Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4CoE/588/2011 z 28. 6. 2012 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 28. júna 2012, sp. zn. 4CoE/588/2011, ECLI:SK:KSTN:2012:3803899452.1 Krajský súd Trenčín | 4CoE/588/2011 | ECLI:SK:KSTN:2012:3803899452.1 | 2012-06-28 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 221 ods. 1 písm. h) OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/dafb7bb9-3d37-4732-a0e3-1280e9c5145a Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2012:3803899452.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4CoE/588/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3803899452
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3803899452.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: Sociálna poisťovňa Bratislava, pobočka
Prievidza, Matice slovenskej 10, IČO 308 07 484 proti povinnému Y. O., obchodné meno Y. O. G.,
naposledy bytom B., X. X/X, zomrelému dňa XX.XX.XXXX, o vymoženie 1.075,38 eur /32.397,- Sk/ s
príslušenstvom, o odvolaní súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 26.
augusta 2010, č. k. 15Er/2554/2003-13 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo výroku o trovách exekúcie z r u
š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil.
Súdnemu exekútorovi JUDr. Jozefovi Kaduchovi, Exekútorský úrad so sídlom Žilina, Dolný Val č. 30
trovy exekúcie nepriznal. V odôvodnení uviedol, že oprávnený návrhom podaným 02.10.2003 navrhol
vykonať exekúciu voči povinnému na podklade exekučného titulu, a to rozhodnutia č. 85/2003 zo dňa
21.05. 2003, ktoré sa stalo právoplatným a vykonateľným 19.06. 2003, a ktoré zaväzovalo povinného
k zaplateniu 32.397,- Sk. Poverený súdny exekútor podal dňa 04.06.2009 podnet na zastavenie
exekučného konania z dôvodu úmrtia povinného. Z uznesenia OS v Prievidzi č. 14D 228/2007 - 55
zo dňa 31.05. 2007 mal súd preukázané, že povinný zomrel XX.XX.XXXX ako nemajetný, pričom
dedičské konanie bolo zastavené. Ako dedičia zo zákona v I. dedičskej skupine prichádzajú do úvahy
deti Y.T. a W.T.. Spôsobilosť byť účastníkom exekučného konania je jednou zo základných podmienok
aj exekučného konania. V predmetnej exekúcii povinný zomrel po začatí exekučného konania, pričom
nezanechal žiadny majetok. Nenastal preto prechod zodpovednosti za jeho dlhy na poručiteľov
v zmysle § 470 Občianskeho zákonníka. Z hľadiska hmotnoprávneho preto neexistuje zodpovedný
subjekt, voči ktorému by bolo možné vymáhať pohľadávku oprávneného. Ide o neodstrániteľnú prekážku
konania, pre ktorú nie je možné ďalej pokračovať v exekúcie. Súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a
exekúciu zastavil, pretože konanie nie je možné viesť voči dedičom povinného. Z tohto dôvodu súd
vyhlásil exekúciu za neprípustnú v zmysle § 58 odst. 1 Exekučného poriadku ex offo, teda i bez návrhu
účastníka exekučného konania a len na podnet súdneho exekútora. Súdny exekútor si vyúčtoval v
súvislosti so zastavením exekúcie trovy v celkovej sume 54,30 eur a tieto navrhol zaviazať k úhrade
oprávneného. Poukázal na ust. § 251 odst. 4 O.s.p., v zmysle ktorého na exekučné konania podľa
osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí O.s.p., ak tento osobitný predpis /
Exekučný poriadok/ neustanovuje inak. Občiansky súdny poriadok má teda voči Exekučnému poriadku
povahu predpisu subsidiárneho. Platí teda zásada, že pokiaľ Exekučný poriadok má úplnú úpravu trov
exekúcie, spôsob ich určenia, určenie, kto znáša trovy, nie je možné použiť ustanovenia O.s.p. o trovách
konania aj na exekučné konanie. V predmetnej exekúcii je preto možné pri rozhodovaní o trovách
exekúcie aplikovať len ustanovenia § 200 a nasl. Exekučného poriadku. V zásade platí, že súdny
exekútor má právo na náhradu trov potrebných pre účelné vymáhanie nároku, a tieto v princípe znáša
povinný /§ 197 odst. 1 Exekučného poriadku/. Z tejto zásady vyplýva výnimka, kedy je možné zaviazať
oprávneného k náhrade trov a táto výnimka je upravená v § 203 Exekučného poriadku, a to i len pri



spôsobe ukončenia exekúcie jej zastavením. Súd pri prípadnom zaväzovaní oprávneného k úhrade trov
súdneho exekútora musí zvážiť, či oprávnený mohol dôvod zastavenia exekúcie predvídať. Rozsah tejto
povinnosti na náhradu je daný rozsahom procesného zavinenia oprávneného, ktoré viedlo k zastaveniu
exekúcie. Nie je možné postihovať alebo hodnotiť správanie oprávneného v priebehu exekučného
konania, pretože prípadná povinnosť oprávneného k náhrade trov exekúcie sa viaže výlučne len k
procesnému hľadisku, a to ukončeniu exekúcie zastavením z dôvodu zániku povinného. Samotnú
skutočnosť, že došlo po štyroch rokoch od začatia exekučného konania k úmrtiu povinného, nie
je možné považovať za zavinenie oprávneného a tvrdiť, že pri náležitej opatrnosti mohol predvídať
dôvod zastavenia exekúcie. Výnimkou z tejto situácie, keď oprávnený nebol náležite opatrný a uvážlivý
pri podávaní návrhu na vykonanie exekúcie, môže byť situácia, keď mal k dispozícii poznatky o takejto
skutočnosti. Uvedené preto vedie súd k záveru, že súdnemu exekútorovi v tejto výnimočnej situácii nie
je možné priznať náhradu trov exekúcie, pretože na náhradu trov nie je možné zaviazať ani dedičov
povinného. Nejde pritom ani o dôvod zastavenia exekúcie - nemajetnosť povinného, pretože tento stav je
daný vtedy, keď existujúci povinný je nemajetný. V prípade úmrtia povinného ide len o zákonný prechod
zodpovednosti za dlhy poručiteľa v určenom zákonnom rozsahu. Exekútor ako nositeľ práva na náhradu
trov exekúcie je v exekučnom konaní v postavení účastníka konania, a nie vykonávateľa verejnej
moci, pričom je na výsledku exekúcie materiálne zainteresovaný. Svojim súhlasom stať sa súdnym
exekútorom a vykonávať činnosť exekútora musí preto znášať aj s tým spojené riziko, že nie vo všetkých
prípadoch dosiahne uspokojenie svojich zákonných nárokov ako účastník exekučného konania /v časti
trov/. Tento záver o postavení exekútora a jeho nárokoch na odmenu je v zhode i s právnym názorom
vysloveným Európskym súdom pre ľudské práva vo veci Van der Mussele proti Belgicku /rozsudok z
23.11. 1983/. Otázkou nepriznania trov súdnemu exekútorovi sa vo viacerých rozhodnutiach zaoberal
aj Ústavný súd SR /napr. IV. ÚS 27/08 zo dňa 24.01.2008, uznesenie č. II.ÚS 272/08 z 22.10. 2008,
uznesenie I.ÚS 438/08 zo dňa 17.12. 2008 , uznesenie I.ÚS 256/08 zo 07.08. 2008 a iné/, v ktorých
opakovanie poukázal na to, že ak v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené
všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť tento stav k protiústavným dôsledkom.
Toto riziko, ktoré nesie exekútor, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate
monopolným postavením pri výkone exekúcie. Len nad rámec uvedeného súd udáva, že obdobné
stanovisko zaujal aj Ústavný súd ČR vo svojich skorších rozhodnutiach ako napr. uznesenie sp. zn.
II.ÚS 150/04, III. ÚS 283/06, IV.ÚS 180/06, III. ÚS 118/05, III. 158/05, II.ÚS 294/05 a iné.

Proti tomuto uzneseniu, a to jeho výroku, ktorým exekučný súd nepriznal súdnemu exekútorovi trovy
exekúcie, podal v zákonnej lehote odvolanie súdny exekútor JUDr. Jozef Kaduch. Dôvodil, že v zmysle
§ 196 Exekučného poriadku súdnemu exekútorovi vždy patrí odmena, náhrada hotových výdavkov a
náhrada za stratu času. Keďže povinný bol vymazaný z obchodného registra, povinnosť uhradiť tieto
trovy prináleží oprávnenému, v ktorého prospech bola exekúcia vedená a v prospech koho boli trovy
účelne vynaložené. Z uvedeného vyplýva, že aj keby mu nebol priznaný nárok na odmenu, minimálne
musí oprávnený znášať náhradu hotových výdavkov, ktoré boli v prospech exekúcie vynaložené.
Poukázal na to, že ako súdny exekútor je štátom určená a splnomocnená osoba na vykonanie exekúcie.
Ako súdny exekútor musí prijať každý návrh na vykonanie exekúcie, nie je oprávnený návrh na vykonanie
exekúcie odmietnuť a ani v exekúcii nekonať. To znamená, že ako súdny exekútor musí vo veci konať.
Bol toho názoru, že minimálne musí dôjsť k úhrade hotových výdavkov, vynaložených v prospech
oprávneného, ktoré hradil zo svojich finančných prostriedkov. Mal za to, že ako súdny exekútor v
žiadnom prípade nemôže znášať hotové výdavky, ktoré vynaložil v prospech niekoho iného za účelom
uspokojenia jeho pohľadávky. Súdny exekútor musí mať vždy v rozhodnutí súdu deklarované minimálne
právo na náhradu hotových výdavkov, ktoré predpokladá samotný zákon. Až skutočnosť, že v konečnom
dôsledku nedôjde k úhrade súdom priznaných trov, môže korešpondovať so závermi vyslovenými v
rozhodnutí Ústavného súdu SR č. IV ÚS 27/2008. Žiadal preto, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého
stupňa v napadnutej časti vo výroku o trovách exekúcie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alebo
ho zmenil tak, že mu prizná trovy exekúcie vo výške 54,30 eur.

Oprávnený sa k odvolaniu súdneho exekútora písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec v napadnutej časti (vo výroku o trovách exekúcie)
bez nariadenia odvolacieho pojednávania /§ 212 ods. 1, § 214 ods. 2 O.s.p./ a dospel k záveru, že



uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné v napadnutej časti vo výroku o trovách exekúcie podľa § 221
ods. 1 písm. h/, 2 O.s.p. zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci (§ 5 ods. 2 Exekučného poriadku), pričom
za výkon exekučnej činnosti patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu
času (§ 196 Exekučného poriadku) a súdny exekútor má pri rozhodovaní o trovách exekúcie postavenie
účastníka konania (§ 37 ods. 1 Exekučného poriadku).

Pokiaľ k zastaveniu exekúcie došlo rozhodnutím súdu z niektorého z dôvodov, uvedených v ust. § 57
Exekučného poriadku, rozhodne súd aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie (§ 200 ods. 2
Exekučného poriadku). Rozhodnutie súdu musí teda v týchto prípadoch teda okrem výroku o zastavení
exekúcie obsahovať aj výrok o náhrade trov exekúcie.

Podľa § 203 ods. 2 prvá veta Exekučného poriadku ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok
povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený.

Dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa. Dedič zodpovedá do výšky nadobudnutého dedičstva za
poručiteľove dlhy, ktoré na neho prešli poručiteľovou smrťou (§ 460 a § 470 ods. 1 Občianskeho
zákonníka). Ak poručiteľ nezanechal majetok, súd konanie zastaví (§ 179h ods. 1 O.s.p.), dediča
upovedomuje o dedičskom práve len v prípade, že dedičské konanie nebolo zastavené podľa § 175h
O.s.p. (§ 175i ods. 1 O.s.p.).

Podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku exekúciu súd vyhlási za neprípustnú, pretože je tu iný
dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Podľa § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak majetok povinného nestačí
ani na úhradu trov exekúcie.

V danej veci povinný v priebehu konania zomrel. Povinnosti vyplývajúce z exekučných vzťahov však
smrťou povinného nezanikajú (§ 37 ods. 3 Exekučného poriadku), ale prechádzajú na dedičov, ktorí
sa okamihom smrti poručiteľa stávajú subjektom jeho práv a povinností a veritelia môžu od nich žiadať
uspokojenie svojich pohľadávok do výšky nadobudnutého dedičstva. V tomto prípade však poručiteľ
žiaden majetok nezanechal a dedičské konanie bolo právoplatne zastavené podľa § 175h ods. 1
O.s.p. pre jeho nemajetnosť. Odvolací súd (prehodnotiac svoj predchádzajúci právny záver v dôsledku
aktuálnej judikatúry Najvyššieho súdu SR) dospel k záveru, že exekučný súd mal konanie zastaviť
správne z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie (§ 57 ods. 1 písm. h/
Exekučného poriadku). Prípadní dedičia nevstúpili do žiadnych povinností poručiteľa, nakoľko tento bol
nemajetný, a preto použitie § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku pre zastavenie exekúcie bolo
nesprávne. Následne súd prvého stupňa rozhodol nesprávne i o trovách exekúcie, ktoré je povinný
znášať oprávnený, aj keď zastavenie exekúcie nezavinil, pokiaľ je exekučné konanie zastavené pre
nemajetnosť povinného (§ 203 ods. 2 Exekučného poriadku). Možno preto uzavrieť, že súd prvého
stupňa nesprávne vyhodnotil dôvody zastavenia exekúcie, a tým nesprávne rozhodol aj o trovách
exekúcie. Obdobne už vo veci rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach zo
dňa 13. novembra 2006 sp.zn. 2Ncdo/1/2006 a zo dňa 13. mája 2011, č.k. 7Ncdo/5/2011.

Vzhľadom na vyššie uvedené dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie súdneho exekútora je dôvodné
a keďže to vyžadovala ochrana práv a zákonom chránených záujmov účastníka konania, súdneho
exekútora, a túto nebolo možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, uznesenie súdu prvého stupňa
v napadnutej časti vo výroku o trovách exekúcie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods.
1 písm. h/, ods. 2 O.s.p.).

V ďalšom konaní súd prvého stupňa opätovne rozhodne o náhrade účelne vynaložených trov exekúcie.



Vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu je súd prvého stupňa viazaný (§ 226 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.