{"guid": "5dffd3a4-05ca-405a-8180-e85bb5fcf86a:725b92d5-934c-42b2-a119-50d4e47a9f68", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2017:3613202178.3", "spisova_znacka": "8Cob/26/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 8Cob/26/2017 z 22. 8. 2017", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trenčín z 22. augusta 2017, sp. zn. 8Cob/26/2017, ECLI:SK:KSTN:2017:3613202178.3", "identifikacne_cislo": "3613202178", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Darina Legerská", "sudca_id": 893, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-darina-legerska-893", "datum_vydania": "2017-08-22", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Obchodné právo"], "podoblast": ["Zmenky"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/725b92d5-934c-42b2-a119-50d4e47a9f68", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2017:3613202178.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2017:3613202178.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2017:3613202178.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8Cob/26/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3613202178
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 08. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3613202178.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Legerskej a členiek
senátu JUDr. Ivice Čelkovej a Mgr. Ivany Šlesarovej v právnej veci žalobcu: CD Consulting s.r.o., so
sídlom Příkop 843/4, Zábrdovice, 602 00 Brno, Česká republika, IČO: 264 29 705, proti žalovanej: R.
T., bytom G., L.. D. XXX/X, v spore o zaplatenie 762,53 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Partizánske č. k. 6Cb/60/2013-105 zo dňa 13. septembra 2016, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie    p o t v r d z u j e .

Žalovanej sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania    n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd  prvej inštancie zamietol žalobu  žalobcu o zaplatenie zmenkového úroku
0,06 % denne zo sumy 762,53 Eur od 22.05.2010 do zaplatenia  a žiadnej zo strán  nepriznal  na náhradu
trov konania právo. V odôvodnení rozhodnutia  uviedol, že žalobca sa žalobou podanou podľa čl. 4 ods.
1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie
vo veciach s nízkou hodnotou sporu, domáhal proti žalovanej  zaplatenia zmenkovej  sumy 762,53 Eur,
zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne zo sumy 762,53 Eur od 22.05.2010 do zaplatenia, zákonného
6 % ročného úroku zo zmenkovej sumy 762,53 Eur od 25.08.2010 do zaplatenia, zmenkovej odmeny
vo výške 1/3 % zmenkovej sumy, teda 2,54 Eur a náhrady trov konania. Ďalej uviedol, že  indosovaná
zmenka je vistazmenkou opatrenou doložkou „na platenie predložiť
v lehote 4 rokov od vystavenia“, pričom do jej textu bol poňatý záväzok žalovanej zaplatiť na túto
zmenku pri predložení na rad zmenkového veriteľa zmenkovú sumu spolu s 0,25 % denným úrokom.
Za miesto splatenia bolo určené sídlo prvotného zmenkového veriteľa. Indosant predložil zmenku k
zaplateniu, pričom vystaviteľka doposiaľ nezaplatila žiadnu sumu. Keďže zmenková listina je opatrená
doložkou „bez protestu“, indosant nenechal vyššie uvedené skutočnosti zistiť verejnou listinou. Súd prvej
inštancie rozhodol vo veci samej rozsudkom zo dňa 15.04.2014 č. k. 6Cb/60/2013-49, v ktorom uložil
žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 762,53  Eur, 6 %-ný ročný úrok  zo zmenkovej sumy 762,53 Eur od
25.08.2010 do zaplatenia,  zmenkovú odmenu vo výške 1/3 % zmenkovej sumy, teda 2,54 Eur, do troch
dní od právoplatnosti rozsudku. V tejto časti nadobudol rozsudok súdu prvej inštancie právoplatnosť dňa
13.06.2014. Vo zvyšku súd prvej inštancie žalobu zamietol, a to v tej časti, v ktorej sa žalobca domáhal
priznania zmenkového úroku 0,25 % denne zo zmenkovej sumy. Súd prvej inštancie rozhodoval vo veci
opätovne, keď Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd  uznesením č. k. 8Cob/372/2014-89 zo dňa
16.02.2016 pripustil čiastočné späťvzatie žaloby o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne
zo sumy 762,53 Eur od 22.05.2010 do zaplatenia a rozsudok súdu prvej inštancie č. k. 6Cb/60/2013-49
zo dňa 15.04.2014 v späťvzatej časti zrušil a konanie v tejto časti zastavil. Vo zvyšnej časti rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Žalobca prostredníctvom
právneho zástupcu podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 08.09.2016 ospravedlnil svoju neúčasť



na pojednávaní. Žalobca, jeho právny zástupca a žalovaná  sa  nedostavili na pojednávanie, hoci naň boli
riadne predvolaní, svoju neúčasť žalobca a jeho právny zástupca ospravedlnili a nežiadali z dôležitého
dôvodu o odročenie pojednávania. Preto súd prvej inštancie v súlade s § 180 CSP vec prejednal v ich
neprítomnosti.  Súd prvej inštancie  prejednal vec v takom rozsahu, v akom o nej  doposiaľ nebolo
právoplatne meritórne rozhodnuté. Vykonal dokazovanie oboznámením obsahu spisu, najmä žaloby,
zmenky, plnomocenstva,  originálu zmenky, postúpenia veci, námietky voči postúpeniu, uznesenia KS
v Trenčíne, tlačiva B, doplnenia návrhu, zmluvy o úvere, tlačiva C, rozsudku, odvolania, uznesenia  KS
v Trenčíne  a čiastočného späťvzatia návrhu.
Z vykonaného dokazovania zistil nasledujúci skutkový stav: Žalobca je indosatár zmenky vystavenej v
G. dňa 23.10.2009 na zmenkovú sumu 762,53 Eur, v ktorej sa žalovaná zaviazala zaplatiť pri predložení
na rad pôvodného zmenkového veriteľa G. s.r.o., so sídlom v J. sumu 762,53 Eur a zmenkový úrok
0,25 % denne od 22.05.2010. Miesto splatnosti zmenky je v sídle pôvodného zmenkového veriteľa. Na
zmenke sú doložky „bez protestu“ a „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“. Na rube
zmenky sa nachádza indosament, ktorým bola zmenka prevedená pôvodným zmenkovým veriteľom
ako indosantom na žalobcu ako indosatára. Súd prvej inštancie poukázal na to, že z úradnej činnosti
mu je známe, že spoločnosť G. s.r.o. ako veriteľ uzatvára veľké množstvo spotrebiteľských zmlúv
o úvere, ktoré sú zabezpečené blankozmenkami vystavenými spotrebiteľmi na rad veriteľa. V týchto
zmenkách je ustanovený zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne (t.j. 91,25 % ročne). Pri vykonávaní
dôkazov vychádzal súd prvej inštancie zo zásady upravenej v § 295 CSP.  Dokazovanie vykonal súd
prvej inštancie na pojednávaní, obe procesné strany mali možnosť vyjadriť sa k obsahu dôkazných
prostriedkov. Na vec aplikoval súd prvej inštancie ním citované ustanovenia Občianskeho zákonníka,
zákona č. 191/1950 Zb. zákona zmenkového a šekového, zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch, a čl. 19, čl. 5 ods. 1 prvá a druhá veta Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č.
861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu. Súd prvej
inštancie sa v prvom rade zaoberal námietkami žalobcu spočívajúcimi v tom, že vo veci nemalo byť
nariadené pojednávanie a konanie malo byť písomné, respektíve v tom, že ak súd vo veci nariadil
pojednávanie, mal to urobiť odôvodneným uznesením. Ustanovenie čl. 5
ods. 1 Nariadenia uvádza, že konanie je síce v zásade písomné, ale ak to považuje súd za
potrebné, možno nariadiť ústne pojednávanie. Súd prvej inštancie  považoval za potrebné nariadiť
ústne pojednávanie, pretože vo veci bolo potrebné vykonať dokazovanie na objasnenie skutkového
stavu. Spôsob a rozsah vykonávania dôkazov určuje výlučne súd (čl. 9 Nariadenia). Vzhľadom k
tomu, že súd ako najvhodnejší a zároveň najspravodlivejší spôsob vykonania dôkazov považoval
ich vykonanie na pojednávaní, na ktorom majú strany sporu bezprostrednú možnosť vyjadriť sa k
dôkazom a zároveň aj reagovať na vyjadrenia druhej procesnej strany, nariadil vo veci pojednávanie.
V zmysle čl. 19 Nariadenia sa konanie riadi procesným právom slovenským, preto nebolo potrebné
nariaďovať pojednávanie uznesením.    Následne sa súd prvej inštancie zaoberal vecnými skutočnosťami
podstatnými pre rozhodnutie o tej časti predmetu konania, ktorá ostala jeho predmetom po rozhodnutí
krajského súdu. Súd prvej inštancie sa najskôr vysporiadal s námietkami žalobcu, že žalovaná
nenamietala kauzálne skutočnosti týkajúce sa vystavenia zmenky (týkajúce sa dôvodu jej vystavenia).
K tomu súd prvej inštancie uviedol, že v zmysle čl. I § 17 ods. 2 ZZŠ súd musel skúmať aj vlastný
vzťah žalovanej k vystaviteľovi zmenky. Citované zákonné ustanovenie má procesný charakter (upravuje
postup súdu v konaní, v ktorom sa uplatňuje právo na priznanie plnenia zo zmenky). Zákon č. 438/2015
Z.z., ktorým bolo toto ustanovenie do ZZŠ
s účinnosťou od 23.12.2015 doplnené, neobsahuje v čl. II prechodné ustanovenia. Preto sa toto nové
ustanovenie použije aj na toto konanie. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie vykonal dokazovanie aj
oboznámením zmluvy o úvere, plnenie z ktorej bolo zabezpečené  zmenkou. Zo zmluvy o úvere  súd
prvej inštancie  zistil, že žalobca sa domáhal proti žalovanej práva zo zmenky, ktorá bola vystavená
ako zabezpečovací prostriedok úveru poskytnutého spoločnosťou G. s.r.o. žalovanej ako spotrebiteľovi.
Zmenka bola indosovaná spoločnosťou G. s.r.o. na žalobcu. Zdôraznil, že zmenka je cenným papierom,
ktorým sa zmenkový dlžník zaväzuje majiteľovi zmenky zaplatiť v mieste
a v čase uvedenom v zmenke určenú sumu. Dlžník zo zmenky môže podľa zákona podať námietku
proti majiteľovi zmenky, ak však bola zmenka prevedená, môže podať v zásade námietky týkajúce sa
právneho vzťahu s pôvodným majiteľom proti novému majiteľovi len ak ten pri nadobúdaní zmenky
konal v zlej viere alebo sa previnil hrubou nedbanlivosťou. To však neplatí, ak vznikol záväzok dlžníka
v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou.
V takom prípade môže majiteľovi robiť námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k
vystaviteľovi alebo k predošlým majiteľom a súd v konaní musí na také skutočnosti prihliadnuť ex offo, aj
ak by námietky vznesené neboli. V zmenke bol na základe dohody  o vyplnení zapísaný zmenkový úrok



0,25 % denne zo sumy vyplnenej do zmenky, čo súd prvej inštancie považoval za rozporné s dobrými
mravmi a za dojednanie vychádzajúce
z neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve. Zmenkový úrok vo výške 91,25 % ročne súd
považoval za taký, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi. Vychádzal pritom z toho, že
z povahy zmenky, ktorá je zmenkou zabezpečovacou, vyplýva, že úrok má mať funkciu sankcie sa
omeškanie dlžníka so splácaním dlžnej sumy veriteľovi. Má teda rovnakú funkciu ako zákonný úrok
z omeškania. Zákonný úrok z omeškania v čase začatia úročenia zmenky bol vo výške 9 % ročne.
Dohodnutý zmenkový úrok ho prevyšuje viac ako 10-násobne. Takýto úrok je v hrubom nepomere vo
vzťahu k zabezpečovanej zmluvnej povinnosti a je neprimeraným plnením a obchádzaním zákona.  Súd
prvej inštancie uviedol, že nespochybnil, že zmenkové právo je založené na formálnosti zmenkových
vzťahov, avšak táto formálnosť nesmie v nijakom prípade spôsobovať bezdôvodnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v prospech jednej strany, v tomto prípade majiteľa zmenky,
že je založené na autonómnej vôli subjektov zmenkového práva, avšak aj tu je potrebné dbať na
ochranu práv účastníkov právneho vzťahu vyplývajúcu z iných skutočností (z právnych predpisov na
ochranu spotrebiteľa, z verejného záujmu a pod.). Zmenka môže byť uplatnená medzi subjektmi, ktoré zo
svojej povahy nie sú subjektmi rovnými. Takým prípadom môže byť aj vystavenie zmenky spotrebiteľom
ako zabezpečovacieho prostriedku na zabezpečenie svojho záväzku voči veriteľovi - dodávateľovi. Je
potrebné inak posudzovať zmenkový právny vzťah v prípade, keď sú na oboch jeho stranách rovnocenné
subjekty (napríklad podnikatelia) a keď je na jednej strane subjekt silnejší (veriteľ, majiteľ zmenky)
a na druhej subjekt slabší (dlžník, spotrebiteľ). Výkon práv majiteľa zmenky (hoci v súlade so zákonom
zmenkovým a šekovým) môže neprimerane zasiahnuť do práv zmenkového dlžníka - spotrebiteľa.
Súd prvej inštancie uzavrel, že v posudzovanej veci je nepochybné, že žalovaná uzavrela zmluvu o
spotrebiteľskom úvere so spoločnosťou G. s.r.o. s tým, že jej záväzok bol zabezpečený blankozmenkou,
ktorá bola neskôr indosovaná na žalobcu. Spoločnosť G. s.r.o. v právnom vzťahu so žalovanou
vystupovala ako podnikateľ, ktorého predmetom činnosti je poskytovanie úverov. Táto spoločnosť
musela poznať všetky okolnosti uzatváraného právneho vzťahu i zmenkové právo. Z vlastnej činnosti
je súdu známe, že indosácia blankozmeniek vystavených spotrebiteľmi na rad spoločnosti G. s.r.o.
na žalobcu nie je pre pôvodného zmenkového veriteľa výnimočná, z množstva žalobcom podaných
žalôb vyplýva, že ju vykonáva systematicky. Táto skutočnosť vyvoláva pochybnosti o skutočnom účele
indosácie zmenky. Došlo ňou totiž k významnej ujme na právach spotrebiteľa, ktorý nemohol až do
22.12.2015 vznášať kauzálne námietky týkajúce sa pôvodného právneho vzťahu so spoločnosťou G.
s.r.o. voči novému majiteľovi zmenky. Pritom dojednanie zmenkového úroku vo výške takmer 100 %
ročne je okolnosťou, ktorú by dlžník - spotrebiteľ mohol voči veriteľovi - dodávateľovi namietať. Takýmto
spôsobom mohol veriteľ v spotrebiteľských právnych vzťahoch obísť zákonné ustanovenia na ochranu
spotrebiteľa a fakticky znemožniť spotrebiteľovi brániť sa proti neprijateľným (nekalým) podmienkam v
spotrebiteľských zmluvách, ak si voči spotrebiteľovi vymieni zabezpečenie plnenia zo zmlúv zmenkou, čo
považoval súd prvej inštancie za neprípustné.   Výkon takého právneho úkonu, hoci v súlade s právom,
ktorý by bol zároveň (na podklade iného právneho predpisu) úkonom protiprávnym, nemôže požívať
ochranu súdu (§ 3 ods. 1 Občianskeho  zákonníka). Nie je možné akceptovať výlučne formalistický
výklad práva, ak by sa takým spôsobom odôvodňovala zrejmá nespravodlivosť. Podľa názoru súdu
prvej inštancie  je preto potrebné v zmenkových právnych vzťahoch, v ktorých je zo všetkých okolností
zrejmé, že ich subjektom je na jednej strane subjekt, ktorý bol v pôvodnom (kauzálnom) právnom vzťahu
spotrebiteľ, vykladať zákon takým spôsobom, aby spotrebiteľ nebol ukrátený na svojich právach, ktoré
mu priznáva jednak európska legislatíva
(napr. smernica č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách), ale aj vnútroštátne
právne predpisy, do ktorých je európske právo transponované (napr. Občiansky zákonník, zákon o
spotrebiteľských úveroch, zákon o ochrane spotrebiteľa a pod.). Len taký výklad zákona totiž bude v
súlade s požiadavkou vysokej úrovne ochrany spotrebiteľa, ktorá je zakotvená okrem iného aj v Zmluve
o fungovaní Európskej únie (čl. 169). Zmenkový úrok vo výške takmer 100 % ročne je podľa názoru
súdu prvej inštancie dojednaný neplatne (pre rozpor  s dobrými mravmi i pre rozpor s ustanovením §
53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka). Keďže ide o neplatnosť absolútnu, súd  prvej inštancie na
ňu prihliadol ex offo. Absolútna neplatnosť dopadá na celé dojednanie zmenkového úroku, na právny
vzťah účastníkov pôsobí ex tunc (od počiatku) a nie je možné konvalidovať ju tým, že žalobca si uplatní
plnenie len časti tohto (neplatného) dojednania. Skutočnosť, že žalobu v časti
o zaplatenie zmenkového úroku 0,19 % denne vzal žalobca späť, nekonvaliduje neplatnosť dojednania
zmenkového úroku 0,25 % denne. Toto dojednanie je neplatné v celom rozsahu, preto nie je možné
žalobcovi  priznať ani znížený zmenkový úrok 0,06 % denne. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie žalobu
v tejto časti zamietol.  Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil súd prvej inštancie podľa § 255



ods. 2 CSP. Žalobca a žalovaná boli v konaní čiastočne úspešní a čiastočne neúspešní. Preto súd prvej
inštancie rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá na náhradu trov konania právo.

2. Proti rozsudku súdu  prvej inštancie podal v  zákonnej  lehote odvolanie žalobca, ktorým napadol
rozsudok v celom rozsahu z dôvodov, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci  podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP, v konaní došlo k vadám uvedeným v § 365 ods.
1 písm. b/ CSP, keď súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm. h/
CSP. V odvolaní uviedol, že z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že vo veci vykonal
dokazovanie okrem iného oboznámením sa so zmluvou o úvere, avšak žalobca a žalovaná dokazovanie
zmluvou o úvere či ďalšími listinnými dôkazmi nenavrhli. S poukazom na
§ 120 O.s.p. žalobca uviedol, že dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednávacou zásadou.
Súd vychádza len zo skutočností tvrdených stranami sporu a vykonáva len tie dôkazy, ktoré strany sporu
navrhli. Ustanovenie § 120 ods. 1 O.s.p. umožňuje súdu vykonať v sporovom konaní aj iné dôkazy
ako navrhli strany sporu, avšak tento postup je možný len výnimočne, ak je vykonanie nenavrhovaných
dôkazov nevyhnutné pre rozhodnutie veci a nevykonanie nejakého dôkazu môže byť príčinou toho,
že súd nemôže rozhodnúť. Potreba vykonať ďalšie dôkazy musí vyplynúť zo samotného dokazovania.
V danej veci súd mohol a mal rozhodnúť len z predloženej zmenky. Súd musí k otázke vykonania
iných ako stranami sporu navrhovaných dôkazov pristupovať vyvážene a svoj postup musí náležite
odôvodniť. V danom konaní súd prvej inštancie svoj postup nezdôvodnil. Zmenka je listinný cenný
papier, ktorý inkorporuje v listine samo právo  žalobcu. Vo vzťahu k žalobcovi ako indosatárovi je
zmenka jediným legitimizačným prostriedkom, ktorý nie je možné ničím iným nahradiť. Žalovaná mohla
na základe čl. 5 ods. 3 a ods. 6 Nariadenia vzniesť námietky voči zmenke, ak tak však neurobila, musia
byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej
Nariadením. Súd z vlastnej iniciatívy, bez návrhu žalovanej, a na ťarchu žalobcu, vykonal dokazovanie,
ktoré údajne preukázalo charakter žalovanej  ako spotrebiteľa. Žalovaná sa tejto obrany nedomáhala,
pohľadávku nerozporovala a svojím konaním ju prakticky uznala. Súd nevykonal žiadne dokazovanie
nad rámec navrhnutých dôkazov v prospech uplatnenej pohľadávky a neobjektívne podporil v konaní
žalovanú. Konanie súdu prvej inštancie predstavuje výrazný zásah do práva na spravodlivý proces
garantované v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v článku 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Súd prvej inštancie dospel k rozhodnutiu na základe aplikácie
nesprávnych právnych predpisov, ako aj nesprávnej interpretácie príslušných právnych predpisov a
práva Európskej únie. Žalobca je majiteľom zmenky na základe indosamentu a nie je účastníkom
akéhokoľvek spotrebiteľského vzťahu, pričom ide o zmenku platnú, ktorá je abstraktným samostatným
záväzkom neakcesorickej povahy a nie je možné ju spájať ani podmieňovať inými okolnosťami než
tými, ktoré sú uvedené na zmenke. Súd  prvej inštancie sa aplikáciou príslušných ustanovení o zmenke
upravených v zákone č. 191/1950 Zb. vôbec nezaoberal a ignoroval predmet sporu. Súd predovšetkým
ignoroval § 17 ZŠZ. Žalovaná vo všeobecnosti nie je oprávnená vznášať tzv. kauzálne námietky voči
majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú z jeho vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky. Keďže tak v sporom
konaní nemôže činiť žalovaná, tým menej tak môže činiť sám súd. Je síce prípustné za určitých
okolností uplatňovať tzv. kauzálne námietky voči žalobcovi, avšak námietka musí byť vznesená zo strany
žalovanej a predovšetkým žalovaná v tejto situácii nesie dôkazné bremeno na preukázanie svojich
tvrdení. Nie je prípustné, aby túto úlohu a iniciatívu na seba prevzal súd a suploval aktivitu žalovanej.
Uvedené námietky majú hmotnoprávny charakter, preto v záujme zachovania rovnosti strán, súd nie
je oprávnený žalovanú na ne ani upozorniť. Súd porušil poučovaciu povinnosť prekročením § 5 ods.
1 O.s.p., ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov a prihliadol na skutočnosti
a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom konaní vedenom
podľa Nariadenia vykonané bez návrhu. V odvolaní žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 22.10.2008, sp.zn. 5Obo 3/2008, rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republiky zo dňa 22.08.2002, sp.zn. 25Cdo 1839/2000, uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa
05.09.2013, sp.zn. 10Co/79/2013 a  uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 21.11.2013,
sp.zn. 43CoZm/10/2013.  Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že
žalobe vyhovie v celom rozsahu a žalobcovi prizná právo na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré
v odvolaní vyčíslil.

3. K odvolaniu žalobcu sa žalovaná nevyjadrila.



4. Od 1. júla 2016  nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP),
ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p. v znení neskorších predpisov.

5. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana
v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359         a § 262 ods. 1
CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa §
363 CSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal odvolací súd preskúmanie zákonnosti
napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.

6. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380
ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok  súdu prvej inštancie je potrebné ako
vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP  potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

7. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je  ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom jeho účinnosti.

8. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

9. Odvolací súd, ktorý pristúpil k rozhodovaniu v tejto veci po 01.07.2016, postupoval v odvolacom konaní
v súlade s prechodným ustanovením § 470 ods. 1 CSP podľa tohto zákona, pričom v súlade s § 470
ods. 2 CSP posudzoval procesné podmienky podľa právneho stavu existujúceho v čase konania vo
veci samej  pred súdom prvej inštancie za platnosti a účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho
súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len O.s.p.) ako aj   rozhodnutia veci súdom prvej
inštancie a  podaného odvolania  už za platnosti a účinnosti CSP (účinného od 01.07.2016). Odvolací súd
tak rešpektuje základné princípy CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených
záujmov a naplnenie princípu právnej istoty  v konaní  pred súdom prvej inštancie, ktoré začalo  ešte za
platnosti a účinnosti skoršej úpravy procesného práva (článok 2 ods. 1, 2 CSP).

10. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie  vykonal dokazovanie
dostatočným spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy vyhodnotil
v súlade so zásadami podľa § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver,
keď s poukazom na ním citované ustanovenia hmotného práva, žalobu o zaplatenie zmenkového úroku
zamietol. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil v súlade s požiadavkami  § 220 ods. 2 CSP.
Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov
(§ 387 ods. 2 CSP).

11. V súlade s § 387 ods. 3 prvá veta CSP odvolací súd ďalej konštatuje, že súd prvej inštancie
sa vysporiadal s podstatnými vyjadreniami strán sporu, a preto postup odvolacieho súdu podľa tohto
ustanovenia neprichádza do úvahy.

12. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti posudzoval, či konanie pred
súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok.
Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci
a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní
nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ a b/
CSP.
13. V súlade s § 387 ods. 3 druhá veta CSP sa odvolací súd vysporiadal s podstatnými tvrdeniami
žalobcu uvedenými v odvolaní.

14. Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie namietal, že súd prvej inštancie vykonal nikým
nenavrhnuté dokazovanie, svojvoľne rozšíril rozsah dokazovania, ale najmä neumožnil stranám sporu
vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu (koncentračná zásada v zmysle čl. 5 Nariadenia). Poukázal na



to, že súd samotný nie je legitimizovaný vznášať za žalovanú  námietky voči zmenke, pretože tým porušil
princíp kontradiktórnosti konania a rovnosti strán sporu ako súčasti práva na spravodlivý proces.

15. Kľúčovými cieľmi európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu stanovenými v článku 1
Nariadenia sú  zrýchlenie, zjednodušenie konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu v cezhraničných
sporoch v rámci EÚ a zníženie nákladov, čím sa zjednoduší prístup k spravodlivosti. Pri plnení týchto
cieľov majú súdy kľúčovú úlohu iniciovať kontroly a určovať postup, ktorý treba v rámci európskeho
konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu dodržiavať, ako aj  primeraným spôsobom uplatňovať
vnútroštátne procesné právo, čo vyplýva z článku 19 Nariadenia. V zmysle bodu 9 preambuly Nariadenia
by mal súd rešpektovať právo na spravodlivý proces a zásadu kontradiktórneho procesu najmä pri
rozhodovaní  o potrebe ústneho pojednávania, o dôkazných prostriedkoch  a rozsahu, v akom sa
vykonávajú dôkazy.

16. Povinnosť súdu kontrolovať a určovať postup v rámci európskeho konania vo veciach              s
nízkou hodnotou sporu sa  posilňuje v zmysle článku 12 ods. 2 Nariadenia, ktorým sa súdu
ukladá aj povinnosť podporovať strany sporu, pokiaľ ide o procesnoprávne veci, a to poskytovaním
informácií o procesnoprávnych otázkach, pričom z odôvodnenia  čl. 9 vyplýva, že súd musí v záujme
zabezpečenia spravodlivosti konania voči obidvom stranám sporu postupovať rovnakým spôsobom.
Povinnosť informovať strany o procesnoprávnych otázkach si súd môže v závislosti od vnútroštátnych
postupov plniť rôznym spôsobom. Dá sa jej vyhovieť napríklad ústne počas súdneho procesu alebo
prostredníctvom elektronickej komunikácie, ako je elektronická pošta alebo telekonferencia, prípadne
inými spôsobmi, ktoré sú povolené v zmysle vnútroštátneho práva.

17. Jedna zo zásadných odvolacích námietok žalobcu spočívala v tom, že žalovaná sa v konaní
žiadnej obrany  nedovolávala, námietky voči zmenke  nevzniesla,  a preto mal súd prvej inštancie
vo veci rozhodnúť vyhovujúcim rozhodnutím. Tento názor je však nesprávny. Článok 4 Nariadenia
upravuje  zjednodušený, a v zásade písomný spôsob vedenia konania s nízkou hodnotou sporu a
môže vzbudiť dojem, že súd nemá k dispozícii iné dôkazné prostriedky než v ňom uvedené a  nemá v
zásade možnosť oboznámiť sa s inými písomnými dôkazmi, napr. so spotrebiteľskou zmluvou. Podľa
názoru odvolacieho súdu nebolo však cieľom Nariadenia obmedziť sudcov pri zadovážení si dôkazov
potrebných pre rozhodnutie veci, ale umožniť im využívanie technických a iných prostriedkov v záujme
toho, aby dokazovanie prebehlo čo najjednoduchším a najmenej zaťažujúcim spôsobom (čl. 9 ods. 3
Nariadenia). Z článkov 8 a 9 Nariadenia jednoznačne vyplýva, že aj v konaniach s nízkou hodnotou sporu
je zachovaná možnosť sudcu vykonať  potrebné dokazovanie a napr. aj nariadiť ústne pojednávanie,
ak to považuje za potrebné. Aj napriek zjednodušenej forme tohto druhu konania považoval odvolací
súd postup súdu prvej inštancie za správny, pričom súd prvej inštancie rešpektoval ustálenú judikatúru
Súdneho dvora, v zmysle ktorej je súd  povinný ex offo prihliadať na nekalosť zmluvných podmienok
v spotrebiteľských zmluvách.  Aj keď súčasné procesné predpisy vo všeobecnosti prenechávajú do
značnej miery smerovanie konania v dispozícii strany sporu, nemožno pripustiť, aby sa súdy (sudcovia)
dostali do postavenia, aby len automaticky vytvárali  exekučné tituly vychádzajúce iba
z formálnych náležitostí podkladov rozhodnutia. Takýto prístup by bol v rozpore
s § 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z., v ktorom je zakotvené právo aj povinnosť sudcov byť pri výkone
svojej funkcie nezávislý, zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladať podľa svojho
najlepšieho vedomia a svedomia; rozhodovať nestranne a spravodlivo. Preto
v akokoľvek formalizovanom procesnom postupe musí súd dbať, aby neprestal byť orgánom ochrany
práv. Ani náležitý procesný postup tak nemôže viesť k vydaniu rozhodnutia, ktoré by učinilo
vykonateľným nárok založený na takých excesoch, ako je zjavná absolútna neplatnosť právneho úkonu,
zneužitie práva, šikanózny výkon práva a podobne. To neznamená, že by zodpovednosť za výsledok
sporu nemala byť zásadne na strane sporu a ani to, že by súd mal nahrádzať jeho pasivitu.  Je
však potrebné vnímať hranicu, po ktorú môže byť nepriaznivý výsledok sporu odôvodniteľný prístupom
účastníka k uplatneniu jeho práv v konaní, ale za ktorou je súd povinný zamedziť tomu, aby svojou
autoritou aproboval nežiaduce použitie práva. Práve takéto postavenie súdu je nevyhnutným atribútom
právneho štátu a spravidla je vyjadrené v procesných ustanoveniach predpisov, stanovujúcich ich
základné princípy vychádzajúce z hodnotových základov spoločnosti. V prípade Nariadenia je to
jednoduchý odkaz na spravodlivosť ako vodiaci princíp, na ktorý priamo odkazuje v bode 1 preambuly.
Nebolo by možné považovať za spravodlivé také rozhodnutie, ktoré by súd vydal napriek závažným
principiálnym pochybnostiam o dôvodnosti uplatneného nároku iba preto, že bol dodržaný procesný
postup, ktorý sám o sebe dovoľuje uplatnenému nároku vyhovieť. Vzhľadom na to bol súd prvej inštancie



aj v procese podľa Nariadenia oprávnený rozhodnúť inak ako vyhovením návrhu, (a to aj za situácie, že
by  žalovaná v žalobnej odpovedi  nárok prípadne akceptovala, k čomu  aj v danej veci došlo, keďže
žalovaná v ňou vyplnenom tlačive C pohľadávku akceptovala)  a  bol oprávnený aj na vykonanie dôkazov,
ktoré strany sporu nenavrhli, pretože boli nevyhnutné pre také rozhodnutie vo veci, ktoré zabránilo
aprobovaniu zjavne neprimeraného použitia zmenky.

18. Žalobou v predpísanej podobe (tlačivo A) podanou podľa článku 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou
hodnotu sporu, sa žalobca proti žalovanej  domáhal zaplatenia zmenkovej sumy, zmenkového
príslušenstva, zaplatenia zmenkovej odmeny a náhrady trov konania. Podľa článku 5 ods. 1 Nariadenia
má konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu písomnú formu. Súd nariadi ústne pojednávanie iba
vtedy, ak to považuje za potrebné alebo ak to navrhnú strany sporu, príp. niektorá z nich. V súlade
s článkom 19 Nariadenia ak Nariadenie neustanovuje inak, európske konanie vo veciach s nízkou
hodnotou sporu sa riadi slovenským procesným právom. Procesný postup súdu je upravený v článku
5 ods. 2 - 7, článku 6, 7, 8, 9, článku 12 ods. 2 Nariadenia, v ostatnom sa tento postup riadi Civilným
sporovým poriadkom.

19. Odvolací súd v konaní nezistil, že pred súdom prvej inštancie došlo k vadám
v postupe súdu podľa čl. 7 ods. 1 Nariadenia pri posudzovaní procesných otázok v priebehu konania.
Podľa čl. 5 ods. 2, 3 Nariadenia vyzval súd  žalovanú  tlačivom C na odpoveď, ktoré žalovaná prevzala.
Na doručené tlačivo reagovala. Súd prvej inštancie v rámci úradnej činnosti z exekučného spisu sp.zn.
5Er/161/2011 tohto súdu vyhotovil fotokópiu zmluvy o úvere a všeobecných podmienok poskytnutia
úveru a založil do spisu v tomto spore s tým, že následne týmito listinami vykonal dôkaz oboznámením
ich obsahu. Pripojením zmluvy o úvere a všeobecných podmienok bez návrhu strán sporu, vykonal súd
prvej inštancie skutkové zistenia, ktoré posúdil ako právne významné pre rozhodnutie o uplatnenom
nároku. Súd prvej inštancie vec prejednal a rozhodol na pojednávaní dňa 13.09.2016 v neprítomnosti
právneho zástupcu žalobcu a  žalovanej. Právny zástupca žalobcu prevzal predvolanie na pojednávanie
so zachovaním 5-dňovej lehoty na prípravu pojednávania podľa § 178 ods. 2 CSP, z neúčasti sa
ospravedlnil písomne podaním zo dňa 08.09.2016, ktoré bolo  doručené  súdu prvej inštancie v ten istý
deň. Dôvod neúčasti na pojednávaní uvádzaný právnym zástupcom žalobcu nepovažoval ani odvolací
súd za dôležitý dôvod, pre ktorý by bolo nutné pojednávanie odročiť. Napokon ani  právny zástupca  o
odročenie pojednávania nežiadal. Odvolací súd konštatuje, že pre prejednanie veci na pojednávaní dňa
13.09.2016 v neprítomnosti strán sporu, na ktorom vykonal súd prvej inštancie dokazovanie aj zmluvou
o úvere vrátane jej všeobecných podmienok, boli splnené  podmienky podľa § 180 CSP.

20. Preskúmaním obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že žalobca a žalovaná mali objektívnu
možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom vrátane tých, ktoré súd prvej inštancie  pripojil
do spisu bez návrhu strán sporu. Súd prvej inštancie mal  možnosť vykonať aj iné dôkazy ako tie, ktoré
navrhli  strany sporu,  za účelom zistenia skutkového stavu, zvlášť za situácie aká v tomto spore nastala.
Išlo o prelomenie zásady formálnej pravdy v sporovom konaní. Tento postup je výnimočný, ale je možné
ho využiť vtedy, keď je vykonanie nenavrhnutých dôkazov nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd prvej
inštancie  mal zo žalobcom predloženej vlastnej zmenky preukázané, že pôvodným majiteľom zmenky
bola spoločnosť G. s.r.o., na rad ktorej vystavila dňa 23.10.2009 žalovaná ako fyzická osoba - občan
zmenku, na líci ktorej sa nachádza číslo zmluvy XXXXXXXXX.  Práve tieto skutočnosti boli podkladom
pre postup súdu prvej inštancie, pretože vznikli pochybnosti, či zmenka vystavená žalovanou  má alebo
nemá zabezpečovací charakter, či zabezpečovala alebo nezabezpečovala plnenie zo spotrebiteľskej
zmluvy, prípadne i zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

21. V prospech správnosti takéhoto postupu súdu prvej inštancie svedčí aj to, že bol v súlade so
stanoviskom  spoločného zasadnutia občianskoprávneho a obchodného kolégia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 20.10.2015, podľa ktorého, v prípade, ak
z akýchkoľvek okolností prejednávanej veci vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou povahou či
neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo povinný zabezpečiť prieskum nároku  v intenciách
možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má uplatnený nárok základ. Ak je vystaviteľom zmenky
spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o vyplňovacom práve, aplikujúc právnu úpravu
platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená.



22. Úlohou  súdov členských štátov Európskej únie (ďalej len „vnútroštátny súd“) je uplatňovať popri
vnútroštátnom práve aj právo Spoločenstva (komunitárne právo), ktoré sa musí v členských štátoch
Európskej únie uplatňovať jednotne. Právo Spoločenstva má tú  zvláštnosť, že mení právomoci
vnútroštátneho súdu  v jeho vzťahu k zákonom.

23. Rozsudok  Súdneho dvora Európskych spoločenstiev (ďalej len  „Súdny dvor“) vo veci  Simmeathal
II (29.3.1978, 106/77)  pomenoval  úlohu vnútroštátneho súdu: „Každý vnútroštátny súd je v medziach
svojej  právomoci povinný v úplnosti používať komunitárne právo a chrániť práva, ktoré z tohto  právneho
systému vznikajú  jednotlivcom“.  Podľa názoru Súdneho dvora by účinnosť komunitárneho práva bola
„oslabená\", keby vnútroštátnym súdom bolo bránené záväzne používať komunitárne právo v súlade
s rozhodnutím, či  ustálenou  judikatúrou Súdneho dvora. V tomto kontexte je potom možné považovať
vnútroštátny súd za „všeobecný komunitárny súd“, ktorý plní dvojitú úlohu; úlohu  súdu členského štátu
a súdu Spoločenstva.

24. Vnútroštátny súd je pri použití vnútroštátneho práva a najmä ustanovení právnej úpravy osobitne
prijatej za účelom splnenia požiadaviek smernice, povinný vykladať vnútroštátne právo v čo najširšom
možnom rozsahu v zmysle znenia a cieľa príslušnej smernice, aby dosiahol výsledok stanovený touto
smernicou  a dosiahol tak súlad s článkom 249  tretím odsekom ZES (Zmluva o založení Európskeho
spoločenstva).

25. Predovšetkým platí, že pokiaľ ide o spotrebiteľskú zmluvu (napr. aj zmluvu
o spotrebiteľskom úvere), nemožno  posudzovať práva a povinnosti z tejto zmluvy oddelene od použitých
zabezpečovacích inštitútov (dohody o zrážkach zo mzdy, zmluvnej pokuty
a vystavenie zmenky). Aj zabezpečenie spotrebiteľskej zmluvy podlieha režimu ochrany spotrebiteľa vo
forme súdnej kontroly, či zmluvné dojednania, vrátane akcesorických, neobsahujú nekalé podmienky v
neprospech spotrebiteľa. V zmysle  článku 6 smernice 93/13/EHS, súd aj bez návrhu  skúma  nekalú
povahu podmienky v spotrebiteľskej  zmluve, čím  sa má zabrániť tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol
viazaný nekalou podmienkou. Zároveň sa tým sleduje dosiahnutie cieľa v článku 7 uvedenej smernice,
pretože takéto  skúmanie môže  mať  odradzujúci účinok  smerujúci k ukončeniu  používania nekalých
podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.

26. Ak by vnútroštátne právo  (prípadne jeho  výklad v súdnej praxi)  umožňovalo  veriteľovi obísť takéto
preskúmanie prostredníctvom zmenky, išlo  by o pozbavenie užitočného účinku smernice 93/13/EHS
(effet utilé). Z hľadiska práva Európskej únie platí pre členské štáty povinnosť prijať všetky potrebné
opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou.

27. Ochrana spotrebiteľa ako povinnosť súdu vyplýva nielen z predpisov hmotného práva ale aj z práva
Európskej únie. Ak zmenka vznikla na zabezpečenie splnenia dlhu zo spotrebiteľskej zmluvy, ide o
spotrebiteľskú zmenku, v rámci ktorej  existujú  odlišnosti oproti zmenke z iného právneho vzťahu.
Jednou z odlišnosti spotrebiteľskej zmenky je zohľadnenie kauzy právneho vzťahu, z ktorého zmenka
vznikla. Ďalšou odlišnosťou spotrebiteľskej zmluvy  je ex offo súdna kontrola neprijateľnosti podmienok
zmluvy, z ktorej zmenka vznikla a zmluvných podmienok jej vyplnenia. To platí aj v právnych veciach
podľa Nariadenia, v ktorých má žalovaná postavenie spotrebiteľa. Súdny dvor vo viacerých rozsudkoch
týkajúcich sa smernice 93/13/EHS  (C-240-244/98, Oceano Grupo Editorial,
C-243/08, Pannon GSM) vyslovil, že národný súd musí mať možnosť skúmať neprijateľné podmienky
v spotrebiteľských zmluvách ex offo, neskôr (C-137/08, VB Pénzügyi Lízing) dokonca vyslovil, že ich
musí skúmať ex offo a (C-618/10, Banco Espanol de Credito), že odporuje európskemu právu, ak ich
súd nemôže skúmať a limine (t.j. ak ich môže skúmať len ex post). V takých prípadoch musí národný
súd vykladať národné procesné i hmotné právo konformne s právom Európskej únie. Z ustanovenia
§ 17 zákona č. 191/1950 Zb. nevyplýva zákaz skúmania kauzálnych námietok ex offo. Nariadenie
neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by zakazovalo alebo neumožňovalo súdu skúmať kauzálne
vzťahy, na ktorých zabezpečenie bola vystavený zmenka. Čl. 7 ods. 3 Nariadenia stanovuje, že súd v
prípade pasivity žalovanej len „vydá rozsudok“, nestanovuje, že súd žalobe musí vyhovieť.  Odvolací
súd je toho názoru, že v danom prípade súdu prvej inštancie nič nebránilo, aby z úradnej povinnosti
skúmal, či základom zmenky je spotrebiteľská zmluva a či táto zmluva neobsahuje neprijateľné
zmluvné podmienky. Pripojením zmluvy o úvere a všeobecných podmienok súd prvej inštancie neporušil
koncentračnú zásadu a tým, že tieto posúdil ako dôkazy na zistenie skutkového stavu na pojednávaní,
neporušil ani princíp kontradiktórnosti súdneho procesu ani rovnosť strán sporu.



28. Vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora, ktorý vo viacerých rozhodnutiach poukázal na to, že
spotrebiteľ sa či už z dôvodu nevýhodnej vyjednávacej pozície alebo z dôvodu neinformovanosti
dostáva do nevýhodnejšieho postavenia a túto nerovnováhu môže súd odstrániť ex offo zbavením
účinku nečestných zmluvných podmienok (porov. Océano Gruppo editoriale spojené prípady C-240
až C-244/98). Súdny dvor zároveň judikoval, že existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že
priemerný spotrebiteľ nedokáže poukázať na nekalú povahu zmluvnej podmienky (spojené prípady
C-240 až C-244/98). Vyhodnotenie zmluvnej podmienky ako nečestnej nie je jednoduchá záležitosť.
Smernica  indikatívnym spôsobom vypočítava, čo všetko sa má pritom zohľadniť (posúdenie zmyslu
posudzovanej klauzuly, posúdenie ostatných zmluvných podmienok, ich porovnanie s ostatnými
zmluvami, vyhodnotenie všetkých okolnosti prípadu a iných; čl.4 ods.1 smernice). Súdny dvor  stanovil
jasnú požiadavku na ochranu pred nečestnými klauzulami pri  štandardných produktoch obdobne,  ako
vyžadujú vnútroštátne pravidla verejného poriadku, teda vždy za každých okolností (porov. C-76/10
POHOTOVOSŤ/Korčkovská, bod 50,51).

29. Proces podľa Nariadenia  nie je vylúčený z pôsobnosti judikátov Súdneho dvora
a ex offo súdnej kontroly neprijateľnosti zmluvných podmienok.  Zmenka je náročná na formality
a aj v zmenkových právnych sporoch je dôležité zaoberať sa ex offo neprijateľnosťou zmluvných
podmienok zmluvy, ktorú zmenka zabezpečuje.  Žalobca, ktorý sa stal majiteľom niekoľko tisíc zmeniek
indosamentom od spoločnosti G. s.r.o., si musel byť vedomý, že v skutočnosti ide o zmenkových dlžníkov
ako spotrebiteľov, na ktorých dopadá osobitná ochrana (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) a ktorých
postavenie nie je možné nijako zhoršovať oproti postaveniu, ktoré garantuje Občiansky zákonník (§ 54
ods.1). Zmenky indosované na žalobcu majú priamy odkaz na zmluvy o úvere.

30. Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s hmotným právom, keď
riešil kauzu zmenky a zmluvu o úvere posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu a zmluvu o spotrebiteľskom
úvere obsahujúcu neprijateľné zmluvné podmienky. Rovnako sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu
prvej inštancie o absolútnej neplatnosti dojednania  zmenkového úroku vo výške takmer 100 % ročne,
pre rozpor s dobrými mravmi i pre rozpor
s ustanovením § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka,  na ktorú bol povinný  prihliadať ex
offo. Absolútna neplatnosť dopadá na celé dojednanie zmenkového úroku, na právny vzťah účastníkov
pôsobí ex tunc (od počiatku) a nie je možné konvalidovať ju tým, že žalobca si uplatní plnenie len
časti tohto (neplatného) dojednania. Rovnako sa odvolací súd stotožnil s jeho záverom, že  čiastočné
späťvzatie žaloby o zaplatenie zmenkového úroku 0,19 % denne, nekonvaliduje neplatnosť dojednania
zmenkového úroku 0,25 % denne, a preto nebolo možné žalobcovi  priznať ani znížený zmenkový úrok
0,06 % denne.

31. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie  aj v časti výroku
o náhrade trov konania, vychádzajúc zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) a miery
úspechu, ktorá sa zisťuje tak u žalobcu ako aj u žalovanej. Miera úspechu vo veci závisí od vzťahu
meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu. Súd prvej inštancie pri posudzovaní miery úspechu strán v
spore rozhodol o náhrade trov konania správne podľa § 255 ods. 2 CSP a pokiaľ žiadnemu z účastníkov
nárok na náhradu trov konania nepriznal, postupoval v súlade s citovaným ustanovením procesného
práva.

32. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne
správne podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP  v celom rozsahu  potvrdil.  Rozsudok súdu prvej inštancie je  vo
výroku vecne správny a táto vecná správnosť predstavuje správnu aplikáciu a interpretáciu právnych
noriem na základe správne zisteného skutkového stavu.

33. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP       v spojení
s § 255 ods. 1 CSP. Keďže úspešnej žalovanej  z obsahu spisu trovy odvolacieho konania nevyplývajú,
odvolací súd žalovanej  nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

34. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule      (§ 393 ods.
2 CSP).



Poučenie:

Proti  tomuto rozsudku odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
-    dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
-    dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 424 CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "6Cb/60/2013", "guid": "7c061255-8726-4122-9d51-7ba7c7f02347:aebf2509-f94e-42fb-826d-47b6774a3cea", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "8f41a847-66a3-4c1b-82a8-35a01f94392a:8666e572-d28b-4658-9cd0-5836d2690d47", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2013:5711212272.1", "spisova_znacka": "10Co/79/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 10Co/79/2013 z 30. 10. 2013", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2013-10-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2013:5711212272.1"}, {"guid": "23ff4960-2275-4eef-bc95-623604eaa703:8bb912dd-0594-4f18-9a28-eec8f13da62d", "ecli": null, "spisova_znacka": "6Cb/60/2013", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Brezno sp. zn. 6Cb/60/2013 z 24. 6. 2014", "sud": "Okresný súd Brezno", "datum_vydania": "2014-06-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/23ff4960-2275-4eef-bc95-623604eaa703:8bb912dd-0594-4f18-9a28-eec8f13da62d"}], "citovane_v": []}