{"guid": "5d0510f2-cc4b-4d5c-99f9-ec3d8e743c27:b73da2c0-57c2-45d2-8d0f-4dddb20debbc", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2015:5112233727.3", "spisova_znacka": "10Co/736/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 10Co/736/2014 z 29. 4. 2015", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Žilina z 29. apríla 2015, sp. zn. 10Co/736/2014, ECLI:SK:KSZA:2015:5112233727.3", "identifikacne_cislo": "5112233727", "sud": {"guid": "sud_130", "nazov": "Krajský súd Žilina", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-zilina"}, "sudca": "JUDr. Viera Koscelanská", "sudca_id": 927, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-viera-koscelanska-927", "datum_vydania": "2015-04-29", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "nazov": "§ 219 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/b73da2c0-57c2-45d2-8d0f-4dddb20debbc", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2015:5112233727.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2015:5112233727.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2015:5112233727.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/736/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112233727
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5112233727.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana
a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi Slovenská republika, za ktorú
koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody a
nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k.
18C/262/2012-150 zo dňa 17. júla 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok  okresného  súdu   p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal
uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť mu majetkovú škodu, ako aj nemajetkovú ujmu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Žilina. Nesprávnosť postupu mala
spočívať v okolnosti, že vo veci navrhovateľa            (v pozícii oprávneného) exekučný súd nerozhodol
o žiadosti  oprávneného o udelenie poverenia v zákonnej 15-dňovej lehote, ale „s omeškaním“ viac ako
469 dní.
Súd I. stupňa ustálil, že v dotknutej exekučnej veci (sp. zn. tamojšieho súdu 20Er/3917/2009), v ktorej
bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, bola dňa 5.11.2009 exekučnému súdu doručená žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd preskúmal žiadosť o udelenie poverenia a
po vykonaní súvisiacich úkonov uznesením zo dňa 19.11.2010 predmetnú žiadosť zamietol pre rozpor
výkonu práva podľa rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi a predpismi na ochranu spotrebiteľa.
Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 25.1.2011.
Následne okresný súd vyslovil niekoľko samostatných dôvodov vedúcich k zamietnutiu návrhu.
Zadefinoval nesprávny úradný postup a konštatoval, že postup súdu spĺňa takúto charakteristiku len, ak
nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom (súdnom) rozhodnutí. Pokiaľ exekučný súd preskúmaval
súvisiace podklady, išlo o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia a túto nie je možné považovať
za nesprávny úradný postup a ani konanie vykazujúce znaky zbytočných prieťahov. Okresný súd za
relevantnú považoval aj povinnosť exekučného súdu z úradnej moci (rozhodnutie Súdneho dvora EÚ
C- 40/08) preskúmať neprimeranosť rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskom vzťahu. V tejto spojitosti
uviedol, že súd automaticky nevydáva poverenia, ale vychádza z individuálneho posúdenia jednotlivej
veci.
Okresný súd zdôraznil, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá a v takom prípade neplatí
zákonná lehota 15 dní, ktorá je určená pre pozitívne rozhodnutie, t.j. pre udelenie poverenia. Navrhovateľ
(v pozícii oprávneného) pritom nevyužil ani možnosť podania opravného prostriedku proti uzneseniu



exekučného súdu. Z uvedených dôvodov dospel okresný súd k záveru, že navrhovateľ nepreukázal prvú
podmienku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, t.j. samotný nesprávny
úradný postup exekučného súdu, resp. nezákonnosť jeho rozhodnutia. „Okrajovo“ sa však vyporiadal
i s ďalšími predpokladmi pre vznik zodpovednosti štátu za škodu pri výkone verejnej moci a uzavrel,
že navrhovateľ nepreukázal ani ich splnenie. K znaleckému posudku navrhovateľa ohľadne spôsobenej
škody doplnil, že tento je iba prepočtom nepreukázaných a (len) samotným navrhovateľom tvrdených
sumárnych údajov.
Vo výroku o trovách konania okresný súd vyslovil (s poukazom na § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods.
1 O.s.p.), že procesne úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal, lebo si ju neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal
jeho zrušenia a vrátenia veci na nové prejednanie. Namietal, že za situácie, kedy sa odporca k návrhu
nevyjadril a zároveň bolo potrebné vykonať dokazovanie listinami založenými v exekučnom spise,
nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Taktiež však (súčasne) namietal, že okresný
súd nesprávne prejednal vec v jeho neprítomnosti, lebo (on) predložil riadne zdôvodnenú žiadosť o
zrušenie pojednávania. V tejto spojitosti tvrdil, že nemal možnosť vyjadriť sa k prednesom odporcu, k
vykonaným dôkazom a ani sám nemohol navrhnúť dôkazy na podporu jeho tvrdení. Zdôrazňoval, že
nebol oboznámený s vyjadrením protistrany. Upozornil tiež na to, že pôvod listinných dôkazov nie je
z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.
Okresný súd si mal (údajne) obsah a rozsah dokazovania určiť (bez akéhokoľvek zdôvodnenia) sám.
Meritórne rozhodnutie označil taktiež za predčasné z dôvodu, že konajúci súd nevyčkal na právoplatnosť
rozhodnutia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Zároveň ale tvrdil, že o návrhu na prerušenie
konania nebolo vôbec rozhodnuté.
Navrhovateľ (opakovane) poukázal na svoje tvrdenia o tom, že konajúceho sudcu bolo potrebné z
rozhodovania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na
vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto
sudcu považovať za nestranného. Súdu prvého stupňa navrhovateľ vytýkal (i) viacero omylov; napr.
mal konštatovať, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, hoci v
odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Za významné považoval nielen skúmanie
okamihu, kedy exekučný súd o vydaní poverenia rozhodol, ale i momentu, kedy poverenie súdnemu
exekútorovi doručil. Osobitne navrhovateľ zdôraznil, že pokiaľ odporca nereagoval na výzvu súdu, aby
predložil písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu, mal okresný súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre
zmeškanie.
Odvolateľ ďalej uviedol, že okresný súd ignoroval všetky tvrdenia o vzniku škody z titulu (celkových)
administratívnych výdajov. V tejto časti považoval rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov. Nakoľko je skutkový základ danej veci jedinečný, je neakceptovateľné, aby okresný súd
svoje rozhodnutie odôvodnil úplne rovnakými vetami ako v iných rozhodnutiach, v rámci ktorých
vystupuje identický navrhovateľ a odporca. Odvolateľ tiež nesúhlasil s tvrdením, že náklady na správu
pohľadávky počas nečinnosti zapríčinil dlžník - povinný. Navrhovateľ hodlal prostredníctvom znaleckého
posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil, predložiť dôkaz o výške majetkovej škody, okresný súd však
dokazovanie neprípustne skrátil, pričom odvolateľa nepoučil ani podľa § 120 ods. 4 O.s.p. Súčasne
však tvrdil, že takýto znalecký posudok predložil a okresný súd sa s ním neoboznámil, hoci uvádzal, že
navrhovateľ uplatňovanú škodu nepreukázal.
V spojitosti s uplatnenou nemajetkovou ujmou podľa odvolateľa okresný súd vôbec nevysvetlil,
prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Rozhodnutie prvostupňového súdu označil za vnútorne rozporné; na jednej strane bolo
zistené, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote, pre ktorú nečinnosť sa nenašiel
žiadny objektívny udržateľný, ospravedlňujúci dôvod, na druhej strane však porušenie práva nebolo
konštatované.

Odporca ostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením    § 212 ods. 1, 2
písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.)
napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Len vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je
právo byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada



kontradiktórnosti totiž pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom realizácie
procesných práv účastníkov je práve pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný,
avšak  svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou - sa o ich bezprostredné naplnenie sám obral.
V prípade účasti na pojednávaní by sa navrhovateľ zúčastnil vykonávania dokazovania, mohol by
navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému dokazovaniu sa vyjadriť.
Predvolanie na termín pojednávania (17.7.2014) navrhovateľ prevzal (už) dňa 26.5.2014, napriek tomu
až 11.7.2014 o 16.27 hod (t.j. po úradných hodinách súdu) vykonal elektronické podanie obsahujúce
„Návrh na zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho posúdenia porušenia zásady nestrannosti súdu
a sudcu“. Okresný súd správne vyhodnotil uplatnený dôvod odročenia ako nie dôležitý, čo korešponduje
s nižšie rozoberaným záverom   o neopodstatnenosti tvrdení o konaní „vylúčeného“ sudcu. Ustanovenie
§ 101 ods. 2 v spojení s § 119 O.s.p. umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie pojednávania
a nadväzne konať i v neprítomnosti účastníkov. V prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka
za podmienok predpokladaných zákonom nemôže dôjsť k odňatiu práva konať pred súdom (bližšie
napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 116/1993) a zároveň nie je porušená zásada
kontradiktórnosti sporového konania.
Navrhovateľ žiadosť o odročenie pojednávania podal v relatívne krátkom časovom predstihu - z hľadiska
pracovných dní - pred jeho termínom. Navyše, vzhľadom na to, že dotknuté podanie neobsahuje
náležitosti predpísané v ustanovení § 119 O.s.p. - nevymedzenie dňa, kedy sa o dôvode (požadovaného
odročenia pojednávania) navrhovateľ dozvedel, nepredstavuje dané podanie kvalifikovaný základ pre
eventualitu odročenia pojednávania. Napriek uvedenému okresný súd na elektronickú adresu právneho
zástupcu navrhovateľa oznámil neakceptovanie predmetnej žiadosti o odročenie pojednávania.

Bezprostredne v súdenom prípade síce vyjadrenie odporcu k veci samej nebolo navrhovateľovi
doručené, ale ide o (identickú) argumentáciu protistrany, ktorá je navrhovateľovi chronicky známa z
tisícok skutkovo a právne podobných sporov, ktoré proti odporcovi vedie. Zároveň v rámci prvého
meritórneho rozhodnutia (ktoré bolo odvolacím súdom zrušené) okresný súd podrobne vymedzil, čo
odporca vo vyjadrení k veci uvádza, a teda navrhovateľ i z jeho obsahu mal kvalifikovanú vedomosť o
argumentoch protistrany.
Nenáležitým je tvrdenie odvolateľa o predčasnosti meritórneho rozhodnutia z dôvodu nevyčkania na
právoplatnosť rozhodnutia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. V súdenej veci totiž návrh na
prerušenie konania podaný nebol, niet preto (ani hypoteticky) rozhodnutia, na právoplatnosť ktorého by
bolo možné/potrebné vyčkať.
Zodpovedá doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonný sudca (náležite) postupoval v
intenciách záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jeho nevylúčení (doručené navrhovateľovi
26.5.2014). Odvolateľ v návrhu na prerušenie konania ani v posudzovanom odvolaní neuviedol žiadne
iné/ďalšie okolnosti, ktoré by mali zakladať jeho vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia
nadriadeného súdu. Zároveň dotknutý záver o nevylúčení rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu prax
Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenia sp. zn. 3 Nc 14/2010 z 31.5.2010; 6 Cdo 201/2013 z 19.6.2013.
či 4 Cdo 317/2013 z 25.6.2014) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti.

Neopodstatnenými sú tvrdenia odvolateľa, že okresný súd si určil sám okruh a rozsah dokazovania,
resp. že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané dokazovanie) založené
v exekučnom spise. Zo zápisnice o súdnom pojednávaní je nepochybné, že dokazovanie bolo vykonané
(aj) oboznámením podstatného obsahu dotknutého exekučného spisu - sp. zn. 20Er/3917/2009,
ktorý dôkaz výslovne (č.l. 1 spisu - označením povinného a spisovej značky exekútora) požadoval
navrhovateľ. Inú skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (jeho str.
7).  Z uvedeného vyplýva, že okresný súd rozhodol na základe skutkového stavu zisteného vykonaním
dokazovania, iniciovaného práve navrhovateľom.
O povinnosti v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p. bol navrhovateľ poučený (aj) v predvolaní na pojednávanie.
Vzhľadom na nesplnenie primárnej podmienky zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci -
nepreukázanie nesprávneho úradného postupu - sú nadbytočné (čo i len hypotetické) úvahy ohľadne
znaleckého posudku označovaného odvolateľom, týkajúceho sa (údajnej) majetkovej škody. Len na
okraj je však potrebné dodať, že okresný súd predmetný (navrhovateľom požadovaný) dôkaz vykonal.

Taktiež je v úplnom rozpore so skutočným obsahom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacia
námietka, v zmysle ktorej súd zistil, že o návrhu nebo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote a
pre túto nečinnosť nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Naopak, okresný



súd jednoznačne pomenoval/označil dôvody relatívne dlhšieho rozhodovania o žiadosti na udelenie
poverenia.
Právnej úprave nezodpovedajúcou je i požiadavka odvolateľa, že v prípade, ak sa odporca k návrhu
nevyjadril, mal súd rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie. Je výlučne vecou procesnej autonómie
odporcu, či sa k podanému návrhu vyjadrí a nadväzne je vecou posúdenia listinných dôkazov konajúcim
súdom, či predstavujú podklad pre pozitívne rozhodnutie o uplatnenom nároku. Samotné nevyjadrenie
sa odporcu nepochybne bez ďalšieho neznamená povinnosť súdu rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie.

V rámci meritórneho posúdenia odvolací súd poukazuje na zodpovednosť navrhovateľa za obsahové
vymedzenie svojho odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1
O.s.p.). Z tohto aspektu je zjavné, že (nepochybne z dôvodu predkladania enormného množstva
typových podaní navrhovateľom na súdy) v odvolaní absentuje akákoľvek úvaha/protiargumentácia vo
vzťahu ku konkrétnym vecným dôvodom zamietnutia návrhu. Inými slovami, odvolateľ rezignoval na
relevantnú reakciu na ktorýkoľvek z nosných dôvodov (t.j. najmä vysvetlenie povinností exekučného
súdu pri skúmaní exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok; spotrebiteľský rozmer
posudzovaného vzťahu; „neplatnosť“ lehoty 15 dní pri zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia), na
ktorých okresný súd založil svoje rozhodnutie.
Nadväzne platí, že odvolací súd nemôže v sporovom/kontradiktórnom konaní nahrádzať nevyhnutnú
procesnú aktivitu účastníka/odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, resp.
preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok.
Takisto je však neprípustné/nemožné konfrontovať okresný súd so závermi, ktoré nevyslovil. Z tohto
pohľadu odvolacie námietky spočívajúce v tvrdení, že okresný súd pochybil, keď konštatoval, „že
namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“, či „že náklady na správu pohľadávky počas
nečinnosti zapríčinil dlžník“ nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami napadnutého
rozhodnutia. Ide o zjavné pochybenie odvolateľa pri formulovaní odvolacích dôvodov.
Z titulu nepreukázania primárnej podmienky - nesprávneho úradného postupu -  predmetného
zodpovednostného vzťahu sú, vzhľadom na ich kumulatívny charakter, bezpredmetné námietky
odvolateľa ohľadne ďalších podmienok (škoda, resp. nemajetková ujma; príčinná súvislosť).

Nenáležitým je i tvrdenie navrhovateľa o formulárovom charaktere odôvodnenia rozsudku. Naopak,
práve navrhovateľom predložené odvolanie je svojou zmätočnosťou (napr. namieta zároveň okolnosť, že
súd nevykonal pojednávanie, ako aj okolnosť, že pojednávanie vykonané bolo) a odôvodneniu rozsudku
nekorešpondujúcim obsahom (popísaným vyššie)   ilustráciou nesprávneho šablónovitého/typového
podávania odvolaní.
V  protiklade s uvedeným odôvodnenie napadnutého rozhodnutia ako celok spĺňa (všetky) zákonné
parametre. Rozhodne ho nemožno považovať za svojvoľné, či arbitrárne.
Vo vzťahu k námietke, že dôležitým je nielen skúmanie okamihu, kedy exekučný súd o vydaní poverenia
rozhodol, ale i momentu, kedy poverenie súdnemu exekútorovi doručil, odvolací súd dodáva, že táto
úvaha neobsahuje žiadne konkrétne tvrdenia o porušení povinností exekučného súdu pri doručovaní
poverenia. Predovšetkým však nezodpovedá tvrdeniam prezentovaným v návrhu (§ 205a O.s.p.), kde
navrhovateľ skutkový základ uplatneného nároku založil na zákonnej povinnosti exekučného súdu
rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia do 15 dní.

Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe
okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti    (§ 212 ods. 3 O.s.p.), potvrdil
napadnutý rozsudok vo veci samej ako vecne správny.
Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci
samej závislý, výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu
v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že účastníkom ich  náhradu nepriznal.
Odvolateľ - navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa        § 142 ods. 1 v spojení s
§ 224 ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu  jeho trov. Naproti tomu odporca si náhradu trov aktuálneho
odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods.1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.



Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie   n i e   j e   prípustné", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "18C/262/2012", "guid": "6a13cb5d-3097-4f81-aa37-7774d5e94f29:59fceccd-ab30-4a91-a99c-e39959aae285", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}