Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 16CoE/254/2013 z 26. 11. 2013 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 26. novembra 2013, sp. zn. 16CoE/254/2013, ECLI:SK:KSTN:2013:3809202808.3 Krajský súd Trenčín | 16CoE/254/2013 | ECLI:SK:KSTN:2013:3809202808.3 | 2013-11-26 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 221 ods. 1 písm. h) OSP, § 45 ods. 2 EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/ed19c8dd-7e29-4b03-9cd5-fe11c3fc5895 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2013:3809202808.3 Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 16CoE/254/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3809202808 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2013:3809202808.3 Uznesenie Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO 36 864 421, proti povinnej H. G., bydliskom M. T. XXXX/X, R. 1, o vymoženie 974,42 eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza, č. k. 16Er/358/2009-94, zo dňa 22. júla 2013 takto r o z h o d o l : Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že Tamojší súd uznesením č. k. 16Er/358/2009-56 zo dňa 25. 09. 2012 podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku exekúciu zastavil z dôvodov tam uvedených. Toto rozhodnutie Krajský súd v Trenčíne uznesením č. k. 16CoE/135/2013-86 zo dňa 12. 06. 2013 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie s dôvodov tam uvedených, najmä z dôvodu, že súd prvého stupňa pre účely preskúmania rozhodcovskej doložky, ako neprijateľnej zmluvnej podmienky, nevyžiadal od oprávneného Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, v ktorých je rozhodcovská doložka obsiahnutá, z ktorého dôvodu bol záver súdu prvého stupňa o neprimeranom charaktere rozhodcovskej doložky predčasný a nepreskúmateľný. Súd prvého stupňa právny vzťah medzi účastníkmi konania založený zmluvou označenou ako zmluva o úvere zo dňa 07. 03. 2008 považoval jednoznačne za spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Hodnotiac obsah zmluvy o úvere zo dňa 07. 03. 2008 mal súd prvého stupňa za to, že ide o reálnu zmluvu o pôžičke uzavretú medzi oprávneným ako veriteľom a dlžníkom ako spotrebiteľom. V danej veci mal za nepochybné, že povinný je a aj v čase uzavretia zmluvy bol spotrebiteľom. Súd prvého stupňa dospel tiež k záveru, že hmotnoprávny vzťah medzi účastníkmi možno považovať za spotrebiteľský úver v zmysle § 2 písm. a), resp. za zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 písm. b) zákona č. 258/2001 Z. z.. Súd prvého stupňa uviedol, že súčasťou predmetnej zmluvy sú aj všeobecné podmienky, v ktorých je obsiahnutá rozhodcovská doložka (bod 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru), na podklade ktorej v spore medzi účastníkmi rozhodol rozhodcovský súd. Rozhodcovskú doložku v zmluve uzavretej medzi dodávateľom a spotrebiteľom, na podklade ktorej veriteľ - dodávateľ iniciuje voči spotrebiteľovi rozhodcovské konanie a ktorá nebola dojednaná individuálne, súd prvého stupňa považoval za neprijateľnú (nekalú) podmienku v spotrebiteľskej zmluve a z toho dôvodu za absolútne neplatnú. Z dôvodu absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky nemôže byť na podklade takejto doložky vydaný rozhodcovský rozsudok spôsobilým exekučným titulom. Z uvedených dôvodov, použijúc eurokonformný výklad ustanovení na ochranu spotrebiteľa, interpretačné pravidlo podľa ustanovenia § 54 Občianskeho zákonníka, rešpektujúc ustálenú judikatúru súdov vyššieho stupňa, súd prvého stupňa exekúciu v súlade s § 57 ods. 2 Exekučného poriadku s poukazom § 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní ex offo v plnom rozsahu zastavil pre rozpor exekučného titulu so zákonom. Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie oprávnený, ktorý navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie alebo alternatívne, aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil ním navrhnuté prejudiciálne otázky. Namietal, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 205 ods. 2 písm. b/ OSP), že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm. e/ OSP), že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm. d/ OSP), že súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, ako aj to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ OSP). Oprávnený podal odvolanie aj podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a) OSP v spojení s ustanovením § 221 ods. 1 písm. f) OSP, teda pre odňatie možnosti konať pred súdom. Tvrdil, že exekučný súd neumožnil účastníkom exekučného konania (osobitne nie oprávnenému) viesť kontradiktórne konanie a exekučné konanie je tak poznačené závažnými procesnými nedostatkami. Oprávnený citoval časť rozsudku Súdneho dvora sp. zn. C-472/11 zo dňa 21. 02. 2013 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai, v súlade s ktorým tvrdil, že exekučný súd nezohľadnil pri aplikácii smernice 93/13/ES svoju povinnosť upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku a dať im tak možnosť vyjadriť sa k nej, rovnako dať možnosť oprávnenému vyjadriť sa k prípadnému stanovisku povinného. Ďalej bol oprávnený toho názoru, že exekučný súd sa mal obrátiť na Súdny dvor Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES v tom zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom, ak tak navrhne dodávateľ, v rozhodcovskom konaní, je podľa § 53 ods. 1 a 4 písm. r) Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou. Poukázal na rozsudky Spolkového súdneho dvora z 13. 01. 2005, III ZR 265/03, z 19. 05. 2011, III ZR 16/11 a na uznesenia Ústavného súdu ČR sp. zn IV. ÚS 1281/12 z 11. 10. 2012 a sp. zn. II. ÚS 3057/10 z 05. 10. 2011. Citoval časti odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Bratislave 18CoE/641/2011 zo dňa 30. 11. 2012. Oprávnený zastával názor, že súd prvého stupňa sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmavanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží. Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, totiž nie je legitímne schopný vykonávať úkony, smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Exekučný súd totiž nie je súdom v zmysle § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z. z., nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku, ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu, uvedenom v žalobe, alebo v rozsahu, uvedenom vo vzájomnej žalobe. Dôvodil, že všeobecný súd nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Exekučný súd totiž musí s právoplatným rozhodcovským rozsudkom nakladať rovnako, ako s rozsudkom všeobecného súdu, pretože v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu, vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní. Exekučný súd taktiež nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. Ďalej uviedol, že všeobecný súd interpretoval a následne aplikoval ustanovenie § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky bližšie špecifikované v § 45 ods. 1 písm. b) alebo c) zákona o rozhodcovskom konaní. Ustanovenie § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní však explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Mal za to, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania na podklade uvedeného rozhodnutia len na návrh účastníka konania. Uviedol, že exekučný súd konal pri revízii rozhodcovského rozsudku mimo rámec zverenej právomoci a rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte, spojené s exekučnou vecou, a to najmä princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Zastával názor, že v konaní pred exekučným súdom mal výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne, a to v súvislosti s jeho postavením ako podnikateľského subjektu, pričom pre toto jeho iné postavenie ho exekučný súd vylúčil z možnosti zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá mu právom patrí z titulu platnej zmluvy o úvere. Namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení a taktiež nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu, ktoré však výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Oprávnený tiež uviedol, že súd prvého stupňa nevytýčil vo veci ústne pojednávanie aj keď tak bol podľa zákona povinný učiniť. Dôvodil, že exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Tvrdil, že predmetná rozhodcovská doložka je platná. Účastníkom zmluvy je totiž daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na riadny súd a preto nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. V závere vyjadril svoj nesúhlas s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Namietal, že nakoľko predmetom úverov poskytovaných zo strany oprávneného sú peňažné prostriedky, teda nie tovar alebo služba, zmluvy o úvere nemôžu obsahovať náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľskom úvere. Vzhľadom na charakter podnikateľskej činnosti oprávneného preto nie je možné, aby oprávnený poskytoval úvery na základe zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko činnosť oprávneného nepatrí do pôsobnosti tohto zákona. Čo sa týka úroku z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa, kedy sa stal splatným celý dlh až do dňa jeho uhradenia, uviedol, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky. Poukázal na skutočnosť, že ani zo zákona, ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodno-záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť (Uznesenie NS SR sp. zn. 3Obdo/96). Pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov z omeškania zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Povinný si však svoju povinnosť nesplnil, a preto by mal za porušenie svojej povinnosti znášať vopred dohodnutú sankciu, s ktorou pri uzatváraní záväzkovo - právneho vzťahu súhlasil. K poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie upomienok uviedol, že nakoľko poskytuje peňažné prostriedky z vlastných zdrojov, mohol si dojednať odplatu - poplatok pozostávajúci v 1/3 z dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Poukázal na to, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom, a teda či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol. V zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je súd povinný preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, pričom poveriť exekútora vykonaním exekúcie môže súd iba v prípade, že nezistí žiaden rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Upozornil na to, že v predmetnej veci nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie pritom nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. K návrhu na prerušenie konania uviedol, že povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ platí pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, pričom prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu v ktoromkoľvek štádiu konania, ktoré pred ním prebieha, bez ohľadu na povahu súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Preto žiadal, aby odvolací súd položil Súdnemu dvoru EÚ nasledujúce prejudiciálne otázky: 1/ či sa má ustanovenie písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov; 2 /v prípade zápornej odpovede na otázku 1, či je možné ustanovenie písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 vykladať tak, že mu neodporuje uzavretie takej rozhodcovskej doložky, ktorá je obsiahnutá v čl. 17 VPPÚ (ktorú citoval) a 3/ či je v súlade s čl. 17 a 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne a procesné a hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi. Povinná sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadrila. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné zrušiť podľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia z dôvodov uvedených nižšie. Z obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, že právny vzťah medzi oprávneným a povinnou (H. G.) bol založený dňa 06. 05. 2008 zmluvou o úvere č. 3870056 (č. l. 13). Odvolací súd zdôrazňuje, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia je zrejmé, že súd prvého stupňa opätovne prihliadal na zmluvu o úvere zo dňa 07. 03. 2008, č. 3840037, ktorá bola uzatvorená medzi oprávneným a I. U. (č. l. 23), ktorá v predmetnom exekučnom konaní nie je účastník konania. Zo zmluvy o úvere č. 3870056 zo dňa 06. 05. 2008 (č. l. 13), vyplýva, že povinná (H. G.) ako dlžník je v predmetnej zmluve označená obchodným menom, v záhlaví zmluvy je uvedená adresa, ktorá bola zhodná s miestom podnikania povinnej uvedeným v živnostenskom registri, identifikačné číslo povinnej ako podnikateľského subjektu (IČO) a číslo živnostenského registra. V zmluve sú aj údaje povinnej ako fyzickej osoby, s uvedením bydliska a rodného čísla. Súd prvého stupňa sa s týmito skutočnosťami v napadnutom rozhodnutí žiadnym spôsobom nevysporiadal, hoci na to odvolací súd poukázal už aj v uznesení zo dňa 12. júna 2013 č. k. 16CoE/135/2013, 16CoE/136/2013. Odvolací súd opätovne uvádza, že prílohu zmluvy o úvere zo dňa 06. 05. 2008 medzi oprávneným a povinnou (H. G.) netvoria žiadne všeobecné podmienky poskytnutia úveru. Súd prvého stupňa listom zo dňa 19. 06. 2012 vyzval právneho zástupcu oprávneného, aby mu predložil úverové zmluvy, vrátane všeobecných obchodných podmienok, a to k uvedeným spisovým značkám. V predmetnom liste však súd prvého stupňa nesprávne označil číslo exekútorského spisu, keď namiesto EX 771/09 uviedol EX 868/2009. V súlade s touto žiadosťou súdu prvého stupňa oprávnený predložil zmluvu zo dňa 07. 03. 2008 (č. l. 23) a k nej príslušné Všeobecné podmienky poskytnutia úveru (č. l. 24). Odvolací súd poznamenáva, že predložené všeobecné podmienky nemožno považovať za neoddeliteľnú súčasť zmluvy o úvere zo dňa 06. 05. 2008 (č. l. 13). Preto odvolací súd už uznesením zo dňa 12. júna 2013 č. k. 16CoE/135/2013, 16CoE/136/2013 uložil súdu prvého stupňa, aby zistil, či súčasťou zmluvy o úvere zo dňa 06. 05. 2008 uzatvorenej s povinnou H. G. sú aj všeobecné podmienky obsahujúce rozhodcovskú doložku. Odvolací súd záverom konštatuje, že v každej jednej veci je potrebné starostlivo posúdiť vzťah medzi účastníkmi exekučného konania a až následne, ak súd dospeje k odôvodnenému záveru, že ide o spotrebiteľský vzťah, môže vec posúdiť podľa príslušných ustanovení týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa. Ustanovenie § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov ukladá súdu zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b) alebo c), t. j. ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a), b), alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Zo znenia ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. explicitne vyplýva, že pri zistení dôvodov uvedených v citovanom zákonnom ustanovení, súd výkon rozhodcovského rozsudku zastaví bez ohľadu na štádium, v akom sa výkon rozhodnutia, prípadne exekúcia nachádza. Pre posúdenie dôvodu na postup podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, sa preto súd prvého stupňa správne zaoberal skutočnosťou, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Uvedené otázky môže exekučný súd posúdiť len na podklade kompletnej úverovej zmluvy, ktorou bol založený právny vzťah medzi účastníkmi konania, a to vrátane príslušných všeobecných zmluvných podmienok, alebo iných obdobných zmluvných dojednaní. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd prvého stupňa nemohol objektívne posúdiť prijateľný, resp. neprijateľný charakter rozhodcovskej doložky v posudzovanej veci. Za danej dôkaznej situácie je preto záver súdu prvého stupňa o nekalom charaktere rozhodcovskej doložky predčasný a nepreskúmateľný v inštančnom postupe. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 1 písm. h/, ods. 2 OSP ). V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvého stupňa zistiť, či v danej veci boli súčasťou zmluvy č. 3870056 (č. l. 13) medzi oprávneným a povinnou (H. Struhárovou) uzatvorenou 06. 05. 2008 aj príslušné všeobecné podmienky, nakoľko za takéto nemožno považovať všeobecné podmienky, ktoré sú súčasťou súdneho spisu (č. l. 24). V prípade, ak oprávnený doloží príslušné všeobecné podmienky, je súd prvého stupňa oprávnený v spojitosti s ustanoveniami § 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní a príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka chrániacimi spotrebiteľa posudzovať primeraný, resp. neprimeraný (nekalý) charakter jednotlivých ustanovení predmetnej zmluvy, ako aj príslušných všeobecných obchodných podmienok, a predovšetkým posudzovať konkrétne znenie rozhodcovskej doložky, na základe ktorej si založil právomoc rozhodcovský súd, ktorý vydal rozhodcovský rozsudok, predložený oprávneným ako exekučný titul. Vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu je súd prvého stupňa viazaný (§ 226 OSP). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .