Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/345/2014 z 8. 2. 2016
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 8. februára 2016, sp. zn. 8Co/345/2014, ECLI:SK:KSBA:2016:1111234350.1
Krajský súd Bratislava | 8Co/345/2014 | ECLI:SK:KSBA:2016:1111234350.1 | 2016-02-08 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné
Citované ustanovenia: zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (zrušený)
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/e04827c8-b92a-4c83-8f57-6a8076c2eecc
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2016:1111234350.1

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/345/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111234350
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1111234350.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov
senátu JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci navrhovateľky: Q. C., C. C.
X, H., zastúpenej JUDr. Stanislavom Jakubčíkom, advokátom so sídlom Kutlíkova 17, Bratislava,
proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, so sídlom
Pribinova 2, Bratislava, o náhradu škody, na odvolanie navrhovateľky a odporcu proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava I, zo dňa 03.marca 2014, č.k. 4C 151/2011-116, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku,  ktorým bol zamietnutý návrh na
zaplatenie peňažnej náhrady v sume  15 000 eur za prieťahy v konaní        a vo výroku o náhrade trov
konania  z r u š u j e  a vec mu v r a c i a v tejto časti na ďalšie konanie.
Vo zvyšnej časti  rozsudok súdu prvého stupňa  p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom uložil súd prvého stupňa odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke náhradu
škody vo výške 4.965,08 eur, nemajetkovú ujmu vo výške 10 000 eur, trovy konania vo výške 4.340,62
eur a vo zvyšnej časti návrh zamietol. Vychádzal zo zistenia, že uznesením vyšetrovateľa zo dňa
23.03.2006 bolo začaté trestné stíhanie  navrhovateľky       z pokusu trestného činu podvodu, proti
ktorému uzneseniu o začatí trestného stíhania                a vznesení obvinenia podala navrhovateľka
sťažnosť, ktorú Krajská prokuratúra v Bratislave uznesením zo dňa 25.05.2006 č.k. 2Kv  49/06 ako
nedôvodnú zamietla a podaním zo dňa       21.04.2008 podala na navrhovateľku, ako obvinenú, obžalobu
na súd. Okresný súd Bratislava IV uznesením zo dňa 12.02.2009 sp.zn. 2T  75/2008 zastavil trestné
stíhanie proti obvinenej, pretože skutok nie je trestným činom a nie je dôvod ani na postúpenie veci,
následne Krajský súd v Bratislave  uznesením zo dňa 15.07.2009 sp.zn. 1To 58/2009 zrušil napadnuté
uznesenia Okresného súdu Bratislava IV  a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie, pričom
sťažnosť poškodenej  zamietol. Uznesením zo dňa 27.08.2009 č.k. 2T 75/2008- 459 zastavil Okresný
súd Bratislava IV trestné stíhanie navrhovateľky z dôvodu, že skutok, ktorý jej bol kladený za vinu,
nie je  trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci, Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa
20.01.2010 sp.zn. 1To 122/2009 zamietol sťažnosť prokurátorky Krajskej prokuratúry v Bratislave. Takto
zistený skutkový stav po právnej stránke posúdil podľa § 1, § 2, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 5 ods. 1, ods.
2, § 9 ods. 1, § 10, § 20 zák. č. 58/1969 Zb.  v spojení s § 27 ods. 1, 2 a § 3 ods. 1 a 2, § 8 ods. 5, 6 , §
9 ods. 1, 2, § 17  zák.č. 514/2003 Z.z.  a dospel k záveru, že návrh navrhovateľky je čiastočne dôvodný.
Pokiaľ ide o zastupovanie štátu v tomto konaní konštatoval, že navrhovateľka odvíjala svoj nárok okrem
iného aj z nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v prieťahoch počas celého trestného konania,
teda aj počas konania pred súdom, a keďže v danej veci tak prichádzali do úvahy viaceré orgány
zastupujúce štát, a to Ministerstvo spravodlivosti SR  a  Ministerstvo vnútra SR, žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody bola postúpená             a vybavená Ministerstvom vnútra
SR, a preto ustálil tento orgán ako oprávnený zastupovať štát v konaní v zmysle § 4 ods. 1 písm. m/



zák.č. 514/2003 Z.z. Zaujal právny názor, že zastavenie trestného stíhania, ako aj oslobodenie spod
obžaloby, majú rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, a
preto v danom prípade vyvodil záver, že ten, proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto
bol spod obžaloby oslobodený, má zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení
obvinenia. V konaní tak mal za preukázanú jednu z podmienok priznania nároku na náhradu škody, a to
existenciu nezákonného rozhodnutia, ktorým bolo v danom prípade uznesenie         o začatí trestného
stíhania a vznesení obvinenia voči navrhovateľke. Vo vzťahu k tvrdenému nesprávnemu úradnému
postupu, spočívajúceho v prieťahoch v konaní konštatoval, že podkladom a právnym základom pre
priznanie náhrady škody za nesprávny úradný postup spočívajúci v prieťahoch v konaní môže byť iba
konštatovanie prieťahov v konaní zákonom určeným orgánom, čomu nasvedčuje aj novela zákona č.
514/2003 Z.z. účinná od               01.01.2013, ktorá neobsahuje prechodné ustanovenia. Mal za to,
že súd v občianskoprávnom konaní nie je oprávnený posúdiť a preskúmavať prípadnú nesprávnosť
postupu spočívajúcu           v prieťahoch v konaní a nie je oprávnený ustáliť, či v predmetnom
konaní došlo                       k nesprávnemu  postupu, a preto nemá podklad pre priznanie
náhrady škody z titulu prieťahov v trestnom konaní. V tejto súvislosti poukázal na to, že navrhovateľka
nepreukázala, že prieťahy v trestnom konaní boli konštatované príslušným orgánom verejnej moci.
Navrhovateľke tak priznal náhradu škody vo výške 4.965,08 eur spočívajúcej v trovách obhajoby v
trestnom konaní, ktorú vynaložila v súvislosti s právnym zastúpením. Priznanie nemajetkovej ujmy v
peniazoch odôvodnil tým, že v danom prípade išlo o citeľný zásah do práva navrhovateľky na jej česť,
dôstojnosť a mal nepriaznivé dôsledky na ďalšie pracovné uplatnenie. Poukázal na to, že o trestnom
konaní sa dozvedela kultúrna obec, v rámci  ktorej navrhovateľka vykonávala podnikateľskú činnosť
- organizovala a moderovala kultúrne vystúpenia. Zohľadnil, že trestné stíhanie trvalo takmer 4 roky
a malo tak za následok sťaženie spoločenského uplatnenia navrhovateľky, o čom svedčia podané
žiadosti o prijatie do pracovného pomeru. V tejto súvislosti konštatoval, že informácia o trestnom stíhaní
navrhovateľky mala vplyv na jej možnosť zamestnať sa. Dodal, že nepriaznivé dôsledky potvrdil vo svojej
výpovedi svedka aj manžel navrhovateľky. Mal za to, že zásahom do  rodinného a spoločenského života
navrhovateľky, s priamym dopadom na jej najbližších, bola skutočnosť, že sa podrobovala  jednotlivým
vyšetrovacím a trestným  úkonom, ktoré si vyžiadali zvýšenú námahu, či už finančnú alebo psychickú
z jej  strany, ako aj jej najbližších. Zohľadnil skutočnosť zlého a ťaživého psychického prežívania
navrhovateľky, ktorá ako osoba bezúhonná bola obvinená zo spáchania trestného činu a trestne stíhaná
počas obdobia takmer štyroch rokov, čo zvyšovalo jej neistotu a odôvodnene prehlbovalo jej vnímanie
celého procesu s negatívnou prognózou až do tej miery, že uvažovala o samovražde. Za odôvodnený
považoval strach navrhovateľky o budúcnosť jej dvoch maloletých detí, ktoré vzhľadom k úmrtiu ich otca
boli naviazané na matku a terajší manžel navrhovateľky ich nemal zverené do starostlivosti. Zdôraznil,
že u navrhovateľky vznikli v dôsledku trestného stíhania traumatizujúce a dôstojnosť  znižujúce pocity,
ktoré bolo možné odstrániť iba priznaním nemajetkovej ujmy v peniazoch, nakoľko následky boli takej
intenzity                     a závažnosti, že v určitej miere pretrvávajú dodnes a ako postačujúce sa
nejaví poskytnutie iného zadosťučinenia. S poukazom na uvedené uzavrel, že u navrhovateľky došlo k
zásahu do jej osobnostných práv, ktorý mal dôsledok v znížení jej  dôstojnosti, v negatívnom dopade
na jej súkromný život a pracovné uplatnenie. Vo zvyšnej časti uplatnenej nemajetkovej ujmy návrh ako
nedôvodný zamietol, nakoľko priznanú výšku nemajetkovej ujmy považoval za primeranú následkom,
ktoré boli navrhovateľke nezákonným rozhodnutím spôsobené               a zohľadnil aj tú skutočnosť,
že navrhovateľka dostatočným spôsobom nepreukázala vplyv trestného stíhania na psychický  vývoj
detí tak, ako dôvodila vo svojej výpovedi. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p.
a navrhovateľke priznal plnú náhradu trov konania, nakoľko rozhodnutie o výške plnenia záviselo od
úvahy súdu.
Proti tomuto  rozsudku, do výroku, ktorým bol návrh vo zvyšnej časti zamietnutý, podala v zákonom
stanovenej lehote odvolanie navrhovateľka, domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby jej bola priznaná
náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 33 000 eur a peňažná náhrada za prieťahy v konaní vo výške 15
000 eur dôvodiac tým, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V súvislosti
s namietanými prieťahmi v trestnom konaní poukázala na obdobia nečinnosti  orgánov činných v
trestnom konaní a na znenie ustanovenia § 9 zákona č.  514/2003 Z.z. účinného v čase prieťahov,
podľa ktorého sa  za  nesprávny úradný postup považovali aj zbytočné prieťahy v konaní, pričom
uplatnenia novelizovaného ustanovenia § 9, podľa ktorého pri posudzovaní nesprávneho úradného
postupu v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy; by bolo v rozpore
s princípom zákazu retroaktivity a právnej istoty účastníkov konania. Zdôraznila, že pokiaľ prechodné
ustanovenia, ktoré by upravovali vzťah noriem platných pred novelou zákona č.  514/2003 Z.z.  účinnou



od  01.01.2013 a po jej účinnosti, chýbajú, je potrebné vec posúdiť podľa právneho predpisu platného
v čase podania návrhu na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a predmetnej žaloby,
keďže právna retroaktivita je v právnom poriadku neprípustná, pretože je v rozpore s ústavou a s
medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná. Nakoľko k tvrdeným prieťahom
v trestnom konaní došlo pred účinnosťou novelizovaného § 9 zákona č. 514/2003 Z.z., to je pred
01.01.2013, nároky             z takéhoto nesprávneho úradného postupu bude potrebné posudzovať podľa
znenia zákona účinného v čase ich riadneho a včasného uplatnenia. V tomto prípade nesprávny úradný
postup  spočívajúci v prieťahoch v konaní  prebiehal v období medzi rokmi 2007 až 2010.  Priznanú výšku
náhrady nemajetkovej ujmy nepovažovala za adekvátnu a v časti, v ktorej bol  jej nárok zamietnutý,
považovala rozsudok súdu prvého stupňa za nepreskúmateľný, nakoľko sa zaoberal len jednou časťou
oblasti, v ktorej došlo k zásahu do osobnostných práv a do cti,      a to zásahom do profesijnej sféry a aj
tejto oblasti sa nevenoval  v celosti  bez zohľadnenia ďalších okolností  za akých došlo k nezákonnému
zásahu.  Poukázala na to, že si vymáhala pohľadávku občianskoprávnou cestou a zrazu prišlo trestné
stíhanie, nebola zohľadnená značná medializácia jej osoby, nakoľko podnikala v oblasti kultúry a medzi
známymi osobnosťami požívala určitú úctu a dôveru, organizovala a moderovala koncerty, v dôsledku
trestného stíhania sa jej  začala znižovať sebadôvera  a začali vznikať aj finančné problémy, na čo v
roku  2004 skončila podnikanie a začala si hľadať novú prácu v kanceláriách. Zdôraznila, že bola osobou
verejne známou. Uviedla, že výška nemajetkovej ujmy nebola daná len samotný nezákonným trestným
stíhaním, ale následky sa prejavovali aj po skončení trestného stíhania v jej materiálnej sfére, ako aj
v osobnostnej sfére, ktoré pretrvávajú. Rovnako závažné následky vznikli aj v jej  súkromnom živote,
keď sa bála, že v prípade právoplatného odsúdenia by jej  v tom čase dve maloleté deti  zostali samé
alebo by išli do detského domova, nakoľko ich otec zomrel, trestné stíhanie malo za následok množstvo
ciest na výsluchy aj do zahraničia, trvalo neprimerane dlhú dobu a dokonca sa pokúsila                     o
samovraždu. Nesúhlasila so záverom súdu prvého stupňa, že nepreukázala vplyv trestného stíhania
na psychický  vývoj detí. Uviedla, že výška nemajetkovej ujmy nie je dostatočnou kompenzáciou za
následky  spôsobené nezákonným rozhodnutím, keďže nezohľadňuje závažné následky, ktoré vznikli
v jej súkromnom živote, ako aj jej dvoch maloletých detí  za obdobie nezákonného trestného stíhania,
nezohľadňuje jej ťažkú životnú situáciu, v ktorej sa nachádzala ona a jej dve maloleté detí, bez svojho
zavinenia.
Proti výroku, ktorým bolo návrhu navrhovateľky vyhovené, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie
odporca, domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby bol návrh aj v tejto časti zamietnutý, dôvodiac nesprávnymi
skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Nesúhlasil so záverom, že uznesenie o vznesení
obvinenia a začatí trestného stíhania je nezákonným rozhodnutím. Mal za to, že v konaní neboli
dostatočne preukázané podmienky na náhradu nemajetkovej ujmy, keď z výpovede  navrhovateľky a
jej manžela nemožno dostatočne vyvodiť, že v danom prípade trestné stíhanie spôsobilo citeľný zásah
do pracovnej oblasti a ani spôsobenie závažných následkov v spoločenskom uplatnení. Argumentoval,
že navrhovateľka nepreukázala, že dôvodom pre neprijatie do pracovného, resp. služobného pomeru,
bolo jej trestné stíhanie. Poukázal na zákon č. 412/2012 Z.z., ktorým bol                     s účinnosťou  od
01.01.2013 novelizovaný zákon č. 514/2003 Z.z., z ktorého ustanovenia § 4 ods. 1 písm. b/ a c/  vyplýva,
že ak prokurátor zamietol sťažnosť navrhovateľa v prípravnom konaní  a podal v trestnej veci obžalobu,
tak v občianskom súdnom konaní o náhradu škody       v zmysle uvedenej novely potom v mene štátu
zodpovedá Generálna  prokuratúra Slovenskej republike a nakoľko v zákone č. 412/2012 Z.z.  chýbajú
prechodné ustanovenia, možno aplikovať tento zákon aj na konania začaté pred 01.01.2013. Nakoľko
uvedený predpis je  zároveň predpisom procesnoprávneho charakteru, zastával názor, že orgánom
príslušným na konanie v mene štátu mala byť Generálna prokuratúra Slovenskej republiky.
Navrhovateľka vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporcu uviedla, že sa stotožňuje so záverom súdu
prvého stupňa, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby
oslobodený, má zásadne právo na náhradu škody. Nestotožnila sa                s tvrdením  odporcu,
že nemožno z jej výpovede a výpovede jej manžela vyvodiť, že v danom prípade trestné stíhanie
nespôsobilo citeľný zásah do jej pracovnej oblasti a ani závažné následky v spoločenskom  uplatnení a
v tomto smere odkázala na obsah svojho odvolania.  Mala za to, že v danom konaní mala byť Slovenská
republika zastúpená Ministerstvom vnútra SR. V tejto súvislosti poukázala na to, že v prípade, ak je súd
toho názoru, že za štát má konať iný orgán ako bol označený účastníkom konania v návrhu, je povinný
postarať sa                      o odstránenie procesnej vady návrhu a zároveň je povinný navrhovateľa poučiť o
tom, ktorého štátneho orgánu sa prejednávaná vec týka a v prípade, ak  navrhovateľ neoznačil správne
štátny orgán, ktorý konal v mene štátu, je súd povinný v záujme rýchlo vedeného konania konať s
orgánom, ktorý je oprávnený v týchto vzťahoch vystupovať v mene štátu. Nejednoznačný výklad zákona
č. 412/2012 Z.z., v ktorom chýbajú prechodné ustanovenia,  nemôže jej byť na ujmu pri uplatňovaní



jej práv v prípade, ak súd v zmysle uvedenej novely nepovažoval Generálnu prokuratúru Slovenskej
republiky za orgán konajúci v mene štátu         v danom konaní, pretože by to bolo v priamom rozpore
s dobrými mravmi.
Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach  dôvodov oboma
účastníkmi konania podaného odvolania, ktorými je viazaný (§ 212 ods.1 O.s.p.), vrátane konania, ktoré
mu predchádzalo, bez nariadenia odvolacieho pojednávania        (§ 214 ods.2 O.s.p. v spojení s  § 156
ods. 3 O.s.p.) a dospel   k záveru, že odvolanie navrhovateľky je čiastočne dôvodné.
Súd prvého stupňa postupoval správne, keď zisťoval v konaní existenciu objektívnej zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú  orgánmi činnými v trestnom konaní  podľa zákona č.  514/2003 Z.z., ktorej
existencia  predpokladá  súčasné splnenie troch podmienok, a to:
1./ existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, resp. nemajetkovej ujmy vzniknutej
na osobnostných právach poškodeného,
2./ nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu štátu a
3./ príčinná súvislosť medzi škodou (nemajetkovou ujmou) a nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom.

Správne súd prvého stupňa aplikoval § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. a tento správne vyložil v súlade s
ustálenou súdnou praxou a konštantnou judikatúrou, z ktorej záverov vyplýva, že  rovnaké dôsledky ako
zrušenie nezákonného uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia  má aj rozhodnutie
o zastavení trestného stíhania vydané z dôvodu, že sa nepotvrdil predpoklad o spáchaní trestného činu
obvineným                  (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4 M Cdo 15/2009 zo dňa 18.10.2010).
Odvolací súd si osvojil tieto právne závery a  nemal dôvod sa v danej veci od  nich odchýliť a zhodne
s právnym záverom súdu prvého stupňa, na ktorom spočíva jeho rozhodnutie, dospel                k
záveru, že sú dané zákonné predpoklady vzniku  nároku navrhovateľky na náhradu škody spôsobenú jej
uznesením o vznesení obvinenia, keď jeho účinky v priebehu ďalšieho trestného konania boli v dôsledku
jeho nezákonnosti,  zastavením trestného stíhania , zrušené. Vzhľadom na uvedené závery nepovažoval
odvolací súd za právne významné námietky odporcu týkajúce sa zákonnosti postupu vyšetrovateľa
predchádzajúceho vydaniu  uznesenia o vznesení obvinenia. Z hľadiska  nárokov na náhradu škody v
zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. je treba považovať rozhodnutie o vznesení obvinenia za nezákonné,
pokiaľ následne           v trestnom konaní došlo k zastaveniu trestného stíhania,  hoci aj boli z hľadiska
procesných noriem trestného práva  splnené všetky zákonné predpoklady pre začatie trestného stíhania
a vznesenie obvinenia.
S poukazom na vyššie uvedené závery možno uzavrieť, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
zo správneho právneho posúdenia veci, pokiaľ ide o vyriešenie otázky vzťahu uznesenia o vznesení
obvinenia a uznesenia o zastavení trestného stíhania,  z hľadiska naplnenia predpokladov pre vznik
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím.
Pokiaľ ide o ustálenie orgánu, ktorý má v konaní vystupovať za štát  v zmysle  § 4 zákona č. 514/2003
Z.z.,  súd prvého stupňa konštatoval, že  príslušným orgánom konajúcim v mene štátu má byť  v danom
prípade Ministerstvo vnútra  SR z dôvodu, že v danej veci by prichádzali  do úvahy viaceré orgány
zastupujúce štát; a to Ministerstvo spravodlivosti SR vzhľadom na to, že navrhovateľka odvíjala svoj
nárok aj od nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v prieťahoch počas celého trestného konania
- teda aj počas konania pred súdom,  a    Ministerstvo vnútra SR. Nakoľko  žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody bola postúpená a vybavená Ministerstvu vnútra SR, dospel k
záveru, že tento orgán je oprávnený konať za štát  v zmysle § 4 ods. 1 písm. m/ zákona č. 514/2003
Z.z.             (v znení účinnom od 01.01.2013).
V tejto súvislosti odvolací súd  poukazuje na  doterajšiu ustálenú rozhodovaciu prax súdov, podľa záverov
ktorej na úseku trestného konania začínajúcom vydaním  uznesenia         o začatí trestného stíhania a
vznesení obvinenia do  podania obžaloby; kde vykonávajú svoju pôsobnosť ako vyšetrovateľ policajného
zboru tak aj prokurátor; koná vo veci náhrady škody spôsobenej na tomto úseku trestného konania ako
orgán konajúci v mene štátu Ministerstvo vnútra SR a aj Generálna prokuratúra SR. Z hľadiska  určenia
orgánu konajúceho  v mene štátu je rozhodujúce, na ktorom z týchto orgánov  bola podaná žiadosť
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. V prejednávanej veci si navrhovateľka podala
žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na Ministerstvo spravodlivosti SR, ktoré jej žiadosť  postúpilo
Ministerstvu vnútra SR, na základe čoho bola založená príslušnosť Ministerstva vnútra SR  na konanie
v mene štátu podľa § 4 ods. 1 písm. l/ zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012. Dňom
01.01.2013 nadobudol účinnosť zákon č. 412/2012 Z.z., ktorým boli  presne stanovené podmienky, za
ktorých koná  Ministerstvo vnútra SR  v mene štátu vo veciach náhrady škody spôsobenej  v trestnom
konaní vyšetrovateľom policajného zboru alebo povereným príslušníkom policajného zboru. Podľa ust.



§ 4 ods. 1 písm.  b/             v znení cit. novely mohlo s účinnosťou od  01.01.2013 vystupovať
Ministerstvo vnútra SR, ako orgán konajúci v mene štátu, vo veciach náhrady škody len v tom prípade
ak prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa policajného zboru alebo povereného
príslušníka policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu na príslušný súd. V danej veci tak  po
01.01.2013  do úvahy prichádzali ako orgány konajúce v mene štátu viaceré orgány, a to Ministerstvo
spravodlivosti SR - pokiaľ ide o navrhovateľkou tvrdené prieťahy počas trestného konania pred súdom,
Ministerstvo vnútra SR -  pokiaľ ide o navrhovateľkou tvrdené prieťahy trestného konania spôsobené
vyšetrovateľom či príslušníkom policajného zboru, ku ktorým orgánom následne pribudla Generálna
prokuratúra SR - pokiaľ ide                o nezákonné uznesenie o vznesení obvinenia, proti ktorému
prokurátor zamietol sťažnosť         a podal v danej trestnej veci obžalobu.
Pokiaľ v danom prípade  prichádzali; aj po 01.01.2013;  do úvahy viaceré orgány konajúce za štát, je
rozhodujúce pre určenie orgánu konajúceho za štát v zmysle § 4 ods. 1 písm. m/ zákona č. 514/2003
Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013, na ktorom z viacerých do úvahy pripadajúcich orgánov bola podaná
žiadosť o predbežné prerokovanie nároku. Správne preto súd prvého stupňa ustálil Ministerstvo vnútra
SR; na ktorom bola žiadosť navrhovateľky (po jej postúpení) vybavená; ako príslušný orgán na konanie
v mene štátu, a preto je nedôvodná námietka, že orgánom konajúcim v mene štátu mala byť Generálna
prokuratúra SR.
Zákon č. 514/2003 Z.z. v ust. § 17 ods. 2 priznáva poškodeným, ktorým vznikla ujma nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, právo na úhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
za súčasného splnenia dvoch podmienok, a to, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je
dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu a jednak že nie je možné túto vzniknutú
ujmu uspokojiť inak, čo môže byť napr. formou verejného ospravedlnenia, uverejnením rozsudku,
znením jeho odôvodnenia a pod. Vznik objektívnej zodpovednosti štátu za vznik nemajetkovej ujmy
tiež predpokladá existenciu príčinnej súvislosti medzi vydaním nezákonného rozhodnutia či nesprávnym
úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy. Nemajetková ujma  predstavuje zásah do inej, než
majetkovej sféry poškodeného, a teda môže  predstavovať  rôzne  negatívne následky do osobnostnej
integrity poškodeného vplývajúce na jeho česť, vážnosť, povesť, doterajší súkromný a pracovný život,
rodinné vzťahy, spoločenské postavenie a pod. Zákon  pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy výslovne,
demonštratívnym výpočtom,  stanovuje kritériá, ktoré je potrebné vždy posúdiť s ohľadom na konkrétne
skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu. Stanovenie výšky nemajetkovej ujmy nie je tak
ponechané  na ľubovôľu súdu, ale musí byť  založené na konkrétnych a preskúmateľných hľadiskách,
ktoré musia vychádzať zo skutkového stavu na základe dokazovania vykonaného najmä na zisťovanie
konkrétnych následkov  v jednotlivých oblastiach spoločenského života dotknutej osoby, v ktorom smere
dôkazné bremeno zaťažuje poškodeného. V tejto súvislosti  možno vo všeobecnosti konštatovať, že
určujúcim vodítkom pre stanovenie výšky nemajetkovej ujmy by mala byť jej primeranosť. Z uvedenej
právnej úpravy, ktorá stanovuje  okruh skutočností, na ktoré je potrebné pri určení výšky peňažnej
náhrady nemajetkovej ujmy  prihliadnuť, potom vyplýva, že  nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej
ujmy nemožno vyvodiť už zo samotnej existencie nezákonného rozhodnutia či nesprávneho úradného
postupu, bez zreteľa na následky  dopadu vzniknutej ujmy  na jednotlivé stránky života dotknutej osoby,
závažnosť ujmy  a okolnosti, za ktorých k nej došlo.
Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že trestné stíhanie  ako nezákonné rozhodnutie
zakladajúce neoprávnenosť zásahu, nepochybne predstavuje obmedzenie súhrnu osobnostných práv
poškodeného a  znamená  už samé o sebe  pre poškodeného určitú imateriálnu ujmu, to však ale
poškodeného nezbavuje povinnosti preukázať, v prípade uplatňovania jej peňažnej náhrady, vznik tejto
nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života, ako aj to,  že zadosťučinenie v podobe morálnej
satisfakcie nie je dostatočne účinným a efektívnym  prostriedkom na vyváženie  či zmiernenie tejto
vzniknutej  ujmy. Hoci aj             v dôsledku neprimerane dlhotrvajúceho konania možno ujmu
spočívajúcu v neistote poškodeného ohľadne výsledku konania predpokladať, je ale už predmetom
ďalšieho dokazovania  posudzovanie, či ide o ujmu nepatrnú alebo značnú, kedy je na poškodenom,
aby  svoje tvrdenia o existencii takých relevantných skutočností,  ktoré  umocňujú hĺbku zásahu alebo
významne ovplyvňujú jeho životnú situáciu, v konaní hodnoverne preukázal.
Odvolací súd, rovnako ako  súd prvého stupňa, považoval za relevantnú najmä  tú skutočnosť, že trestné
stíhanie navrhovateľky trvalo takmer  4  roky, ktorá dĺžka  výrazne ovplyvnila jej dovtedajší život, a
preto  svojím rozsahom a intenzitou predstavuje jej trestné stíhanie značný zásah do osobnostných práv,
pretože jeho negatívne následky by pociťoval ako závažnú ujmu každý na jej mieste a v jej  postavení.
Odvolací súd rovnako považuje za správne závery súdu prvého stupňa týkajúce sa zistených  následkov
v  rodinnom živote navrhovateľky, ktoré boli  náležite  preukázané aj svedeckou   výpoveďou   jej
manžela.  Odvolací súd poznamenáva, že  pokiaľ sa doposiaľ navrhovateľke nedostalo primeraného



zadosťučinenia v nepeňažnej forme, je  plne opodstatnené priznanie  peňažnej satisfakcie za účelom
zmiernenia následkov vzniknutej ujmy, keď najmä na značný odstup času,  na jej reparovanie už nie je
postačujúce len samotné konštatovanie porušenia práva či ospravedlnenie.
Súd prvého stupňa dôkladne vyhodnotil vo vzťahu k  výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy dĺžku
doby   trestného  stíhania  spôsobujúcej  u navrhovateľky psychické problémy, ktoré mali  dopad na
jej rodinný život a s tým spojené obavy o budúcnosť jej maloletých detí, odkázaných výlučne na jej
starostlivosť. Tieto psychické problémy však neboli tak závažné, že by si vyžadovali odbornú pomoc, ale
že by bola navrhovateľka    odkázaná na užívanie terapeutických  (liečebných) prípravkov na zmiernenie
traumatizujúcich pocitov. V odvolaní ňou tvrdené zdravotné problémy  v konaní neboli ničím podložené
a navyše treba dodať, že náhrada nemajetkovej ujmy neslúži na odškodnenie následkov vzniknutých na
zdraví, v tomto smere sa môže poškodený domáhať bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia.
Súd prvého stupňa dôsledne vyhodnotil a premietol do výšky priznanej peňažnej náhrady  aj nepriaznivé
dopady trestného stíhania na  profesionálny život  navrhovateľky, ktorá bola svojimi podnikateľskými
aktivitami v umelecko - kultúrnom živote známou, čo jej spôsobilo  sťažené pracovné uplatnenie po
ukončení podnikania v roku 2004. V tejto súvislosti však treba zdôrazniť, že navrhovateľka bola  osobou
známou v profesionálnej oblasti, nie však osobou všeobecne známou širokej verejnosti, ktorá okolnosť
je taktiež významná pre posúdenie primeranosti náhrady  nemajetkovej ujmy. Keďže  trestné stíhanie sa
začalo až v roku 2006 vznesením obvinenia, nemožno dávať ukončenie jej podnikania v roku 2004 do
žiadnej súvislosti s nezákonnosťou vedenia trestného stíhania. Tvrdenie navrhovateľky v odvolaní, že
v dôsledku trestného stíhania sa jej začala znižovať sebadôvera a postupne začali vznikať aj finančné
problémy, na čo v roku 2004 skončila podnikanie            a začala si hľadať novú prácu  v kanceláriách, sú
preto neopodstatnené. Súd prvého stupňa prihliadol aj na strach navrhovateľky o budúcnosť jej  dvoch
maloletých detí v súvislosti          s možným vývojom trestného stíhania,  na  jej pocity nedôvery a
znižovanie sebavedomia, na jej dovtedajšiu bezúhonnosť, ako aj na skutočnosť, že nutnosť podrobiť sa
vyšetrovacím          a trestným úkonom sa negatívne odrazili na jej psychickom  stave. Súd prvého stupňa
zohľadnil aj pretrvávanie vzniknutých negatívnych následkov v súvislosti s vedením trestného stíhania
pri svojom  závere, že v danom prípade sa ako postačujúce nejaví poskytnutie iného zadosťučinenia.
Pretože súd prvého stupňa správne posúdil a uplatnil zodpovednosť navrhovateľky  za splnenie
procesnej povinnosti preukázať svoje tvrdenia o dopade trestného stíhania na psychický vývoj detí,
je jeho skutkový záver o  nepreukázaní tohto tvrdenia a z toho vyvodený právny dôsledok  v podobe
zamietnutia   uplatňovaného  nároku v jeho zvyšnej časti, správny.
Súd prvého stupňa prihliadol na negatívne následky vo všetkých do úvahy prichádzajúcich  oblastiach
života navrhovateľky, a preto táto nenáležite namieta, že  mu pri posudzovaní výšky náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch unikli ďalšie významné okolnosti, keď sama navrhovateľka v podanom
odvolaní neuvádzala iné okolnosti, než tie, ktoré už súd prvého stupňa  pri svojich úvahách o výške
peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy  zohľadnil. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna
relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak  súd prvého stupňa ich náležitým spôsobom v celom
súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil, a preto mu nie je možné v tomto smere  žiadne pochybenie
vytknúť.
Súd prvého stupňa svoj myšlienkový postup vedúci k záveru o zamietnutí časti uplatňovanej výšky
náhrady nemajetkovej ujmy dostatočne vysvetlil s poukazom na  skutočnosti zistené vykonaným
dokazovaní a s poukazom na závery, ktoré z nich vyvodil,        v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p., a teda splnil
svoju povinnosť a zároveň právo účastníkov konania na riadne a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia
a neodňal im možnosť skutkovo       a právne reagovať na rozhodnutie  podaním opravného prostriedku.
Navrhovateľka preto nedôvodne vytýka súdu prvého stupňa, že jeho rozhodnutie je v tejto (zamietajúcej)
časti nepreskúmateľné.
Vzhľadom na rozsah, ako aj intenzitu a trvanie uvedenej nemajetkovej ujmy,  stotožnil sa odvolací súd
so záverom súdu prvého stupňa, že za účinný prostriedok na zmiernenie a vyváženie následkov tohto
zásahu možno považovať výšku nemajetkovej ujmy v sume 10 000 eur, ktorú považoval za dostatočne
primeranú finančnú satisfakciu  aj vzhľadom  na to, že v zmysle zák. č. 215/2006 Z.z. je obetiam trestných
činov v prípade spôsobenia smrti priznané odškodnenie vo výške približne  14 000 eur . Odvolací súd
zohľadnil uvedenú právnu úpravu z toho dôvodu , že  aj právna úprava účinná od 01.01.2013 v § 17
ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. neumožňuje priznať výšku náhrady nemajetkovej ujmy vyššiu ako je výška
náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa tohto osobitného predpisu.
So zreteľom na vyššie uvedené závery neuznal  odvolací súd  opodstatnenosť dôvodov, na ktoré
účastníci konania poukazovali vo svojom odvolaní, a stotožňujúc sa            s vykonaným dokazovaním,
so zisteným skutkovým stavom a právnym posúdením veci súdom prvého stupňa,  napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa v časti, v ktorej bolo návrhu navrhovateľky vyhovené, t.j. vo výroku o povinnosti



odporcu zaplatiť navrhovateľke náhradu škody vo výške 4.965,08 eur  a  nemajetkovú ujmu vo výške
10 000 eur,  a v časti zamietnutia  návrhu navrhovateľky na zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy vo
výške 23 000 eur, ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.).
Pokiaľ ide o navrhovateľkou uplatňovaný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 15 000 eur za
zbytočné prieťahy v trestnom konaní, ktoré mali vzniknúť  v rokoch 2007 až 2010 za konkrétne obdobie
tak, ako ich vymedzila vo svojom písomnom podaní zo dňa 28.02.2014, stotožnil sa odvolací súd s
argumentáciou navrhovateľky, že v tejto časti vychádza rozhodnutie súdu prvého stupňa z nesprávneho
právneho posúdenia veci, keď súd prvého stupňa  vychádzal z právneho názoru, že podkladom a
právnym základom pre priznanie náhrady škody za nesprávny úradný postup spočívajúci v prieťahoch
v konaní môže byť iba konštatovanie prieťahov v konaní zákonom určeným orgánom (predsedom
súdu           v rámci  posudzovania sťažnosti na prieťahy v konaní alebo ústavným súdom v rámci
konaniach o sťažnostiach, prípadne iným orgánom stanoveným v právnych predpisoch),           a
nakoľko navrhovateľka nepreukázala, že by prieťahy v trestnom konaní boli konštatované príslušným
orgánom verejnej moci, návrh bez ďalšieho bližšieho posúdenia a vyhodnotenia jeho dôvodnosti v
tejto časti  zamietol. Súd prvého stupňa správne aplikoval § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v
znení účinnom do 31.12.2012, tento však nesprávne vyložil, keďže z jeho znenia  nemožno vyvodiť,
že by podmienkou úspešného uplatňovania nárokov              v súvislosti s nesprávnym úradným
postupom spočívajúcim v prieťahoch v konaní bolo ich konštatovanie  príslušným orgánom, keď právna
úprava platná do 31.12.2012 posúdenie tejto otázky ponechávala v kompetencii súdu konajúceho o
žalobách na náhradu škody spôsobenej výkonom verejnej moci. Len na základe právnej úpravy platnej
od 01.01.2013 prijatím zákona č. 412/2012 Z.z. nemožno vyvodiť záver, že by bolo;  za právneho stavu
platného do 31.12.2012; úmyslom zákonodarcu   podmieňovať zistenie nesprávneho úradného postupu
v podobe  prieťahov v konaní ich konštatovaním príslušným orgánom; keď  z doslovného znenia  ust. §
9 ods. 1 cit. zák. v znení účinnom do 31.12.2012 takýto záver nevyplýva.  Nakoľko tu nejde  o  prípad
nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac
verzií interpretácie) a ani o rozpor tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého
jednoznačnosti niet pochybnosti, nie je dôvod sa odchýliť od výkladu, ktorý zodpovedá  doslovnému
(jazykovému) zneniu právnej normy.
V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že na nečinnosť poškodeného v tom smere, že sa
nedomáhal odstránenia prieťahov v konaní podaním sťažnosti príslušnému orgánu, je možné prihliadnuť
len v rovine jeho spoluzavinenia (§ 441 Obč. zák.) porušením prevenčnej povinnosti (§ 417 Obč.zák.).
Zároveň považuje za potrebné uviesť, že v rámci ujmy za prieťahy v konaní nemožno (duplicitne)
odškodňovať ujmu vzniknutú v súvislosti        s neprimeranou celkovou dĺžkou vedenia trestného stíhania,
pokiaľ táto ujma, t.j. negatívne následky v rôznych  oblastiach života, už bola odškodnená v rámci ujmy
vzniknutej                  v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím.
S ohľadom na uvedené  možno uzavrieť, že súd prvého stupňa svoj záver                      o neexistencii nároku
navrhovateľky na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy 15 000 eur za prieťahy v trestnom konaní  založil
na nesprávnom právnom posúdení veci, pre ktoré sa potom podstatnou stránkou veci už nezaoberal.
So zreteľom na uvedené nemožno preto považovať predčasné právne závery súdu prvého stupňa za
správne. Rozhodnutie vo veci samej odvolacím súdom by však za tohto stavu veci v celom rozsahu
nahrádzalo prvostupňové rozhodnutie, čím by bolo účastníkom odoprené právo namietať správnosť
skutkových a právnych záverov na inštančne vyššom súde a tým aj možnosť preskúmania správnosti
záverov odvolacieho súdu, ku ktorým by dospel  právnym posúdením skutkových zistení z hľadiska
tých  rozhodujúcich skutočností, ktoré považoval za významné na rozdiel od prvostupňového súdu, ktorý
sa nimi buď dostatočne náležite nezaoberal alebo opomenul vôbec zaoberať. Posúdenie podstaty veci
v rámci dvojinštančného súdneho konania  je však súčasťou práva na súdnu ochranu a spravodlivý
proces. Požiadavke dôsledného rešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti konania je možné
učiniť zadosť iba kasačným rozhodnutím.
Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd dospel k záveru, že   rozhodnutie súdu prvého
stupňa spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, keď súd prvého stupňa       v dôsledku
nesprávnej aplikácie ustanovenia § 9 zákona č. 514/2003 Z.z.  nedostatočne zistil skutkový stav veci,
a preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti zaplatenia nemajetkovej ujmy 15 000 eur z
dôvodu nesprávneho úradného postupu spočívajúceho            v prieťahoch v trestnom konaní zrušil
(§ 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p.) a vec mu vrátil v tejto          (zamietajúcej) časti  na ďalšie konanie
(§ 221 ods. 2 O.s.p.), v ktorom sa súd prvého stupňa bude dôsledne zaoberať dôvodnosťou tohto
návrhu navrhovateľky posúdením všetkých tých skutočností, ktoré sú významné z hľadiska správneho
hmotnoprávneho posúdenia veci,  viazaný pritom  právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226 O.s.p.).
Úlohou súdu prvého stupňa bude posúdiť existenciu a intenzitu prieťahov v trestnom konaní vzhľadom



na navrhovateľkou vymedzené obdobie nečinnosti orgánov činných v trestnom konaní a posúdiť vznik
ňou uplatňovanej  nemajetkovej ujmy, ktorá jej mala vzniknúť v priamej príčinnej súvislosti so zistenými
zbytočnými prieťahmi v konaní.
V novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 224
ods. 3 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.