{"guid": "5797de75-2c88-41db-bdfc-b0f9341ddaaf:9cc29a29-ce4b-4dcd-89ee-e3537a5be319", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2015:1305202675.3", "spisova_znacka": "24Co/296/2014", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 24Co/296/2014 z 27. 1. 2015", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Trnava z 27. januára 2015, sp. zn. 24Co/296/2014, ECLI:SK:KSTT:2015:1305202675.3", "identifikacne_cislo": "1305202675", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "Mgr. Adriana Dobiášová", "sudca_id": 1280, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-adriana-dobiasova-1280", "datum_vydania": "2015-01-27", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Pracovné právo"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1965/65/#paragraf-176.odsek-1", "nazov": "§ 176 ods. 1 zákona č. 65/1965 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1965/65/#paragraf-176.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/65-1965/paragraf-176"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1965/65#paragraf-176"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/9cc29a29-ce4b-4dcd-89ee-e3537a5be319", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2015:1305202675.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2015:1305202675.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2015:1305202675.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/296/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1305202675
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:1305202675.3

Uznesenie
Krajský súd v Trnave, v právnej veci žalobcu: RM I, s.r.o., Bodrocká 32, Bratislava, IČO: 35 691 255,
zastúpený advokátskou spoločnosťou: Fridrich Paľko s.r.o., IČO: 36 864 421, Grösslingova 4, Bratislava,
proti žalovanej: H. L., nar. XX.XX.XXXX, L. H., R. XX/X, zastúpená advokátom: Mgr. Milan Sadloň,
Senica, V. P. Tótha 30, o zaplatenie 1.717,40 eur, na odvolanie žalobcu v zamietajúcej časti a na
odvolanie žalovanej vo vyhovujúcej časti proti rozsudku Okresného súdu Senica č. k. 11C 67/2006-310
zo dňa 11. marca 2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa  r u š í  a  vec mu  v r a c i a   na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom napadnutým odvolaním prvostupňový súd žalovanej  uložil povinnosť   zaplatiť žalobcovi
2.751,28  eur  a trovy konania v sume 140,27 eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Žalovanej uložil povinnosť zaplatiť náhradu trov právneho zastúpenia v sume 1.076,95 eur do troch dní
od právoplatnosti tohto rozsudku právnemu zástupcovi žalobcu. V časti o zaplatenie sumy  416,42 eur
súd konanie  zastavil. Vo zvyšku súd žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť trovy konania
štátu v sume  51,53 eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Svoje rozhodnutie prvostupňový súd po citácii § 172 ods. 3, § 176 ods. 1 veta prvá, § 176 ods. 3, 177 ods.
2, 261 ods. 1, 3 a 263 ods. 3 zákona č. 65/1965 Zb. účinného ku dňu 03.02.1999 teda Zákonníka práce, §
517 ods. 2 Občianskeho  zákonníka, § 135 ods. 1 veta tretia O.s.p. vecne odôvodnil tým, že z výsledkov
vykonaného dokazovania vyvodil súd ten právny záver, že žaloba bola podaná dôvodne v časti, v ktorej
žalobe vyhovel t.j. v časti zaplatenia sumy  2.751,28 eur. Celý nárok uplatnený žalobou súd posúdil
podľa Zákonníka práce platného ku dňu 3.2.1999 t.j. ku dňu skončenia pracovného pomeru.  Rozsudkom
OS Bratislava III č.k. 4T 71/04 zo dňa 20.10.2003, ktorý nadobudol právoplatnosť aj vykonateľnosť
dňa 25.11.2004, bola žalovaná uznaná vinnou z trestného činu sprenevery na tom skutkovom základe,
že v období od 1.11.1998 do 31.12.1998 v Bratislave ako zamestnankyňa pracoviska fotoslužby na
Legerskeho 1, neodviedla tržbu do pobočky Y. a.s. L., na K. N., peniaze si ponechala pre vlastnú potrebu,
čím spoločnosti žalobcu spôsobila škodu vo výške 70 000,Sk t.j. 2.323,57 eur. Pokiaľ ide o obdobie
od 1.11.1998 do 31.12.1998 je nesporné, že škoda žalobcovi bola spôsobená úmyselným konaním
žalovanej  a túto skutočnosť už súd nemusel ďalej dokazovať, pretože súd je týmto rozhodnutím podľa
§ 135 ods.1, veta tretia  O.s.p, viazaný.
Žalobca sa pôvodne žalobou domáhal najskôr zaplatenia sumy 4.298,31 eur ( t.j.  129 491,-Sk) a to
za obdobie  od 1.11.1998 do 3.2.1999. t.j. do ukončenia pracovného pomeru so žalovanou.  Neskôr
upravil výšku žalovanej sumy s tým, že trval na zaplatení sumy  3.881,90 eur ( 116.946,-Sk ) s 12 %
úrokom z omeškania od 4.2.1999 do zaplatenia, vo zvyšku zobral žalobu späť. V tejto časti súd konanie
zastavil podľa § 96 ods.1 O.s.p. v časti o zaplatenie sumy 416,42 eur  (12 545,-Sk, čo predstavuje
rozdiel medzi sumou 129 491,-Sk a sumou  116 946,-Sk ). Prvostupňový súd má za to, že žalovaná bola
zamestnaná u žalobcu od 1.8.1998  do 3.2.1999, kedy s ňou bol v dôsledku trestnej činnosti ukončený
pracovný pomer okamžite.  Pracovný pomer vznikol na základe písomnej pracovnej zmluvy zo dňa



1.8.1998. Podľa písomnej dohody o hmotnej zodpovednosti  zo dňa 1.8.1998 okrem iného mala na
starosti odvod peňažnej hotovosti na účet RMI s.r.o., vždy ku koncu týždňa. Žalovaná nepoprela, že
by podpisy na týchto zmluvách nepatrili jej. Napadla však  platnosť pracovnej zmluvy, ako aj dohody o
hmotnej zodpovednosti z toho dôvodu, že tieto dokumenty údajne podpísala až neskôr. Ani jeden z jej
navrhnutých svedkov však nebol osobne prítomný u toho, kedy  mala tieto dokumenty podpisovať a preto
má súd za to, že v tejto časti žalovaná  neuniesla dôkazné bremeno a pracovnú zmluvu ako aj dohodu o
hmotnej  zodpovednosti považuje za platne uzatvorené. Pokiaľ ide o obsahovú stránku dohody o hmotnej
zodpovednosti, k tejto sa jednoznačne vyjadril súdom ustanovený znalec, ktorý potvrdil, že dohoda o
hmotnej zodpovednosti uzatvorená medzi žalobcom a žalovanou je spísaná na štandardnom tlačive
s podpismi oboch účastníkov a zo štandardného prístupu predpokladá, že žalovaná prevzala hmotnú
zodpovednosť v plnom rozsahu. Vytkol žalobcovi len skutočnosť, že táto dohoda nemá v tomto prípade
prílohu, akým spôsobom prevzala finančné hotovosti avšak toto zhodnotil len ako formálny nedostatok,
ktorý nemá vplyv na jej platnosť.  Napokon má súd za to, že otázky platnosti pracovnej zmluvy ako
aj dohody o hmotnej zodpovednosti si musel vyriešiť ako otázky prejudiciálne, pričom ich platnosť v
trestnom konaní nebola spochybnená o čom svedčí fakt, že žalovaná bola právoplatne  odsúdená za
trestný čin sprenevery na tom skutkovom základe, že v období  od 1.11.1998 do 31.12.1998  v Bratislave
ako zamestnankyňa pracoviska fotoslužby na Legerskeho 1, neodviedla tržbu do pobočky Y. a.s. L.,
na K. N., peniaze si ponechala pre vlastnú potrebu, čím spoločnosti žalobcu spôsobila škodu. Z danej
skutkovej vety plynie jednoznačný záver, že trestnej činnosti sa dopustila ako zamestnankyňa žalobcu a
prisvojila si cudziu vec, ktorá jej bola zverená. V tomto prípade je bola  vec zverená na základe dohody
o hmotnej zodpovednosti.

Súd vyhodnotil jednotlivé svedecké výpovede a  s prihliadnutím na závery znaleckého posudku č. 3/2010
vo veci ustanoveného znalca dospel k záveru, že žalovaná svojim konaním  za obdobie od 1.11.1998
do 31.12.1998  spôsobila žalobcovi škodu v sume 2.751,28 eur (82 885,-Sk).V tejto časti súd považuje
nárok žalobcu za nesporný, pretože za toto obdobie bola žalovaná aj právoplatne odsúdená a výška
nároku vyplýva zo záverov znaleckého posudku č. 3/2010. Podľa § 135 ods.1, veta tretia O.s.p. je súd
viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal, súd teda
nemusel preukazovať príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním žalovanej a vznikom škody.

Za obdobie od 1.1.1999 do 31.1.1999 mala podľa záverov znaleckého posudku 3/2010 žalovaná
spôsobiť žalobcovi schodok na zverených hodnotách v sume 1.130,62 eur ( 34 061,-Sk), ktorá suma
zodpovedá vlastne neodvedenej tržbe za mesiac január 1999 v sume 46 606,-Sk, od ktorej treba odrátať
vklad do pokladne dňa 5.2.1999 v sume 12 545,-Sk.  V tejto časti sa súd priklonil  k názoru súdu,
ktorý konal v trestnom konaní za to, že tu existuje viacero rozporov a to najmä ten, že na prevádzke,
kde mal vzniknúť schodok v spornom období existovala aj pokladňa, pričom žalobca nepredložil v
konaní príslušné doklady (napr. záznamy z inventarizácie pokladne), pričom v pokladni po rozviazaní
pracovného pomeru so žalovanou zostala určitá finančná hotovosť (čo potvrdil v trestnom konaní aj
Rudolf Kálig- konateľ žalobcu), ale nie je zrejmé v akej výške. Tieto rozpory sa nepodarilo odstrániť ani v
tomto konaní, nevedel sa  a ani  nemohol sa k tomu  vyjadriť ani súdom ustanovený znalec, pretože mu
neboli predložené originály príslušných dokladov k tomu potrebných. Z tohto dôvodu zostáva celková
výška schodku v tomto období spornou, žalobca v tejto časti neuniesol dôkazné bremeno pokiaľ ide o
výšku škody a súd žalobu v tejto časti ako nedôvodnú zamietol. Za obdobie od 1.2.1999 do 3.2.1999
nebolo preukázané, že by žalovaná spôsobila žalobcovi škodu a v akej výške. Žalobca v tejto časti
takisto neuniesol dôkazné bremeno.Pokiaľ ide o uplatnený úrok z omeškania, žalovaná vlastne až do
vyhlásenia rozsudku nevedela akú sumu má žalobcovi zaplatiť, preto žaloba v časti uplatneného úroku
z omeškania bola podaná predčasne a preto i v tejto  časti súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

K uplatnenej námietke premlčania súd uviedol, že nepovažuje nárok uplatnený žalobou za obdobie od
1.1.1999 do 3.2.1999 za premlčaný, pretože podľa § 263 ods. 3 Zákonníka práce, lehota na uplatnenie
nároku na náhradu škody je dva roky, začína plynúť odo dňa, keď sa poškodený dozvie o tom, že škoda
vznikla a o tom, kto za ňu zodpovedá. V tomto prípade to bolo dňom právoplatnosti trestného rozsudku
t.j. dňom 25.11.2004, žaloba bola podaná na súde dňa 22.2.2005, teda v zákonom stanovenej lehote.
Neobstojí tvrdenie právneho zástupcu žalovanej, že nárok uplatnený žalobou za obdobie od 1.1.1999 do
3.2.1999  je premlčaný, pretože toto obdobie nebolo súčasťou trestného konania. Súčasťou trestného
konania,  aj trestného oznámenia bolo obdobie od 1.11.1998 do 3.2.1999, pričom aj poškodený teda
žalobca si v trestnom konaní uplatnil výšku škody za celé toto obdobie vtedy v sume 136 000,-Sk, teda
nárok žalobcu ako poškodeného bol uplatnený riadne a včas za celé toto obdobie a skutočnosť, že súd v



trestnom konaní napokon uznal žalovanú vinnou len za obdobie od 1.11.1998 do 31.12.1998, je v tomto
smere právne irelevantná. Napokon v zmysle  § 261 ods.3, veta prvá Zákonníka práce, ak účastník
uplatní na súde svoj nárok a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia lehota po dobu konania
neplynie, či že premlčacia doba počas celého trestného konania neplynula.

Žalovaná zložila vo veci preddavok na znalecké dokazovanie v sume 400 eur,  znalcovi bolo vyplatených
suma 574,96, z toho  suma 174,96 eur z rozpočtových prostriedkov súdu, ďalej suma 59,98 eur z
rozpočtových prostriedkov súdu, celkom suma 234,94 eur. Po podaní odvolania bola znalcovi vyplatená
ešte suma 51,53 eur z rozpočtových prostriedkov súdu. O trovách štátu vo výške 234,94 eur bolo
právoplatne rozhodnuté rozsudkom OS Senica č.k. 11 C 67/2006- 224 zo dňa  9.11.2011 v sume 234,94
eur a to tak, že tieto je povinný zaplatiť žalobca  (v tejto časti nebol rozsudok napadnutý odvolaním).
Súd preto v tomto rozsudku rozhodoval už len o zvyšných trovách štátu v sume 51,53 eur, pričom uložil
povinnosť tieto zaplatiť tiež žalobcovi  a to z  dôvodu, že zložený preddavok nestačil pokryť náklady na
znalečnom  a znalecký úkon bol robený i v prospech žalobcu,  súd uložil  priamo v rozsudku žalobcovi
povinnosť nahradiť trovy konania štátu  podľa § 148 ods.1 O.s.p., ktoré štát platil. O trovách konania súd
rozhodol podľa § 142 ods.2 O.s.p. a priznal žalobcovi, ktorý mal vo veci úspech len čiastočný, náhradu
trov konania pomerne. Trovy konania predstavujú zaplatený súdny poplatok v sume 214,50 eur (6 470,-
Sk) a trovy na znalečnom špecifikované vyššie v sume 286,47 eur (234,94 eur + 51,53 eur), celkom spolu
sumu 500,97 eur. Trovy právneho zastúpenia si  uplatnil právny zástupca žalobcu v  sume 3.846,26  eur
vyčíslené v súlade s vyhl. č. 655/2004 Z.z. Žalobca sa domáhal pôvodne zaplatenia sumy 4.298,31 eur,
vyhovené bolo len v sume  2.751,28 eur. Úspech žalobcu je 64 %  a neúspech 36 %, teda  čistý úspech
žalobcu je potom 28 % (64-36). Tomuto zlomku zodpovedá z celkovej sumy trov konania suma 140,27
eur a z trov právneho zastúpenia suma 1.076,95 eur.

Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca prostredníctvom právneho zástupcu a to výlučne v
časti zamietnutia istiny, úroku z omeškania a trov právneho zastúpenia a domáhal sa, aby odvolací súd
v tejto časti rozsudok zmenil tak, že  odporkyňa  je povinná zaplatiť navrhovateľovi sumu 3.881,90 eur
spolu s 12%-ným ročný úrokom z omeškania od 04.02.1999 do zaplatenia, súdny poplatok 214,76 eur,
trovy právneho zastúpenia 3.846,26 eur a trovy odvolacieho konania vo výške 190,91 eur. Ako odvolací
dôvod uviedol § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolateľ predovšetkým poukázal na znalecký posudok č.
3/2010 zo dňa 23.02.2010, v ktorom bol vyčíslený nezúčtovaný rozdiel v sume 116.946,- eur a túto sumu
mala žalovaná odviesť na účet, ale preukázateľne túto sumu neodviedla. Znalec konštatoval, že vinou
žalovanej došlo ku kráteniu tržieb, čo potvrdil aj svedok v konaní 4T 71/04, preto túto sumu považuje
žalobca za nespornú. Z tohto dôvodu nemôže súhlasiť s tým ako súd určil sumu 2.751,28 eur a trvá na
pôvodnej sume 116.946,- Sk/3.881,90 eur, pretože prvostupňový súd si nesprávne osvojil sumu 70.000,-
Sk/2.323,57 eur uvedenú v trestnom konaní, ktorá bola len orientačná. V priebehu dokazovania ako
aj z vypočutia znalca na pojednávaní 02.10.2013 bolo potvrdené, že dohoda o hmotnej zodpovednosti
uzatvorená medzi žalobcom a žalovanou je spísaná na štandardnom tlačive s podpisom zamestnanca
a so štandardného prístupu sa predpokladá, že táto prevzala hmotnú zodpovednosť v plnom rozsahu.
Podľa textu dohody o hmotnej zodpovednosti zo dňa 01.08.1998 žalovaná mala na starosti odvod
peňažnej hotovosti na účet žalobcu vždy ku koncu týždňa, jej zodpovednosť bola objektívna, žalovaná
sumu 116.946,- Sk/3.881,90 eur nezúčtovala a vyčíslený nezúčtovaný rozdiel neodviedla a za tento
zodpovedná. Navyše žalovaná bola právoplatne odsúdená za trestný čin sprenevery na tom skutkovom
základe, že od 01.11.1998 do 31.12.1998 si peniaze ponechala pre vlastnú potrebu, čím spoločnosti
spôsobila škodu. Ďalej žalobca má za to, že prvostupňový súd na základe vykonaného dokazovania
nezistil náležite skutkový stav veci a preto nesprávne vec právne posúdil.

Proti tomuto rozsudku podala odvolanie aj žalovaná prostredníctvom právneho zástupcu a to proti
výrokom, ktorým súd zaviazal žalovanú zaplatiť sumu 2.751,28 eur a trovy konania v sume 140,27 eur
a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 1.076,95 eur na účet právneho zástupcu žalobcu. Ako
odvolacie dôvody uviedla § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p., nakoľko súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. V prvom rade žalovaná poukázala na to, že prvostupňový súd pôvodne
rozsudkom č. k. 11C 67/2006-224 zo dňa 09.11.2011 rozhodol tak, že žalovanú zaviazal na zaplatenie
2.717,40 eur a náhradu trov konania. Proti tomuto podala žalovaná odvolanie a Krajský súd v Trnave
uznesením č. k. 23Co 40/2012-248 rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec v časti istiny 2.717,40 eur
a vo výroku o trovách konania vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Z napadnutého rozhodnutia



vyplýva, že súd prisúdil žalobcovi o 33,88 eur viac ako bol predmet konania, pretože predmetom konania
nebola suma 4.298,31 eur, ale suma 2.717,40 eur, nakoľko vo zvyšku už bola žaloba právoplatne
zamietnutá. Okrem toho je výrok o výške sumy, ktorú je povinná zaplatiť žalobcovi rozporný aj v tom, že
súd zastavil konanie v časti o 416,46 eur a nie je zrejmé ani to nevyplýva z odôvodnenia či sa táto čiastka
má odpočítať od sumy, ktorá bola predmetom konania alebo od sumy v pôvodnom konaní. Z výrokov
napadnutého rozhodnutia však vyplýva, že suma 2.717,40 eur by mala byť odpočítaná suma 416,42 eur
a o  zvyšku má súd potom rozhodnúť na základe vykonaného dokazovania a teda žalovaná mala byť
zaviazaná na zaplatenie maximálne 2.300,98 eur. Odôvodnenie však nekorešponduje s výrokmi, keďže
je zrejmé, že súd pri rozhodovaní vychádzal z pôvodnej žalovanej sumy. Prvostupňový súd vyhodnotil
len tie dôkazy, ktoré boli v neprospech žalovanej a dôkazy svedčiace v prospech žalovanej opomenul a v
odôvodnení ich vôbec nespomenul. Prvostupňový súd sa nezaoberal vôbec závermi znalca Ing. Šefčíka,
PhD. uvedenými v znaleckom posudku, pretože znalec nebol povinný podľa zadania zistiť výšku schodku
na zverených finančných prostriedkoch, ale mal zistiť rozdiel medzi prijatými tržbami a odvedenou
hotovosťou na účet žalobcu. Výška škody sa odvodzuje nie od zisteného  rozdielu medzi prijatými a
odvedenými tržbami, ale účtovne zisteným schodkom. Ako uviedol súd žalobca znalcovi nepredložil
všetky inventúry  pokladne, ktoré mal podľa zákona o účtovníctve vykonávať najmenej štyrikrát ročne,
pričom po skončení pracovného pomeru zostala v pokladni neurčená čiastka, nebola zistená lebo
nebola vykonaná inventúra. V tejto súvislosti žalovaná poukázala aj na výpoveď znalca na pojednávaní
02.10.2013. Znalec okrem iného uviedol na pojednávaní, že manko za mesiac november a december
1998 je 82.885,- Sk, schodok za január 1999 je 34.061,- Sk, pričom toto vyjadrenie nezodpovedá
zisteniam uvedeným v znaleckom posudku a tiež odporuje dôkazom pripojeným v znaleckom posudku,
v ktorých je poznámka o odvedených tržbách vo výške 109.000,- Sk, pričom ostatné peniaze mali byť
v pokladni. Takéto vyjadrenie považuje žalovaná za zjavne zaujaté v prospech žalobcu a presahuje
rozsah právomoci znalca v súdnom konaní, ktorému neprináleží rozhodovať o právnej otázke. Ústne
prezentované znalecké zisťovanie je plné rozporov. Poukázala na to, že schodok je definovaný v zákone
účtovníctve ako rozdiel medzi účtovným stavom a skutočne zisteným stavom a účtovný stav je možné
zistiť len z účtovných dokladov. Znalec opomenul vo svojich ústnych záveroch zahrnúť taký podstatný
prvok ako je to, že nikto nikdy nezisťoval stav peňažnej hotovosti v pokladni, zamestnávateľ nikdy
nevyzval žalovanú na riadne zúčtovanie zverených hodnôt. Súd nemohol ani vychádzať z údajov v
pokladničnej knihe, pretože túto nemal k dispozícii. Vychádzal len z poznámok v evidencii, ktorá nie je
účtovným dokladom a tieto poznámky nedal do súvisu s inými zisteniami a to s odvodmi peňazí na účet
žalobcu A. F., s ktorým mala žalovaná ústnu dohodu o tom, že on bude vkladať tržby na účet namiesto
žalovanej. Vo zvyšnej časti odvolania žalovaná spochybňovala vyjadrenie znalca k právnym otázkam
napr. platnosti dohody o hmotnej zodpovednosti.

Pokiaľ prvostupňový súd odkázal na rozsudok Okresného súdu Bratislava III, v ktorom bola uznaná
vina z prečinu sprenevery je zrejmé, že platnosťou dohody o hmotnej zodpovednosti sa súd vôbec
nezaoberal. Za dôležité považovala žalovaná aj skutočnosť, že na základe výpovede svedka Ing. C. K.
bolo preukázané a dôkazy boli predložené v trestnom konaní, že bola ako zamestnankyňa do evidencie
dôchodkového zabezpečenia prihlásená až v máji 1999 a tiež aj poukázala na výpoveď svedka E. P.,
ktorý potvrdil, že bol osobne prítomný v bistre Pod srdcom v Bratislave kde mala žalovaná dohodnuté
osobné stretnutie so žalobcom, pričom odišla dozadu bistra a po chvíli sa vrátila s p. F. starším, ktorý držal
v ruke nejaké papiere a hovoril, že už to má podpísané, pričom odmietol dať žalovanej kópie. Žalovaná
trvá naďalej na tom, že nedostatok písomnej formy dohody o hmotnej zodpovednosti má za následok jej
absolútnu neplatnosť. Napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa neobsahuje zdôvodnenie týkajúce sa
platnosti dohody o hmotnej zodpovednosti. Zopakovala, že žalobca  nepreukázal, že ku dňu uzavretia
dohody o hmotnej zodpovednosti a tiež pri skončení pracovného pomeru vykonal na pracovisku
žalovanej inventarizáciu tovaru a peňazí, za ktoré mala prevziať zodpovednosť a nevykonávala inventúry
pokladničnej hotovosti štyrikrát ročne a A. F. mal v rozhodnom období prístup k peňažnej hotovosti a
k tovaru v predajni, pričom s nimi bola uzavretá dohoda o hmotnej zodpovednosti a nebola uzavretá
dohoda o spoločnej hmotnej zodpovednosti.  Žalobca si ako zamestnávateľ nesplnil zákonnú podmienku
pre preukázanie ním uvádzanej výške škody. Prvostupňový súd aj opomenul vyhodnotiť závery znalca
v jeho znaleckom posudku týkajúce sa aj iného poznania vo vzťahu žalobcu a k žalovanej. Znalec sa
nestotožnil s tým, že by výšku neodvedených tržieb pokladal za preukázaný schodok.

Prvostupňový súd v rozsudku vôbec nezdôvodnil prečo považuje údaj v doklade - výkaz výkonov za
mesiac, ktorý nie je účtovným dokladom za presnú špecifikáciu škody. Podstatné pre posúdenie výšky
škody môžu byť len účtovné doklady. Závery znalkyne v trestnom konaní Ing.  Fibíkovej sú podľa



žalovanej nekorektné a zavádzajúce, pretože ak na jednej strane konštatuje, že zápisy mali byť vedené
predpísaným spôsobom, pokladničné knihy boli lepené na predpísané miesta a tržbami bolo naložené
podľa mesačných výkazov výkonov potom je nepochybné, že súčasťou dokladov pokladničnej knihy
museli byť aj doklady o vkladoch na účet v banke. Pokladničné knihy však viedol svedok Ing. K. a túto
neviedla žalovaná. Poznámky v interných dokladoch žalovanej nemôžu byť bez ďalšieho overovania
vyhodnocované ako podklady pre výpočet výšky škody. V súlade s §  172 Zákonníka práce požadovanú
výšku škody je potrebné, aby preukázal zamestnávateľ, ktorý však nepreukázal skutočnú výšku škody
žiadnym dokladom aké hodnoty boli žalovanej zverené, na pracovisku nikdy nebola vykonaná inventúra.
Preto nie je možné ustáliť, že vôbec vznikla zamestnávateľovi v konaním žalovanej škoda a v akej
výške, pretože neodvedením hotovosti na účet banke takáto škoda nevznikla, môže sa jednať iba o
porušenie pracovných povinností. Prvostupňový súd žalobu za obdobie od 01.01.1999 do 31.01.1999,
v ktorom mala žalobcovi spôsobiť škodu 1.130,62 eur zamietol, pretože ju považoval za nedôvodnú. V
čom sa však líši dôkazná situácia za obdobie od 01.11. do 31.12.1998 od dôkaznej situácie od januára
1999 vysvetlené nebolo a podľa žalovanej sa nelíši v ničom. Pokiaľ prvostupňový súd uviedol dve
obdobia počas ktorých malo dôjsť ku škode identickými dôkazmi tieto právne posúdil úplne rozdielne.
Prvostupňový súd na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym právny záverom a vec
nesprávne rozhodol, pričom žalovaná poukazuje najmä na to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno
preukázať výšku škody, ktorú mala spôsobiť schodkom na zverených hodnotách v peniazoch v pokladni
v prevádzke žalobcu, v ktorej pracovala ako fotografistka. Domáhala sa preto, aby odvolací  súd v
napadnutej časti rozsudok zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol a pre prípad úspechu žiada priznať
náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia.

K doručeným  odvolaniam účastníci konania nepodali písomné vyjadrenie.

Krajský súd v Trnave ako odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolania podali včas oprávnené
osoby - účastníci konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný
prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.), postupom bez nariadenia pojednávania  (§ 214 ods. 2
O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods.
1 O.s.p.)  a dospel k záveru, že odvolania sú dôvodné, pretože rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné
zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Odvolací súd je pri preskúmavaní odvolaním napadnutého rozhodnutia zásadne viazaný uplatnenými
odvolacími dôvodmi, vyplýva z toho mimo iné to, že pri preskúmavaní správnosti napadnutého
rozhodnutia súdu prvého stupňa môže prihliadať len k tým dôvodom, ktoré odvolateľ v odvolaní označil,
nie je viazaný rozsahom odvolania len v prípadoch ustanovených v § 212 ods. 2 O.s.p. (nejde o daný
prípad), pričom však vždy musí prihliadať k vadám, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
i keď neboli v odvolaní uplatnené - § 212 ods. 3 O.s.p.

Z uvádzaného ustanovenia procesného predpisu § (212 ods. 3 O.s.p.) potom vyplýva, že odvolací súd
musí vždy rešpektovať procesno-právne vady konania pred súdom prvého stupňa, pokiaľ mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Takéto vady musia byť vždy v bezprostrednom vzťahu
k možnosti nesprávnosti výsledku konania. Kedy o takúto procesnú vadu ide, je vecou posúdenia
konkrétneho prípadu.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj vychádzajúc z obsahu spisu dospel k záveru,
že rozsudok je nepreskúmateľný (čo v konečnom dôsledku namietal aj odvolateľ - žalovaná), nakoľko z
jeho obsahu nemožno z poukazom na priebeh konaniavyvodiť čo tvorí predmet konania.

Odňatie možnosti konať pred súdom je taký postup súdu, ktorý znemožnil účastníkovi konania realizáciu
tých procesných práv, ktoré mu zákon priznáva. O takúto vadu konania ide len vtedy, ak išlo o
postup nesprávny (uvažované z hľadiska zachovania postupu súdu určeného zákonom alebo ďalšími
všeobecne záväznými právnymi predpismi). Vada konania vymedzená v citovanom ustanovení O.s.p.
je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces,
ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a
nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
I podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9.12.1994, séria
A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91),
Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12.5.2004 sp. zn. I ÚS 226/03) a tiež Najvyššieho súdu SR



(rozsudok z 27.4.2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie
považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Požiadavky
na riadne odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky vymedzuje
ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník
konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z
ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie
navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo
presvedčivé (táto úprava zjavne dopadá ako na tzv. sporové konania s postavením účastníkov ako
žalobcu a žalovaného, tak i na tzv. konania nesporové). Korektným a i ústavne konformným výkladom
ustanovení O.s.p. citovaných zhora (najmä však § 157 ods. 2 O.s.p.) potom treba dospieť k záveru, že
v nich uvedenými požiadavkami je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov
rozhodnutia, ale napr. aj existencia nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami,
resp. i prípad, keď právne závery zo skutkových zistení  nevyplývajú a napokon i len všeobecné
súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť príslušné zistenia vyvodené.
Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je aj odrazom práva účastníka na dostatočné
a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa tak vyporiada i so špecifickými
námietkami účastníka); porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na
strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve
zvoleným spôsobom) odníma i možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu
súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo dokonca i mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak
potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne
konanie, je zjavné, že výskyt takejto vady zakladá ako nevyhnutnosť rozhodnutia odvolacieho súdu
spôsobom predpokladaným v ustanovení § 221 O. s. p. (zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa), tak
sám osebe i dôvodnosť odvolania.

Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa svojou žalobou podanou na súde dňa 22.2.2005  domáhal, aby
súd uložil žalovanej povinnosť na zaplatenie sumy 4.298,31 eur/129 491,-Sk spolu  s 12 % úrokom
z omeškania od 3.2.1999 až do zaplatenia. Okresný súd Senica vydal vo veci rozsudok č.k. 11C
67/2006-224 dňa 9.11.2011, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.717,40 eur a
trovy konania v sume 1.024,81 eur a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku súd žalobu
zamietol, žalobcovi uložil  povinnosť zaplatiť náhradu trov konania štátu v sume 234,94 eur. Proti tomuto
rozsudku podala odvolanie žalovaná v časti, v ktorej jej súd uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
2.717,40 eur a trovy konania a Krajský súd v Trnave uznesením č.k. 23Co 40/2012-248 zo dňa 13.2.2013
rozsudok súdu prvého stupňa v prisudzujúcej istine 2.717,40 eur a vo výroku o trovách konania zrušil
a vec mu v týchto častiach vrátil na ďalšie konanie.

Z popísaného vyplýva, že predmetom konania po rozhodnutí odvolacieho súdu zostala suma 2.717,40
eur a pokiaľ v napadnutom rozhodnutí prvostupňový súd vychádzal z predmetu konania v sume
4.298,31 eur a rozhodol tak, že žalovanej uložil povinnosť na zaplatenie sumy 2.751,28 eur, v časti
o zaplatenie sumy 416,42,- eur konanie zastavil a vo zvyšku (teda o zaplatenie sumy 1.130,61 eur)
súd žalobu zamietol, rozhodol o niečom, čo netvorilo predmet konania, pretože prvostupňový súd
opomenul zohľadniť, že časť predmetu konania už bola právoplatne zamietnutá. Za nesprávny je
potrebné považovať postup súdu prvého stupňa o trovách konania štátu, keď súd vychádzal z názoru,
že o výške 234,94 eur bolo právoplatne rozhodnuté rozsudkom OS Senica č.k. 11 C 67/2006- 224 zo
dňa  09.11.2011 v sume 234,94 eur a to tak, že tieto je povinný zaplatiť žalobca (v tejto časti nebol
rozsudok napadnutý odvolaním). V danom prípade však trovy konania štátu a účastníkov boli uznesením
Krajského súdu v Trnave č.k. 23Co 40/2012-248 zo dňa 13.2.2013 zrušené a vec bola aj v tejto časti
vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, (keďže trovy konania sú závislým výrokom) a nemôžu
nadobudnúť právoplatnosť skôr ako rozhodnutie v merite.

Na základe týchto skutočností, keďže súd prvého stupňa si nevyjasnil predmet konania, rozhodnutie sa
stalo nepreskúmateľným a nezrozumiteľným.

So zreteľom na uvedené boli splnené predpoklady, aby odvolací súd s použitím ustanovenia § 221 ods. 1
písm. f) O.s.p. napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia
vec mu vrátil na ďalšie konanie.



Úlohou súdu prvého stupňa bude zohľadniť ako sa menil predmet konania, teda prihliadnuť na
právoplatnú zamietajúcu časť o zaplatenie sumy 1.130,61 eur, ako aj dispozitívny úkon žalobcu, ktorým
zobral žalobu späť o zaplatenie sumy 416,42 eur a opätovne vo veci rozhodnúť.  Podľa § 224 ods. 3
O.s.p. v novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne o trovách tohto odvolacieho konania.

Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu  nie je možné podať  odvolanie.", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "ussr:f1216a42-0929-45b4-a527-85e03d833414", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 226/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 226/03 z 12. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-12", "citacie_n": 1430, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f1216a42-0929-45b4-a527-85e03d833414"}], "citovane_v": []}