Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 24Co/812/2015 z 21. 6. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 21. júna 2016, sp. zn. 24Co/812/2015, ECLI:SK:KSTT:2016:2213207919.3 Krajský súd Trnava | 24Co/812/2015 | ECLI:SK:KSTT:2016:2213207919.3 | 2016-06-21 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/cd856346-747f-4dd3-9291-fb844917f2d7 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2016:2213207919.3 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/812/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2213207919
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2213207919.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu: JUDr.
Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Andrea Dudášová, v právnej veci navrhovateľa: Home Credit Slovakia,
a.s., so sídlom Teplická 7434/147, Piešťany, IČO: 36 234 176, zastúpený Advokátskou kanceláriou
ERASMUS LEGAL, s.r.o., Justičná č. 9, Bratislava, IČO: 36 789 615, proti odporkyni: U. V., nar.
XX.XX.XXXX, bytom U., S. č. X, o zaplatenie 258,32 Eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa
proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 10C/156/2013-57 zo dňa 20.04.2015, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporkyni sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd návrh zamietol a uložil odporkyni povinnosť zaplatiť
navrhovateľovi trovy konania do rúk právneho zástupcu navrhovateľa vo výške 54,44 Eur do 3 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.

Rozhodnutie odôvodnil s použitím ust. § 1 ods. 1 a 3, § 2 ods. 1 písm. a), b), g) a ods. 3 zákona o
ochrane spotrebiteľa, § 3 ods. 1 a 2, § 4 ods. 2 písm. a) až i), § 4 ods. 3 a 5 Zák. o spotrebiteľských
úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, § 37 ods. 1, § 39, § 40 ods. 1, § 52 ods. 1, 2,
3, 4, § 53 ods. 1, 2, 3, 4 a 5, § 54 ods. 1 a 2, § 517 ods. 1 a 2, § 544 ods. 1 a 2 Občianskeho
zákonníka, § 3 ods. 1 Nar. vlády SR č. 586/2008 Z.z., ako aj príslušnými článkami Smernice rady 93/13/
EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Vecne argumentoval tým, že zmluva bola
uzavretá, úver bol poskytnutý. Návrh navrhovateľa je preto dôvodný čo do výšky žalovanej sumy vo
výške 209,72 Eur, o ktorej skutočnosti súd už rozhodol svojím rozsudkom zo dňa 09.05.2013 pod č.k.
10C/156/2013-19. Predmetom tohto konania teda zostáva suma vo výške 48,60 Eur. V danom prípade
súd poukazuje na tú skutočnosť, že úverová zmluva zo dňa 01.12.2006 neobsahuje všetky zákonom
predpísané záležitosti a to najmä náležitosti zmluvy podľa ust. § 4 ods. 2 písm. a) Zákona č. 258/2001
Z.z. a to sumu počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, ak je to možné treba uviesť
aj súčet týchto platieb s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ
chce túto možnosť využiť. Podľa § 4 ods. 5 cit. zákona teda od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať
úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere. Podľa názoru súdu teda
navrhovateľ má nárok len na reálne poskytnuté finančné prostriedky, nemá nárok na zmluvné úroky,
na zmluvnú pokutu ani na ostatné poplatky, nakoľko tie neboli v zmluve uvedené a to aj s poukazom
na znenie § 4 ods. 5 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase
uzavretia zmluvy. Poukazujúc na vyššie uvedené skutočnosti súd návrh navrhovateľa vo výške 48,60
Eur zamietol. Pokiaľ sa týka dojednaní o zmluvnej pokute v úverových podmienkach (hlava 14 § 3 a §
4), ide o dojednanie absolútne neplatné. Sú písaní veľmi drobným, voľným okom skoro nečitateľným



písmom, ako aj celé úverové podmienky. Dojednanie o zmluvnej pokute, ako to vyplýva z obsahu
úverových podmienok, je zapracované medzi menej podstatné a menej významné obchodné podmienky,
čo môže vyvolať u spotrebiteľa dojem, že aj táto je tak nedôležitá a nehovoriac o tom, že taký dojem
vyvoláva aj veľkosť (alebo skôr malosť, drobnosť) písma, ktorým sú tieto podmienky písané. Úverové
podmienky sú prakticky nečitateľné, teda nejasné, neurčité a teda aj neplatné. Naviac je nutné uviesť,
že dohodu účastníkov o zmluvnej pokute ťažko možno akceptovať ako súčasť obchodných podmienok.
Podľa zákonného ustanovenia OZ zmluvná pokuta musí mať pre svoju platnosť písomnú formu a v
danom prípade táto absentuje. Už len z toho vyplýva, že zákonodarca zmluvnú pokutu považuje za
sankciu, ktorá má byť osobitne dojednaná v zákonom predpísanej písomnej forme. Nie ako napr. úroky z
omeškania, kde tieto vôbec nemusia byť súčasťou zmluvy a napriek tomu pri omeškaní dlžníka veriteľ má
podľa zákonného ustanovenia § 517 OZ požadovať úroky z omeškania v zákonom stanovenej a určenej
výške. Preto jej obsiahnutie v úverových podmienkach nemožno akceptovať z hľadiska jej vážnosti a
dôležitosti. OZ neobsahuje žiadnu zákonnú úpravu o tom, že zmluvné podmienky môžu byť obsiahnuté
v tzv. všeobecných obchodných podmienkach. Takúto úpravu obsahuje len Obchodný zákonník, ktorý
ale nie je možné aplikovať na tento spotrebiteľský vzťah, lebo je to nevýhodnejšie pre spotrebiteľa a to
je dôvod neplatnosti. Okrem toho úverové podmienky sú tzv. typovými, kde ich obsah a rozsah a to , čo
v nich bude alebo nebude a v akej forme a podobe určuje výlučne len navrhovateľ ako dodávateľ, ktorý
tieto podmienky robí a formuluje. V podstate odporkyňa ako spotrebiteľ ich obsah zásadným spôsobom
ani meniť nemôže. Ak chce spotrebiteľský úver získať, má možnosť len všetko podpísať a akceptovať.
Nemá možnosť výberu a voľby pod neho. Naviac úverové podmienky, súčasťou ktorých majú byť aj
dojednania o zmluvných pokutách, nie sú podpísané ani navrhovateľom ani odporcom, pričom zákonné
ustanovenia § 544 OZ vyžaduje na platnosť zmluvy o zmluvnej pokute písomnú formu. Jej nedodržanie
je s poukazom na ust. § 40 ods. 1 OZ dôvodom jej absolútnej neplatnosti. Preto dospel súd k záveru, že
dojednanie o zmluvnej pokute je absolútne neplatné. Na dôvod absolútnej neplatnosti pri tom musí súd
prihliadnuť z úradnej povinnosti, aj keď sa toho nikto nedovoláva. Ako nedôvodný preto súd zamietol
návrh navrhovateľa vo zvyšku, teda v časti vo výške 48,60 Eur, poukazujúc na § 4 ods. 5 zák. č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Navrhovateľ mal úspech v časti, v ktorej bolo jeho návrhu vyhovené.
V tejto časti bola odporkyňa neúspešná, lebo bola zaviazaná na úhradu. V časti , v ktorej bol návrh
navrhovateľa ako nedôvodný zamietnutý, bol navrhovateľ neúspešný. Odporkyňa mala v tejto časti
úspech, lebo nie je povinná zaplatiť to, čo žiada navrhovateľ. Vzhľadom na čiastočný úspech oboch
účastníkov súd podľa ust. § 142 ods. 2 O.s.p. rozhodol tak, že navrhovateľovi priznal náhradu trov
konania len v pomernej výške podľa miery jeho úspechu a neúspechu. Navrhovateľ žiadal o zaplatenie
258,32 Eur spolu s príslušným úrokom z omeškania. To predstavuje 100%. Úspešný bol v sume 209,72
Eur. Predstavuje to 81,28% (258,32 : 100%, 209,72 : 2,58) z toho čo žiadal. Neúspešný tak bol vo
výške 18,72%. (100% - 81,28%). Pomer jeho neúspechu a úspechu tak predstavuje 62,56%. (81,28%
- 18,72%). To je miera jeho úspechu v tomto spore. V takomto pomere má preto navrhovateľ právo na
náhradu trov konania z účelne a správne vypočítaných trov konania. Navrhovateľ si vyčíslil náhradu trov
konania celkom v sume 87,03. Ide o súdny poplatok a o trovy právneho zastúpenia. Ako však už bolo
uvedené, navrhovateľ mal úspech vo výške 62,56%. Z tohto dôvodu má preto nárok na náhradu trov
konania len do výšky 62,56% z dôvodne a účelne vynaložených trov. Preto bola navrhovateľovi priznaná
náhrada trov konania v sume 54,44 Eur, ktorá zodpovedá vo výške 62,56%.

Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie navrhovateľ, ktorý ho navrhol
zmeniť tak, že návrhu vyhovie v celom rozsahu, resp. ho zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na
ďalšie konanie, uplatniac si náhradu trov konania, uplatniac odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm.
a), b), d) a f) O.s.p. Poukázal na to, že uzavretá úverová zmluva spĺňa všetky zákonom stanovené
náležitosti tak, aby mohol byť poskytnutý úver považovaný za úver s úrokmi a poplatkami, keď sankcia
bezúročnosti a bezpoplatkovosti je len v prípade neuvedenia RPMN (§ 4 ods. 2 písm. g) ), pričom v
čase uzavretia zmluvy 07.12.2006 medzi obligatórne náležitosti zmluvy nepatril údaj v zmysle písm. a)
suma, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, a písm. i) výpočet nákladov uvedených
v § 2 písm. c), ktoré neboli zahrnuté do výpočtu RPMN, a preto je právne posúdenie súdu ohľadom
bezúročnosti a bezpoplatkovosti nesprávne. Zmluva však tieto náležitosti obsahovala, pričom pri výklade
obligatórnych náležitostí spotrebiteľskej zmluvy treba venovať pozornosť tomu, či z celkového obsahu
zmluvného dojednania je možné zistiť zákonom vyžadované údaje, nemožno obsah zmluvy vykladať
príliš formálne. Strohá formalizácia uvedených náležitostí by totiž odporovala základným výkladovým
pravidlám aplikačnej praxe, ako aj základnej zásade občianskeho práva o rovnosti účastníkov. Z cit ust.
§ 4 ods. 2 písm. a) nevyplýva, že by zmluva mala obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, výšku,
počet a termíny splátok úrokov a výšku, počet a termíny splátok iných poplatkov zvlášť a jednotlivo,



čo vyplýva aj z dôvodovej správy. Odvolateľ zároveň poukázal na neprípustnosť bezhraničnej ochrany
spotrebiteľa, ktorá nemôže byť nástrojom na porušenie základných zásad spravodlivého súdneho
procesu a základných výkladových pravidiel, odkazujúc na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp. zn.
6Co/155/2012 a odlišné stanovisko v rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 547/2012. Naviac
zákon v ust. § 4 ods. 5 výslovne neuvádza, že v prípade neuvedenia výšky úroku za poskytnutie
úveru sa poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, pričom navrhovateľ povinnosť platiť
úroky a prípadné poplatky spojené s poskytnutým úverom v zmluve, resp. v úverových podmienkach
uvádza na viacerých miestach. Odporca sa podpisom úverovej zmluvy zaviazal na riadne a včasné
splatenie poskytnutého úveru, svoju povinnosť si nesplnil a navrhovateľ preto požiadal o zaplatenie
celého zostatku úveru, jeho nárok je v celom rozsahu odôvodnený. Odporca bol pri plnení dlhu pasívny,
z 36 splátok uhradil v celosti len 22, pričom nepreukázal žiadne objektívne dôvody, ktoré by mu bránili
v plnení dlhu.

Odporkyňa odvolací návrh nepodala, ani sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadrila.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody
(§ 205 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.)
a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky na jeho potvrdenie v zmysle § 219
ods. 1 O.s.p.

Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i
vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel
k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď
vec i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p., odvolací súd odkazuje na
správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd
nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov prvostupňového súdu odchýliť a preto nemôže
dať za pravdu odvolateľovi.

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ a odporca uzatvorili dňa 07.12.2006 úverovú zmluvu č.
3611347461. Úverová zmluva bola uzatvorená ako telefónna pôžička a teda vybavenie úveru v
danom prípade prebiehalo telefonicky prostredníctvom bezplatnej zákazníckej linky navrhovateľa a
následne písomnou komunikáciou. Odporkyňa telefonicky kontaktovala zamestnancov navrhovateľa
za účelom získania úveru, t.j. finančnej hotovosti. Pri telefonickom vybavovaní úveru, na základe
výzvy zamestnanca navrhovateľa odporkyňa nadiktovala všetky potrebné osobné údaje a údaje o
zamestnávateľovi, ktoré boli následne zapracované do úverovej zmluvy, ktorá bola navrhovateľom
odoslaná na podpis odporkyni spolu s úverovými zmluvnými podmienkami a ktorá ju podpísané spätne
vrátila navrhovateľovi. Predmetom úverovej zmluvy bolo poskytnutie peňažných prostriedkov v sume
497,91 Eur. Odporkyňa sa zaviazala poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť v pravidelných mesačných
splátkach vo výške 14,90 Eur, počet mesačných splátok 60, RPMN 29,30%. Odporkyňa bola zo strany
navrhovateľa vyzvaná listom zo dňa 14.02.2011 k zosplatneniu celého zostatku úveru vo výške 276,54
Eur v lehote 15 dní od odoslania výzvy, nakoľko riadne nesplácala úver. Sporná istina vo výške 258,32
Eur pozostáva z istiny vo výške 209,72 Eur, z úroku z vyššie uvedenej istiny do času zosplatnenia vo
výške 26,59 Eur, z úroku z vyššie uvedenej zosplatnenej istiny vo výške 16,05 Eur, zo zmluvnej pokuty
vo výške 5,96 Eur a z úroku z omeškania od zosplatnenia do dňa podania návrhu vo výške 54,46 Eur.

Medzi účastníkmi nebolo sporné, že sa jedná o spotrebiteľský úver, na ktorý sa vzťahujú príslušné
ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a ust. § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy.

Ustanovenie § 4 zákona 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy stanovuje, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu a taxatívne stanovuje,



aké náležitosti musí zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať. Absencia niektorých týchto náležitostí
nespôsobuje neplatnosť predmetnej zmluvy, ak už bol poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho
začal čerpať alebo ak bol dodaný tovar alebo poskytnutá služba, a to z dôvodu ochrany spotrebiteľa.
Sankcia neplatnosti by totiž neprimerane tvrdo dopadala na spotrebiteľa, ktorý by tým stratil výhodu
splátok, a mohol by sa tak dostať do ťažko riešiteľnej situácie, pretože spravidla finančné prostriedky z
úveru už použil a nemá možnosť ich bezprostredne splatiť v celej výške.

Zákon o spotrebiteľských úveroch účinný v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy namiesto sankcie
neplatnosti sankcionoval veriteľa tým, že od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky,
ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere (§ 4 ods. 5 zákona o spotrebiteľských úveroch).

Jednou z povinných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere je aj suma, počet a termíny splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch). Zákonom
stanovené presné členenie a uvedenie jednotlivých čiastok úveru nie je svojvoľné, ale predstavuje
prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke a zároveň aby si
veriteľ voči dlžníkovi nemohol uplatňovať aj nároky, na ktoré nemá právo.

Analyzujúc túto náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom je potrebné dospieť k záveru, že primárnemu účelu
právnej úpravy normami spotrebiteľského práva (ktorým je zrozumiteľnosť pre spotrebiteľa a ochrana
tohto, z povahy veci slabšieho účastníka právneho vzťahu) zodpovedá len taký výklad cit. ustanovenia,
ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami „suma“, „počet“ a „termíny splátok“ viaže ku každej
z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako
k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným iným poplatkom. Naplneniu uvedeného účelu preto nemôže
učiniť zadosť zmluva neobsahujúca aj vyčíslenie čiastkových súm reprezentujúcich jednotlivé čiastkové
položky, čo je navzdory odchylnosti takejto úpravy spotrebiteľských úverov od úpravy úverov všeobecne
práve dôkazom zvýšenej pozornosti venovanej ochrane spotrebiteľa (ktorý by pri rozhodovaní sa, či
zmluvu uzavrie, nemal byť zavádzaný ani problematickými údajmi, z ktorých nemusí byť schopný
vyvodiť, aké bude skutočné navýšenie sumy reálne mu poskytnutej a teda i celková cena, za ktorú si
požičiava a ktorú takto bude povinný veriteľovi vrátiť).

Na práve uvedené treba usudzovať predovšetkým preto, že vyššie spomínanému záujmu na
čo najväčšej prehľadnosti dojednaní pre spotrebiteľa doslova odporujú formulácie, vyžadujúce od
spotrebiteľa uvažovať s matematickými operáciami a navyše za použitia viacerých pojmov, nezriedka
„roztrúsených“ v rôznych častiach listín spotrebiteľovi predkladaných (ale aj nepredkladaných) na podpis,
v ktorých sa tak logicky možno „stratiť“.

Súd prvého stupňa preto správne pristúpil k prieskumu, či zmluva o úvere obsahuje všetky náležitosti
vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch, a dospel k správnemu záveru, že predmetná zmluva
neobsahuje základnú obsahovú náležitosť podľa § 4 ods. 2 písm. a) zákona, t.j. rozčlenenie splátok
úveru na istinu, úroky a iné poplatky (§ 4 ods. 2 písm. a) zákona). Nerozčlenenie jednotlivých splátok
na istinu, úroky a iné poplatky nemôže byť považované za splnenie povinnosti, ktorá expressis verbis
vyplývala z vyššie cit. ust. zákona o spotrebiteľských úveroch. Zároveň bolo potrebné prihliadnuť na
to, že v zmluve nie je uvedená výška úroku, je v nej uvedená len ročná percentuálna miera nákladov.
Navrhovateľovi preto v zmysle § 4 ods. 5 zákona nevzniklo právo na zaplatenie úroku tak, ako si ho
uplatnil v žalobnom návrhu.

Čo sa týka nároku na zmluvnú pokutu, ani tento podľa odvolacieho súdu nebol dôvodný, a to pre
správne právne posúdenie súdu prvého stupňa, ktorý skonštatoval, že dojednania o zmluvnej pokute
sú absolútne neplatné.

Odvolací súd považuje predmetnú zmluvnú pokutu za dojednanú neplatne a neúčinne na základe
správnej argumentácie prvostupňového súdu, ktorý skonštatoval, že dohodu účastníkov o zmluvnej
pokute ťažko možno akceptovať ako súčasť všeobecných úverových podmienok. Podľa zákonných
ustanovení § 544 Občianskeho zákonníka zmluvná pokuta musí mať pre svoju platnosť písomnú
formu. Už len z tohto vyplýva, že zákonodarca zmluvnú pokutu považuje za sankciu, ktorá má byť
osobitne dojednaná a to v zákonom predpísanej písomnej forme. Preto jej obsiahnutie v úverových
zmluvných podmienkach nemožno akceptovať z hľadiska jej vážnosti a dôležitosti. Dojednanie o
zmluvnej pokute, ako to vyplýva z obsahu obchodných podmienok, je zapracované medzi menej



podstatné a menej významné obchodné podmienky, čo môže vyvolať u spotrebiteľa dojem, že aj táto
je tak nedôležitá, takýto dojem vyvoláva aj veľkosť resp. drobnosť písma, ktorým sú tieto podmienky
písané. Okrem toho obchodné podmienky sú tzv. typovými, kde ich obsah a rozsah a to, čo v nich
bude alebo nebude a v akej forme a podobe, určuje výlučne len navrhovateľ ako dodávateľ, ktorý tieto
podmienky formuluje. V podstate odporca ako spotrebiteľ ich obsah zásadným spôsobom ani meniť
nemôže. Ak chce spotrebiteľský úver získať, má možnosť len všetko podpísať a akceptovať. Nemá
možnosť výberu a voľby podmienok. Je nutné tiež uviesť, že ide o vzťah spotrebiteľský podľa zák. o
spotrebiteľských úveroch, podľa zák. ust. Obč. zák. Naviac obchodné podmienky súčasťou, ktorých majú
byť aj dojednania o zmluvných pokutách, nie sú podpísané navrhovateľom ani odporcom, pričom zák.
ust. § 544 Obč. zák. vyžaduje na platnosť zmluvy o zmluvnej pokute písomnú formu. Jej nedodržanie
je s poukazom na ust. § 40 ods. 1 Obč. zák. dôvodom jej absolútnej neplatnosti. Na dôvod absolútnej
neplatnosti pritom musí súd prihliadnuť z úradnej povinnosti aj keď sa toho nikto nedovolá. Vzhľadom na
to, že neexistuje platné dojednanie o zmluvnej pokute, nemá navrhovateľ právo požadovať od odporcu
zaplatenie zmluvnej pokuty.

V tejto súvislosti odvolací súd podporne poukazuje na argumentáciu obsiahnutú v náleze Ústavného
súdu ČR sp. zn. I.ÚS 3512/11, ktorý poukázal na to, že samotným východiskom spotrebiteľskej
ochrany je postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym
dodávateľom, a to aj so zreteľom na možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou
formulárových zmlúv. Zákonodarca sa preto pokúsil vyrovnať túto faktickú nerovnosť cestou práva,
a to formou obmedzení autonómie vôle [por. nález Ústavního soudu zo dňa 15.06.2009, sp. zn.
I.ÚS 342/09 (N 144/53 SbNU 765)]. V spotrebiteľskom práve je dodávateľ vo fakticky výhodnejšom
postavení, pretože má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, ktorému svoje služby poskytuje. A preto
okrem obmedzení vyplývajúcich z princípu rovností prostriedkov možno od dodávateľa tiež očakávať
(prípadne i vyžadovať), že sa vo vzťahu k spotrebiteľovi bude správať vo všeobecnej rovine poctivo.
Pokiaľ nepostupuje týmto spôsobom, spreneverí sa dôvere druhého účastníka zmluvného vzťahu v
poctivosť jeho správania, a takémuto nepoctivému správaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu.
V praxi sa zásada poctivosti prejavuje okrem iného tým, že text spotrebiteľskej zmluvy, obzvlášť ak
ide o zmluvu formulárovú, má byť pre priemerného spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný a
logicky usporiadaný. Napríklad zmluvné dojednania musia mať dostatočnú veľkosť písma, nesmú byť
vo výrazne menšej veľkosti než okolitý text, nesmú byť umiestnené v oddieloch, ktoré vzbudzujú dojem
nepodstatného charakteru. Uvedená zásada poctivosti dopadá i na aplikáciu všeobecných obchodných
podmienok. Je potrebné zdôrazniť, že obchodné podmienky v spotrebiteľských zmluvách na rozdiel
napríklad od obchodných zmlúv majú slúžiť predovšetkým na to, aby nebolo potrebné do každej zmluvy
prepisovať dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru. Naopak nemôžu slúžiť na to, aby
do nich v často neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom písanej forme ukryl dodávateľ
dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých predpokladá, že pozornosti spotrebiteľa
najskôr uniknú (napríklad rozhodcovská doložka alebo dojednanie o zmluvnej pokute). Pokiaľ tak i
napriek tomu dodávateľ postupuje, nepočína si v právnom vzťahu poctivo a takému konaniu nemožno
priznať právnu ochranu. V rámci spotrebiteľských zmlúv dojednania zakladajúce zmluvnú pokutu
(podobne ako rozhodcovská doložka) zásadne nemôžu byť súčasťou tzv. všeobecných obchodných
podmienok, ale len samotnej spotrebiteľskej zmluvy (listiny, ktorú spotrebiteľ podpisuje).

Vychádzajúc z vyššie uvedenej argumentácie potom odvolací súd zhodne s prvostupňovým uzatvára,
že pokiaľ v rámci spotrebiteľskej zmluvy dojednanie o zmluvnej pokute nie je obsiahnuté priamo v
podpísanej zmluve, ale iba v obchodných podmienkach, hoci vyhlásených za jej súčasť, zmluvnú
pokutu nemožno považovať za platne písomne dojednanú (§ 544 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
ktorý sa s poukazom na § 1 ods. 2 v spojení s § 300 až § 302 Obchodného zákonníka, vzťahuje
i na obchodnoprávne vzťahy). Nedostatok zákonom predpísanej písomnej formy právneho úkonu
potom v zmysle § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka robí dohodu účastníkov absolútne neplatnou. Z
neplatného zmluvného dojednania potom nemôže vzniknúť oprávnenie, ani povinnosť. Prvostupňový
súd tak správne žalobu aj v časti týkajúcej sa zmluvnej pokuty zamietol.

K námietke odvolateľa, že súdy svojím postupom poskytujú spotrebiteľovi neprimeranú ochranu,
odvolací súd uvádza, že ochranu spotrebiteľa možno podriadiť pod ústavný princíp rovnosti, ktorú
možno ponímať ako rovnosť formálnu, ktorú má zabezpečiť zákonodarca pri tvorbe právneho poriadku
alebo rovnosť faktickú, ktorá môže byť zabezpečená priamo zákonodarcom pri použití tzv. pozitívnej
diskriminácie pri existencii faktickej nerovnosti alebo hendikepu. Ale i tam, kde sa zákonodarca



nevydal cestou vedomého zvýhodnenia slabšieho, aby dal prednosť rovnosti faktickej pred formálnou,
ponecháva súdom, ktoré pozitívne právo aplikujú, priestor pre riešenie napätia medzi neúplnosťou
písaného práva a povahou konkrétneho prípadu cestou aplikácie ústavných princípov v materiálnom
poňatí právneho štátu. Východiskom ochrany spotrebiteľa je potom postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ
ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom a to s ohľadom na okolnosti, za
ktorých dochádza k záväzkovému vzťahu, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho,
lepšiu znalosť práva a ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne so zreteľom na možnosť
stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv.

Ústavný princíp rovnosti sa premieta i do súkromného práva a prejavuje sa v súkromnoprávnych
vzťahoch. Doktrína rovnosti v súkromnoprávnych vzťahoch vyžaduje, že súkromné právo garantuje
každému čo najširšiu mieru možnosti slobodného konania, avšak práve preto, že ju garantuje každému,
musí ju zároveň u niektorých obmedziť, aby bola zaručená všetkým. Zo stretu autonómie vôle a z idey
rovnosti potom vyplýva ochrana slabšej zmluvnej strany a to s cieľom dosiahnutia vyváženej pozície,
teda spravodlivosti, ekvity, či rovnováhy zúčastnených záujmov. Vo vzťahoch, v ktorých vystupujú
strany, ktorých pozície sú značne nerovnovážne sa nemožno uspokojiť s tým, že obom stranám budú
poskytnuté rovnaké právne prostriedky, teda formálna rovnosť, lebo v skutočnosti nerovnosť východzích
prostriedkov spôsobuje i nerovnosť vo výsledku samotnom. Riešenie tejto situácie je v tom, že slabšej
zmluvnej strane (typicky spotrebiteľovi) je priznaných viac práv a silnejšej zmluvnej strane (dodávateľovi)
je uložených viac povinností. Účelom danej právnej úpravy je teda snaha o dosiahnutie skutočnej
rovnováhy tým, že budú právne vyrovnané východiskové ekonomické informačné a iné rozdiely, ktoré
medzi stranami panujú. Aby bola dosiahnutá rovnosť, je nutné nerovnosť východzích pozícií korigovať
rovnako nerovnou úpravou práv a povinností.

V pozitívnom práve sa potom ochrana spotrebiteľa premieta do podoby vyššej informačnej povinnosti
dodávateľa, do práv spotrebiteľa odstúpiť od zmluvy, do podoby zákazu niektorých dojednaní v
spotrebiteľských zmluvách, či do podoby príkazu v pochybnostiach o význame spotrebiteľských zmlúv
vykladať ich pre spotrebiteľa najpriaznivejšie. Princíp autonómie vôle a princíp rovnosti je doplňovaný
a korigovaný princípom ekvity či spravodlivosti. Keďže v spotrebiteľskom práve je dodávateľ vo
fakticky výhodnejšom postavení, lebo má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, tak okrem obmedzenia
vyplývajúceho z vyššie uvedeného princípu rovnosti prostriedkov, možno od dodávateľa očakávať i
vyžadovať, že sa vo vzťahu k spotrebiteľovi bude správať vo všeobecnej polohe poctivo. Ak nepostupuje
týmto spôsobom, spreneverí sa dôvere druhého účastníka zmluvného vzťahu v poctivosť svojho konania
a takémuto nepoctivému konaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu. V praxi sa zásada poctivosti
prejavuje okrem iného i tým, že text spotrebiteľskej zmluvy má byť pre priemerného spotrebiteľa
dostatočne čitateľný, prehľadný, logicky usporiadaný.

Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvého stupňa návrh navrhovateľa zamietol, rozhodol
vecne správne, a preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 O.s.p. napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa, vrátane rovnako vecne správneho závislého výroku o náhrade trov konania,
odvolaním osobitne nenapadnutého, potvrdil.

V odvolacom konaní plne úspešnej odporkyni vzniklo podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
právo na náhradu trov konania voči v odvolaní neúspešnému navrhovateľovi. Odporkyňa si náhradu trov
odvolacieho konania neuplatnila, preto jej odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.