{"guid": "4fbd7dbd-e98a-4630-841b-e59787733976:148cde4e-0536-48d3-ac6a-0ee3bbeed541", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2017:3813206102.3", "spisova_znacka": "8Cob/144/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 8Cob/144/2016 z 24. 1. 2017", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trenčín z 24. januára 2017, sp. zn. 8Cob/144/2016, ECLI:SK:KSTN:2017:3813206102.3", "identifikacne_cislo": "3813206102", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Darina Legerská", "sudca_id": 893, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-darina-legerska-893", "datum_vydania": "2017-01-24", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Obchodné právo"], "podoblast": ["Zmenky"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-39", "nazov": "§ 39 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-39", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-39"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-39"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/148cde4e-0536-48d3-ac6a-0ee3bbeed541", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2017:3813206102.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2017:3813206102.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2017:3813206102.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8Cob/144/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3813206102
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3813206102.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny
Legerskej a členiek senátu Mgr. Ivany Šlesarovej a JUDr. Ivety Záleskej,
v právnej veci žalobcu: CD Consulting s.r.o., so sídlom Politických väzňov 1272/21, Nové Mesto, Praha
1, Česká republika, IČO: 264 29 705, zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, proti žalovanej: G. O., bytom J. O. XXX/XX, D., v spore o
zaplatenie zmenkovej sumy
915,87 Eur s príslušenstvom a zmenkovej odmeny 3,05 Eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Prievidza č. k. 12Cb/68/2013-105 zo dňa 20. júna 2016, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie   p o t v r d z u j e.

Žalovanej sa  nárok na náhradu  trov odvolacieho konania  n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom v čase platnosti a účinnosti Občianskeho súdneho poriadku súd prvej
inštancie zamietol žalobu a žalobcovi nepriznal náhradu trov konania.
V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca si uplatnil zaplatenie pohľadávky na tlačive podľa nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s
nízkou hodnotou sporu (ďalej  \"nariadenie č. 861/2007\"). Žalobca sa domáhal  voči žalovanej  zaplatenia
zmenkovej sumy 915,87 Eur  s úrokmi z omeškania,  zmenovej odmeny a náhrady trov konania.
Poukázal na čl. 5 ods. 1 Nariadenia,  podľa ktorého   má konanie  vo veciach s nízkou hodnotou sporu
písomnú formu. Súd nariadi ústne pojednávanie iba vtedy, ak to považuje za potrebné, alebo ak to
navrhnú účastníci, príp. niektorý z nich. V súlade s článkom 19 Nariadenia ak Nariadenie neustanovuje
inak, európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa riadi slovenským procesným právom.
Procesný postup súdu je upravený v článku 5 ods. 2 až 7, článku 6, 7, 8, 9, článku 12 ods. 2 Nariadenia,
v ostatnom sa tento postup riadi O.s.p.. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora (ESD)
je súd v každom štádiu konania a v každom druhu konania povinný
z úradnej povinnosti skúmať, či sa nejedná v danej veci o spotrebiteľský právny vzťah a teda či sa na
konkrétny právny vzťah použijú právne normy spotrebiteľského práva za účelom zabezpečenia ochrany
spotrebiteľa. Aj v tomto konaní bol súd povinný z úradnej moci skúmať, či  nejde  o spotrebiteľský vzťah,
a to bez ohľadu na to, že sa v danom konaní uplatňuje právo zo zmenky. Z činnosti súdu je pritom
známe, že pôvodný remitent - spoločnosť POHOTOVOSŤ s.r.o., v prospech ktorého žalovaná zmenku
vystavila a ktorý predmetnú zmenku od žalovanej prijal, sa zaoberá aj poskytovaním spotrebiteľských
úverov. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie mal o nariadení pojednávania rozhodnúť uznesením,
uviedol, že podľa článku 5 ods. 1 Nariadenia súd rozhoduje (vydáva uznesenie) v prípadoch nariadenia
pojednávania iba v prípade, ak o nariadenie ústneho pojednávania požiada niektorá zo strán sporu a
súd jeho žiadosť odmieta, pretože sa domnieva, že vzhľadom na okolnosti prípadu ústne pojednávanie



nie je zjavne pre spravodlivé vedenie konania potrebné. V danom prípade táto procesná situácia
nenastala. Nariadenie ústneho pojednávania  na prejednanie veci samej sa vykoná podľa podmienok
vnútroštátneho procesného práva spôsobom podľa § 115 ods. 1 O.s.p.. Verejné prejednanie veci podľa
vnútroštátnych predpisov je premietnutím článku 48 ods. 2 Ústavy SR ako aj v článku 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. V zmysle čl. 3 nariadenia č. 861/2007 sa jedná
o cezhraničný spor, keďže žalobca má sídlo v Českej republike, teda v inom členskom štáte ako v
členskom štáte súdu konajúceho vo veci. Právomoc slovenských súdov na prejednanie a rozhodnutie
daného sporu je daná podľa čl. 16 bod 2 nariadenia č. 44/2001
o príslušnosti, uznávaní a výkone súdnych rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach, podľa
ktorého druhý účastník zmluvy môže žalovať spotrebiteľa len na súdoch členského štátu, v ktorom má
spotrebiteľ bydlisko. Súd prvej inštancie určil , že daný právny vzťah sa spravuje  právnym poriadkom
Slovenskej republiky. Súd prvej inštancie v právnej veci  nariadil pojednávanie, nakoľko to považoval za
potrebné pre vykonanie dokazovania, a to oboznámením so spisom Okresného súdu Prievidza sp.zn.
9Er/1715/2011, zmluvou o úvere
č. XXXXXXXXX, vrátane všeobecných podmienok poskytnutia úveru na zistenie, či predmet konania
súvisí so spotrebiteľskými vzťahmi s tým, aby sa účastníci konania mohli vyjadriť ku všetkým
dôkazom, ktoré sa vykonali a mali možnosť navrhnúť dôkazy.  Súd prvej inštancie  upozornil žalobcu
prostredníctvom právneho zástupcu a žalovanej na možné použitie právnych predpisov o ochrane
spotrebiteľa. V priebehu konania vzal žalobca  podaním zo dňa  22.12.2015, v časti o zaplatenie
zmenkového úroku vo výške  0,19 % denne zo sumy
915,87 Eur od 09.09.2010 do zaplatenia späť,  a preto súd prvej inštancie  v tejto časti konanie
zastavil  v zmysle § 96 O.s.p. uznesením č. k. 12Cb/68/2013-74  z 20.01.2016. Rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť dňa 02.03.2016. Žalobca, jeho právny zástupca  a ani žalovaná sa na pojednávanie
nedostavili, ospravedlnili sa. Za splnenia podmienok podľa §101 ods. 2 O.s.p. pojednával súd prvej
inštancie vo veci v ich neprítomnosti, prihliadol na obsah spisu a vykonané dokazovanie. Súd prvej
inštancie nariadením verejného prejednania veci na pojednávaní umožnil  stranám sporu pojednávania
sa zúčastniť, vyjadriť sa k vykonaným dôkazom i navrhnúť ďalšie dôkazy , keď ich na pojednávaní
opätovne poučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p..  V podaní  z 25.02.2016 žalobca na   výzvu súdu prvej
inštancie  v zmysle § 79 ods. 3 O.s.p. odmietol doplniť návrh o predloženie zmluvy o úvere s poukazom
na to, že § 79 ods. 3 O.s.p. nemožno aplikovať na podania podané pred účinnosťou novely č. 438/2015,
zároveň opätovne poukázal na to, že predmetom konania je len právo zo zmenky a nie zo záväzkového
vzťahu. Súd  prvej inštancie skonštatoval, že  ochrana spotrebiteľa ako povinnosť súdu vyplýva nielen z
predpisov hmotného práva, ale aj z práva Európskej únie. Ak zmenka vznikla na zabezpečenie splnenia
dlhu zo spotrebiteľskej zmluvy, ide
o spotrebiteľskú zmenku, v rámci ktorej existujú odlišnosti oproti zmenke z iného právneho vzťahu.
Takýto výklad zákona je i v súlade so záverom Vrchného súdu v Prahe v konaní sp.zn. 9Cmo/122/2013,
podľa ktorého pre rozpor so zákonom je podľa § 39 Obč. zákonníka neplatná zmenková dohoda.
Jednou z odlišností spotrebiteľskej zmenky je teda zohľadnenie kauzy právneho vzťahu, z ktorého
zmenka vznikla. Ďalšou odlišnosťou spotrebiteľskej zmluvy je ex offo súdna kontrola neprijateľnosti
podmienok zmluvy, z ktorej zmenka vznikla a zmluvných podmienok jej vyplnenia. Poukázal na čl. 7 ods.
3  Nariadenia, ktorý  stanovuje, že súd v prípade pasivity žalovanej len „vydá rozsudok“, nestanovuje, že
súd žalobe musí vyhovieť. Súd  prvej inštancie je toho názoru, že v danom prípade mu nič nebránilo, aby
z úradnej povinnosti skúmal, či základom zmenky je spotrebiteľská zmluva a či táto zmluva neobsahuje
neprijateľné zmluvné podmienky. Dokazovaním pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že dňa
25.02.2010 uzatvorila spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. so žalovanou na predtlačenom formulári
Zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX, podľa ktorej bol žalovanej  poskytnutý úver vo výške 400 Eur.  Žalovaná
sa zaviazala požičanú sumu zaplatiť  zvýšenú o poplatok  356 Eur, spolu 756 Eur v 12 mesačných
splátkach po 63 Eur.  V zmluve o úvere nie sú uvedené úroky z úveru, ani  priemerná RPMN a RPMN.
Žalovaná  podpisom  potvrdila prevzatie peňažnej hotovosti uvedenej v zmluve o úvere v ten istý deň. V
bode 17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré tvoria súčasť úverovej zmluvy, je obsiahnutá
dohoda o vyplnení zmenky, podľa ktorej na zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka vyplývajúceho
z tejto úverovej zmluvy voči veriteľovi vystavil dlžník (vystaviteľ) zmenku, v ktorej nie sú vyplnené
zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy. Zmluvné strany sa dohodli, že zmenkovú
sumu vyplní na zmenke remitent najskôr
v deň, kedy sa stane celý dlh splatný okamžite. Právne súd prvej inštancie vec posúdil podľa  § 52
ods. 1-4, § 53 ods. 4 písm. k/,l/, § 2 písm. b/, § 3 ods. 1,2, § 4 ods. 6 Zákona č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch,  § 39 Obč. zákonníka,  § 5b Zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa,
§ 265 Obch. zákonníka,  čl. I § 77 ods.1, 2, § 10,  § 11 ods. 1, § 14 ods. 1, § 17, § 5 ods. 1,2,3 a § 48



ods. 1 bod 2 z.č. 191/1950 Zb.  z. zmenkového a šekového v znení neskorších predpisov.  Predmetom
konania  je  nárok žalobcu,  vyplývajúci z vlastnej vistazmenky, vystavenej žalovanou pôvodne vo
forme blankozmenky na zabezpečenie nárokov spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., zo zmluvy o úvere.
Uzatvorená  zmluva o úvere je spotrebiteľskou zmluvou, keďže napĺňa znaky spotrebiteľskej zmluvy
uvedené v § 52 Občianskeho zákonníka. Po preskúmaní celej zmluvy o úvere vrátane všeobecných
podmienok poskytnutia úveru dospel súd prvej inštancie  k záveru, že je   koncipovaná tak, že je v nej
hrubým spôsobom narušená rovnováha medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, výlučne na
prospech veriteľa, obsahujú prakticky len povinnosti dlžníka a práva
a výhody veriteľa. Vzhľadom na nerovnosť podmienok účastníkov zmluvy vyjadrenú
v takmer všetkých jej  ustanoveniach sa celá zmluva (jej obsah i účel) prieči dobrým mravom a je v
rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, čo spôsobuje jej absolútnu neplatnosť. Z toho dôvodu
nemohlo spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., ako veriteľovi
z uzatvorenej zmluvy o úvere vzniknúť ani právo na vyplnenie blankozmenky podľa všeobecných
podmienok poskytnutia úveru, z čoho vyplýva, že ak zmenka vyplnená bola (napriek tomu, že právo na jej
vyplnenie remitentovi nevzniklo), nie je možné sa na základe takto vyplnenej zmenky úspešne domáhať
akýchkoľvek práv.  Pri konštatovaní nemožnosti vzniku práva na vyplnenie blankozmenky na základe
neplatnosti zmluvy o úvere z vyššie uvedených dôvodov súd prvej inštancie vychádzal aj z rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR zo dňa 06.05.2008 sp. zn. 4 Obo 161/2007. Súd prvej inštancie bol toho názoru,
že aj keby nebola neplatná celá zmluva o úvere, právo na  vyplnenie blankozmenky nemohlo vzniknúť
aj z toho dôvodu, že dohoda o vyplnení zmenky ako súčasť všeobecných podmienok poskytnutia úveru,
ktorých obsah a ani konkrétne znenie nebolo so spotrebiteľom individuálne dohodnuté,   je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou a z toho dôvodu je neplatná. V danom prípade súd prvej inštancie  považoval
dojednanie dohody o vyplnení zmenky za neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm.
k) Občianskeho zákonníka, pretože ide o podmienku, ktorá za nesplnenie záväzku pripúšťa možnosť
veriteľa domáhať sa od spotrebiteľa zaplatenia neprimerane vysokej sumy (úrok 0,25 % denne) ako
sankciu spojenú s nesplnením záväzku. Takisto sa jedná o neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 4
písm. l) Občianskeho zákonníka, nakoľko prijatím zmenky ako zabezpečovacieho prostriedku preniesol
dodávateľ povinnosť niesť dôkazné bremeno na spotrebiteľa (napr.
v súvislosti s čl. I § 10, § 17 zákona č. 191/1950 Zb.). Na rozdiel od situácie, ktorú predvída ustanovenie
čl. I § 10 zákona č. 191/1950 Zb. (vyplnenie zmenky v rozpore s tým, čo bolo dojednané) v danom prípade
je celá dohoda o vypĺňacom práve blankozmenky neplatná. Preto nevzniklo pôvodnému remitentovi
právo na vyplnenie blankozmenky, a teda blankozmenka sa vôbec nestala zmenkou a pôvodný remitent
nemal práva a povinnosti zo zmenky, preto ich ani nemohol indosamentom previesť (čl. I § 14 ods.
1 zákona č. 191/1950 Zb.) na žalobcu. Súd prvej inštancie napokon poukázal na to, že v prípade,
že by nedospel k záveru o neplatnosti zmluvy a následnej  nemožnosti  vzniku práva na vyplnenie
blankozmenky, nemohol by aj tak priznať plnenie, ktorého sa žalobca domáhal z dôvodu, že  na
zmenke je uvedený zmenkový úrok 0,25 % denne, čo je 91,25 % ročne, ktorý je v právnom štáte
neakceptovateľný. Vzhľadom k tomu, že pôvodnému remitentovi nevzniklo právo zmenku prijať, ani
právo zmenku vyplniť, nevzniklo mu z takejto zmenky ani právo na žiadne plnenie. Preto ani žalobca,
ktorý nadobudol rubopisom zmenku, na ktorej vyplnenie právo nevzniklo
a ktorá ani nemohla byť vôbec od dlžníka prijatá, sa nemôže na základe takejto zmenky
s úspechom domáhať jej vyplatenia. Na základe  uvedených dôvodov súd prvej inštancie dospel k
záveru, že návrhu nie je možné vyhovieť, a preto  ho zamietol.  Rozhodnutie
o náhrade trov konania odôvodnil súd prvej inštancie podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. Keďže len  žalobca si
uplatnil v konaní trovy, ktorý však  v celom rozsahu nebol úspešný, súd  mu ich náhradu nepriznal.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorým napadol
rozsudok v celom rozsahu z dôvodov, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci  podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP, v konaní došlo k vadám uvedeným v § 365 ods.
1 písm. b/ CSP, keď súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm.
h/ CSP. Z odôvodnenia súdu prvej inštancie vyplýva, že súd vykonal vo veci dokazovanie úverovou
zmluvou, exekučným spisom a ďalšími dôkazmi, ktoré strany sporu nenavrhli. S poukazom na  § 120
O.s.p. žalobca uviedol, že dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednávacou zásadou. Súd
vychádza len zo skutočností tvrdených stranami sporu a vykonáva len tie dôkazy, ktoré strany sporu
navrhli. Ustanovenie § 120 ods. 1 O.s.p. umožňovalo súdu vykonať v sporovom konaní aj iné dôkazy
ako navrhli strany sporu, avšak tento postup je možný len výnimočne, ak je vykonanie nenavrhovaných



dôkazov nevyhnutné pre rozhodnutie veci a nevykonanie nejakého dôkazu môže byť príčinou toho,
že súd nemôže rozhodnúť. Potreba vykonať ďalšie dôkazy musí vyplynúť zo samotného dokazovania.
V danej veci súd mohol a mal rozhodnúť len z predloženej zmenky. Súd musí k otázke vykonania
iných ako stranami sporu navrhovaných dôkazov pristupovať vyvážene a svoj postup musí náležite
odôvodniť. V danom konaní súd prvej inštancie svoj postup nezdôvodnil. Zmenka je listinný cenný
papier, ktorý inkorporuje v listine samo právo  žalobcu. Vo vzťahu k žalobcovi ako indosatárovi je
zmenka jediným legitimizačným prostriedkom, ktorý nie je možné ničím iným nahradiť. Žalovaná mohla
na základe čl. 5 ods. 3 a ods. 6 Nariadenia vzniesť námietky voči zmenke, ak tak však neurobila, musia
byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej
Nariadením. Súd z vlastnej iniciatívy, bez návrhu žalovanej, a na ťarchu žalobcu, vykonal dokazovanie,
ktoré údajne preukázalo charakter žalovanej ako spotrebiteľa. Žalovaná sa tejto obrany nedomáhala,
pohľadávku nerozporovala a svojím konaním ju fakticky uznala. Súd nevykonal žiadne dokazovanie
nad rámec navrhnutých dôkazov v prospech uplatnenej pohľadávky a neobjektívne podporil v konaní
žalovanú . Konanie súdu prvej inštancie predstavuje výrazný zásah do práva na spravodlivý proces
garantovaný v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v článku 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Súd prvej inštancie dospel k rozhodnutiu na základe aplikácie
nesprávnych právnych predpisov, ako aj nesprávnej interpretácie príslušných právnych predpisov a
práva Európskej únie. Žalobca je majiteľom zmenky na základe indosamentu a nie je účastníkom
akéhokoľvek spotrebiteľského vzťahu, pričom ide o zmenku platnú, ktorá je abstraktným samostatným
záväzkom neakcesorickej povahy a nie je možné ju spájať ani podmieňovať inými okolnosťami než
tými, ktoré sú uvedené na zmenke. Súd prvej inštancie  sa aplikáciou príslušných ustanovení o zmenke
upravených v zákone č. 191/1950 Zb. vôbec nezaoberal a ignoroval predmet sporu. Predovšetkým
ignoroval § 17 ZŠZ. Žalovaná vo všeobecnosti nie je oprávnená vznášať tzv. kauzálne námietky voči
majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú z jej vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky. Keďže tak v sporom
konaní nemôže činiť žalovaná, tým menej tak môže činiť sám súd. Je síce prípustné za určitých
okolností uplatňovať tzv. kauzálne námietky voči žalobcovi, avšak námietka musí byť vznesená zo strany
žalovanej a predovšetkým žalovaná v tejto situácii nesie dôkazné bremeno na preukázanie svojich
tvrdení. Nie je prípustné, aby túto úlohu a iniciatívu na seba prevzal súd a suploval aktivitu žalovanej.
Uvedené námietky majú hmotnoprávny charakter, preto v záujme zachovania rovnosti strán, súd nie je
oprávnený žalovanú  na ne ani upozorniť. V danom konaní následkom bolo nesprávne rozhodnutie veci.
Súd prvej inštancie porušil poučovaciu povinnosť prekročením § 5 ods. 1 O.s.p., keď porušil ustanovenia
o vykonávaní jednotlivých dôkazov a prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo možné
prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom konaní vedenom podľa Nariadenia  vykonaného bez návrhu.
V odôvodnení  rozhodnutia súd prvej inštancie poukázal na § 79 ods. 3 O.s.p. (v znení účinnom ku
dňu vydania rozhodnutia), na ktoré viaže založenie povinnosti žalobcu, pričom na prebiehajúce konanie
sa toto ustanovenie neaplikuje. Logickým dôsledkom je potom neexistencia premietanej povinnosti pre
žalobcu. Európske konanie obsahuje špeciálne procesné ustanovenia regulujúce priebeh  konania a v
rámci  neho začatie konania  s nízkou hodnotou sporu (čl. 4 a 5 Nariadenia). Ustanovenie § 79 ods.
3 O.s.p. je zaradené do vnútroštátneho procesného práva, upravujúce priebeh konania.   Ustanovenie
§ 372y  ods. 1 O.s.p. používal pojem  „ na konania „ , pričom ide o občianske súdne konanie. Súd
však  podľa návrhu žalobcu vedie Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu.  Priebeh a
začatie Európskeho konania  Nariadenie  ustanovuje inak (čl. 4 a 5 Nariadenia). Nariadenie je prameňom
úniového práva. Prednosť úniového práva pred právom vnútroštátnym je jednou zo základných zásad
právneho poriadku EÚ.  Povinnosť vyplývajúca z § 79 ods. 3 O.s.p. sa nemôže aplikovať na podania
podané pred účinnosťou novely
č. 438/2015. Žalobca poskytol súdu dostatočne jasné a primerané informácie o uplatňovanej
pohľadávke, ktorá vyplýva z platnej zmenky. Žalobca súdu predložil originál zmenky a v konaní uplatňuje
majetkové práva zo zmenky a nie z pohľadávky. Pokiaľ súd prvej inštancie  dospel k záveru, že
dohoda o vyplňovacom práve blankozmenky by mala predstavovať neprijateľnú zmluvnú podmienku
pri poskytovaní spotrebných úverov, žalobca poukázal na to, že samotný zákon č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch pripúšťal, aby na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru
bola vystavená zmenka. Limitovaná bola len výška zabezpečenia vo vzťahu k aktuálnej výške dlhu
v čase jej vyplnenia. Zmenka mohla byť používaná v prostredí spotrebiteľských úverov. Z formulácie
§ 4 ods. 6 tohto zákona vyplýva, že dohoda o vyplňovacom práve nemohla byť neplatná a nemohla
byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Odvolacie dôvody žalobca oprel o názory a závery rozsudku
Najvyššie ho súdu ČR zo dňa 22.08.2002, sp.zn.
25Cdo 1839/2000, uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 05.09.2013, sp.zn. 10Co/79/2013 a
uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 21.11.2013, sp.zn. 43CoZm/10/2013. Žalobca



navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie  zmenil tak, že návrhu vyhovie v celom rozsahu
a žalobcovi prizná náhradu trov odvolacieho konania, ktoré v odvolaní vyčíslil.

3. K odvolaniu žalobcu sa žalovaná nevyjadrila.

4. Od 01. júla 2016  nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
CSP), ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p. v znení neskorších predpisov  a v zmysle § 470
ods. 1 CSP platí Civilný sporový poriadok aj na konania začaté predo dňom  jeho účinnosti.

5. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom jeho účinnosti.

6. Podľa § 470 ods. 2 CSP  právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

7. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana v
spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359
a § 262 ods. 1 CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj
náležitosti podľa § 363 CSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal  preskúmanie
zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.   Odvolací súd za aplikácie
§ 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je
zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného
postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd
preskúmaním obsahu spisu, konštatuje, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre
zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP.

8.        Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2
CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok  súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny
podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385
ods. 1 CSP, keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie
pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.  Súd prvej inštancie  vykonal dokazovanie
dostatočným spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy vyhodnotil v
súlade so zásadami podľa § 191 CSP  a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver,
keď s poukazom na ním citované ustanovenia Obch.zák. , Obč.zák. a zákona zmenkového a šekového
žalobu zamietol.  Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil v súlade s požiadavkami  § 220 ods.
2 CSP. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho
dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP).

9. V súlade s § 387 ods. 3 CSP odvolací súd ďalej konštatuje, že súd prvej inštancie sa vysporiadal s
podstatnými vyjadreniami strán sporu .

10. Kľúčovými cieľmi európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu, stanovenými v článku 1
nariadenia sú  zrýchlenie, zjednodušenie konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu v cezhraničných
sporoch v rámci EÚ a zníženie nákladov, čím sa zjednoduší prístup k spravodlivosti.  Pri plnení týchto
cieľov majú súdy kľúčovú úlohu iniciovať kontroly a určovať postup, ktorý treba v rámci európskeho
konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu dodržiavať, ako aj  primeraným spôsobom uplatňovať
vnútroštátne procesné právo, čo vyplýva z článku 19 Nariadenia. V zmysle bodu 9 preambuly Nariadenia
by mal súd rešpektovať právo na spravodlivý proces a zásadu kontradiktórneho procesu najmä pri
rozhodovaní  o potrebe ústneho pojednávania, o dôkazných prostriedkoch  a rozsahu  v akom sa
vykonávajú dôkazy.

11. Povinnosť súdu kontrolovať a určovať postup v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou
hodnotou sporu sa  posilňuje v zmysle článku 12 ods. 2, ktorým sa súdu ukladá aj povinnosť podporovať
strany sporu, pokiaľ ide o procesnoprávne veci, a to poskytovaním informácií o procesnoprávnych
otázkach, pričom z odôvodnenia  čl. 9 vyplýva, že súd musí



v záujme zabezpečenia spravodlivosti konania voči obidvom stranám sporu postupovať rovnakým
spôsobom. Povinnosť informovať strany o procesnoprávnych otázkach si súd môže v závislosti
od vnútroštátnych postupov plniť rôznym spôsobom. Dá sa jej vyhovieť napríklad ústne počas
súdneho konania alebo prostredníctvom elektronickej komunikácie, ako je elektronická pošta alebo
telekonferencia, prípadne inými spôsobmi, ktoré sú  povolené
v zmysle vnútroštátneho práva.

12. Posúdením obsahu odvolania považoval odvolací súd za podstatné odvolacie námietky žalobcu
tvrdenia o tom, že súd prvej inštancie vykonal nikým nenavrhnuté dokazovanie, svojvoľne rozšíril
rozsah dokazovania, a najmä neumožnil účastníkom konania vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu
(koncentračná zásada v zmysle čl. 5 Nariadenia). Poukázal na to, že súd samotný nie je legitimizovaný
vznášať za žalovanú  námietky voči zmenke, pretože by tým porušil princíp kontradiktórnosti konania a
rovnosti účastníkov konania ako súčasti práva na spravodlivý proces.

13. Ďalšia zo zásadných odvolacích námietok žalobcu spočívala v tom, že súd prvej inštancie vykonal
nikým nenavrhnuté dokazovanie, svojvoľne rozšíril jeho  rozsah, porušil koncentračnú zásadu konania,
hoci mal rozhodovať len z predložených dôkazov a uplatneného práva zo zmenky. Tento názor je
však principiálne nesprávny. Článok 4 Nariadenia upravuje  zjednodušený  a v zásade písomný
spôsob vedenia konania s nízkou hodnotou sporu a môže vzbudiť dojem, že súd nemá k dispozícii
iné dôkazné prostriedky než v ňom uvedené  a  nemá v zásade možnosť oboznámiť sa s inými
písomnými dôkazmi, napr. so spotrebiteľskou zmluvou. Podľa názoru odvolacieho súdu nebolo však
cieľom Nariadenia obmedziť sudcov pri zadovážení si dôkazov potrebných pre rozhodnutie veci, ale
umožniť im využívanie technických a iných prostriedkov v záujme tohto, aby dokazovanie prebehlo čo
najjednoduchším a najmenej zaťažujúcim spôsobom (čl. 9 ods. 3 Nariadenia). Z článkov 8 a 9 Nariadenia
jednoznačne vyplýva, že aj v konaniach s nízkou hodnotou sporu je zachovaná možnosť sudcu vykonať
potrebné dokazovanie a napr. aj  nariadiť ústne pojednávanie, ak to považuje za potrebné. Aj napriek
zjednodušenej forme tohto druhu konania považoval odvolací súd za  správny postup súdu prvej
inštancie, riadiaceho sa ustálenou judikatúrou Súdneho dvora, v zmysle ktorej je súd  povinný ex offo
prihliadať na nekalosť zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách.  Aj keď vo všeobecnosti
súčasné procesné predpisy prenechávajú do značnej miery smerovanie konania v dispozícii účastníka
(zvyšujúci sa dôraz   na dispozitívnosť a kontradiktórnosť konania), nemožno pripustiť, aby sa súdy
(sudcovia) dostali do postavenia, aby len automaticky vytvárali  exekučné tituly,  vychádzajúce iba
z formálnych náležitostí podkladov rozhodnutia. Takýto prístup by bol v príkrom rozpore  so statusovým
zákonom sudcov, ust. § 2 ods. 2 z.č. 385/2000 Z.z.,  v ktorom je zakotvené právo aj povinnosť sudcov
byť pri výkone svojej funkcie nezávislý,  zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladať
podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia; rozhodovať nestranne a spravodlivo. Preto v akokoľvek
formalizovanom procesnom postupe musí súd dbať, aby neprestal byť orgánom ochrany práv. Ani
náležitý procesný postup tak nemôže za žiadnych okolností viesť k vydaniu rozhodnutia, ktoré by učinilo
vykonateľným nárok založený na takých excesoch, ako je zjavná absolútna neplatnosť právneho úkonu,
zneužitie práva, šikanózny výkon práva a podobne. To neznamená, že by zodpovednosť za výsledok
sporu nemala byť zásadne na účastníkovi a ani to, že by súd mal nahrádzať jeho pasivitu.
Je však potrebné vnímať hranicu, po ktorú môže byť nepriaznivý výsledok sporu odôvodniteľný
prístupom účastníka k uplatneniu svojich práv v konaní, ale za ktorou je súd povinný zamedziť tomu,
aby svojou autoritou aproboval nežiaduce použitie práva. Práve takéto postavenie súdu je nevyhnutným
atribútom právneho štátu a spravidla je vyjadrené v procesných ustanoveniach predpisov stanovujúcich
ich základné princípy, vychádzajúce
z hodnotových základov spoločnosti. V prípade Nariadenia je to jednoduchý odkaz na spravodlivosť
ako vodiaci princíp, na ktorý priamo odkazuje v bode 1 preambuly. Nebolo by možné považovať za
spravodlivé také rozhodnutie, ktoré by súd vydal napriek závažným principiálnym pochybnostiam o
dôvodnosti uplatneného nároku iba preto, že bol dodržaný procesný postup, ktorý sám o sebe dovoľuje
uplatnenému nároku vyhovieť. Vzhľadom na to bol súd prvej inštancie  aj v procese podľa Nariadenia
oprávnený rozhodnúť inak ako vyhovením návrhu,  (a to aj za situácie, že by žalovaná v žalobnej
odpovedi  nárok prípadne akceptovala) a bol oprávnený aj na vykonanie nenavrhovaných dôkazov,
pretože boli nevyhnutné pre také rozhodnutie vo veci, ktoré zabránilo aprobovaniu zjavne neprimeraného
použitia zmenky.

14. Žalobou v predpísanej podobe (tlačivo A) podanou podľa článku 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou



hodnotu sporu, sa žalobca proti žalovanej domáhal zaplatenia zmenkovej sumy, príslušenstva,
zmenkovej odmeny a náhrady trov konania. Podľa článku 5 ods. 1 Nariadenia má konanie vo veciach
s nízkou hodnotou sporu písomnú formu. Súd nariadi ústne pojednávanie iba vtedy, ak to považuje
za potrebné, alebo ak to navrhnú účastníci, príp. niektorý z nich. V súlade s článkom 19 Nariadenia
ak Nariadenie neustanovuje inak, európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa riadi
slovenským procesným právom. Procesný postup súdu je upravený v článku 5 ods. 2 - 7, článku 6, 7,
8, 9, článku 12 ods. 2 Nariadenia, v ostatnom sa tento postup riadi CSP.

15. Odvolací súd v konaní nezistil, že pred súdom prvej inštancie  došlo k vadám
v postupe súdu podľa čl. 7 ods. 1 Nariadenia pri posudzovaní procesných otázok v priebehu konania.
Podľa čl. 5 ods. 2, 3 Nariadenia vyzval súd  žalovanú  tlačivom C na odpoveď, na ktoré žalovaná
nereagovala. Z úradnej činnosti súd prvej inštancie pripojil do spisu zmluvu o úvere a všeobecné
podmienky poskytnutia úveru,  ktoré zaslal stranám sporu  na vyjadrenie s tým, že  súd vykoná dôkaz ich
oboznámením. Podľa § 100 ods. 1 posledná veta O.s.p., platného v čase procesného postupu, vykonal
súd prvej inštancie predbežné právne posúdenie veci. Zároveň súd prvej inštancie  zaslal stranám sporu
poučenie o ich procesných právach, ktoré títo prevzali. Pripojením listín bez návrhu účastníkov konania
vykonal súd prvej inštancie skutkové zistenia, ktoré posúdil ako právne významné pre rozhodnutie o
uplatnenom nároku a následne   vo veci na pojednávaní  meritórne  rozhodol a vyniesol rozsudok.
Súd prvej inštancie sa dostatočným spôsobom vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia s
dôvodmi, pre ktoré vo veci nariadil pojednávanie, ako aj s dôvodmi splnenia podmienok pre prejednanie
veci na nariadenom pojednávaní.

16. Preskúmaním obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že žalobca mal objektívnu možnosť vyjadriť
sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom, ktoré súd prvej inštancie  pripojil do spisu bez návrhu
účastníkov konania,  ktoré pri rozhodovaní posúdil ako významné pre zistenie skutkového stavu a právne
posúdenie žalobcom uplatneného peňažného nároku. Súd prvej inštancie mal  možnosť vykonať aj iné
dôkazy ako tie, ktoré navrhli  strany sporu  za účelom zistenia skutkového stavu, zvlášť za situácie,
aká nastala v danom spore. Išlo  vlastne o prelomenie zásady formálnej pravdy v sporovom konaní.
Tento postup je výnimočný a je možné ho využiť vtedy, keď je vykonanie nenavrhnutých dôkazov
nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie  mal zo žalobcom predloženej vlastnej zmenky
preukázané, že pôvodným majiteľom zmenky bola spoločnosť POHOTOVOSŤ s.r.o., na rad ktorej
vystavila  dňa 25. februára  2010  žalovaná zmenku, na líci ktorej sa nachádza číslo zmluvy 308000267.
Práve tieto skutočnosti boli podkladom pre postup súdu prvej inštancie, pretože vznikli pochybnosti,
či zmenka vystavená žalovanou má alebo nemá zabezpečovací charakter, či zabezpečovala alebo
nezabezpečovala plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, prípadne i zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

17. V prospech správnosti takéhoto postupu súdu prvej inštancie svedčí aj to, že bol v súlade s
následným stanoviskom  spoločného zasadnutia občianskoprávneho a obchodného kolégia Najvyššieho
súdu SR zo dňa 20.10.2015, podľa ktorého v prípade, ak z akýchkoľvek okolností prejednávanej veci
vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou povahou či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento
ex offo  povinný zabezpečiť prieskum nároku
v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má nárok základ. Ak je vystaviteľom zmenky
spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o vyplňovacom práve, aplikujúc právnu úpravu
platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená.

18. Úlohou  súdov členských štátov EÚ (ďalej  „vnútroštátny súd“) je uplatňovať popri  vnútroštátnom
práve aj právo Spoločenstva (komunitárne právo), ktoré sa musí v členských  štátoch EÚ uplatňovať
jednotne. Právo  Spoločenstva má tú  zvláštnosť, že mení právomoci  vnútroštátneho súdu  v jeho vzťahu
k zákonom.

19. Rozsudok  Súdneho dvora Európskych spoločenstiev, ďalej len  „Súdny dvor“ vo veci  Simmeathal
II (29.03.1978, 106/77), pomenoval úlohu vnútroštátneho súdu: „Každý vnútroštátny súd je v medziach
svojej  právomoci povinný v úplnosti používať komunitárne právo a chrániť práva, ktoré z tohto  právneho
systému vznikajú  jednotlivcom“.  Podľa názoru  ESD by účinnosť komunitárneho práva bola „oslabená\",
keby vnútroštátnym súdom bolo bránené záväzne používať komunitárne právo v súlade s rozhodnutím,
či  ustálenou  judikatúrou Európskeho  súdneho dvora. V tomto kontexte je potom možné považovať
vnútroštátny súd za „všeobecný komunitárny súd“, ktorý plní dvojitú úlohu; úlohu  súdu  členského štátu
a súdu Spoločenstva.



20. Vnútroštátny súd je pri použití vnútroštátneho práva a najmä ustanovení právnej úpravy osobitne
prijatej za účelom splnenia požiadaviek smernice, povinný vykladať vnútroštátne právo v čo najširšom
možnom rozsahu v zmysle znenia a cieľa príslušnej smernice, aby dosiahol výsledok stanovený touto
smernicou  a dosiahol tak súlad s článkom 249  tretím odsekom ZES (Zmluva o založení Európskeho
spoločenstva).

21. Predovšetkým platí, že pokiaľ ide o spotrebiteľskú zmluvu (ako aj zmluvu
o spotrebiteľskom úvere), nemožno  posudzovať práva a povinnosti z tejto zmluvy oddelene od použitých
zabezpečovacích inštitútov (dohody o zrážkach zo mzdy, zmluvnej pokuty
a vystavenie zmenky). Aj zabezpečenie  spotrebiteľskej zmluvy totiž podlieha režimu  ochrany
spotrebiteľa vo forme súdnej kontroly, či zmluvné dojednania, vrátane  akcesorických, neobsahujú nekalé
podmienky v neprospech spotrebiteľa. V zmysle  článku 6 smernice 93/13/EHS súd aj bez návrhu  skúma
nekalú povahu podmienky v spotrebiteľskej  zmluve, čím  sa má zabrániť tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ
nebol viazaný nekalou podmienkou a zároveň sa tým sleduje  dosiahnutie cieľa v článku 7 uvedenej
smernice, pretože takéto  skúmanie môže  mať  odradzujúci účinok,  smerujúci k ukončeniu  používania
nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov  alebo dodávateľov.

22. Ak by vnútroštátne právo  (prípadne jeho  výklad v súdnej praxi)  umožňovalo  veriteľovi obísť takéto
preskúmanie prostredníctvom zmenky, išlo  by o pozbavenie užitočného účinku smernice 93/13/EHS
(effet utilé).   Z hľadiska práva EÚ platí pre členské štáty povinnosť prijať všetky potrebné opatrenia
všeobecnej  alebo osobitnej povahy  na dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou. Vnútroštátny
súd je pri použití  vnútroštátneho práva, najmä ustanovení  právnej úpravy osobitne prijatej za účelom
splnenia požiadaviek smernice, povinný  vykladať  vnútroštátne právo  v čo najširšom možnom  rozsahu
v zmysle znenia a cieľa príslušnej smernice, aby sa dosiahol výsledok stanovený  touto smernicou
a dosiahol tak  súlad  s článkom  249 tretím odsekom  Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.

23. Odvolací súd  konštatuje, že keďže vo veci sa jedná  o spotrebiteľskú zmenku, ktorá bola zriadená
na zabezpečenie  dlhu zo spotrebiteľskej zmluvy, súd prvej inštancie postupoval správne, keď  ex offo
skúmal podmienky vzniku  zmluvy, z ktorej zmenka vznikla a správne odkázal  v rozhodnutí na  viaceré
rozhodnutia  Súdneho dvora Európskej únie (C-240-244/98, Oceano Grupo Editorial, C-243/08, Pannon
GSM, C-137/08, VB Pénzügyi Lízing a C-618/10, Banco Espanol de Credito ).

24. Proces podľa Nariadenia  nie je vylúčený z pôsobnosti judikátov súdneho dvora
a ex offo súdnej kontroly neprijateľnosti zmluvných podmienok.  Zmenka je náročná na formality a aj v
zmenkových právnych veciach je dôležité zaoberať sa ex offo neprijateľnosťou zmluvných  podmienok
zmluvy, ktorú zmenka zabezpečuje.

25. Žalobca, ktorý sa stal majiteľom niekoľko tisíc zmeniek indosamentom od spoločnosti
POHOTOVOSŤ s.r.o., si musel byť vedomý, že v skutočnosti ide o zmenkových dlžníkov ako
spotrebiteľov, na ktorých dopadá osobitná ochrana (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) a ktorých
postavenie nie je možné nijako zhoršovať oproti postaveniu, ktoré garantuje Občiansky zákonník (§ 54
ods.1). Zmenky indosované na žalobcu majú priamy odkaz na zmluvy o úvere.

26. Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s hmotným právom,
keď riešil kauzu zmenky a zmluvu o úvere posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu, obsahujúcu neprijateľné
zmluvné podmienky a dospel k záveru o absolútnej neplatnosti uvedenej zmluvy o úvere v zmysle § 39
Obč. zákonníka. Pôvodnému majiteľovi zmenky - remitentovi, preto nevzniklo právo zmenku vyplniť pre
absolútnu neplatnosť dohody o vyplňovacom práve, ani zmenku vystavenú žalovanou prijať. Žalobcovi
zo zmenky nevzniklo právo na žiadne plnenie. Žalobca, ktorý  nadobudol zmenku rubopisom  na škodu
dlžníka, sa nemôže úspešne domáhať plnenia titulom zmenky prijatej a vyplnenej  v rozpore s hmotným
právom, pretože ide o výkon  práva, ktorý nepožíva právnu ochranu ako konanie v rozpore s dobrými
mravmi podľa § 3 ods. 1  Obč. zákonníka.

27. Pokiaľ sa jedná o námietku žalobcu v odvolaní, týkajúcu sa  postupu súdu prvej inštancie podľa §
79  ods. 3  a § 372y ods. 1 O.s.p.,  odvolací súd zdôrazňuje, že tento jeho procesný postup nemal vplyv
na vecnú správnosť  napadnutého rozhodnutia .



28. Rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny a táto vecná správnosť predstavuje
správnu aplikáciu a interpretáciu právnych noriem na základe správne zisteného skutkového stavu.
Odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, na jeho úvahy
vo vzťahu ku všetkým odvolacím námietkam a na ich právne posúdenie. Žalobca v odvolaní proti
rozsudku súdu prvej inštancie neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie v konaní
nezaoberal a ktoré by neboli predmetom jeho posudzovania.

29. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie vo výroku ako vecne správne
podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP   potvrdil.

30. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396   ods. 1 CSP      v spojení
s § 255 ods. 1 CSP. Úspešnej  žalovanej  trovy konania v odvolacom konaní nevznikli, a preto jej ich
odvolací súd nepriznal.

31. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule    (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti  tomuto rozsudku  odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
-    dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
-    dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "12Cb/68/2013", "guid": "d0439aa5-c2f9-42dc-a4d1-b9bae807db95:1b5c3653-e09b-436e-afe1-09e8e2849fce", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "8f41a847-66a3-4c1b-82a8-35a01f94392a:8666e572-d28b-4658-9cd0-5836d2690d47", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2013:5711212272.1", "spisova_znacka": "10Co/79/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 10Co/79/2013 z 30. 10. 2013", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2013-10-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2013:5711212272.1"}], "citovane_v": []}