{"guid": "571321aa-e2bf-4e33-8aa5-fa166d3f621d:1c1e8b34-2f3d-45fc-bb82-1bea65a30468", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2015:3812219456.1", "spisova_znacka": "5Co/359/2015", "nazov": "Rozhodnutie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 5Co/359/2015 z 27. 10. 2015", "citacia": "rozhodnutie Krajského súdu Trenčín z 27. októbra 2015, sp. zn. 5Co/359/2015, ECLI:SK:KSTN:2015:3812219456.1", "identifikacne_cislo": "3812219456", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Drahomíra Dibdiaková", "sudca_id": 39, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-drahomira-dibdiakova-39", "datum_vydania": "2015-10-27", "forma": "Rozhodnutie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Spotrebiteľské zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "nazov": "§ 219 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/1c1e8b34-2f3d-45fc-bb82-1bea65a30468", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2015:3812219456.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2015:3812219456.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2015:3812219456.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/359/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812219456
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3812219456.1

Rozhodnutie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Denisa Vékonyho a sudcov
JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Márie Vrtochovej v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu
Prievidza zo dňa 21. októbra 2014, č. k. 7C/230/2012-24, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa     p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania    n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

V záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ
domáhal, aby súd zaviazal odporcu zaplatiť mu sumu 1.433,61 Eur z titulu majetkovej škody a sumu
286,72 Eur z titulu nemajetkovej ujmy a účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Z vykonaného
dokazovania zistil, že v exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 15Er/3474/2010
bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie doručená exekučnému súdu dňa 23.12.2010,
pričom exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 21.09.2010. Okresný súd
Prievidza uznesením č. k. 9Er/3474/2010-10 zo dňa 14.01.2011 žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Ďalším uznesením č. k. 9Er/3474/2010-11 zo dňa 25.02.2011
exekučný súd exekučné konanie zastavil. Súd prvého stupňa po právnej stránke svoje rozhodnutie
odôvodnil ust. § 3 ods. 1 písm. d/, § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods.
1, 2, zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej
len zákon č. 514/2003 Z. z.), ďalej ust. § 44 ods. 2, § 41 ods. 2 písm. d/ zákona č. 233/1995 Z.
z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len Exekučný poriadok), ako aj ust. § 45 ods.
1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a ust. § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len O.s.p.). Hodnotením skutkového stavu veci dospel k právnemu záveru, že návrh
nie je podaný dôvodne, preto ho zamietol. Konštatoval, že v predmetnej exekučnej veci nedošlo k
uplynutiu 30-dňovej lehoty od doručenia návrhu na zmenu exekútora pred dňom 23.04.2009, preto sa
uplatnenou námietkou zaujatosti zo strany odporcu nezaoberal. S poukazom na zákonné podmienky
vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom v danej veci skúmal tieto
podmienky a dospel k záveru, že splnené neboli. Pokiaľ išlo o odporcom namietané nedostatky návrhu
na začatie konania, zdôraznil, že návrh v zmysle ust. § 79 ods. 1 O.s.p. má všetky náležitosti návrhu
na začatie konania, pričom neoznačenie spisovej značky exekučného konania, v ktorom malo dôjsť
k nesprávnemu  úradnému postupu  zo  strany exekučného  súdu,  nepovažoval za  takú vadu
návrhu, ktorá by bránila súdu vo veci ďalej konať. Ďalej uzavrel, že žiadosť o predbežné prerokovanie
navrhovateľom bola podaná v deň 23.04.2012, nárok bol uplatnený na základe žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku a s ohľadom na skutočnosť, že nárok navrhovateľa uspokojený nebol v lehote



do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, mal podmienku predbežného prerokovania nároku za
splnenú. Hoci v ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku účinného v čase podania návrhu na
vykonanie exekúcie nebol rozhodcovský rozsudok za exekučný titul expressis verbis nebol ustanovený,
napriek tomu ho treba považovať za exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku
aj pred účinnosťou novely uskutočnenej zákonom č. 102/2011 Z. z. Vychádzal pritom z teologického
výkladu zákona vložením slov „rozhodcovských súdov a“ do ust. § 41 ods. 2 písm. d/ a v zmysle
uvedeného výkladu sa 15 dňová  lehota na vydanie poverenia na daný prípad nevzťahovala z dôvodu,
že exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok. Podľa jeho názoru vychádzajúc z výslovného znenia
ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v ktoromkoľvek znení, prípadná 15-dňová lehota sa vzťahovala
vždy len na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prípade, ak súd nezistil rozpor žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so
zákonom s tým, že následne sa osobitne upravuje situácia, keď súd takýto rozpor zistí a je povinný
nie udeliť poverenie, ale rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Vychádzajúc z uvedeného názoru, s ohľadom na skutočnosť, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 23.12.2010 a exekučný súd
rozhodol dňa 14.01.2011, dospel k záveru, že zo strany exekučného súdu nedošlo k porušeniu povinnosti
vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, keď dobu, za ktorú rozhodol vzhľadom na potrebu
posudzovať povahu prisúdeného plnenia v rozhodcovskom rozsudku, platnosť rozhodcovskej doložky a
uvedené vyhodnotiť aj z pohľadu ochrany spotrebiteľa, považoval za primeranú. V spornom dotknutom
exekučnom konaní neboli podľa jeho názoru preukázané navrhovateľom avizovaná nečinnosť, zbytočné
prieťahy, ktoré tvrdenie podliehalo prieskumnej činnosti súdu z hľadiska platnej právnej úpravy v čase
vzniku zodpovednostného vzťahu.

Mal za to, že navrhovateľ nepreukázal, že by urobil procesné úkony smerujúce k urýchlenému
rozhodnutiu vo veci, v súvislosti s čím poukázal na nález Ústavného súdu SR III. ÚS 69/2011. Hodnotiac
postup exekučného súdu v zmysle vyššie uvedeného označil za významné, že žiadosť súdneho
exekútora bola exekučnému súdu doručená dňa 23.12.2010 a exekučným titulom bol rozhodcovský
rozsudok, odsudzujúci povinného na plnenie z titulu spotrebiteľskej úverovej zmluvy. V nadväznosti
na tento exekučný titul, exekučný súd viazaný ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku dňa 14.01.2011
žiadosť súdneho exekútora na vydanie poverenia zamietol, pričom doba, ktorá uplynula odo dňa
doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia do rozhodnutia exekučného súdu, nie
je podľa jeho názoru tak významná, aby ju s poukazom na okolnosti veci bolo možné kvalifikovať
ako nečinnosť, resp. zbytočné prieťahy. Postupu exekučného súdu v namietanom exekučnom konaní,
ktorý vstupuje do rozsudku rozhodcovského súdu a posudzuje zmluvné dojednanie - dohodu o
vyplnení zmenky, a to i bez priamej účasti účastníkov konania, považoval za správny. Poukázal aj
na ust. § 106 ods. 1 O.s.p., v ktorom je upravený postup súdu na prejednanie veci aj vtedy, ak
sa zistí, že vec nemôže byť podľa práva Slovenskej republiky podrobená rozhodcovskej zmluve
alebo, že rozhodcovská zmluva je neplatná. Rovnako zdôraznil, že exekučné súdy žiadosti o udelenie
poverenia na základe predkladaných rozhodcovských rozsudkov zamietali už od roku 2009, preto
navrhovateľ nemohol odôvodnene očakávať aj v nasledujúcich rokoch, že súd bude na základe
obdobných exekučných titulov exekúciu pripúšťať a vydávať poverenia na vykonanie exekúcie. Na
podporu svojej argumentácie spomenul rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.
5MCdo 11/2012 zo dňa 29.04.2013. Pokiaľ ide o navrhovateľom predložený znalecký posudok č.
1/2013, vypracovaný Doc. JUDr. PhDr. Miroslavom Slašťanom, PhD., tento považoval za bezvýznamný
dôvodiac, že výsledkom posúdenia rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu bolo rozhodnutie
o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, ktoré nebolo doposiaľ zákonným spôsobom zrušené.
Konštatoval, že navrhovateľ nepreukázal splnenie prvého predpokladu zodpovednostného právneho
vzťahu, a to existenciu nesprávneho úradného postupu, pričom pre úspešné uplatnenie nároku na
náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je zároveň nevyhnutné preukázať existenciu škody
a jej výšku. Napriek predloženému znaleckému posudku č. 1/2014 dospel k záveru, že navrhovateľ
nepredložil relevantné dôkazy dokumentujúce skutočnú výšku škody a uviedol, že majetková škoda,
ktorú vyčíslil v rozsahu istiny a príslušenstva plnenia, ktoré navrhoval vymôcť v exekučnom konaní,
navrhovateľovi v dôsledku tvrdeného nesprávneho úradného postupu nevznikla. Ďalej dôvodil, že
navrhovateľ nepreukázal žiadnym spôsobom ani dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy. Preto
nemožno z dôvodu nepreukázania akceptovať ako dôvod pre takéto priznanie to, že vďaka skorému
rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne mohol uskutočniť rad iných
krokov smerujúcich k vymožiteľnosti pohľadávky s príslušenstvom, že došlo u neho, resp. u členov
riadiacich orgánov, ako aj u majiteľov k pocitom frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery



v právo a rovnosť v spoločnosti, že došlo k zániku ďalších plánovaných podnikateľských aktivít, k
zániku už vytvorených podnikateľských plánov, že došlo u neho k hospodárskej strate, k ovplyvneniu
podnikateľských postupov, neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.  V danej
súvislosti zdôraznil, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať,
že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením, čo z uvedeného návrhu
nevyplynulo, pretože navrhovateľ nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy, ani to, že by sa mala poskytnúť
jej náhrada v peniazoch. V tejto súvislosti nebolo možné opomenúť ani povahu a predmet konania,
v ktorom malo k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej
činnosti navrhovateľa a povedomí, ktoré je okolo neho s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. S
prihliadnutím na charakteristiku podnikateľskej činnosti navrhovateľa považoval jeho konanie za rozpor
s dobrými mravmi, pokiaľ si uplatňoval nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda
mu mala vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite a súčasne v takejto
situácii platí, že aj v prípade porušenia práva navrhovateľa už samotné konštatovanie porušenia práv
musí byť považované za  dostačujúce a vylučuje možnosť priznania prípadného nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy voči štátu. Dospel tak k záveru, že navrhovateľ sa snaží predmetným návrhom
eliminovať po finančnej stránke svoje nesprávne obchodnoprávne rozhodnutia. S poukazom na vyššie
uvedené skutočnosti zastával názor, že navrhovateľ nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietanom
exekučnom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej
škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
súdu, preto návrh v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa
ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak,  že účastníkom ich náhrada nebola priznaná, keď odporca, ktorý mal
vo veci úspech, si náhradu trov neuplatnil a napokon mu žiadne ani nevznikli, pričom navrhovateľovi
právo na náhradu trov konania ani nevzniklo, pretože vo veci úspech nemal. Z dôvodu nepreukázania
základu nároku zodpovednosti odporcu za vznik škody nebol dôvod na vydanie medzitýmneho rozsudku,
ktorý má svoje opodstatnenie len v prípade preukázaného základu nároku. Zároveň s poukazom na
odôvodnenie rozsudku nepovažoval za potrebné podať návrh na kontrolu ústavnosti ust. § 9 zákona č.
514/2003 Z. z. v znení platnom do 31.12.2012 z dôvodu, že by mal byť v rozpore s Ústavou SR.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo
k vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.
sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/
O.s.p., v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1
písm. g/ O.s.p.), súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.
v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho
zástupcu postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal
o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach
nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je
potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených veciach a
skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne
v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Poukázal na rozhodovaciu
prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia vo veci súdom (vylúčeným sudcom)
neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o
zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil
odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď
ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako
nemal navrhovateľ možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní
vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov,
keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak
v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na
kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov
a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť
navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje
len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie
voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo



možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie,
ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru
Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť súdneho procesu
sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie
voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli
známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie
je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.
Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktoré obsah a rozsah si určil
sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis. Súd
sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas
nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním dlžníka povinného.
Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie
a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov, publikačné
výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou
súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov
pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní je
jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami,
ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas
nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný
postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred
súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a to aj
prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť,
že aj po podaní návrhu škoda ďalej narastá. Zdôraznil, že predložil ako dôkaz o vzniku škody Znalecký
posudok č. 1/2014 vypracovaný Znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave a namietal,
že súd prvého stupňa nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým
posudkom, z ktorého jednoznačne vyplýva, ktoré konkrétne náklady boli navrhovateľom vynaložené v
súvislosti so správou a vedením pohľadávky. Poukázal na to, že znalecký posudok preložil až po roku
a pol od podania žaloby z dôvodu zložitosti jeho vypracovania, čo je zreteľný doklad o tom, že určenie
výšky škody a jej jednotlivých zložiek je zložitou odbornou otázkou, ktorú súd nemôže vyriešiť sám
prostredníctvom vykonávaných dôkazov. Vzhľadom na plynutie premlčacích dôb bol pritom navrhovateľ
nútený uplatniť svoje nároky včas, a to aj v situácii, kedy vedel výšku škody určiť len odhadom a nebol
priestor na získanie znaleckého posudku. Ďalej namietal, že súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil,
prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto
nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod.
Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že súd zistil porušenie práva nekonštatoval
ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol,
že sú irelevantné úvahy súdu o tom aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú
irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli
vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu
svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Okrem
toho zdôraznil, že ak bol doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh
navrhovateľa na prerušenie konania z dôvodu prebiehajúceho konania o prejudiciálnej otázke, ktorou je
rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe
ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, bol súd prvého stupňa povinný pred samotným
rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť, v súvislosti s čím poukázal na rozsudok
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/174/2014. Žiadal preto, aby krajský súd odvolací zrušil napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na
ust. § 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim
odôvodnením súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.



Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvého stupňa
ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp. zn.
III. ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís prvostupňový súd dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj
spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia dňa 16.02.2011, pričom konanie na exekučnom súde začalo
dňa 29.10.2010, t. z. že k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí zákonom
stanovenej lehoty, pričom omeškanie predstavuje viac ako 110 dní.

Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa, žiadne z týchto tvrdení sa nezakladá
na pravde. Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním
v celom rozsahu stotožňuje, navrhovateľ podáva žiadosť o udelenie poverenia prostredníctvom
súdneho exekútora na Okresný súd Prievidza dňa 23.12.2010. Uznesením Okresného súdu Prievidza
č. k. 15Er/3474/2010-10 zo dňa 14.01.2011 bola žiadosť o udelenie poverenia zamietnutá, pričom
toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 05.02.2011. Oprávnený odvolanie proti uvedenému
rozhodnutiu nepodal.
Odvolací súd v tomto prípade zdôrazňuje, že podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku lehota 15 dní
od doručenia žiadosti sa vzťahuje len na situáciu, keď súd exekučný vydá poverenie pre exekútora, aby
vykonal exekúciu. Z textu predmetného ustanovenia nevyplýva, že by procesná lehota 15 dní dopadala
aj na prípady, keď súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Z
tohto pohľadu potom nemožno konštatovať žiadne porušenie lehoty na rozhodnutie.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka postupu súdu v exekučnom konaní s poukazom na ust.
§ 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (v znení účinnom do 31.12.2014), Zákona o
ochrane spotrebiteľov, Občianskeho zákonníka a Zákona o spotrebiteľských úveroch, je exekučný súd
vždy ex offo povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom
nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi. Exekučný súd v rámci výkonu predmetného prieskumu vyzval
oprávneného na predloženie zmluvy o úvere, tento však ostal nečinný. Spotrebiteľské právo je pritom
jedno z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo
ovplyvňujú aj právne predpisy na úrovni Európskeho spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora
EÚ, preto sa nemožno preto v žiadnom prípade stotožniť s tvrdením navrhovateľa, že v prejednávanej
veci sa nejednalo po právnej stránke o zložitú vec.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov
v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže
určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a
právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (I. ÚS 27/02, I. ÚS
197/03, I. ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj
zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za
následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.
48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí
vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V
zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať, že zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia
za stavu, kedy Exekučný poriadok nestanovoval lehotu, v ktorej má exekučný súd zamietnuť žiadosť
o udelenie poverenia (čo nie je možné zamieňať s pojmom vydanie poverenia), v lehote 22 dní od
doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na exekučný súd, nemožno aj pri zohľadnení
zaťaženosti exekučného súdu považovať za prieťahy v súdnom konaní, vedúce k spôsobeniu uplatnenej
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy.

Preto odvolací súd zdôrazňuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému
postupu tak, ako to predpokladá ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Z dôvodu nesplnenia
prvého zákonného predpokladu zodpovednostného právneho vzťahu tak nie je potrebné bližšie sa



zaoberať uplatnenou škodou, preto vykonanie dokazovania predloženým Znaleckým posudkom č.
1/2014 vypracovaným Znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave možno z tohto pohľadu
označiť za nadbytočné, hoci súd prvého stupňa sa v rámci dokazovania vykonaného pred rozhodnutím
vo veci s jeho obsahom dostatočne oboznámil.

V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.
z. by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a že rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí
námietka zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca.
Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti
sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie, bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 02.11.2012 pod sp.zn. 4NcC/613/2012, kedy krajský súd rozhodol, že sudkyňa
Okresného súdu Prievidza JUDr. Danka Lauková nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania
veci, nakoľko nezistil dôvody na jej vylúčenie. Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania
vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí,
že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý
údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil
zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z. z. Odvolací súd
tiež poukazuje na to, že Ústavný súd SR opakovane odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal
porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd
nevylúčil všetkých sudcov okresných súdov, pričom svoj nárok odvodzuje od postupu tohto okresného
súdu.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti
navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p., hoci tak nemohol
postupovať. V danom prípade boli aj podľa názoru odvolacieho súdu splnené predpoklady pre
uskutočnenie pojednávania v neprítomnosti riadne predvolaných účastníkov. Uvedené vyplýva z toho,
že odporca svoju neprítomnosť ospravedlnil a dôvod, pre ktorý navrhovateľ opakovane žiadal zrušiť
nariadené pojednávanie, nebolo možné s prihliadnutím na doterajší priebeh konania, v ktorom bolo
rozhodnuté o nezaujatosti konajúcej sudkyne a zároveň o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie
konania, za dôležitý. Súd prvého stupňa sa pritom s uskutočnením pojednávania v neprítomnosti
účastníkov v odôvodnením svojho rozhodnutia riadne vysporiadal (str. 8 a 9), na čo odvolací súd v
zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p. na tomto mieste poukazuje.

Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že súd prvého stupňa po
vylúčení veci na samostatné konanie na prejednanie veci opätovne nariadil pojednávanie, ktorého termín
vytýčil na 21.10.2014 s tým, že predvolanie bolo navrhovateľovi i odporcovi doručené dňa 30.09.2014,
čím boli účastníkom konania vytvorené riadne procesné predpoklady pre uplatnenie možnosti vyjadriť sa
ku všetkým skutočnostiam, ktoré považujú pre rozhodnutie vo veci za podstatné. Zároveň s predvolaním
na dané pojednávanie bol navrhovateľ poučený v zmysle ust. § 120 ods. 4 O.s.p. o tom, že všetky
dôkazy a skutočnosti musí predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí
dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie podľa ust. § 115a O.s.p., najneskôr do
vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr
súd neprihliada. Vyjadrenie odporcu k návrhu na začatie konania, bolo navrhovateľovi riadne doručené
dňa 19.03.2013 preto nemožno uzavrieť, že by v danej súvislosti bola navrhovateľovi súdom prvého
stupňa odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu v konaní.



Pokiaľ ide o námietku navrhovateľa, v zmysle ktorej súd prvého stupňa o návrhu na prerušenie
konania nerozhodol osobitne, túto odvolací súd nepovažoval za dôvodnú. O návrhu navrhovateľa na
prerušenie konania, doručenom dňa 14.11.2013, súd prvého stupňa rozhodol samostatným uznesením
č. k. 7C/144/2012-190 zo dňa 14.11.2013 tak, že návrh zamietol a navrhovateľ proti tomuto uzneseniu
podal odvolanie, v nadväznosti na ktoré Krajský súd v Trenčíne napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa uznesením č. k. 17Co/76/2014-219 zo dňa 06.05.2014 potvrdil. V danej súvislosti teda nedošlo
k odňatiu možnosti navrhovateľa konať pred súdom, keď súd prvého stupňa rozhodol o jeho návrhu
na prerušenie konania samostatne a poskytol navrhovateľovi možnosť podať proti tomuto uzneseniu
opravný prostriedok, pokiaľ sa s postupom súdu prvého stupňa nestotožňoval, čo navrhovateľ aj urobil,
preto jeho námietka v tomto smere nemôže obstáť. V tejto súvislosti treba rovnako poukázať na to, že
ďalší návrh na prerušenie konania, doručený súdu prvého stupňa dňa 08.08.2014, vzal navrhovateľ na
pojednávaní dňa 12.08.2014 späť a netrval na tom, aby sa o tomto návrhu rozhodovalo.

Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska
skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi,
odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a
nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa
spočíva v nacyklostilovaných dôvodoch, ktoré sa z 90% nevzťahujú na prejednávaný prípad.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods.
1 a ust. § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy
odvolacieho konania nevyplývajú.

Poučenie:

P o u č e n i e   :  Proti tomuto rozsudku odvolanie      n i e    j e    p r í p u s t n é .", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "7C/230/2012", "guid": "b91cb4b1-4348-4566-91da-3b8ff32e00a7:51aa707d-606c-4454-9513-01ed3a963789", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:b24c15cf-24fd-489d-8b43-91fae75413ee", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 69/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 69/2011 z 3. 5. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-05-03", "citacie_n": 128, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b24c15cf-24fd-489d-8b43-91fae75413ee"}, {"guid": "ussr:1bf1469b-ab6a-476c-879e-93435ea0e8a3", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 36/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 36/2010 z 4. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-04", "citacie_n": 2269, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1bf1469b-ab6a-476c-879e-93435ea0e8a3"}, {"guid": "ussr:0c015f07-133f-47a0-b5bd-078fcd84d779", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 38/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 38/04 z 25. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-25", "citacie_n": 775, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0c015f07-133f-47a0-b5bd-078fcd84d779"}, {"guid": "ussr:082a8e53-e22e-4187-ae8b-6cc9d9c6264f", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 197/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 197/03 z 5. 11. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-11-05", "citacie_n": 455, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:082a8e53-e22e-4187-ae8b-6cc9d9c6264f"}, {"guid": "ussr:088fbc69-694b-4ff4-b560-4ec81f05c278", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 27/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 27/02 z 22. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-22", "citacie_n": 459, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:088fbc69-694b-4ff4-b560-4ec81f05c278"}, {"guid": "82f916d6-ab4b-4e56-bae6-90f830220c5d:3da81f69-c354-4209-a332-23052700a500", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:6110202902.1", "spisova_znacka": "5MCdo/11/2012", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo/11/2012 z 28. 4. 2013", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2013-04-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:6110202902.1"}, {"guid": "50d47782-734d-49d6-ac64-113450189803:c5927142-8530-4329-b298-4a4b6ac88a4b", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2014:8513204219.1", "spisova_znacka": "17Co/76/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 17Co/76/2014 z 28. 4. 2014", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2014-04-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2014:8513204219.1"}, {"guid": "5d72410e-04ba-492f-ab5c-2763e93cc9fc:3c74eb2f-23a8-475d-bde2-e3b5b53d5c26", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2014:4412219175.1", "spisova_znacka": "9Co/174/2014", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 9Co/174/2014 z 30. 3. 2014", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2014-03-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2014:4412219175.1"}, {"guid": "698b8cd6-2da3-49e9-81dd-17446ea32a09:dabf1cd8-9ccd-4f43-a349-01742b7817ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "9Er/3474/2010", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Prievidza sp. zn. 9Er/3474/2010 z 17. 12. 2019", "sud": "Okresný súd Prievidza", "datum_vydania": "2019-12-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/698b8cd6-2da3-49e9-81dd-17446ea32a09:dabf1cd8-9ccd-4f43-a349-01742b7817ba"}], "citovane_v": []}