Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 20S/4/2009 z 5. 3. 2012
Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 5. marca 2012, sp. zn. 20S/4/2009, ECLI:SK:KSZA:2012:5009200057.8
Krajský súd Žilina | 20S/4/2009 | ECLI:SK:KSZA:2012:5009200057.8 | 2012-03-05 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov
Citované ustanovenia: § 250j ods. 2 písm. c) OSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/e5d4e606-73c7-428e-a669-8a4b0ff6054a
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2012:5009200057.8

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 20S/4/2009
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5009200057
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 03. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Čanádyová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2012:5009200057.8

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Čanádyovej a členov senátu
JUDr. Jany Martinčekovej a JUDr. Milana Repáňa, v právnej veci navrhovateľa: K&TEN Company, s.r.o.,
s miestom podnikania Mariánske nám. č. 24, Žilina, IČO: 00 647 535, zast. Advokátskou kanceláriou
JUDr. Pavol Kuric, JUDr. Andrea Sunik, s.r.o., zast. JUDr. Pavlom Kuricom advokátom so sídlom Dolný
Val č. 11, Žilina, proti odporcovi: Finančné riaditeľstvo SR, Vazovova 2, Bratislava o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia odporcu č. I/228/15369-87085/2008/992025-r zo dňa 11.11.2008, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Žiline rozhodnutie Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky Banská Bystrica
č. I/228/15369-87085/2008/992025-r z 11.11.2008 a rozhodnutie Daňového úradu Žilina I. č.
694/230/83362/08/Per z 26.08.2008   z r u š u j e   pri aplikácii § 250j ods. 2 písm. c) a d) O.s.p. a vec
v r a c i a  správnemu orgánu na ďalšie konanie.

Žalovaný  j e   p o v i n n ý  zaplatiť žalobcovi na účet Advokátskej kancelárie JUDr. Pavol Kuric, JUDr.
Andrea Sunik, s.r.o., so sídlom Dolný Val 11, Žilina, IČO: 36 841 200 trovy konania vo výške  66 € , do
troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Žalobca j e  p o v i n n ý  zaplatiť Slovenskej republike na účet Krajského súdu v Žiline trovy
preddavkované štátom vo výške 13,28 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozhodnutím Daňového riaditeľstva SR, Banská Bystrica (ďalej len „žalovaný“) č.
I/228/15369-87085/2008/992025-r z 11.11.2008 druhostupňový správny orgán potvrdil rozhodnutie
Daňového úradu Žilina I. č. 694/230/83362/08/Per z 26.8.2008, ktorým prvostupňový správny orgán
vyrubil žalobcovi rozdiel dane z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2000 v sume
4.288.500,- Sk keď konštatoval, že žalobca interným dokladom č. 77/23451 z 31.12.2003 zaúčtoval
tvorbu rezervy na opravu hmotného majetku za rok 2000 v sume 18.500.000,- Sk a dňa 31.3.2004
podal dodatočné daňové priznanie za rok 2000, kde dodatočne zvýšil neúčtovným spôsobom náklady
z titulu tvorby predmetnej rezervy a znížil základ dane z príjmov za rok 2000 o sumu 18.500.000,- Sk.
Poukázal na to, že žalobca predložil ako dôkaz o tvorbe rezervy v roku 2000 rozhodnutie  konateľa
o vytvorení rezervy z 15.3.2000, na základe ktorého bola rezerva bola vytvorená a zaúčtovaná na
účet 588-opravy nákladov minulých období ku dňu 31.12.2003, teda nie k 31.12.2000 tak, aby mohla,
podľa prvostupňového správneho orgánu, byť uznaná ako daňový výdavok za rok 2000. Súčasťou tohto
rozhodnutia, konštatuje správny orgán prvého stupňa, bol ich harmonogram opráv v rokoch 2003 až
2010. Správny orgán prvého stupňa konštatoval, že rozhodnutie konateľa o vytvorení rezervy nemôže
nahradiť zaúčtovanie predmetnej rezervy z dôvodu, že rezervy podliehajú každoročnej dokladovej
inventarizácii v súvislosti s posudzovaním výšky a odôvodnenosti rezervy v súlade s § 3 a 4 ods. 4 zák.



č. 368/1999 Z.z. o rezervách a opravných položkách na zistenie základu dane z príjmov. Prvostupňový
správny orgán konštatoval, že rozhodnutie konateľa o vytvorení rezervy z 15.3.2000, na základe ktorého
bola rezerva vytvorená k 31.12.2003 nemožno považovať za dôkaz o tvorbe rezervy, nakoľko akékoľvek
interné predpisy nemôže klasifikovať za rezervu prihláškou vytvorená, ak nie je zaúčtovaná. Správny
orgán prvého stupňa konštatoval, že rozhodnutie je len podkladom k samotnej tvorbe rezervy a je len
dokumentom zdôvodňujúcim nevyhnutnosť tvorby rezervy. Správny orgán konštatoval, že rezervy sa
účtujú v očakávanej výške záväzku, pričom spôsob  jej tvorby a používanie je uvedený vo vnútornom
predpise účtovnej jednotky a že rezerva sa účtuje na ťarchu nákladov a jej použitie a zrušenie v prospech
výnosov. Konštatoval, že v obidvoch obdobiach do konca roku 2000, ako aj do konca roku 2003, pokiaľ
nie je rezerva zaúčtovaná, nie je v účtovníctve vytvorená, teda nie je vykázaná ani v súvahe. Konštatoval,
že neexistuje iný spôsob, ktorým by pre účely účtovníctva a dane z príjmu rezerva mohla byť vytvorená.
Poukázal na § 24 ods. 2 písm. h) zák. č. 366/199 Z.z., ďalej na § 23 ods. 2 písm. b) uvedenej normy a
poukazoval na neoddeliteľnú súvislosť tvorby rezervy z jej zaúčtovaním. Konštatoval, že žalobca prvýkrát
zaúčtoval predmetnú rezervu a tým sa aj táto rezerva vytvorila k 31.12.2003, a to v sume 55.500.000,-
Sk za zdaňovacie obdobie 2000, 2001 a 2002 v rovnomerných sumách 18.500.000,- Sk. Konštatoval,
že tvorbu rezervy na opravu hmotného majetku v roku 2003 ako v prvom roku tvorby rezervy na opravu
hmotného majetku nie je možné uznať ako daňový výdavok podľa bodu 13. usmernenia MF SR č.
2636/2004-72 k zák. č. 366/1999 Z.z. o daniach príjmov v znení neskorších predpisov. Ďalej poukázal,
že navrhovateľa porušil § 7 ods. 1, § 29 ods. 1 zák. č. 563/1991 Zb. o účtovníctve v znení platnom pre
rok 2000, podľa ktorého účtovníctvo, účtovná uzávierka musia verne a pravdivo zobrazovať skutočnosti
a inventarizáciou sa overuje, či stav rezervy vykázanej v účtovníctve zodpovedá rovnako skutočnosti.
O tvorbe rezervy navrhovateľ nepredložil žiadny dôkaz za zdaňovacie obdobie roku 2000 a teda žiadny
účtovný záznam, ktorý by zodpovedal požiadavkám § 10 zák. č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve. Poukázal
na to, že súčasťou účtovného dokladu musí byť aj záznam, prečo nie je možné zásadu uvedenú v § 3 ods.
1 zák. č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve dodržať. Podľa prvostupňového správneho orgánu ide o zásadu
účtovania, kedy daňovník účtuje o určitých zisteniach v období, keď  tieto skutočnosti zistili. Prvostupňový
správny orgán konštatoval, že túto zásadu nie je možné u daňovníka akceptovať pri dopade na vykázané
účtovníctvo za zdaňovacie obdobie roku 2000.

Druhostupňový správny orgán sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového
správneho orgán. Okrem iného poukázal vo svojom rozhodnutí aj na znalecký posudok č. 1/2008 zo
7.5.2008 záver III. tohto znaleckého posudku vypracovaného znalcom Ing. S. I., ktorý jednoznačne
potvrdil vyslovenie právneho názoru prvo a druhostupňového správneho orgánu, ktorým záverom
je konštatovanie, že pokiaľ predmetná rezerva nebola zaúčtovaná v roku 2000, napriek tomu, že
rozhodnutie o jej vytvorení bolo z roku 2000, nebola ani vytvorená.

Proti tomuto rozhodnutiu podal riadne a včas žalobu navrhovateľ a ktorý žiadal napadnuté rozhodnutie
odporcu zrušiť a vec vrátiť správnemu orgánu na ďalšie konanie. V žalobných bodoch poukazoval,
že procesné pochybenie správnych orgánov videl v tom, že správne orgány vyhotovili dodatok č.
1 k protokolu o opakovanej daňovej kontrole č. 694/320/40007/2008/Cve zo dňa 3.7.2008, ktorý
však nespĺňa zákonné náležitosti, a to z toho dôvodu, že dodatok č. 1 nebol prerokovaný s
navrhovateľom, nakoľko správny orgán postupoval v rozpore s § 15 ods. 10 zák. č. 511/1992 Zb.,
keď k dodatku č. 1 k protokolu o kontrole správny orgán nestanovil lehotu k tomu, aby sa k nemu
mohol daňový subjekt vyjadriť a neustanovil ani lehotu na jeho prerokovanie. V ďalšom žalobnom bode
poukazoval, že rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu č. 694/230/83399/08/Per z 26.8.2008
uložil navrhovateľovi pokutu vo výške 1.000.000,- Sk za porušenie § 7 ods. 1 a § 29 ods. 1 zák.
č. 563/1991 Zb. o účtovníctve za kontrolované účtovné obdobie 2000. Poukázal, že navrhovateľ je
sankcionovaný dvakrát. Raz za to, že rezervu síce vytvoril, ale nezaúčtoval v súlade s právnymi
predpismi a raz za to, že rezervu nevytvoril, lebo ju nezúčtoval a tak táto vytvorená rezerva správcu
dane vylúčil z nákladov. Správca dane si odporuje, uvádza navrhovateľ, keď raz tvrdí, že daňový
subjekt rezervu nevytvoril a raz tvrdí, že ju síce vytvoril, ale nezúčtoval v súlade so zákonom. Takýto
postup považoval navrhovateľ za nezákonný. V ďalšom žalobnom bode uviedol, že sa nestotožňuje
s tvrdením správneho orgánu, že znalecký posudok odpovedal na uloženú otázku v rozsudku NS
SR č. 3Sžoks 81/06, teda konštatoval, že znalec sa jednoznačne nevyjadril k položenej otázke, či
navrhovateľ ako daňový subjekt zákonnú rezervu vytvoril spätne alebo ju vytvoril v roku 2000 a túto
len nezaúčtoval. Poukazoval na obsah tohto znaleckého posudku a jeho závery. Ďalej v podanej
žalobe poukazoval, že usmernenia MF SR nie sú záväznými právnymi normami v platnom právnom
poriadku a že odporca opomína fakt, že zrušenie rezervy bolo zaúčtované v období, keď boli daňovému



subjektu doručené pôvodné dodatočné platobné výmery, a to 13.7.2004 za roky 2000, 2001, 2002 a
dorubená daň k uvedeným rokom v celkovej výške 12.070.927,- Sk z titulu neuznania tvorby rezervy
do daňových nákladov. Ďalej poukazoval, že účtovníctvo daňového subjektu bolo dané do stavu v
súlade s rozhodnutiami správcu dane a daňový subjekt túto rezervu v žiadnom prípade dobrovoľne
nevyužil. Poukazoval, že daňovník, pokiaľ si vytvoril zákonnú rezervu na opravu hmotného majetku
rozhodnutím konateľa spoločnosti z 15.3.2000 s tým, že opravy sa budú uskutočňovať v rokoch 2003
až 2010 podľa presne stanoveného harmonogramu, pričom tento harmonogram bol predložený, tak boli
dodržané všetky ustanovenia zák. č. 368/1999 Z.z. o rezervách, a to že rezerva sa môže tvoriť len
rovnomerne, najmenej počas dvoch rokov, najviac do výšky 80 % vstupnej ceny alebo zvýšenej vstupnej
ceny hmotného majetku pri nehnuteľnostiach obstarávaných pre 31.12.1992 zvýšenej o vykonanie
technického zhodnotenia.  Ďalej navrhovateľ poukázal, že správne orgány opomenuli tvrdenia a fakt, že
navrhovateľ vytvorenú zákonnú rezervu len nedopatrením nezaúčtoval. Poukázal na § 3 zák. č. 563/1991
Zb. o účtovníctve, ako i § 39 ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb. a konštatoval, že v roku 2003 navrhovateľ zistil,
že nezaúčtoval rezervy vytvorené v roku 2000 a preto postupoval v súlade s § 39 ods. 2 zák. č. 511/1992
Zb. v znení neskorších predpisov podal vo veci dodatočné daňové priznanie a v roku 2003 na účet 588-
účet mimoriadnych nákladov ako opravu nákladov v minulých obdobiach uvedené zistenia zaúčtoval.
Poukázal na § 3 zákona o účtovníctve, ktorý priamo počíta s tým, že daňový subjekt môže na niektoré
skutočnosti prísť neskôr a tieto zistenia môže zaúčtovať vtedy, keď tieto skutočnosti zistil.

Odporca žiadal napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť.

Skoršími rozhodnutiami správnych orgánov, a to rozhodnutím Daňového úradu Žilina dodatočný
platobný výmer č. 694/230/85034/2004/Kil z 9.7.2004 a rozhodnutím druhostupňového správneho
orgánu V/256/9120/2004/Mat z 18.11.2004 správny orgán vyrubil navrhovateľovi daň z prímu
právnických osôb za zdaňovacie obdobie 2000 v sume 4.281.098,- Sk.

Ako vyplýva z odôvodnenia  tohto prvostupňového rozhodnutia správneho orgánu, správny orgán mal za
to, že žalobca zaúčtoval vo svojom účtovníctve tvorbu rezervy na opravy hmotného majetku na účte 588
- Opravy nákladov minulých období vo výške 55 500 000,- Sk oproti účtu 451 - Zákonné rezervy, pričom
konštatoval, že sa jedná o tvorbu zákonnej rezervy za rok 2000 (teda o spätnú tvorbu), ktorá bola tvorená
rovnomerne vo výške 1/3 v čiastke 18 500 000,- Sk za predchádzajúce roky, t.j. rok 2000, 2001, 2002.
Prvostupňový správny orgán vychádzal z dokladov, a to Rozhodnutia o vytvorení rezervy na opravy
zo dňa 15. 3. 2000, ako aj harmonogramu opráv, ktoré sa majú uskutočňovať v roku 2003 až 2010.
V odôvodnení prvostupňový správny orgán konštatuje, že rezervy na opravy hmotného majetku patria
medzi nepovinné rezervy, ktoré sa vytvárajú na základe dobrovoľného rozhodnutia účtovnej jednotky
tak, že účtovná jednotka má možnosť a nie povinnosť vytvoriť rezervy na opravu hmotného majetku
a túto možnosť realizovať podľa Postupov účtovania  pre podnikateľov v zmysle opatrenia MF SR č.
3177/1998-KM v znení neskorších predpisov a Zákona o rezervách o opravných položkách na zistenie
základu z príjmov zákon č. 368/99 Z.z. a  túto rezervu vytvoriť alebo nie. Správny orgán prvého stupňa
v dôvodoch tohto rozhodnutia konštatoval, že pokiaľ takúto možnosť reálneho vytvorenia rezervy v roku
2000, 2001  a 2002 (hlavne v roku 2000) účtovná jednotka nevyužila, či už úmyselne alebo neúmyselne,
nie je zákonný dôvod preto, aby mohla účinne spätne v roku 2003 zaúčtovať tvorbu rezervy na opravu
hmotného majetku za rok 2000. Ďalej skonštatoval, že rezervy sa tvoria v aktuálnom čase na základe
skutkového stavu zisteného inventarizáciou  a vyslovil právny názor, že rezervy sa nemôžu tvoriť spätne,
pretože skutkový stav nie je možné zisťovať spätne. Ďalej poukazoval na to, že účtovaná jednotka
napriek tomu, že v roku 2000 rozhodla o vytvorení rezervy na opravu hmotného majetku a bol známy
aj harmonogram opráv v období roku 2000 však túto tvorbu rezervy nezaúčtovala a z tohto dôvodu je
aj jej účtovníctvo neúplné, nakoľko v spornom období nezaúčtovala účtovaná jednotka (žalobca) všetky
účtovné prípady týkajúce sa účtovného obdobia a nezainventarizovala záväzky čím porušila §§ 6, 7, 29
a 30 zákona 563/91 Zb. o účtovníctve v znení neskorších predpisov, ako aj §13. § 11 zákona č. 368/99
Z.z. o rezervách a opravných položkách na zistenie základu dane z príjmov a tým aj ustanovenie § 24
ods. 1 a ods. 2 písm. h) zákona č. 366/99 Z.z. o daniach z príjmov v znení neskorších predpisov.

Krajský súd v Žiline rozsudkom č.k. 10S/9/2005-50 zo dňa 6.5.2005 predmetné uvedené rozhodnutia
preskúmal a žalobu zamietol. V súvislosti s podaním odvolania NS SR rozsudok krajského súdu zmenil
tak, že rozhodnutie Daňového riaditeľstva SR č. V/256/9120/2004/Mat zo dňa 18.11.2004 zrušil a
vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie rozsudkom č. 3Sžoks 81/2005 zo dňa 22.11.2006,
pričom v odôvodnení poukázal, že na základe uvedeného má za to, že pre posúdenie dôvodnosti



postupu navrhovateľa po podaní dodatočného daňového priznania za rok 2000 je v záujme náležitého
zistenia skutkového stavu dôvodné nariadiť prípadne aj znalecké dokazovanie vzhľadom na rozporné
posúdenie základnej otázky predmetu sporu, t.j. či daňový subjekt tvoril zákonnú rezervu spätne, tak
ako to tvrdia daňové orgány alebo ju daňový subjekt vytvoril v roku 2000 a túto len nezaúčtoval. Ďalej
najvyšší súd konštatoval, že posúdenie tejto otázky a požiadavky na doplnenie dokazovania presahuje
rámec súdneho konania podľa piatej časti O.s.p. a preto rozhodnutie odporcu V/256/9120/2004/Mat z
18.11.2004 zrušil a vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie.

Z uvedeného je zrejmé, že v predmetnej prejednávanej veci boli vydané už skoršie rozhodnutia prvo
a druhostupňového správneho orgánu, ktoré preskúmal súd v konaní krajského súdu sp. zn. 10S
9/05. Tieto rozhodnutia boli zrušené a vo veci bolo nariadené znalecké dokazovanie znalcom z odboru
ekonomika a manažment, účtovníctvo a daňovníctvo Ing. S. I., ktorý vypracoval znalecký posudok č.
1/2008 zo 7.5.2008, ktorý je aj súčasťou predmetného správneho spisu.

Následne Krajský súd v Žiline rozsudkom č.k. 20S/4/2009-109 zo dňa 09.11.2010 žalobu zamietol. Na
základe odvolania žalobcu, Najvyšší súd SR (ďalej len „NS SR“) uznesením sp. zn. 5 Sžf 4/2011 zo
dňa 24.11.2011 napadnutý rozsudok krajského súdu č.l.109 spisu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
V dôvodoch svojho rozhodnutia poukazoval, že dospel k záveru, že pre posúdenie dôvodnosti postupu
žalobcu pri podaní dodatočného daňového priznania za rok 2000 je v záujme náležitého zistenia
skutkového stavu dôvodné nariadiť znalecké dokazovanie vzhľadom na rozporné posúdenie základnej
otázky predmetného sporu, a to či daňový subjekt tvoril zákonnú rezervu spätne tak, ako to tvrdia daňové
orgány alebo ju daňový subjekt vytvoril v roku 2000 a túto len nezaúčtoval (ďalej len „položená otázka“).
NS SR konštatoval, že zo znaleckého posudku 1/2008 zo dňa  07.05.2008 znalca Ing. S. I., PhD. vyplýva
záver, že na túto položenú otázku znalec nezodpovedal. NS SR konštatoval, že od zodpovedania tejto
otázky závisí rozhodnutie o tom, či vytvorenú rezervu možno považovať za daňový výdavok. Ďalej
poukázal, že úlohou znalca bolo zistiť, či žalobca vytvoril  rezervu už v roku 2000 a túto len nezaúčtoval
v rozhodnom období, tak ako mal alebo ju vytvoril až v roku 2003, avšak na túto konkrétnu otázku
znalec neodpovedal. NS SR konštatoval, že krajský súd tento nedostatok znaleckého posudku ponechal
bez povšimnutia, čím nebol nielen zo strany žalovaného, ani zo strany prvostupňového súdu, náležite
rešpektovaný právny názor NS SR vyslovený v rozsudku sp. zn. 3Sžo KS 81/2005 z 22.11.2006.

NS SR poukázal, že si sám žalovaný v základnej otázke protirečí, keď, okrem napadnutých rozhodnutí
správnych orgánov, vydal správny orgán aj rozhodnutie č. 694/230/83399/08/Per z 26.08.2008, ktorým
uložil žalobcovi pokutu vo výške 1.000.000,- Sk, teda 33.193,92 € za porušenie § 7 ods. 1 a  § 29 ods.
2 zák. č. 563/1991 Zb. o účtovníctve za účtovné obdobie roku 2000, pretože rezervu na opravu HIM
vytvoril žalobca, ale nezaúčtoval a na druhej strane v napadnutom rozhodnutí žalovaný tvrdí, že žalobca
rezervu vytvoril až v roku 2003 a spätne ju zaúčtoval v roku 2000. Podľa názoru NS SR tento rozpor
v odôvodnení rozhodnutia žalovaného je treba odstrániť. NS SR konštatoval, že podľa jeho právneho
názoru spätné vytvorenie rezervy nie je možné považovať za výdavok (náklad) v roku 2000 v zmysle
§ 24 ods. 1, 2 zákona o dani z príjmov. Pokiaľ však žalobca rezervu skutočne v roku 2000 vytvoril, ale
nezaúčtoval, dopustil sa porušenia ustanovení zákona o účtovníctve, toto pochybenie možno odstrániť
podaním dodatočného daňového priznania za podmienok uvedených v ust. § 39 ods. 1, 3 a 4 zákona o
správe daní za súčasného dodržania ustanovená zákona o rezervách a účtovníctve.

Pri aplikácii ust. § 10 ods. 1, § 2 ods. 1.b zák. č. 333/2001 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblasti
daní a poplatkov a colníctva v spojení s ust. § 4 zák. č. 479/2009 Z.z. o orgánoch štátnej správy v
oblasti daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov s účinnosťou od 01.01.2012 do práv
pôvodne žalovaného Daňového riaditeľstva SR vstúpilo Finančné riaditeľstvo SR so sídlom  Vazovova
2, Bratislava (ďalej len „žalovaný“).

Súd preskúmal v rozsahu žalobných bodov rozhodnutia správnych orgánov prvého a druhého stupňa a
po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že rozhodnutia sú nezákonné a žalobu podľa § 250j ods. 2
písm. c) a d) O.s.p. zrušil a vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie z nasledovných dôvodov.

Súd sa oboznámil s obsahom správneho spisu, ktorého súčasťou bol posudok znalca Ing. S. I. zo
7.5.2008 č. 1/2008, ktorý sa k predmetnej veci vyjadril, že žalobca nebol oprávnený neúčtovným
spôsobom vytvoriť rezervu na opravu hmotného majetku za zdaňovacie obdobie rokov 2000, 2001 a
2002 podaním dodatočných daňových priznaní, aj napriek tomu, že o tejto rezerve účtoval v zdaňovacom



období roku 2003 ako o nákladoch minulých období. Ďalej konštatoval, že na základe účtovných
predpisov platných v roku 2000 a 2003 sa tvorba rezerv účtuje na ťarchu nákladov, pričom v rokoch
2000, 2001 a 2002 navrhovateľ neúčtoval tvorbu rezerv na ťarchu nákladov a z tohto dôvodu rezerva
nebola vytvorená pre účely vyčíslenia základu dane podľa zák. č. 366/1999 Z.z. nakoľko navrhovateľ
prvýkrát vytvoril rezervu v roku 2003 a nie v roku 2000.

V konaní žalobca namietal, okrem iného, že správne orgány síce nariadili znalecké dokazovanie, tak
ako bol vyslovený právny názor v rozsudku NS SR č. 3Sžo ks 81/2005, avšak znalec na položené otázky
neodpovedal.

Podľa § 250j ods. 2 písm c) O.s.p. súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností
aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie
konanie, ak po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v medziach žaloby dospel k záveru,
že zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci.

Podľa § 250j ods. 2 písm. d) O.s.p. súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností
aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie
konanie, ak po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v medziach žaloby dospel k záveru,
že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov.

Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 366/99 Z.z. v znení neskorších predpisov účinných v roku 2000 Daňovým
výdavkom je výdavok (náklad) daňovníkom preukázateľne vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie a
udržanie príjmov, zaúčtovaný v účtovníctve 5) daňovníka. Ak výšku výdavku (nákladu) limituje osobitný
predpis, 85) preukázaný výdavok (náklad) možno zahrnúť do daňových výdavkov najviac do výšky tohto
limitu. Ak výšku výdavku (nákladu) limituje tento zákon, preukázaný výdavok (náklad) možno zahrnúť
do daňových výdavkov len v rozsahu a za podmienok ustanovených v tomto zákone.

Podľa § 24 ods. 2 písm. h) zákona č. 366/99 Z.z. účinný v roku 2000 daňové výdavky  podľa odseku 1,
ktoré možno uplatniť  len v rozsahu a za podmienok ustanovených v tomto zákone, sú vytvorené rezervy
vo výške podľa osobitného predpisu 90) alebo  rezervy,  pri ktorých  tvorbe osobitný  zákon ustanoví,
že sú výdavkom (nákladom) podľa odseku 1; rezerva na opravu hmotného     majetku sa  môže tvoriť
podľa  vypracovaného rozpočtu nákladov  na  opravu len  rovnomerne počas  najmenej dvoch  rokov a
ďalšie citované podmienky uvedeného zákonného ustanovenia.

Priamo v § 24 zákona č. 366/99 Z.z. účinný v roku 2000 zákonodarca stanovuje podmienku, ktorá sa
vzťahuje aj na vytvorenie rezervy vo výške podľa osobitného predpisu alebo rezervy, pri ktorých tvorbe
osobitný zákon stanovuje, že sú výdavkom (nákladom) podľa ods. 1. Splnenie nielen podmienky, že
je to výdavok daňovníka preukázateľne vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie  a udržanie príjmov,
ale že sa jedná súčasne o výdavok zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka. Z vykonaného dokazovania je
nesporné, že v účtovníctve žalobcu za rok 2000 nebola zaúčtovaná tvorba rezervy na opravu hmotného
majetku, určená podľa rozhodnutia a plánu tvorby a čerpania rezervy vo výške 18 500 000,- Sk.  Taktiež
z vykonaného dokazovania je nesporné, že žalobca až v roku 2003 zaúčtoval vo svojom účtovníctve
vytvorenie spätne rezervy za rok 2000, 2001, 2002 v celkovej výške 55 500 000,- Sk.

Podľa § 29 ods. 1 zákona č. 563/91 Zb. účinný v roku 2000 účtovné  jednotky inventarizáciou  overujú ku
dňu riadnej a mimoriadnej  účtovnej  závierky,  či  stav  majetku  a záväzkov v účtovníctve zodpovedá
skutočnosti.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 563/91 Zb. o účtovníctve účinný v roku 2000 účtovné  jednotky   účtujú  o
skutočnostiach,   ktoré  sú predmetom  účtovníctva,  do  obdobia,  s  ktorým tieto skutočnosti časovo  a
vecne  súvisia (ďalej  len "účtovné  obdobie"); ak  túto zásadu  nemožno  dodržať,  môžu  účtovať  aj
v  účtovnom  období, v ktorom zistili uvedené skutočnosti.

V § 3 Zákona o účtovníctve je, ako už súd vyššie uviedol, vyjadrená jedna zo základných zásad
účtovníctva, nezávislosť účtovného obdobia. Účtovným obdobím je kalendárny rok. Podnikateľ má
povinnosť účtovať účtovné prípady (skutočnosti), ktoré sú predmetom účtovníctva, do obdobia, s



ktorým tieto prípady  časovo a vecne súvisia. Výnimočne možno účtovať i do účtovného obdobia o
skutočnostiach, ktoré sú predmetom účtovníctva, ktoré časovo a vecne nesúvisia. Túto výnimku pripúšťa
napríklad § 30 ods. 3 Zákona o účtovníctve, ktorý stanovuje, že inventarizačné rozdiely sa vyúčtujú do
účtovaného obdobia, za ktoré sa prostredníctvom inventarizácie overuje stav majetku a záväzkov. Podľa
názoru súdu z ustanovenia Zákona o účtovníctve takáto výnimka v prípade účtovania rezerv priamo
nevyplýva.

Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 563/91 Zb. účtovným obdobím je kalendárny rok.

Krajský súd je viazaný vysloveným právnym názorom v uznesení NS SR sp. zn. 5Sžf  4/2011 zo dňa
24.11.2011, ktorý konštatoval, že znalec na otázku, od ktorej závisí aj rozhodnutie a právne posúdenie
veci, neodpovedal.

Krajský súd v konaní podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. v zásade nevykonáva dokazovanie a pre
rozhodnutie súdu je rozhodujúci skutkový stav, ktorý bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.

Súd dospel k záveru, že bolo v zmysle skoršieho rozsudku NS SR sp. zn. 3Sžo KS 81/2005 z 22.11.2006,
ako aj uznesenia NS SR sp. zn. 5Sžf 4/2001 z 24.11.2011 povinnosťou správnych orgánov zabezpečiť
vypracovanie takého znaleckého posudku, v ktorom by znalec jednoznačne odpovedal na otázku, či
žalobca tvoril zákonnú rezervu spätne alebo ju vytvoril v roku 2000 a túto len nezaúčtoval. Nakoľko
súdy v konaniach podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. vykonávajú dokazovanie, len výnimočne, a v
danom prípade zodpovedanie otázky má vplyv na posúdenie veci, súd dospel k záveru, že je potrebné
aj v záujme zachovania dvojinštančnosti  správneho konania napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako
aj prvostupňového správneho orgánu zrušiť tak, aby správne orgány doplnili dokazovanie o znalecké
dokazovanie.

Z tohto dôvodu súd nepristúpil k výsluchu znalca v rámci konania podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. a
to aj z dôvodu, že znalec bol pred vydaním rozsudku č.k. 20S/4/2009-109 z 09.011.2010 na pojednávaní
vypočutý. Nakoľko znalec  vo výsluchu neodpovedal, podľa rozhodnutia NS SR, na konkrétnu položenú
otázku, bude pre posúdenie veci potrebné vykonať nové znalecké dokazovanie v rámci správneho
konania s tým, že jedinou otázkou, ktorá musí byť znalcom jednoznačne zodpovedaná je odpoveď, či
žalobca rezervu tvoril spätne alebo ju vytvoril v roku 2000 a túto len nezaúčtoval.

Nakoľko rozhodnutia správnych orgánov boli vydané na základe nedostatočne zisteného skutkového
stavu a ich podkladom nie je znalecký posudok, ktorý by jednoznačne na položenú otázku odpovedal
a aj vzhľadom na právny názor NS SR, že rozhodnutie žalovaného si v niektorých častiach rozporuje
(teda je nezrozumiteľné), súd z dôvodov § 250j ods. 2 písm. c) a d) O.s.p. tak rozhodnutia žalovaného,
ako aj prvostupňového správneho orgánu zrušil a vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní správne orgány nariadia znalecké dokazovanie znalcom, ktorý jednoznačne odpovie
na otázku, či žalobca tvoril zákonnú rezervu spätne alebo je vytvoril v roku 2000 a túto len nezaúčtoval
a následne opätovne rozhodnú a vydajú zrozumiteľné rozhodnutia.

Žalobca mal v konaní úspech, a pri aplikácii § 250k ods. 1 O.s.p. mu vzniká právo na náhradu trov
konania.

Žalobca bol v čase rozhodovania o nároku na náhradu trov konania, zastúpený právnym zástupcom
JUDr. Pavlom Kuricom, advokátom, AK JUDr. Pavol Kuric, JUDr. Andrea Sunik, s.r.o., so sídlom Žilina -
Dolný Val č. 11, IČO: 36 841 200. Právny zástupca žalobcu si nevyčíslil výšku trov právneho zastúpenia
v lehote troch pracovných dní od vyhlásenia rozsudku (posledným dňom tejto lehoty bol 09. 03. 2012).

Súd preto aplikoval ust. § 151 ods. 2 O.s.p., v zmysle ktorého, ak si účastník nevyčísli trovy v lehote
do 3 pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia, súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo
spisu, s výnimkou trov právneho zastúpenia.



Súd priznal žalobcovi náhradu trov konania vo výške zaplateného súdneho poplatku z návrhu na začatie
konania v sume 66 €, ako aj vo výške zaplateného súdneho poplatku za podané odvolanie vo veci
samej v sume 66 €, a tiež náhradu trov preddavkovaných štátom vo výške 13,28 €, pričom k úhrade trov
konania súd zaviazal žalovaného v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Uznesením č.k. 20S/4/2009-140 zo dňa 04. 01. 2012, v znení opravného uznesenia zo dňa 29. 02. 2012
súd priznal znalcovi Ing. S. I., PhD. A. D. č. X, XXX XX  U. odmenu v sume 13, 28 €, ktorá bude vyplatená
z rozpočtových prostriedkov súdu.

Podľa ust. § 148 ods. 1, prvá veta O.s.p. štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na
náhradu trov konania, ktoré platil.

V danom prípade znalcovi bude vyplatená znalecká odmena z rozpočtových prostriedkov súdu, pričom
znalecké dokazovanie bolo vykonané v záujme žalobcu a na preukázanie jeho tvrdení. Preto súd
zaviazal k úhrade znaleckej odmeny žalobcu.

Pretože žalobca bol v konaní úspešný, má nárok na náhradu trov konania, vrátane trov znaleckého
dokazovania od žalovaného, ktorý v konaní nebol úspešný. Preto súd zaviazal žalovaného, aby
žalobcovi nahradil aj trovy znaleckého dokazovania preddavkované štátom vo výške 13,28 €.

Poučenie:

Proti uvedenému rozhodnutiu   je prípustné  odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia
prostredníctvom tunajšieho súdu na Najvyšší súd SR v Bratislave.

.

Proti výroku o náhrade trov konania je prípustné odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia
prostredníctvom tunajšieho súdu na Najvyšší súd SR v Bratislave.

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach                           (§ 42 ods. 3
O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu                            sa napáda, v čom sa
toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny                           a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že:

a) v konaní došlo k vadám uvedených v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.



Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.