Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 15CoE/205/2016 z 3. 5. 2017 Citácia: uznesenie Krajského súdu Košice z 3. mája 2017, sp. zn. 15CoE/205/2016, ECLI:SK:KSKE:2017:7109205188.2 Krajský súd Košice | 15CoE/205/2016 | ECLI:SK:KSKE:2017:7109205188.2 | 2017-05-03 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 44 ods. 1 písm. d) EP, § 44 ods. 2 písm. j) EP, § 387 ods. 1 CSP, /SK/ZZ/0/0 Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/11c816b6-cad3-47fa-bd91-1a43bb1239fb Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2017:7109205188.2 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 15CoE/205/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7109205188
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Mihalčínová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7109205188.2

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Mihalčinovej a sudcov
JUDr. Milana Končeka a JUDr. Evy Baranovej v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
Pribinova 25, Bratislava, IČO: XX XXX XXX, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grosslingova
4, Bratislava, IČO: XX XXX XXX, proti povinnému: U. Š., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom M.. L. XX,
M., zastúpená opatrovníkom JUDr. Petrom Dudičom, vyšším súdny úradníkom Okresného súdu Košice
- okolie, o vymoženie 204,94 Eur s príslušenstvom, vedenej u súdneho exekútora: JUDr. Rudolf Krutý,
PhD., so sídlom Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, pod sp. zn. EX 150/09, o odvolaní oprávneného
proti uzneseniu Okresného súdu Košice I, č. k.: 20Er/380/2009-64 zo dňa 20.11.2015, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

Náhradu trov odvolacieho konania stranám n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením exekúciu zastavil s tým, že žiaden z účastníkov nemá
právo na náhradu trov konania.

2. V odôvodnení uviedol, že na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie spísaného do
zápisnice dňa 12.02.2009 a exekučného titulu - Rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského
súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s. zo dňa 06.11.2008, č. k. 10734/08, ktorý
nadobudol právoplatnosť dňa 01.12.2008 a stal sa vykonateľným dňa 04.12.2008, a žiadosti exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie 23.03.2009 Okresný súd Košice I poveril vykonaním exekúcie
súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého. Z vykonaného dokazovania a to konkrétne zo zmluvy o
úvere súd zistil, že táto neobsahuje rozhodcovskú doložku a Všeobecné podmienky poskytnutia úveru
sú iba priložené v predmetnej zmluve o úvere. Z rozsudku stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. súd
zistil, že rozhodcovský súd zaviazal žalovanú, teda v tomto prípade povinnú zaplatiť žalobcovi sumu
204,94.- Eur spolu s 0,25%-ným úrokom z omeškania denne zo sumy 183,23.- Eur odo dňa 25.07.2008
do 18.11.2008 čo činí 53,61.- Eur ako aj úrok z omeškania 0,25 % denne z dlžnej sumy 150,04.- Eur od
19.11.2008 do zaplatenia a nahradiť trovy konania a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Preskúmaním priložených listín súd prvej inštancie ďalej zistil, že zmluva o úvere obsahuje záväzok
povinnej zaplatiť sumu uvedenú v úvere zvýšenú o úrok z omeškania vo výške 0,25 % denne, teda
ročný úrok z omeškania predstavuje 91,25 Eur ako aj poplatku vo výške 334,67.-. Eur. Zmluva o úvere
ako Všeobecné podmienky sú predtlačené vo formulári, ktoré dlžník nemá možnosť ovplyvniť ani nijako
zmeniť. Dohodnutý a rozhodcovským súdom priznaný úrok z omeškania predstavuje 91,25 % ročne.
Takýto úrok z omeškania predstavuje podľa názoru súdu hrubý nepomer medzi dohodnutým a zákonným
úrokom z omeškania a tým aj neprimerané zvýhodnenie oprávneného na úkor povinnej. Za jeden rok
omeškania úrok z omeškania dosahuje takmer výšku istiny. Z toho vyplýva neproporcionálnosť úrokov
z omeškania a nastáva tu rozpor s dobrými mravmi. Súd má za to, že ani vyššie uvedené riziko
oprávneného pri poskytovaní úverov nemôže byť dôvodom pre také neprimerané úroky z omeškania,



ktoré spôsobujú výraznú nerovnosť zmluvných strán. Oprávnený vo svojom odvolaní uviedol, že
pokiaľ ide o tvrdenia súdu o tom, že uzavretá zmluva medzi oprávneným a povinným je zmluvou o
spotrebiteľskom úvere, ktorej absentuje RPMN oprávnený uviedol, že úvery poskytuje klientom ako
dlžníkom na základe zmlúv o úvere uzatváraných v zmysle § 497 a nasledujúce Obchodného zákonníka.
Mal za to, že tento druh zmluvy nie je možné považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle
zákona o spotrebiteľských úveroch v platnom a účinnom čase uzavretia zmluvy o úvere, teda ku
dňu 10.01.2007 a ďalej uviedol, že oprávnený poskytuje svojím klientom peňažné prostriedky síce
dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere podľa Obchodného zákonníka. Taktiež poukázal, že účastníci
úverovej zmluvy v bode 19 Všeobecných podmienok, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere
dohodli, že v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka sa všetky právne vzťahy medzi nimi budú
spravovať Obchodným zákonníkom. Ďalej vo svojom odvolaní uviedol, že povinná podpísaním zmluvy
o úvere vyjadrila svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, to je okrem iného aj s bodom 6 Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, v zmysle ktorého v
prípade ak sa stane splatný celý dlh naraz v zmysle bodu 4 týchto podmienok zaväzuje sa dlžník
zaplatiť veriteľovi i úrok z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania a teda,
že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky
a zastával názor, že dohodnutá výška úrokov 0,25 % denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore
so zásadami poctivého obchodného styku a to aj vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje
úvery z vlastných zdrojov nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru. Z predloženej zmluvy o úvere
jednoznačne vyplýva, že sa jedná o zmluvu spotrebiteľskú, nakoľko oprávnený poskytuje tieto úvery
v rámci svojej hlavnej činnosti a povinná prevzala tento úver ako spotrebiteľka, teda jednoznačne z
toho vyplýva, že sa jedná o záväzok zo spotrebiteľskej zmluvy. Z uvedeného vyplýva, že sa jedná o
štandardnú spotrebiteľskú zmluvu (uzatvára sa vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah
zmluvy nemení. Ďalej súd prvej inštancie poukazuje aj na tú skutočnosť, že rozhodcovskú zmluvu si
spotrebiteľ osobitne nevyjednal a oprávnený ani súdu nepredložil osobitne dojednanú rozhodcovskú
doložku, dokonca súd má k dispozícií iba zmluvu o úvere, na ktorej je podpis povinnej, avšak táto zmluva
neobsahuje žiadne iné dojednania. Smernica rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o neprimeraných
podmienkach spotrebiteľských zmluvách musí byť vykladaná v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý
rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu vydaného bez účasti
spotrebiteľa musí pokiaľ má za týmto účelom k dispozícií potrebné informácie o právnom a skutkovom
stave i bez návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej
predávajúcim alebo poskytovateľom so spotrebiteľom, či je podľa vnútroštátnych procesných pravidiel
možné previesť také posúdenie v rámci obdobných podobných riadení na základe vnútroštátneho
práva. Ak ide o neprimeranú doložku prislúcha tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho
vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že tento spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou
viazaný. Slovenský právny poriadok nie len že umožňuje ale priamo ukladá v niektorých prípadoch
aj bez návrhu zastaviť exekúciu vedenú na základe rozhodcovského rozsudku. Takémuto postupu
nebráni ani skutočnosť, že arbitráž prebehla za účasti spotrebiteľa a že spotrebiteľ nepodal žalobu
o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Rozhodcovský rozsudok síce nadobúda účinky rozsudku súdu
ale zákonodarca upravil postup ako zabrániť aby sa plnenie priznané arbitrom nevymohlo ak okrem
iného odporuje dobrým mravom. Skúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak ako keby tu
žiadny rozhodcovský rozsudok nebol, teda tak akoby to mohol urobiť súd keby sám rozhodoval o
týchto otázkach. Môže preto samostatne posúdiť, či vec je spôsobila na rozhodovanie v rozhodcovskom
konaní podľa § 1 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, či v tej istej veci bolo už vydané právoplatné
rozhodnutie súdu alebo rozhodcovského súdu, ďalej posúdiť obsah povinnosti uloženej rozhodcovským
rozsudkom z hľadiska jej objektívnej možnosti, či nejde o plnenie právom nedovolené alebo také,
ktoré sa prieči dobrým mravom. Tomuto záveru napokon svedčí i doslovné znenie ustanovenia § 35
zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov.
Z tejto formulácie je zrejme, že nebolo zámerom zákonodarcu viazať všetky štátne orgány účinkami
rozhodcovského rozsudku, čo je pochopiteľné s ich ohľadom na to, že rozhodcovský súd je napriek
výsledku svojej činnosti v podobe rozhodcovského rozsudku súkromnoprávny orgán a rozhodcovské
konanie je súkromnoprávnym, konaním, je preto nezlučiteľné s povahou právneho štátu, aby boli
súkromnoprávne orgány mocenský postavené plnohodnotne na úroveň orgánom disponujúcim verejnou
mocou. Treba však poukázať na to, že nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v
spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa je neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná podmienka
až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo
štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah, teória a prax navyše označujú za faktický nerovný,
nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým



mravom Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú
zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie
z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola
samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije v takom prípade ide o výkon práv v rozpore s
dobrými mravmi. Súd zastaví exekúciu v celom rozsahu ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok
rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej
zmluvy. Iba tak môže súd naplniť cieľ v článku VI ods. 1 Smernice, t.j. postarať sa o to, aby spotrebiteľom
nekalé podmienky v záujme vyššej kvality života bežných ľudí nezaväzovali. Rozhodcovská doložka v
predmetnej veci, ktorá mala založiť legitimitu pre rozhodcovský súd a byť v ex. veci exekučným titulom v
konaní znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom ak dodávateľ ešte
pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne
nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol
len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým Všeobecným obchodnými podmienkami a
teda aj rozhodcovskému konaniu ak ho vyvolal dodávateľ ako prvý. Aj na samotné rozhodnutie rozhodcu,
ktoré sa javí ako zjavne formalistické, preberajúce argumenty žalujúceho dodávateľa. Rozhodca
akceptoval aj neprimeraný poplatok za poskytnutie úveru 0,25 % -ný denný úrok, teda 91,25 %. Tieto
skutočnosti súd prvej inštancie považoval za neprijateľné zmluvné podmienky a teda za neprimeranú
sankciu. Čo sa týka tvrdenia oprávneného uvedeného v odvolaní o aplikácií Obchodného zákonníka nie
je žiadnou prekážkou na aplikáciu všeobecných ustanovení OZ medzi ktoré patria aj ustanovenia § 52
a nasledujúce týkajúce sa ochrany spotrebiteľa vychádzajúc subsidiarity OZ. Z vyššie uvedeného teda
rozhodcovský súd nemal právomoc v danej veci rozhodovať, teda neprijateľná rozhodcovská doložka
sa priči dobrým mravom a výkon práv a povinnosti na základe takejto doložky odporcu dobrým mravom,
preto boli splnené podmienky na zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 1 písm. c/ ods. 2 zákona o
rozhodcovskom konaní,

3. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a navrhol, aby odvolací súd
napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietal, že súd
prvej inštancie rozhodol nad rámec zverenej právomoci, že nepodal návrh na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný, že účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať pred súdom, že nebol
dostatočne zistený skutkový stav, pretože nebolo vykonané dokazovanie a že rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Oprávnený podal odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. a)
O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., teda pre odňatie možnosti konať pred súdom z
dôvodu, že exekučný súd neumožnil účastníkom exekučného konania - osobitne oprávnenému- viesť
kontradiktórne konanie, v ktorom by mohli uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym
otázkam, nastoleným samotným súdom v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. Uviedol, že
pokiaľ exekučný súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských veciach, musela byť táto aplikácia založená na správnej
interpretácii, ktorá neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym dvorom Európskej únie. Oprávnený
ďalej poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 18.04.2011, sp. zn. II ÚS 140/2010 a
taktiež na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 21.02.2013 sp. zn. C- 472/11 Banif Plus Bank Zrt
proti Csaba Csipai, Viktória Csipai. V zmysle tohto rozsudku, v každom prípade musí vnútroštátny súd pri
vykonávaní práva Únie dodržovať požiadavky na účinnú súdnu ochranu práv, ktoré oprávnení vyvodzujú
z práva Únie, tak ako je garantovaná čl. 47 Charty základných práv Európskej únie. K týmto požiadavkám
patrí zásada kontradiktórnosti, o ktorej Súdny dvor rozhodol, že táto vo všeobecnosti nepriznáva
každému účastníkovi konania len právo oboznámiť sa s listinami a pripomienkami predkladanými
súdu protistranou a vyjadrovať sa k nim, ale tiež zahŕňa právo účastníka konania oboznamovať sa
a vyjadrovať sa k právnym dôvodom na ktorých chce súd založiť svoje rozhodnutie uplatňovanými
ním ex offo. Zásada kontradiktórnosti však vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý v rámci
preskúmania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania
v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú
vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Za nutné považoval konštatovať, že činnosťou súdu nastalo
ústavne neakceptovateľné porušenie práv, keď exekučný súd nezohľadnil pri aplikácii smernice 93/13/
ES svoju povinnosť upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku a dať im
možnosť vyjadriť sa k nej, alebo k prípadnému stanovisku povinného. Rovnako bol názoru, že exekučný
súd sa mal obrátiť na Súdny dvor Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES v
tom zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom- ak tak
navrhne dodávateľ - v rozhodcovskom konaní je podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r) OZ neprijateľnou
podmienkou, pretože pri prihliadnutí na relevantnú judikatúru Spolkového súdneho dvora v Nemecku



a Ústavného súdu Českej republiky by nemohol dodržať jednu z podmienok acte clair, že výklad a
správna aplikácia čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem
jazykových verzií textu, používania terminológii a právnych pojmov komunitárneho práva, vzatie na
zreteľ odlišnosti interpretácie komunitárneho práva aj ubezpečenie sa, že výklad vnútroštátneho súdu
je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. V súvislosti s uvedenou právnou argumentáciou
poukázal na podstatné rozhodnutia európskych súdov (nemeckých a českých), z ktorých je zrejmé, že
samotné podriadenie sa rozhodcovskému súdu na základe rozhodcovskej doložky nespôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, pretože obe strany stoja pred rozhodcovským
súdom v rovnakých pozíciách a ak je rozhodca vopred menovaný, je tu daná istota ohľadne rozhodujúcej
osoby. Oprávnený poukázal na uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.11.2012, sp. zn.
18CoE/641/2011. Podľa oprávneného súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci, keď
sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou § 41 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods.
2 zákona č. 244/ 2001 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“)
postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá
mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, čím prekročil mieru možného
rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a porušil tak fundamentálnu
zásadu právneho štátu - zásadu legality. Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie
je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s
tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. K takémuto
konaniu navyše dochádza za situácie, kedy už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so
zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40 a nasl.
zákona o rozhodcovskom konaní, nerozhoduje o zrušení rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje
v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe.
Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských
súdov iba v rámci konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Všeobecný súd nie je povinný zaoberať
sa skúmaním, či rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s právnymi predpismi. Podľa
jeho názoru musí exekučný súd nakladať s rozhodcovským rozsudkom rovnako ako s rozsudkom
všeobecného súdu a nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.
Oprávnený žiadal, aby súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „O.s.p.“) prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania o
súlade ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky. Ďalej
namietal, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského
súdu alebo exekučného konania podľa § 45 ods. 1 písm. b/ a c/ zákona o rozhodcovskom konaní
len na návrh účastníka konania a bez návrhu je možné exekúciu podľa uvedeného ustanovenia
zastaviť len v prípade nedostatkov zistených v rozhodcovskom konaní a nie v samotnom rozsudku
rozhodcovského súdu. K odňatiu možnosti konať pred súdom uviedol, že k nemu došlo tým, že podľa
jeho názoru exekučný súd porušil okrem iného princíp legality, zásadu začatia konania na návrh,
rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania.
Exekučný súd zaobchádzal odlišne s povinnou na strane jednej a oprávneným na strane druhej, kedy
povinná mala zabezpečený výkon všetkých práv a oprávnený mal v konaní pred exekučným súdom
výrazne nevýhodné postavenie, a to z dôvodu jeho postavenia ako obchodnej spoločnosti podnikajúcej
v oblasti poskytovania krátkodobých úverov. Namietal, že oprávnený nemal možnosť reagovať na
akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o
jeho právnom postavení a nemal možnosť ani ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného
súdu. Povinnému však dal nezákonne dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek
obáv z reakcie oprávneného, došlo k zmareniu exekúcie. Uviedol, že je voči povinnému v pozícii
veriteľa, ktorému nebol uhradený jeho legitímny dlh a nútene ho preto voči povinnému vymáha.
Exekučný súd vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci,
čím porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Navyše exekučný súd založil a odôvodnil svoje
rozhodnutie na normatívnej úprave - Smernici Rady 93/13/EHS - ktorá nemá v Slovenskej republike
povahu prameňa práva, a preto sa ňou exekučný súd podľa názoru oprávneného nemohol riadiť,
resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce závery formujúce konečné rozhodnutie. V podanom
odvolaní tiež namietal, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal
náležité dokazovanie, a tým bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom, resp. konanie má
inú vadu, ktorá spôsobila nesprávne rozhodnutie vo veci. Oprávnený uviedol, že exekučný súd vo veci
nevykonal dokazovanie zákonným spôsobom a účastníci nemali možnosť vyjadriť sa k vykonaným
dôkazom. Namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci vzhľadom na to, že exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní



oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a
nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi, ktorá je podľa názoru oprávneného platná.
Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu nestanovuje, že spory s
dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy bola daná možnosť
voľby medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, pričom nešlo len o fiktívnu možnosť voľby, ale o
reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Oprávnený tiež nesúhlasil s posúdením Zmluvy
o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere. Uviedol, že oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné
prostriedky dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere uzatvorenej podľa § 497 a nasl. Obchodného
zákonníka, pričom v zmysle ust. § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka na vzťahy vzniknuté
zo zmluvy o úvere sa vždy aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka. Navyše aj strany zmluvy si
v bode 19 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru dohodli, že všetky právne vzťahy medzi nimi
vzniknuté sa budú spravovať Obchodným zákonníkom. Podľa oprávneného Zmluvu o úvere nebolo
možné podradiť pod právny režim zákona o spotrebiteľských úveroch z dôvodu, že nespĺňa charakter
spotrebiteľského úveru vymedzený v § 2 písm. a/ zákona o spotrebiteľských úveroch. Uviedol, že
predmetom úverov poskytnutých oprávneným sú peňažné prostriedky a nie tovar alebo služby, preto
zmluvy o úvere nemôžu ani obsahovať náležitosti podľa § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch
a poukázal tiež na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania, poplatku za poskytnutie
úveru a poplatku za zaslanie upomienky. Uviedol, že tento úrok má sankčný charakter, že oprávnený pri
poskytnutí úveru nevyžaduje žiadne zabezpečenie a výška úroku je primeraná vzhľadom na obchodné
riziko oprávneného. Odvolávanie sa na dobré mravy pri posudzovaní výšky úroku z omeškania nie je
dôvodné v prípade, keď si povinný svoje povinnosti zo zmluvy nesplnil.

4. Súdny exekútor a povinný sa k odvolaniu nevyjadrili.

5. Vzhľadom na skutočnosť, že dňa 01. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok (ďalej len CSP), ktorý dňom svojej účinnosti v zmysle § 473 CSP zrušil zák. č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov bol Krajský súd v Košiciach ako súd
odvolací v zmysle § 34 CSP povinný pri rozhodovaní o odvolaní aplikovať CSP ako nový procesný
predpis.

6. Krajský súd v Košiciach príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP), vzhľadom na včas podané
odvolanie (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v
zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 - 384 CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) a dospel k
záveru, že napadnuté uznesenie je vo výroku vecne správne, a preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

7. Podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) v znení neskorších predpisov Exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd
vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

8. Súd prvej inštancie zastavil exekúciu z dôvodu, že strany neuzavreli platnú rozhodcovskú zmluvu.

9. Pri skúmaní, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, má exekučný súd právo
posúdiť aj platnosť uzavretej rozhodcovskej zmluvy, ak exekučným titulom v konaní je rozhodcovský
rozsudok vydaný na základe tejto rozhodcovskej zmluvy. Súdna prax je jednotná v názore, že už v
štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie
exekúcie, ale aj v priebehu celej exekúcie, sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie
(iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie
a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné
tak po stránke formálnej, ako aj materiálnej. Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí
za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť
otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy.

10. Odvolací súd sa stotožňuje s posúdením uvedenej rozhodcovskej zmluvy ako neprijateľnej zmluvnej
podmienky, ktorá od spotrebiteľa vyžaduje, aby riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní, a to aj
napriek tomu, že ustanovuje možnosť voľby, ktorá je však len iluzórna a v konečnom dôsledku núti
spotrebiteľa podrobiť sa arbitráži. Obsah zmluvy bol dopredu daný a spotrebiteľ ju mohol len ako celok
odmietnuť alebo sa jej ako celku podrobiť, pričom nič na tom nemení ani skutočnosť. Povinný ako
spotrebiteľ sa reálne vopred vzdal práva na účinnú ochranu, a to či už z nevedomosti alebo nemožnosti



vplývať na obsah zmluvy, čo je v podmienkach právneho štátu neprijateľné a čo má podľa § 53 ods. 1,
ods. 4 Občianskeho zákonníka za následok, že táto podmienka je od počiatku neplatnou.

11. Podľa § 53 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“).

12. Podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka za neprijateľné podmienky uvedené
v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej
rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

13. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

14. Podľa ustanovenia § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľským
úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy
o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci
poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.

15. Podľa ustanovenia § 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch, veriteľom je fyzická osoba
alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej
činnosti.

16. Podľa ustanovenia § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch spotrebiteľom je fyzická osoba,
ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania.

17. Predmetná zmluva spĺňa všetky náležitosti spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 - § 54 Občianskeho
zákonníka, preto ju súd prvej inštancie správne posudzoval ako spotrebiteľskú zmluvu.

18. Dôvodom zastavenia exekúcie bolo vyslovenie neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, ktorá
neoprávňovala rozhodcovský súd vo veci konať a vydať rozhodcovský rozsudok. Uvedená skutočnosť
predstavuje vadu exekučného titulu, ktorú nemožno odstrániť a pre ktorú sa rozhodcovský rozsudok
stáva nespôsobilým exekučným titulom. Takýto rozhodcovský rozsudok nemôže byť podkladom na
vykonanie exekúcie, preto súd prvej inštancie postupoval správne, keď exekúciu zastavil.

19. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie ako vecne správne podľa ust. § 387
ods. 1 CSP.

20. O náhrade trov odvolacieho konania, odvolací súd podľa § 262 CSP v spojení s § 255 CSP rozhodol
tak, že žiadna strana konania nemá nárok na ich náhradu, pretože oprávnený nebol v konaní úspešný
a povinnému žiadne trovy konania nevznikli.

21. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z. z. v znení účinnom od 01. mája 2011).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§429 ods. 1 CSP).



V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).