Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 11Co/10/2017 z 20. 2. 2017
Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 20. februára 2017, sp. zn. 11Co/10/2017, ECLI:SK:KSZA:2017:5916204087.1
Krajský súd Žilina | 11Co/10/2017 | ECLI:SK:KSZA:2017:5916204087.1 | 2017-02-20 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Zmluvy
Citované ustanovenia: § 387 ods. 1 CSP, § 387 ods. 2 CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/c13cc74a-53cd-4a76-8b29-58e6eaf8c31e
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2017:5916204087.1

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/10/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5916204087
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 02. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Tichý
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5916204087.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého
a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Jany Kotrčovej, v spore žalobcu: POHOTOVOSŤ
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného JUDr.
Barborou Korenecovou, advokátkou, AK Slnečná 765/3, 900 45 Malinovo, IČO: 42 174 902, adresa
na doručovanie: POHOTOVOSŤ, s.r.o., JUDr. Barbora Korenecová, advokát, Pribinova 25, 811 09
Bratislava, proti žalovanému: Z. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom Š. Z. XXXX/XX, XXX XX Q., o zaplatenie
1.332 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok č. k.
3Csp/17/2016-50 zo dňa 18.10.2016, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie  p o t v r d z u j e .

Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Ružomberok zamietol žalobu a žalovanému nárok na náhradu
trov konania nepriznal.
2. Nárok žalobcu posudzoval súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 2 písm. a), b), § 4  ods. 1, 2, 3
zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods. 1, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 3, 5, 6, 8, § 100
ods. 1, § 106 ods. 1, 2, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 261 ods. 3 písm. d), § 369 ods. 1, § 497,
§ 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995, § 5b zákona č. 250/2007 Z.z.
o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v
znení neskorších predpisov (v znení účinnom od 01.05.2014).

3. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že v tomto konaní uplatňoval žalobca voči žalovanému nárok
na náhradu škody spôsobenej trestným činom -  prečinom úverového podvodu s poukazom na rozsudok
tunajšieho súdu č.k. 1T/138/2011-91 zo dňa 22.2.2012, ktorého sa dopustil tak, že vylákal od žalobcu
úver vo výške 800 eur tým, že ho uviedol do omylu v otázke splnenia podmienok na poskytnutie úveru
a na jeho splácanie. Súd prvej inštancie ešte predtým, ako pristúpil ku skúmaniu splnenia predpokladov
zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi, zaoberal sa otázkou premlčania uplatneného
nároku žalobcu voči žalovanému s poukazom na ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z., podľa
ktorého súd prihliadne aj bez návrhu na oslabenie nároku voči spotrebiteľovi vrátane jeho premlčania, aj
keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. V danom prípade bolo podľa
súdu prvej inštancie nepochybné, že žalovaný (spotrebiteľ) je fyzickou osobou, ktorá pri uzatváraní a
plnení spotrebiteľskej zmluvy - zmluvy o úvere uzavretej dňa 07.01.2010 nekonala v rámci predmetu
svojej podnikateľskej činnosti, zamestnania alebo povolania, na rozdiel od žalobcu, ktorý konal v rámci
predmetu svojej podnikateľskej činnosti pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy. Preto je dôvodná aplikácia
ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. Ďalej dôvodil, že premlčanie je definované ako uplynutie času



ustanoveného v zákone - premlčacej doby na vykonanie práva, ktorý uplynul bez toho, aby sa právo bolo
vykonalo, v dôsledku čoho povinný subjekt môže čeliť súdnemu uplatneniu práva námietkou premlčania,
keď následkom je zánik súdnej vymáhateľnosti nároku, v dôsledku čoho premlčané právo súdnym
rozhodnutím už oprávnenému nemožno priznať. V prípade uplatňovania nároku zo spotrebiteľskej
zmluvy súd prihliada na premlčanie aj bez návrhu. Súd prvej inštancie zistil, že poškodený, t.j. žalobca sa
dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá, okamihom, kedy zistil skutkové okolnosti rozhodujúce
pre vymedzenie vzniknutej škody a zodpovedného subjektu. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej
doby nemožno automaticky spájať s okamihom nadobudnutia právoplatnosti rozsudku v trestnej veci. V
predmetnej trestnej veci podľa vyjadrenia žalobcu podal sám trestné oznámenie na OR PZ Ružomberok
vo veci podozrenia zo spáchania prečinu úverového podvodu podľa § 222 ods.1 Trestného zákona
žalovaným, teda je nepochybné, že žalobca už týmto momentom disponoval vedomosťou o skutkových
okolnostiach týkajúcich sa vzniknutej škody a zodpovedného subjektu. V nadväznosti na to Okresný súd
Ružomberok rozsudkom zo dňa 12.03.2012 uznal žalovaného vinným zo spáchania prečinu úverového
podvodu podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona, pričom tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňom
22.02.2012, keď podľa názoru súdu prvej inštancie najneskôr týmto momentom žalobca nepochybne
získal vedomosť o skutkových okolnostiach týkajúcich sa vzniknutej škody a zodpovedného subjektu.
Dvojročná subjektívna premlčacia doba tak uplynula najneskôr dňom 22.02.2014, teda podľa súdu
prvej inštancie evidentne pred podaním žaloby v tomto spore dňa 05.08.2016 a vzhľadom k tomu
konštatoval, že z dôvodu prihliadnutia na oslabenie nároku - premlčanie v zmysle ustanovenia § 5b
zákona č. 250/2007 Z.z. uplatnený nárok žalobcovi nebolo možné priznať, a preto rozhodol tak, že žalobu
zamietol v celom rozsahu ako nedôvodnú. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol s poukazom
na ustanovenie § 255 ods.1 C. s. p., v spojení s ustanovením § 262 ods.1 C. s. p. s tým, že hoci žalovaný
bol v spore úspešný v celom rozsahu, keďže žaloba bola zamietnutá v celom rozsahu, žalovanému
nárok na náhradu trov konania nepriznal, keďže žalovaný výslovne na pojednávaní uviedol, že tento
si neuplatňuje.

4. Proti uvedenému rozsudku podal žalobca odvolanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia
veci a z nedostatočne zisteného skutkového stavu. Poukázal na to, že postavenie žalovaného ako
spotrebiteľa razantne odmieta, keďže žalovaný uzavrel so žalobcom zmluvu o úvere, na základe ktorej
bol žalovanému poskytnutý úver na účel povolania. Skutočnosť, na čo konkrétne bol žalovaným úver
použitý, žalobca neskúma, nakoľko je to pre neho už nepodstatná informácia. Podľa platnej legislatívy
nie je toho názoru, že musí vedieť, či žalovaný v praxi naozaj použil finančné prostriedky na rovnaký,
ako deklaroval v zmluve. Zmluvu o úvere preto nemožno považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere.
Má za to, že uplatnený nárok nie je premlčaný, a to z toho dôvodu, že Okresný súd Lučenec rozsudkom
zo dňa 28.07.2011 ho odkázal s nárokom na náhradu škody na občiansko-súdne konanie. Okrem toho
z ustanovení o premlčaní nároku na náhradu škody jasne vyplýva, že právo na náhradu škody sa
premlčuje za 10 rokov odo dňa, kedy došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla. V danej veci k udalosti došlo
dňa 15.10.2007, a teda nárok bol uplatnený v premlčacej dobe. Ďalej namietal, že v konaní, v ktorom
bolo vydané rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie na ustanovenie                § 17 ods.
3 Zákona o spotrebiteľských úveroch, nebolo možné prihliadnuť z dôvodu zákazu zabezpečiť splnenie
dlhu zo spotrebiteľského úveru zmenkou, ktorá bola ustanovená v § 17              ods. 3 zákona č. 129/2010 o
spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách od 01.01.2011 do 30.04.2014. Jedinou sankciou
za jej porušenie bola zodpovednosť veriteľa za škodu vzniknutú porušením nemožnosti zabezpečiť
splnenie dlhu zo spotrebiteľského úveru zmenkou veriteľom. V zmenkovom konaní až do 22.12.2015
nebol súd oprávnený ex offo prihliadať na okolnosti, ktoré sa zakladali na in personams vzťahoch medzi
zmenkovým veriteľom a zmenečníkom. Navrhol zrušiť rozsudok súdu prvej inštancie a vrátiť vec na nové
prejednanie a rozhodnutie.
5. Žalovaný sa k odvolaniu písomne nevyjadril.
6. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania v
rozsahu danom ustanovením § 379 C. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 C. s.
p.) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu zamietol
postupom podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 C. s. p., potvrdil.

7. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil
skutkový stav veci a vec správne právne posúdil.
8. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Súd prvej inštancie v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a



svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 C. s. p. Odôvodnenie rozhodnutia
súdu prvej inštancie je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z
uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 C. s. p.).

9. Pre úplnosť odvolací súd k odvolacím dôvodom uvádza, že dôkazy hodnotí súd prvej inštancie podľa
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti;  pritom  starostlivo
prihliada  na  všetko,  čo  vyšlo  za konania najavo (§ 191 ods. 1 C. s. p.). Hodnotením dôkazov je
činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre
rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a
s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného
hodnotenia dôkazov.

10. Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal výsledky vykonaného dokazovania, riadne citoval právne predpisy, ktoré
na prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil svoje právne závery, ktoré riadne vysvetlil, pričom
dostatočne a presvedčivo objasnil, z akých úvah vychádzal. Jeho rozhodnutie tak nemožno považovať
za také, ktoré by bolo v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Pri výklade aplikácie právnych predpisov sa
prvostupňový súd neodchýlil od znenia príslušných ustanovení, nepoprel ich účel ani podstatu, a preto
rozhodnutie odvolací súd považoval za ústavne konformné. Nakoľko odvolacie dôvody odvolateľa boli
neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré odvolací súd
prihliada z úradnej povinnosti (pokiaľ majú vplyv na vecnú správnosť v rozhodnutí vo veci samej), tento
potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny.

11. Vo vzťahu k odvolacím námietkam má odvolací súd za to, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným
je rozhodne vzťahom spotrebiteľským a tým pádom použitie ustanovení o spotrebiteľskom práve je
plne namieste a súd prvej inštancie ich správne použil aj s riadnym odôvodnením. V tomto prípade
nemôže obstáť argumentácia žalobcu, že v zmluve o úvere žalovaný uviedol ako účel „výkon povolania“,
nakoľko bolo preukázané, že v trestnom konaní bol uznaný za vinného žalovaný práve z dôvodu,
že uviedol žalobcu do omylu, za čo bol právoplatne odsúdený. Je závažným pochybením žalobcu,
že si tieto skutočnosti neoveruje z hodnoverných zdrojov napriek tomu, že z verejne dostupných
zdrojov môže kedykoľvek preveriť hodnovernosť údajov uvádzaných druhou zmluvnou stranou. Navyše
odvolací súd poukazuje predovšetkým na spoločné stanovisko Občianskoprávneho kolégia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky a Obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo
dňa 20. októbra 2012 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR č. 8/2015
pod č. 93. Z bodu II. tohto stanoviska vyplýva, že ak je vystaviteľom blankozmenky spotrebiteľ, je
možné túto skúmať až po úroveň dohody o vyplňovacom práve. Najvyšší súd Slovenskej republiky
v odôvodnení k uvedenému spoločnému stanovisku poukázal, že vo vzťahu k aplikácii nariadenia
[Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie
vo veciach s nízkou hodnotou sporu] možno konštatovať, že toto nekladie žiadne preukážky v možnosti
preskúmať doložené listiny súdom a je možné aplikovať všetky procesnoprávne princípy použiteľné v
slovenskom právnom poriadku. Predovšetkým aplikáciu znalostí určitých okolností súdu z jeho činnosti
(notor jeti) a zohľadnenie ochrany slabšieho v konaní či ochrany dobrých mravov. Z nariadenia nevyplýva
povinnosť súdu automaticky návrhu vyhovieť. Aj v prípade absencie aktivity žalobcu v konaní, pokiaľ
súd vzhliadne v návrhu také skutočnosti, ktoré ho povedú k záveru o neprípustnosti návrhu, návrh
zamietne. Z procesného hľadiska teda k návrhu môže súd pristupovať rovnakou mierou ingerencie
ako k akémukoľvek inému návrhu uplatnenému v konaní pred súdom, riadiac sa len osobitnými
pravidlami týkajúcimi sa určitej časovej náročnosti v zmysle uložených lehôt podľa nariadenia. Z
judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva všeobecná zásada, podľa ktorej špecifiká súdneho konania, ktoré
prebieha v rámci vnútroštátneho práva medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, nemôžu
predstavovať skutočnosť spôsobilú ovplyvniť právnu ochranu, ktorá podľa ustanovení smernice 93/13/
EHS spotrebiteľovi musí byť poskytnutá, čo potvrdzuje aj čl. 14 smernice 87/102/EHS. Všeobecne je
potrebné rešpektovať základnú zmenkovoprávnu doktrínu, že zo zmenky samotnej ako abstraktného
cenného papiera nie je možné bez ďalšieho určiť, či ide o spotrebiteľa. Vzhľadom na abstraktnosť
cenného papiera žalovaný, pokiaľ je spotrebiteľom, mal by túto skutočnosť namietať. Pokiaľ však súd
spoľahlivo zistí, že na strane žalovaného ide o spotrebiteľa, poskytne mu ochranu prostredníctvom
právnej úpravy o ochrane spotrebiteľa. V tejto súvislosti poukázal Najvyšší súd Slovenskej republiky na
rakúsku právnu prax, ako aj nález Ústavného súdu ČR sp. zn. Pl ÚS 16/12 zo dňa 16.10.2012. Najvyšší



súd SR konštatoval, že nemá dôvod odkloniť sa od takýchto všeobecne akceptovaných výkladových
pravidiel členských štátov EÚ. Podľa odvolacieho súdu je tu potrebné tiež akcentovať už v citovanom
českom náleze vyslovené pravidlo, že zákaz zneužitia práva je silnejší než dovolenie dané právom, a
pokiaľ právna norma určité správanie aprobuje a iná za predpokladu, že je zneužívané, ho zakazuje,
takéto konanie v skutočnosti nie je výkonom práva, ale protiprávnym úkonom. Výkonu práva, ktoré je jeho
zneužitím, súdy nesmú poskytnúť ochranu, keďže takýto postup by bol v rozpore s ústavou chránenými
právami.
12. Povahu špeciálnej úpravy má však aj úprava ochrany spotrebiteľa vyplývajúca jednak z ustanovenia
§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj z osobitných špeciálnych zákonov (napr. zákon č. 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa). Súdy sú povinné z úradnej povinnosti poskytnúť spotrebiteľovi v súdnom
konaní právnu ochranu tak, ako vyplýva z vnútroštátneho práva a z ustanovení smernice 93/13/
EHS. Táto právna ochrana musí byť spotrebiteľovi poskytnutá aj pri vymáhaní nárokov zo zmenky,
ako to vyplýva aj z citovaného spoločného stanoviska Najvyššieho súdu SR. Ochranu spotrebiteľa
akcentuje aj právna úprava Zákona zmenkového a šekového, keď v znení účinnom do 31.12.2010
umožňovala v striktne stanovenom rozsahu používať zmenky aj v spotrebiteľských vzťahoch a od
01.01.2011 sa zmenka v spotrebiteľských vzťahoch používať nemôže, pričom na prejednávané veci je
potrebné aplikovať hmotnoprávnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola v konaní uplatnená zmenka
vystavená.

13. Z uvedených dôvodov aj odvolací súd považoval právny vzťah, ktorý vznikol medzi spoločnosťou
Pohotovosť, s.r.o. a žalovaným za vzťah spotrebiteľský, a teda na tento vzťah aplikoval ustanovenia
spotrebiteľského práva. Odvolací súd má za to, že zmenka mala slúžiť ako zabezpečovací právny
prostriedok zo spotrebiteľského vzťahu.

14. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď na danú vec aplikoval ustanovenie § 106  ods. 1
Občianskeho zákonníka o premlčaní.
15. Nepopierajúc povahu úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu, na otázku premlčania je potrebné
vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sú
pre spotrebiteľa výhodnejšie. Takéto pravidlo je ustálené v aplikačnej praxi súdov, ktoré riešenie odobril
aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení pod sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19. júna 2013,
v ktorom skonštatoval, že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa
na úver ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv
veriteľa.
16. V danom prípade neobstojí ani námietka odvolateľa ohľadne zohľadnenia 10-ročnej premlčacej
doby podľa Občianskeho zákonníka. Skutočnosti, z ktorých vychádzal súd prvej inštancie pri posúdení
otázky premlčania, sú pre začiatok plynutia premlčacej lehoty dostatočne ozrejmené, a to aj v kontexte
skutočnosti, ktorá ani medzi účastníkmi sporná nebola.
17. Odvolací súd taktiež potvrdil výrok súdu prvej inštancie o náhrade trov konania, keďže tento
vykazoval vecnú správnosť a odvolateľ ho ani nenapadol konkrétnymi odvolacími dôvodmi.
18. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení
s ustanovením § 255 ods. 1 C. s. p. tak, že nárok na náhradu trov odvolacieho konania priznáva
žalovanému v plnom rozsahu, keďže bol v odvolacom konaní proti žalobcovi úspešný.
19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo



f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s . p.)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 C. s. p.)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 C. s. p.)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 C. s. p.)