{"guid": "5f31c177-9fb5-42e3-b2b2-17f63de2e537:9eedc99d-9252-4b5e-8aae-3f87a97bf8b4", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2017:2514203897.2", "spisova_znacka": "19Co/262/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19Co/262/2016 z 8. 2. 2017", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trenčín z 8. februára 2017, sp. zn. 19Co/262/2016, ECLI:SK:KSTN:2017:2514203897.2", "identifikacne_cislo": "2514203897", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Antónia Svičinová", "sudca_id": 130, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-antonia-svicinova-130", "datum_vydania": "2017-02-08", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Rodinné právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "nazov": "§ 387 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/9eedc99d-9252-4b5e-8aae-3f87a97bf8b4", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2017:2514203897.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2017:2514203897.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2017:2514203897.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/262/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2514203897
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 02. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:2514203897.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudcov
JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD. v spore žalobcu: W. M. F., s.r.o., so sídlom
V., P. 5, C. XX XXX XXX, zastúpeného Z. M., s.r.o., so sídlom V., P. X proti žalovanej: L. U., nar.
XX.XX.XXXX, bytom Z., R. 9, do XX.XX.XXXX za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovanej:
občianske združenie X. zastúpeného JUDr. P., o zaplatenie 3.025,56 eur s príslušenstvom, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 16. februára 2016, č.k. 27C/209/2014-151, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie      p o t v r d z u j e .

Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania      n e p r i z n á v a .

Občianske združenie X.   m á  voči žalobcovi   n á r o k   na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu (výrok I.), žalovanej nepriznal náhradu
trov konania (výrok II.) a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovanej
náhradu trov konania spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia 328,48 eur, do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku, na účet zástupcu vedľajšieho účastníka na strane žalovanej (výrok III.). Rozhodnutie zdôvodnil
tým, že zistil, že dňa 10.02.2005 bola medzi F., a.s. ako veriteľom a žalovanou spoločne a nerozdielne
s X. U. ako spoludlžníkmi uzavretá zmluva o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej
im veriteľ poskytol úver 3.651,33 eur, ktorý sa zaviazali splatiť v pravidelných mesačných splátkach po
53,08 eur. Konanie voči X. U. bolo zastavené z dôvodu, že menovaný zomrel a dedičské konanie po ňom
bolo zastavené pre nemajetnosť. Výzvou zo dňa 18.03.2009 vyzval veriteľ žalovanú na riadne plnenie
dlhu s tým, že ku dňu 28.02.2009 bola v omeškaní s plnením sumy 203,03 eur. Zároveň ju upozornil,
že v prípade neuhradenia sumy v lehote 10 dní od doručenia výzvy pristúpi k zvereniu vymáhania
pohľadávky do mandátnej správy tretej osobe. Žalobca nedoložil k výzve doručenku alebo iný dôkaz
preukazujúci zaslanie alebo doručenie výzvy žalovanej. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo
dňa 27.06.2012 veriteľ postúpil pohľadávku voči žalovanej na žalobcu, čo malo byť žalovanej oznámené
listom zo dňa 18.07.2012. Žalobca k listu nedoložil doručenku alebo iný dôkaz preukazujúci zaslanie
alebo doručenie oznámenia žalovanej. Žalobca výzvou zo dňa 18.07.2012 vyzval žalovanú             na
okamžité predčasné splatenie celého dlhu najneskôr do 28.07.2012. Žalobca predložil súdu Dohodu o
uznaní záväzku zo dňa 11.03.2013. K tejto dohode žalovaná uviedla, že ju asi podpísala, ale priebeh
podpisu tejto dohody si nepamätá, asi jej prišla poštou. Súd prvej inštancie posúdil zmluvu o splátkovom
úvere č. XXXXXXXXXX  ako tzv. bankový úver, ktorý bol žalovanej ako spoludlžníčke poskytnutý bankou,
ktorá podniká na základe povolenia v zmysle § 2 ods. 1 v spojení s § 7 ods. 1 zákona č. 483/2001
Z. z. o bankách. K postúpeniu pohľadávky z banky na žalobcu súd prvej inštancie uviedol, že podľa §



526 ods. 2 Občianskeho zákonníka dlžník síce nie je oprávnený sa dožadovať preukázania zmluvy o
postúpení, ak postúpenie pohľadávky oznámi dlžníkovi postupca, avšak postupca,                        na
ktorého je postúpená pohľadávka banky, a ktorý si ju uplatňuje v súdnom konaní, je povinný podľa §
120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku tvrdiť a preukázať aj splnenie podmienok aktívnej vecnej
legitimácie, t. j. či okrem iného bola na neho pohľadávka banky platne postúpená podľa § 92 ods. 8
zákona o bankách. V danej veci z vykonaného dokazovania vyplynulo, že ku dňu postúpenia pohľadávky
banky voči žalovanej na žalobcu (27.06.2012) žalovaná neplnila včas a riadne svoj dlh zo zmluvy o
splátkovom úvere a bola                   v omeškaní s plnením viac ako jednej splátky, a to po dobu dlhšiu
ako 90 dní. V konaní však nebolo zistené, že by banka pred postúpením pohľadávky žalovanú písomne
vyzvala                        na zaplatenie dlhu. Žalobca síce súdu predložil výzvu zo dňa 18.03.2009,
adresovanú žalovanej, v ktorej ju banka vyzýva na zaplatenie dlžnej sumy, avšak nepredložil akýkoľvek
dôkaz, že táto listina bola žalovanej doručená, resp. že jej bola (s poukazom na čl. 10 všeobecných
obchodných podmienok) aspoň odoslaná. Podmienky pre postúpenie pohľadávky banky bez súhlasu
žalovanej na tretiu osobu, ktorá nie je bankou (na žalobcu) podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.
z. o bankách tak neboli splnené, preto nemohlo dôjsť k platnému postúpeniu pohľadávky banky voči
žalovanej na žalobcu zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 27.06.2012, ktorá je v tejto časti neplatná
pre rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka). To má za následok, že žalobca neuniesol
dôkazné bremeno ohľadne jeho aktívnej legitimácie v tomto súdnom konaní. Je pravdou, že žalovaná
na základe dohody zo dňa 11.03.2013 uznala dlžný záväzok vo vzťahu k žalobcovi, pričom uznanie
zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že v čase uznania dlh v uznanej výške existoval. Uznaním
dlhu sa však dlžník nezbavuje možnosti uplatňovať v občianskom súdnom konaní námietky týkajúce sa
dôvodu alebo výšky (rozsahu) nároku veriteľa. Súd prvej inštancie pripomenul, že odhliadnuc od toho, že
žalobca v tomto súdnom konaní nemá aktívnu vecnú legitimáciu, skutočnosť, že v rámci spotrebiteľského
vzťahu predložil žalovanej - spotrebiteľovi na podpis dohodu bez toho, aby v konaní preukázal, že ju
zodpovedajúcim spôsobom poučil o právnych následkoch takéhoto uznania, zakladá výrazný nepomer
v neprospech spotrebiteľa                           a nasvedčuje tomu, že zo strany žalobcu došlo k porušeniu
odbornej starostlivosti vo vzťahu                   k spotrebiteľovi. Z uvedených dôvodov mal súd prvej
inštancie za to, že dohoda o uznaní záväzku zo dňa 11.03.2013 je neplatným právnym úkonom z dôvodu
jeho rozporu                        so zákonom i dobrými mravmi (§ 39 Občianskeho zákonníka). Výrok o
trovách konania vedľajšieho účastníka súd prvej inštancie zdôvodnil s odkazom na § 142 ods. 1 a § 149
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku tým, že vzhľadom na plný úspech žalovanej vo veci vzniklo  v
zásade právo na náhradu trov konania i vedľajšiemu účastníkovi, vystupujúcemu v konaní na jej strane.
Trovy konania vedľajšieho účastníka pozostávajú z trov právneho zastúpenia. Zástupcovi vedľajšieho
účastníka patrí odmena za dva úkony právnej služby á 121,17 eur,  a to príprava a prevzatie zastúpenia,
písomné vyjadrenie k veci, ďalej 1 x odmena v hodnote polovice základnej tarifnej odmeny, t. j. 60,59
eur za vyjadrenie k odvolaniu žalobcu proti uzneseniu, č.k. 27C/209/2014-86, spolu odmena 302,93
eur. Zástupcovi vedľajšieho účastníka patrí i náhrada výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky
a miestne prepravné,            tzv. režijný paušál 2 x 8,04 eur za úkony v roku 2014 a 1 x 8,39 eur za
úkon v roku 2015; spolu režijný paušál 24,47 eur.

2. Proti výrokom rozsudku súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby a o trovách vedľajšieho účastníka
podal včas odvolanie žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu a navrhol, aby odvolací súd
zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobe vyhovie, prípadne, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie                na ďalšie konanie. Zároveň si voči žalovanej a
vedľajšiemu účastníkovi spoločne a nerozdielne uplatnil trovy konania. Namietal, že súd prvej inštancie
nesprávne právne vec posúdil a nedostatočne zistil skutkový stav, keďže žalobca preukázal svoju
aktívnu legitimáciu a platné postúpenie pohľadávky predloženým oznámením postupcu o postúpení
pohľadávky, ako aj zmluvou o postúpení pohľadávok spolu s príslušnou časťou prílohy            k zmluve o
postúpení pohľadávok. Žalobca zastáva názor, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno
spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Účelom predmetného ustanovenia
je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí                     o podmienkach platnosti
postúpenia pohľadávok. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky, uvedené v predmetnom ustanovení,
podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Táto norma nezakladá občianskoprávnu
povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky, ale administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou
bankou Slovenska. Doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách
nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. To znamená, že ak banka pred postúpením
pohľadávky písomne nevyzvala dlžníka na plnenie, nemá to vplyv na platnosť postúpenia pohľadávky
v zmysle § 524 Občianskeho zákonníka. S nedoručením takejto výzvy môžu byť spojené len sankcie



vyplývajúce zo zákona o bankách, ale nie sankcia v podobe neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky.
Vzhľadom k dikcii ustanovenia § 92 ods. 8 zákona                      o bankách s poukazom na to, že
omeškanie žalovanej trvalo viac ako rok, žalobca vyjadril názor, že jeho právny predchodca by konal v
súlade s ustanovením § 92 ods. 8 zákona                  o bankách (a teda by neporušil bankové tajomstvo)
aj v takom prípade, ak by písomnú výzvu žalovanej nezasielal. Napokon žalobca uviedol, že v konaní
predložil súdu výzvu svojho právneho predchodcu, ktorou bola žalovaná v zmysle § 92 ods. 8 zákona o
bankách vyzvaná na úhradu omeškaných splátok, čím bolo preukázané, že právny predchodca žalobcu
vyzval žalovanú na úhradu dlžných splátok. Doručenie tejto výzvy a doručenie oznámenia o postúpení
pohľadávky v konaní nerozporovala ani žalovaná, ktorá na pojednávaní dňa 16.02.2016 uviedla, že
predmetné listiny jej asi boli doručené, len si nie je istá. Skutočnosť, že žalovanej bolo oznámenie o
postúpení pohľadávky doručené, napokon vyplýva aj                      zo skutočnosti, že žalovaná uzavrela so
žalobcom dňa 11.03.2013 Dohodu o uznaní záväzku. Ak by žalovaná o postúpení pohľadávky nemala
vedomosť, dohodu o uznaní záväzku by              so žalobcom neuzavrela. Žalobca mal za to, že v
konaní bolo preukázané, že jeho právny predchodca konal v súlade s § 92 ods. 8 zákona o bankách a
nedošlo k porušeniu bankového tajomstva. Na podporu svojej argumentácie žalobca poukázal na názor
doc. JUDr. M. N., PhD., LL.M., ako aj na rozhodnutia Okresného súdu Prievidza, sp. zn. 8C/67/2013
a sp. zn. 12C/63/2014.

3. K trovám vedľajšieho účastníka žalobca v odvolaní uviedol, že združenie na ochranu spotrebiteľa
vstupuje do množstva konaní bez ohľadu na stav konania, a to oznámením                o
vstupe združenia do konania, ktoré obsahuje žiadosť o zaslanie žaloby a návrh na priznanie trov
právneho zastúpenia. Je zrejmé, že pred zaslaním oznámenia o vstupe do konania združenie nemá
žiadnu vedomosť o prejednávanom prípade a len z označenia účastníkov konania usudzuje, že ide
o spotrebiteľskú vec. Bez akýchkoľvek vedomostí o predmete a stave konania nie je možné pripraviť
sa na zastupovanie v tej-ktorej veci, a teda naplniť podstatu úkonu - príprava a prevzatie právneho
zastúpenia. Paušálny vstup združenia, zastúpeného advokátom do konaní, v ktorých pre vstup nebol
žiadny dôvod, zbytočne navyšuje trovy konania a navodzuje dojem, že účelom vstupu nebola ochrana
práv spotrebiteľa, ale získanie finančných prostriedkov v podobe náhrady trov právneho zastúpenia.
Nemožno hovoriť o trovách účelne vynaložených na uplatnenie alebo bránenie práva, naopak, dochádza
k zneužívaniu inštitútu ochrany spotrebiteľa a právnej úpravy trov konania, preto je namieste aplikácia §
150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Žalobca má za to, že úmyslom zákonodarcu pri umožnení
vstupu právnickej osoby ako vedľajšieho účastníka do konania bolo umožniť kvalifikovanú ochranu
spotrebiteľa priamo na ten účel zriadeným subjektom, ktoré budú spôsobilé poskytnúť spotrebiteľovi
kvalifikovanú pomoc,              a ktoré budú v danej oblasti aj materiálne a personálne vybavené a
odborne kompetentné. Združenie na ochranu spotrebiteľa musí byť z podstaty svojej existencie schopné
poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konaniach v spotrebiteľských veciach. Združenia na ochranu
spotrebiteľa majú okrem toho možnosť využívať aj určenú podporu ministerstva. Preto žalobca považuje
právne zastúpenie vedľajšieho účastníka v predmetnom konaní                         za nadbytočné, účelové
a nehospodárne a trovy takto vzniknuté za neúčelné. Poukázal             na uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. 6 MCdo 5/2013, podľa ktorého trovy vzniknuté zastupovaním advokátom
v tzv. hromadných veciach, kde sa obsah jednotlivých podaní vyhotovených advokátov mení len o
aktualizáciu a individualizáciu                 tej-ktorej veci, nemožno považovať za trovy nevyhnutne
vynaložené na riadne uplatnenie alebo bránenie práva na súde.

4. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

5. Občianske združenie X. D. P. F.                    (do 30.06.2016 v procesnom postavení vedľajšieho
účastníka) prostredníctvom svojho advokáta v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhlo, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania. K
aktívnej legitimácii žalobcu uviedlo, že žalobca svoje nároky voči žalovanej odvodzuje od zmluvy, ktorú
žalovaná uzavrela so F. F., a.s., teda bankou poskytujúcou úvery               na základe bankovej licencie.
Išlo teda o bankovú zmluvu. Banka sa pri postúpení pohľadávky musí riadiť nielen ustanoveniami § 524
a nasl. Občianskeho zákonníka, ale aj ustanovením § 92 ods. 8 zákona o bankách, ktorý umožňuje
banke postúpiť pohľadávku aj inej osobe ako banke, avšak po splnení tam uvedených podmienok. Ak
tieto podmienky nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná, teda jej postúpenie je objektívne
neprípustné, zakázané. Ak k takémuto postúpeniu došlo, je v rozpore so zákonom, a preto je neplatné
v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Preto postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou,
je povinný v súdnom konaní tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta písomne



vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní              so splatením
svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto skutočností má za následok nedokázanie aktívnej
legitimácie postupníka. Nepredložením dôkazu o odoslaní výzvy v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách
žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Existuje dôvodná obava, že právny predchodca žalobcu mohol
vygenerovať zo systému výzvu, ktorú doložil v konaní, avšak žalobca musí preukázať, že túto výzvu
skutočne banka zaslala žalovanej. Žalobca nepreukázal doručenie písomnej formy výzvy postupcu
adresovanej klientovi a súčasne neboli dodržané všetky podmienky v zmysle § 92 ods. 8 zákona o
bankách, keďže bola postúpená aj nezosplatnená časť úveru. K tomu občianske združenie poukázalo
na rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 5Co/460/2015, Krajského súdu v Bratislave, sp. zn.
6Co/203/2015, Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 23Co/574/2015, Krajského súdu v Prešove, sp. zn.
19Co/177/2014 a sp. zn. 4Co/145/2014.

6. Po vydaní rozhodnutia súdu prvej inštancie a podaní odvolania žalobcom došlo k zmene právnej
úpravy sporového konania, keď dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok (O.s.p.). V prechodných ustanoveniach (§ 470 ods. 1, ods. 2) CSP stanovil, že ak neustanovuje
inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, avšak s tým, že
právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú
zachované. V zmysle tohto ustanovenia odvolací súd posudzoval včasnosť a dôvodnosť odvolania podľa
ustanovení O.s.p. účinných v čase vydania rozhodnutia súdu prvej inštancie (pokiaľ ide o vecný obsah
odvolania vo veci samej, posudzovanie vecnej legitimácie strán sporu sa novou procesnou úpravou
podstatne nezmenilo). Procesne postupoval odvolací súd už podľa nových procesných ustanovení CSP.

7. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP            bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie je potrebné vo veci samej potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP. Odvolací súd
sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, ktorého dôvody sú správne
(§ 387 ods. 2 CSP) a odvolací súd k tomu dopĺňa nasledujúce:

8. Súd prvej inštancie založil svoje zamietavé rozhodnutie na závere o nedostatku aktívnej vecnej
legitimácie na strane žalobcu, ktorý nepreukázal platné postúpenie pohľadávky voči žalovanej z
pôvodného veriteľa - F. F., a.s. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca nepreukázal, že pôvodný
veriteľ pred postúpením pohľadávky na žalobcu písomne vyzval žalovanú na splnenie peňažného
záväzku titulom poskytnutého úveru, preto považoval zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 27.06.2012
v časti postúpenia pohľadávky voči žalovanej za absolútne neplatnú podľa § 39 Občianskeho zákonníka
pre rozpor so zákonom, a to pre nedodržanie zákonnej podmienky uvedenej v ustanovení § 92 ods. 8
zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách.

9. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi
ním uplatnené právo, resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať.
Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej,                       t. j. existencie tvrdeného
práva na strane žalobcu, alebo pasívnej, t. j. existencie tvrdenej povinnosti na strane žalovaného, je
imanentnou súčasťou súdneho konania (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
2Cdo/205/2009). Preto nepostačuje, aby žalobca v súdnom konaní svoju aktívnu vecnú legitimáciu
preukázal len oznámením postupcu o postúpení pohľadávky dlžníkovi; je potrebné preukázanie platného
postúpenia pohľadávky. Podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak dlžníkovi postúpenie oznámil
postupca, dlžník nemá právo požadovať preukázanie postúpenia zmluvou o postúpení pohľadávky. To
však platí len vo vzťahu k dlžníkovi, teda presnejšie vo vzťahu medzi účastníkmi zmluvy                              o
postúpení pohľadávky na jednej strane a dlžníkom na strane druhej, nie vo vzťahu k súdu. Súdna prax
sa už odklonila od rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,                       sp. zn. 4Obo/210/01,
podľa ktorého relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá
aktívnu vecnú legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd z takého oznámenia
vychádza bez toho, aby ako predbežnú otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Odklon
od uvedeného rozhodnutia vyplýva napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.
zn. 2 Obo 49/2008 zo dňa 14.05.2008, ako aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.
zn. 1Cdo/76/2007 zo dňa 28.01.2009, podľa ktorého v spore o neplatnosť zmluvy o postúpení, resp. v
spore o splnenie neuhradenej postúpenej pohľadávky je súd povinný prihliadať                  z úradnej
povinnosti ku skutočnostiam, ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu - zmluvy o



postúpení pohľadávky, ak v konaní vyjdú najavo                                  a z Občianskeho zákonníka
nemožno vyvodiť, že dlžník by nemohol namietať a súd skúmať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky,
ak by toto postúpenie dlžníkovi oznámil postupca. K správnosti týchto záverov sa priklonil aj Ústavný
súd Slovenskej republiky v uznesení,              sp. zn. IV. ÚS 337/2012-19 zo dňa 03.07.2012.

10. Pre potreby ďalšej argumentácie považuje odvolací súd za potrebné na tomto mieste citovať § 92
ods. 8 (predtým § 92 ods. 7) zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách o zmene                     a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o bankách“): „Ak je napriek písomnej výzve
banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní
so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže
banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku
postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len \"postupník\"), aj bez
súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred
postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením
čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol
jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať
postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka;
banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných
záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok
a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.“

11. Citované ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách neupravuje len administratívne povinnosti
banky pri ochrane bankového tajomstva, ako to naznačuje žalobca v odvolaní, ale stanovuje podmienky
platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky bankou, ide teda o lex specialis vo vzťahu k všeobecným
ustanoveniam Občianskeho zákonníka o postúpení pohľadávky (§ 524 a nasl.). Tomu nasvedčuje jednak
znenie citovaného ustanovenia („...môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku...
postúpiť“), ako aj jeho zaradenie do časti zákona o bankách, ktorej nadpis znie „Ochrana klientov
a bankové tajomstvo“. Účelom tohto ustanovenia teda nie je len ochrana bankového tajomstva, ale
aj ochrana klientov banky. Citované ustanovenie stanovuje podmienky, za ktorých môže banka aj
bez súhlasu klienta postúpiť svoju pohľadávku na inú osobu, čo výkladom a contrario znamená, že ak
podmienky, uvedené v tomto ustanovení, splnené nie sú, banka postúpiť pohľadávku bez súhlasu klienta
nemôže. Postúpenie pohľadávky bankou bez splnenia podmienok uvedených v ustanovení § 92 ods. 8
zákona o bankách je potrebné považovať                za konanie v rozpore so zákonom a takýto úkon
je absolútne neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pričom na absolútnu neplatnosť právneho
úkonu má súd povinnosť prihliadať ex offo. V danom prípade, keďže právnym predchodcom žalobcu
bola banka, bolo správne, že súd prvej inštancie zisťoval, či boli pri postúpení pohľadávky na žalobcu
dodržané podmienky ustanovené zákonom o bankách, teda, či postúpenie pohľadávky bolo platné.

12. Odvolací súd konštatuje, že nebol daný odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. (od
01.07.2016 odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP). Nesprávne právne posúdenie veci je
spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie aplikuje                 na zistený skutkový stav
nesprávny právny predpis, resp. keď na zistený skutkový stav síce aplikuje správny predpis, ale tento
nesprávne interpretuje. V prejednávanej veci súd prvej inštancie aplikoval a interpretoval ustanovenie §
92 ods. 8 zákona o bankách správne. Správne vyvodil, že postup právneho predchodcu žalobcu - banky
pred postúpením pohľadávky                   na žalobcu nebol v súlade s citovaným ustanovením (nebolo
preukázané, že banka                          pred postúpením pohľadávky písomne vyzvala žalovanú na
splnenie jej záväzku a výzvu jej doručila, resp. aspoň odoslala).

13. Žalobca síce po tom, čo mu bolo doručené vyjadrenie vedľajšieho účastníka, ktorého súčasťou bola
aj námietka nedostatku aktívnej legitimácie pre nesplnenie podmienok postúpenia pohľadávky podľa §
92 ods. 8 zákona o bankách, predložil súdu výzvu k úhrade adresovanú žalovanej, datovanú 18.03.2009,
v ktorej banka oznamuje žalovanej, že splácanie pohľadávky je v omeškaní a žiada ju o uhradenie dlžnej
čiastky 203,03 eur, do 10 dní                   od doručenia výzvy, avšak bez dôkazu o doručení, alebo aspoň
odoslaní tejto výzvy žalovanej. Bez predloženia takéhoto dôkazu (doručenky alebo aspoň poštového
podacieho lístka, resp. podacieho hárka) nebolo možné posúdiť, či a na akú adresu bola výzva odoslaná,
teda, či možno prípadne uplatniť fikciu doručenia podľa všeobecných obchodných podmienok banky a
podobne. Ak žalobca v odvolaní uviedol, že doručenie tejto výzvy (rovnako ako doručenie oznámenia



o postúpení pohľadávky) žalovaná nerozporovala, a že na pojednávaní dňa 16.02.2016 uviedla, že
predmetné listiny jej asi boli doručené, len si nie je istá, odvolací súd konštatuje, že toto tvrdenie žalobcu
sa nezakladá na pravde. Zo zápisnice z pojednávania zo 16.02.2016 vyplýva, že žalovaná na ňom na
otázku súdu, či jej bola doručená výzva banky zo dňa 18.03.2009, uviedla: „Neviem, väčšinou všetko
chodilo poštou, ale neviem vám povedať.“ Takúto odpoveď v žiadnom prípade nemožno považovať za
potvrdenie doručenia výzvy. Za takejto dôkaznej situácie súd prvej inštancie správne dospel k záveru,
že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o odoslaní výzvy podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách zo strany
jeho právneho predchodcu, a preto postúpenie pohľadávky voči žalovanej na žalobcu nebolo v súlade s
citovaným zákonným ustanovením, čoho právnym následkom je neplatnosť postúpenia pre jeho rozpor
so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka). Žalobca teda nepreukázal, že vstúpil do práv pôvodného
veriteľa - banky, nemá preto aktívnu vecnú legitimáciu uplatňovať v súdnom konaní právo na plnenie zo
záväzkovo-právneho vzťahu založeného zmluvou o splátkovom úvere zo dňa 10.02.2005, ktorú uzavrela
žalovaná                   so F., a.s. - právnym predchodcom žalobcu.

14. K tvrdeniu žalobcu, že omeškanie žalovanej trvalo viac ako rok a v takom prípade by jeho právny
predchodca konal v súlade s § 92 ods. 8 zákona o bankách, aj keby písomnú výzvu žalovanej nezasielal,
odvolací súd uvádza, že z citovaného ustanovenia takýto záver nemožno vyvodiť. Dovetok v znení
„to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta                 so splnením čo len časti toho istého
peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok“, je pripojený k
druhej vete citovaného ustanovenia                            (za bodkočiarkou), teda zjavne sa vzťahuje
len na túto druhú vetu - jej časť                                pred bodkočiarkou. Podľa tohto ustanovenia
banka nemôže postúpiť pohľadávku inej osobe bez súhlasu klienta, ak klient ešte pred postúpením
pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to
(t. j. že banka nemôže postúpiť pohľadávku, ak klient už uhradil omeškaný peňažný záväzok) neplatí,
ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke
presiahol jeden rok (zákonodarca tu rozlišuje medzi pohľadávkou a omeškaným peňažným záväzkom).
Ak by časť druhej vety začínajúca sa slovami „to neplatí, ak ...“ mala predstavovať výnimku aj z prvej
vety, muselo by to v nej byť výslovne vyjadrené, resp. by legislatívno-technicky musela tvoriť samostatný
odsek s výslovným uvedením, ku ktorým ustanoveniam sa (táto výnimka) vzťahuje.

15. Pokiaľ žalobca argumentoval v odvolaní názorom doc. JUDr. M. N., PhD., LL.M., je možné uviesť
iné názory právnej teórie, ku ktorým sa odvolací súd prikláňa a podľa ktorých o absolútnu neplatnosť
zmluvy o postúpení pohľadávky môže ísť pre rozpor s § 525 ods. 4 Občianskeho zákonníka alebo s
ustanoveniami osobitných predpisov, vrátane § 92             ods. 8 (predtým § 92 ods. 7) zákona o bankách
(napr. JUDr. R. Z., PhD.: Aktívna vecná legitimácia postupníka. In: Bulletin slovenskej advokácie, rok
2007, č. 10).

16.  Napokon súd prvej inštancie správne právne posúdil aj dohodu o uznaní záväzku, podpísanú
žalobcom a žalovanou dňa 11.03.2013. Uznanie dlhu, resp. uznanie záväzku zakladá len vyvrátiteľnú
právnu domnienku, že v čase uznania dlh v uznanej výške existoval, samo osebe však nevytvára právny
základ v ňom uvedeného dlhu. Teda na to, aby sa mohla uplatniť uvedená právna domnienka, musel
by medzi žalobcom a žalovanou existovať platný právny vzťah, ktorý by bol základom tohto dlhu. V
tomto prípade však právny vzťah (zmluva o splátkovom úvere zo dňa 10.02.2005) existoval len medzi
žalovanou a bankou ako právnym predchodcom žalobcu. Žalobca v konaní nepreukázal, že mu bola
platne postúpená pohľadávka banky voči žalovanej, teda, že vstúpil do práv banky, na základe čoho by
sa aj             vo vzťahu k nemu mohla uplatniť vyvrátiteľná domnienka o existencii dlhu (záväzku) v
čase jeho uznania žalovanou.

17. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, zamietajúcom žalobu,
ako vecne správny potvrdil.

18. Výrok, ktorým súd prvej inštancie nepriznal žalovanej náhradu trov konania, nebol napadnutý
odvolaním, preto ho odvolací súd nepreskúmaval.

19. K trovám vedľajšieho účastníka (výrok III. napadnutého rozsudku) odvolací súd uvádza, že v civilnom
konaní sa o náhrade trov konania rozhoduje podľa zásady zodpovednosti za výsledok konania alebo
zodpovednosti za zavinenie alebo za náhodu.                    So zavedením inštitútu vedľajšieho
účastníka, vystupujúceho na podporu účastníka - spotrebiteľa (ustanovenie § 93 ods. 2 O.s.p.), nedošlo



k žiadnej takej zmene ustanovení O.s.p. o náhrade trov konania (§ 142 až § 150 O.s.p.), ktorá by
reagovala na nový inštitút. Súčasne ani samotná právna úprava uvedeného inštitútu problematiku
náhrady trov konania neupravuje. Nie je tak daný žiaden zákonný podklad pre zmenu ustálenej súdnej
praxe                       z obdobia pred zavedením vedľajšieho účastníctva podľa ustanovenia § 93
ods. 2 O.s.p., ktorá priznávala náhradu trov konania aj vedľajšiemu účastníkovi. Právo na náhradu trov
konania, ako aj povinnosť nahradiť trovy konania, vyplýva z ustanovenia § 93 ods. 4 O.s.p., v zmysle
ktorého má vedľajší účastník v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník, koná však iba sám za
seba. Pokiaľ teda O.s.p. nevyhradil práva a povinnosti v konaní iba niektorému                   z účastníkov,
teda výslovne žalobcovi (napr. dispozícia s návrhom) alebo žalovanému                 (napr. súhlas
so späťvzatím), je potrebné všetky ostatné práva a povinnosti, dané Občianskym súdnym poriadkom
všeobecne účastníkovi konania, považovať aj za práva a povinnosti vedľajšieho účastníka. Pretože
ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p., aplikované aj v danom prípade, neviaže právo na náhradu trov konania
výslovne na žalobcu alebo žalovaného, ale  vo všeobecnosti na účastníka, zakladá uvedené ustanovenie
povinnosť, ako aj právo                        na náhradu trov konania s poukazom na ustanovenie § 93 ods. 4 O.s.p.
aj vedľajšiemu účastníkovi v zmysle zásad zodpovednosti za výsledok konania, prípadne za zavinenie
alebo za náhodu. Z uvedeného vyplýva, že vedľajší účastník, hoci v konaní zostáva treťou osobou, má
rovnaké práva a povinnosti ako účastník, na stranu ktorého vstúpil podľa § 93 ods. 4 O.s.p., a preto
pre prípad úspechu ním podporovaného účastníka v súdnom konaní má rovnako ako úspešný účastník
právo na náhradu trov konania. Správne preto súd prvej inštancie priznal vedľajšiemu účastníkovi na
strane žalovanej náhradu trov konania spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia s poukazom na §
142 ods. 1 O.s.p.

20. Pokiaľ žalobca namietal, že trovy konania v prípade, ak sa vedľajší účastník nechá zastúpiť
advokátom, nemožno považovať za účelne vynaložené na uplatnenie alebo bránenie práva, odvolací
súd poukazuje na článok 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého každý má právo na
právnu pomoc v konaní pred súdmi za podmienok ustanovených zákonom. Tak ako žalobca, tak aj
každý iný účastník súdneho konania má právo nechať sa zastúpiť právnym zástupcom, pričom toto
právo, garantované Ústavou, môže využiť                    za podmienok, ktoré v danom prípade
bližšie upravoval Občiansky súdny poriadok (§ 18,                § 24, § 25 ods. 1, § 93 ods. 4 O.s.p.).
Nejde o zneužitie inštitútu ochrany spotrebiteľa, keď sa vedľajší účastník nechá zastúpiť advokátom.
V ustanovení § 93 ods. 2 O.s.p. zákonodarca zvýšil ochranu spotrebiteľov, keď umožnil na strane
spotrebiteľa ako vedľajšiemu účastníkovi zúčastniť sa konania takej právnickej osobe, ktorej predmetom
činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu, pričom takýmto predpisom je zákon č. 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Skutočnosť, že účastník konania je (alebo by mal byť) sám dostatočne
právne kvalifikovaný (napríklad má právnické vzdelanie alebo zamestnáva právnikov), nie je dôvodom
na to, aby sa takémuto účastníkovi nepriznali trovy právneho zastúpenia. Obdobne skutočnosť, že
predmetom činnosti vedľajšieho účastníka je ochrana práv spotrebiteľov,                 a teda by mal byť
dostatočne odborne a personálne vybavený na realizáciu tejto činnosti, sama osebe neznamená, že
takýto subjekt nemá právo na právne zastúpenie. Ani Občiansky súdny poriadok, a ani zákon o ochrane
spotrebiteľa nevylučujú, a ani neobmedzujú vyššie uvedené ústavné právo relevantných subjektov v
procesnom postavení vedľajšieho účastníka nechať sa zastúpiť právnym zástupcom. S právom na
právne zastúpenie je nerozlučne spojené aj právo na náhradu trov právneho zastúpenia v prípade
procesného úspechu daného účastníka (resp. vedľajšieho účastníka) za predpokladu, že išlo o trovy
potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva (§ 142 ods. 1 O.s.p.). Teda trovy právneho
zastúpenia vedľajšieho účastníka nie je možné považovať za neúčelné len preto, že vedľajší účastník
mohol hájiť práva žalovaného spotrebiteľa sám, bez advokáta. Pokiaľ žalobca v odvolaní navrhol
aplikovať ustanovenie § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, neuviedol, v čom vidí dôvody hodné
osobitného zreteľa (okrem argumentu údajného zneužitia práva, s ktorým sa odvolací súd vysporiadal
vyššie), a ani odvolací súd nezistil žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali
postup podľa § 150 ods. 1 O.s.p. (resp. § 257 CSP). Argument žalobcu, že občianske združenia na
ochranu spotrebiteľa mohli využívať podporu ministerstva (nie je jasné, akého ministerstva), by vo vzťahu
k trovám konania bol relevantný len vtedy, ak by bolo preukázané, že konkrétne občianske združenie,
vystupujúce v tomto súdnom konaní ako vedľajší účastník, dostalo finančnú podporu, ktorá kryje (aj)
náklady na toto konkrétne konanie. Takýto dôkaz však žalobca súdu nepredložil.

21. K námietke neúčelnosti trov konania, vynaložených vedľajším účastníkom v tomto súdnom konaní,
odvolací súd konštatuje, že vedľajší účastník vstúpil do konania podaním, doručeným súdu prvej
inštancie dňa 22.09.2014 a dňa 26.01.2015 doručil súdu prvej inštancie svoje prvé vyjadrenie. V ňom



vedľajší účastník argumentoval, že nebolo preukázané, kedy a ako žalovaná úver reálne vyčerpala
a vzniesol aj (vecne zdôvodnenú) námietku nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu. Ďalšie vecne
podobné vyjadrenia doručil vedľajší účastník súdu prvej inštancie dňa 09.03.2015 a dňa 08.06.2015.
Napokon dňa 14.07.2015 vedľajší účastník doručil súdu prvej inštancie svoje vyjadrenie k odvolaniu
žalobcu proti uzneseniu súdu prvej inštancie, č.k. 27C/209/2014-86, ktorým bolo na námietku žalobcu
rozhodnuté o prípustnosti vedľajšieho účastníctva. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej
inštancie je zrejmé, že súd sa zaoberal dôvodnosťou a účelnosťou jednotlivých úkonov právnej služby,
keď priznal náhradu len za tri úkony právnej služby (1. prevzatie a príprava zastúpenia, 2. písomné
vyjadrenie k veci, 3. vyjadrenie k odvolaniu - trovy vo výške 1/2 základnej tarifnej odmeny), ktoré
považoval za účelné, hoci z vyššie uvedeného vyplýva, že vedľajší účastník doručil súdu spolu štyri
vyjadrenia, teda za dve vyjadrenia súd prvej inštancie vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov nepriznal.
Odvolací súd nezistil žiaden legitímny dôvod hodný osobitného zreteľa, aby bol žalobca odbremenený
od náhrady týchto účelne vynaložených trov (ktoré súd prvej inštancie priznal len v najnižšom možnom
rozsahu). Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že občianske združenie vstúpilo do konania bez znalosti
veci, teda, že sa nemohla naplniť podstata úkonu „príprava a prevzatie právneho zastúpenia“, odvolací
súd uvádza, že občianske združenie síce vstúpilo do konania pravdepodobne bez znalosti veci, o čom
svedčí aj skutočnosť, že súčasne so vstupom do konania žiadalo súd o doručenie žaloby s prílohami,
takýto postup bol však v súlade s vtedy účinným procesným predpisom. Po doručení žaloby s prílohami
občianske združenie - už v procesnom postavení vedľajšieho účastníka - predložilo súdu vo svojich
podaniach vecnú argumentáciu, je teda zrejmé, že postupovalo v konaní už so znalosťou veci. Prevzatie
a príprava právneho zastúpenia sa nemusí vzťahovať len na okamih udelenia plnej moci advokátovi,
kedy advokát ešte nemusí byť (plne) oboznámený s podstatou veci, ale týka sa prípravy právneho
zastúpenia a stratégie účastníka konania kedykoľvek, keď sa advokát oboznámi s vecou, v ktorej má
klienta zastupovať. Teda aj v tomto prípade bol úkon právnej pomoci „prevzatie a príprava zastúpenia“
účelný a priznanie náhrady trov, spočívajúcich v odmene advokáta za tento úkon (vrátane tzv. režijného
paušálu), bolo v súlade so zákonom a vyhláškou.

22. Je potrebné pripustiť, že niektoré formulácie sa vo vyjadreniach vedľajšieho účastníka, podávaných
vo viacerých veciach, opakujú, je to však spôsobené tým, že takisto rovnaká je v týchto veciach právna
argumentácia žalobcu a opakujú sa aj samotné zmluvné podmienky v zmluvách uzatváraných právnym
predchodcom žalobcu. Ako vyplýva z predchádzajúceho bodu, podania vedľajšieho účastníka, doručené
súdu prvej inštancie dňa 26.01.2015 a dňa 14.07.2015, neboli iba všeobecnými vyjadreniami, ale boli
vyvolané vývojom procesnej situácie, boli vecné, obsahovali konkrétne vyjadrenia, vzťahujúce sa na
predmet daného konania (najmä vecne zdôvodnenú námietku nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu,
resp. reakciu na žalobcom podané odvolanie) a konkrétnu právnu argumentáciu. Je tak nesporné (na
rozdiel od skutkového stavu konštatovaného v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
6MCdo/5/2013, ktoré citoval v odvolaní žalobca), že vedľajší účastník na strane žalovanej vyvinul aktivitu
v záujme „pomoci v spore“ účastníkovi,                          na strane ktorého v konaní vystupoval, teda nemožno
hovoriť o neúčelnom úkone,                     resp. neúčelne vynaložených trovách. Trovy vedľajšieho účastníka,
spočívajúce v trovách právneho zastúpenia - odmene právneho zástupcu vedľajšieho účastníka za tri
úkony právnej služby, a to 1. prevzatie a príprava zastúpenia, 2. vyjadrenie k žalobe, 3. vyjadrenie k
odvolaniu žalobcu (vo výške 1/2 základnej tarifnej odmeny), vrátane režijných paušálov                 v
zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z. z., preto nie je možné považovať za neúčelne vynaložené.  Z týchto
dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok aj v časti o trovách vedľajšieho účastníka potvrdil ako vecne
správny podľa § 387 ods. 1 CSP.

23. V odvolacom konaní mali plný úspech žalovaná a občianske združenie X. D. P. F.. Žalovaná však
bola v odvolacom konaní nečinná, žiadne trovy jej v odvolacom konaní nevznikli, preto jej odvolací
súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Občianske združenie predložilo písomné vyjadrenie k
odvolaniu žalobcu, teda mu vznikli v odvolacom konaní trovy, na ktorých náhradu má voči neúspešnému
odvolateľovi (žalobcovi) nárok z rovnakých dôvodov (uvedených vyššie), z akých má nárok na náhradu
trov konania pred súdom prvej inštancie. V súlade s ustanovením § 396 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP
odvolací súd rozhodol len o nároku                              na náhradu trov odvolacieho konania, kým o jej
výške rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).
24. Toto rozhodnutie bolo senátom krajského súdu prijaté jednomyseľne.



Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "27C/209/2014", "guid": "73ceb526-020a-4d5d-8775-9be45ebedea1:71dcb028-5b89-4a34-9a60-9e6ee72579e0", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:129f663e-571d-46b5-a938-973eab649526", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 337/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 337/2012 z 3. 7. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-07-03", "citacie_n": 227, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:129f663e-571d-46b5-a938-973eab649526"}, {"guid": "c89f6b22-5d09-45c4-a02e-330dcbefc6c1:ad5c012f-2d40-4bfd-95fb-69a1b16574e5", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:5111230193.1", "spisova_znacka": "6MCdo/5/2013", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/5/2013 z 18. 3. 2014", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2014-03-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:5111230193.1"}, {"guid": "5f31c177-9fb5-42e3-b2b2-17f63de2e537:394cd9db-a840-46b2-b708-fee833cac5e1", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2017:2514203897.2", "spisova_znacka": "19Co/262/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19Co/262/2016 z 8. 2. 2017", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2017-02-08", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2017:2514203897.2"}, {"guid": "b59e8a87-1ece-48f5-a374-3f0cfe5df7af:2527333f-6d6a-416f-912d-5c61f436481e", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2016:1513241025.1", "spisova_znacka": "23Co/574/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 23Co/574/2015 z 25. 1. 2016", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2016-01-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2016:1513241025.1"}, {"guid": "58e4c89a-09c8-4fb9-99b2-baaab1b4af60:9cd9a1f7-7547-47d5-ac52-2331ed0aec34", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2016:3714202119.1", "spisova_znacka": "5Co/460/2015", "nazov": "Rozhodnutie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 5Co/460/2015 z 12. 1. 2016", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2016-01-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:3714202119.1"}, {"guid": "b8ced3e6-5f13-446e-9b65-d374030e7757:feb77944-cd8b-4570-9ad1-9ee3992f15ef", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2015:1511219915.1", "spisova_znacka": "6Co/203/2015", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Co/203/2015 z 18. 5. 2015", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2015-05-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2015:1511219915.1"}, {"guid": "58e5abdb-50f5-4429-83c6-91b7f0acedca:67b28591-231b-478f-a11c-ebd495d6c069", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2015:8413211494.1", "spisova_znacka": "19Co/177/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 19Co/177/2014 z 23. 2. 2015", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2015-02-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2015:8413211494.1"}, {"guid": "0b1343f6-c126-4ec5-8f04-e8f02fb42c73:eefb0a03-2d28-4438-a10f-7e259c48a196", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2014:1212225147.4", "spisova_znacka": "4Co/145/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Co/145/2014 z 23. 9. 2014", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2014-09-23", "citacie_n": 237, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2014:1212225147.4"}], "citovane_v": []}