{"guid": "5a793620-36c2-4ce2-b8bf-728ca7ffd262:76fd0a32-a76e-4aaa-a75f-df93e82d69ee", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2016:5108200491.1", "spisova_znacka": "6Co/130/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 6Co/130/2016 z 28. 6. 2016", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Žilina z 28. júna 2016, sp. zn. 6Co/130/2016, ECLI:SK:KSZA:2016:5108200491.1", "identifikacne_cislo": "5108200491", "sud": {"guid": "sud_130", "nazov": "Krajský súd Žilina", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-zilina"}, "sudca": "JUDr. Miroslava Maláriková", "sudca_id": 724, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-miroslava-malarikova-724", "datum_vydania": "2016-06-28", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "nazov": "§ 219 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/76fd0a32-a76e-4aaa-a75f-df93e82d69ee", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2016:5108200491.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2016:5108200491.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2016:5108200491.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/130/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5108200491
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5108200491.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a
členov JUDr. Yvetty Dzugasovej a JUDr. Adriany Gallovej, v právnej veci navrhovateľky: O. S. A., nar.
XX.XX.XXXX, bytom U. XX, XXX XX R., štátna občianka SR, zastúpenej spoločnosťou: Advokátska
kancelária Hagara-Hagarová, s.r.o., so sídlom Daniela Dlabača 35, 010 01 Žilina, IČO: 36 806 498,
proti odporkyni: C. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX Z. XXX, štátna občianka SR, zastúpenej
spoločnosťou: Advokátska kancelária JUDr. Chlapík, s.r.o., so sídlom Sládkovičova 167/13, 010 01
Žilina, IČO: 47 232 072, o zaplatenie sumy 3.882,69 Eur s príslušenstvom, o odvolaní odporkyne proti
rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 6C/7/2008-250 zo dňa 31.03.2016, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 6C/7/2008-250 zo dňa 31.03.2016 v prvej vete výroku, v ktorej
súd uložil odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľke sumu 1.945,85 Eur spolu s úrokmi z omeškania
vo výške 8,5% ročne zo sumy 1.945,85 Eur od 06.02.2008                 do zaplatenia, a to všetko do troch
dní od právoplatnosti rozsudku,  a vo štvrtej vete výroku o trovách konania  potvrdzuje.

Odvolanie odporkyne proti druhej vete výroku, v ktorej súd konanie o návrhu v časti o zaplatenie sumy
1.922,48 Eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 8,5% ročne zo sumy 1.922,48 Eur od 08.01.2008
do zaplatenia zastavil a proti tretej vete výroku, v ktorej súd zamietol návrh v časti o zaplatenie sumy
14,36 Eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 8,5% ročne zo sumy 1.960,21 Eur od 08.01.2008 do
05.02.2008 a zo sumy 14,36 Eur                   od 06.02.2008 do zaplatenia,  o d m i e t a.

O trovách odvolacieho konania   r o z h o d n e   súd prvého stupňa.

Odvolací súd   n a r i a ď u j e  prvostupňovému súdu opravu napadnutého rozsudku v jeho záhlaví a
to tak, že správne označenie zástupcu navrhovateľky znie:
Advokátska kancelária Hagara-Hagarová, s.r.o.,  so sídlom Daniela Dlabača 35,              010 01 Žilina,
IČO: 36 806 498.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľke sumu 1.945,85
Eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 1.945,85 Eur od 06.02.2008 do
zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku (veta prvá výroku). Konanie v časti
o zaplatenie sumy 1.922,48 Eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 1.922,48
Eur od 08.01.2008 do zaplatenia zastavil (veta druhá výroku). Návrh v časti o zaplatenie sumy 14,36 Eur
spolu s úrokmi z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 1.960,21 Eur od 08.01.2008 do 05.02.2008
a zo sumy 14,36 Eur od 06.02.2008 do zaplatenia zamietol (veta tretia výroku). Súčasne rozhodol, že o
trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti tohto rozsudku (veta štvrtá výroku).



2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľka sa návrhom na začatie konania doručeným
Okresnému súdu Žilina dňa 08.01.2008 voči odporkyni domáhala, aby súd odporkyňu zaviazal zaplatiť
jej sumu 117.000,- Sk (3.883,69 Eur) spolu s úrokmi                       z omeškania vo výške 8,5 % ročne
zo sumy 117.000,- Sk od podania návrhu do zaplatenia                a súčasne nahradiť jej trovy konania.
Svoj návrh odôvodnila tým, že spolu s odporkyňou sú podielovými spoluvlastníčkami nehnuteľnosti
nachádzajúcej sa v k. ú. Z., a to rodinného domu súpisné č. XXX postaveného na pozemku parcela KN
č. 636. Výlučnou vlastníčkou pozemku, na ktorom je tento rodinný dom postavený, je navrhovateľka.
Uvedené právne skutočnosti sú na Správe katastra Žilina zapísané na LV č. XXX a na LV č. XXX.
Predmetné nehnuteľnosti užíva výlučne odporkyňa, ktorá navrhovateľke ako spoluvlastníčke rodinného
domu a výlučnej vlastníčke pozemku neumožňuje vstup na tieto nehnuteľnosti. Navrhovateľka teda
nemá možnosť predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním,
ako to predpokladá ustanovenie § 123 Občianskeho zákonníka. Navrhovateľka s odporkyňou nikdy
neuzavrela nájomnú ani inú zmluvu ohľadom predmetných nehnuteľností, ani jej ich neprenechala do
bezodplatného užívania. Napriek tomu a nesúhlasu s jej konaním odporkyňa tieto nehnuteľnosti užíva.
S odkazom na znenie ust. § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka navrhovateľka ďalej uviedla, že na
základe uvedeného je zrejmé, že odporkyňa získala na jej úkor majetkový prospech. Uplatnená výška
bezdôvodného obohatenia vychádza z obvyklého nájomného v danej lokalite, t. j. zo sumy 13.000,-
Sk mesačne, zodpovedajúceho jej spoluvlastníckemu podielu od času, odkedy sa navrhovateľka stala
podielovou spoluvlastníčkou a výlučnou vlastníčkou vyššie identifikovaných nehnuteľností, teda za
mesiace január až september 2007. Na písomnú výzvu zo dňa 28.09.2007, ktorou navrhovateľka
navrhla odporkyni mimosúdne usporiadanie veci, odporkyňa nijakým spôsobom nereagovala. Tým, že
odporkyňa ako spoluvlastník nehnuteľnosti ich spoločnú nehnuteľnosť výlučne sama užíva, vzniká jej
na úkor navrhovateľky bezdôvodné obohatenie, ktorého vydania sa navrhovateľka svojím návrhom
domáha. Bezdôvodné obohatenie odporkyne vzniká tým, že rodinný dom súpisné č. XXX užíva tak,
akoby bola jeho výlučnou vlastníčkou a neužíva ho len v časti zodpovedajúcej jej spoluvlastníckemu
podielu. Odporkyňa užíva aj pozemok, na ktorom je dom postavený, hoci tento je výlučným vlastníctvom
navrhovateľky. Odporkyňa takto získava neoprávnene majetkový prospech na úkor navrhovateľky. V
dôsledku nezáujmu odporkyne o mimosúdne usporiadanie veci, navrhovateľka bola nútená uplatňovať
svoj nárok na súde. V podaní zo dňa 07.04.2014 navrhovateľka uviedla, že ňou uplatnená pohľadávka v
celkovej výške 3.883,68 Eur (sume 117.000,00 Eur však po prepočte konverzným kurzom 1 Euro:30,126
Sk zodpovedá suma 3.883,69 Eur) jej nároku za užívanie jej spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 1 k
predmetnému rodinnému domu súp. č. XXX odporkyňou v sume 2.814,50 Eur a nároku                za
užívanie predmetného pozemku parc. KN-C č. 636 odporkyňou v rozsahu zastavanej časti (výmeru tejto
časti navrhovateľka vymedzila v podaní zo dňa 04.04.2014 vo výške 121,2 m2) v jednej polovici a v
celom rozsahu nezastavanej časti spolu v sume 1.068,18 Eur.                       Na pojednávaní konanom dňa
05.09.2014 navrhovateľka podaním urobeným ústne                            do zápisnice o pojednávaní vzhľadom
k tomu, že súčet súm 2.814,50 Eur a 1.068,18 Eur uvedených v jej podaní zo dňa 07.04.2014 nie je sume
3.883,68 Eur, ale len suma 3.882,68 Eur, zobrala návrh v časti o zaplatenie sumy 1,00 Euro s príslušnými
úrokmi z omeškania              vo výške 8,5 % ročne zo sumy 1,00 Euro od 08.01.2008 do zaplatenia späť.
Odporkyňa                 na pojednávaní vyjadrila súhlas so späťvzatím návrhu v tejto časti. Okresný súd
preto uznesením č. k. 6C/7/2008-141 zo dňa 15.10.2014 konanie o návrhu navrhovateľky v uvedenej
časti podľa ust. § 96 ods. 1 O.s.p. zastavil. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 06.11.2014.
Po podaní znaleckého posudku súdom ustanoveným znalcom Ing. Igorom Brezianskym, navrhovateľka
dňa 11.03.2016 ústne do zápisnice o pojednávaní zobrala návrh na začatie konania v časti o zaplatenie
sumy 1.922,48 Eur spolu s úrokmi                   z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 1.922,48 Eur od
08.01.2008 do zaplatenia späť. Súčasne špecifikovala, že sa v konaní domáha zaplatenia celkovo sumy
1.960,21 Eur spolu              s úrokmi z omeškania vo výške 8,5 % zo sumy 1.960,21 Eur od 08.01.2008
do zaplatenia, pričom čo do sumy 1.529,93 Eur (1 zo sumy určenej súdom ustanoveným znalcom Ing.
Igorom Brezianskym v znaleckom posudku č. 104/2015 ako všeobecnej hodnoty nájmu rodinného domu
súp. č. XXX za obdobie od 01.01.2007 do 30.09.2007) ide o nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia,
ktoré získala odporkyňa užívaním predmetného rodinného domu súp. č. XXX za obdobie od 01.01.2007
do 30.09.2007 aj v rozsahu spoluvlastníckeho podielu navrhovateľky; ďalej čo do sumy 92,01 Eur ide
o nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré získala odporkyňa užívaním pozemku parc. KN-
C č. 636 v jeho zastavanej časti o výmere 121,2 m2 (suma 92,01 Eur zodpovedá pritom jednej polovici
podielu výmery zastavanej časti pozemku parc. KN-C č. 636 rodinným domom, t. j. výmery 121,2 m2 a
celkovej výmery pozemku parc. KN-C č. 636, t. j. výmery 344 m2  na celkovej sume všeobecnej hodnoty
nájmu pozemku parc. KN-C č. 636 za obdobie od 01.01.2007                         do 30.09.2007 vo
výške 522,28 Eur; 0,5 x 121,2 m2 / 344 m2  x 522,28 Eur = po zaokrúhlení na celý eurocent 92,01



Eur) a napokon čo do sumy 338,27 Eur ide o nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré získala
odporkyňa užívaním pozemku parc. KN-C č. 636                   v jeho nezastavanej časti o výmere 222,8 m2
(suma 338,27 Eur zodpovedá pritom podielu výmery nezastavanej časti pozemku parc. KN-C č. 636,
t. j. výmery 222,8 m2 a celkovej výmery pozemku parc. KN-C č. 636, t. j. výmery 344 m2 na celkovej
sume všeobecnej hodnoty nájmu pozemku parc. KN-C č. 636 za obdobie od 01.01.2007 do 30.09.2007
vo výške 522,28 Eur; 222,8 m2 / 344 m2 x 522,28 Eur = po zaokrúhlení na celý eurocent 338,27 Eur).
Odporkyňa na pojednávaní konanom dňa 11.03.2016 vyjadrila svoj súhlas               aj s týmto späťvzatím
časti návrhu navrhovateľky.
3. Na základe späťvzatia návrhu  na začatie konania navrhovateľkou v časti o zaplatenie sumy 1.922,48
Eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 1.922,48 Eur od 08.01.2008 do zaplatenia
za súčasného súhlasu odporkyne s týmto dispozitívnym úkonom v predmetnej časti, podľa § 96 ods. 1
a 2 O.s.p. konanie v tejto časti vo výroku tohto rozsudku zastavil.
4. Ďalej súd prvej inštancie citoval ustanovenia § 123, § 130 ods. 1 a 2, § 136 ods. 1 a 2, § 137 ods. 1
Občianskeho zákonníka, ako aj ust. § 139 ods. 2, § 451 ods. 1 a 2, § 456, § 458 ods. 1, § 517 ods. 1
veta prvá a ods. 2, § 563 Občianskeho zákonníka všetky v znení účinnom od 01.01.1992, § 133 ods. 2
Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.01.1993, ako aj           ustanovenia § 3 nariadenia vlády
SR č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2008, § 10a nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. v znení
účinnom od 01.01.2009, § 10c nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom od 01.02.2013, a
tiež § 2 písm. g) vyhlášky MS SR                           č. 492/2004 Z. z. konštatoval, že navrhovateľka sa návrhom
napokon domáhala voči odporkyni nároku na zaplatenie sumy 1.960,21 Eur spolu s úrokmi z omeškania
vo výške          8,5 % zo sumy 1.960,21 Eur od 08.01.2008 do zaplatenia, a to na tom skutkovom základe,
že v období od 01.01.2007 do 30.09.2007 bola výlučnou vlastníčkou pozemku parc. KN-C             č.
636 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 344 m2, nachádzajúcej sa v k. ú. Z.                  a spoločne
s odporkyňou každá v podiele o veľkosti 1 spoluvlastníčkou rodinného domu súp. č. XXX stojaceho
na pozemku parc. KN-C č. 636, nachádzajúceho sa v k. ú. Z., pričom výlučne len odporkyňa (resp.
členovia jej domácnosti) v tomto období uvedené nehnuteľnosti užívala a zamedzovala navrhovateľke
užívanie týchto nehnuteľností. Pokiaľ sa týka špecifikácie celkovej pohľadávky v sume 1.960,21 Eur,
navrhovateľka túto špecifikovala tak, ako je uvedené vyššie. Svoju aktívnu vecnú legitimáciu v spore (t. j.,
že je nositeľom hmotného práva uplatneného návrhom na začatie konania) navrhovateľka vyvodzovala z
toho, že v období od 01.01.2007 do 30.09.2007 bola výlučnou vlastníčkou pozemku parc. KN-C              č.
636 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 344 m2, nachádzajúcej sa v k. ú. Z.                a v
podiele o veľkosti 1 spoluvlastníčkou rodinného domu súp. č. XXX stojaceho na pozemku parc. KN-C č.
636, nachádzajúceho sa v k. ú. Z.. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že navrhovateľka nadobudla
svoje vlastníctvo k uvedeným nehnuteľnostiam                  na základe kúpnej zmluvy uzavretej dňa
12.12.2006 medzi predávajúcim S.I., nar. XX.XX.XXXX. a navrhovateľkou ako kupujúcou, pričom však z
hľadiska času nadobudnutia tohto vlastníctva toto nadobudla navrhovateľka v zmysle cit. ust. 133 ods. 2
Občianskeho zákonníka až vkladom jej vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, a to rozhodnutím
Správy katastra Kysucké Nové Mesto č. V 1288/06 zo dňa 03.01.2007, t. j. až dňa 03.01.2007. Pokiaľ
tak ide o obdobie od 01.01.2007 do 02.01.2007, je zrejmé, že navrhovateľka nemá vo veci aktívnu vecnú
legitimáciu a teda jej návrh, pokiaľ sa týka obdobia od 01.01.2007 do 02.01.2007, je možné považovať
bez ďalšieho za nedôvodný. Preto súd návrh navrhovateľky v rozsahu uplatneného nároku za obdobie
od 01.01.2007                         do 02.01.2007 vo výške 14,36 Eur (2 dňom z obdobia od 01.01.2007 do
30.09.2007, t. j .                 z obdobia 273 dní zodpovedá navrhovateľkou uplatnený nárok v rozsahu
sumy 14,36 Eur; výpočet: celkovo uplatnená suma nároku 1.960,21 Eur / 273 dní x 2 dni = 14,36 eur)
spolu             s uplatneným príslušenstvom, a to úrokmi z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy
14,36 Eur od 08.01.2008 do zaplatenia zamietol.
5. Následne sa súd prvej inštancie zaoberal navrhovateľkou uplatneným prvým čiastkovým nárokom na
zaplatenie sumy 1.518,72 Eur (suma zodpovedajúca 271 dňom obdobia od 03.01.2007 do 30.09.2007
z celkovo uplatnenej sumy 1.529,93 Eur zodpovedajúcej 273 dňom obdobia od 01.01.2007 do
30.09.2007; výpočet: 1.529,93 Eur / 273 dní x 271 dní = 1.518,72 Eur), ktorý si navrhovateľka
uplatňovala titulom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré získala odporkyňa užívaním
predmetného rodinného domu súp. č. XXX za obdobie od 03.01.2007 do 30.09.2007 aj v rozsahu
spoluvlastníckeho podielu navrhovateľky a rovnako tým, že navrhovateľke neumožnila užívať predmetný
rodinný dom       v rozsahu jej spoluvlastníckeho podielu. Výšku tohto uplatneného nároku (v
sume 1.518,72 Eur), navrhovateľka odôvodnila výškou obvyklého nájomného v danom mieste a
čase                     za nájom porovnateľnej nehnuteľnosti s poukazom na znalecký
posudok č. 104/2015 podaný súdom ustanoveným znalcom Ing. Igorom Brezianskym, a to v rozsahu
jednej polovice znalcom stanovenej všeobecnej hodnoty nájmu rodinného domu súp. č. XXX za



obdobie                 od 01.01.2007 do 30.09.2007 vo výške 3.059,86 Eur. Nárok spoluvlastníka
na náhradu                  za neužívanie spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu
vyplýva z ust. § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Jeho nevyhnutným predpokladom je užívanie
tejto veci druhým spoluvlastníkom (ostatnými spoluvlastníkmi) nad rozsah jeho (ich) spoluvlastníckeho
podielu. Neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkom musí byť dôsledkom jej
užívania druhým spoluvlastníkom nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Len v takomto prípade
sa spoluvlastník užívajúci spoločnú vec nad rozsah spoluvlastníckeho podielu podieľa na prisvojovaní si
úžitkovej hodnoty veci vo väčšej miere, než zodpovedá jeho podielu. Nie je pritom rozhodujúce, či tento
stav vyplýva z dohody spoluvlastníkov (okrem ak by jej súčasťou bola aj dohoda o bezplatnom užívaní
celej veci alebo jej časti), alebo z rozhodnutia väčšinového spoluvlastníka, alebo či ide o faktický stav.
Je zrejmé, že ak by spoločná vec vôbec nebola spoluvlastníkmi užívaná, žiaden nárok                     na
náhradu za jej neužívanie by medzi nimi nevznikol. Rovnako takýto nárok nevzniká ani               v
prípade, ak spoluvlastník užíva len časť veci v rozsahu neprevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel,
pretože v takomto prípade nič nebráni druhému spoluvlastníkovi, aby sa tiež podieľal na svojom
užívacom oprávnení v rozsahu svojho podielu a to užívaním zostávajúcej časti veci. Dôvod pre ktorý
tento spoluvlastník prípadne spoločnú vec neužíva, nie je právne významný. Pri posudzovaní rozsahu
užívania spoločnej veci však nemusí byť rozhodujúca len veľkosť užívanej časti veci (výmera časti
pozemku), ale rozhodujúca môže byť úžitková (hospodárska) hodnota užívanej časti veci, ak je táto
hodnota, vzhľadom                    na konkrétne okolnosti, u jednotlivých častí veci, rozdielna. (z
rozsudku Najvyššieho súdu SR spis. zn. 6Cdo 184/2010 zo dňa 27.10.2010). Plnenie bez právneho
dôvodu je jednou                      zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia, ktorej dôsledkom
je povinnosť vydať všetko, čoho bolo plnením pri absencii právneho titulu nadobudnuté. Problémy s
vydaním predmetu bezdôvodného obohatenia spravidla nenastávajú v prípadoch, keď plnenie bolo
poskytnuté vo veciach či peniazoch, pretože spôsob a rozsah plnenia, ktoré má byť vydané, je zrejmý. Iná
je situácia tam, kde plnenie má charakter nehmotný, takže ich nemožno vydať. Ustanovenie § 458 ods.
1 veta druhá Občianskeho zákonníka výslovne upravuje, že vtedy sa poskytuje peňažná náhrada, ktorá
musí zodpovedať peňažnému oceneniu získaného obohatenia. V prípade, že spoluvlastník neužíva
(nemôže užívať) spoločnú vec v rozsahu zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckemu podielu bez toho,
že by medzi ním a druhým spoluvlastníkom (ostatnými spoluvlastníkmi) bola uzatvorená nájomná či
iná zmluva, spočíva obohatenie druhého spoluvlastníka (ostatných spoluvlastníkov) v užívaní väčšieho
rozsahu predmetu spoluvlastníctva (ako ktorý zodpovedá jeho spoluvlastnícky podielu) bez platenia
úhrady za užívanie tohto podielu. Vzhľadom na to, že spoluvlastník, ktorý takto vec užíva  nad rozsah
svojho spoluvlastníckeho podielu, nie je schopný takto spotrebované plnenie                   v podobe
výkonu práva nájmu vrátiť, musí poskytnúť peňažnú náhradu ako ekonomickú protihodnotu toho, čo
nemôže byť vydané. (z rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33 Odo 778/2005 zo dňa 24.01.2007,
uvedené rozhodnutie je aplikovateľné aj v prejednávanej veci vzhľadom na rovnakú relevantnú právnu
úpravu v SR a ČR v rozhodnom období). Vzhľadom k tomu, že spoluvlastník, ktorý vec užíva nad rozsah
svojho spoluvlastníckeho podielu, nie je schopný takto spotrebované plnenie v podobe výkonu práva
vrátiť, musí poskytnúť peňažnú náhradu ako ekonomickú protihodnotu toho, čo nemôže byť vydané.
Peňažnú náhradu (ekonomickú protihodnotu užívania) nemusí vydávať len vtedy, ak preukáže existenciu
zmluvy o bezodplatnom užívaní spoločnej nehnuteľnosti. Pokiaľ jeden zo spoluvlastníkov umožní nad
rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu užívanie spoločnej veci tretej osobe, nie je legitimovaný
druhý opomenutý spoluvlastník požadovať po tretej osobe vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré
jej užívaním predmetu spoluvlastníctva vzniklo. Tento opomenutý spoluvlastník môže žiadať vydanie
bezdôvodného obohatenia len od druhého spoluvlastníka, a to v rozsahu, v ktorom svoj spoluvlastnícky
podiel nadužíval. Uvedený právny záver sa uplatní aj vtedy pokiaľ jeden zo spoluvlastníkov síce tretej
osobe spoločnú vec nedal do nájmu, avšak súhlasil s tým, aby ju táto fakticky užívala, a to nad rámec
jeho spoluvlastníckeho podielu. (k tomu pozri s poukazom na rovnakú relevantnú právnu úpravu              v
SR a ČR napr. rozsudky Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25 Cdo 2626/99 zo dňa 22.02.2001, sp. zn. 33
Odo 542/2002 zo dňa 24.10.2002, sp. zn. 22 Cdo 2624/2003 zo dňa 28.04.2004,           sp. zn. 33
Odo 778/2005 zo dňa 24.01.2007 a sp. zn. 33Odo 103/2006 zo dňa 27.03.2008).            Z hľadiska
právnej kvalifikácie navrhovateľkou uplatneného nároku na zaplatenie sumy 1.518,72 Eur je tak možné
s odkazom na vyššie citovanú judikatúru (s ktorej obsahom sa                  z hľadiska právneho posúdenia
veci súd plne stotožnil) uzavrieť, že navrhovateľka si uplatňovala právo na vydanie bezdôvodného
obohatenia podľa ust. § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré získala odporkyňa v období od
03.01.2007 do 30.09.2007 užívaním celej spoločnej veci - predmetného rodinného domu nad rozsah
jej spoluvlastníckeho podielu, t. j. aj v rozsahu spoluvlastníckeho podielu navrhovateľky bez právneho
dôvodu, keďže z dôvodu absencie akejkoľvek dohody podľa cit. ust. § 139 ods. 2 veta prvá Občianskeho



zákonníka medzi účastníčkami nebola odporkyňa v zmysle cit. ust. § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka
oprávnená užívať spoločnú vec aj v rozsahu spoluvlastníckeho podielu navrhovateľky.                S
poukazom na uvedenú právnu kvalifikáciu navrhovateľkou uplatneného nároku tak prvoinštančný súd
považoval za nedôvodnú obranu odporkyne uvedenú v jej vyjadrení                    k návrhu na začatie
konania zo dňa 22.02.2008 spočívajúcu v tom, že na jej strane nemohlo dôjsť k vzniku bezdôvodného
obohatenia, pokiaľ užívala spoločnú vec v celom rozsahu, teda aj v rozsahu spoluvlastníckeho podielu
navrhovateľky, keďže spoluvlastnícky podiel sa                   v zmysle Občianskeho zákonníka nechápe
ako určitá reálne určená časť spoločnej veci a vyjadrenie podielu neznamená, že by bol spoluvlastník
výlučne vlastníkom určitej hmotnej časti spoločnej veci, z čoho vyplýva, že nemôže užívať nehnuteľnosť
v časti zodpovedajúcej podielu navrhovateľky, čo nie je možné ani reálne uskutočniť a vo svojich právach
je tak obmedzená tým, že rovnaké obmedzené práva môže využívať i navrhovateľka, ak sa rozhodne
nehnuteľnosť s ňou spoločne užívať, pričom nakoľko tak navrhovateľka neurobila, nevzniká jej žiaden
nárok na vydanie majetkového prospechu. V tomto kontexte okresný súd upriamil pozornosť na tú
časť rozhodnutia Najvyššieho súdu SR - rozsudku sp. zn.                   6Cdo 184/2010 zo dňa
27.10.2010, v zmysle ktorej dôvod pre ktorý dotknutý spoluvlastník prípadne spoločnú vec neužíva,
nie je právne významný. Z hľadiska posúdenia dôvodnosti navrhovateľkou uplatneného nároku sa
súd zaoberal posúdením skutkovej otázky, či zo strany odporkyne došlo v období od 03.01.2007 do
30.09.2007 k užívaniu spoločnej nehnuteľnosti - predmetného rodinného domu v rozsahu tvrdenom
navrhovateľkou, t. j. v celom rozsahu, teda aj v rozsahu spoluvlastníckeho podielu navrhovateľky, pričom
na základe vykonaného dokazovanie dospel ku kladnému záveru. V konaní bolo medzi účastníčkami
nesporné, že navrhovateľka v danom období vôbec spoločnú nehnuteľnosť neužívala. Rovnako bolo
medzi účastníčkami nesporné, že v tomto období obývala spoločnú nehnuteľnosť odporkyňa aj s jej
manželom R. S., ktorému tak odporkyňa umožnila obývať spoločnú nehnuteľnosť (logicky mu spoločnú
nehnuteľnosť neumožnila užívať navrhovateľka). Aj keď sa odporkyňa v konaní bránila tým, že po
celé obdobie od 03.01.2007 do 30.09.2007 spoločnú nehnuteľnosť neužívala, a to vzhľadom k tomu,
že v tomto období určitý čas bola hospitalizovaná, a to v dňoch od 15.01.2007 do 30.01.2007, od
03.02.2007 do 19.02.2007,             od 06.06.2007 do 19.06.2007 a od 27.06.2007 do 12.07.2007 (ako to
uviedla prostredníctvom svojho právneho zástupcu na pojednávaní dňa 04.04.2014) a súčasne, že sa
v danom období tiež v podstatnom časovom rozsahu zdržiavala v dome svojich rodičov v Mikšovej, kde
pomáhala opatrovať svoju chorú matku, okresný súd vyhodnotil túto obranu odporkyne ako nedôvodnú,
a to vzhľadom k tomu, že užívanie nehnuteľnosti - rodinného domu fyzickou osobou nemožno chápať
reštriktívne, t. j. len v zúženom význame, a to ako fyzické nachádzanie sa takejto osoby v takejto
nehnuteľnosti, ale aj tak, že v tejto nehnuteľnosti              má osoba svoju domácnosť, ktorá
nemusí byť neprerušene užívaná a že sa v tejto nehnuteľnosti nachádzajú umiestnené aj hnuteľné veci.
V opačnom prípade, t. j. v prípade reštriktívneho výkladu, by bolo možné považovať za neužívanie
uvedenej nehnuteľnosti                   aj stav, kedy by odporkyňa neužívala uvedenú nehnuteľnosť aj v rozsahu
času, kedy opustila fyzicky uvedenú nehnuteľnosť v prípade krátkotrvajúcich jednodňových pobytov
mimo uvedenej nehnuteľnosti. Takýto výklad však súd považuje za absurdný. Odhliadnuc                        od
uvedeného, je možné konštatovať, že nepochybne odporkyňa umožnila spoločnú nehnuteľnosť užívať
v danom období aj svojmu manželovi R. S., ako aj svojmu synovi A. S., čo nepochybne vyplynulo z
výpovedí práve odporkyňou navrhnutých svedkov R. S. (tento výslovne uviedol, že v roku 2007 sa
v predmetnom dome zdržiaval aj syn odporkyne A. S.), S. S. st. (tento výslovne uviedol, že v roku 2007
užíval predmetný dom aj jeho syn A. S.                               s manželkou) na pojednávaní dňa
04.04.2014, ako aj z výpovede samotnej odporkyne (ako účastníčky konania podľa ust. § 131 ods. 1
O.s.p.) na pojednávaní konanom dňa 05.09.2014.
Rovnako súd vyhodnotil ako nevierohodné tvrdenie odporkyne, že spoločnú nehnuteľnosť - predmetný
dom neužívala nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu, keďže v rámci svojej výpovede na
pojednávaní dňa 05.09.2014 uviedla, že v predmetnom rodinnom dome užívala spolu s manželom
na jeho prízemí len kuchyňu, ktorá bola dostatočne veľká na to, aby si z nej urobili súčasne aj malú
obývaciu miestnosť, ďalej WC a kotolňu a na jeho poschodí len jednu obytnú miestnosť (spálňu) a
kúpeľňu. Súd tiež vyhodnotil ako nevierohodná i výpoveď svedka R. S. na pojednávaní dňa 04.04.2014,
ktorý tvrdil, že spolu s odporkyňou užívali len kuchyňu na prízemí domu a spálňu na poschodí domu.
Závery o nevierohodnosti výpovedí odporkyne a svedka R. S. súd vyvodil z toho, že z fotodokumentácie,
ktorá bola súčasťou znaleckého posudku č. 83/2007 vyhotoveného na objednávku samotnej odporkyne
znalcom Ing. Pavlom Raškom v mesiaci október 2007 (t. j. bezprostredne                         po ukončení
obdobia, za ktoré si navrhovateľka uplatňovala svoje nároky v konaní), vyplýva, že v miestnosti - kúpeľni
a práčovni na prízemí domu bola umiestnená automatická práčka, šnúra na prádlo so štipcami a súčasne
sa v tejto miestnosti nachádzali aj iné veci (logicky veci obyvateľov domu, ktorými bola odporkyňa a



jej manžel). Uvedené rovnako nenasvedčuje pravdivosti výpovede odporkyne ako účastníka konania v
časti, v ktorej tvrdila, že                            v rozhodnom čase si prala svoje veci u rodičov v Mikšovej. Zároveň
sa súdu javilo nevierohodné, aby dospelý syn odporkyne A. S., v čase svojej viacdňovej prítomnosti v
predmetnom dome, spal v spálni obývanej odporkyňou a jej druhým manželom R. S. (ktorý nebol jeho
otcom) a nevyužil na uvedený účel inú obytnú miestnosť v dome, ako to uviedla vo svojej výpovedi
účastníčky konania odporkyňa na pojednávaní dňa 05.09.2014. Rovnako nevierohodným sa súdu javilo,
že by odporkyňa neužívala WC                      na poschodí domu, ak sa na tomto zdržiavala, keďže
ako sama tvrdila v konaní má problémy  s nohami. Je teda nelogické, aby v prípade nočnej fyziologickej
potreby nepoužila WC                   na poschodí, ale zišla po schodoch na WC na prízemí. V ďalšom
pokiaľ ide o vierohodnosť tvrdenia odporkyne, že neužívala predmetný dom vo väčšom rozsahu, ako to
uviedla                        vo výpovedi na pojednávaní dňa 05.09.2014, okresný súd poukázal na pôvodné
vyjadrenie odporkyne zo dňa 22.02.2008 k návrhu na začatie konania, v ktorom vôbec nenamietala,
že by spoločnú nehnuteľnosť neužívala celú, pričom výslovne uviedla, že \"spoluvlastnícky podiel sa
v zmysle Občianskeho zákonníka nechápe ako určitá reálne určená časť spoločnej veci. Vyjadrenie
podielu neznamená, že by bol spoluvlastník výlučne vlastníkom určitej hmotnej časti spoločnej veci.
Z uvedeného vyplýva, že nemôžem užívať nehnuteľnosť v časti zodpovedajúcej môjmu podielu. Toto
nie je možné reálne uskutočniť. Vo svojich právach som obmedzená tým, že rovnaké obmedzujúce
práva môže využívať i navrhovateľka, ak sa rozhodne nehnuteľnosť s ňou spoločne užívať.\". Až v
ďalšom priebehu konania odporkyňa začala produkovať obranu spočívajúcu práve v tom, že spoločnú
nehnuteľnosť užívala len                    v obmedzenom rozsahu, ako tento špecifikovala vo svojej výpovedi ako
účastníčky konania. Uvedené nasvedčuje účelovosti týchto tvrdení odporkyne, na ktorých založila svoju
obranu               v spore až v priebehu konania s dlhším časovým odstupom od svojho prvotného vyjadrenia
k návrhu na začatie konania. Napokon súd poukázal aj na obsah listu právneho zástupcu odporkyne
Advokátskej kancelárie JUDr. Pavol Kuric, JUDr. Andrea Sunik, s.r.o. zo dňa 11.04.2008, v ktorom bolo
výslovne uvedené, že: \" Vzhľadom k tomu, že C. S. užíva nehnuteľnosť - rodinný dom už dlhodobo ...\".
Na základe uvedeného hodnotenia dôkazov spôsobom podľa ust. § 132 O.s.p. súd prvej inštancie
dospel ku skutkovému záveru, že odporkyňa v žalovanom období od 03.01.2007 do 30.09.2007 užívala
spoločnú nehnuteľnosť účastníčok - predmetný rodinný dom aj v rozsahu spoluvlastníckeho podielu
navrhovateľky, pričom toto užívanie umožnila aj svojmu manželovi R. S. a synovi A.I.. Z konštatovaného
skutkového stavu okresný súd dospel                            k právnemu záveru, že navrhovateľkou uplatnený
nárok je čo do základu dôvodný, t. j.                   že odporkyňa je povinná podľa cit. ust. § 451 ods.
1 Občianskeho zákonníka vydať navrhovateľke bezdôvodné obohatenie ako osobe oprávnenej podľa
cit. ust. § 456 Občianskeho zákonníka získané ňou v období od 03.01.2007 do 30.09.2007 užívaním
spoločnej nehnuteľnosti účastníčok aj v rozsahu podielu navrhovateľky. Na uvedenom právnom závere,
opätovne s odkazom na právny názor vyjadrený Najvyšším súdom SR                    v rozsudku sp. zn. 6Cdo
184/2010 zo dňa 27.10.2010 (podľa ktorého dôvod pre ktorý oprávnený spoluvlastník prípadne spoločnú
vec neužíval, nie je právne významný), nemôže nič zmeniť ani obrana odporkyne, že po celé obdobie do
30.09.2007 ani nevedela, že navrhovateľka je podielovým spoluvlastníkom predmetného domu v podiele
o veľkosti 1             a súčasne, že navrhovateľka sa užívania predmetného rodinného domu v žalovanom
období nedomáhala, čím mohla realizovať svoje spoluvlastnícke právo v rozsahu zodpovedajúcom jej
spoluvlastníckemu podielu. Z tohto dôvodu sa okresný súd pre nadbytočnosť ani nezaoberal bližšie
hodnotením vykonaných dôkazov (výsluchom svedkov - detí navrhovateľky F. A. a G. A.), ktorými sa
snažila navrhovateľka preukázať opak uvedeného negatívneho skutkového tvrdenia navrhovateľky. V
kontexte tohto súd zároveň poukázal na predložený návrh dohody o zrušení a vyporiadaní podielového
spoluvlastníctva účastníčok zaslaný právnej zástupkyni navrhovateľky JUDr Eve Hagarovej právnym
zástupcom odporkyne Advokátskou kanceláriou JUDr. Pavol Kuric, JUDr. Andrea Sunik, s.r.o. spolu s
listom zo dňa 11.04.2008, v ktorom bolo (ako sa to udáva v liste právnej zástupkyne navrhovateľky zo
dňa 22.04.2008) uvedené v ust. čl. 2 bod 2: \"Vzhľadom k tomu, že medzi zmluvnými stranami nie je vôľa
deliť sa o užívanie predmetnej nehnuteľnosti,..\".            Z uvedenej formulácie tak vyplýva skôr opak
tvrdenia odporkyne produkovaného v konaní spočívajúceho zásadne v tom, že ak by navrhovateľka
požiadala o užívanie spoločnej nehnuteľnosti, bolo by jej to odporkyňou umožnené. Uvedenému záveru
nasvedčuje aj to, že v minulosti sa vyskytli medzi účastníčkami konania konfliktné situácie, čo vyplýva
už len                zo samotnej skutočnosti, že navrhovateľka na odporkyňu dňa 19.04.1999 podala trestné
oznámenie na OO PZ Žilina - západ.
6. Pokiaľ ide o výšku prvého žalovaného čiastkového nároku navrhovateľky, prvoinštančný súd
vychádzal pri jej určení z cit. ust. § 458 ods. 1 vety druhej Občianskeho zákonníka, pričom peňažnej
náhrade, ktorú je povinná poskytnúť odporkyňa navrhovateľke zodpovedá suma obvyklého nájomného
v danom mieste a čase za užívanie porovnateľnej nehnuteľnosti v podiele o veľkosti 1. Pri určení výšky



peňažnej náhrady súd vychádzal                     z definície pojmu „všeobecná hodnota majetku“ v ust. § 2
písm. g) vyhlášky MS SR                        č. 492/2004 Z. z., a teda vychádzal zo všeobecnej hodnoty nájmu
predmetného rodinného domu stanovenej súdom ustanoveným znalcom Ing. Igorom Brezianskym č.
104/2015, voči ktorému nevzniesla ani jedna z účastníčok pripomienky. Podľa tohto znaleckého posudku
tak obdobiu od 03.01.2007 do 30.09.2007 zodpovedá všeobecnej hodnote nájmu predmetného domu
suma 3.037,44 Eur (3.059,86 Eur / 273 dní obdobia od 01.01.2007 do 30.09.2007 x 271 dní obdobia od
03.01.2007 do 30.09.2007 = 3.037,44 Eur). Prihliadajúc na to, že odporkyňa sa na úkor navrhovateľky
bezdôvodne obohatila užívaním spoločnej nehnuteľnosti nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu o
veľkosti 1, jej obohatenie zodpovedá rozsahu spoluvlastníckeho podielu navrhovateľky o veľkosti 1, teda
výške peňažnej náhrady podľa ust. § 458 ods. 1 vety druhej Občianskeho zákonníka zodpovedá 1 zo
sumy všeobecnej hodnoty nájmu za užívanie spoločnej nehnuteľnosti - predmetného rodinného domu,
t. j. jedna polovica zo sumy 3.037,44 Eur : 2 =  1.518,72 Eur. Pokiaľ ide o takto určenú výšku nároku
navrhovateľky, súd považoval s poukazom na vyššie uvedený obsah častí 2.3 (na str. 12) a 2.4.1 (na str.
16) znaleckého posudku č. 104/2015 súdom ustanoveného znalca Ing. Igora Brezianskeho námietku
odporkyne, že pokiaľ sa týka vyčísleného nájmu rodinného domu, do tohto bola určite zahrnutá aj časť
nájmu z predmetného pozemku, a to v rozsahu, v ktorom je tento pozemok rodinným domom zastavaný,
a to vzhľadom k tomu, že nikdy pokiaľ sa týka nájmu domov tento nájom nie je vyčíslovaný bez toho,
aby do neho nebola zahrnutá aj časť zodpovedajúca nájmu za pozemok, v rozsahu ktorom je tento
pozemok zastavaný rodinným domom (uvedenú právnym zástupcom navrhovateľky na pojednávaní
dňa 11.03.2008                    za nedôvodnú), keďže z uvedených častí znaleckého posudku č.
104/2015 jednoznačne vyplýva, že znalec v danom prípade s poukazom na súdom mu uloženú znaleckú
úlohu stanovil všeobecnú hodnotu čisto nájmu predmetného rodinného domu, a to percentuálnym
znížením všeobecnej hodnoty nájmu rodinného domu s pozemkom o 14,58 %, ktorá percentuálna časť
zodpovedá všeobecnej hodnote čisto nájmu predmetného pozemku parc. KN-C č. 636.  S poukazom
na uvedené skutočnosti okresný súd návrhu v časti o zaplatenie sumy 1.518,72 Eur (zodpovedajúcej
prvému čiastkovému nároku za obdobie od 03.01.2007 do 30.09.2007) ako dôvodnému vyhovel a
zaviazal odporkyňu na zaplatenie tejto sumy navrhovateľke.
7. Pre úplnosť okresný súd uviedol, že nebolo možné zohľadniť námietku odporkyne voči uvedenému
nároku navrhovateľky spočívajúcu v tom, že navrhovateľka sa nepodieľala na starostlivosti o predmetný
rodinný dom ako predmet spoluvlastníctva účastníčok, teda                  na jeho prípadnej údržbe,
opravách a pod., čím si neplnila svoju povinnosť vyplývajúcu z jej spoluvlastníckeho práva (§ 137
ods. 1 Občianskeho zákonníka), a to vzhľadom k tomu, že odporkyňa si voči navrhovateľke v tomto
konaní neuplatnila žiadny nárok, ktorý by zodpovedal povinnosti navrhovateľky podľa ust. § 137 ods. 1
Občianskeho zákonníka, a ani nevzniesla žiadnu kompenzačnú námietku.
8. Následne sa prvoinštančný súd zaoberal navrhovateľkou uplatneným nárokom                   na
zaplatenie sumy 91,34 Eur (suma zodpovedajúca 271 dňom obdobia od 03.01.2007                   do
30.09.2007 z celkovo uplatnenej sumy 92,01 Eur zodpovedajúcej 273 dňom obdobia                   od
01.01.2007 do 30.09.2007; výpočet: 92,01 Eur / 273 dní x 271 dní = 91,34 Eur), ktorý si navrhovateľka
uplatňovala titulom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré získala odporkyňa užívaním
zastavanej časti pozemku parc. KN-C č. 636 predmetným rodinným domom súp. č. XXX vo výmere
121,2 m2 za obdobie od 03.01.2007 do 30.09.2007                         vo výlučnom vlastníctve navrhovateľky.
Výšku tohto uplatneného nároku (91,34 Eur), navrhovateľka odôvodnila tak, že vychádzala z výšky
obvyklého nájomného v danom mieste a čase za nájom porovnateľnej nehnuteľnosti s poukazom na
znalecký posudok č. 104/2015 podaný súdom ustanoveným znalcom Ing. Igorom Brezianskym, a to v
rozsahu jednej polovice znalcom stanovenej všeobecnej hodnoty nájmu predmetného pozemku v celej
jeho výmere 344 m2 za obdobie od 01.01.2007 do 30.09.2007 vo výške 522,28 Eur.
9. Okresný súd pritom zdôraznil, že Slovenské právo sa od účinnosti Občianskeho zákonníka zákona
č. 141/1950 Zb. odklonilo od bežnej právnej zásady \"superficies solo cedit\" t.j. zásady, že \"stavby sú
súčasťou pozemku\" a v období od roku 1951 vzniklo v dôsledku nerešpektovania práva vlastniť majetok
množstvo problematických právnych vzťahov prejavujúcich sa v tom, že vlastník stavby spojenej so
zemou pevným základom nie je zároveň vlastníkom pozemku, na ktorom je táto stavba postavená. V
danom prípade možno konštatovať, že stavba predmetného rodinného domu súp. č. XXX z hľadiska
subjektov vlastníctva k tejto nehnuteľnosti nesleduje vlastníctvo pozemku parc. KN-C č. 636, na ktorom
je táto stavba postavená. Účastníčky konania boli totiž v žalovanom období od 03.01.2007            do
30.09.2007 podielovými spoluvlastníčkami predmetného rodinného domu každá v podiele o veľkosti 1,
avšak predmetný pozemok zastavaný touto stavbou bol len vo výlučnom vlastníctve navrhovateľky. Je
teda možné vychádzať zo záveru, že realizácii jednej                          z imanentných súčastí vlastníckeho
práva, a to práva vec užívať (§ 123 Občianskeho zákonníka) v prípade pozemku zodpovedá realizovať



úžitkovú hodnotu tohto pozemku.                      V prípade pozemku, ktorý je zastavaný stavbou, je
realizácia tohto práva obmedzená (prípadne vylúčená) tým, že takýto pozemok nemožno užívať iným
spôsobom, ako tým,                že na tomto pozemku realizuje svoje právo vlastník stavby. Pokiaľ je
vlastníctvo pozemku                 a stavby spojené vo vlastníctve rovnakého subjektu (rovnakých subjektov),
nenastáva žiadny problém. Ak je však toto vlastníctvo pozemku a stavby oddelené, úžitkovú hodnotu
pozemku realizuje vlastník stavby, čím získava určitý majetkový prospech, ktorý mu však  z vlastníctva
stavby nevyplýva. Pokiaľ vlastník stavby má na toto oprávnenie, napr. na zmluvnom základe (na základe
zmluvy o nájme, príp. na základe práva vecného bremena), nevzniká mu takýto majetkový prospech bez
právneho dôvodu. Ak však vlastník stavby takýmto oprávnením nedisponuje, vzniká mu bez právneho
dôvodu bezdôvodné obohatenie na úkor vlastník pozemku. Z hľadiska rozsahu tohto bezdôvodného
obohatenia, ktorý treba vydať, tento opätovne vyplýva z ust § 458 ods. 1 vety druhej Občianskeho
zákonníka, teda vlastník stavby je povinný poskytnúť vlastníkovi pozemku peňažnú náhradu. Výške tejto
náhrade bude nepochybne zodpovedať výška obvyklého nájmu v danom mieste a čase za užívanie
porovnateľného pozemku. Uvedené právne závery možno podľa názoru súdu aplikovať aj              na
prejednávanú vec, kde vlastníctvo stavby - predmetného rodinného domu súp. č. XXX bolo od vlastníctva
predmetného pozemku parc. KN-C č. 636 oddelené len čiastočne,                             a to vzhľadom k
tomu, že navrhovateľka bola v žalovanom období od 03.01.2007                           do 30.09.2007 súčasne
podielovou spoluvlastníčkou (spolu s odporkyňou) predmetného rodinného domu a výlučnou vlastníčkou
predmetného pozemku zastavaného týmto rodinným domom. Na strane navrhovateľky tak nepochybne
k bezdôvodnému obohateniu dôjsť nemohlo, keďže tejto súčasne svedčí vlastnícke právo tak k stavbe,
ako aj k pozemku.                    U odporkyne však tomu tak nie je, keďže odporkyňa vlastníckym právom k
predmetnému pozemku v žalovanom období od 03.01.2007 do 30.09.2007 nedisponovala. Vychádzajúc
z uvedeného stavu vlastníctva v predmetnej veci možno konštatovať, že odporkyňa v rozsahu svojho
spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 1 k predmetnej stavbe rodinného domu súp.               č. XXX
realizuje oprávnenie vlastníka predmetného pozemku parc. KN-C č. 636 (t. j. navrhovateľky), predmet
svojho vlastníctva užívať. Z tohto dôvodu sa súd stotožnil                        s právnym názorom
navrhovateľky, že odporkyni na základe daných vlastníckych pomerov vzniklo bezdôvodné obohatenie, a
to plnením bez právneho dôvodu (§ 451 ods. 2 O.s.p. - správne má byť uvedené Občianskeho zákonníka
- poznámka odvolacieho súdu), ktoré zodpovedá privlastneniu si úžitkovej hodnoty pozemku parc. KN-
C č. 636 vo vlastníctve navrhovateľky, a to v rozsahu jeho zastavanej časti predmetným rodinným
domom                        a zodpovedajúcemu spoluvlastníckemu podielu odporkyne na predmetnom rodinnom
dome                  o veľkosti 1. Ak by mal súd vysloviť opačný záver, musel by logicky vychádzať z toho,
že existuje právny dôvod, na základe ktorého by navrhovateľka bola obmedzená vo svojom vlastníckom
práve. Existenciu takéhoto právneho dôvodu však súd v prejednávanej veci nezistil. Pokiaľ sa odporkyňa
vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 22.02.2008 k návrhu              na začatie konania bránila tým,
že predmetný pozemok parc. KN-C č. 636 užívala dobromyseľne na základe toho, že tento bol do dňa
02.01.2007 vo výlučnom vlastníctve jej manžela, ktorý ju nechal časť pozemku pod rodinným domom
užívať bez nejakej finančnej náhrady a súčasne s poukazom na to, že počas celého žalovaného obdobia
nemala vedomosť  o vlastníckom práve navrhovateľky k predmetnému pozemku, na základe čoho jej
ako oprávnenému držiteľovi predmetného pozemku podľa ust. § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka
patrí rovnaké právo ako vlastníkovi (§ 130 ods. 2 Občianskeho zákonníka), okresný súd konštatoval,
že odporkyňa tieto svoje skutkové tvrdenia nepreukázala, teda nepreukázala to, že by S. S. uzavrel s
odporkyňou akúkoľvek dohodu s odporkyňou tvrdeným obsahom. Aj s poukazom na obsah listu S. S.
zo dňa 05.05.2000 (na č. l. 49 spisu), ktorý aj keď nebol adresovaný odporkyni, z ktorého vyplýva, že
S. S. si bol vedomý svojho výlučného vlastníctva k pozemku parc. KN-C č. 636, možno vyvodiť záver,
že S. S. ako predchádzajúci výlučný vlastník predmetného pozemku len trpel faktický vlastnícky stav
daný tým, že predmetný dom bol v spoluvlastníctve jeho                              a  odporkyne. Preto
súd nemohol dospieť k záveru, že odporkyňa mohla byť dobromyseľná            v tom, že jej patrí právo
užívať cudzí pozemok zastavaný stavbou v jej spoluvlastníctve, keďže jej chýba právny titul, z ktorého
by mohla vyvodiť svoju dobromyseľnú držbu. Z uvedených dôvodov mal okresný súd za to, že aj druhý z
navrhovateľkou uplatnených nárokov za obdobie od 03.01.2007 do 30.09.2007 je čo do jeho právneho
základu oprávnený.
Pokiaľ ide o rozsah výmery časti pozemku parc. KN-C č. 636 zastavenej predmetným rodinným domom
súp. č. XXX, súd vychádzal z obsahu prílohy znaleckého posudku č. 83/2007 podaného znalcom Ing.
Pavlom Raškom (ako listinného dôkazu) - technického náčrtu podlaží rodinného domu v mierke 1:100,
z ktorého vyplýva, že pôdorysný priemet plochy rodinného domu je o rozmeroch 10,1 m x 12,0 m, t. j. o
výmere 121,2 m2. S určitosťou možno konštatovať, že pri vymedzovaní skutkového tvrdenia o výmere
tejto plochy (121,2 m2) vychádzala navrhovateľka z uvedeného znaleckého posudku, pričom toto jej



skutkové tvrdenie odporkyňa v konaní nenamietala. Pokiaľ ide o výšku obvyklého nájmu za predmetný
pozemok parc. KN-C č. 636 v celej jeho výmere 344 m2, súd (obdobne ako tomu bolo                    pri prvom
nároku) vychádzal zo všeobecnej hodnoty nájmu tohto pozemku určenej súdom ustanoveným znalcom
Ing. Igorom Brezianskym v znaleckom posudku č. 104/2015                       za obdobie od 01.01.2007
do 30.09.2007, t. j. vo výške 522,28 Eur. Potom rozsahu plochy 121,2 m2 zodpovedá za obdobie od
01.01.2007 do 30.09.2007 časť stanovenej všeobecnej hodnoty nájmu celého pozemku vo výške 184,01
Eur (výpočet: 522,28 Eur / 344 m2 x 121,2 m2 = 184,01 Eur). Vychádzajúc z toho, že odporkyňa si
privlastnila bez právneho dôvodu ako podielový spoluvlastník predmetného rodinného domu v podiele
o veľkosti 1 úžitkovú hodnotu predmetného pozemku rovnako v 1, a to za obdobie od 03.01.2007 do
30.09.2007 súd určil výšku peňažnej náhrady podľa cit. ust. § 458 ods. 1 vety druhej Občianskeho
zákonníka v sume zodpovedajúcej jednej polovici všeobecnej hodnoty nájmu časti pozemku parc. KN-C
č. 636 o výmere 121,2 m2 za obdobie od 03.01.2007 do 30.09.2007 v sume 91,34 Eur (výpočet: 184,01
Eur ako všeobecná hodnota nájmu časti pozemku parc. KN-C č. 636                     o výmere 121,2 m2
za obdobie od 01.01.2007 do 30.09.2007 x 0,5 = 92,01; 92,01 Eur / 273 dní tohto obdobia x 271 dní
obdobia od 03.01.2007 do 30.09.2007 =  91,34 Eur). Vzhľadom na uvedené skutočnosti okresný súd
návrhu v časti o zaplatenie sumy 91,34 Eur (zodpovedajúcej druhému čiastkovému nároku za obdobie
od 03.01.2007 do 30.09.2007) ako dôvodnému vyhovel a zaviazal odporkyňu na zaplatenie tejto sumy
navrhovateľke.
10. Ďalej sa súd zaoberal navrhovateľkou uplatneným tretím čiastkovým nárokom                     na zaplatenie
sumy 335,79 Eur (suma zodpovedajúca 271 dňom obdobia od 03.01.2007                  do 30.09.2007
z celkovo uplatnenej sumy 338,27 Eur zodpovedajúcej 273 dňom obdobia               od 01.01.2007 do
30.09.2007; výpočet: 338,27 Eur / 273 dní x 271 dní = 335,79 Eur), ktorý si navrhovateľka uplatňovala
titulom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré získala odporkyňa užívaním nezastavanej
časti pozemku parc. KN-C č. 636 predmetným rodinným domom súp. č. XXX vo výmere 222,8 m2 (344
m2 - 121,2 m2) za obdobie od 03.01.2007                   do 30.09.2007 vo výlučnom vlastníctve navrhovateľky.
Z hľadiska výšky 335,79 Eur tohto uplatneného nároku, navrhovateľka túto odôvodnila vychádzajúc z
výšky obvyklého nájomného v danom mieste a čase za nájom porovnateľnej nehnuteľnosti s poukazom
na znalecký posudok č. 104/2015 podaný súdom ustanoveným znalcom Ing. Igorom Brezianskym, a to
znalcom stanovenej všeobecnej hodnoty nájmu predmetného pozemku                 v celej jeho výmere 344
m2 za obdobie od 01.01.2007 do 30.09.2007 vo výške 522,28 Eur.              V súvislosti s týmto nárokom sa
súd zaoberal posúdením skutkovej otázky, či odporkyňa                  v období od 03.01.2007 do 30.09.2007
užívala nezastavanú časť predmetného pozemku                   vo vlastníctve navrhovateľky; a ak áno,
či tomu tak bolo bez právneho dôvodu. Odporkyňa sa bránila v konaní námietkou, že nezastavanú časť
predmetného pozemku neužívala. Súd               aj v tejto časti považoval obranu odporkyne za účelovú,
keďže ako vyplynulo z vykonaného dokazovania a situácie umiestnenia predmetného rodinného domu
na pozemku parc. KN-C               č. 636, k tomuto nie je možné dostať sa z prístupovej cesty nachádzajúcej
sa na pozemku parc. KN-C č. 603 iným spôsobom, ako prechodom cez tento pozemok, a to vzhľadom
k tomu, že asi cca jedna tretina výmery tohto pozemku zodpovedá predzáhradke rodinného domu. V
ďalšom okresný súd opakovane poukázal na písomné vyjadrenie odporkyne zo dňa 22.02.2008 k návrhu
na začatie konania, v ktorom odporkyňa uviedla, že o zvyšok pozemku (t. j. o jeho nezastavanú časť)
sa starala. Z uvedeného vyplýva, že predmetný pozemok                    v nezastavanej časti odporkyňa
obhospodarovala. Rovnako súd poukázal aj na vyjadrenie samotnej odporkyne na pojednávaní dňa
11.02.2014, kedy uviedla, že na predmetnom pozemku mala dvoch psov. Toto potvrdil aj svedok R. S.
vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 04.04.2014. Teda aj tým, že na predmetnom pozemku mala
odporkyňa vypustené psy, aj týmto spôsobom došlo k užívaniu predmetného pozemku odporkyňou.
Okresný súd preto aj v tomto prípade dospel ku skutkovému záveru, že odporkyňa užívala                 v
období od 03.01.2007 do 30.09.2007 nezastavanú časť pozemku parc. KN-C č. 636                        o
výmere 222,8 m2 vo výlučnom vlastníctve navrhovateľky. Pokiaľ ide o otázku, či odporkyňa disponovala
právnym titulom na takéto užívanie, súd aj v tejto otázke dospel                    k negatívnemu záveru. Ani
v prípade nezastavanej časti predmetného pozemku nebolo možné z dôvodu neunesenia dôkazného
bremena zo strany odporkyne dospieť k záveru                              o akomkoľvek právnom titule
odporkyne užívať nezastavanú časť predmetného pozemku                  v žalovanom období. Pokiaľ
by aj pri tomto nároku odporkyňa argumentovala, že mala obdobné práva ako vlastník na základe jej
oprávnenej držby (§ 130 ods. 1 a 2 občianskeho zákonníka) z rovnakých dôvodov, ako boli uvedené pri
druhom čiastkovom nároku uplatnenom navrhovateľkou, súd v plnom rozsahu odkázal na svoje závery
uvedené                        pri posúdení druhého čiastkového nároku uplatneného navrhovateľkou, ako
aj skutkové zistenia, z ktorých tieto závery vyvodil, keďže tieto je možné aplikovať aj pokiaľ ide o návrh
navrhovateľky v časti tretieho navrhovateľkou uplatňovaného čiastkového nároku. Ak teda súd dospel



ku skutkovému záveru, že odporkyňa v období od 03.01.2007 do 30.09.2007 užívala nezastavanú časť
predmetného pozemku vo výlučnom vlastníctve navrhovateľky                   o výmere 222,8 m2 a súčasne
právnemu záveru, že tomu tak bolo bez právneho dôvodu, opätovne možno konštatovať, že na jej strane
vzniklo bezdôvodné obohatenie podľa ust.                § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka privlastnením
si úžitkovej hodnoty nezastavanej časti predmetného pozemku vo výlučnom vlastníctve navrhovateľky
a k vzniku jej povinnosti podľa cit. ust. § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka predmet bezdôvodného
obohatenia vydať navrhovateľke ako oprávnenej osobe podľa ust. § 456 Občianskeho zákonníka, a to
v rozsahu peňažnej náhrady podľa cit. ust. § 458 ods. 1 vety druhej Občianskeho zákonníka.
11. Pokiaľ ide o výšku obvyklého nájmu za predmetný pozemok parc. KN-C č. 636                     v  jeho výmere
228,2 m2, súd vychádzal zo všeobecnej hodnoty nájmu tohto pozemku určenej súdom ustanoveným
znalcom Ing. Igorom Brezianskym v znaleckom posudku č. 104/2015             za obdobie od 01.01.2007
do 30.09.2007 v celej jeho výmere 344 m2, t. j. vo výške 522,28 Eur. Potom rozsahu plochy 222,8 m2
zodpovedá za obdobie od 01.01.2007 do 30.09.2007 časť stanovenej všeobecnej hodnoty nájmu celého
pozemku vo výške 338,27 eur (výpočet: 522,28 Eur / 344 m2 x 222,8 m2 = 338,27 Eur). Vychádzajúc
z toho, že odporkyňa                             sa bezdôvodne obohatila na úkor navrhovateľky len v období
od 03.01.2007 do 30.09.2007 súd určil výšku peňažnej náhrady podľa cit. ust. § 458 ods. 1 vety druhej
Občianskeho zákonníka v sume zodpovedajúcej všeobecnej hodnote nájmu časti pozemku parc. KN-C
č. 636 o výmere 222,8 m2 za obdobie od 03.01.2007 do 30.09.2007 v sume 335,79 Eur (výpočet: 338,27
Eur ako všeobecná hodnota nájmu časti pozemku parc. KN-C č. 636                    o výmere 222,8
m2 za obdobie od 01.01.2007 do 30.09.2007 / 273 dní tohto obdobia x 271 dní obdobia od 03.01.2007
do 30.09.2007 =  335,79 Eur). S poukazom na uvedené skutočnosti okresný súd návrhu aj v časti o
zaplatenie sumy 335,79 Eur (zodpovedajúcej tretiemu čiastkovému nároku za obdobie od 03.01.2007
do 30.09.2007) ako dôvodnému vyhovel a zaviazal odporkyňu na zaplatenie tejto sumy navrhovateľke.
12. Spolu tak súd zaviazal týmto rozsudkom odporkyňu zaplatiť navrhovateľke sumu 1.945,85 Eur
(1.518,72 Eur + 91,34 Eur + 335,79 Eur).
13. Čo sa týka uplatneného nároku na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 8,5 % ročne z priznanej
sumy 1.945,85 Eur od 08.01.2008 až do zaplatenia, prvoinštančný súd tento nárok posúdil v zmysle
ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.
v znení účinnom do 31.12.2008 (viď cit. prechodné ust. § 10a a §10c). Pokiaľ ide o otázku počiatku
omeškania súd nedal za pravdu navrhovateľke, že k omeškaniu povinnosti odporkyne podľa ust. §
451 ods. 1 Občianskeho zákonníka došlo dňa 08.01.2008, t. j. odo dňa podania návrhu na súde. Súd
poukazuje na to, že Občiansky zákonník neobsahuje žiadne ustanovenie o čase plnenia (splatnosti)
nároku vyplývajúceho                 z práva na vydanie bezdôvodného obohatenia a ani medzi účastníčkami
o tomto čase plnenia nedošlo k žiadnej dohode. Odporkyňa tak v zmysle ust. § 563 Občianskeho
zákonníka bola povinná plniť navrhovateľke deň po tom, čo ju toto o plnenie požiadala. Navrhovateľka
však v konaní neprodukovala dôkaz, z ktorého by vyplynulo, že jej výzva zo dňa 28.09.2007                  na
plnenie sa dostala do dispozície odporkyne (odporkyňa doručenie výzvy popierala) a teda, že odporkyňu
vyzvala na plnenie skôr, ako bol odporkyni doručený návrh na začatie konania v tomto konaní, t. j. dňa
04.02.2008 (doručenka na č. l. 12 spisu). Preto tak za výzvu navrhovateľky odporkyni na plnenie podľa
ust. § 563 Občianskeho zákonníka považoval súd v zmysle ust. § 41 ods. 3 O.s.p. až samotný návrh na
začatie konania. (k uvedenému právnemu posúdeniu pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR spis.
zn. 1 Cdo 210/2005               zo dňa 01.05.2006 v zmysle ktorého právnej vety: \"keďže v Občianskom
zákonníku pri nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je vymedzený čas plnenia, treba podľa
ustanovenia § 563 Občianskeho zákonníka vychádzať z toho, že obohatený je povinný bezdôvodné
obohatenie vydať prvý deň po tom, čo ho veriteľ požiadal o splnenie,                           a ak nedošlo
požiadanie dlžníkovi už skôr, treba za kvalifikované požiadanie považovať žalobu; zročnosť pohľadávky
nastane deň po doručení tejto žaloby žalovanému.\") Odporkyňa tak bola povinná plniť navrhovateľke
deň po doručení návrhu, t. j. dňa 05.02.2008. Teda až dňom 06.02.2008 sa dostala odporkyňa s plnením
svojho dlhu vo výške 1.945,85 Eur                       do omeškania. Súd má z úradnej činnosti vedomosť (§ 121
O.s.p.) o tom, že k prvému dňu omeškania odporkyne s plnením jej peňažného záväzku bola základná
úroková sadzba NBS vo výške 4,25 %. Navrhovateľke tak v zmysle cit. ust. § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka                  v spojení s ust. § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. vzniklo právo na zaplatenie
úrokov               z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 1.945,85 Eur od 06.02.2008 do zaplatenia,
pričom v tomto rozsahu súd návrhu navrhovateľky v časti o zaplatenie úrokov z omeškania vyhovel a v
časti o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 1.945,85 Eur                       od
08.01.2008 do 05.02.2008 návrh navrhovateľky zamietol.



14. Vychádzajúc z uvedeného sa tak  okresný súd nestotožnil s námietkou odporkyne, že nárok si
napokon riadne v konaní uplatnila až na pojednávaní dňa 11.03.2016, a teda až               od tohto dňa sa
prípadne odporkyňa mohla dostať do omeškania s plnením jej peňažného záväzku a navrhovateľke tak
možno priznať nárok na zaplatene úrokov z omeškania až                 od tohto dňa, a to vzhľadom k tomu,
že pre počiatok omeškania odporkyne s plnením jej peňažného záväzku v zmysle vyššie uvedeného
právneho posúdenia a ust. § 563 Občianskeho zákonníka nie je podstatný okamih uplatnenia práva
navrhovateľky na zaplatenie istiny nároku na súde, ale okamih, kedy o plnenie odporkyňu požiadala.
Navrhovateľka už                           v samotnom návrhu na začatie konania, ako aj po celý čas
konania vymedzovala svoje nároky na základe zásadne tých istých skutkových okolností a v konaní len
upresňovala vymedzenie týchto nárokov a upravovala výšku týchto nárokov (smerom dole čiastočnými
späťvzatiami), takže v tomto prípade nedošlo zo strany odporkyne k zmene návrhu, t. j. k tomu, že by
si svoje nároky uplatnené už pôvodným návrhom na začatie konania zo dňa 08.01.2008 neskôr počas
konania uplatňovala na základe iných skutkových dôvodov.

15. Rozhodnutie o trovách konania okresný súd odôvodnil aplikáciou  ust. § 151 ods. 3 O.s.p.

16. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporkyňa, ktorá sa
domáhala, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zmenil tak, že návrh navrhovateľky v celom
rozsahu zamietne. Súčasne sa domáhala, aby súd zaviazal navrhovateľku nahradiť odporkyni trovy
prvostupňového i odvolacieho konania.
17. Konštatovala, že už vo svojom vyjadrení k návrhu zo dňa 29.02.2008 uviedla, že spolu s
navrhovateľkou je podielovou spoluvlastníčkou predmetných nehnuteľností, z čoho jej vyplývajú v
rozsahu jej zákonného podielu práva nehnuteľnosti užívať. Skutočnosť, že navrhovateľka neužíva
predmetné nehnuteľnosti, nezakladá na jej strane právo domáhať sa  od odporkyne vydania
bezdôvodného obohatenia titulom nájomného. Odvolateľka prezentovala názor, že v tomto  konaní
preukázala nedôvodnosť, ako aj právnu neopodstatnenosť návrhu navrhovateľky. Zopakovala, že o
skutočnosti, že navrhovateľka nadobudla vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, nemala
vedomosť. Navrhovateľka sa s odporkyňou tak pred rokom 2007, ako aj potom sa spolu nestretli.
Navrhovateľka nikdy v tomto období neprišla osobne do rodinného domu a  nedomáhala sa aktívne
proti odporkyni užívania tejto nehnuteľnosti. Tvrdenie navrhovateľky, že písomne vyzývala odporkyňu
na umožnenie užívania predmetných nehnuteľností, označila odporkyňa za nepravdivé. Podľa názoru
odporkyne, navrhovateľka nikdy a nijakým spôsobom nepreukázala, že mala skutočný záujem užívať
predmetné nehnuteľnosti, čo vo svojej výpovedi potvrdil aj svedok S. S. (bývalý manžel navrhovateľky,
ktorý s ňou v predmetnom období býval v spoločnej domácnosti). Odporkyňa zotrvala na svojom tvrdení,
že predmetnú nehnuteľnosť užívala len v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu. Ako vyplýva z jej
výpovede pre súdom, užívala kuchyňu, sociálne zariadenie a dve izby. Ostatné priestory v dome boli
voľné. Ak by navrhovateľka prejavila skutočný záujem, mala možnosť predmetnú nehnuteľnosť užívať.
K záveru súdu, že odporkyňa užívala aj pozemok, ktorý je vo vlastníctve navrhovateľky, odporkyňa
uviedla, že sa jedná o pozemok, na ktorom je postavený rodinný dom, a teda je jeho súčasťou a
pokiaľ sa týka pozemku, ktorý prevyšuje stavbu rodinného domu, jedná sa o malú záhradu, na ktorej
sú zasadené ovocné stromy. Odporkyňa bola nútená udržiavať predmetné nehnuteľnosti, starať sa o
ne, kosiť, nakoľko tieto zarastali burinou a podobne, aby pozemok nebol znehodnotený. Podľa názoru
odvolateľky, navrhovateľka v konaní nijakým spôsobom nepreukázala, že odporkyňa užívala rodinný
dom nad rozsah jej spoluvlastníckeho podielu. Výpovede navrhovateľky a jej detí odporkyňa označila
za zavádzajúce a účelové. Navrhovateľka nepredložila súdu žiaden dôkaz o snahe, ktorú vyvíjala za
účelom domáhania sa užívania predmetných nehnuteľností. Odvolateľka zdôraznila, že navrhovateľka
sa o predmetné  nehnuteľnosti nijako nestarala                a ani ich neudržiavala. Odporkyňa tiež
poukázala na súdnu prax, v zmysle ktorej faktické reálne užívanie veci nad rámec spoluvlastníckeho
podielu nie je vždy nutnou podmienkou             pre vznik povinnosti zaplatiť peňažnú náhradu.
Rozhodným v tejto súvislosti je,                              že spoluvlastník druhému spoluvlastníkovi
bráni v realizácii jeho spoluvlastníckeho práva. Navrhovateľka teda v konaní nijakým spôsobom
nepreukázala, že odporkyňa užívala predmetné nehnuteľnosti nad rámec spoluvlastníckeho podielu a
zároveň nepreukázala, že mala skutočný záujem o užívanie týchto nehnuteľností, tohto užívania sa
aktívne domáhala a odporkyňa jej toto užívanie a vstup do rodinného domu znemožnila a bránila jej
tak v realizácii jej spoluvlastníckeho práva. Naopak, prostredníctvom právneho zástupcu listom zo dňa
11.04.2008 sa odporkyňa snažila s navrhovateľkou mimosúdne dohodnúť, keďže predpokladala, že
navrhovateľka nebude chcieť užívať nehnuteľnosť v spoluvlastníctve s ňou, a to tak, že jej navrhla zrušiť
a vyporiadať podielové spoluvlastníctvo k predmetnému rodinnému domu za náhradu. Navrhovateľka



však s touto dohodou nesúhlasila. Odporkyňa zároveň namietala rozhodnutie súdu v časti priznania
úrokov z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 1.945,85 Eur od 06.02.2008 do zaplatenia z
dôvodu, že medzi účastníkmi (navrhovateľkou a odporkyňou) nebola dohodnutá žiadna výška odplaty,
ani jej splatnosť, a teda odporkyňa sa nemohla dostať do omeškania s plnením peňažného dlhu voči
navrhovateľke.

18. Navrhovateľka vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhla napadnutý rozsudok okresného súdu ako
vecne správny potvrdiť. Súčasne si uplatnila voči odporkyni náhradu trov odvolacieho konania v celkovej
sume 107,89 Eur, pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia, ktoré žiadala uhradiť na účet svojho
právnej zástupkyne.
19. Odvolanie odporkyne navrhovateľka označila za nedôvodné. Uviedla, že v žiadnom prípade
neobstojí tvrdenie odvolateľky v tom smere, že v priebehu konania preukázala nedôvodnosť a právnu
neopodstatnenosť návrhu navrhovateľky. Na všetky skutkové tvrdenia odporkyne uvedené v podanom
odvolaní dal jednoznačnú odpoveď už Okresný súd Žilina v odôvodnení napadnutého rozsudku. Z
odôvodnenia tohto rozhodnutia je možné konštatovať, že súd v ňom uviedol všetky náležitosti upravené
v ust. § 157 ods. 2 O.s.p., konkrétne uviedol, čoho sa navrhovateľka domáhala a z akých dôvodov, ako
sa vo veci vyjadrila odporkyňa, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a
ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil.                               Zo
skutkového odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a dôsledného právneho posúdenia veci vyplýva
jednoznačne jeho presvedčivosť. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia jednoznačne reagoval
na tvrdenie odvolateľky, že navrhovateľka nikdy a nijakým spôsobom nepreukázala, že mala skutočný
záujem užívať predmetné nehnuteľnosti, ako aj na tvrdenie, že odporkyňa užívala nehnuteľnosť len
v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol a vyhodnotil všetky vykonané dôkazné prostriedky jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti
a na základe takto vyhodnoteného dokazovania dospel k správnym právnym záverom, ktoré opieral o
ust. § 123 a nasl. Občianskeho zákonníka. Štruktúra odôvodnenia napadnutého rozsudku je dôkazom
zachovania základného práva účastníka na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ani námietky odvolateľky k rozhodnutiu
súdu o úrokoch z omeškania tvoriacich príslušenstvo základu uplatneného nároku neobstoja. Okresný
súd svoje rozhodnutie v predmetnej časti riadne odôvodnil aplikáciou ust. § 3 a § 10a a 10c nariadenia
vlády SR č. 87/1995 Z. z.

20. Odporkyňa sa k vyjadreniu navrhovateľky k odvolaniu písomne nevyjadrila.

21. Krajský súd, ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie bolo podané včas a smerovalo proti
rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom, preskúmal rozsudok okresného súdu
v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (podľa § 212 ods. 1, 2 písm. b) O.s.p.) a po preskúmaní
ho bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.            za použitia § 156 ods. 3 O.s.p.)
ako vecne správny v prvej vete výroku, v ktorej súd uložil odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľke
sumu 1.945,85 Eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 8,5 % ročne od 06.02.2008 z uvedenej sumy
až do zaplatenia a v závislom výroku o trovách konania podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

22. V tejto časti odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo,
dospel k záveru, že okresný súd v prejednávanej veci zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom
na zistenie rozhodujúcich skutočností, na podklade vykonaného dokazovania dospel ku správnym
skutkovým zisteniam a návrh navrhovateľky o zaplatenie sumy 1.945,85 Eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 8,5 % ročne zo sumy 1.945,85 Eur od 06.02.2008 do zaplatenia aj správne právne posúdil.
Nakoľko i odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku napadnutého odvolaním zodpovedá kritériám
uvedeným v ust. § 157 ods. 2 O.s.p., odvolací súd podľa § 219 ods. 2 O.s.p. konštatuje správnosť týchto
dôvodov a v podstatných bodoch na ne odkazuje.

23. Súčasne odvolací súd preskúmal i námietky odporkyne uvedené v opravnom prostriedku a po ich
preskúmaní dospel k záveru, že tieto nie sú dôvodné.

24. Odvolateľka vo svojom opravnom prostriedku vo vzťahu ku skutkovým tvrdeniam len zopakovala
argumentáciu prezentovanú v prvoinštančnom konaní. Vyplýva z nej, že sa nestotožnila so skutkovými a
právnymi závermi okresného súdu, tak ako boli prezentované v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.



25. Odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04),
ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s
jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a práva
na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97,  II. ÚS 251/03). Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania
rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdov (viď § 120 ods.
1 O.s.p.), a nie strán sporu. Prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, prečo tvrdenia
odporkyne nepovažoval za pravdivé v kontexte všetkých ostatných vykonaných dôkazov.                 Na
strane druhej bola tak v konaní preukázaná pravdivosť tvrdení navrhovateľky. Z obsahu spisového
materiálu vyplýva neunesenie dôkazného bremena odporkyne v predmetnej časti v tomto súdnom
konaní. Odvolací súd vo všeobecnej rovine k výsledkom dokazovania a jeho hodnoteniu zo strany
prvoinštančného súdu pre úplnosť dodáva, že v sporovom konaní primárne nesie dôkazné bremeno
navrhovateľ (žalobca) v súvislosti s tými tvrdeniami, ktoré umožňujú žalobe vyhovieť, ak budú tieto
tvrdenia preukázané a na strane druhej i odporca (žalovaný) nesie dôkazné bremeno tých tvrdení,
ktorými odôvodňuje svoju obranu proti žalobe. Ak nie je možné zistiť určitú skutkovú okolnosť, ktorá je
medzi stranami sporná            a pre rozhodnutie dôležitá, postihne nepriaznivý dôsledok tú stranu, ktorá
mala v súvislosti s ňou dôkaznú povinnosť. V danom prípade išlo o odporkyňu a jej skutkové tvrdenia
a dôkazy navrhnuté v tomto konaní. Ak po vykonanom dokazovaní nie je možné urobiť záver ani o
pravdivosti tvrdenia strany o určitej skutkovej okolnosti, ale ani záver o nepravdivosti tohto tvrdenia,
znamená to, že tvrdená skutočnosť nebola preukázaná. Dôsledok neunesenia dôkazného bremena, v
danom prípade na strane odporkyne, sa premietol do rozhodnutia súdu prvej inštancie.

26. Skutočnosť, či odporkyňa mala vedomosť o tom, že navrhovateľka nadobudla vlastnícke právo k
predmetným nehnuteľnostiam, nie je pritom relevantná. Okresný súd správne poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo 184/2010 zo dňa 27.10.2010, v zmysle ktorého „dôvod, pre ktorý
dotknutý spoluvlastník prípadne spoločnú vec neužíva, nie je právne významný.“

27. Vo vzťahu k náhrade za užívanie rodinnému domu odvolací súd poznamenáva, že právo
spoluvlastníka na náhradu za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu zodpovedajúcom jeho
spoluvlastníckemu podielu, je dané zákonom a vyplýva z práva spoluvlastníka podieľať sa na užívaní
spoločnej veci v miere zodpovedajúcej jeho podielu. Ide o náhradu                            za
obmedzenie spoluvlastníckeho práva. Navyše aj Ústavný súd SR vo svojom  náleze sp.zn. Pl. ÚS
41/97 zo dňa 11.03.1998  uviedol, že pokiaľ možno odkázať na konštantnú judikatúru, podľa ktorej
aj v prípade, že zákon výslovne nezakladá právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva,
vyplýva toto právo priamo z článku 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd. Tvrdenia odporkyne
o tom, že spornú domovú nehnuteľnosť užívala len v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu,
zostali v konaní nepreukázané. Okresný súd v napadnutom rozsudku uviedol dôvody, ktorými boli
tieto tvrdenia odporkyne v konaní vyvrátené, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje.
Rozhodujúcim v súdenej veci bol fakt, že predmetný rodinný dom bol v podielovom spoluvlastníctve
obidvoch strán sporu, pričom v spornom období ho užívala výlučne odporkyňa. Navrhovateľka nemala
prístup k domovej nehnuteľnosti, hoci rovnako ako odporkyňa bola jej podielovou spoluvlastníčkou s
rovnakou výškou spoluvlastníckeho podielu. Vo všeobecnosti je totiž (aj) pri takomto bezdôvodnom
obohatení účelom odčerpať prostriedky bezdôvodne sa obohacujúceho; ich výšku (výšku bezdôvodného
obohatenia) vyjadruje peňažná čiastka, ktorú by obvykle bolo nevyhnutné vynaložiť v danom mieste a
čase za porovnateľné užívanie veci (v danom prípade spoluvlastníckeho podielu na nej). Pokiaľ je výška
obvyklého nájomného v danom mieste a čase závislá aj na účele a spôsobe užívania, treba prihliadnuť aj
na podstatu (spôsob a rozsah) faktického užívania subjektom, ktorý sa bezdôvodne obohatil (poznámka
odvolacieho súdu: na obdobnom právnom názore sú založené aj rozhodnutia Najvyššieho súdu SR
sp.zn. 3Cdo 298/2006 z 26.07.2007 a sp.zn. 3Cdo 252/2007 zo dňa 30.07.2008). Okresný súd v
odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka (v zmysle ktorého
podiel vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich
zo spoluvlastníctva k spoločnej veci) a na § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka (podľa ktorého o
hospodárení so spoločnou vecou rozhodnú spoluvlastníci väčšinou počítanou podľa veľkosti podielov;
pri rovnosti hlasov, alebo ak sa väčšina alebo dohoda nedosiahne, rozhodne na návrh ktoréhokoľvek
spoluvlastníka súd).             Pri majoritnom princípe, ktorý sa pri rozhodovaní spoluvlastníkov
o hospodárení                           so spoločnou vecou uplatňuje od 1. januára 1992, je z



hľadiska priznania rozhodnutia o hospodárení so spoločnou vecou určujúci nie počet spoluvlastníkov
hlasujúcich za určité rozhodnutie o hospodárení so spoločnou vecou (alebo proti nemu), ale veľkosť
spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkov daná súčtom podielov spoluvlastníkov hlasujúcich za to-ktoré
rozhodnutie. Pokiaľ pri rozhodovaní v zmysle § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka bola dosiahnutá
väčšina, musia sa síce prehlasovaní spoluvlastníci podriadiť rozhodnutiu väčšiny (viď tiež R 54/1997),
avšak ani v takom prípade - po prijatí väčšinového rozhodnutia  neprestávajú byť nositeľmi zo zákona
vyplývajúcich práv a povinností podielových spoluvlastníkov. Mieru, akou sa všetci (teda aj prehlasovaní)
spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci,
vyjadruje aj po prijatí rozhodnutia väčšiny podiel toho-ktorého spoluvlastníka. Pokiaľ v danom prípade
odporkyňa ako podielová spoluvlastníčka jednej polovice spoločnej domovej nehnuteľnosti na základe
svojho rozhodnutia v spornom období užívala celú spoločnú nehnuteľnosť bez právneho dôvodu (bez
dohody s navrhovateľkou, ktorej tiež patrí spoluvlastnícky podiel vo výške jednej polovice), tak, že za
užívanie nad rámec zodpovedajúci jej spoluvlastníckemu podielu neposkytovala navrhovateľke žiadnu
náhradu, získala na jej úkor bezdôvodné obohatenie. Okresný súd preto správne v súlade s ust. § 458
ods. 1 vety druhej Občianskeho zákonníka ustálil výšku bezdôvodného obohatenia navrhovateľky za
užívanie domovej nehnuteľnosti, ktorú je povinná odporkyňa navrhovateľke zaplatiť tak, ako to vyplýva
z odôvodnenia napadnutého rozsudku.

28. Vo vzťahu k nároku navrhovateľky na zaplatenie sumy, ktorá predstavuje, bezdôvodné obohatenie,
ktoré získala odporkyňa užívaním zastavanej časti pozemku K-NC parc. č. 636 nachádzajúcej sa pod
rodinným domom súp. č. XXX vo výmere 121,20 m2 za obdobie                      od 03.01.2007 do
30.09.2007 v sume 91,34 Eur, ktorý je vo výlučnom vlastníctve navrhovateľky a tiež zvyšnej nezastavanej
časti predmetnej nehnuteľnosti (priľahlej k domovej nehnuteľnosti) vo výmere 222,8 m2 za uvedené
obdobie vo výške 335,79 Eur, odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého
rozsudku. Tak, ako správne konštatoval okresný súd v napadnutom rozhodnutí, s nadobudnutím
účinnosti zákona č. 141/1950 Sb., tzv. Stredný občiansky zákonník, už stavby nie sú súčasťou pozemku.
Stavba predmetného rodinného domu súp. č. XXX z hľadiska subjektov vlastníctva k tejto nehnuteľnosti
preto nesleduje vlastníctvo pozemku parc. K-NC č. 636, na ktorom je táto stavba postavená. Strany
sporu boli teda v žalovanom období od 03.01.2007 do 30.09.2007 podielovými spoluvlastníčkami
predmetného rodinného domu každá s výškou spoluvlastníckeho podielu 1, no predmetný pozemok
zastavaný touto stavbou bol                          vo výlučnom vlastníctve navrhovateľky, ktorý
bez právneho dôvodu v predmetnom období užívala odporkyňa. Vykonaným dokazovaním boli tiež
vyvrátené tvrdenia odporkyne, že nezastavanú časť predmetného pozemku neužívala. Okresný súd v
odôvodnení svojho rozhodnutia v súlade so zákonnými ustanoveniami v ňom citovanými presne uviedol
rozsah bezdôvodného obohatenia navrhovateľky k jednotlivým častiam žalovaného nároku, s ktorými
sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil.

29.  Okresný súd tiež správne v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že v prejednávanej veci nebolo
možné zohľadniť námietku odporkyne voči nároku navrhovateľky uplatnenému žalobou spočívajúcu v
tom, že navrhovateľka sa nepodieľala              na starostlivosti o predmetný rodinný dom ako predmet
spoluvlastníctva strán sporu, teda                  na jeho prípadnej údržbe, opravách a pod., čím si neplnila svoju
povinnosť vyplývajúcu z jej spoluvlastníckeho práva (§ 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka), nakoľko
odporkyňa si voči navrhovateľke v tomto konaní neuplatnila žiadny nárok, ktorý by zodpovedal povinnosti
navrhovateľky v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia, a ani nevzniesla žiadnu kompenzačnú
námietku.

30. Rovnako sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil aj s odôvodnením napadnutého rozsudku v
časti príslušenstva pohľadávky priznanej rozhodnutím, t.j. úrokoch z omeškania vo výške 8,5 % zo sumy
1.945,85 Eur od 08.01.2008 až do zaplatenia, ktorý tento nárok posúdil v súlade s ust. § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom do
31.12.2008, ako jeho prechodnými ustanoveniami § 10a a § 10c citovanými v napadnutom rozhodnutí.
Okresný súd tiež správne ustálil aj deň, kedy došlo k omeškaniu odporkyne so zaplatením istiny, keď pri
svojom rozhodnutí vychádzal z ust. § 563 Občianskeho zákonníka. Za výzvu navrhovateľky odporkyni
na plnenie podľa § 563 Občianskeho zákonníka okresný súd vzhľadom k preukaznej situácii správne
považoval až doručenie samotného návrhu na začatie konania  (§ 41 ods. 3 O.s.p.). Tento jeho právny
názor vyplýva z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Cdo 210/2005 zo dňa 01.05.2006, z ktorého
vyplýva, že keďže v Občianskom zákonníku  pri nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je
vymedzený čas plnenia, treba podľa ust. § 563 Občianskeho zákonníka vychádzať z toho, že obohatený



je povinný bezdôvodné obohatenie  vydať v prvý deň po tom, čo ho veriteľ požiadal o splnenie a ak
nedošlo požiadanie dlžníkovi už skôr, treba za kvalifikované požiadanie považovať žalobu; zročnosť
pohľadávky nastane deň po doručení tejto žaloby žalovanému. Z obsahu spisového materiálu vyplýva,
že v prejednávanej veci bola odporkyni žaloba (návrh na začatie konania) doručená dňa 04.02.2008, a
teda odporkyňa bola povinná plniť navrhovateľke deň po jeho doručení, t.j. dňa 05.02.2008. Pokiaľ tak
odporkyňa neučinila, dňom 06.02.2008 sa dostala do omeškania so splnením svojho dlhu navrhovateľke
vo výške 1.945,85 Eur. Výška úrokov z omeškania bola pritom súdom prvej inštancie riadne odôvodnená
v súlade s ustanoveniami právnych predpisov, ktoré v ňom boli uvedené. Obrana odporkyne v tomto
smere je preto čisto účelová. Napadnuté rozhodnutie okresného súdu je v plnom súlade s právnymi
predpismi v ňom citovanými a v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít.V
súdenej veci mal teda okresný súd dostatok skutkových zistení i dôkazov na meritórne rozhodnutie.

31. Na základe konštatovaného odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal v prejednávanej
veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade
so zásadami uvedenými v ust. § 132 O.s.p., súčasne spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti
sporového konania umožnil stranám sporu realizáciu ich procesných práv a nadväzne zákonným
spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu strán, ako aj meritum veci. Po vykonaní a vyhodnotení
dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré
zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p. aj správne a presvedčivo odôvodnil.

32. Na základe vyššie uvedených skutočností a dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu vo veci
samej ako  vecne správny  p o t v r d i l .
33. Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale                od
rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania.

34. Pokiaľ okresný súd v druhej vete výroku rozsudku, konanie o návrhu v časti o zaplatenie sumy
1.922,48 Eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 8,5% ročne zo sumy 1.922,48 Eur od 08.01.2008 do
zaplatenia zastavil, a zároveň  v tretej vete výroku rozsudku, návrh navrhovateľky v časti o zaplatenie
sumy 14,36 Eur spolu s úrokmi z omeškania                    vo výške 8,5% ročne zo sumy 1.960,21
Eur od 08.01.2008 do 05.02.2008 a zo sumy 14,36 Eur od 06.02.2008 do zaplatenia zamietol, odvolací
súd odvolanie navrhovateľky podané v tejto časti jeho rozhodnutia odmietol ako odvolanie, ktoré bolo
podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený (§ 218 ods. 1 písm. b) O.s.p.).

35. Strana sporu môže napadnúť rozhodnutie súdu prvej inštancie odvolaním, pokiaľ to zákon
nevylučuje. Aj keď je odporkyňa stranou sporu, nespĺňa subjektívny predpoklad                 na podanie
odvolania proti druhej vete výroku rozsudku. Subjektívnym predpokladom                  na podanie odvolania
je to, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa vyznelo v neprospech odvolateľa. Neprospech sa
spravidla prejavuje v neúspechu vo veci samej alebo v rozhodnutí procesnej povahy, ktoré znamená
pre účastníka ujmu (napr. nepriznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, uloženie poriadkovej pokuty
a pod.). Z uvedeného vyplýva, že na podanie odvolania je oprávnený len tá strana sporu, ktorej bolo
rozhodnutím súdu prvej inštancie spôsobená ujma, ktorá priamo vyplýva z posúdenia práv a povinností
strán sporu; podstatné tu je porovnanie výsledku sporu s nárokom uplatneným navrhovateľkou v návrhu
na začatie konania (prípadne v jej procesnom podaní), nie však subjektívne presvedčenie strany sporu
o dôsledkoch vyplývajúcich pre ňu z rozhodnutia súdu prvej inštancie.

36. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že navrhovateľka na pojednávaní konanom dňa 11.03.2016
zobrala svoj návrh vo vzťahu k odporkyni čiastočne späť v rozsahu uvedenom vo vete druhej výroku
napadnutého rozsudku. Okresný súd po súhlase odporkyne s týmto dispozitívnym úkonom, podľa §
96 ods. 1 a 2 O.s.p. rozhodol o zastavení konania proti odporkyni v predmetnej časti. Odvolateľka
teda podala odvolanie v tejto časti proti rozhodnutiu súdu, ktorým bolo v plnom rozsahu vyhovené
dispozitívnemu úkonu navrhovateľky za súčasného súhlasu odporkyne s týmto úkonom (čiastočnému
späťvzatiu návrhu proti odporkyni).

37. Rovnako v časti (veta tretia výroku rozsudku), v ktorej súd zamietol návrh navrhovateľky v časti o
zaplatenie sumy 14,36 Eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 8,5% ročne zo sumy 1.960,21 Eur
od 08.01.2008 do 05.02.2008 a zo sumy 14,36 Eur                   od 06.02.2008 do zaplatenia, bola
odporkyňa úspešná, a teda nevznikla jej v súvislosti s touto časťou rozhodnutia žiadna ujma, v dôsledku
čoho nemôže byť navrhovateľka osobou oprávnenou na podanie odvolania ani v predmetnej časti.



38. Keďže odporkyňa podala odvolanie proti tým častiam rozhodnutia okresného súdu (veta druhá a
tretia výroku), ktorými jej nebola rozhodnutím okresného súdu spôsobená žiadna ujma, odvolací súd
podľa § 214 ods. 2 O.s.p. pri aplikácii ust. § 218 ods. 1 písm. b) O.s.p. jej odvolanie v predmetných
častiach ako odvolanie podané niekým, kto na odvolanie nebol oprávnený,  o d m i e t o l .

39. O trovách tohto odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v súlade s ust.              § 224
ods. 4 O.s.p., keďže s poukazom na ust. § 151 ods. 1 a 3 O.s.p. si súd prvej inštancie rozhodnutie o
trovách konania ponechal na samostatné rozhodnutie do 30 dní                                   po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej.

40. Súčasne odvolací súd postupom v súlade s ust. § 222 ods. 3 O.s.p. nariadil súdu prvej inštancie
opravu napadnutého rozhodnutia v jeho záhlaví, keď v označení obchodnej spoločnosti, ktorá zastupuje
navrhovateľku v tomto konaní má byť správne uvedené IČO: 36 806 498 ,a nie IČO: 36 806 497.

41. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo vydané pred 01.07.2016, t.j. za účinnosti Občianskeho
súdneho poriadku, čomu zodpovedá i procesný postup a rozhodovanie odvolacieho súdu. K písomnému
vypracovaniu rozsudku však dochádza za účinnosti „nového“ procesného predpisu - zákona č. 160/2015
Z. z. Civilný sporový poriadok. Vzhľadom k nie celkom jednoznačným prechodným ustanoveniam
(osobitne § 470 ods. 1, ods. 2 veta prvá CSP) odvolací súd v rámci písomného vyhotovenia uznesenia
čiastočne zohľadnil aj aktuálnu právnu úpravu; napr. uvedenie mien a priezvisk sudcov rozhodujúcich
vo veci, terminológiu (s výnimkou označenia strán sporu, ktorých označením bol viazaný už vyhlásením
rozsudku), číslovanie odsekov odôvodnenia, poučenie o (ne)prípustnosti dovolania.

42. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov              3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie   n i e    j e    prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal               za
ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.               (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo                           od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol  o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak



a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.         Ak bolo vydané opravné
uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "6C/7/2008", "guid": "cbcf89fe-9081-4133-a11a-f11686bc6106:984d3649-eda9-40af-b41e-fb953432d02c", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/03 z 17. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-17", "citacie_n": 5563, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}], "citovane_v": []}