Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 25CoE/110/2012 z 30. 8. 2012
Citácia: uznesenie Krajského súdu Nitra z 30. augusta 2012, sp. zn. 25CoE/110/2012, ECLI:SK:KSNR:2012:4112217505.1
Krajský súd Nitra | 25CoE/110/2012 | ECLI:SK:KSNR:2012:4112217505.1 | 2012-08-30 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí
Citované ustanovenia: § 41 ods. 1 EP, § 41 ods. 2 písm. d) EP, § 44 ods. 2 EP, § 45 ods. 1 písm. c) ZRK, § 45 ods. 2 ZRK, § 52 ods. 1 OZ, § 53 ods. 5 OZ
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/352ba4f2-84e7-4c9f-b038-c00de5ae2b29
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2012:4112217505.1

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25CoE/110/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4112217505
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 08. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dušan Harbuta
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2012:4112217505.1

Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v exekučnej veci oprávneného: Home Credit Slovakia, a.s., so sídlom Piešťany,
Teplická 7434/147, IČO: 36 234 176, zast. JUDr. Petrom Pečeným, advokátom so sídlom Holíč,
Námestie sv. Martina 9, proti povinnej: O. K., nar. XX. XX. XXXX, bytom R., T. X, o vymoženie 2.247,22
eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nitra zo dňa 04. 06.
2012 č. k. 14Er/635/2012-10, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa  p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Ing. Jozefa
Buriho, so sídlom Exekútorského úradu v Leviciach, Ku Bratke 3, o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Vychádzal zo zistenia, že súdny exekútor na základe návrhu oprávneného požiadal o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie proti povinnej pre vymoženie sumy 2.247,22 eura s príslušenstvom.
Za exekučný titul označil rozhodcovský rozsudok zo dňa 13. 07. 2011 sp. zn. PEC-TRIO-KA 90/2011
vydaný JUDr. Radimom Kuchtom, rozhodcom so sídlom Holíč, Sibírska 1329. Poukázal na odôvodnenie
vyššie uvedeného rozhodcovského rozsudku, podľa ktorého právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na
základe zmluvy o úvere č. 3507122596 zo dňa 18. 07. 2005 a na ňu nadväzujúcu úverovú zmluvu č.
5611207943, v ktorej sa účastníci okrem iného dohodli, že majetkové spory, vzniknuté z úverovej zmluvy
alebo v súvislosti s ňou budú rozhodované jediným rozhodcom. Zmluvný vzťah medzi oprávneným a
povinnou, založený zmluvou o úvere, posúdil ako spotrebiteľský úver podľa § 2 písm. a), b), § 3 ods.
2 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v spojení s § 25 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a aplikoval naň ust. § 52
ods. 1- 3, § 53 ods. 1, 3, 4 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako i Smernicu Rady č. 93/13/EHS
z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Opierajúc sa o ust. § 41 ods.
2 písm. d) a § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti ( ďalej
len Exekučný poriadok ), preskúmal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na
vykonanie exekúcie a exekučný titul, a zistil, že tieto sú v rozpore so zákonom. Dospel k záveru, že v
danom prípade rozhodcovská doložka dojednaná účastníkmi vo všeobecných úverových podmienkach
( hlava 13 § 18 ) je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nakoľko nedáva zmluvným stranám na výber
riešenie sporov cestou príslušného súdu. Spotrebiteľ tak ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca
právo brániť sa voči nárokom dodávateľa na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Naviac spotrebiteľ
si ju osobitne nevyjednal a nemal na výber, vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými
podmienkami. Mal len možnosť zmluvu ako celok odmietnuť, alebo podrobiť sa všetkým úverovým
podmienkam, a teda i rozhodcovskému konaniu. Poukázal, že zmluva, ako i obchodné podmienky sú
nezrozumiteľné a písané drobným písmom s nahusteným textom a bez odsekov, čím znemožňujú ich
riadne prečítanie zo strany spotrebiteľa. Uzavrel, že rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v
právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa, ktorého núti v
určitých prípadoch neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovskú doložku označil
i za rozpornú s dobrými mravmi. Svoj záver argumentačne oprel o judikatúru Európskeho súdneho dvora



vo veci C-240/98, C-168/2005, C-243-2008, ako i vo veci C-40/2008 Asturcom Telecomunicaciones SL
proti Cristina Rodríguez Nogueira. V intenciách ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s ust. §
45 ods. 1 písm. c), 2 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní preto žiadosť súdneho exekútora
JUDr. Ing. Jozefa Buriho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, domáhajúc sa ním jeho zmeny
a vyhovenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie predmetnej exekúcie.
Dôvodil, že súd prvého stupňa nesprávne právne vec posúdil a jeho závery nemajú oporu vo vykonanom
dokazovaní. Poukazoval na dobrovoľné uzatvorenie úverovej zmluvy povinnej s oprávneným, ktorá
nemala k návrhu úverovej zmluvy žiadne pripomienky a pri podpise na ňu nebol vyvíjaný žiadny
nátlak. Nesúhlasil s tvrdením súdu prvého stupňa o tom, že rozhodcovské konanie prebehlo bez
účasti povinnej, nakoľko rozhodcovský súd ju vyzval, aby sa vyjadrila k návrhu oprávneného, pričom
túto výzvu rozhodcu povinná prevzala dňa 19. 08. 2010 a v stanovenej lehote sa vyjadrila tak, že
uznáva dlh a zároveň poukázala na svoju zložitú sociálnu situáciu. V tejto súvislosti uviedol, že
žalovaná strana nepredložila žiadne dôkazy na podporu tvrdení o nepriaznivej sociálnej situácii, pričom
na túto skutočnosť bola upozornená vo výzve. Povinná mala k dispozícii niekoľko inštitútov, ktorými
mohla dosiahnuť nápravu rozhodnutia, resp. alternatívu konania, pričom ani jeden z nich nevyužila.
Namietal tiež právomoc exekučného súdu substituovať preskúmavanie súdneho rozhodnutia a jeho
rozhodnutie považoval za popierajúce zmysel a účel rozhodcovského konania, t. j. umožniť mimosúdne
riešenie sporov a tým odbremeniť všeobecné súdy od konaní, ktoré sa dajú pred rozhodcom vyriešiť
k spokojnosti oboch sporových strán. Porovnávaním originálnej verzie smernice Rady 93/13/EHS
so slovenským a českým jazykovým prekladom dospel k názoru, že slovenský preklad Prílohy tejto
smernice v bode 1, písm. q) nevyjadruje rovnaký význam ako originálne znenie, v zmysle ktorého
zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby súhlasil s predkladaním sporov vyvstávajúcich zo
zmluvy osobitným typom rozhodcovského konania, ktoré by nebolo upravené právnymi predpismi a kde
rozhodcovia nie sú povinní uplatňovať hmotnoprávne i procesnoprávne predpisy. Keďže rozhodcovské
konanie upravuje zákon o rozhodcovskom konaní, nie je možné rozhodcovskú doložku považovať
za neprijateľnú podmienku zmluvy o úvere. Konštatoval, že podstatná časť odôvodnenia zamietnutia
návrhu na vykonanie exekúcie je postavená na úniovom práve a nemá relevantnú oporu v ustanoveniach
slovenskej právnej úpravy. Uzavrel, že rozhodcovská doložka je platne dojednaná a v súlade so
zákonom.

Povinná vo svojom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhla napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa
potvrdiť. Poprela tvrdenie oprávneného o tom, že nepredložila žiadne dôkazy o jej nepriaznivej sociálnej
situácii, keď oprávnenému doručila písomnosti, v ktorých konštatovala, že poberá rodičovský príspevok
a jej manžel pracuje na dohodu a syn má zdravotné problémy. Oprávneným vymáhané sumy označila
za neprimerane vysoké a ohrozujúce fungovanie jej rodiny.

Odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. Sudkyňa
súdu prvého stupňa sa podľa § 374 ods. 4 druhej vety OSP vyjadrila, že nemieni odvolaniu vyhovieť, a
preto predložila vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací ( § 10 ods. 1 OSP ) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( § 212
ods. 1 OSP ) prejednal odvolanie oprávneného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214
ods. 2 OSP a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

Predmetom tohto konania je žiadosť súdneho exekútora JUDr. Ing. Jozefa Buriho, so sídlom
Exekútorského úradu v Leviciach, Ku Bratke 3, o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, predloženej
súdu prvého stupňa dňa 29. 05. 2012. Spolu s ňou bol predložený i návrh oprávneného, ktorým sa
domáha od povinnej vymoženia sumy 2.247,22 eura, úroku vyčísleným súčtom čiastky vo výške 826,17
eura a čiastky stanovenej vo výške 9 % ročne zo sumy 2.241,26 eura od 29. 11. 2011 do zaplatenia,
zmluvnej pokuty vo výške 32,75 eura, trov konania vo výške 417,31 eura a trov exekúcie a exekučný titul,
ktorým je rozhodcovský rozsudok zo dňa 13. 07. 2011 sp. zn. PEC-TRIO KA 90/2011, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 20. 07. 2011 a vykonateľnosť dňa 24. 07. 2011. Prílohu tvoria i úverová zmluva



č. 3507122596 uzatvorená oprávneným a povinnou dňa 18. 07. 2005 a úverové zmluvné podmienky
oprávneného.

Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku, exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak
priznáva právo, zaväzuje k povinnosti, alebo postihuje majetok.

Podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských
komisií a zmierov nimi schválených ( § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku ).

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, alebo návrhu na vykonanie exekúcie, alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne.

Podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon
rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému
bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie
zastaví, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia
alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak
zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Exekučný poriadok pre začatie exekúcie, ako aj na jej ďalší priebeh, vyžaduje splnenie zákonom
stanovených podmienok, ktoré sú procesného a hmotnoprávneho charakteru. K procesným
podmienkam exekúcie patria spôsobilosť účastníkov, právomoc a príslušnosť súdu, ako i spôsobilý návrh
a listina, o ktorej oprávnený tvrdí, že je vykonateľným exekučným titulom. Všetky ostatné predpoklady
exekúcie sú predpokladmi hmotnoprávnymi, ktorých nedostatok síce nebráni začatiu a pokračovaniu
exekučného konania, ale bráni prípustnosti samotnej exekúcie. Dôvody zastavenia exekúcie uvedené v
ust. § 45 ods. 1 ZRK preto nie sú procesnými podmienkami exekučného konania, ale hmotnoprávnymi
predpokladmi prípustnosti exekúcie ako takej. Z toho plynie, že súlad rozhodcovského rozsudku ako
exekučného titulu s ust. § 45 ZRK je hmotnoprávnym predpokladom vykonania exekúcie. Keďže ust.
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku zakotvuje pre exekučný súd povinnosť už pri rozhodovaní o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom, je preto povinný
aj v tejto fáze konania prihliadnuť na to, či sú tu dôvody neprípustnosti exekúcie vykonávanej na
základe rozhodcovského rozsudku, tak ako tieto vyplývajú z ust. § 45 ZRK. V prípade ich zistenia
preto súd musí žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnuť. Jediným obmedzením
exekučného súdu v tejto fáze je, že vzhľadom na neúčasť povinného v tejto etape konania, sa nemôže
zaoberať tými dôvodmi neprípustnosti exekúcie, na ktoré môže prihliadnuť len na návrh ( § 45 ods.
1 písm. a) v spojení s ods. 2 ZRK ). Takýto postup je nielen v súlade so zásadou hospodárnosti
exekučného konania a logikou veci, ale je plne súladný i s rozhodnutím Súdneho dvora Európskej
únie vo veci C-40/08 Asturcom Telecominicaciones SL proti Cristina Rodrígues Noguiera. V tejto veci
Súdny dvor zaujal stanovisko, podľa ktorého vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený
výkon právoplatného rozhodcovského nálezu, vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí aj bez návrhu
posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky, obsiahnutej v zmluve, uzavretej predávajúcim alebo
poskytovateľom so spotrebiteľom, a ak ide o neprimeranú doložku, prináleží tomuto súdu vyvodiť
všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že spotrebiteľ nebude
uvedenou doložkou viazaný.



Právnym základom ochrany spotrebiteľa a spotrebiteľskej zmluvy je článok 153 Zmluvy o založení
Európskej únie, ktorý sa po vstupe Slovenskej republiky aplikuje aj na našom území a smernica Rady
č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Spotrebiteľská
zmluva je v našom právnom poriadku definovaná ust. § 52 Občianskeho zákonníka ako každá zmluva
bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podmienkou pre posudzovanie
zmlúv ako spotrebiteľských je skutočnosť, že zmluvnými stranami sú dodávateľ a spotrebiteľ, pričom
jej charakteristickým znakom je to, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom za
podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ, bez možnosti spotrebiteľa tieto podmienky individuálne
ovplyvniť. Tieto zmluvy sú spravidla vopred pripravené na formulároch a nie je vytvorený priestor na
dojednávanie obsahu tejto zmluvy, alebo jej zmeny.

Odvolací sud posudzujúc prejednávanú vec vo svetle zhora uvedených záverov, ako i citovanej právnej
úpravy, dospel k záveru o vecnej správnosti preskúmavaného rozhodnutia súdu prvého stupňa. Niet
totiž sporu o tom, že právnym základom zmluvného vzťahu účastníkov je zmluva o úvere, uzatvorená
oprávneným a povinnou dňa 18. 07. 2005. Nepochybne ide o zmluvu spotrebiteľskú podľa § 52 ods.
1 Občianskeho zákonníka, uzatvorenú štandardným formulárovým systémom, a preto súd prvého
stupňa správne postupoval, keď bez návrhu podrobil túto zmluvu súdnej kontrole a zisťoval, či plnenie
uplatnené v tomto konaní sa nevymáha na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky v nej obsiahnutej.
V plnom rozsahu sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa o tom, že rozhodcovská doložka
dohodnutá v hlave 13 § 18 úverových zmluvných podmienok tvoriacich súčasť úverovej zmluvy, je
neprijateľnou zmluvnou podmienkou a s poukazom na ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka
tým i absolútne neplatnou, keďže celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán, a to v neprospech spotrebiteľa. Takto predstavuje výrazný zásah
do práv a povinností účastníkov zmluvy, pretože nie súd, ale priamo určený rozhodca rozhodne o
právach a právom chránených záujmoch a výsledkom je nový kvalifikovaný záväzok. Podstatnou z
hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so
spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne spotrebiteľ nemal reálnu možnosť ju ovplyvniť,
resp. toto dojednanie vylúčiť. Zvlášť za situácie, keď podmienka bola paušálnym spôsobom v zmluve
zakotvená ešte pred vznikom samotnej zmluvy i napriek tomu, že má zásadný dopad na vzťahy
medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Argumentácia oprávneného obsiahnutá v jeho odvolaní ohľadne
dobrovoľného uzavretia zmluvy o úvere povinnou je v tomto smere bez právneho významu, nakoľko bolo
plne postačujúce oboznámiť sa s písomným vyhotovením zmluvy a nebolo potrebné osobitne skúmať,
či povinná pri jej uzatváraní vzniesla nejaké pripomienky, keďže už na prvý pohľad je zrejmé, že ide
o formulárovú zmluvu štandardne používanú oprávneným, ktorej text je naviac vzhľadom na veľkosť a
hustotu písma nečitateľný a neprehľadný. Rovnako tak nedôvodný je i poukaz na nejednoznačný preklad
Smernice Rady č. 93/13/EHS, nakoľko táto sa na účely interpretácie vnútroštátneho práva aplikuje
nepriamo, keďže do slovenského právneho poriadku bola už transponovaná zákonom č. 150/2004 Z.
z., ktorým bol novelizovaný Občiansky zákonník. Pri absolútne jednoznačnom znení ust. § 53 ods.
4 písm. r) Občianskeho zákonníka preto niet pochýb o možnosti považovať rozhodcovskú doložku
za neprijateľnú podmienku. Záverom odvolací súd dodáva, že je notorietou, že v spotrebiteľských
veciach zvlášť vznikajú pochybnosti o objektívnosti rozhodcovského procesu s ohľadom na ochranu
spotrebiteľa ako slabšiu stranu v konaní, pričom i ostatné podmienky rozhodcovského konania sú skôr
len indikátorom, do akých polôh môže viesť dojednávanie rozhodcovského konania so slabšou stranou
zmluvného vzťahu. Je preto dôvodný záver, že takto formulovaná rozhodcovská doložka je neplatná,
ako už bolo vyššie uvedené. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne
neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore
so zákonom a nemôže byť ( a to ani sčasti ) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by
oprávnenému voči povinnej vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne
správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.



Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.