Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 6S/151/2011 z 15. 5. 2013 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 15. mája 2013, sp. zn. 6S/151/2011, ECLI:SK:KSKE:2013:7011200996.1 Krajský súd Košice | 6S/151/2011 | ECLI:SK:KSKE:2013:7011200996.1 | 2013-05-15 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov (zrušený), zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/42dcf8e3-4cf2-4078-8f0c-89bacc7ef654 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2013:7011200996.1 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6S/151/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7011200996
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 05. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Konček
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7011200996.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Končeka a členov JUDr.
Evy Baranovej a JUDr. Valérie Mihalčínovej, v právnej veci žalobcu: VEMADO s.r.o., Hlavná 600, Streda
nad Bodrogom, IČO: 36 604 267, v konaní zast. JUDr. Martinou Gombosovou, advokátom, Moldavská
cesta 21/A, 040 11 Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (pôvodne
Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky), Lazovná 63, Banská Bystrica, v konaní o žalobe žalobcu proti
rozhodnutiu žalovaného č. I/221/16008-84380/2011/990325-r zo dňa 30.08.2011, takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a.

Žalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou zo dňa 10.11.2011 osobne podanou na Krajskom súde v Košiciach dňa 14.11.2011 sa žalobca
domáhal zrušenia rozhodnutia právneho predchodcu žalovaného, ktoré je uvedené v záhlaví tohto
rozsudku, ako aj rozhodnutia - dodatočného platobného výmeru Daňového úradu Kráľovský Chlmec č.
738/230/8559/10/Ric zo dňa 27.04.2010 a vrátenia veci na ďalšie konanie.

Daňový úrad Kráľovský Chlmec dodatočným platobným výmerom č. 738/230/8559/10/Ric z 27.04.2010
vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2008 v sume 111.324,20
eur. Žalobca si v tomto zdaňovacom období uplatnil odpočítanie dane z piatich faktúr: faktúra č.
03042008/B zo dňa 03.04.2008 od dodávateľa BARAVIN, s.r.o. za dodávku 1095 kusov jablčných
bední drevených - daň z pridanej hodnoty 613.747,50 Sk, faktúra č. 13042008/N zo dňa 13.04.2008 od
dodávateľa NAFT-SM Gastro Slovakia, s.r.o. za dodávku 195 kusov drevených plotov - daň z pridanej
hodnoty 800.280,- Sk, faktúra č. 29042008/BR2 zo dňa 29.04.2008 za dodávku 385 kusov drevených
plotov od dodávateľa BRSC, s.r.o. - daň z pridanej hodnoty 1.536.150,- Sk, faktúra č. 15042008/R zo dňa
15.04.2008 od dodávateľa ROYAL TOKAJ Sk, s.r.o. za dodávku drevených plotov v počte 50 kusov - daň
z pridanej hodnoty 197.600,- Sk a faktúra č. 26042008/D zo dňa 26.04.2008 od dodávateľa DREVO SK,
s.r.o. za dodávku tokajského vína samorodného suchého sudového - daň z pridanej hodnoty 205.815,60
Sk.

Správca dane ďalej konštatoval, že žalobca v zdaňovacom období apríl 2008 vykázal daň z pridanej
hodnoty zo zdaniteľných obchodov v celkovej sume 2.368.018,- Sk. Predmetom týchto zdaniteľných
obchodov bolo podľa vystavených faktúr dodanie tovaru pre odberateľa VEMARK, s.r.o. 80 kusov
drevených plotov - daň 329.080,- Sk, dodanie 385 kusov drevených plotov odberateľovi JOMADO, s.r.o. -



daň 1.543.465,- Sk a dodanie 855 kusov jablčných bední drevených odberateľovi Z. O. - daň 495.472,50
Sk.

Správca dane v súvislosti s uplatnením práva na odpočítanie dane konštatoval obsah vyjadrenia
konateľa žalobcu pri ústnom pojednávaní dňa 17.03.2010. Konateľ spoločnosti uviedol, že spoločnosť
vykonáva činnosť v prenajatých kancelárskych a skladových priestoroch v Strede nad Bodrogom, Hlavná
č. 600, pričom nemá a ani nemala žiadnych zamestnancov okrem konateľa. Spoločnosť nedisponuje
majetkom, t.j. nemá žiadne mechanizmy, ani stroje, motorové vozidlá. K nákupu drevených jablčných
bední od dodávateľa BARAVIN, s.r.o. konateľ uviedol, že tovar bol nakúpený za účelom ďalšieho predaja,
skladoval sa v skladových priestoroch v Strede nad Bodrogom, k preprave tovaru nedošlo, došlo len k
jeho preskladneniu z jedných skladovacích priestorov do druhých, pričom manipulácia bola vykonávaná
v zmysle zmluvy o prenájme, obsluhu mechanizmov zabezpečovali zamestnanci spoločnosti JOMADO,
s.r.o. alebo konateľ. Jablčné bedne boli predané odberateľovi Z. O., k presunu tovaru nedošlo, p. O. má
tiež prenajaté priestory na skladovanie v Strede nad Bodrogom, Hlavná č. 600 od DREVO SK, s.r.o.,
tovar bol preložený do skladovacích priestorov p. O. a označený obchodným menom nadobúdateľa.
Pri predaji bol prítomný konateľ žalobcu a odberateľ, k úhrade došlo v hotovosti a doklady boli riadne
zaúčtované. Na otázku správcu dane, ako naložila spoločnosť s tovarom, ktorý ostal k 31.12.2008
nepredaný na sklade, konateľ uviedol, že ostal uložený v skladovacích priestoroch a o tom, ako
s nimi bolo naložené nemôže odpovedať z dôvodu mlčanlivosti a zachovania daňového tajomstva,
pričom odpoveď sa nachádza pri daňovej kontrole za rok 2009. K nákupu tokajského vína samorodého
suchého sudového od DREVO SK, s.r.o. uviedol, že nákup bol zrealizovaný za účelom ďalšieho predaja
na základe ústnej dohody, preprava bola zahrnutá v cene vína, tovar bol dodaný z hospodárskeho
dvora DREVO SK, s.r.o., Veľká Bara č. 5 do skladovacích priestorov vo Veľatoch, nemá žalobca od
spoločnosti NAFT SM Gastro Slovakia, s.r.o. prenajaté skladovacie kapacity. K ďalšiemu predaju vína
v ďalšom zdaňovacom období nedošlo. K predaju drevených plotov pre spoločnosť VEMARK, s.r.o.
došlo tak, že predaj bol realizovaný na základe ústnej dohody, k preprave tovaru nedošlo, došlo len k
premiestneniu v rámci skladovacích priestorov v Strede nad Bodrogom, kde sa nachádzajú skladovacie
priestory odberateľa VEMARK, s.r.o. Na základe ústnej dohody došlo tiež k nákupu drevených plotov od
spoločnosti ROYAL TOKAJ, s.r.o. od spoločnosti BRSC, s.r.o. za účelom ďalšieho predaja, k preprave
nedošlo, došlo len k preskladneniu tovaru. To isté platí aj pre nákup drevených bední od spoločnosti
NAFT SM Gastro Slovakia, s.r.o. K účtovaniu nájomného na základe nájomnej zmluvy nedošlo z dôvodu
opomenutia účtovníčky tieto úkony v zmysle zmlúv o prenájme vykonať.

Správca dane konštatoval, že žalobca nepreukázal, že mu právo na odpočítanie dane vzniklo. Žalobca
nepreukázal reálne nadobudnutie tovaru v takom rozsahu, ako je to uvedené na predložených faktúrach.
Toto tvrdenie podporuje skutočnosť, že žalobca nemal žiadnych zamestnancov, žiadny dlhodobý hmotný
majetok, ani vlastné alebo prenajaté dopravné prostriedky zaúčtované v účtovníctve spoločnosti.
Taktiež skutočnosť, že prenajaté priestory na skladovanie v Strede nad Bodrogom, Hlavná 60, neboli
prenajímateľom DREVO SK, s.r.o. v kontrolovanom zdaňovacom období v zmysle nájomnej zmluvy
fakturované, a preto ani nebol vytvorený predpoklad činnosti spoločnosti v rozsahu, ako to bolo
deklarované v daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty. Správca dane preto neuznal odpočítanie
dane v sume 3.353.753,- Sk z dôvodu, že žalobca porušil ustanovenie § 49 ods. 1, 2 zákona č. 222/2004
Z.z.

Správca dane ďalej konštatoval, že žalobca nepreukázal reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov
a vznik daňovej povinnosti v rozsahu, ako to uviedol na faktúrach predložených ku kontrole. Správca
dane bol toho názoru, že zdaniteľné obchody neboli reálne uskutočnené v rozsahu, ako je to uvedené na
priložených faktúrach, boli vyhotovené faktúry na dodávku tovaru, ktorý v takom množstve neexistoval.
Nepreukázanie daňovej povinnosti žalobcu odôvodnil rovnakou argumentáciou ako neuznanie práva
na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Aj napriek skutočnosti, že správca dane neuznal reálnosť
zdaniteľných obchodov týkajúcich sa nákupu tovarov v kontrolovanom zdaňovacom období, podľa § 71
ods. 6 zákona č. 222/2004 Z.z. správca dane ponechal daň, ktorú je žalobca povinný odviesť, vo výške
uvedenej v podanom daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie február 2008. Správca dane napokon
poukázal na ustanovenie § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v zmysle ktorého daňového bremeno v
daňovom konaní znáša daňový subjekt. Dôkazy a zistené skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie
dane správca dane hodnotil podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov.



Na odvolanie žalobcu Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutím č. I/221/16008-84380/2011/990325-r
potvrdilo dodatočný platobný výmer Daňového úradu Kráľovský Chlmec č. 738/230/8559/10/Ric zo dňa
27.04.2010.

Daňové riaditeľstvo SR zosumarizovalo skutkový stav zistený správcom dane a reagovalo na odvolacie
námietky žalobcu. K námietke týkajúcej sa nezákonného postupu správcu dane z dôvodu, že výkon
kontroly realizovali zamestnanci správcu dane, ktorí nie sú organizačne začlenení u miestneho
príslušného správcu dane, uviedol, že oznámenie o výkone daňovej kontroly vydal miestne a vecne
príslušný správca dane, všetky úkony počas daňovej kontroly boli vykonávané pod hlavičkou Daňového
úradu Kráľovský Chlmec a daňová kontrola bola ukončená prerokovaním protokolu v súlade so
zákonom. Úkony vyplývajúce zo začatia, priebehu a ukončenia daňovej kontroly boli vykonávané v mene
miestne príslušného správcu dane. Preto túto námietku hodnotil ako nedôvodnú. Odvolací orgán ako
neopodstatnenú hodnotil aj námietku týkajúcu sa porušenia „dvojinštančnosti“ konania, pretože daň bola
vyrubená miestne príslušným správcom dane a o odvolaní proti rozhodnutiu rozhodoval odvolací orgán
- Daňové riaditeľstvo SR.

Odvolací orgán sa ďalej vyjadril k námietke týkajúcej sa zásahov Daňového riaditeľstva SR do
výkonu daňových kontrol v obchodných spoločnostiach prepojených prostredníctvom osoby S. I., t.j.
„koordinácií“ týchto kontrol. Poukázal na účel daňovej kontroly a zákonnú úpravu náležitosti protokolu
daňovej kontroly v zmysle § 15 ods. 11 zákona č. 511/1992 Zb. Vnútorný proces spracovania protokolu
o kontrole legislatívne nie je upravený. Daňové riaditeľstvo zodpovedá za jednotné uplatňovanie
osobitných predpisov daňovými orgánmi, ktorými sú daňové riaditeľstvo a daňové úrady. Preto jeho
postup pri uplatňovaní daňových predpisov daňovými úradmi nie je v rozpore s platným právnym stavom.

K žalobcom tvrdenému nerešpektovaniu zásady proporcionality, ku ktorej došlo podľa žalobcu súbežným
výkonom približne 300 daňových kontrol u daňových subjektov prepojených prostredníctvom osoby
S. I., ktorý bol ich konateľom, odvolací orgán uviedol, že skutočnosť, že S. I. je spoločníkom a
konateľom viacerých spoločností, v ktorých prebiehajú daňové kontroly, nie je dôvodom na tvrdenie, že
správca dane úmyselne vytvoril stav, ktorý daňový subjekt maximálne zaťažil, podstatne ho znevýhodnil
oproti zamestnancom správcu dane a ktorého cieľom je, aby žalobca nemohol splniť požiadavky
správcu dane. Správca dane je v zmysle § 15 zákona č. 511/1992 Zb. oprávnený vykonávať daňovú
kontrolu na preverenie uplatňovania ustanovení zákona o DPH a toto oprávnenie správcu dane
nemôže byť obmedzené ani skutočnosťou, že sú vykonávané daňové kontroly u iných samostatných
daňových subjektov, prepojených prostredníctvom osoby S. I.. Každý daňový subjekt pri výkone
svojej podnikateľskej činnosti si musí byť vedomý možnosti výkonu daňových kontrol na jednotlivých
druhoch daní a je na jeho uvážení, ako personálne obsadí svoju spoločnosť, aby bola schopná plniť
aj povinnosti pri výkone daňových kontrol. Pokiaľ daňové subjekty prepojené osobou spoločníka a
konateľa takmer výlučne obchodujú medzi sebou, je oprávnením správcu dane pre správne určenie
dane vykonať tiež miestne zisťovanie a ústne pojednávanie z dôvodu preverenia fakturovaných plnení v
spoločnostiach, ktoré sú dodávateľmi alebo odberateľmi týchto plnení. V danom prípade znášanie rizika
výkonu daňových kontrol zo strany správcu dane je na daňovom subjekte, keďže S. I. je konateľom,
prípadne bol splnomocneným zástupcom v 64 spoločnostiach, z čoho vyplýva predpoklad výkonu
viacerých daňových kontrol súbežne. Žalobca si svoju dôkaznú povinnosť počas daňovej kontroly za
kontrolované zdaňovacie obdobie nesplnil, ani nevyužil svoje práva, pričom zamestnanci správcu dane
mu počas výkonu daňovej kontroly vytvorili dostatočný časový priestor.

Odvolací orgán reagoval na odvolaciu námietku žalobcu týkajúcu sa nesprávnej aplikácie ustanovenia §
71 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. v súvislosti s uskutočnenými zdaniteľnými obchodmi (daň na výstupe).

Žalobca v tejto súvislosti poukázal na článok 203 Smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme
dane z pridanej hodnoty a na rozhodnutie ESD C-454/98. K tejto námietke odvolací orgán uviedol,
že článok 206 3 citovanej smernice, v zmysle ktorej daň z pridanej hodnoty platí každá osoba, ktorá
uvedie túto daň na faktúre, bol premietnutý do ustanovenia § 71 ods. 6 zákona o dani z pridanej
hodnoty. Napriek skutočnosti, že žalobca v kontrolovanom zdaňovacom období vystavil odberateľské



faktúry, správca dane dospel k záveru, že hoci zdaniteľné obchody týkajúce sa predaja drevených
plotov a jablčných debien drevených neboli reálne uskutočnené, je žalobca v zmysle § 71 ods. 6
citovaného zákona povinný daň z pridanej hodnoty uvedenú na predmetných faktúrach odviesť do
štátneho rozpočtu SR. Aplikácia tohto zákonného ustanovenia nebola v rozpore s rozhodnutím ESD
C-454/98 (Schmeink a Strobel). Ustanovenie § 71 ods. 6 zákona o dani z pridanej hodnoty hovorí
o faktúre, alebo o inom doklade o predaji, nevynímajúc faktúry, ktorých predmet fakturácie neodráža
skutočnosť. Žalobca vystavil odberateľské faktúry, ktorými deklaroval predaj tovaru, na ktorý uviedol
daň z pridanej hodnoty, a preto bol povinný daň uvedenú na predmetných faktúrach odviesť. V danom
prípade, ak boli vyhotovené faktúry, na ktorých je uvedená daň z pridanej hodnoty, nie je možné zohľadniť
skutočnosť, že daň nemala byť odvedená. Žalobca mal právo postupovať podľa § 75 ods. 7 zákona o
DPH a urobiť nápravu podaním dodatočného daňového priznania za príslušné zdaňovacie obdobie.

Odvolací orgán zaujal stanovisko k ďalším námietkam týkajúcich sa jednotlivých skutkových zistení
správcu dane. Správca dane zistil, že deklarované zdaniteľné obchody sa uskutočňovali výhradne
medzi spoločnosťami, ktoré boli personálne prepojené osobou konateľa - S. I., ktorý potvrdzoval všetky
dodávky tovaru za odberateľov aj dodávateľov, realizoval platby v hotovosti za dodávateľa aj odberateľa.
Tovar deklarovaný na faktúrach bol uskladnený v jednom sklade, neopustil sklady spoločnosti - menil
iba vlastníka z jednej spoločnosti, kde bol konateľom S. I., do ďalšej spoločnosti, kde bol tiež konateľom.
Žalobca nemá žiadnych vlastných zamestnancov, v jeho účtovníctve nie sú zaevidované žiadne režijné
náklady za dodávky elektrickej energie, vodného, stočného, spotrebu ostatných neskladovateľných
dodávok. Všetky tieto zistenia vyplývajúce z kontrol jednotlivých spoločností a spochybňujú reálne
dodanie tovaru tak, ako to deklarujú predmetné dodávateľské a odberateľské faktúry.

Odvolací orgán reagoval na odvolaciu námietku žalobcu, podľa ktorej nepredloženie dokladov na
základe výziev správcu dane ešte nezbavuje správcu dane povinnosti zistiť skutočnosti rozhodujúce pre
správne určenie dane. K tomu odvolací orgán uviedol, že povinnosťou správcu dane nie je vyhľadávať
a zisťovať skutočnosti, ktoré by kontrolovaný daňový subjekt mohol uplatniť pri nárokovaní odpočítania
dane, ale je povinnosťou správcu dane tieto nároky kontrolovaného daňového subjektu preveriť a
umožniť daňovému subjektu preukázať existenciu nárokov dôkazmi. Dôkazné bremeno v zmysle § 29
ods. 9 zákona č.511/1992 Zb. je na daňovom subjekte. Aj keď dokazovanie v zmysle § 29 ods. 1
zákona č. 511/1992 Zb. vedie správca dane, dôkazné bremeno, t.j. povinnosť preukázať v citovanom
ustanovení zákona zakotvené predpoklady, je na daňovom subjekte. V prípade, že niektoré skutočnosti
kontrolovaný daňový subjekt nepreukáže, nesie z toho dôsledky. Kontrolovaný daňový subjekt je
povinný svoje nároky vyplývajúce zo spočítania dane preukázať relevantnými dôkazmi. Ak kontrolovaný
daňový subjekt nepreloží požadované dôkazy, t.j. neunesie svoje dôkazné bremeno, má správca dane
právo daň vymerať podľa dôkazov, ktoré má k dispozícii, alebo ktoré si zaobstará bez súčinnosti
kontrolovaného daňového subjektu.

Žalobca v odvolaní namietal záver správcu dane, že nebol vytvorený predpoklad jeho ekonomickej
činnosti, pretože S. I. viackrát ozrejmil, ako sa realizujú obchody v spoločnostiach prepojených
prostredníctvom jeho osoby. K týmto námietkam odvolací orgán uviedol, že namietané zistenia správcu
dane (neexistencia zamestnancov, majetku, dopravných prostriedkov, skladovacie a prevádzkové
priestory, úhrady vykonávané v hotovosti sám za seba, tovar neopúšťa sklad, mení len majiteľa,
v účtovníctve nie sú zaevidované režijné náklady) spochybňujú reálne uskutočnenie deklarovaných
zdaniteľných obchodov, a teda reálne uskutočňovanie ekonomickej činnosti. Žalobcom deklarované
zdaniteľné obchody sa uskutočnili v reťazci spoločnosti personálne prepojených osobou S. I., ktorý
riadil tieto spoločnosti, vykonával v týchto spoločnostiach všetky činnosti spojené s obchodno-
ekonomickými a organizačno-výrobnými aktivitami týchto spoločností, t.j. potvrdzoval všetky dodávky
tovaru za dodávateľov i odberateľov, určoval cenu dodávok, formy dodávok, realizoval platby v
hotovosti za dodávky i odberateľa. Reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov žaloba preukazoval iba
dodávateľskými faktúrami a pokladničnými dokladmi, ktoré sám vystavoval za odberateľa aj dodávateľa.

Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR č.
I/221/16008-84380/2011/990325-r zo dňa 30.08.2011 a rozhodnutia - Daňového úradu Kráľovský
Chlmec č. 738/230/8559/10/Ric zo dňa 27.04.2010 a vrátenia veci na ďalšie konanie. Namietal,



že obidve tieto rozhodnutie sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, pretože nezodpovedajú
ustanoveniu § 30 ods. 1, 23 a § 48 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. Podľa žalobcu tieto rozhodnutia
obsahujú len popis obsahu pôvodného rozhodnutia správcu dane, odkazy na zákonné ustanovenia a
konštatovanie, že správca dane postupoval v danom prípade v súlade so zákonom, pričom žalovaný
bez výhrad prijal úvahy správcu dane bez toho, aby sa ako odvolací orgán riadne vyporiadal so
všetkými námietkami žalobcu. Voči dodatočnému platobnému výmeru správcu dane namietal, že jeho
odôvodnenie pozostáva iba zo skopírovaných vykonaných dôkazov, ale ich vyhodnotenie a posúdenie
pre samotné rozhodnutie vo veci správa dane neuvádza. Správca dane v dodatočnom platobnom
výmere odberateľské faktúry predložené žalobcom nevyhodnotil a nevyvodil z nich žiadny záver, t.j. či
ich považuje alebo nepovažuje za hodnoverný dôkaz preukazujúci reálne uskutočnenie deklarovaných
zdaniteľných obchodov. Preto odvolaním napadnutý dodatočný platobný výmer Daňového úradu
Kráľovský Chlmec ako aj rozhodnutie odvolacieho orgánu považuje za neodôvodnené a tým aj za
nepreskúmateľné.

Napadnutým rozhodnutiam vytýkal, že boli postavené na totožnosti osoby ako spoločníka, resp. konateľa
v spoločnostiach, medzi ktorými došlo k uskutočneniu zdaniteľných plnení. Výlučné konštatovanie,
že takáto totožnosť v osobe konateľa (spoločníka) spôsobuje pochybnosti o reálnom uskutočnení
zdaniteľných obchodov, priamo ani nepriamo bez ďalšieho nepreukazuje, že k zdaniteľnému plneniu
nedošlo. Správca dane však na základe tohto zistenia podrobil žalobcu nadmernému dôkaznému
zaťaženiu, pričom na žalobcom predložené dôkazy náležite neprihliadal a ani ich nevyhodnocoval,
naopak sústavne vyzýval žalobcu na predkladanie nových podkladov. Podľa žalobcu skutočnosť, že
medzi spoločnosťami existuje personálne prepojenie, však nie je sama o sebe spôsobilá mať výpovednú
hodnotu vo vzťahu k uskutočneniu, resp. neuskutočneniu akéhokoľvek plnenia. Vytýkal správcovi dane,
že nedisponuje žiadnym priamym ani nepriamym konkrétnym dôkazom vyvracajúcim uskutočnenie
zdaniteľného plnenia a dodania tovaru.

Žalobca ďalej namietal, že správca dane v dodatočnom platobnom výmere vyhodnotil plnenia voči
odberateľom žalobcu z rovnakých dôvodov ako prijaté obchody tak, že neboli reálne uskutočnené a
boli vyhotovené faktúry na tovar fiktívnej hodnoty a fiktívneho množstva, pričom s poukázaním na
ustanovenie § 71 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z.z. ponechal daň na výstupe. Ak správca dane považoval
dodávky za fiktívne, potom sa mal žalovaný v rozhodnutiach o odvolaní vyporiadať s námietkami
žalobcu, že z rozsudku ESD C-454/98 vyplýva, že fiktívne dodávky nie je možné považovať za dodávky
podliehajúce dani a z uvedeného dôvodu na fiktívne dodávky nie je možné aplikovať ustanovenie § 71
ods. 6 zákona č. 222/2004 Z.z. Správca dane a žalovaný teda v týchto prípadoch postupovali tak, že na
jednej strane pre účely dane z pridanej hodnoty tvrdili, že zdaniteľné obchody neboli reálne vykonané,
ale na druhej strane pre účely dane z príjmov išlo podľa ich posúdenia o reálny predaj tovaru a výnosy
z tohto predaja majetku.

S poukázaním na článok 2 ods. 3 Ústavy SR žalobca uviedol, že p. S. I. tým, že založil viacero
obchodných spoločností, neporušil žiadne zákonné ustanovenie, naopak využil právo slobodne
podnikať.

Žalobca ďalej namietal porušenie zásady proporcionality, ktorá patrí medzi základné princípy právneho
štátu podľa článku 1 ods. 1 Ústavy SR, v súvislosti s paralelným výkonom daňových kontrol
u obchodných spoločností personálne prepojených osobou S. I.. Zákonnou povinnosťou daňových
orgánov v tomto prípade bolo poskytnúť žalobcovi reálnu možnosť uplatniť svoje práva a splniť svoju
dôkaznú povinnosť. Postupom daňových orgánov sa však vytvoril stav, ktorým sa žalobca neprimerane
zaťažil a dostal sa do podstatne nevýhodnejšej polohy oproti daňovým orgánom. Súčasťou zámeru
zaťažiť žalobcu a spoločnosti personálne prepojené p. S. I. boli aj stovky výziev, miestnych zisťovaní
a ústnych pojednávaní, kde daňového orgány vyžadovali účasť p. S. I. ako osoby nezastupiteľnej a
od menovaného vyžadovali tisícky odpovedí bez reálnej výpovednej hodnoty. Dôkazom tejto situácie
je napr. aj fakt, že dňa 30.03.2010 bolo p. S. I. doručených 13 protokolov o výsledku daňovej kontroly
v 12 personálne prepojených spoločnostiach v rozsahu 529 strán, ako aj skutočnosť, že v septembri
2009 sa u subjektov personálne prepojených p. S. I. vykonávalo viac ako 300 daňových kontrol. Podľa
žalobcu účelom daňovej kontroly nie je, aby štátne orgány postupovali tak, aby úmyselne vytvorili stav,



na základe ktorého si žalobca nemôže riadne plniť svoje povinnosti, ale zistiť čo najúplnejšie skutočnosti
rozhodujúce pre správne určenie dane. Do situácie ukracujúcej práva žalobcu sa žalobca nedostal sám
tým, že jeho spoločník a bývalý konateľ S. I. založil viac obchodných spoločností, ale táto protiprávna
situácia bola zavinená postupom správcu dane a žalovaného, čo je v rozpore s § 2 ods. 2 zákona č.
511/1992 Zb. a článkom 2 ods. 2 Ústavy SR.

Žalobca napokon namietal, že daňovú kontrolu uňho za predmetné zdaňovacie obdobia vykonávali
zamestnanci, ktorí neboli organizačne začlenení ako zamestnanci Daňového úradu Kráľovský Chlmec
- správca dane. Túto námietku uplatňoval v odvolaní proti dodatočným platobným výmerom, pričom
poukazoval na nález Ústavného súdu SR II. ÚS 118/08-61 zo dňa 10.12.2009, v zmysle ktorého
miestne príslušný správca dane vystupuje v daňovom konaní prostredníctvom svojich zamestnancov,
t.j. totožnosť správcu dane pre účely vymedzenia miestnej príslušnosti je daná aj totožnosťou jeho
zamestnancov. Zamestnanci miestne príslušného správcu dane neboli z daňového konania vylúčení,
preto nebol dôvod, aby bola predmetná kontrola vykonávaná zamestnancami správcu dane, ktorí
neboli organizačne začlenení u miestne príslušného správcu dane. Týmto postupom správcu dane
došlo k porušeniu ustanovenia § 3 a § 24 zákona č. 511/1992 Zb., v dôsledku čoho je tento postup
protizákonný. Žalovaný sa s týmito námietkami dostatočne nevyporiadal, iba konštatoval, že úkony
boli vykonávané „pod hlavičkou“ a „v mene“ miestne príslušného správcu dane. Podľa žalobcu jediným
spôsobom podľa platnej právnej úpravy, akú mohol správca dane dosiahnuť legitímne vykonanie
kontroly zamestnancami organizačne pričlenenými k miestne nepríslušnému správcovi dane, bolo
delegovanie miestnej príslušnosti v zmysle § 4 zákona č. 511/1992 Zb., či už z dôvodu vylúčenia
všetkých zamestnancov miestne príslušného správcu dane alebo z dôvodu hospodárnosti (resp. z
dôvodu, že miestne príslušný správca dane nedisponoval dostatočným personálnym obsadením), a to
ešte pred začatím daňovej kontroly. Pre takýto postup sa však vyžaduje vydanie rozhodnutia Daňového
riaditeľstva SR a jeho riadne doručenie daňovému subjektu. Právnu argumentáciu citovaného nálezu
Ústavného súdu SR si osvojil aj Krajský súd v Košiciach, napr. v rozsudku č. k. 6S/16346/2010-25 zo
dňa 09.09.2010. Podľa žalobcu, ak daňová kontrola bola vykonávaná v rozpore s článkom 3 ods. 1
zákona č. 511/1992 Zb., teda v rozpore s ustanovením o miestnej príslušnosti, sú všetky právne akty
vydané v rozpore s týmto ustanovením a všetky úkony vykonávané miestne nepríslušným daňovým
úradom nezákonné. Protokol o daňovej kontrole z takto realizovanej daňovej kontroly nemôže zakladať
povinnosť pre kontrolovaný subjekt a nemôže byť právnym aktom, ak je založený na protiprávnom
postupe.

Žalobca napokon namietal porušenie zásady dvojstupňovosti daňového konania. Táto spočíva v
možnosti nápravy prvostupňového rozhodnutia orgánu vyššieho stupňa - odvolacím orgánom na základe
podaného opravného prostriedku účastníka konania. Preskúmanie rozhodnutia odvolacím orgánom má
predstavovať poistku proti prijímaniu nezákonných a nesprávnych rozhodnutí. Vzhľadom na skutočnosť,
že v septembri 2009 sa súbežne u daňových subjektov prepojených osobou p. S. vykonávalo viac ako
tristo kontrol, je nepochybné, že riaditeľ Daňového úradu Kráľovský Chlmec pri piatich kontrolóroch
a pri zodpovednosti za riadenie Daňového úradu Kráľovský Chlmec nerozhodoval o začatí týchto
kontrol a len formálne podpisoval oznámenia alebo upovedomenia o jej začatí. Je teda nepochybné,
že začatie, formu, spôsob a priebeh vykonávania kontrol v spoločnostiach prepojených prostredníctvom
S. I. už od začiatku riadilo a zabezpečovalo Daňové riaditeľstvo SR („akcia I.“), teda žalobca /
správne malo byť žalovaný/. Žalobca namietal postup Daňového riaditeľstva SR pri koordinácii daňových
kontrol vykonávaných v spoločnostiach personálne prepojených osobou p. S. I.. Namietal, že Daňové
riaditeľstvo SR zasielalo správcovi dane vzorové protokoly a zamestnanci správcu dane vykonávajúci
kontroly si plne osvojili skutočnosti vyplývajúce z týchto protokolov.

Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 09.01.2012 navrhol žalobu zamietnuť. Uviedol, že rozhodnutia
správnych orgánov oboch stupňov zodpovedajú zákonným požiadavkám podľa § 30 ods. 1, 3 a § 48 ods.
6 zákona č. 511/1992 Zb. Odvolací orgán pri odôvodnení žalobou napadnutého rozhodnutia postupoval
tak, že najskôr uviedol zistený skutkový stav z daňovej kontroly, všetky vykonané úkony, popísal všetky
skutočnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutia, uviedol úvahy, ktoré ovplyvnili hodnotenie dôkazov a
použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa vo veci rozhodovalo a vyporiadal sa s námietkami
odvolaní. Vykonané dôkazy hodnotil odvolací orgán podľa svoje úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a
všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, pričom prihliadol na všetko, čo k daňovej kontrole vyšlo najavo.



Žalobcovi bol poskytnutý dostatočný časový priestor na splnenie si jeho povinnosti a práv pri predkladaní
dôkazov.

Žalovaný nesúhlasil so žalobnou námietkou, že ťažiskovým a jediným dôkazom, na ktorom boli
postavené dodatočné platobné výmery správcu dane, je totožnosť osoby ako spoločníka, resp. konateľa
v spoločnostiach, medzi ktorými došlo k uskutočneniu zdaniteľných plnení. Žalobcom deklarované
zdaniteľné obchody sa uskutočňovali výhradne medzi spoločnosťami, ktoré boli prepojené osobou S.
I. v postavení konateľa a spoločníka dodávateľských spoločností: BARAVIN, s.r.o., NAFT-SM Gastro
Slovakia, s.r.o., BRSC, s.r.o., ROYAL TOKAJ SK, s.r.o. a DREVO SK, s.r.o. ako aj v postavení konateľa
a spoločníka odberateľských spoločností žalobcu: VEMARK, s.r.o., JOMADO, s.r.o., Z. O.. Nespornou
skutočnosťou je, že S. je konateľom a spoločníkom niekoľko desiatok obchodných spoločností, ktoré
uskutočňujú medzi sebou ako platiteľom dane z pridanej hodnoty zdaniteľné obchody. Konateľ žalobcu
S.Á. I. konal aj za ďalšie obchodné spoločnosti ako konateľ, vykonával s v týchto spoločnostiach
aj všetky činnosti súvisiace s obchodno-ekonomickými a organizačno-výrobnými aktivitami týchto
spoločností, t.j. potvrdzoval všetky dodávky tovaru za dodávateľov aj odberateľov, určoval formy
dodávok, realizoval platby v hotovosti za dodávateľov aj odberateľov, nákupné aj predajné ceny
stanovoval sám, pričom predajné ceny sú oproti cenám nákupu vysoko podhodnotené, čím sa žalobca
vedome dostával do straty. Tovar deklarovaný na sporných faktúrach bol uskladnený v jednom sklade,
neopustil sklady spoločnosti - menil iba vlastníka - z jednej spoločnosti, kde bol konateľom S. I. do
ďalšej spoločnosti, kde bol tiež konateľom. S. I. podľa jeho vlastného vyjadrenia bol v celom reťazci
svojich obchodných spoločností nezastupiteľný. Ku všetkým preverovaným skutočnostiam mohol iba
on podať vyjadrenia a predkladať dôkazné prostriedky ku kontrole. Bolo preto povinnosťou S.M. I.
ako konateľa žalobcu vysvetliť samotnú existenciu a pohyb tovaru medzi týmito spoločnosťami od
dodávateľov a následný predaj ďalším obchodným spoločnostiam a predložiť dôkazné prostriedky
k týmto tvrdeniam. Túto povinnosť si nesplnil. Žalobca nemal žiadnych vlastných zamestnancov,
pričom nepredložil doklady potvrdzujúce vykonávanie prác zamestnancami spoločnosti JOMADO, s.r.o.
(napr. zoznamy zamestnávaných pracovníkov, obdobie, kedy boli práce vykonávané, výkazy práce).
Nepreukázal vlastníctvo, prípadne prenájom dopravných prostriedkov a ich účtovanie. V súvislosti so
skladovaním tovaru nepreukázal úhradu nájomného za prenajaté skladové priestory a spoločnosti
DREVO SK, s.r.o. v zmysle zmluvy o prenájme a tiež doklady o preprave tovaru. Dôvodom neuznania
odpočítania dane z predmetných plnení nebola sama o sebe totožnosť osoby ako spoločníka, resp.
konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými došlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia, ako tvrdí žalobca
v žalobe, ale to, že žalobca nepreukázal reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov, čím nepreukázal,
že jeho dodávatelia fakturované zdaniteľné obchody skutočne zrealizovali a žalobca ich prijal a použil
na dodávky tovarov ako platiteľ. Tým nebol preukázaný vznik daňovej povinnosti u dodávateľov žalobcu
a nebolo preukázané splnenie základnej podmienky pre vznik práva na odpočítanie v zmysle § 49 ods.
1, 2 zákona o dani z pridanej hodnoty.

Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca bol súčasťou reťazca viacerých spoločností deklarujúcich umelo
vytvorené zdaniteľné obchody s cieľom odčerpania finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu, a
to formou nadmerných odpočtov, teda hlavným cieľom deklarovaných obchodných aktivít bolo získať
daňovú výhodu. Deklarované zdaniteľné obchody neboli vytvorené za ekonomickým účelom. Aj z
rozsudku Súdneho dvora ES vo veci C-255/02, prípad Halifax, rozsudok vo veci V-110/99 ako aj z
rozsudku Najvyššieho súdu ČR č. Afs 61/2008 z 27.11.2008 vyplýva, že za dodanie tovaru v zmysle
zákona o DPH nemožno považovať umelo vytvorené transakcie, ktoré fakticky dodanie tovaru len
predstierajú a z takto vykázaných transakcií nie je možné ani úspešne uplatniť nárok na odpočet dane
v zmysle § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH. Právo nárokované platiteľom dane by malo byť odopreté,
pokiaľ relevantná hospodárska činnosť nemá žiadne objektívne vysvetlenie než práve získanie nároku
na odpočet dane. Plnenia, resp. konania, ktoré nie sú uskutočnené v rámci obvyklých obchodných
podmienok, absentujú akýkoľvek ekonomický zmysel a sú deklarované len s cieľom získania výhod
upravených zákonom, nemožno považovať inak len za neužitie objektívneho daňového práva.

Na námietku týkajúcu sa n nesprávnej aplikácie ustanovenia § 71 ods. 6 zákona o DPH vo vzťahu
k plneniam žalobcu voči odberateľom žalovaný reagoval poukázaním na článok 203 Smernice Rady
2006/112/ES, ktorý stanovuje, že daň z pridanej hodnoty platí každá osoba, ktorá uvedie túto daň na
faktúre. Tento článok smernice je premietnutý aj do ustanovenia § 71 ods. 6 zákona o DPH, podľa



ktorého, ak platiteľ vo faktúre alebo inom doklade o predaji uvedie vyššiu sumu dane, ako je povinný
platiť podľa tohto zákona, je povinný platiť túto vyššiu sumu dane. To znamená, že v prípade, že
daňový subjekt vyhotoví odberateľskú faktúru, ktorou deklaruje predaj tovaru, na ktorej uvedie daň
z pridanej hodnoty, je povinný v zmysle citovaného zákonného ustanovenia daň uvedenú na faktúre
odviesť do štátneho rozpočtu. V danom prípade, napriek skutočnosti, že správca dane dospel k záveru,
že zdaniteľné obchody, predaj drevených plotov a jablčných debien drevených, ktoré žalobca deklaroval
vyhotovením odberateľských faktúr pre odberateľov VEMARK, s.r.o., JOMADO, s.r.o. a Z. O. neboli
reálne uskutočnené, žalobca tým, že vyhotovil predmetnú odberateľské faktúry bol povinný v zmysle
citovaného zákonného ustanovenia daň z pridanej hodnoty uvedenú na predmetných odberateľských
faktúrach odviesť do štátneho rozpočtu SR. Ak však žalobca vyhotovil predmetné odberateľské faktúry
len formálne a k dodaniu deklarovaného tovaru reálne nedošlo, mal právo postupovať podľa § 75 ods.
7 zákona o DPH a urobiť nápravu podaním dodatočného daňového priznania za príslušné zdaňovacie
obdobie.

Žalovaný ďalej uviedol, že nespochybnil skutočnosť, že ustanovenia Obchodného zákonníka umožňujú
S. I. založiť viacero spoločností. Z ustanovenia § 19a ods. 1 a § 20 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka
vyplýva, že právne úkony S. I. ako štatutárneho orgánu, prípadne splnomocneného zástupcu, sú
právnymi úkonmi jednotlivých spoločností ako právnických osôb. S. I. je konateľom a spoločníkom
niekoľko desiatok obchodných spoločností, ktoré uskutočňujú medzi sebou ako platitelia dane z
pridanej hodnoty zdaniteľné obchody. Podľa jeho vyjadrenia bol v celom reťazci svojich obchodných
spoločností nezastupiteľný. Takéto konanie žalobcu preukazuje, že v reťazci vzájomne prepojených
spoločností nebol vytvorený predpoklad ekonomickej činnosti ako to deklaroval u žalobcu. Deklarované
zdaniteľné obchody sa javia ako účelové a neboli vytvorené za ekonomickým účelom. Hlavným cieľom
deklarovaných zdaniteľných obchodov sa javí deklarovať umele vytvorené zdaniteľné obchody s cieľom
odčerpať finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu, a to formou nadmerných odpočtov. Teda cieľom
deklarovaných obchodných aktivít bolo získať daňovú výhodu.

Na žalobnú námietku týkajúcu sa nerešpektovania princípu proporcionality žalovaný reagoval právnou
argumentáciou totožnou s dôvodmi napadnutých rozhodnutí. Uviedol, že prioritnou úlohou orgánov
daňovej správy je zabezpečiť, aby daňové subjekty, ktorým vznikne povinnosť platenia dane, za
podmienok uvedených v príslušných hmotnoprávnych predpisoch upravujúcich jednotlivé druhy dane,
tieto dane uhradili do štátneho rozpočtu. V prípade nároku na vrátenie dane je oprávnenie daňových
orgánov tieto nároky pred ich vrátením preveriť. Daňová kontrola u žalobcu za predmetné zdaňovacie
obdobie trvala od 20.04.2009 do 20.04.2010, t.j. 12 mesiacov, teda trvala dobu nevyhnutne potrebnú
na zistenie všetkých skutočností pre správne určenie dane. Žalobcovi počas daňovej kontroly bol
daný dostatočný priestor na predkladanie dôkazov a vyjadrení, čo sám ani po výzvach správcu dane
dostatočne nevyužil. Skutočnosť, že S. I. je spoločníkom a konateľom viacerých spoločností, v ktorých
podľa žalobcu prebiehajú daňové kontroly, sama o sebe nie je dôvodom na tvrdenie, že správca dane
vytvoril stav, ktorým žalobcu neprimerane zaťažil, podstatne ho znevýhodnil oproti daňovým orgánom.
Pokiaľ žalobca si uplatnil v daňovom priznaní za predmetné zdaňovacie obdobia nárok na nadmerný
odpočet, bolo to dôvodom, aby správca dane vykonal daňovú kontrolu a uplatnený odpočet dane pred
vrátením skontroloval. Toto oprávnenie správcu dane nemôže byť obmedzené ani skutočnosťou, že sú
vykonávané daňové kontroly u iných samostatných daňových subjektov prepojených prostredníctvom
osoby S. I.. Každý daňový subjekt pri výkone svojej podnikateľskej činnosti si musí byť vedomý možnosti
výkonu daňových kontrol na jednotlivé druhy daní a je na jeho uvážení, ako personálne obsadí svoju
spoločnosť, aby bola schopná vykonávať svoju podnikateľskú činnosť.

Žalovaný taktiež neakceptoval žalobnú námietku, v zmysle ktorej daňová kontrola za príslušné
zdaňovacie obdobie bola vykonaná nezákonným spôsobom, pretože ju realizovali zamestnanci, ktorí
neboli organizačne začlenení ako zamestnanci Daňového úradu Kráľovský Chlmec - príslušného
správcu dane. Uviedol, že daňová kontrola bola u žalobca začatá dňom 20.04.2009 a ukončená dňa
20.04.2010, pričom všetky úkony počas daňovej kontroly boli vykonávané pod hlavičkou Daňového
úradu Kráľovský Chlmec, t.j. úkony týkajúce sa začatia, priebehu a ukončenia daňovej kontroly boli
vykonávané v mene miestne príslušného správcu dane.



Žalovaný nesúhlasil s odvolacou námietkou týkajúcou sa porušenia zásady dvojstupňovosti daňového
konania. Dodatočné platobné výmery boli vydané Daňovým úradom Kráľovský Chlmec a odvolacím
orgánom bolo Daňové riaditeľstvo SR.

K námietke týkajúcej sa zásahov Daňového riaditeľstva SR k výkonu daňových kontrol v obchodných
spoločnostiach prepojených prostredníctvom osoby S. I., t.j. „koordinácie“ týchto kontrol, žalovaný
uviedol, že daňová kontrola nie je samostatné konanie, ale je čiastkovým procesným postupom, ktorý
sa uskutočňuje v rámci daňového konania. Poukázal na účel daňovej kontroly a zákonnú úpravu
náležitostí protokolu o daňovej kontrole v zmysle § 15 ods. 11 zákona č. 511/1992 Zb. Vnútorný proces
spracovania protokolu o kontrole legislatívne nie je upravený. Daňové riaditeľstvo SR zodpovedalo za
jednotné uplatňovanie osobitných predpisov daňovými orgánmi, ktorými sú Daňové riaditeľstvo SR a
daňové úrady. Preto jeho postup pri uplatňovaní predpisov daňovými úradmi nie je v rozpore s platným
právnym stavom.

Súd na základe ust. § 244 a nasl. O.s.p., v konaní podľa § 247 a nasl. O.s.p. po preskúmaní žalobou
napadnutého rozhodnutia právneho predchodcu žalovaného v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe
a po oboznámení sa s administratívnymi spismi žalovaného ako aj správneho orgánu prvého stupňa
jednomyseľne dospel k záveru, žalobe žalobcu nemožno priznať úspech z ďalej uvedených dôvodov.

Podanými daňovými priznaniami si žalobca uplatnil nadmerný odpočet: zdaňovacie obdobie apríl 2008
- v sume 985 735,- Sk.

Súčasťou administratívnych spisov žalovaného je výzva na predloženie dokladov zo dňa 22.10.2009,
dodávateľské a odberateľské faktúry týkajúce sa zdaniteľných obchodov za jednotlivé zdaňovacie
obdobia a zápisnica o ústnom pojednávaní zo dňa 17.03.2010, ktorých obsah korešponduje zo
zisteniami uvedenými správcom dane v dodatočných platobných výmeroch a rozhodnutí odvolacieho
orgánu ohľadne týchto dôkazov.

Do zápisnice o ústnom pojednávaní č. 738/320/5527/10/Šem. zo dňa 17.03.2010 konateľ žalobcu
uviedol, že podnikateľskú činnosť vykonáva spoločnosť v prenajatých kancelárskych a skladovacích
priestoroch v Strede nad Bodrogom, Hlavná č. 600. Žalobca nezamestnáva žiadnych zamestnancov,
nedisponuje majetkom, nemá žiadne mechanizmy ani stroje, ani motorové vozidlá. V súvislosti s
nákupom jednotlivých komodít - jablčné bedne drevené a drevené ploty, nakúpený aj predávaný tovar
sa stále skladoval v skladovacích priestoroch v Strede nad Bodrogom, k preprave tovaru nedochádzalo,
došlo len k preskladneniu z jedných skladovacích priestorov do druhých. Manipuláciu s tovarom
vykonávali zamestnanci spoločnosti JOMADO, s.r.o. alebo sám konateľ žalobcu v zmysle zmluvy
o prenájme. Na otázku správcu dane, ako žalobca naložil s tovarom, ktorý ostal k 31.12.2008 na
sklade, konateľ žalobcu uviedol, že nepredaný tovar ostal uložený v skladovacích priestoroch, v rámci
mlčanlivosti a zachovania daňového tajomstva nemôže odpovedať ako sa s tovarom ďalej nakladalo
a odpoveď v tomto smere sa nachádza pri daňovej kontrole za rok 2009. K nákupu tokajského vína
samorodného suchého sudového uviedol, že víno bolo dodané z hospodárskeho dvora DREVO SK,
s.r.o. zo skladovacích priestorov Veľaty, kde má žalobca od spoločnosti NAFT-SM Gastro Slovakia, s.r.o.
prenajaté skladovacie kapacity, k predaju vína nedošlo ani v ďalších zdaňovacích obdobiach, a to z
dôvodu, že tokajské víno má cenu čím je staršie. Konateľ žalobcu sám zabezpečoval starostlivosť o
uskladnené víno.

Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi
v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť .

Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky
tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa ods. 2 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči
nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi
dodané (§ 49 ods. 2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z.).



V zmysle § 71 ods. 1, 6 zákona č. 222/2004 Z.z. pri každom dodaní tovaru a dodaní služby v tuzemsku
pre zdaniteľnú osobou a pre právnickú osobu, ktorá nie je zdaniteľnou osobou, je platiteľ povinný
vyhotoviť faktúru. Ak platiteľ vo faktúre alebo v inom doklade o predaji uvedie vyššiu sumu dane ako je
povinný platiť podľa tohto zákona, je povinný platiť túto vyššiu sumu dane.

Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Z.z. správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s
daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto konaní použije len také prostriedky,
ktoré ich menej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň.

Podľa § 15 ods. 1 prvé dve vety zákona o správe daní a poplatkoch daňovou kontrolou zamestnanec
správcu dane zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie
dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly
vyžaduje. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu
podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu.

Podľa § 15 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkoch kontrolovaný daňový subjekt je vo vzťahu
k zamestnancovi správcu dane povinný predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné
prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia najneskôr v lehote podľa ods. 10 druhej vety.

Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkoch daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti,
ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný
správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných
evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 30 ods. 3 v spojení s § 30 ods. 6 a 7 zákona o správe daní a poplatkov rozhodnutie obsahuje
odôvodnenie, ak tak ustanovuje tento zákon. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom
rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých
sa rozhodovalo.

Podľa § 2 ods. 1 písm. b/ zákona č. 479/2009 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 479/2009
Z.z.“) orgánom štátnej správy v oblasti daní a poplatkov je Finančné riaditeľstvo SR.

Podľa § 11 zákona v spojení s článkom 4 veta prvá zákona č. 479/2009 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2012
sa zrušuje zákon č. 150/2001 Z.z. o daňových orgánoch v znení neskorších predpisov, t.j. ruší sa Daňové
riaditeľstvo SR (§ 2 a § 3 zákona č. 150/2001 Z.z. o daňových orgánoch).

Podľa názoru súdu žalobca v konaní nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre odpočítanie DPH
v zdaňovacom období apríl 2008 v už uvedenej sume. Takisto v súlade so zákonom správca dane
ponechal DPH, ktorú žalobca vykázal ako vlastnú daňovú povinnosť, ktorú je povinný ako platiteľ DPH
odviesť vo výške uvedenej v podanom daňovom priznaní za už uvedené zdaňovacie obdobie.

Nákup drevených plotov, jablčných bední drevených a tokajského vína samorodného suchého sudového
v už uvedených množstvách žalobca preukazoval iba dodávateľskými faktúrami a pokladničnými
dokladmi (výdavkové a príjmové pokladničné doklady), pričom všetky faktúry, ako aj pokladničné
doklady vystavoval pán S. I. ako konateľ žalobcu a konateľ dodávateľov Baravin, s r.o., Naft - SM,
Gastroslovakia, s.r.o., BRSC, s.r.o., Royal Tokaj, s.r.o., a Drevo SK, s.r.o. Súd sa stotožňuje so závermi
právneho predchodcu žalovaného, že posudzované plnenia nesledovali skutočný obchodný účel a boli
len nástrojom na získanie daňovej výhody - finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu. Žalobca
ako kontrolovaný daňový subjekt bol v rámci daňovej kontroly povinný preukázať splnenie zákonných
predpokladov pre vznik nároku na odpočítanie DPH. Táto povinnosť, t. j. dôkazné bremeno vyplýva



pre žalobcu z ust. § 29 ods. 8 zák. č. 511/1992 Zb. V prípade, ak žalobca neuniesol svoje dôkazné
bremeno, t. j. nepredložil dôkazy, ktorými by preukázal splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku
na odpočet DPH, správcovi dane svedčilo právo vymerať mu daň podľa dôkazov, ktoré mal k dispozícii
alebo ktoré si zaobstaral bez súčinnosti žalobcu.

Súd hodnotí všetky v žalobe uvedené námietky ako nedôvodné. Žalobca tvrdil, že rozhodnutia
žalovaného neobsahujú dostatok dôvodov, sú nepreskúmateľné a nezodpovedajú požiadavkám
uvedených v § 30 ods. 1, 3 a v § 48 ods. 6 zák. č. 511/1992 Zb. Rozhodnutie právneho predchodcu
žalovaného obsahuje konštatovanie skutkového stavu zisteného vykonanou daňovou kontrolou, pričom
žalovaný jednotlivé skutkové zistenia vyhodnocoval z pohľadu žalobcom uplatneného nadmerného
odpočtu DPH. V dôvodoch svojho rozhodnutia sa žalovaný podrobne vysporiadal s jednotlivými
odvolacími námietkami. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol skutočnosti, ktoré boli rozhodujúce
pre vydanie tohto rozhodnutia. Zdôvodnil, akými úlohami bol vedený pri hodnotení vykonaných dôkazov
a aplikácii relevantnej právnej úpravy.

Nemožno súhlasiť s tvrdeniami žalobcu, že jediným a ťažiskovým dôkazom, na ktorom bolo
postavené žalobou napadnuté rozhodnutie je totožnosť osoby (S. I.) ako spoločníka, resp. konateľa v
spoločnostiach, medzi ktorými dochádzalo k zdaniteľným plneniam. Dôvodom neuznania odpočítania
dane z predmetného plnenia nebola totožnosť osoby ako spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach,
medzi ktorými došlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia. Týmto dôvodom bola skutočnosť, že žalobca
neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal reálne uskutočnenie deklarovaných zdaniteľných obchodov,
t. j., že už uvedení dodávatelia skutočne zrealizovali fakturované zdaniteľné obchody a žalobca ich
prijal a použil na dodávky tovarov ako platiteľ DPH. Z výsledkov daňovej kontroly vykonanej u žalobcu
za zdaňovacie obdobie apríl 2008 vyplynulo, že tovar sa pohyboval v reťazci obchodných spoločností
prepojených na osobu S. I., ktorý bol v postavení konateľa a spoločníka. Tovar, ktorý bol deklarovaný na
sporných faktúrach bol uskladnený v jednom sklade, neopustil tento sklad a menil iba vlastníka z jednej
spoločnosti, kde bol konateľom S. I. do ďalšej spoločnosti, kde menovaný tiež vystupoval ako konateľ.
Podľa vyjadrenia konateľa žalobcu tovar bol v rámci jedného skladu premiestňovaný z jedného miesta
v sklade na ďalšie skladovacie miesto. Konateľ žalobcu pritom nevedel preukázať ani spôsob tohto tzv.
preskladnenia tovaru, ani s tým súvisiace režijné náklady a nezdôvodnil ani obchodný, resp. ekonomický
účel takýchto presunov tovaru, ktoré mali byť ponímané ako obchodné aktivity medzi jednotlivými
obchodnými spoločnosťami, ktorých bol konateľom. S. I. bol podľa svojho vyjadrenia v celom reťazci
svojich obchodných spoločností nezastupiteľný a iba on mohol podávať vyjadrenia a predkladať dôkazné
prostriedky ku kontrole. Preto je logické, že kontrolné orgány vyžadovali od menovaného predloženie
dôkazov preukazujúcich uskutočnenie zdaniteľných obchodov, pričom zdôrazňovali skutočnosť, že tieto
dôkazy môže vzhľadom na svoju nezastupiteľnosť predkladať iba konateľ žalobcu, ktorý je súčasne
konateľom aj dodávateľských obchodných spoločností.

Konštatovanie správcu dane, ako aj žalovaného v ich rozhodnutiach o tom, že u žalobcu nebol vytvorený
predpoklad ekonomickej činnosti v rozsahu, ako to deklaroval v podaných daňových priznaniach, v
dôsledku čoho žalobca ani nevykonával reálnu ekonomickú činnosť, je v súlade so zisteniami správcu
dane. Žalobca nezamestnával žiadnych zamestnancov, nevlastnil žiaden hnuteľný alebo nehnuteľný
majetok, dopravné prostriedky, neúčtoval žiadne režijné náklady v súvislosti s podnikateľskou činnosťou.
Tvrdenie žalobcu, že výkony uňho, tzv. preskladňovanie tovaru vykonávali zamestnanci spoločnosti
Jomado, s.r.o, bez preukázania tohto tvrdenia nepostačuje pre záver, že žalobca vykonával reálnu
ekonomickú činnosť.

Žalobca v podanej žalobe namietal, že správca dane nedisponuje žiadnym priamym ani nepriamym
konkrétnym dôkazom, ktorý by vyvrátil uskutočnenie zdaniteľných plnení a dodanie tovaru. K tomuto
tvrdeniu žalobcu súd dodáva, že podanými daňovými priznaniami za príslušné zdaňovacie obdobia si
žalobca uplatnil hmotnoprávny nárok na vrátenie nadmerného odpočtu DPH. Z ust. § 29 ods. 8 a § 15
zák. č. 511/1992 Zb. vyplýva, že je povinnosťou platiteľa DPH preukázať oprávnenosť uplatňovaných
nárokov na odpočet DPH. Ustanovenia § 49 ods. 2 písm. a) zák. č. 222/2004 Z.z. podmieňuje vznik
práva na odpočet DPH zaplatenej za dodanie tovaru alebo služby tým, aby bolo preukázané dodanie
tovaru alebo služby inou zdaniteľnou osobou - touto inou zdaniteľnou osobou je osoba, ktorá vystavila



faktúru za dodanie tovaru alebo služby. Preto nebolo povinnosťou správcu dane v rámci daňovej kontroly
zabezpečovať dôkazy, ktoré by vyvracali uskutočnenie sporných zdaniteľných plnení, naopak, bolo
povinnosťou žalobcu preukázať ich uskutočnenie.

Žalobca v podanej žalobe namietal postup žalovaného, ktorý v súvislosti so začatím, spôsobom a
priebehom výkonu daňových kontrol spoločností personálne prepojených pánom S. I. porušil zásadu
dvojstupňovosti konania. Žalobca ďalej namietal prekročenie kompetencií žalovaného formou priamych
zásahov do výkonu daňových kontrol u subjektov prepojených prostredníctvom osoby S. I. a koordinácie
týchto daňových kontrol. K týmto námietkam súd uvádza nasledujúce:

V náleze Ústavného súdu SR č. k. I/US238/06-39 zo dňa 16.12.2008 sa konštatuje, že „daňová
kontrola nepredstavuje samostatné daňové konanie, ale je čiastkovým procesným postupom, ktorý
sa uskutočňuje v rámci daňového konania; nie je teda samostatnou fázou daňového konania, ale
úkonom správcu dane“. Obsahové náležitosti protokolu o daňovej kontrole stanovuje § 15 ods. 1 zák.
č. 511/1992 Zb. Vnútorný proces spracovania protokolu o daňovej kontrole však legislatívne nie je
upravený. Pre použitie protokolu o daňovej kontrole ako podkladu pre vydanie rozhodnutia správcu
dane je rozhodujúce, či daňová kontrola bola realizovaná v súlade so zákonom, či skutkové zistenia
obsiahnuté v protokole postačujú pre vydanie rozhodnutia správcom dane. Preto žalobcom tvrdené
nelegitímne zásahy Daňového riaditeľstva SR do výkonu daňových kontrol u subjektov prepojených
prostredníctvom S. I. nemôžu predstavovať porušenie čl. 2 ods. 2 Ústavy SR.

Za zákonný považuje súd postup správcu dane, ktorý ponechal daň na výstupe, pokiaľ išlo o žalobcom
tvrdené zdaniteľné obchody, týkajúce sa predaja drevených plotov jablčných bední drevených, hoci
tieto obchody podľa zistení správcu dane neboli reálne uskutočnené a žalobcovi tak nevznikla daňová
povinnosť z titulu dodania tovaru. Uvedený postup správcu dane bol v súlade s ust. § 71 ods. 6 zák.
č. 222/2004 Z. z., ktorého obsahom je premietnutie čl. 203 Smernica Rady 2006/112/ES o spoločnom
systéme DPH („daň z pridanej hodnoty platí každá osoba, ktorá uvedie túto daň na faktúre“). Žalobca
vystavil odberateľské faktúry, ktorými deklaroval predaj uvedených komodít, na ktorých uviedol DPH,
preto bol povinný v zmysle ust. § 71 ods. 6 zákona o DPH daň uvedenú v predmetných faktúrach odviesť
do štátneho rozpočtu SR. Ak žalobca vystavil tieto faktúry len formálne a k dodaniu deklarovaných
tovarov nedošlo, mal právo postupovať podľa § 75 ods. 7 zákona o DPH a urobiť nápravu podaním
dodatočného daňového priznania za príslušné zdaňovacie obdobia.

Žalobca v daňovom konaní ako aj v žalobe namietal, že nemohol si splniť svoju dôkaznú povinnosť, ani
realizovať svoje právo na súčinnosť so správcom dane v daňovom konaní v zmysle § 2 ods. 2 zákona
č. 511/1992 Zb. a ani právo predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia,
pretože výkonom daňovej kontroly u žalobcu a u ďalších obchodných spoločností, v ktorých konateľom
bol S. I., vytvorili zamestnanci správcu dane stav, v ktorom žalobca nemohol reálne splniť požiadavky
zamestnancov správcu dane, svoju dôkaznú povinnosť a uplatniť svoje zákonné práva. V dôsledku
toho sa žalobca dostal do podstatne nevýhodnejšej polohy oproti daňovým orgánom. Tvrdil, že týmto
postupom daňových orgánov došlo k porušeniu zásady proporcionality zakotvenej v ustanovení § 2 ods.
2 zákona č. 511/1992 Zb. ktorá patrí medzi zákonné princípy právneho štátu podľa článku 1 ods. 1
Ústavy SR. Tento princíp podľa žalobcu znamená primeraný vzťah medzi cieľom (účelom) sledovaným
štátom a použitými prostriedkami, ktoré musia byť vhodné a nevyhnutné na dosiahnutie cieľa.

K uvedenej žalobnej námietke súd uvádza, že princíp proporcionality je normatívne zakotvený v článku
52 ods. 2 Charty základných práv EÚ a predstavuje jednu zo všeobecných právnych zásad, ktoré sú
základom právneho poriadku EÚ. Je rešpektovaná v rozhodovacej praxi Súdneho dvora EÚ ako aj
Ústavného súdu SR. Ten v náleze č. PL ÚS 3/00 poskytol výklad tejto zásady:

„Tento princíp predovšetkým znamená primeraný vzťah medzi cieľom (účelom) sledovaným štátom
a použitými prostriedkami. V týchto súvislostiach cieľ (účel) sledovaný štátom smie byť sledovaný;
prostriedky, ktoré štát použije smú byť použité; použitie prostriedkov na dosiahnutie účelu je vhodné;
použitie prostriedkov na dosiahnutie účelu je potrebné a nevyhnutné.



Kritérium alebo princíp vhodnosti znamená, že stav, ktorý štát vytvorí zásahom a stav, v ktorom treba
sledovaný cieľ vidieť ako uskutočnený, sa nachádzajú vo vzájomnej súvislosti - cieľ musí byť v súlade
s prostriedkom.

Nevyhnutnosť znamená, že neexistuje iný stav, ktorý štát bez veľkej námahy môže rovnako vytvoriť,
ktorý občana zaťažuje menej a ktorý súvisí so stavom, v ktorom treba sledovaný účel pokladať za
uskutočnený. Inými slovami cieľ nesmie byť dosiahnutý rovnako účinným, ale menej zaťažujúcim
prostriedkom.

Podstatu zásady proporcionality zovšeobecnil Ústavný súd SR aj v náleze PL.ÚS 67/07 tak, že
„obmedzenie, resp. zasahovanie do ústavou chránených práv a slobôd, je ústavne akceptovateľné
len vtedy, ak je ustanovené zákonom, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a
je nevyhnuté v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t.j. ospravedlňuje ho
existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými
prostriedkami a sledovaným cieľom“.

Nespornou skutočnosťou je, že žalobca ako fyzická osoba - podnikateľ bol súčasne spoločníkom a
konateľom niekoľko desiatok obchodných spoločností, ktoré uskutočňujú medzi sebou ako platiteľa dane
z pridanej hodnoty zdaniteľné obchody. Menovaný súčasne vykonával v týchto spoločnostiach všetky
činnosti súvisiace s obchodno-ekonomicky a organizačno-výrobnými aktivitami týchto spoločností.
Podľa vlastného vyjadrenia bol v celom reťazci svojich obchodných spoločností nezastupiteľný, ku
všetkým preberaným skutočnostiam mohol iba on podať vyjadrenia a predkladať dôkazné prostriedky ku
kontrole, preto bol súbežný výkon daňových kontrol u viacerých týchto spoločností nevyhnutný v záujme
najúplnejšieho zistenia skutkového stavu.

Žalobca, ktorý bol súčasne konateľom aj veľkého počtu ďalších obchodných spoločností, nemohol
byť z toho dôvodu zvýhodnený oproti daňovému subjektu, ktorého konateľ nie je konateľom aj v
iných obchodných spoločnostiach. Žalobca preto nemôže namietať nezákonnosť postupu správcu
dane len z dôvodu, že bol nadmerne zaťažený súčasne prebiehajúcimi daňovými kontrolami daňových
subjektov - obchodných spoločností, ktoré sú prepojené jeho osobou. Pritom nutnosť a nevyhnutnosť
súbežného vykonávania daňových kontrol u daňových subjektov takto personálne prepojených osobou
žalobcu žalovaný ako aj správca dane zdôvodnili. Reálnosť uskutočnených obchodov bolo možné
preukázať iba zisťovaním pohybu tovaru v reťazci spoločností, v ktorých žalobca bol konateľom.
Snahou správcu dane bolo zistiť pôvod tovaru, t.j. kto bol prvotným dodávateľom tovaru, cez ktorú
obchodnú spoločnosť v reťazci obchodných spoločností, v ktorých je žalobca konateľom, sa tovar
do tohto reťazca dostal, resp. kedy tovar a cez ktorú spoločnosť opustil tento reťazec obchodných
spoločností. Preto postup správcu dane bol v súlade so zásadou proporcionality. Cieľom (účelom)
sledovaným štátom (správcom dane) bolo zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného
odpočtu žalobcovi zo štátneho rozpočtu, pričom použitie prostriedkov na dosiahnutie tohto účelu bolo
potrebné a nevyhnutné - dospieť k uvedenému cieľu bolo možné len súbežným výkonom kontrol v reťazci
obchodných spoločností personálne prepojených osobou žalobcu, nie samostatnými izolovanými
daňovými kontrolami jednotlivých obchodných spoločností. Žalobca, ktorý bol súčasne konateľom
ďalších obchodných spoločností, si musel byť vedomý toho, že pri uplatňovaní nároku na vrátenie
nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty môže byť dôvodnosť uplatnených nárokov predmetom
daňových kontrol zo strany príslušných správcov dane. Pri týchto daňových kontrolách správcovia dane
realizujú svoje zákonné oprávnenie.

Nemožno preto akceptovať námietku žalobcu týkajúcu sa veľkého počtu súčasne vykonávaných
daňových kontrol v obchodných spoločnostiach, ktorých konateľom bol žalobca. Veľkému počtu
spoločností personálne a majetkovo prepojených jeho osobou musel zodpovedať aj počet daňových
kontrol.



Je nesporné, že žalobca založením veľkého počtu obchodných spoločností bol oprávnený realizovať
ústavné právo slobodne podnikať. Na druhej strane však bol povinný akceptovať aj postupy orgánov
daňovej správy, ktoré realizovali svoje zákonné oprávnenia pri správe daní.

Žalobca namietal nezákonnosť rozhodnutia žalovaného ako aj dodatočného platobného výmeru správcu
dane v dôsledku toho, že predmetnú kontrolu dane z pridanej hodnoty u žalobcu aj za zdaňovacie
obdobie február 2008 vykonali zamestnanci správcu dane, ktorí neboli organizačne začlenení ako
zamestnanci miestne príslušného správcu dane - Daňového úradu Trebišov. Žalobca toto tvrdenie
odôvodnil nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 118/08 zo dňa 10.12.2009. Uviedol, že
právne závery vyplývajúce z uvedeného nálezu Ústavného súdu SR krajský súd vo svojej doterajšej
rozhodovacej praxi akceptoval.

Krajský súd pri posudzovaní tejto žalobnej námietky vychádza zo zmeny rozhodovacej praxe
Najvyššieho súdu SR prezentovanej jeho rozsudkami č. k. 5Sžf/68/2011 zo dňa 23.02.2012, 4Sžf/8/2012
zo dňa 26.06.2012 a č. k. 4Sžf/15/2012 zo dňa 26.06.2012.

Najvyšší súd SR v rozsudku č. k. 5Sžf/68/2011 zo dňa 23. 02. 2012 uviedol:

„Na margo žalobcom namietaného nezákonného zloženia kontrolnej skupiny Najvyšší súd SR dáv do
pozornosti neskoršie uznesenie Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 159/2011 - 19 z 13.04.2011, ktorým
odmietol ústavnú sťažnosť žalobcu proti rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžo/101/2010 z
27.10.2010 ako zjavne neopodstatnenú. Uvedeným rozsudkom Najvyšší súd SR zmenil rozsudok
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5S/54/2005 z 25.02.2006 tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného
Daňového riaditeľstva SR č. I/223/6132-40962/2005/991545-r z 27.06.2005 a vrátil vec žalovanému na
ďalšie konanie a rozhodnutie...

Ústavný súd SR vo vyššie uvedenom uznesení citoval právny názor Najvyššieho súdu SR obsiahnutý
v preskúmavanom rozsudku sp. zn. 5Sžo/101/2010 z 26.10.2010:

V doterajšom konaní nebol vykonaný dôkaz o priamej námietke zaujatosti zamestnancov správcu dane
- Daňového úradu Košice V., podanej žalobcom, ako to vyžaduje § 24 zákona o správe daní a poplatkov.
Preto v ďalšom konaní treba dôkladne objasniť, či sťažovateľ podal v daňovom konaní týkajúcom sa
daní a zdaňovacích období, ktoré daňovou kontrolou mali byť kontrolované, námietky zaujatosti podľa
zákona o správe daní a poplatkov, a to v čase predchádzajúcom povereniu zamestnancov Daňového
úradu Prešov 1 výkonom kontroly.

Ak sa preukáže, že námietka podľa § 24 zákona o správe daní a poplatkov sťažovateľom proti všetkým
zamestnancom Daňového úradu Košice V. (vrátane riaditeľa) nebola podaná, potom v predmetnom
prípade nebol daný formálny dôvod na zmenu miestnej príslušnosti tak, ako to predpokladá právny názor
Ústavného súdu.

Aj v prípade, že sťažovateľ nepodal námietku zaujatosti proti všetkým zamestnancom Daňového úradu
Košice V., nepochybne správca dane mohol podať návrh na delegáciu podľa § 4 zákona o správe
daní a poplatkoch. Nebola to však jeho povinnosť. Namiesto delegácie mohol využiť aj postup, ktorý
nakoniec bol realizovaný, ktorý spočíval v menej formálnych úkonoch, ktorých opodstatnenie a tým
aj ich právny základ plynie práve zo vzájomných vzťahov daňových orgánov. Ak totiž podľa zákona
č. 150/2001 Z.z. o daňových orgánoch v znení neskorších predpisov Daňového riaditeľstvo SR je
právnickou osobou, teda subjektom s plnou právnou subjektivitou, zároveň daňové úrady takouto
plnou právnou subjektivitou nedisponujú, potom je logické, že v oblasti štátnozamestnaneckých vzťahov
i vzťahov pracovnoprávnych je oprávnené konať len Daňové riaditeľstvo SR. Platí to napriek tomu,
že jednotliví štátni zamestnanci vykonávajú svoju prácu na daňových úradoch. Ak potom Daňové
riaditeľstvo SR reagovalo na podnet riaditeľa Daňového úradu K. využitím oprávnení, ktoré mu plynú
zo zákona o štátnej službe a z Organizačného poriadku daňových orgánov, nemožno postupu riaditeľa



Daňového úradu K. nič vyčítať, a to predovšetkým v situácii, keď miestna príslušnosť nebola delegovaná
na iného vecne príslušného správcu dane. ...

Odvolací súd považuje za dôvodné poukázať na to, že v rozhodnutí z 27.09.2006 vychádzal okrem iného
zo zistenia, že k povereniu výkonu daňovej kontroly zamestnancov Daňového úradu Prešov 1 došlo
pred začatím vyrubovacieho (daňového ) konania, len na úkony daňovej kontroly, ktorá nie je daňovým
konaním. Vychádzal zo skutkového záveru, že k určeniu osôb na vykonanie daňovej kontroly nedošlo
z dôvodu námietok zaujatosti v daňovom konaní (v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach
daňového subjektu - § 1a písm. d/ zákona č. 511/1992 Zb. v znení platnom v rozhodujúcom období). ...

Právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v rozsudku sp. zn. 5Sžo/101/2010 z 26.10.2010 ohľadne
zákonnosti postupu príslušných štátnych orgánov správy daní pri určení kontrolnej skupiny ústavný súd
SR vo svojom rozhodnutí č. k. II. ÚS 159/2011-19 z 13.04.2011 nespochybnil, ba naopak vyjadril, že
predmetný názor Najvyššieho súdu SR nevykazuje nedostatky v zásade popierajúce účel a význam
vykladaného a aplikovaného relevantného zákonného predpisu.

Vyššie uvedený právny názor Najvyššieho súdu SR vo vzťahu k zákonnosti postupu riaditeľa miestne
príslušného daňového úradu pri poverení daňových kontrolórov na výkon spornej daňovej kontroly ako
zamestnancov daňovej správy zaradených pre výkon štátnej služby na úseku správy daní u iného
správcu dane, a to po predchádzajúcom súhlase Daňového riaditeľstva SR ako spoločne nadriadeného
orgánu a zamestnávateľa zamestnancov daňových úradov v jeho pôsobnosti, bol Ústavným súdom SR
v jeho uzneseniach č. k. I. ÚS 192/08-28 zo 04. 06. 2008, č. k. III. ÚS 386/08-24 z 25.11.2008, č. k. II. ÚS
137/10-28 z 24.03.2010 a č. k. II. ÚS 159/11-19 z 13.04.2011 považovaný za ústavne akceptovateľný,
nemajúci znaky výkladovej svojvoľnosti a ústavnej nekonformnosti.

V súvislosti s namietanou nezákonnosťou daňovej kontroly Ústavný súd SR nevyslovil namietané
porušenie základného práva žalobcu na inú právnu ochranu na inom orgáne SR a na preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia orgánov verejnej správy SR podľa článku 46 ods. 1, 2 Ústavy SR.

V tomto ohľade a s prihliadnutím na osobité okolnosti konkrétneho prípadu možno považovať judikovanie
právneho názoru vyplývajúce z nálezu ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. 12. 2009 za
ojedinelé vybočenie z prevažujúcej ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR“.

V tejto súvislosti krajský súd dodáva, že pri zmene rozhodovacej praxe súdov je potrebné postupovať tak,
aby nebol porušený princíp predvídateľnosti súdneho rozhodnutia a súčasne nedochádzalo k porušeniu
princípu právnej istoty. Zmena rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR bola vyvolaná ďalšími
rozhodnutiami Ústavného súdu SR, v ktorých bolo namietané porušenie článku 46 ods. 1, 2 Ústavy SR v
súvislosti s výkonom daňovej kontroly zamestnancami správcu dane, ktorí neboli organizačne začlenení
k miestne príslušnému správcovi dane. Právne závery Najvyššieho súdu SR vyplývajúceho z jeho
citovaných rozsudkov si krajský súd v plnom rozsahu osvojuje, čím mení svoju doterajšiu rozhodovaciu
prax, na ktorú poukázal žalobca v žalobe. Krajský súd má za to, že s prihliadnutím na zmenu svojej
rozhodovacej praxe nedochádza k porušeniu princípu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, resp.
porušeniu princípu právnej istoty. Zmenu svojej rozhodovacej praxe krajský súd zdôvodnil.

Záverom súd poznamenáva, že sa stotožňuje s právnym záverom odvolacieho orgánu, podľa ktorého
žalobca nepreukázal vierohodnými dôkazmi samotnú realizáciu deklarovanú zdaniteľným obchodom
medzi ním a jeho dodávateľmi, t. j., že došlo k fyzickému dodaniu tovaru a tým aj k nadobudnutiu práva
nakladať s tovarom ako vlastník. Súd takisto akceptuje stanovisko žalovaného, podľa ktorého hlavným
cieľom žalobcom deklarovaných obchodných aktivít bolo získanie daňovej výhody, pretože žalobcom
tvrdené zdaniteľné obchody neboli vytvorené za ekonomickým účelom.

Pretože žalobou napadnuté rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR sú v súlade so zákonom, súd žalobu
podľa § 250j ods. 1 O. s. p. zamietol.



Žalobca v konaní nebol úspešný, preto mu súd nepriznal právo na náhradu trov konania (§ 250k ods.
1 O. s. p.).

Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov tri k nule (§ 3 ods. 9, veta druhá zákona č. 757/2004 Z.z.).

Vo veci senát rozhodol pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave
prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, pričom odvolanie
musí byť písomné a v takom počte vyhotovení, aby jeden rovnopis ostal na súde a aby každý účastník
dostal jeden rovnopis.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napadá, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p.,
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.