Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 6Sp/9/2012 z 9. 5. 2012
Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 9. mája 2012, sp. zn. 6Sp/9/2012, ECLI:SK:KSKE:2012:7012200448.1
Krajský súd Košice | 6Sp/9/2012 | ECLI:SK:KSKE:2012:7012200448.1 | 2012-05-09 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov
Citované ustanovenia: § 88 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/cd6a8d3b-9310-4db0-926f-ebfc2def6c11
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2012:7012200448.1

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Sp/9/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012200448
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 05. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7012200448.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, samosudkyňa JUDr. Eva Styková, v právnej veci navrhovateľa: S.S. U., R..
XX.XX.XXXX, D. U., Č. Ľ. W., Š. N. Č., N. Ž. V. O. Č. XXXXXX, zastúpeného Advokátskou kanceláriou
Škamla, s.r.o., K. XX, XXX XX Ž., proti odporcovi: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a
cudzineckej polície, V. P. N. N. U. K., Ľ.T. Š. X, XXX XX K., o preskúmanie rozhodnutia č. p. PPZ-HCP-
PO7-ZVC-19-007/2012 zo dňa 20. apríla 2012 o zaistení, takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e   podľa § 250l ods. 2, § 250q ods. 2, § 250j ods. 2 písm. c/, d/ O. s. p. rozhodnutie odporcu zo
dňa 20. apríla 2012 č. p. PPZ-HCP-PO7-ZVC-19-007/2012 a vec vracia odporcovi na ďalšie konanie.

Žiaden z účastníkov   n e m á  nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Odporca napadnutým rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-PO7-ZVC-19-007/2012 zo dňa 20.04.2012 podľa
ustanovenia § 88 ods. 1 písm. a/ bod 1 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) zaistil navrhovateľa dňom 20.04.2012 o 17:30
hod., s poukazom na § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov na čas nevyhnutne potrebný, najviac
však na dobu 6 mesiacov a zároveň podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov navrhovateľa dňom
20.04.2012 umiestnil v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach (ďalej len „ÚPZC“).

V predmetnom rozhodnutí odporca prihliadol na to, že dňa 20.04.2012 v čase o 10:40 hod. bol
navrhovateľ právoplatne odsúdený Okresným súdom Humenné, a to trestným rozkazom sp. zn.
0T/33/2012 pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. c/ Tr. zákona,
ktorým mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 10 mesiacov, výkon ktorého mu bol odložený na
skúšobnú dobu 20 mesiacov. Nebol mu uložený trest vyhostenia, čím naplnil dôvody administratívneho
vyhostenia a zákazu vstupu. Z uvedeného dôvodu bol účastník konania podľa § 17 ods. 2 zákona č.
171/1993 Z. z. o Policajnom zbore predvedený na Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru K..

Odporca ďalej poukázal na ustanovenie § 82 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, v zmysle
ktorého „policajný útvar môže administratívne vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ak bol
právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin a nebol mu uložený trest vyhostenia“. Za to mu správny
orgán podľa § 82 ods. 2 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov určil zákaz vstupu na územie Slovenskej
republiky (ďalej len „SR) na dobu 5 rokov.

Správny orgán tiež konštatoval, že preskúmal existenciu prekážok administratívneho vyhostenia podľa
§ 81 ods. 1, 2 zákona o pobyte cudzincov, a to podľa každého odseku zvlášť a konštatoval, že



nezistil prekážky administratívneho vyhostenia, pričom vychádzal zo skutočností ním zistených, a to
spracovanou zápisnicou s účastníkom konania dňa 20.04.2012. Nezistil tiež prekážky administratívneho
vyhostenia podľa článku 3 a 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Vychádzal pritom
z vyjadrení účastníka konania v zápisnici podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku, kde na otázku, či mu
bránia nejaké vážne dôvody návratu do Č. Ľ. W., navrhovateľ odpovedal, že nie, nebránia. Odporca
preto považoval za dostatočne preukázané, že konal v zmysle zákonných ustanovení zákona o pobyte
cudzincov, zaoberal sa prekážkami administratívneho vyhostenia a bral ohľad na súkromný a rodinný
život navrhovateľa, ktorého vyjadreniami sa tiež zaoberal.

Podľa § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov sa odporca zaoberal rizikom úteku štátneho príslušníka
tretej krajiny v zmysle zákonného znenia. Zistil, že u navrhovateľa je dôvodná obava alebo priama
hrozba, že ujde a bude sa skrývať, pričom samotným cieľom zaistenia účastníka konania je jeho
vyhostenie do krajiny pôvodu, teda Č..

Odporca tiež odôvodnil podľa § 55 ods. 2 zákona o správnom konaní vylúčenie odkladného účinku
rozhodnutia pre naliehavý všeobecný záujem, ako aj nebezpečenstvo, že odkladom výkonu rozhodnutia
bude ohrozený verejný poriadok, ktorý bol doposiaľ ohrozený a pre nerešpektovanie zákonov a
všeobecne záväzných predpisov zo strany účastníka konania, u ktorého je predpoklad, že ujde alebo
bude iným spôsobom mariť alebo sťažovať výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, nakoľko
sa účastník konania dopustil trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia.

Na základe preskúmanej dôkazovej situácie odporca zistil, že sú splnené podmienky § 88 ods. 1 písm.
a/ bod 1 zákona o pobyte cudzincov.

Včas podaným opravným prostriedkom faxovým podaním zo dňa 04.05.2012, sa navrhovateľ
prostredníctvom splnomocneného zástupcu domáhal zrušenia rozhodnutia odporcu o zaistení a vrátenia
veci odporcovi na ďalšie konanie. Navrhol tiež, aby súd nariadil prepustenie navrhovateľa z ÚPZC
Sečovce. Rozhodnutie považoval za nezákonné z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. a/, c/, d/
O. s. p..

V opravnom prostriedku splnomocnený zástupca navrhovateľa uviedol viaceré odvolacie dôvody.
V zmysle § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov namietal, že výrok rozhodnutia je neurčitý a
nepreskúmateľný, pretože odporca nesprávne právne posúdil vec, ak neurčil riadne lehotu zaistenia
navrhovateľa presným určením lehoty a nie iba doslovnou citáciou zákonného ustanovenia. Navyše z
odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva, prečo je takto stanovená lehota zaistenia navrhovateľa nevyhnutná
na realizáciu jeho administratívneho vyhostenia.

Ďalej splnomocnený zástupca navrhovateľa namietal, že zaistenie navrhovateľa nie je efektívne a
účelné. Z praxe príslušných oddelení cudzineckej polície vyplýva, že občania Č. Ľ. W. nie sú z dôvodov,
ktoré nespočívajú v osobe cudzinca, administratívne vyhosťovaní a ich zaistenie a následné predĺženie
zaistenia teda nedosiahne svoj účel. Takéto pozbavenie osobnej slobody je tak neefektívne a neúčelné.
Z rozhodnutia odporcu nevyplýva, prečo by práve v tomto prípade malo byť zaistenie občana Č. Ľ. W.
efektívne a účelné a preto rozhodnutie odporcu vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu
veci.

V návrhu zástupca navrhovateľa tiež uviedol, že v zmysle Článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru na to, aby
mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné. Z rozhodnutia odporcu
podľa názoru splnomocneného zástupcu navrhovateľa nebolo vôbec zrejmé, či a prečo je rozhodnutie
o pozbavení osobnej slobody navrhovateľa efektívne a účelné. Príslušné orgány pritom podľa zákona
o pobyte cudzincov majú povinnosť neustále skúmať, či je daný účel zaistenia a pri jeho absencii
zaisteného cudzinca bezodkladne prepustiť. V ďalšom poukázal tiež na rozhodnutia Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), týkajúce sa porušenia článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, že
úkony smerujúce k vyhosteniu sa neuskutočňovali s náležitou starostlivosťou (napr. SINGH  proti Českej



republike, sťažnosť č. 60538/00 rozsudok z 25.01.2005), či z dôvodu nemožnosti vykonania vyhostenia
(napr. Ali proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 24481/94, rozsudok z 05.08.1998).

Splnomocnený zástupca navrhovateľa tiež namietal, že odporca vo svojom rozhodnutí nedostatočne
odôvodnil existenciu rizika úteku navrhovateľa a preto je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné pre
nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, ktoré nespĺňajú atribúty vyžadované v § 47 ods. 3 zákona č.
71/1967 Zb. Správny poriadok (ďalej len „Správny poriadok“). Ďalšou odvolacou námietkou bolo, že z
rozhodnutia odporcu nevyplýva, prečo z jeho strany nedošlo k uplatneniu zákonného ustanovenia § 89
ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, teda aby v prípade navrhovateľa bolo pozbavenie osobnej slobody
nahradené povinnosťou hlásiť sa, prípadne povinnosťou zložiť peňažnú záruku.

S poukazom na článok 5 ods. 4 Dohovoru, v zmysle ktorého každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím
alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o
zákonnosti pozbavenia jeho slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné, pričom
podľa 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky má Dohovor prednosť pred zákonmi SR, navrhol, aby
súd zrušil napadnuté rozhodnutie odporcu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a zároveň aby nariadil
prepustenie navrhovateľa z ÚPZC Sečovce.

Odporca sa k opravnému prostriedku navrhovateľa písomne nevyjadril.

Pojednávania Krajského súdu v Košiciach dňa 10.05.2012 sa splnomocnený zástupca navrhovateľa
nezúčastnil a písomne súhlasil s prejednaním veci v jeho neprítomnosti.

Splnomocnený zástupca odporcu na pojednávaní uviedol, že rozhodnutie vychádza zo správneho
vecného a právneho posúdenia veci. Dodal, že v prípade navrhovateľa bolo skončené azylové konanie,
v ktorom o jeho žiadosti bolo právoplatne rozhodnuté ako o zjavne neopodstatnenej. Navrhovateľ
sa vyhýba plneniu realizácie administratívneho vyhostenia, na čo mal v minulosti k dispozícii 10-
dňovú lehotu. O jeho administratívnom vyhostení bolo rozhodnuté nielen rozhodnutím, ktoré sa
nachádza v administratívnom spise, a to rozhodnutím zo dňa 20.04.2012, vydaným po tom, čo
bol navrhovateľ odsúdený okresným súdom pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia, ale
tiež rozhodnutím cudzineckej polície v Bratislave zo dňa 21.10.2010, ktorým bolo dňom 21.02.2011
právoplatne rozhodnuté o administratívnom vyhostení navrhovateľa. Ten za dôvod pobytu na Slovensku
uviedol, že chce tu podnikať, čo svedčí o ekonomických dôvodoch. Navrhol preto, aby krajský súd
potvrdil napadnuté rozhodnutie ako správne.

Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu podľa
ustanovení § 250l a nasl. O. s. p. a na základe vykonaného dokazovania výsluchom zástupcu odporcu a
po oboznámení sa s administratívnym spisom, vzťahujúcim sa na preskúmavané rozhodnutie odporcu,
dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa je v niekoľkých bodoch dôvodný, nakoľko odporca
nedostatočne zistil skutkový stav veci a rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v
čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie
napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O. s. p.). Povinnosťou súdu je prihliadnuť ku všetkým odvolacím
námietkam a rozhodovať v rámci týchto odvolacích námietok v zmysle § 250l a § 212 ods. 1 O. s. p..

Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie citovaného rozhodnutia odporcu zo dňa 20.04.2012,
ktorým odporca podľa § 88 ods. 1 písm. a/ bod 1 zákona o pobyte cudzincov zaistil navrhovateľa dňom
20.04.2012 o 17:30 hod. a umiestnil ho do ÚPZC Sečovce na čas nevyhnutne potrebný, najviac však
na dobu šesť mesiacov.



V zmysle ustanovenia § 88 ods. 1 písm. a/ bod 1 zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť
štátneho príslušníka tretej krajiny

a) v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77
ods. 1, ak

1. existuje riziko jeho úteku, alebo

2. štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy výkonu jeho administratívneho
vyhostenia,

Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na
šesť mesiacov (prvá veta ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov). Policajný útvar
môže rozhodnúť o predĺžení lehoty zaistenia najviac o 12 mesiacov, ak možno predpokladať, že
napriek vykonaným úkonom, potrebným na výkon jeho administratívneho vyhostenia, sa tento výkon
predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje alebo z dôvodu, že
mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety; to neplatí, ak
ide o žiadateľa o azyl, rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Lehota zaistenia začína plynúť dňom
vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny. (§ 62 ods. 4 zákona o pobyte
cudzincov)

Policajný útvar bezodkladne vydá štátnemu príslušníkovi tretej krajiny rozhodnutie o zaistení a umiestni
štátneho príslušníka tretej krajiny v zariadení. Ak totožnosť zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny
nemožno bezodkladne zistiť, policajný útvar k rozhodnutiu o jeho zaistení pripojí také dôkazy, aby táto
osoba nemohla byť zamenená s inou osobou. (§ 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov)

Správny orgán je v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel,
vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému
zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi.

Krajský súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle § 250l a § 212 ods. 1 O.s.p.,
sa zaoberal odvolacími námietkami splnomocneného zástupcu navrhovateľa, ktoré sa týkali tak výroku
napadnutého rozhodnutia, ako i jeho odôvodnenia.

Vo výroku napadnutého rozhodnutia odporca uviedol, že navrhovateľa zaistil podľa § 88 ods. 1 písm. a/
bod 1 zákona o pobyte cudzincov dňom 20.04.2012 o 17:30 hod. s poukazom na § 88 ods. 4 zákona
o pobyte cudzincov na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov a zároveň podľa § 88
ods. 5 zákona o pobyte cudzincov navrhovateľa dňom 20.04.2012 umiestnil do ÚPZC Sečovce.

K námietke splnomocneného zástupcu navrhovateľa, že výrok ohľadom lehoty zaistenia najviac na
šesť mesiacov v zmysle § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov je neurčitý a nepreskúmateľný a z
odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva, prečo je takto stanovená lehota zaistenia navrhovateľa, krajský
súd uvádza nasledovné:

Z formulácie zákona, že cudzinec môže byť zaistený „na čas nevyhnutne potrebný“, je potrebné vyvodiť,
že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade,
ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca. Odporca je povinný odôvodniť
dĺžku doby zaistenia najmä z hľadiska účelu zaistenia. Takéto pochybenie je podstatnou vadou
ovplyvňujúcou zákonnosť rozhodnutia ako celku, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu
zaistenia (rozsudok Mestského súdu v Prahe sp. zn. 7A/50/2011 zo dňa 14.03.2011). Administratívne
zaistenie nemusí byť nevyhnutné tým spôsobom, ako je to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia
byť naplnené väzobné dôvody. Jeho limitom je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia,
vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie musí byť vedené s riadnou starostlivosťou (nález Ústavného
súdu SR č. k. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010).



Podľa názoru krajského súdu odporca jednoznačne určil lehotu zaistenia najviac na šesť mesiacov v
zmysle ustanovenia § 88 zákona o pobyte cudzincov, pričom presne označil deň, kedy bol navrhovateľ
zaistený. Je teda nepochybné odkedy začala lehotu plynúť a ktorým dňom dôjde k jej skončeniu
(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 10Sža/2/2012 zo dňa 16.02.2012), to ale neznamená,
že správny orgán by nemal určiť lehotu kratšiu a konkrétnejšiu, v každom prípade ale stanovenú lehotu
zaistenia odôvodniť existujúcimi skutočnosťami, ktoré odôvodňujú takýto „čas nevyhnutne potrebný“
na zaistenie cudzinca a podmienky zaistenia v jeho priebehu skúmať v súlade s § 90 ods. 1 písm. d/
zákona o pobyte cudzincov. Z uvedených dôvodov krajský súd považuje za neodôvodnenú túto odvolaciu
námietku odôvodnenú nesprávnym právnym posúdením veci v zmysle § 250j ods. 2 písm. a/ O. s p..

Za odôvodnenú považuje krajský súd odvolaciu námietku, že odporca vo svojom rozhodnutí náležite
neodôvodnil prečo existuje riziko úteku navrhovateľa. V odôvodnení odporca len odcitoval zákonné
znenie ustanovenia § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov a konštatoval, že správnou úvahou zistil, že
u navrhovateľa je dôvodná obava alebo priama hrozba, že ujde alebo sa bude skrývať a poukázal na
cieľ zaistenia navrhovateľa, ktorým je jeho vyhostenie do krajiny pôvodu, teda do Č..

Podľa znenia ustanovenia § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov sa rizikom úteku štátneho príslušníka
tretej krajiny rozumie stav, kedy na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať,
že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď
zistiť, nemá povolený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako
tri roky.

Odporca v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, v spojitosti s § 82 zákona o pobyte cudzincov,
že „správny orgán navrhovateľovi podľa § 82 ods. 2 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov určil zákaz
vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu 5 (piatich) rokov“. Táto skutočnosť by odôvodňovala
„riziko úteku“ v zmysle tohto ustanovenia. Až na pojednávaní krajského súdu splnomocnený zástupca
navrhovateľa uviedol, že o administratívnom vyhostení navrhovateľa bolo právoplatne rozhodnuté už v
roku 2011 a následne po neuložení trestu vyhostenia okresným súdom i rozhodnutím odporcu, ktoré
sa nachádza v administratívnom spise odporcu. Jedná sa o rozhodnutie odporcu o administratívnom
vyhostení a určení zákazu vstupu zo dňa 20.04.2012 č. p. PPZ-HCP-PO7-ZVC-19-006/2012, ktorým
však odporca v rozhodnutí o zaistení neargumentuje, neodvoláva sa naň. Pri existencii právoplatných
či vykonateľných rozhodnutí o administratívnom vyhostení, ktorými odporca neargumentuje vo svojom
rozhodnutí, je potom na zváženie dôvodnosť zaistenia navrhovateľa v zmysle § 88 ods. 1 písm. a/, v
porovnaní s dôvodom, uvedeným v § 88 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov.

K odvolacej námietke splnomocneného zástupcu navrhovateľa, že odporca neskúmal efektívnosť a
účelnosť zaistenia navrhovateľa je potrebné uviesť, že v tomto znení je námietka odôvodnená, no
zo strany samotného splnomocneného zástupcu nie je dostatočne odôvodnená skutočnosťami, ktoré
by vyvracali, že zaistenie nie je efektívne a účelné, pokiaľ zástupca navrhovateľa poukázal iba na
to, že „z praxe príslušných oddelení cudzineckej polície vyplýva, že občania Č. Ľ. W. nie sú z
dôvodov, ktoré nespočívajú v osobe cudzinca, administratívne vyhosťovaní a ich zaistenie a následné
predĺženie zaistenia, teda nedosiahne svoj účel“. Z vyjadrenia splnomocneného zástupcu odporcu
na pojednávaní krajského súdu vyplýva skutočnosť, že konanie o žiadosti navrhovateľa o azyl bolo
právoplatne skončené zamietnutím žiadosti navrhovateľa ako zjavne neopodstatnenej, no odporca
vo svojom rozhodnutí neargumentuje touto skutočnosťou pri odôvodňovaní účelnosti a efektívnosti
zaistenia navrhovateľa, resp. reálnosti jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy.

Napokon za oprávnenú považoval krajský súd odvolaciu námietku, že odporca sa vo svojom rozhodnutí
nezaoberal ustanovením § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, teda možnosťou nahradenia zaistenia
povinnosťou hlásiť sa, prípadne povinnosťou zložiť peňažnú záruku a preto bude úlohou odporcu v
ďalšom konaní sa touto zákonnou možnosťou zaoberať.



K návrhu splnomocneného zástupcu navrhovateľa, aby krajský súd nariadil aj prepustenie navrhovateľa
z ÚPZC Sečovce, krajský súd uvádza, že predmetné konanie je konaním podľa tretej hlavy O. s. p. o
rozhodovaní o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov. Nie je konaním podľa
piatej hlavy O. s. p. o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy v zmysle § 250v
O. s. p.. V zmysle § 250q ods. 2 O. s. p., o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým
preskúmané rozhodnutie buď potvrdí alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie.

Z uvedených dôvodov krajský súd napadnuté rozhodnutie odporcu zo dňa 20.04.2012 č. p. PPZ-HCP-
PO7-ZVC-19-007/2012 zrušil podľa § 250q ods. 2, § 250l ods. 2 a § 250j ods. 2 písm. c/, d/ O. s. p. a
vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie.

Podľa § 250r O. s. p. ak súd zruší rozhodnutie správneho orgánu, je správny orgán pri novom prejednaní
viazaný právnym názorom súdu.

O trovách konania bolo rozhodnuté v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením
§ 250l ods. 2 O.s.p.. Navrhovateľ a jeho splnomocnený zástupca, ktorí mali v konaní úspech, si právo
na náhradu trov konania neuplatnili, odporcovi právo na náhradu trov konania zo zákona nepatrí a preto
súd náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie v zmysle § 250s O. s. p. nie je prípustné.