Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 16Co/68/2012 z 24. 6. 2012 Citácia: uznesenie Krajského súdu Prešov z 24. júna 2012, sp. zn. 16Co/68/2012, ECLI:SK:KSPO:2012:8411207133.1 Krajský súd Prešov | 16Co/68/2012 | ECLI:SK:KSPO:2012:8411207133.1 | 2012-06-24 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: OSP, OZ, zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/985c7337-0074-4785-b02f-3955edc9bfe5 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2012:8411207133.1 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 16Co/68/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8411207133
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Kovaľová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2012:8411207133.1

Uznesenie
Krajský súd v Prešove v právnej veci navrhovateľa EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Údernícka
5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o. so sídlom
Údernícka 5, Bratislava proti odporcovi O. A., nar. XX. XX. XXXX, bytom O. XX, XXX XX O., za účasti
vedľajšieho účastníka Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom v Prešove, Važecká
16, IČO: 42 176 778, zastúpeného JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, Advokátska kancelária so
sídlom vo Svidníku, Sovietskych hrdinov 163/66 v konaní o zaplatenie 1 552,24 Eur s prísl., o odvolaní
vedľajšieho účastníka proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok, č. k. 2C 171/2011-40 zo dňa 18. 01.
2012 a o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok, č. k. 2C 171/2011-40 zo dňa
18. 01. 2012 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vec vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol. Vyslovil, že trovy konania účastníkom
nepriznáva.

Svoje rozhodnutie odôvodnil zistením, že navrhovateľ žiadal, aby súd zaviazal odporcu na úhradu
žalovanej istiny s prísl. z dôvodu neuhradených úverových splátok a s tým súvisiacich nákladov. V
priebehu konania vstúpil do konania vedľajší účastník v zmysle ust. § 93 ods. 2 O. s. p. na strane odporcu.
Tento namietal premlčanie uplatňovaného nároku. Súd prvého stupňa zistil, že právny predchodca
navrhovateľa a odporca uzatvorili dňa 24. 06. 2004 zmluvu k úverovému účtu. Vzhľadom k tomu, že
si odporca nesplnil splátky úveru riadne a včas, právny predchodca navrhovateľa vypovedal zmluvu o
úvere a vyzval odporcu na úhradu dlžnej sumy. Odporca sa do omeškania s plnením svojho záväzku
dostal 11. 03. 2006 (ako to aj sám uviedol v návrhu) , a to nasledujúcim dňom po dni účinnosti
postúpenia pohľadávky právneho predchodcu navrhovateľa na základe zmluvy o postúpení pohľadávok
na navrhovateľa. Žaloba bola súdu doručená dňa 18. 10. 2011, teda približne 5,5 roka potom ako
pohľadávka sa stala splatnou.

Následne súd citoval ust. § 100 ods. 1 - 2, § 101 a § 102 Občianskeho zákonníka. S poukazom na
tieto skutočnosti rozhodol tak, že návrh zamietol.

Trovy konania súd prvého stupňa účastníkom nepriznal, nakoľko vznikli len navrhovateľovi, ktorý však
v konaní nebol úspešný.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie vedľajší účastník. Uviedol, že nie
je mu jasné, či sa výrok o trovách konania týka aj vedľajšieho účastníka. Ak sa tento výrok o trovách



konania netýka vedľajšieho účastníka, navrhol vydané rozhodnutie doplniť o výrok, ktorým by Okresný
súd Kežmarok priznal náhradu trov konania, nakoľko mal navrhovateľ zaviniť, že sa konanie muselo
zastaviť a uplatnil si trovy vo výške 118,.43 Eur. Ak výrok o trovách konania sa týka aj vedľajšieho
účastníka, podal proti výroku o trovách konania odvolanie z dôvodu, že súd mu mal priznať náhradu trov
konania podľa ust. § 146 ods. 2 veta prvá O. s. p..

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie aj navrhovateľ, z dôvodu
nesprávneho právneho posúdenia veci. Svoje odvolanie odôvodnil poukazom na ust. § 93 ods. 2 O. s.
p. a ust. § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že v konaní má vedľajší účastník oprávnenia
na všetky procesné úkony ako účastník. Koná však iba sám za seba, teda nemôže robiť úkony
predstavujúce dispozíciu s predmetom konania. Vedľajší účastník nemôže uznať nárok navrhovateľa,
nemôže uzavrieť zmier a nemôže sám vzniesť námietku premlčania, keďže ide o úkon hmotného práva
a nie o úkon procesný. Podľa navrhovateľa vedľajší účastník je oprávnený na procesné úkony, pričom
námietka premlčania je hmotnoprávnym úkonom a tento hmotnoprávny úkon vedľajšiemu účastníkovi
nepatrí. Vzhľadom na tieto skutočnosť mal navrhovateľ za to, že súd prvého stupňa na námietku
premlčania, ktorú vzniesol vedľajší účastník, nemal prihliadať, pretože túto vzniesol vedľajší účastník,
ktorý je neoprávnenou osobou. Túto námietku premlčania mohol uplatniť jedine odporca. Okrem týchto
skutočností navrhovateľ spochybnil vstup vedľajšieho účastníka do konania. Bol toho názoru, že keďže
odporca v konaní nebol aktívny, tak pravdepodobne nemal ani vedomosť o vstupe vedľajšieho účastníka
do konania a nevyjadril súhlas so vstupom vedľajšieho účastníka do konania. Preto navrhol, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že vyhovie návrhu navrhovateľa, resp. vec zruší a vec vráti súdu
prvého stupňa no ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní,
a to vo výške 94,80 Eur s DPH. V podanom odvolaní uviedol, že v prípade, ak odvolací súd potvrdí
rozsudok súdu prvého stupňa, tak žiada o pripustenie dovolania voči tomuto rozhodnutiu, nakoľko podľa
navrhovateľa ide o otázku po právnej stránke zásadného významu.

K podanému odvolaniu navrhovateľa sa písomne vyjadril vedľajší účastník. Uviedol, že podľa ust.
§ 93 ods. 4 O. s. p., má vedľajší účastník konania rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Je
názoru, že Združenie na ochranu občana spotrebiteľa je oprávnené vzniesť námietku premlčania.
Prijatím opačného názoru by v spotrebiteľských veciach dochádzalo k ignorovaniu vysokých cieľov
politiky EÚ, zakotvených v normách primárneho európskeho práva (čl. 169 Lisabonská zmluvy, čl.
39 Charty základných práv EÚ), sekundárneho práva (príslušné smernice EÚ), ktoré boli premietnuté
aj do vnútroštátnej právnej úpravy, najmä Občianskeho zákonníka a zákona o ochrane spotrebiteľa.
Otázku premlčania vznesenú vedľajším účastníkom je potrebné vykladať v takom zmysle ako to vyplýva
napr. aj z rozsudku Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 2313/2004 zo dňa 07. 07. 2005, ale aj rozsudku
Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 25Cdo 539/2008 zo dňa 19. 02. 2009. Vedľajší účastník je v konaní
zásadne oprávnený ku všetkým úkonom, s výnimkou dispozície s konaním a s jeho predmetom, ku
ktorým je oprávnený hlavný účastník a tieto úkony uskutočňuje práve v prospech a s účinkami pre
hlavného účastníka, ktorého v spore podporuje. Uplatnenie obrany proti žalobe je procesným právom
účastníka konania a rovnaké právo má v zmysle ust. § 93 ods. 3 O. s. p., aj vedľajší účastník. Na
tom, že ide o procesné právo nič nemení skutočnosť, že s pomocou obrany proti žalobe sa uplatňujú
takisto námietky vychádzajúce z hmotnoprávnej úpravy, ako aj námietka premlčania, pretože procesné
právo tieto námietky uplatniť počas konania nemožno podmieňovať tým, či majú pôvod v hmotnom
alebo len procesnom práve. Poukázal aj na najnovší Občiansky súdny poriadok Komentár - I. diel,
Števček/Ficová, v ktorom sa konštatuje, že s účinnosťou od 15. 10. 2008 zákon zaviedol novú skupinu
subjektov, ktoré môžu vystupovať ako vedľajší účastník. Pri tejto skupine ide o iné p posudzovanie kritérií
na vedľajšie účastníctvo, ako pri klasickom inštitúte. Kým pri prvej skupine pri klasickom vedľajšom
účastníctve musí ísť o hmotnoprávny záujem vedľajšieho účastníka na výsledku konania, v druhej
skupine zavedenej od 15. 10. 2008 legitimáciu na vstup vedľajšieho účastníka do konania dáva samotný
zákon, a ním je zákon 250/2007 Z. z. Postačí oznámenie vstupu do konania. Vedľajší účastník nie
je legitimovaný na dispozičné úkony. Pokiaľ ide o ostatné úkony nesmú byť v rozpore so záujmami
hlavného účastníka, na strane ktorého vystupuje. Z dikcie ust. § 93 ods. 4 O. s. p. nemožno odvodiť,
že úkon vedľajšieho účastníka, s ktorým nesúhlasí hlavný účastník, bude zo strany súdu automaticky
zamietnutý („posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností“ - § 93 ods. 4 O. s. p.). Z tejto dikcie možno
vyvodiť, že súd bude úkon vedľajšieho účastníka, s ktorým nevyslovil súhlas hlavný účastník posudzovať
so zreteľom na všetky okolnosti prípadu. Môže sa stať, že takýto úkon vedľajšieho účastníka bude



hlavnému účastníkovi na prospech a v takomto prípade môže súd uvážiť, že takýto úkon vykoná, a
to aj napriek nesúhlasu hlavného účastníka. Námietka premlčania svojou podstatou znamená úkon z
hmotnoprávnou relevanciou, no nemožno ho považovať za klasický dispozičný úkon, na ktorý vedľajší
účastník nie je oprávnený. Nie je teda vylúčené vznesenie námietky premlčania zo strany vedľajšieho
účastníka. V takejto situácií súd by mal skúmať názor hlavného účastníka. Ak ten so vznesením námietky
premlčania súhlasí, posúdi súd otázku premlčania vzhľadom na skutkové okolnosti. Ak hlavný účastník
so vzneseným námietky premlčania nesúhlasí, postupuje súd v súlade s dikciou ust. § 93 ods. 4
O. s. p. a posúdi, či je alebo nie vznesenie námietky premlčania na prospech hlavného účastníka.
Prioritné je stanovisko hlavného účastníka a len celkovo výnimočne môže súd nerešpektovať jeho
vôľu nevzniesť námietku, a to napriek tomu, ak to v konaní urobí vedľajší účastník. Výnimočnosť tohto
postupu bude predovšetkým v prípadoch prameniacich z celkom zjavne neopodstatneného konania
hlavného účastníka so zreteľom na jeho osobnostné, vzdelanostné či zdravotné predpoklady, napríklad
ak vznesenie námietky premlčania by inak bolo na jeho prospech, no účastník to objektívne nie je
schopný posúdiť. Je preto názoru, že ak by absentoval výslovný nesúhlas spotrebiteľa so vznesenou
námietkou premlčania, bola by takáto námietka účinná vždy. Ak by spotrebiteľ výslovne s námietkou
premlčania vznesenou vedľajším účastníkom nesúhlasil, súd jeho nesúhlas posúdi podľa ust. § 93 ods.
4 O. s. p. K otázke rozhodovania o náhrade trov konania poukázal už na vydané rozhodnutia Krajského
súdu v Prešove 18Co 16/2012, 1Co 367/2011 a 16Co 33/2012. Súčasne si uplatnil aj náhradu trov
odvolacieho konania.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad
uvedených v ust. § 212 O. s. p., vec prejednal v súlade s ust. § 214 ods. 2 O. s. p. a zistil, že rozhodnutie
súdu prvého stupňa je nepreskúmateľné.

V danom prípade sa navrhovateľ domáhal zaplatenia peňažnej sumy, titulom uzatvorenia zmluvy o
úvere.

Podľa povahy veci ide o spotrebiteľskú zmluvu, pričom v rozhodnutí súdu prvého stupňa absentujú
úvahy, či skutočne tomu tak je. Vôbec neriešil či nebolo potrebné podrobiť súdnej kontrole túto zmluvu,
a či teda ide jednoznačne o spotrebiteľský vzťah alebo nie. Týmito skutočnosťami sa súd prvého stupňa
vôbec nezaoberal a ani existenciu či neexistenciou spotrebiteľského vzťahu neriešil.

Je pravdou, že v priebehu konania vedľajší účastník vstúpil do konania a vzniesol námietku premlčania,
avšak svoje právne závery vo vzťahu k nej dostatočne neodôvodnil a neprijal k nim platné právne závery.

Pritom obsahové náležitosti rozsudku určuje ust. § 157 O. s. p.. Ich správnosť a úplnosť je predpokladom
vykonateľnosti a preskúmateľnosti rozhodnutia. Či je rozhodnutie preskúmateľné alebo nie sa dá
zistiť len z jeho odôvodnenia. V tejto súvislosti je teda právne významné ust. § 157 O. s. p., ktoré
vypočítava, čo súd musí v odôvodnení rozsudku uviesť. Okrem iného má výstižne vysvetliť, ktoré
skutočnosti považoval za preukázané, ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri
hodnotení dôkazov riadil a prečo nevykonal ďalšie dôkazy, prípadne ako vec právne posúdil. Dbá
vždy o tom, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Vydaním nepreskúmateľného rozhodnutia sa
tak účastníkovi odníma možnosť v odvolacom konaní riadne brániť svoje práva a oprávnené záujmy,
nakoľko je problematické zaujímať stanoviská k nezrozumiteľnému alebo nedostatočne zdôvodnenému
rozhodnutiu.

Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd musel konštatovať, že v zmysle ust. § 221 ods. 1 písm. f) a ods.
2 O. s. p. je potrebné napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

V ňom bude úlohou súdu prvého stupňa podrobne odôvodniť svoje rozhodnutie vo vzťahu k vznesenej
námietke premlčania vedľajším účastníkom, ktorú súd prvého stupňa ako z rozhodnutia vyplýva,
posudzoval podľa ust. § 101 Občianskeho zákonníka. Pritom v rozhodnutí poukazuje na skutočnosť,
že navrhovateľ mal v návrhu sám poukázať na to, že zmluvu o úvere vypovedal, skutočnosti, ktoré nie



sú pre odvolací súd jasné a zrejmé, a ktoré môžu mať na beh premlčacej doby. Z tohto dôvodu bolo
problematické zaujať stanovisko k takto nezrozumiteľnému a nedostatočnému zdôvodneniu rozhodnutiu
súdu prvého stupňa v otázke premlčania. Nesprávne je rozhodnutie súdu prvého stupňa aj v otázke
trov konania účastníkov. Účastník, ktorý je vo veci úspešný má v prevažnej miere nárok na náhradu
trov konania (§ 142 ods. 1 O. s. p.), pričom súd v odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že iné
trovy konania vyčíslené nemal. Podstatné nebolo, či trovy konania vyčíslené mal alebo nemal, ale či
trovy konania účastníci si uplatnili a čim vzniknúť mohli. Z obsahu spisu je zrejmé, napr. že v prípade
vedľajšieho účastníka ide o právne zastúpenie, trovy konania, ktoré vzniknúť mohli. Preto súd prvého
stupňa opätovne dôsledne aj posúdi stav konania aj v otázke trov konania, okrem samotného predmetu
sporu, kde sa musí dôsledne vyporiadať s námietkou premlčania, zistiť a dôsledne preveriť, či došlo k
odstúpeniu od zmluvy alebo nie, od čoho sa bude odvíjať aj premlčacia doba. Ak tomu tak bolo, musí
konkrétne uviesť, kedy k odstúpeniu došlo, kedy začala bežať premlčacia doba, kedy skončila, zistenia
a závery, ktoré odkáže aj na vykonané dokazovanie, tak aby jeho rozhodnutie v tejto otázke bolo jasne
zrozumiteľné.

Odvolací súd námietku navrhovateľa o tom, že vedľajší účastník nemôže vzniesť námietku premlčania
nepovažoval za dôvodnú. Odvolací súd rovnako zastáva názor, že s účinnosťou od 15. 10. 2008 bola
zavedená nová úprava týkajúca sa vstupu vedľajšieho účastníka do konania, v zmysle ktorej do konania
ako vedľajší účastník môže vstúpiť aj právnická osoba, pričom zákonodarca v súvislosti s takýmto
vstupom odkazuje na samotný zákon, v prípade, v ktorom je zákon o ochrane spotrebiteľa č. 258/2001 Z.
z., čo je nespochybniteľné aj v danom prípade. Z tejto pozície je potom postavenie vedľajšieho účastníka
legitimované a pokiaľ ide o jeho úkony, nesmú byť v rozpore so záujmami hlavného účastníka. Je dôležité
predovšetkým brať ohľad na tú skutočnosť, či úkony vedľajšieho účastníka aj v prípade, napr. jeho
nesúhlasu alebo nečinnosti sú v rozpore so záujmami toho účastníka, na strane ktorého vystupuje alebo
nie, okolnosti, ktoré treba posudzovať komplexne so zreteľom na osobnostné, vzdelanostné a zdravotné
predpoklady hlavného účastníka posúdiť danú situáciu. Preto odvolací súd námietky navrhovateľa
ohľadom legitimácie, ohľadom vstupu vedľajšieho účastníka do konania a jeho oprávnenia vzniesť takúto
námietku nepovažoval za správne, avšak z dôvodu nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu, na ktoré
poukazuje odvolací súd, bolo potrebné napadnutý rozsudok zrušiť v zmysle ust. § 221 ods. 1 písm. h)
a f) O. s. p. a vec vrátiť na ďalšie konanie.

Z tohto dôvodu odvolací súd naznačuje súdu prvého stupňa pokyny, na ktoré je potrebné dbať pri ďalšom
konaní a rozhodovaní vo veci. V dôsledku nepreskúmateľnosti jeho rozhodnutia v základných otázkach,
tak ako to vyššie je uvedené odvolacím súdom, bolo potrebné napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť
na ďalšie konanie.

V novom konaní rozhodne súd prvého stupňa aj o trovách odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.