Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Co/356/2012 z 25. 11. 2012
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 25. novembra 2012, sp. zn. 6Co/356/2012, ECLI:SK:KSBA:2012:1106232057.5
Krajský súd Bratislava | 6Co/356/2012 | ECLI:SK:KSBA:2012:1106232057.5 | 2012-11-25 | Rozsudok
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/1dec9964-13c2-49cf-98f0-8ed166403ff2
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2012:1106232057.5

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/356/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1106232057
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1106232057.5

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a členov
senátu JUDr. Martina Murgaša a JUDr. Aleny Svetlovskej v právnej veci navrhovateľa: B. O., Z..
XX.XX.XXXX, K. B. B. Č.. XXX/X, F., zast. JUDr. Agátou Džačovskou, Hviezdoslavova 315, Senica
proti odporcovi: Slovenská republika v zast. Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné nám. 13,
Bratislava v konaní o zaplatenie 1.327,75 € (40.000,- Sk) na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava I v Bratislave zo dňa 25.3.2010, č.k. 9C 81/2006-129 takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I v Bratislave zo dňa 25.3.2010, č.k. 9C
81/2006-129   p o t v r d z u j e .

Súd priznáva právnej zástupkyni navrhovateľa trovy právneho zastúpenia 381,54 € zo štátnych
prostriedkov, v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Upravuje sa učtáreň Okresného súdu Bratislava I v Bratislave, aby po právoplatnosti tohto rozsudku
vyplatila priznanú odmenu právnej zástupkyne JUDr. Agáte Džačovskej na jej účet vedený vo VÚB č.
účtu: 646645182/0200.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa návrhom doručeným súdu prvého stupňa dňa 13.10.2006 domáhal zaplatenia sumy
40.000,- Sk (1.327,75 €) z titulu odškodnenia podľa zák. č. 319/1991 Zb., pretože Ministerstvo
spravodlivosti SR svojím rozhodnutím zo dňa 4.8.1992 pod č. 369/92-95/117/III-38 jeho žiadosť o
odškodnenie zamietlo z dôvodu, že nespĺňa podmienku na priznanie odškodnenia podľa § 2 ods. 2 písm.
a/ zák. č. 319/1991 Zb.

Súd prvého stupňa rozsudkom zo dňa 6.5.2008, č.k. 9C 81/2006-94 návrh navrhovateľa zamietol z
dôvodu, že svoj nárok uplatnil na súde po uplynutí jednoročnej lehoty stanovenej v ust. § 8 ods. 3 zák. č.
319/1991 Zb., teda oneskorene, keď zamietavé stanovisko z Ministerstva spravodlivosti o prerokovaní
jeho žiadosti zo 4.8.1992 obdržal najneskôr v auguste 1992 (nesprávne súd prvého stupňa uviedol
august 1999).

Na odvolanie navrhovateľa Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 30.10.2009 pod sp. zn. 15Co
457/2008 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že
súd prvého stupňa na vec aplikoval posledné znenie zákona č. 319/1991 Zb., hoci správne mal aplikovať
tento zákon v znení účinnom ku dňu rozhodnutia Ministerstva spravodlivosti SR, t.j. k 4.8.1992, kedy
tento zákon žiadnu lehotu na podanie návrhu na súd neobsahoval. Zákon č. 319/1991 Zb. platný a účinný



ku dňu 4.8.1992 v § 8 a ani v žiadnom inom paragrafe neobsahuje lehotu, dokedy je povinný subjekt
podať žalobu v prípade, že jeho nárok nebude uspokojený so strany ústredného orgánu. Táto povinnosť
bola zavedená do zák. č. 319/1991 Zb. až novelou uvedeného zákona, t.j. zákonom č. 154/1993
Z.z., ktorý nadobudol účinnosť 23.7.1993, t.j. až po rozhodnutí Ministerstva spravodlivosti o nároku
navrhovateľa ako oprávnenej osoby. Keďže uvedený zákon platný v čase rozhodovania Ministerstva
spravodlivosti SR - odporcu žiadnu lehotu na podanie návrhu na súd neobsahoval, nemohlo dôjsť ani k
poučeniu zo strany MS SR o možnosti podať si žalobu na súd v stanovenej lehote. Preto odvolací súd
rozsudok súdu prvého stupňa zrušil.

Súd prvého stupňa po doplnení dokazovania, v poradí už druhým rozsudkom zo dňa 25.3.2010,
č.k. 9C 81/2006-129, návrh navrhovateľa opätovne zamietol, náhradu trov konania vo výške 8,60 €
a ustanovenej právnej zástupkyni zo štátnych prostriedkov priznal náhradu trov konania v celkovej
výške 744,79 €.  V odôvodnení rozsudku súd prvého stupňa dospel k záveru, že navrhovateľ
nespĺňa podmienky zákona č. 319/1991 Zb. uvedené v ust. § 2 ods. 2 písm. a/, t.j. že by bol
násilne odvlečený jednotkami Ministerstva vnútra Zväzu sovietskych socialistických republík do zväzu
sovietskych socialistických republík z terajšieho územia bývalej ČSSR. Na základe vykonaného
dokazovania a predložených dôkazov zistil, že navrhovateľ v máji roku 1945 vo Vroclavi v Poľsku s
vojakmi sovietskej armády prevzal transport dobytka a dobytok hnali cez ČSSR a Rakúsko do Maďarska,
kde po prezimovaní dobytok navagónovali a s ním odcestovali do ZSSR. Po prekročení hraníc bol
navrhovateľ ako osoba bez dokladov zadržaný a odsúdený do väzenia na 3 roky ľudovým súdom v Belci.
Po odpykaní trestu sa v ZSSR oženil a do ČSSR sa spolu s rodinou vrátil v roku 1963.

Na odvolanie navrhovateľa Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 22.9.2011, č.k. 15Co 260/2010-147
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti, v ktorej bol návrh zamietnutý potvrdil, v časti v ktorej
bola žalobcovi uložená povinnosť zaplatiť náhradu trov konania 8,60 € zrušil a odporcovi náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal. V odôvodnení odvolací súd konštatoval, že súd prvého stupňa
po opätovnom vykonaní dokazovania návrh navrhovateľa zamietol z dôvodu, že navrhovateľ nespĺňa
podmienky podľa zák. č. 319/1991 Zb., t.j. že bol protiprávne, násilne odvlečený jednotkami Ministerstva
vnútra Zväzu sovietskych socialistických republík do Zväzu sovietskych socialistických republík z
terajšieho územia bývalej ČSSR. Súd prvého stupňa vychádzal zo zákona č. 319/1991 Zb., pričom vo
svojom rozhodnutí neuviedol, či súd prvého stupňa aplikoval posledné znenie zákona č. 319/1991 Zb.,
prípadne či aplikoval zák. č. 319/1991 Zb. o zmiernení niektorých majetkových a iných krívd, platný a
účinný v čase rozhodnutia Ministerstva spravodlivosti SR, t.j. ku dňu 4.8.1992, pretože zák. č. 319/1991
Zb., platný a účinný v čase rozhodovania Ministerstva spravodlivosti SR túto lehotu neobsahoval,
bolo potrebné vec právne posúdiť v zmysle lehôt upravených Občianskym zákonníkom. Odvolací súd
preto poukázal na ust. § 100 a 101 Obč. zák.  Z obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané,
že Ministerstvo spravodlivosti SR posúdilo žiadosť navrhovateľa, pričom vydalo stanovisko zo dňa
4.8.1992 pod č. 369/92-92/117/III-38 a odškodnenie navrhovateľovi nebolo priznané. I keď navrhovateľ
bol Ministerstvom spravodlivosti poučený, že právo domáhať sa náhrady škody návrhom na súde proti
Slovenskej republike, Ministerstvo spravodlivosti SR bližšie neuviedlo, v akej lehote má navrhovateľ
právo takejto náhrady sa voči SR - Ministerstvo spravodlivosti domáhať. Odvolací súd preto poukázal
na predchádzajúce rozhodnutie súdu prvého stupňa, keď navrhovateľ sa o tomto stanovisku mohol
dozvedieť najneskôr v auguste roku 1992. Návrh na súd však podal dňa 13.10.2006. Súd prvého stupňa
však následne nesprávne konštatoval, že navrhovateľ podal návrh na súd zjavne po uplynutí jednoročnej
lehoty stanovenej v ust. § 8 ods. 3 cit. zák., a to z dôvodu, že v čase, keď Ministerstvo spravodlivosti
SR vydalo zamietavé stanovisko, zák. č. 319/1991 Zb. neobsahoval ustanovenia, ktoré by obsahovali
lehotu, dokedy je povinný subjekt podať žalobu na súde v prípade, že jeho nárok nebude uspokojený
zo strany ústredného orgánu. Odvolací súd uzavrel, že ak lex specialis zák. č. 319/1991 Zb. platný a
účinný ku dňu 4.8.1992 neobsahoval predmetnú lehotu, bolo  potrebné subsidiárne použiť všeobecné
ustanovenie Občianskeho zákonníka a vychádzať z jeho subjektívnych a objektívnych premlčacích
lehôt. Ak návrh navrhovateľ podal na súd dňa 13.10.2006, v danom prípade uplynula trojročná lehota v
zmysle Občianskeho zákonníka, preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa, z dôvodu premlčania
nároku navrhovateľa potvrdil.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie navrhovateľ s odôvodnením, že rozsudky sú
tendenčné, nikto neskúmal, či si riadne a včas uplatnil svoje nároky, a tieto boli v priebehu súdneho



konania súdmi i nesprávne vyhodnotené. Poukázal na tú skutočnosť, že od rôznych inštitúcií žiadal
informácie, čo trvalo dlho, napriek tomu mal zato, že podmienky podľa zák. č. 319/1991 Zb. spĺňa.

Najvyšší súd SR ako súd dovolací, uznesením zo dňa 26.7.2012 pod sp. zn. 4Cdo 246/2011 rozsudok
Krajského súdu v Bratislave z 22.9.2010, sp. zn. 15Co 260/2010 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Dovolací súd poukázal na ust. § 213 ods. 2 O.s.p., v zmysle ktorého ak je odvolací súd toho názoru,
že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo
použité a je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu
tohto ustanovenia vyjadrili. Z dôvodovej správy tohto ustanovenia vyplýva, že úmyslom zákonodarcu
týmto ustanovením bolo v praxi zabrániť vydávaniu, tzv. prekvapivých rozhodnutí. Poukázal na tzv.
manudukčnú povinnosť súdu, ktorej podstatou je zabrániť odňatiu možnosti konať pred odvolacím
súdom a zabezpečiť prístup k spravodlivému procesu aj po podaní odvolania. Dovolací súd poukázal na
tú skutočnosť, že súd prvého stupňa návrh navrhovateľa zamietol z dôvodu, že navrhovateľ nepreukázal
v konaní, že spĺňa podmienky zák. č. 319/1991 Zb. uvedené v ust. § 2 ods. 2 písm. a/, t.j. že bol
protiprávne, násilne odvlečený jednotkami Ministerstva vnútra Zväzu sovietskych socialistických republík
alebo Štátnou bezpečnosťou do Zväzu sovietskych socialistických republík, alebo do táborov, ktoré mal
Zväz sovietskych socialistických republík zriadené v iných štátoch z terajšieho územia SR. Odvolací súd
na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, že v danom prípade navrhovateľ neuplatnil svoj nárok
v trojročnej premlčacej lehote a to s poukazom na ust. § 100 a 101 Obč. zák..

Dovolací súd konštatoval, že ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré odvolací súd považoval za
rozhodujúce pre posúdenie veci, neboli pri dovtedajšom rozhodnutí na súde prvého stupňa použité,
a preto odvolací súd mal v súlade s ust. § 213 ods. 2 O.s.p. vyzvať účastníkov konania, aby sa k
ich možnému použitiu vyjadrili. Odvolací súd takto nepostupoval a navrhovateľovi nevytvoril procesnú
možnosť vyjadriť k možnej aplikácií predmetných ustanovení. Dovolací súd mal zato, že rozsudok
odvolacieho súdu je aj nepreskúmateľný, keďže z neho nie je možné bezpečne zistiť, či predmetom
jeho preskúmavania bol prvý rozsudok súdu prvého stupňa zo dňa 6.5.2008, č.k. 9C 81/2006-94 alebo
predmetom preskúmavania bol druhý rozsudok súdu prvého stupňa z 25.3.2010, č.k. 9C 81/2006-129.

Krajský súd v Bratislave po zrušení rozsudku z 22.9.2010, sp. zn. 15Co 260/2010 dovolacím súdom,
opätovne vytýčil vo veci pojednávanie, oboznámil sa s priebehom doterajšieho konania na súde
prvého stupňa, najmä s rozsudkom súdu prvého stupňa zo dňa 25.3.2010, č.k. 9C 81/2006-129,
ktorý bol predmetom preskúmavania zo strany odvolacieho súdu, oboznámil sa opätovne s odvolaním
navrhovateľa (č.l. 133), v ktorom navrhovateľ uviedol, že predložil všetky doklady vo veci, ktoré mali
preukazovať, že dobrovoľne neopustil územie Slovenskej republiky, a to čestné vyhlásenie osôb, ktoré sa
podieľali na oslobodení našej vlasti, a ktoré zároveň potvrdili jeho osobnú účasť na oslobodení. Uviedol,
že jeho spor je vedený na súde od roku 2006, sám má 83 rokov, bojoví druhovia boli mnohí omnoho
starší ako on a tiež i s odstupom času a jeho fyzického veku nemá už taký kontakt s nimi, nevie či vôbec
žijú, v akom sú zdravotnom stave, a to je vzhľadom na prežité utrpenia. Domnieval sa, že doklady, ktoré
predložil súdu sú dostatočné k preukázaniu jeho nároku, a preto žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvého stupňa zrušil a jeho návrhu v plnom rozsahu vyhovel.

Odporca v písomnom stanovisku zo dňa 20.11.2012 navrhol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne
správny potvrdiť z dôvodu, že súd prvého stupňa vo veci vykonal potrebné dokazovanie. Výsledky, ktoré
náležite vyhodnotil a následne vo veci správne rozhodol. Navrhovateľ v odvolaní neuvádza také nové
skutočnosti, ktoré by mohli privodiť zmenu odvolaním napadnutého rozsudku.

Po vytýčení pojednávania odvolací súd vypočul v priebehu odvolacieho pojednávania právnu
zástupkyňu navrhovateľa, ktorá navyše prečítala rukou písané stanovisko navrhovateľa, ktoré odvolací
súd následne založil do súdneho spisu.



S poukazom na ust. § 213 ods. 2 O.s.p., v zmysle ktorého, ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec
vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre
rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia
vyjadrili.

Vzhľadom na vyššie uvedené cit. zákonné ustanovenie, ale i s poukazom na ust. § 100 ods. 1
O.s.p., odvolací súd ústne oboznámil navrhovateľa aj prítomnú zástupkyňu, ako sa na základe doteraz
tvrdených a preukazovaných skutočností javí právne posúdenie veci. Tiež poukázal na tú skutočnosť,
že predmetnú vec bude posudzovať v súvislosti s prípadným premlčaním nielen podľa zák. č. 319/1991
Zb., ale i v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka a vyzval navrhovateľa, právnu
zástupkyňu, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.

V zmysle pokynu dovolacieho súdu, ktorý zrušil rozsudok odvolacieho súdu v priebehu pojednávania v
zmysle ust. § 213 ods. 2 O.s.p., na pojednávaní dňa 26.11.2012 odvolací súd vyzval právneho zástupcu
navrhovateľa, ale aj navrhovateľa, aby sa k možnému použitiu príslušných ustanovení Občianskeho
zákonníka, dotýkajúcich sa premlčania, vyjadrili. Na to právna zástupkyňa aj navrhovateľ predniesli: „áno
porozumeli sme predmetnému poučeniu“, pričom tak právny zástupca navrhovateľa, ako aj samotný
navrhovateľ sa opätovne pridržiavali všetkých doterajších písomných aj ústnych podaní a navrhli
odvolaciemu súdu, aby návrhu navrhovateľa bolo vyhovené.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Z obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, že súd prvého stupňa po doplnení dokazovania a v
intenciách odvolacieho súdu, v poradí už druhým rozsudkom z 25.3.2010, č.k. 9C 81/2006-129 dospel
k záveru, že návrhu navrhovateľa nemožno vyhovieť, pretože navrhovateľ nespĺňa podmienky zák.
č. 319/1991 Zb. uvedené v ust. § 2 cit. zákona, t.j. že bol protiprávne, násilne odvlečený jednotkami
Ministerstva vnútra Zväzu sovietskych socialistických republík do Zväzu sovietskych socialistických
republík z terajšieho územia bývalej ČSSR. Navrhovateľ nepredložil jediný listinný dôkaz, ktorým
by preukázal, že bol protiprávne, násilne odvlečený jednotkami Ministerstva vnútra ZSSR do Zväzu
sovietskych socialistických republík z terajšieho územia bývalej ČSSR. Doplnil, že navrhovateľovi bolo
priznané odškodnenie ako oprávnenej osobe podľa § 2 ods. 1 a § 4 ods. 3 zák. č. 105/2002 Zb.
o poskytnutí jednorazového finančného príspevku príslušníkom Československý zahraničných alebo
spojeneckých armád, ako aj domáceho odboja v rokoch 1939 - 1945, v znení neskorších predpisov vo
forme jednorazového finančného príspevku v sume 40.000,- Sk, rozhodnutím Ministerstva spravodlivosti
SR zo dňa 1.10.2003, pod 24422/U2-549/7921/Ve.

Odvolací súd vzhľadom na v konaní vznesenú námietku premlčania zo strany odporcu - Ministerstva
spravodlivosti SR, ktorú zaslal súdu písomným podaním zo dňa 15.10.2007, doručené súdu prvého
stupňa 22.10.2007 (č.l. 27), namietal s poukazom na ust. § 8 ods. 3 zák. č. 319/1991 Zb. v znení
neskorších predpisov, premlčanie nároku navrhovateľa domáhať sa odškodnenia súdnou cestou, keď
mal zato, že stanovisko o prerokovaní žiadosti navrhovateľa tento obdržal najneskôr v auguste roku
1992 a návrh navrhovateľ doručil súdu až 13.10.2006, teda zjavne po uplynutí lehoty jedného roka odo
dňa doručenia zamietavého stanoviska.

Vzhľadom na vyššie uvedené, i napriek skutočnosti, že súd prvého stupňa návrh navrhovateľa zamietol
z dôvodu, že tento nespĺňa podmienky zák. č. 319/1991 Zb., odvolací súd s prihliadnutím na zásadu
hospodárnosti konania posudzoval v danom prípade prednostne opodstatnenosť vznesenej námietky
premlčania odporcu, a to (i s poukazom na rozsudok NS SR, sp. zn. 3Cdo 146/2010 zo dňa 27.1.2011).

Z obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, že navrhovateľ sa o stanovisku Ministerstva
spravodlivosti SR zo dňa 4.8.1992, pod č. 369/92-92/III-38 mohol dozvedieť najneskôr v auguste



roku 1992. Návrh na súd podal dňa 13.10.2006. V čase, keď Ministerstvo spravodlivosti SR vydalo
zamietavé stanovisko, zákon č. 319/1991 Zb. neobsahoval ustanovenie, ktoré by obsahovalo lehotu,
dokedy je subjekt povinný podať žalobu na súde v prípade, že jeho nárok nebude uspokojený zo strany
ústredného orgánu. Vzhľadom na vyššie uvedené, preto odvolací súd, keď zákon č. 319/1991 Zb.,
platný a účinný ku dňu 4.8.1992 neobsahuje predmetnú lehotu, odvolací súd subsidiárne v danej veci
použil všeobecné ustanovenie Občianskeho zákonníka a vychádzal z jeho subjektívnych a objektívnych
premlčacích lehôt. Ak návrh navrhovateľ na súd podal 13.10.2006, v danom prípade uplynula aj trojročná
premlčacia lehota v zmysle Občianskeho zákonníka, a preto odvolací súd rozsudok súdu prvého
stupňa z dôvodu premlčania nároku navrhovateľa potvrdil. Navyše je potrebné uviesť, že aj v prípade,
ak by navrhovateľ podal svoj návrh na súd včas, vzhľadom na doposiaľ vykonané dokazovanie je
potrebné uviesť, že nároku navrhovateľa by nebolo vyhovené, nakoľko nespĺňa podmienky zák. č.
319/1991 Zb., t.j. že bol protiprávne, násilne odvlečený jednotkami Ministerstva vnútra ZSSR do Zväzu
sovietskych socialistických republík z terajšieho územia bývalej ČSSR. V ďalšom odvolací súd poukazuje
na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje.

Vzhľadom na vyššie uvedené, preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa s poukazom na ust. §
219 ods. 1 O.s.p., ako vecne správny v celom rozsahu potvrdil.

Odvolací súd priznal ustanovenej právnej zástupkyni navrhovateľa náhradu hotových výdavkov a
odmenu za zastupovanie s poukazom na ust. § 140 ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p..
Predmetná suma predstavuje náhradu hotových výdavkov a odmenu advokátky za zastupovanie podľa
vyhlášky č. 655/2004 Zb., a to za odvolanie zo dňa 22.9.2010 (konanie 15Co 260/2010) 61,41 € +
režijný paušál 7,21 € a 1 úkon podanie dovolania z 20.4.2011 vo výške 61,41 € + 1x režijný paušál
7,21 € spolu s DPH vo výške 20 % je to spolu suma 164,92 € (61,41 + 7,21 + 13,72) + (61,41 + 7,21
+ 13,76). Odvolací súd nepriznal právnej zástupkyni 1 úkon poradu s klientom zo dňa 18.4.2011, ktorý
právna zástupkyňa nepreukázala. Zároveň odvolací súd priznal zástupkyni navrhovateľa aj náhradu trov
právneho zastúpenia za pojednávanie dňa 26.11.2012 na odvolacom súde vo výške 61,41 € + režijný
paušál 7,63 € (spolu 69,04 €) a z toho DPH 13,8 € (spolu 69,04 + 13,8 € = 82,88 €) ako aj cestovné
na pojednávanie 57,78 € + náhradu za stratu času 76,26 € (za 6 polhodín po 12,71 €) = cesta Senica -
Bratislava a späť za pojednávania dňa 26.11.2012 sumu 216,92 € (82,88 + 134,04 €).

Spolu náhrada trov právneho zastúpenia predstavuje sumu 381,54 € (216,92 € + 164,92 €), ktorú sumu
vyplatí učtáreň súdu prvého stupňa právnej zástupkyni navrhovateľa, ako je to uvedené vo výroku
rozsudku. Odvolací súd priznal právnej zástupkyni navrhovateľa aj trovy po 1.1.2012 s poukazom na
prechodné ustanovenia zák. č. 332/2011 Z.z. a u st. § 372t O.s.p., v zmysle ktorého neskončené konania,
v ktorých súd za zástupcu ustanovil advokáta, sa dokončia podľa doterajších predpisov.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.