada efektivity) (pozri najmä rozsudky zo 16. mája 2000, Preston a i., C-78/98, Zb. s.
I-3201, bod 31, a z 19. septembra 2006, i-21Germany a Arcor, C-392/04 a C-422/04, Zb. s. I-8559, bod
57).“ (bod 24 rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-165/08 Mostaza Claro)
„V bode 26 už citovaného rozsudku Océano Grupo Editorial a Salvat Editores Súdny dvor rozhodol,
že účel článku 6 smernice 93/13, ktorý členským štátom ukladá zabezpečiť, aby nekalé podmienky
neboli pre spotrebiteľa záväzné, nemožno dosiahnuť, ak je na spotrebiteľovi, aby sám poukázal
na nekalý charakter týchto podmienok. V sporoch, ktorých hodnota je často obmedzená, môžu
náklady na služby advokáta prevyšovať záujem, ktorý je predmetom sporu, čo môže spotrebiteľa
odradiť od toho, aby sa proti uplatneniu nekalých podmienok bránil. Ak je pravdou, že v mnohých
členských štátoch procesné pravidlá jednotlivcom umožňujú, aby sa obhajovali v takých sporoch sami,
existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že najmä z dôvodu svojej nevedomosti spotrebiteľ na nekalý
charakter jemu predložených podmienok nepoukáže. Z toho vyplýva, že účinnú ochranu spotrebiteľa
možno dosiahnuť, len ak sa vnútroštátnemu súdu prizná možnosť posúdiť uvedené podmienky bez
návrhu.“ (bod 61 rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C- 429/05 Rampion Godard)

Cieľom povolenia obnovy konania, potom, čo spotrebiteľ predloží skutočnosti a dôkazy, o ktorých bez
svojej viny nevedel v pôvodnom konaní (v lehote na podanie odporu proti platobnému rozkazu), ak
môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci, je snaha o vylúčenie zo života bežných
ľudí neprimeraných podmienky, ktoré zhoršujú kvalitu života a tak naplnenie cieľa čl. 6 smernice
Rady 93/13/EHS ,,postarať sa, aby spotrebiteľov neprijateľné klauzuly v zmluvách nezaväzovali".
Priemerný spotrebiteľ (odporca) do odvysielania predmetnej reportáže nemal vedomosť o tom, že
zo strany dodávateľa (navrhovateľa) dochádza k systémovému porušovaniu spotrebiteľského práva
prostredníctvom praktizovania nekalých obchodných praktík. Uvedená skutočnosť je priemernému
spotrebiteľovi zrejmá až z odvysielanej reportáže. Odporca nemal počas plynutia lehoty na podanie
odporu proti platobnému rozkazu k dispozícii tento dôkaz (odvysielaná reportáž), ktorý poukazuje na
plošné praktizovanie nekalých obchodných praktík zo strany dodávateľa. Ako sám v podanom návrhu



na obnovu konania uviedol, ak by bol vedel, že podobne postihnutých je veľa osôb, určite by sa bránil
a namietal by nedôvodnosť žaloby.

Podľa názoru odvolacieho súdu CD nosič s odvysielanou reportážou zo dňa 20.11.2010 o nekalých
obchodných praktikách dodávateľa (navrhovateľa) je novým dôkazom a z neho vyplývajú nové
skutočnosti, ktoré odporca nemohol bez svojej viny použiť v pôvodnom konaní, a pritom môžu privodiť
pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

V danom prípade bolo konanie o obnovu konania začaté dňa 7.6.2011. V tom čase už existovala
reportáž, ktorá praktiky dodávateľa spoľahlivo vyjadrovala ako plošné používanie nekalých obchodných
praktík (smernica parlamentu a rady 2005/29 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči
spotrebiteľom na vnútornom trhu, a ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 84/450/EHS, smernice
Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES, 98/27/ES a 2002/65/ES a nariadenie Európskeho parlamentu
a Rady (ES) č. 2006/2004 („smernica o nekalých obchodných praktikách“).

Odvolací súd nemal pochybnosť o tom, že poskytovanie úveru za takých okolností, že sa plošne inkasujú
neprimerané poplatky s cieľom získať majetkový prospech a úver sa neposkytne, resp. sa vytvorí stav, že
spotrebiteľovi je poskytnutý úver v rozpore s jeho pôvodnou predstavou, predstavujú nekalú obchodnú
praktiku.

Podľa § 7 ods. 1, 2 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa „Nekalé obchodné praktiky sú
zakázané“. Obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak
a) je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti,
b) podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo
vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného
člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov.

Okruh nekalých obchodných praktík nie je uzavretý. Zmyslom a účelom úverovania (ratio legis) je
poskytnúť spotrebiteľovi úver bez neprimeraného finančného zaťaženia. V tomto prípade zo strany
odporcu už v úvode dochádzalo k neprimeranému zaťaženiu spotrebiteľov, a čo je dôležité, že sa tak
dialo bez toho, aby spotrebiteľovi bolo poskytnuté materiálne plnenie za zinkasované poplatky (v zmysle
rozhodnutia porov. rozhodnutie Vrchného Krajinského súdu v Karlsruhe z 3. 5. 2010, č. AZ 17 U 192/2010
úver 0 Eur poplatky 100 Eur).

Je evidentné, že sa tak dialo plošne a spotrebitelia izolovane nemohli mať vedomosť, že takáto obchodná
praktika je systémová, v snahe docieliť majetkový prospech na úkor spotrebiteľa.

Odvolací súd takémuto dôkazu o systémovosti nekalej obchodnej praktiky prisudzuje značnú relevanciu
do tej miery, že predstavuje práve ten dôkaz, ktorý tu v čase rozhodovania bol (existoval), ale spotrebiteľ
o tom nevedel. Dodávateľ nepreukázal opak, že by spotrebiteľ v základnom konaní mal vedomosť
o tomto dôkaze. Tým je naplnená skutková podstata pre obnovu konania, pretože existuje dôkaz a
spotrebiteľ z procesného hľadiska nezavinil, že sa s ním súd nemohol oboznámiť. V zmysle § 228 ods.
1 písm. a) O.s.p. spravidla pôjde prípady, keď účastník o existencii skutočnosti alebo dôkazu nevedel
(FICOVÁ, S. - ŠTEVČEK, M.: Občiansky súdny poriadok. Komentár. 1. vydanie. CHBECK, Bratislava,
2009, s. 656).

Odvolací súd nemá dôvod spochybňovať dodržanie 3-mesačnej subjektívnej lehoty (§ 230 ods. 1 O.s.p.)
vzhľadom na to, že sa o dôkaze zakladajúcom dôvod obnovy konania navrhovateľ obnovy konania
dozvedel dňa 25.5.2011 a návrh bol podaný dňa 7.6.2011.

Odvolací súd nepochyboval ani o priaznivosti rozhodnutia, ktoré môže obnova konania privodiť pre
navrhovateľa obnovy konania (odporcu). Poplatky budú podrobené súdnej kontrole podľa § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka (porov. rozsudok Krajského súdu v Prešove vo veci sp. zn. 18Co 109/2012),
teda ide o stav indikujúci možnosť priaznivejšieho rozhodnutia pre navrhovateľa obnovy konania.



Za takejto situácie odvolací súd napadnuté uznesenie postupom podľa § 220 O.s.p. zmenil tak,
že obnovu konania povoľuje. Z tohto dôvodu nebolo dôvodné sa zaoberať odvolacími námietkami
navrhovateľa vo vzťahu k trovám konania.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.