Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 1Co/351/2011 z 13. 11. 2012 Citácia: uznesenie Krajského súdu Košice z 13. novembra 2012, sp. zn. 1Co/351/2011, ECLI:SK:KSKE:2012:7611202546.1 Krajský súd Košice | 1Co/351/2011 | ECLI:SK:KSKE:2012:7611202546.1 | 2012-11-13 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu Citované ustanovenia: /SK/ZZ/0/0 Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/529cda66-4ea2-4d9f-a17f-5dbcc14d3dca Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2012:7611202546.1 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/351/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7611202546
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 11. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Tutko
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7611202546.1

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobkyne Y. T., bytom v F. Č.. XXX, proti žalovanej: E. F., so
sídlom Q. F. Č.. XXX, za účasti vedľajšej účastníčky O. F., Y..X.., Q. G. L., so sídlom v W., Š.S. Č.. X,
o náhradu škody, o odvolaní žalovanej a vedľajšej účastníčky proti rozsudku Okresného súdu Spišská
Nová Ves, zo dňa 22.8.2011, č. k. 7C/32/2011-96 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok vo vyhovujúcom výroku, vo výroku o trovách konania a o povinnosti žalovanej
zaplatiť súdny poplatok a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni sumu 5.199,25 eur s 8
% úrokom z omeškania od 26.10.2010 do zaplatenia. Konanie v časti o zaplatenie 566,28 eur zastavil
a uložil žalovanej povinnosť nahradiť žalobkyni na trovách konania 1.455,30 eur a na náhrade súdneho
poplatku na účet súdu sumu 312 eur.

Pri rozhodovaní vychádzal súd prvého stupňa zo zistenia, že žalobkyňa dňa 2.2.2010 v dôsledku
pádu na namrznutom a neposypanom chodníku utrpela úraz, a to zlomeninu vonkajšieho členka s
posunom úlomkov v dôsledku čoho bola práceneschopná v čase od 3.2.2010 do 2.10.2010. Súd
mal za preukázané, že správcom a vlastníkom chodníka, na ktorom došlo k zraneniu žalobkyne
nachádzajúceho sa na parcele č. 1006/2, je žalovaná. Ďalej vychádzal zo zistenia, že chodník nebol
vôbec posypaný a v deň úrazu boli komunikácie veľmi šmykľavé, neboli posypané ani cesty nakoľko aj
motorové vozidlá, ktoré viezli tovar k jednotlivým obchodom, museli zastať len v tej časti, kde to bolo ešte
schodné. Žalobkyňa potom, čo sa šmykla na chodníku nebola vôbec schopná vstať a ďalšej chôdze,
preto musela jej pomôcť prepraviť sa do bytu svedkyňa. Súd mal teda za preukázanú skutočnosť, že
k úrazu došlo v príčinnej súvislosti s pošmyknutím na obecnej komunikácii. V odôvodnení rozsudku
uviedol, že v konaní bolo jasne preukázané, že chodník, ktorý patrí do správy a vlastníctva žalovanej
nebol posypaný, čím bola preukázaná príčinná súvislosť medzi opomenutím povinnosti žalovanej a
následnou spôsobenou škodou. V rámci právneho posúdenia súd citoval ustanovenie § 415, § 420
ods. 1, 3, § 444 až 446 Občianskeho zákonníka. Na základe uvedených zákonných ustanovení
priznal žalobkyni uplatnený nárok spočívajúci v bolestnom v sume 744,50 eur, sťaženia spoločenského
uplatnenia v sume 1.786,80 eur, náhradu za stratu na zárobku v sume 2.585,18 eur, doplatok pri kúpeľnej
liečbe 74,48 eur a vypísanie návrhu na kúpeľnú liečbu v sume 8,30 eur.

Vzhľadom na to, že žalovaná bola v omeškaní s plnením peňažného záväzku, preto súd vychádzajúc z
ustanovenia § 517 Občianskeho zákonníka priznal žalobkyni aj úrok z omeškania vo výške 8 % od dňa
26.10.2010 do zaplatenia. Vzhľadom na čiastočne späťvzatie nároku žalobkyňou súd konanie ohľadnom
sumy 566,28 eur zastavil.



Výrok o trovách konania odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnej žalobkyni
priznal náhradu trov konania spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia. Vzhľadom na to, že žalobkyňa
bola podľa § 4 ods. 2 písm. ch/ zákona č. 71/1992 Zb. oslobodená od súdneho poplatku na zaplatenie
súdneho poplatku zaviazal žalovanú.

Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalovaná a vedľajšia účastníčka.

Žalovaná žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu zamietol, resp. aby odvolací
súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odvolaní uviedla,
že súd prvého stupňa dôsledne nevykonal dokazovanie, keď vôbec nemal záujem zistiť presné miesto
a hodinu úrazu a v súlade s tým zistiť vlastníka svahovitého chodníka (ktorý mohol patriť vlastníkovi
bytového domu, v ktorom býva žalobkyňa). Poukázala na skutočnosť, že žalobkyňa v žalobnom návrhu,
ani v lekárskej správe neuviedla presné miesto svojho úrazu. Podľa jej názoru súd mal vykonať ohliadku
na mieste samom za prítomnosti súdneho znalca z odboru Geodézie tak, aby tento kritické miesto
identifikoval vo vzťahu ku konkrétnemu pozemku a príslušnému listu vlastníctva. Takéto pochybenie
nemôže byť na jej ujmu. Podľa jej názoru z predloženého listu vlastníctva č. 1, v ktorom je zapísaná
parcela č. 1006/2 vyplýva len to, že ne tejto parcele sa nachádza bytový dom žalobkyne, a pokiaľ
v tomto bytovom dome žalobkyňa je vlastníčkou bytu, tak potom tu platí právny režim podľa zákona
č. 182/1993 Z.z. a v súvislosti s tým na vlastníkov tohto bytového domu platia povinnosti podľa
Všeobecného záväzného nariadenia č. 1/1992 o povinnostiach týchto osôb udržiavať a čistiť dotknuté
chodníky, ktoré slúžia na prístup bytového domu. Podľa jej názoru zodpovednosť za škodu na zdraví
žalobkyne, by malo znášať Bytové družstvo v Spišskej Novej Vsi. V odvolaní ďalej vyčíta súdu, že
nepredvolal a nevypočul svedkov Ľ.J. K., T. X. Y. U. P., ktorí by objektívne museli uviesť, či skutočne
pred ich obchodmi sa pošmykla a zranila žalobkyňa. Ďalej uviedla, že súd prvého stupňa sa vôbec
nevyporiadal s námietkou absencie vecnej legitimácie žalovanej najmä vo vzťahu k § 9 ods. 2 zákona
č. 135/1961 Zb. na podmienky Obce Prakovce podľa Všeobecného záväzného nariadenia č. 1/1992.
Taktiež mala za to, že súd prvého stupňa vôbec nevykonal dokazovanie vypracovaním znaleckého
posudku, či úraz je v príčinnej súvislosti s okolnosťami uvedenými žalobkyňou, či žalobkyňou popísaný
mechanizmus pádu mohol zapríčiniť zlomeninu vonkajšieho členku nohy a pod. Súdny znalec mal
kvalifikovane objektivizovať trvanie práceneschopnosti žalobkyne, to znamená ktorým momentom došlo
k ustáleniu zdravotného stavu žalobkyne. Podľa jej názoru súd pochybil, keď výpočet náhrady bodového
ohodnotenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia neskontroloval podľa § 5 ods. 2 zákona
č. 437/2004 Z.z.. V spise sa taktiež nenachádza dôkaz o priemernej mesačnej mzde zamestnanca v
hospodárstve v roku 2009, pretože len z tohto dôkazu je možné určiť hodnotu bodu podľa posudku. Súd
sa taktiež nevyporiadal ani s predloženým dôkazom, a to výkazom jázd a plánom údržby. Rozsudok vo
vzťahu k priznanému úroku z omeškania považuje za protizákonný, lebo pri náhrade škody na zdraví
nie je možné priznať i úrok z omeškania. Toto omeškanie môže nastať až v budúcnosti za predpokladu,
že po právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudku by nesplnila prisúdený nárok.

Za ďalšie procesné pochybenie považuje žalovaná i to, že súd nevypočul posudzujúceho lekára
P.. P. N. a tiež pochybil, keď sa nevyporiadal s otázkou, z akého dôvodu posudok o bolestnom a
sťažení spoločenského uplatnenia nebol posudzovaný a podpísaný Primárom traumatologického, resp.
úrazového oddelenia v Poliklinike v L.. Ďalej poukázala na skutočnosť, že obytný dom súpisné číslo 331,
v ktorom býva žalobkyňa je postavený na parcele 1006/102, ktorého vlastníkom okrem ďalších fyzických
osôb je i svedkyňa Ľ. Y., to znamená vlastníkom dvoch bytov v tomto bytovom dome je Bytové družstvo
Spišská Nová Ves. Aj keď parcela 1006/2 je v jej vlastníctve, prístupový chodník na tejto parcele slúži
výlučne bytovému domu súpisné číslo 331, potom bude možné aj to charakterizovať ako príslušenstvo
bytového domu, t.j. tzv. priľahlý pozemok. Má teda za to, že podľa aktuálneho stavu poškodenie zdravia
žalobkyne uskutočnilo na parcele č. 1006/102, ku ktorej ako priľahlý pozemok je parcela č. 1006/2.
Potom zodpovednosť za škodu na zdraví by podľa zákona č. 182/1993 Z. z. malo znášať Bytové družstvo
v Spišskej Novej Vsi, resp. Spoločenstvo vlastníkov bytov a nebytových priestorov bytového domu
súpisné č. 331 v Prakovciach.

Vedľajšia účastníčka v odvolaní navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a súd prvého
stupňa zaviazal, aby doplnením dokazovania určil jednoznačné miesto úrazu, teda či komunikácia, na



ktorej sa stal úraz žalobkyne, je vo vlastníctve žalovanej. Má za to, že súd prvého stupňa sa nedostatočne
vysporiadal s existenciou okolností preukazujúcich, že žalovaná škodu nezavinila, existenciu ktorej
obsahuje ustanovenie § 420 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Súd nevypočul osoby, ktoré mali údržbu
vykonávať. Súd prvého stupňa okolnosť, podľa ktorej žalovaná zanedbala svoju povinnosť vykonávať
zimnú údržbu, nemal v konaní náležite preukázanú. Ďalej poukázala na skutočnosť, že z rozsudku
súdu nie je zrejmé ako sa súd vysporiadal s predloženým dokladom o vykonávaní zimnej údržby, ani
so správou Slovenského hydrometeorologického ústavu vo vzťahu k naplneniu okolností zbavujúcich
žalovanú zodpovednosti za škodu. Taktiež vyčítala súdu, že z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, prečo
súd odmietol vykonať dôkaz výsluchom svedka Q. O., ani ako sa vysporiadal, resp. prečo neurčil určitú
mieru spoluzodpovednosti žalobkyne podľa § 441 Občianskeho zákonníka. Taktiež za neúmerne dlhú
považuje vedľajšia účastníčka dobu práceneschopnosti žalobkyne. Súd prvého stupňa nezisťoval, či
rozsah zranení zodpovedá priebehu poškodenia zdravia tak, ako to opisuje žalobkyňa, a či k poškodeniu
zdravia nemohlo dôjsť inak.

Žalobkyňa vo svojom písomnom vyjadrení k podaným odvolaniam navrhla, aby odvolací súd rozhodnutie
súdu prvého stupňa potvrdil a priznal jej náhradu trov odvolacieho konania. Podľa jej názoru súd prvého
stupňa po nariadení pojednávania vykonaním dokazovania so znalosťou veci vydal rozhodnutie, pretože
súd zistil presne miesto a čas vzniku úrazu, ktoré bolo označené jednak na fotodokumentácii uloženej
v súdnom spise a miestom úrazu neboli žiadne schody z paneláka tak, ako to mylne uvádza žalovaná.

Na základe podaných odvolaní odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a konanie mu
predchádzajúce podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom
podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky pre potvrdenie ani zmenu
rozhodnutia, preto, že súd prvého stupňa svojim nesprávnym procesným postupom zaťažil rozhodnutie
a konanie mu predchádzajúce vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a navyše
vec aj nesprávne právne posúdil.

Inou vadou konania, na ktorú musi odvolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak ju odvolateľ nenamieta,
je procesná vada, ktorá na rozdiel od taxatívne vymenovaných v § 221 ods. 1 písm. a/ až g/
O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie iných procesných ustanovení
upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Iná vada, preto bude významná iba za
predpokladu, že jej dôsledkom bolo nesprávne rozhodnutie vo veci. Za takúto inú vadu konania sa v
súdnej praxi považuje aj porušenie ustanovení o dokazovaní, a to tým, že súd nevykonal dokazovanie
účastníkmi navrhnutými dôkaznými prostriedkami na pojednávaní spôsobenom uvedeným v ustanovení
§§ 122 a nasledujúcich. Tak tomu bolo aj v prejednávanej veci.

Podľa § 122 ods. 1 O.s.p. súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky na
vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania.

Podľa § 123 O.s.p. účastníci majú právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré
sa vykonali.

Podľa § 118 ods. 4 O.s.p. ak sa pojednávanie neodročuje, pred jeho skončením súd vyzve účastníkov,
aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. Na záver súd uznesením
vyhlási dokazovanie za skončené.

Podľa § 129 ods. 1 O.s.p. dôkaz listinou sa vykoná tak, že predseda senátu alebo samosudca na
pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí, ak súd vo veci nenariaďuje
pojednávanie.

Skutkové zistenia (zistenie skutkového stavu) sú v občianskom súdnom konaní výsledkom vykonávania
dôkazov (§ 122) a ich hodnotenia (§ 132). Z uvedeného vyplýva, a contrário záver, že skutkové zistenia
môže urobiť iba ten súd, ktorý dôkaz vykonal. Dôkazné konanie preto obsahuje vykonanie dôkazov a ich



hodnotenie a ústi do zistenia skutkového stavu. Hodnotenie dôkazov bez ich vykonania súdom, zakladá
porušenie práva na spravodlivý proces, a teda tzv. inú vadu konania, ktorej následkom je nesprávnosť
rozhodnutia vo veci samej.

V prejednávanej z obsahu spisu je zrejmé, že žalobkyňa k žalobnému návrhu pripojila listinné dôkazy,
ktoré navrhla na preukázanie svojich tvrdení v konaní vykonať. Z obsahu zápisníc o jednotlivých
pojednávaniach však nevyplýva, aby súd vykonal dokazovanie navrhnutými listinami v súlade s
ustanovením § 129 O.s.p., tak, že na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oboznámi jej obsah.
Za vykonanie dokazovania listinou nemožno považovať ak súd prvého stupňa v zápisnici o pojednávaní
zo dňa 9.5.2011 uviedol v úvode pojednávania „ ... súd oboznamuje prítomných s doterajším obsahom
spisu, so žalobou, dôkaznými listinami k nej priloženými a ďalšími listinami - vyjadrením a písomným
ospravedlnením žalovaného a vedľajšieho účastníka...“. Uvedené konštatovanie nemožno považovať
za vykonanie dokazovania listinami. Za vykonanie dokazovania nemožno rovnako považovať, ak
súd prvého stupňa, ako vyplýva zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 22.6.2011, uviedol „ ...v úvode
pojednávania súd oboznamuje prítomné s doterajším obsahom spisu...“. Je tomu tak pretože zo
žiadnych ustanovení občianskeho súdneho poriadku nevyplýva povinnosť súdu po začatí pojednávania
oboznamovať účastníkov s obsahom spisu, súd však má povinnosť v zmysle § 118 ods. 1 účastníkom
oznámiť výsledky prípravy pojednávania.

Zásadu spravodlivého procesu treba vykladať tak, že v konaní pred súdom musí byť daná jeho
účastníkovi, okrem iného aj možnosť navrhnúť dôkazy, ktorých vykonanie pre preukázanie svojich
tvrdení pokladá za potrebné. Tomuto procesnému právu účastníka potom zodpovedá povinnosť súdu
nielen o navrhnutých dôkazoch rozhodnúť, ale tiež - pokiaľ návrhu na ich vykonanie nevyhovie - vo
svojom rozhodnutí zdôvodniť, z akých dôvodov navrhnuté dôkazy nevykonal. Ak tak súd neurobí, zaťaží
svoje rozhodnutie procesnou vadou, ktorá má vždy za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Takzvané opomenuté dôkazy, to je dôkazy, o ktorých v konaní nebolo súdom rozhodnuté, prípadne
dôkazy, ktorými sa súd podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov nezaoberal, preto vždy zakladajú
nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia. Keďže súd prvého stupňa v rozpore s citovanými
ustanoveniami nevykonal žalobkyňou navrhnuté dôkazy a nevykonanie dôkazov navrhnutými žalovanou
nezdôvodnil, zaťažil rozhodnutie a konanie mu predchádzajúce, tzv. inou vadou majúcou za následok
nepreskúmateľnosť rozhodnutia z hľadiska zistenia skutkového stavu veci.

Navyše je potrebné uviesť, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil ak pri rozhodovaní o
nároku žalobkyne vychádzal z ustanovenia § 415 v spojení s § 420 Občianskeho zákonníka.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav veci. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy,
ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne
ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Ak v
prejednávanej veci súd prvého stupňa pri rozhodovaní vychádzal z ustanovenia § 415 v spojení s § 420
ods. 1, 3 Občianskeho zákonníka vec nesprávne právne posúdil lebo na žalobkyňou tvrdený skutkový
stav nepoužil správny právny predpis.

V prejednávanej veci žalobkyňa uplatňuje nárok na náhradu škody, ktorú utrpela dňa 2.2.2010, na tom
skutkovom základe, že na namrznutom a neposypanom chodníku, i napriek pomalej a opatrnej chôdzi
spadla a zlomila si nohu v členku. Tvrdila, že vlastníkom nehnuteľnosti parc. č. 1006/2, na ktorej sa
nachádza chodník, je žalovaná.

Nárok založený na takýchto skutkových tvrdeniach je potrebné právne kvalifikovať podľa § 9a ods. 3 a
4 zákona č. 135/1961 Zb. o premávke na cestných komunikáciách (Cestný zákon).



Podľa § 9a ods. 3 zákona č. 135/1961 Zb. správcovia miestnych komunikácií zodpovedajú za škody,
ktorých príčinou boli závady v schodnosti na priechodoch pre chodcov na miestnych komunikáciách a
prejazdných úsekoch ciest cez mestá a obce, miestnych komunikácií určených výhradne pre chodcov
a na chodníkoch, okrem prípadu, že preukážu, že nebolo v medziach možností tieto závady odstrániť,
ani na ne predpísaným spôsobom upozorniť.

Podľa § 9a ods. 4 zákona č. 135/1961 Zb. vlastníci, správcovia alebo užívatelia nehnuteľností, ktoré
v zastavanom území hraničia s cestou alebo miestnou komunikáciou, zodpovedajú za škody, ktorých
príčinou boli závady v schodnosti na priľahlých chodníkoch, ktoré vznikli znečistením, poľadovicou alebo
snehom a neboli bez prieťahov odstránené.

Podľa § 12 ods. 5 vyhl. č. 35/1984 Zb. závadami v schodnosti chodníkov, miestnych komunikácií
určených výhradne pre chodcov a priechodu pre chodcov na prejazdných úsekoch ciest v zastavanom
území sú závadami obdobné závadam v zjazdnosti, pokiaľ tieto závady neumožňujú bezpečnú chôdzu
ani pri zvýšenej opatrnosti chodcov.

Cestný zákon - zákona č. 135/1961 Zb., upravujúci zodpovednosť správcu miestnej komunikácie za
škodu, je vo vzťahu k ustanoveniu § 420 Občianskeho zákonníka špeciálnym predpisom. Cestný zákon
upravuje totiž len objektívnu zodpovednosť správcu miestnych komunikácií za škody, ktorých príčinou
boli závady v schodnosti, nie však všeobecnú zodpovednosť právnickej osoby za škodu vzniknutú v
príčinnej súvislosti s porušením jej konkrétnej právnej povinnosti. Všeobecnú zodpovednosť založenú
na princípe zavinenia upravuje Občiansky zákonník, pričom predpoklady objektívnej zodpovednosti (za
výsledok) a predpoklady zodpovednosti všeobecné nie sú totožné a totožné nie sú ani podmienky, za
ktorých sa možno zodpovednosti zbaviť.

Vzhľadom na skutočnosť, že objektívna zodpovednosť podľa citovaného ustanovenia § 9a ods. 3 je
spájaná s takým stavom chodníka, ktorý tvorí závadu v schodnosti v zmysle § 12 ods. 5 vyhlášky č.
35/1984 Zb., bolo povinnosťou súdu v rámci dokazovania zaoberať sa tým, či bolo v medziach možnosti
správcu miestnych komunikácií tieto závady odstrániť, alebo na ne predpísaným spôsobom upozorniť,
resp. či závady v schodnosti na priľahlých chodníkoch boli vlastníkmi, správcami, alebo užívateľmi bez
prieťahov odstránené v zmysle § 9a ods. 4.

Súd prvého stupňa uvedenú skutočnosť nezisťoval, lebo ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého
rozsudku, vychádzal z právneho názoru, že zodpovednosť žalovanej je založená na princípe zavinenia
podľa ustanovení § 415 v spojení s § 420 Občianskeho zákonníka, ak dospel k záveru, že v konaní bolo
preukázané, že chodník nebol posypaný, čím bola preukázaná príčinná súvislosť medzi opomenutím
povinnosti žalovanej a následnou spôsobenou škodou.

Možno preto konštatovať, že súd prvého stupňa sa dopustil procesného pochybenia pri zisťovaní
skutkového stavu, ak nevykonal účastníkmi navrhnuté dôkazy postupom podľa § 122 a nasl. O.s.p.,
v dôsledku čoho je rozhodnutie súdu prvého stupňa vo vzťahu k zistenému skutkovému stavu
nepreskúmateľné a navyše nárok uplatnený žalobkyňou aj nesprávne právne posúdil, ak vychádzal z
ustanovení Občianskeho zákonníka o zodpovednosti žalovanej za prípadnú škodu.

Vzhľadom na uvedené nie sú dané podmienky pre potvrdenie, ani pre zmenu napadnutého rozhodnutia,
preto odvolací súd postupom podľa § 221 ods. 1, 2 O.s.p. napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie.

Po vrátení veci bude úlohou súdu prvého stupňa vychádzať z právneho názoru odvolacieho súdu
vysloveným v tomto zrušujúcom uznesení, t.j. že nárok žalobkyne je potrebné posúdiť podľa ustanovenia
§ 9a ods. 3 Cestného zákona. Následne posúdi, či žalovaná je správcom mestskej komunikácie,
na ktorej malo dôjsť k poškodeniu zdravia žalobkyne, resp. posúdi, či sa nejedná o chodník priľahlý
nehnuteľností, ktorý v zastavanom území hraničí s cestou, alebo miestnou komunikáciou podľa



ustanovenia § 9a ods. 4 Cestného zákona. V tejto súvislosti sa dôsledne vyporiada aj s tvrdeniami
žalovanej v konaní pred súdom prvého stupňa, ale aj podanom odvolaní a ak dospeje k záveru, že
nárok vo vzťahu k žalovanej je dôvodný, jednotlivé čiastkové nároky na náhradu škody riadne zdôvodní
v zmysle ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. tak, aby rozhodnutie ohľadom výšky jednotlivých priznaných
nárokov bolo preskúmateľné.

V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods.
3 O.s.p.).

Uvedené rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.