Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 3CoE/142/2011 z 20. 5. 2012 Citácia: uznesenie Krajského súdu Košice z 20. mája 2012, sp. zn. 3CoE/142/2011, ECLI:SK:KSKE:2012:7606212340.1 Krajský súd Košice | 3CoE/142/2011 | ECLI:SK:KSKE:2012:7606212340.1 | 2012-05-20 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 57 ods. 2 EP, § 57 ods. 3 EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/2ec8deef-0192-4f21-bc59-3d9966de3f46 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2012:7606212340.1 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3CoE/142/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7606212340
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 05. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Sopková Maximová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7606212340.1

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávnenej J., R..K..S.. so sídlom v L., J. XX, IČO: XX XXX
XXX, právne zastúpenej E.. H. H., advokátom advokátskej kancelárie C., R..K..S.. so sídlom v L., J.
XX, proti povinnému E. P., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcemu v H. X. P. XXX o vymoženie 756,48 eur s
príslušenstvom, vedenej pôvodne súdnym exekútorom E.. A.. F. H. so sídlom Exekútorského úradu
v F., P. X, pod sp. zn. EX 1154/06 Bo, toho času vedenej súdnym exekútorom E.. K. F. so sídlom
Exekútorského úradu v L., B. XX, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Spišská Nová
Ves z 21. marca 2011, č.k. 8Er/558/2006-32 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie v jeho napadnutom výroku o čiastočnom zastavení exekúcie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len „súd prvého stupňa“) preskúmavaným uznesením z 21. marca
2011, č.k. 8Er/558/2006-32 exekúciu v časti sumy vo výške 519,48 eur, v časti úrokov z omeškania
nad 7% ročne zo sumy 263,23 eur od 20.3.2006 do 19.7.2006, nad 8% ročne zo sumy 246,63 eur od
20.7.2006 do 10.8.2006, nad 9% ročne zo sumy 230,03 eur od 11.8.2006 do zaplatenia zastavil. Žiadosti
oprávneného na zmenu súdneho exekútora vyhovel a vykonaním exekúcie pôvodne vedenej u súdneho
exekútora E.. A.. F. H. pod č. EX 1154/06, poveril súdneho exekútora E.. K. F., Exekútorsky úrad L., B.
Č.. XX, L., ktorému túto exekučnú vec postúpil na ďalšie konanie.

Na zdôvodnenie svojho rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že z exekučného titulu, ktorým je
rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 2233/2006 z 23. júna 2006 bolo zistené, že oprávnený poskytol
povinnému úver na základe zmluvy o úvere, povinný poskytnuté peňažné prostriedky nesplácal, preto
oprávnený pristúpil k vymáhaniu dlhu. Zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX z 28. júla 2005, ktorá bola
podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku, bolo ďalej zistené, že povinnému bol poskytnutý úver
vo výške 16 000,00 Sk a túto sumu sa dlžník - povinný zaviazal splatiť aj s navýšeným poplatkom 15
440,00 Sk v 12-tich mesačných splátkach po 2 620,00 Sk. Dňa 6.10.2010 bol súdu doručený návrh na
zmenu súdneho exekútora.

Súd prvého stupňa s poukázaním na ust. § 57 ods. 2, 3 zákona č. 233/1995 Z. z. (Ďalej len „Exekučný
poriadok“), ako aj § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZRK“),
ďalej § 4 ods. 2 písm. j/, ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (platného v
čase uzatvorenia zmluvy medzi účastníkmi) a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. platného a
účinného do 31. decembra 2008 uzavrel, že vyššie uvedená zmluva o úvere uzavretá medzi účastníkmi
je spotrebiteľským úverom v zmysle § 4 zákona o spotrebiteľských úveroch a jednoznačne je preto
potrebné posudzovať daný vzťah v zmysle ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch, nie v zmysle
ustanovení Obchodného zákonníka, pretože sa jedná o vzťah občianskoprávny. Na tom nemení nič ani
skutočnosť, že sa spravuje viacerými právnymi predpismi. Dôvodil, že z pravidla uvedeného v § 261
ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka v spojení s ods. 5 sa vymyká zmluva o úvere podľa zákona o
spotrebiteľských úveroch, ktorý vylučuje použitie úpravy Obchodného zákonníka o úverovej zmluve na



spotrebiteľské úvery od hodnoty 200,00 eura do hodnoty 20 000,00 eur. Nakoľko z predloženej zmluvy
o úvere bolo zistené, že táto neobsahuje údaj o RPMN, úver poskytnutý povinnému sa považuje sa
bezúročný a bez poplatkov a oprávnený nemá právo požadovať od povinného zaplatenie poplatku v
sume 15 440,00 Sk (512,51 eur) ako aj poplatku za upomienku 210,00 Sk (6,97 eur) a preto exekúciu
v tejto časti zastavil.

Zároveň súd prvého stupňa poukázal na to, že zmluvný úrok z omeškania dohodnutý v zmluve o úvere
po prepočte na výšku 91,25% ročne z dlžnej sumy, bol dohodnutý v rozpore s ustanovením § 517 ods.
2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., preto zmluvné strany sa nemohli
platne dohodnúť na výške úrokov z omeškania nad rozsah daný týmto ustanovením. Dospel k záveru,
že rozsudok vydaný rozhodcom ignoroval požiadavku ochrany spotrebiteľa uvedenú v § 54 ods. 1,
2 Občianskeho zákonníka. Zákonný úrok z omeškania bol ku dňu omeškania 7% a preto súd prvého
stupňa exekúciu nad prípustný úrok z omeškania rovnako tak zastavil.

Pokiaľ ide o návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora, tomuto súd prvého stupňa vyhovel a
vykonaním exekúcie poveril E.. K. F., nakoľko pôvodný súdny exekútor so zmenou súhlasil a trovy
exekúcie nežiadal, preto ich výšku súd v rozhodnutí neurčil.

Proti výroku o čiastočnom zastavení exekúcie podala odvolanie oprávnená, pričom navrhla, aby
odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti zrušil.

Na zdôvodnenie svojho odvolania oprávnená uvádza, že poskytuje úvery klientom ako dlžníkom na
základe zmlúv o úvere uzatváraných v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Tento druh
zmluvy má charakter spotrebiteľskej zmluvy, avšak uvedenú zmluvu nie je možné považovať za
zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch (platnom a účinnom v
čase uzatvorenia zmluvy o úvere, teda k 28.7.2005). Oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné
prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného
zákonníka. Ako vyplýva z § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka, na vzťahy vzniknuté zo zmluvy
o úvere sa vždy aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka, a to bez ohľadu na povahu zmluvných
strán. Navyše, aj účastníci konania si v bode 19 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú
neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, dohodli, že v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka
sa všetky právne vzťahy medzi nimi budú spravovať Obchodným zákonníkom. V predmetnej zmluve o
úvere uzavretej podľa § 497 Obchodného zákonníka nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá,
okrem iného, aj ročná percentuálna miera nákladov. Ďalej v odvolaní poukázala oprávnená na to,
že v zmysle § 2 písm. b/ zákona o spotrebiteľských úveroch účinnom k 28.7.2005, pri zmluvách o
spotrebiteľskom úvere sa spotrebiteľ zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové
náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Jeho klienti neuhrádzajú celkové náklady spojené so
spotrebiteľským úverom, ale iba časť týchto nákladov, z ktorých 1/3-ina je dohodnutý úrok a 2/3-iny
náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou.
Nakoľko predmetom úverov poskytovaných zo strany spoločnosti Pohotovosť, s.r.o. klientom sú peňažné
prostriedky, teda nie tovar alebo služba, zmluvy o úvere zo strany spoločnosti Pohotovosť, s.r.o. nemôžu
obsahovať náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch pre zmluvu o spotrebiteľskom
úvere. S poukázaním na vyššie uvedené a vzhľadom na charakter podnikateľskej činnosti oprávnenej,
nie je možné, aby oprávnená poskytovala úvery na základe zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko
jej činnosť nepatrí do pôsobnosti tohto zákona.

Pokiaľ ide o záver súdu o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania, oprávnená v odvolaní uvádza, že
úrok vo výške 0,25% denne z dlžnej sumy má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že
poruší zmluvné podmienky. Podľa názoru oprávnenej takto stanovená výška úrokov nie je neprimeraná
a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku aj vzhľadom na skutočnosť, že oprávnená
poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytovaní úveru. Ďalej v odvolaní
poukazuje na ust. § 369 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení platnom a účinnom
v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy o úvere, ktoré malo dispozitívnu povahu. Nebolo možné odvodiť
pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany
dohodnúť (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 16. mája 1996, sp.zn. 3Obdo/3/96). Poukázal aj na ďalšiu
judikatúru Najvyššieho súdu SR, kde sa daný súd zaoberal otázkou úrokov z omeškania a skúmal ich
z hľadiska otázky dobrých mravov, pričom v závere zdôraznil, že nie je možné odvolávať sa zo strany
odporcov na dobré mravy, keďže každý odporca v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii



dlžníka, mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam uvedených, či je schopný
splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si byť vedomý následkov
v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, t.j. aj povinnosti platiť úroky z omeškania v
dojednanej výške. Oprávnená v odvolaní zdôrazňuje, že u nebankových subjektov nie je možné obvyklú
výšku úrokov odvodzovať z výšky úrokov požadovaných bankami (judikát Vrchného súdu v Prahe, sp.zn.
12Cmo/95/2005).

Povinný a súdny exekútor zostali v odvolacom konaní nečinní.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods,. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podala oprávnená v zákonnej
lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) preskúmal uznesenie, ako aj konanie mu predchádzajúce podľa § 212 ods.
1, 3 O.s.p., a to bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.). Odvolací súd dospel k
záveru, že odvolanie oprávnenej nie je dôvodné.

Zmluva o úvere bola uzavretá dňa 28. júla 2005, čo znamená, že práva a povinnosti z tejto zmluvy, ako
aj všetky ostatné súvisiace okolnosti je potrebné posudzovať podľa hmotného práva platného v čase
jej uzavretia.

Podľa § 2 písm. a/ zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase
uzatvárania zmluvy, sa spotrebiteľským úverom rozumie dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov
na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme.

Podľa § 3 ods. 1, 2 citovaného zákona veriteľom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá poskytuje
spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania a spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý
spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

Pretože oprávnená poskytla peňažné prostriedky v rámci svojho podnikania povinnému, ktorý je fyzickou
osobou a úver vo forme pôžičky bol poskytnutý na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo
podnikania, pričom povinný sa zaviazal splatiť poskytnuté peňažné prostriedky v splátkach, je potrebné
tento vzťah posúdiť ako vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy tak, ako to urobil súd prvého stupňa.

V súlade s ust. § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 25. novembra
2004, spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného
zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých
prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

V súlade s ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1. januára 2008 spotrebiteľskou
zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Aj keď vnútroštátna úprava spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku bola plne zosúladená
s právom Európskej únie až novelou Občianskeho zákonníka od 1. januára 2008, k zosúladeniu
vnútroštátnej právnej úpravy došlo už skôr (od 25.11.2004) v zákone č. 634/1992 Zb. o ochrane
spotrebiteľa (novelou vykonanou zákonom č. 616/2004 Z.z.), ako aj vyššie citovaným ustanovením §
23a. V rozhodnom období (28.07.2005) bolo preto bez právneho významu, že zmluva bola uzavretá
podľa Obchodného zákonníka. Odvolací súd poukazuje na to, že aj keby bola predmetná zmluva
uzavretá pred účinnosťou novely Zákona o ochrane spotrebiteľa, už v období od 1. mája 2004
(pristúpenie SR k Európskej únii) malo na území SR prednosť uplatňovanie komunitárneho práva pred
vnútroštátnou právnou úpravou v otázke ochrany spotrebiteľa podľa čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/
EHS.

Na vecnej správnosti rozhodnutia exekučného súdu nič nemení ani tá skutočnosť, že povinnému boli
poskytnuté oprávnenou peňažné prostriedky, a nie tovar alebo služba, pretože aj v tomto prípade ide o
spotrebiteľský úver (§ 2 písm. a/ b/ zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľskom úvere v platnom znení).

Keďže súd prvého stupňa správne posúdil zmluvný vzťah medzi oprávnenou a povinným ako vzťah zo
spotrebiteľskej zmluvy, rovnako správne je jeho konštatovanie o tom, že uzavretá zmluva neobsahuje
uvedenie ročnej percentuálnej miery nákladov s tým, že ak táto nie je uvedená, spotrebiteľský úver sa
považuje za bezúročný a bez poplatkov.



Za situácie, že zákon stanovuje pre prípad neuvedenia ročnej percentuálnej miery nákladov fikciu, že
spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, rozhodol súd prvého stupňa správne,
ak zastavil exekúciu v časti úrokov z omeškania, ktoré oprávnenej patria iba vo výške uvedenej v § 3
nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z..

Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že Exekučný poriadok nevylučuje, aby súd najprv udelil poverenie na
vykonanie exekúcie a neskôr ju zastavil, ak zistí, že sú splnené podmienky pre úplné alebo čiastočné
zastavenie exekúcie, lebo udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nezakladá prekážku res iudicata
pre neskoršie úplné alebo čiastočné zastavenie exekúcie.

Odvolací súd preto v súlade s ust. § 219 ods. 1 O.s.p. uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej
časti ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p..
Oprávnená bola v odvolacom konaní neúspešná a povinnému trovy odvolacieho konania nevznikli.

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolanie nie je prípustné.