Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 3Co/453/2013 z 24. 3. 2015 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 24. marca 2015, sp. zn. 3Co/453/2013, ECLI:SK:KSKE:2015:7613208480.1 Krajský súd Košice | 3Co/453/2013 | ECLI:SK:KSKE:2015:7613208480.1 | 2015-03-24 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy – neplatná podmienka vo výroku Citované ustanovenia: § 40 ods. 1 písm. c) ZRK, § 40 ods. 1 písm. j) ZRK, § 8 ZRK, § 37 ods. 1 OZ, § 39 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/f84bbf98-e7e0-4192-b661-c2d2a5c40309 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2015:7613208480.1 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Co/453/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7613208480
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Sopková Maximová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7613208480.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Sopkovej Maximovej
a sudcov JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Zuzany Matyiovej v právnej veci navrhovateľa B. V. nar.
XX.X.XXXX, bytom G. XXXX/X, F., právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Rybár,
s.r.o., Ľudová 14, S., adresa na doručovanie Nerudova 14, Košice proti odporcovi Y. J.H. V., U...W..,
IČO: 31 690 904, so sídlom Garbiarska 2, Košice, právne zastúpenému JUDr. Gabrielom Gulbišom,
advokátom so sídlom v Košiciach, B. Němcovej 22, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní
odporcu proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves z 18. júla 2013 č.k. 4C/159/2013-40

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 67,88 eur na
účet jeho právneho zástupcu JUDr. Petra Rybára do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len „súd prvého stupňa“) napadnutým rozsudkom zrušil
rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice, Alžbetina 41, Košice, IČO: 44 325 452, sp.zn.
2C/3288/2012 zo dňa 19.1.2012 a súčasne vykonateľnosť predmetného rozhodcovského rozsudku
odložil do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Ďalšími výrokmi súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi na účet jeho
právneho zástupcu JUDr. Petra Rybára náhradu trov konania vo výške 430,26 Eur a zároveň súdny
poplatok z návrhu vo výške 99,50 Eur na účet Okresného súdu Spišská Nová Ves, všetko do troch dní
od právoplatnosti tohto rozsudku.

V prvom rade súd prvého stupňa zistil, že rozhodcovský rozsudok bol navrhovateľovi doručený 20. apríla
2013 a návrh bol podaný na súde 9. mája 2013, z čoho vyplýva, že nárok navrhovateľa bol uplatnený
v zákonnej lehote 30 dní.

Z vykonaného dokazovania mal súd nesporne preukázané, že účastníci konania (odporca s
predchádzajúcim obchodným menom V. uzavreli 30. októbra 2008 poistnú zmluvu č. 4413900051,
ktorej súčasťou sú Všeobecné poistné podmienky, prevzatie ktorých navrhovateľ podpísal v ten istý
deň. Súčasťou týchto všeobecných poistných podmienok je i osobitné zmluvné dojednanie č. 01/2007
k poistnej zmluve, na základe ktorého účastníci spoločne a každý zároveň samostatne vyjadrili svoju
vôľu v prípade vzniku akéhokoľvek sporu medzi zmluvnými stranami, že sa namiesto súdneho konania
z dôvodu účelnosti, praktickosti a rýchlosti podrobia rozhodcovskému konaniu v zmysle čl. XV týchto
všeobecných poistných podmienok. Zároveň prehlásili, že toto ustanovenie chápu zmluvné strany ako
rozhodcovskú doložku.



Rozhodcovská zmluva môže byť uzavretá ako samostatná zmluva (samostatný zmluvný dokument)
alebo ako rozhodcovská doložka k zmluve. V danom prípade rozhodcovská zmluva bola medzi
účastníkmi konania dojednaná ako rozhodcovská doložka v rámci všeobecných poistných podmienok
k poistnej zmluve č. 4413900051. Súd prvého stupňa skonštatoval, že rozhodcovská doložka bola
individuálne dojednaná iba formálne, nakoľko v zmysle smernice rady č. 93/2013 EHS o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, takto dohodnutá doložka znemožňuje voľbu spotrebiteľa
dosiahnuť rozhodovanie sporu pred štátnym súdom. Inštitút individuálne dohodnutej podmienky je
potrebné vykladať v súlade s cieľom smernice, podľa ktorej sa podmienka nepovažuje za individuálne
dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky v
súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou (čl. 3 ods. 2 smernice), a nič nemení na tom
ani skutočnosť, že navrhovateľ podpísal osobitné zmluvné dojednanie, týkajúce sa riešenia sporov v
rozhodcovskom konaní, zvlášť, keď si účastníci nezvolili konkrétny rozhodcovský súd alebo konkrétneho
rozhodcu.

Podľa čl. XV všeobecných podmienok odporcu s názvom rozhodcovské konanie, bodu 1 tohto článku,
sa poisťovňa a poistník dohodli, že všetky vzájomné spory a sporné nároky z poistenia sa rozhodujú v
rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom. Rozhodcovské konanie sa zásadne riadi zákonom
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších doplnkov, s výlukami a odchýlnou právnou
úpravou vykonanou týmto článkom, štatútom rozhodcovského súdu a jeho rokovacím poriadkom.
Podľa bodu 2 uvedeného článku, pokiaľ poisťovňa nepoverí osobitnú právnickú osobu zriadením
alebo výberom špecializovaného stáleho rozhodcovského súdu resp. nezriadi stály rozhodcovský
súd, bude rozhodcovský súd vytvorený od prípadu k prípadu troma fyzickými osobami poverenými
na výkon rozhodcu zo strany poisťovne. S uvedeným vyjadruje poistník súhlas svojim podpisom
na týchto všeobecných podmienkach. Rozhodcovská doložka, na základe ktorej rozhodcovský súd
rozhodol, je súčasťou všeobecných poistných podmienok. Je upravená práve čl. XV týchto všeobecných
poistných podmienok a súčasťou neprehľadného dlhého textu písaného malými písmenami a splýva
s ostatnými podmienkami uvedenými vo všeobecných poistných podmienkach. Takto formulovaná
rozhodcovská doložka, podľa ktorej všetky vzájomné spory a sporné nároky z poistenia budú rozhodnuté
v rozhodcovskom konaní, znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a núti
ho v prípade sporu podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu. Tým je spotrebiteľovi odobratá
možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom. Táto rozhodcovská doložka spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Súd prvého
stupňa v tejto súvislosti poukázal aj na smernicu rady č. 93/13 EHS, ktorá uvádza niektoré nekalé
podmienky vo svojej prílohe, kde podľa písm. g) bod 1 tejto prílohy neposkytnúť spotrebiteľovi právo
alebo brániť mu v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok,
najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne
arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena,
ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, mal spočívať na inej zmluvnej strane. Preto
je neprijateľné, aby rozhodcovské konanie bolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov z
akejkoľvek spotrebiteľskej zmluvy. Rozhodcovská doložka tak ako je uvedená vo všeobecných poistných
podmienkach je neplatná aj z dôvodu, že subjekt, ktorý má rozhodovať v rozhodcovskom konaní, je
oprávnený určiť výlučne odporca, čo je v rozpore s ustanovením § 8 ods. 1, 2, § 12 ods. 6 zákona
č. 244/2002 Z. z., podľa ktorých sa zmluvné strany môžu dohodnúť, že spor predložia na rozhodnutie
určitému stálemu rozhodcovskému súdu alebo sa dohodnú na osobe rozhodcu alebo rozhodcov. V
prípade, že by k dohode nedošlo, ustanovenie § 8 ods. 1, 2 určuje postup dodatočného ustanovenia,
pričom zakladá práva na určení rozhodcu každej zmluvnej strany. Preto ak sa účastníci konania dohodli
v rozhodcovskej doložke na riešení sporov pred rozhodcovským súdom bez toho, aby si dohodli
konkrétneho rozhodcu alebo rozhodcovský súd, ide o neurčitý právny úkon, ktorý je neplatný. Účastníci
zmluvy v zmluvných dojednaniach nešpecifikovali osobu rozhodcu, nedohodli sa ani na postupe jeho
dodatočného ustanovenia v zmysle § 8 ods. 1 citovaného zákona a tiež sa nedohodli na tom, že svoj
spor predložia na rozhodnutie určitému stálemu rozhodcovskému súdu.

Podľa Rokovacieho poriadku Arbitrážneho súdu Košice účinného od 10.3.2011 - prvej vety preambuly,
Arbitrážny súd Košice je stálym rozhodcovským súdom. Na prejednávaní sporov pred týmto konkrétnym
súdom sa však účastníci nedohodli, tento súd určil výlučne odporca a navrhovateľ nemal možnosť
oboznámiť sa so štatútom rozhodcovského súdu a spôsobom jeho rozhodovania podľa rokovacieho
poriadku. Osobitné zmluvné dojednanie týkajúce sa riešenia vzájomných sporov pred rozhodcovským



súdom, ktoré je súčasťou zmluvy z 30.12.2008, hodnotí súd ako neurčitý právny úkon, ktorý je v zmysle
§ 37 Občianskeho zákonníka neplatný a zároveň ako právny úkon, ktorý je v rozpore so zákonom č.
244/2002 Z. z. (pokiaľ sa týka ustanovenia § 8 ods. 1 a § 12 ods. 6), je teda i podľa § 39 Občianskeho
zákonníka neplatným úkonom, pričom v oboch prípadoch ide o absolútnu neplatnosť. Na základe týchto
skutočností považoval súd prvého stupňa rozhodcovskú zmluvu (rozhodcovskú doložku) za neplatnú v
zmysle § 40 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z..

Navrhovateľ namietal i neplatnosť doložky s poukazom na ustanovenie § 40 ods. 1 písm. j) zákona č.
244/2002 Z. z., k čomu súd uviedol, že v súlade s dôvodovou správou k zákonu č. 71/2009 Z. z. (t.j.
poslednou novelou zákona č. 244/2002 Z. z.), s odkazom na judikatúru Európskeho súdneho dvora, mal
rozhodca pri svojej rozhodovacej činnosti zohľadniť i konkrétnu judikatúru, najmä:
- Océano Grupo Editorial SA - C-240/98 - oprávnenie (povinnosť) vnútroštátneho súdu zhodnotiť z
úradnej povinnosti nekalosť podmienky v spotrebiteľskej zmluve za účelom dosiahnutia všeobecného
efektu súdneho rozhodnutia;
-Elisa María Mostaza Claro - C 168/05 - povinnosť vnútroštátneho súdu skúmať neplatnosť
rozhodcovskej zmluvy v konaní o zrušenie rozhodcovského rozhodnutia, hoci spotrebiteľ nekalosť
rozhodcovskej zmluvy v rozhodcovskom konaní nenamietal;
- Cofidis - C 473/00 - povinnosť súdu neaplikovať vnútroštátne procesné pravidlo, týkajúce sa možnosti
namietať neprimeranosť zmluvnej podmienky; možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu podmienky
predstavuje prostriedok vhodný zároveň na zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný
nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto
preskúmanie môže mať odradzujúci účinok, prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok
v zmluvách, uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.
Aj ustanovenie § 33 zákona o rozhodcovskom konaní obsahuje úpravu, podľa ktorej nemožno
rozhodcovským rozsudkom prisúdiť, čo odporuje zákonu alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým
mravom a plnenie, ktoré je nemožné. Z tohto pohľadu sa mal rozhodca vo svojom rozhodnutí zaoberať
samotným predmetom rozhodcovského konania, a to požiadavkou odporcu na zaplatenie sumy 147,12
Eur uplatnenej na základe časti XVII ods. 7a (resp. 8) všeobecných poistných podmienok.
V zmysle dôvodovej správy k zákonu č. 71/2009 Z. z., ak voči spotrebiteľovi boli použité nekalé
praktiky, alebo ak zmluva obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, nie je možné vôbec uvažovať, aby
rozhodca vyberal nejakú časť zmluvy a priznával nejaké čiastočné plnenie. Zároveň ide aj o prevenčné
ustanovenie, aby sa dodávatelia zdržiavali používania nekalých praktík alebo neprijateľných zmluvných
podmienok. Nejaké zužovanie dopadu neprijateľnej zmluvnej podmienky a nekalej praktiky by sa míňalo
cieľom, ktorý sleduje návrh zákona. Nijako pritom nie sú dotknuté nároky dodávateľov uplatniť svoj nárok
pred sudcom a novela Občianskeho súdneho poriadku poskytuje veľmi efektívne nové mechanizmy
poskytnutia spravodlivosti, vrátane prvkov ochrany spotrebiteľa. Ak ide o spor zo spotrebiteľskej zmluvy,
bez ďalšieho pôjde o dôvod na podanie žaloby na okresnom súde, ak pri rozhodovaní boli porušené
ustanovenia určené na ochranu spotrebiteľa. Už len z dôvodu, že neprijateľné zmluvné podmienky
uvedené v ustanovení § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka sú len demonštratívne vypočítané, nie je
možné vypočítať všetky ustanovenia, porušenie ktorých bude dôvodom na podanie žaloby na zrušenie
rozhodcovského rozsudku.
Z rozhodcovského rozsudku nevyplýva, či rozhodca predmet sporu posudzoval, či neposudzoval
ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, či toto ustanovenie všeobecných poistných podmienok bolo
individuálne dojednané. Súd zároveň poukazuje na to, že z predloženého záznamu o požiadavkách
a potrebách klienta k poistnej zmluve č. 4413900051 nevyplýva, že by o predmete rozhodcovského
konania odporca touto formou navrhovateľa vôbec poučoval. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že
odporca prostredníctvom právneho zástupcu dal na zváženie vypočuť sprostredkovateľku zmluvy Q. E..
Súd tento návrh na vykonanie dokazovania zamietol, pretože i keby sprostredkovateľka vypovedala o
tom, že navrhovateľa náležite poučila o spôsobe riešenia sporov v rozhodcovskom konaní, v žiadnom
prípade ho nemohla poučiť o tom, že si účastníci zmluvného vzťahu zvolili na prejednanie sporov
konkrétneho rozhodcu alebo konkrétny rozhodcovský súd v zmysle § 8 ods. 1, 2 a § 12 ods. 6 citovaného
zákona. Súd teda skonštatoval i existenciu dôvodov pre zrušenie rozhodcovského rozsudku v zmysle
§ 40 ods. 1 písm. j) zákona č. 244/2002 Z. z. v platnom znení, preto návrhu navrhovateľa na zrušenie
rozhodcovského rozsudku v plnom rozsahu vyhovel.
S poukazom na ustanovenie § 40 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. rozhodol súd prvého stupňa i o
odklade vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku. S poukazom na ustanovenie § 88 ods. 2 posledná
veta Občianskeho súdneho poriadku sa súd nestotožnil s námietkami odporcu, že nie je daná miestna
nepríslušnosť procesného súdu. Z dikcie zákona vyplýva, že miestna príslušnosť Okresného súdu



Spišská Nová Ves je daná, pretože rozhodcovské konanie vychádzalo zo spotrebiteľskej zmluvy a zo
zmluvy jednoznačne vyplýva, že navrhovateľ bol odporcom identifikovaný na základe rodného čísla (nie
na základe DIČ) a z obsahu zmluvy nevyplýva, že navrhovateľ pri uzatváraní zmluvy s odporcom nekonal
v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 4 Občianskeho
zákonníka).
Pokiaľ ide o poplatkovú povinnosť súd poukázal na ustanovenie § 4 ods. 2 písm. za) zákona č.
71/1992 Zb., v zmysle ktorého je navrhovateľ ako spotrebiteľ domáhajúci sa ochrany svojho práva
podľa osobitného predpisu oslobodený od platenia súdnych poplatkov, pričom toto ustanovenie odkazuje
pod č. 4aa napr. na zákon o ochranu spotrebiteľa. Navrhovateľ je teda jednoznačne ako spotrebiteľ
domáhajúci sa ochrany svojho práva oslobodený od platenia súdnych poplatkov v tomto konaní. O
povinnosti zaplatiť súdny poplatok z návrhu rozhodol preto podľa § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb.
o súdnych poplatkoch s poukazom na položku 1 písm. b) sadzobníka súdnych poplatkoch. Keďže
navrhovateľ bol v tomto konaní zo zákona oslobodený od ich platenia, v súlade s citovaným ustanovením
zaviazal odporcu ako neúspešného účastníka na jeho zaplatenie.
K podaniu právneho zástupcu odporcu, ktorým namietal i nedostatok právomoci súdu na rozhodnutie
o tejto veci a navrhol konanie zastaviť podľa § 106 Občianskeho súdneho poriadku súd prvého stupňa
uviedol, že takýto postup by bolo možné zvoliť len pre prípad, ak by sa vec mala podľa zmluvy
účastníkov prejednať v rozhodcovskom konaní. Toto ustanovenie nie je pre daný prípad použiteľné,
pretože ustanovenie § 40 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. odkazuje na prejednanie návrhu na zrušenie
rozhodcovského rozsudku príslušným súdom, a nie rozhodcom. Teda ani táto námietka zástupcu
odporcu neobstojí.
O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku a priznal ich náhradu navrhovateľovi. Výšku trov právneho zastúpenia vyčíslil právny zástupca
navrhovateľa v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z. s tým, že základná
sadzba odmeny za jeden úkon právnej služby je podľa § 11 ods. 1 písm. a) citovanej vyhlášky 60,07
eur pre rok 2013. Za úkony právnej služby si podľa § 14 tejto vyhlášky uplatnil štyri úkony, a to príprava
a prevzatie zastúpenia, podanie žaloby dňa 6.5.2013 a účasť na pojednávaní dňa 3.7.2013 t.j. 240,28
eur, k čomu treba pripočítať režijný paušál 4 x 7,81 eur t.j. 31,24 eur. Odmena spolu predstavuje sumu
271,52 eur, k čomu treba pripočítať náhradu výdavkov podľa § 17 citovanej vyhlášky, a to strata času
na pojednávaní dňa 18.7.2013 t.j. 8 polhodín po 13,01 eur, spolu 104,08 eur a cestovné na trase Košice
- Spišská Nová Ves a späť osobným motorovým vozidlom vo výške 54,66 eur. Celkom trovy právneho
zastúpenia predstavujú sumu 430,26 eur.

Proti rozsudku podal včas odvolanie odporca, ktoré odôvodnil podľa § 205 ods. 2 písm. a), c) a f) O.s.p..
Navrhol, aby odvolací súd vo všetkých jeho výrokoch rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie.

Podľa názoru odporcu rozhodcovská doložka, dojednaná medzi zmluvnými stranami je platná, pretože
bola dojednaná individuálne a v súlade s ňou a stanovenými podmienkami vo VPP rozhodoval stály
rozhodcovský súd, určenie ktorého bolo v súlade s dojednaním medzi oboma stranami v čl. XV
Všeobecných obchodných podmienok z 21.5.2007. Odvolateľ poukazoval aj na skutočnosť, že ku
dňu 31.05.2010 došlo k zániku poistnej zmluvy č. 4413900051 v dôsledku neplatenia poistného
navrhovateľom. Vytýkal súdu prvého stupňa, že vôbec nehodnotil skutočnosť, že v dôsledku postoja
navrhovateľa v treťom roku trvania poistného vzťahu, tento poistný vzťah jeho zavinením zanikol. Týmito
okolnosťami sa ale súd prvého stupňa nezaoberal. Pohľadávka odporcu spočívajúca vo vymáhaní
nákladov vynaložených na uzavretie poistnej zmluvy s navrhovateľom si odporca vymáhal žalobou zo
dňa 2.1.2012 podanou rozhodcovskému súdu. Súd prvého stupňa taktiež nesprávne posúdil aj znenie
článku XV. VPP („Rozhodcovské konanie“), pričom rozhodcovská doložka ako hmotnoprávny úkon sa
nachádza v osobitnej časti VPP, v tzv. osobitných zmluvných dojednaniach č. 1/2007, ktorú si obe
zmluvné strany individuálne dojednali a opatrili samostatným podpisom, čo súd prvého stupňa aj kladne
vyhodnotil. Rozhodcovský súd vydal dňa 19.1.1012 rozhodcovský rozsudok, ktorým priznal plnenie
odporcovi vo výške 54,51 Eur.
Odvolateľ poukázal na nález Ústavného súdu ČR z 8. marca 2011, sp. zn. I.ÚS 3227/07, ktorý riešil
podstatu rozhodcovského konania, podľa ktorého nie je dôvod pochybovať, že by v rozhodcovskom
konaní neboli naplnené podmienky vyplývajúce zo spotrebiteľskej ochrany na európskej úrovni. Súd
prvého stupňa sa taktiež nezaoberal otázkou právnej nárokovateľnosti pohľadávky vo výške 54,51 Eur
podľa č.l. XVII, bod 7a VPP, pričom ide o podstatnú skutočnosť pre rozhodnutie. O tejto pohľadávke
totiž doteraz nebolo rozhodnuté. Napadnutým rozhodnutím s konečnou splatnosťou bol upretý prístup



odporcu ku spravodlivosti na uplatnenie zmluvného nároku zo zaniknutej poistnej zmluvy, nakoľko bez
existencie ďalšieho výroku súdu prvého stupňa o pokračovaní konania o merite sporu s poukazom
na § 43 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní odporca už nebude mať možnosť
domôcť sa svojich nárokov a nebude mať právny nárok na vymáhanie inak oprávnenej pohľadávky
od navrhovateľa. Odporca napáda týmto odvolaním aj výrok o odklade vykonateľnosti rozhodcovského
rozsudku a o priznaní trov konania, keďže priamo súvisia s prvým napadnutým výrokom. Uzavrel, že
rozhodcovská doložka bola platná, pretože bola individuálne dojednaná a preto ju treba považovať aj
za platný úkon oboch strán v spore, vychádzajúc zo skutočnosti, že žalobca je informovaný spotrebiteľ.

Ďalej odporca poukázal na skutočnosť, že Ústavný súd SR v obdobnej veci rozhodnutím z 10. júla
2013, sp. zn. II. ÚS 499/2013, zrušil uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. januára 2012, sp. zn.
2Cdo/5/2012 a vrátil vec na ďalšie konanie pre porušenie ústavných práv sťažovateľa. Táto vec sa
dotýkala posudzovania identickej rozhodcovskej doložky ako v prejednávanej veci. V tejto súvislosti
poukázal aj na tlačovú informáciu Ústavného súdu SR pod bodom 9 o prijatí dvoch ústavných sťažností
odporcu na Ústavný súd SR, spojených v jednom konaní pod sp. zn. II. ÚS 382/2012 vo veciach dvoch
konaní vedených na Najvyššom súde SR pod č.k. 6Cdo/1/2012 a pod č.k. 5Cdo/112/2012, ktoré sa
rovnako týkajú namietnutia nesprávneho posúdenia identických rozhodcovských doložiek.

Na základe uvedených skutočností navrhoval, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok ako
predčasne vydaný a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie.

Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Uplatnil
si náhradu trov odvolacieho konania pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia vo výške 67,88 Eur v
zmysle ich vyčíslenia a špecifikácie.

Vo svojom vyjadrení navrhovateľ uviedol, že znenie rozhodcovskej doložky absolútne nesvedčí
o vysvetlení obsahu rozhodcovskej doložky navrhovateľovi tretím nezávislým subjektom, preto
preukázanie individuálneho dojednania rozhodcovskej doložky na jeho základe je absolútne
neprípustné. Navrhovateľ nebol ani poučený o rozhodcovskej doložke a jej prípadných následkoch,
ako to tvrdil žalovaný. Rozhodcovská doložka je súčasťou neprehľadného textu písaného malými
písmenami splývajúceho s ostatnými zmluvnými podmienkami vo všeobecných poistných podmienkach.
Rozhodcovská doložka znemožňuje poistenému spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného
sporu a núti ho v prípade sporu a sporných nárokov podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu.
Rozhodcovská doložka bráni spotrebiteľovi uplatniť si akékoľvek práva vyplývajúce z poistnej zmluvy, a
to z toho dôvodu, že vylučuje právomoc súdu všeobecného a vzhľadom na znenie rozhodcovskej doložky
spotrebiteľ objektívne nie je schopný určiť, ktorý rozhodcovský súd, resp. rozhodca, je príslušný na
rozhodnutie sporu v prípade, ak by spor chcel riešiť pred rozhodcovským súdom. Uvedená rozhodcovská
doložka preto nezodpovedá zákonným predpokladom v zmysle § 8 ods. 1 a § 12 ods. 6 zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.

Navrhovateľ v písomnom vyjadrení ďalej poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR pod sp. zn.
3Cdo 1/2012, 5Cdo 61/2012, 6Cdo 13/2013, v ktorých sa Najvyšší súd SR zaoberal charakterom
rozhodcovských doložiek odporcu aj s poukazom na jeho tvrdenie, že podpisom osobitných zmluvných
dojednaní tvoriacich súčasť všeobecných poistných podmienok účastníkmi konania došlo k individuálne
dojednanej rozhodcovskej doložke. Najvyšší súd SR sa v danom prípade stotožnil s argumentáciou
navrhovateľa s tým, že rozhodcovská doložka nachádzajúca sa v poistnej zmluve uzavretej medzi
odporcom a poisteným spotrebiteľom v časti všeobecné poistné podmienky pod bodom XV. nebola
spotrebiteľom osobitne dojednaná. Aj z rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky z 1. novembra
2011, sp. zn. II. ÚS 2164/2010 vyplýva, že z ústavnoprávneho hľadiska je možné dojednanie v
podobe rozhodcovskej doložky pripustiť aj pre spotrebiteľské zmluvy iba za predpokladu, že podmienky
ustanovenia rozhodcu a dohodnuté podmienky procesného charakteru budú účastníkom konania
garantovať rovnaké zaobchádzanie.

Pokiaľ odporca v odvolaní tvrdí, že mu bol upretý prístup k spravodlivosti z dôvodu, že súd prvého stupňa
sa vôbec nezaoberal otázkou právnej nárokovateľnosti osobitnej pohľadávky, navrhovateľ zdôrazňuje,
že v predmetnom konaní sa koná o tom, či boli splnené ustanovenia právnych predpisov, najmä zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní na vydanie rozhodcovského rozsudku. Najmä o tom, či bola
založená právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie vo veci, a či boli dodržané všeobecne záväzné



právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa, teda nie o samotnom nároku. O samotnom nároku
musí súd rozhodovať v konaní nasledujúcom po zrušení rozhodcovského rozsudku. Na to, aby súd po
právoplatnosti rozsudku, ktorým sa ruší rozhodcovský rozsudok, mohol a mal pokračovať v konaní vo
veci samej, sa nevyžaduje osobitné rozhodnutie. Zákon priamo ukladá súdu povinnosť pokračovať v
konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe.

Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podal odporca
v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, voči ktorému je odvolanie prípustné (§ 201
O.s.p.), preskúmal rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a
dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach 25. marca 2015 o 9,10 hod. v
pojednávacej miestnosti č. dv. 215, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
boli zverejnené minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach (§ 211 ods. 2 O.s.p.
v spojení s § 156 ods. 1,3 O.s.p. a § 214 ods. 2 O.s.p.).

Odvolací súd dospel k záveru, že uvedený rozsudok je vecne správny, preto ho potvrdil podľa § 219
ods. 1 O.s.p..

Odporca namieta odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a), c) a f) O.s.p., t.j. že v konaní došlo k
vadám uvedeným v § 221 ods. 1; súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

Neúplnosť zistenia skutkového stavu (§ 205 ods. 2 písm. c) O.s.p. je v sporovom konaní odvolacím
dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd nevykonal
účastníkom navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť. Účastník, ktorý v
odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý hoci bol navrhovaný, nebol
vykonaný, teda vždy musí ísť o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvého stupňa.

Odporca v odvolaní neoznačil dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný. Navyše, odporca
doplnenie dokazovania v konaní pred súdom prvého stupňa nenavrhoval. Preto je vylúčené naplnenie
odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. c) O.s.p..

Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, alebo, žeby na zistený
skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia, alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne
vyložil. Rozsudok nie je ani nepreskúmateľný a nedošlo ani k iným vadám uvedeným v § 221 ods. 1
O.s.p..

Súd prvého stupňa vykonal vo veci všetky dôkazy potrebné pre náležité zistenie skutkového stavu,
vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny
právny záver, preto odvolací súd rozsudok ako vecne správny podľa ust. § 219 O.s.p. potvrdil.

Správne, podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s
ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto v podrobnostiach odkazuje (§ 219 ods.
2 O.s.p.). Odvolacie námietky odporcu nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého
rozsudku.

Súd prvého stupňa na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k správnemu záveru o
splnení zákonných podmienok pre zrušenie rozhodcovského rozsudku v zmysle ust. § 40 ods. 1 písm. c)
a j) zákona č. 244/2002 Z. z., lebo rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť právomoc rozhodcovského
súdu je neplatná, keďže správne bola vyhodnotená ako neprijateľná zmluvná podmienka a súčasne tým,
že pri rozhodovaní boli porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa.
Tieto svoje právne závery súd prvého stupňa podrobne odôvodnil, odvolací súd konštatuje správnosť
týchto dôvodov a s týmito sa stotožňuje.



Nárok, o ktorom bolo rozhodnuté rozsudkom arbitrážneho súdu Košice zo dňa 19.01.2012, sp. zn.
2C/3288/2012 odporca opiera o zmluvné dojednanie, ktoré súvisí s poistnou zmluvou, uzavretou medzi
účastníkmi konania 30. októbra 2008, ktorá je jednoznačne zmluvou spotrebiteľskou, keďže napĺňa
všetky znaky podľa § 52 ods. 1, 3, 4 Občianskeho zákonníka, účinného v čase uzavretia zmluvy.
Vo vzťahu k odvolacím námietkam niet pochýb o tom, že poistnú zmluvu uzavrel odporca, ktorý pri
poskytovaní poistenia vystupoval v rámci svojej podnikateľskej činnosti ako dodávateľ a navrhovateľ
vystupoval ako fyzická osoba, ktorá zabezpečovala svoje potreby, teda ako spotrebiteľ. Súčasne išlo o
štandardnú formulárovú zmluvu, keďže daný zmluvný vzťah sa riadil aj obsahom zmluvných dojednaní,
obsiahnutých vo VPP, ktoré sa stali súčasťou zmluvy, a ktoré spĺňajú všetky znaky zmluvy formulárovej.

Preto súd prvého stupňa pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky túto správne skúmal aj z
pohľadu ochrany spotrebiteľa a správne uzavrel aj neprijateľnosť, a tým aj neplatnosť, preskúmavanej
rozhodcovskej doložky.

V prejednávanej veci navrhovateľ dôvodne spochybnil platnosť rozhodcovskej doložky, keďže táto
nebola individuálne dojednaná a spôsobila nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech navrhovateľa ako spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 Obč. zákonníka).

Rozhodcovská doložka, tak ako bola zakomponovaná vo VPP, splynula s ostatnými poistnými
podmienkami, jej obsah spotrebiteľ nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť a ani sa s ním dôsledne
oboznámiť. Aj keď rozhodcovská doložka bola vo VPP zvýraznená v tabuľke a označená ako
„osobitné zmluvné dojednania“, možno jednoznačne uzavrieť, že fakticky splynula s ostatnými poistnými
podmienkami, keďže nasledovala ako pokračovanie predtlačeného formulára v neprehľadnom texte,
písanom drobným písmom, a tiež bola podpísaná v rovnaký deň ako VPP, preto správne uzavrel súd
prvého stupňa, že rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná. Odporca v konaní nepreukázal
ani tú skutočnosť, že navrhovateľ mohol jej uzavretie vylúčiť, resp. zmeniť obsah tohto zmluvného
dojednania, pričom dôkazné bremeno v tomto smere zaťažovalo odporcu (§53 ods. 3 Občianskeho
zákonníka). Nemožno opomenúť ani skutočnosť, že výslovne v rozhodcovskej doložke bolo odkázané
na čl. XV VPP, ktoré sa jednoznačne stali súčasťou poistných podmienok.

Svojím obsahom a formou rozhodcovská doložka z dôvodov vyššie uvedených spôsobila nevyváženosť
práv a povinností zmluvných strán v neprospech navrhovateľa ako spotrebiteľa. Navyše išlo o
rozhodcovskú doložku, ktorá zakotvila výlučnú právomoc rozhodcovského súdu vec prejednať, čo taktiež
zakladá dôvod jej neprijateľnosti podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. Odvolací súd sa
stotožňuje aj s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvého stupňa, ktorými poukázal na neurčitosť
dojednania rozhodcovského súdu, oprávneného danú vec prejednať a z tohto dôvodu aj jeho neplatnosť
v zmysle § 37 OZ, § 39 OZ, § 40 ods. 1 písm. c) zák. č. 244/2002 Z. z., ktoré je v rozpore s vyššie
citovaným zákonom v ustanoveniach § 8 ods. 1 a § 12 ods. 6.

Neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu na konanie a
rozhodnutie a súčasne je dôvodom pre zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. c)
zákona č. 244/2002 Z. z.. Už samotný tento dôvod zakladá dôvodnosť nároku, preto skúmanie ďalšieho
dôvodu podľa § 40 ods. 1 písm. j) zákona č. 244/2002 Z.z. je bez právneho významu, aj keď odvolací
súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že aj tento dôvod neplatnosti je v danej veci daný.

Úvahy odporcu, že zásadný vplyv na rozhodnutie mala mať skutočnosť, že k ukončeniu zmluvného
vzťahu z poistnej zmluvy došlo z iniciatívy navrhovateľa, nie sú opodstatnené. Pre skúmanie platnosti
rozhodcovskej doložky je totiž právne irelevantné, z koho iniciatívy došlo k ukončeniu zmluvného vzťahu.

Otázky právnej nárokovateľnosti a skúmanie dôvodnosti samotnej pohľadávky odporcu voči
navrhovateľovi vo výške 54,51 Eur bude predmetom konania pred súdom po právoplatnom zrušení
rozhodcovského rozsudku tak, ako vyplýva z úst. § 43 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. a pre jeho aplikáciu
nie je ani potrebné, aby súd vo výroku rozsudku vyslovil, že po právoplatnosti konania o zrušenie
rozhodcovského rozsudku bude pokračovať v konaní, keďže ide o dôsledok, predpokladaný zákonom.

Odvolací súd konštatuje, že správne postupoval navrhovateľ, pokiaľ v lehote 30 dní od doručenia
rozhodcovského rozsudku v zmysle § 41 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. sa žalobou domáhal zrušenia



rozhodcovského rozsudku z dôvodov vymedzených v zákone, pričom takémuto postupu nebráni ani
úprava rokovacieho poriadku arbitrážneho súdu a prejednanie veci v tzv. skrátenom konaní, alebo
tá skutočnosť, že v zmysle rokovacieho poriadku navrhovateľ odpor voči napadnutému rozhodnutiu
nepodal. V tej súvislosti odvolací súd dodáva, že právna úprava zákona č. 244/2002 Z. z. neumožňuje
odvolanie voči rozhodcovskému rozsudku, keďže rozhodcovské konanie je jednoinštančné. Pokiaľ by
teda účastník nepodal v lehote 30 dní od doručenia rozhodcovského rozsudku žalobu o jeho zrušenie,
rozsudok by sa stal právoplatným a vykonateľným. Tento rozsudok by sa zároveň stal aj exekučným
titulom. Odvolací súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na rozporný obsah poučenia predmetného
rozhodcovského rozsudku, ktorý na jednej strane obsahuje poučenie o možnosti podať voči rozhodnutiu
odpor a súčasne obsahuje konštatovanie, že rozhodcovský rozsudok nie je preskúmateľný iným
rozhodcom ani iným orgánom. Obsahom poučenia je pritom aj možnosť domáhať sa jeho zrušenia
žalobou v zmysle § 40 ods. 1 písm. a) až j) v spojení s § 41 zákona č. 244/2002 Z. z..

Z dôvodov vyššie uvedených je aj úvaha súdu prvého stupňa o odložení vykonateľnosti rozhodcovského
rozsudku správna a v súlade s § 40 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z..

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil rozsudok súdu
prvého stupňa vrátane súvisiaceho výroku o trovách konania a ako vecne správny.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s §
224 ods. 1 O.s.p. Neúspešný odporca nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Úspešný
navrhovateľ, ktorému vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania, tieto uplatnil, preto odvolací
súd v súlade s vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb priznal navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania, spočívajúcich v trovách v právneho
zastúpenia, a to odmenu za vyjadrenie k odvolaniu vo výške 60,07 eur a režijný paušál vo výške 7,81
eur, spolu vo výške 67,88 eur v zmysle § 11 ods. 1 písm. a), § 13 ods. 1 písm. c), § 15 až § 17 cit.
vyhlášky. V súlade s § 149 ods. 1 O.s.p. trovy konania zaviazal odporcu uhradiť k rukám právneho
zástupcu navrhovateľa.

Súd prvého stupňa sa súčasne upozorňuje na povinnosť vyrubiť žalovanej súdny poplatok, resp. jeho
doplatok do správnej výšky 331,50 Eur podľa položky č. 3 písm. c) Sadzobníka súdnych poplatkov,
ktorý tvorí prílohu zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v
znení neskorších predpisov, podľa ktorej zo žaloby o zrušenie rozhodcovského rozhodnutia vydaného
rozhodcom je určený súdny poplatok vo výške 331,50 Eur. Keďže napadnutým rozsudkom bola
žalovanej určená povinnosť zaplatiť súdny poplatok iba vo výške 99,50 Eur, bude povinnosťou súdu
prvého stupňa, ktorý je poplatkovým súdom, rozhodnúť o doplatku súdneho poplatku postupom podľa
§ 12 ods. 1, 3 zák. č. 71/1992 Zb..

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z.z. o súdoch v znení účinnom od 01.05.2011)

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.