Rozhodnutie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 5Co/856/2014 z 12. 5. 2015 Citácia: rozhodnutie Krajského súdu Trenčín z 12. mája 2015, sp. zn. 5Co/856/2014, ECLI:SK:KSTN:2015:3512210326.5 Krajský súd Trenčín | 5Co/856/2014 | ECLI:SK:KSTN:2015:3512210326.5 | 2015-05-12 | Rozhodnutie Oblasť práva: Rodinné právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 219 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/a88d31f8-1ef3-42bb-a595-2f8000d90139 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2015:3512210326.5 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/856/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3512210326
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3512210326.5

Rozhodnutie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov JUDr.
Márie Vrtochovej a JUDr Denisa Vékonyho v právnej veci navrhovateľa: B., s.r.o., so sídlom Z., B. ul.
č. XX, IČO: XX XXX XXX, právne zastúpený J. B., s.r.o. so sídlom v Z., Q. 4, IČO: XX XXX XXX,
proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13,
Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 3. októbra 2014, č.k. 6C/193/2012-121, jednohlasne,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súdu prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby súd
zaviazal odporkyňu zaplatiť mu sumu 125 Eur z titulu majetkovej škody a sumu 892,50 Eur z titulu
nemajetkovej ujmy a náhradu trov konania.

Súd prvého stupňa po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
v znení účinnom do 31.05.2010, ďalej ust. § 3 ods. 1 písm. d/, § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 9 ods. 1,
2, § 17 ods. 1, 2 zák.č. 514/2003 Z.z..

V prvom rade súd skúmal dôvodnosť procesných námietok odporcu voči podanému návrhu na začatie
konania. Odporca označil návrh za zmätočný z dôvodu, že sa v ňom neuvádza spisová značka
exekučného konania, ktorého sa týka a nie je ani presne opísaný priebeh tohto exekučného konania.
I keď navrhovateľ neoznačil spisovú značku tohto exekučného konania, hoci mu ako jeho účastníkovi
musela byť známa, z údajov uvedených v návrhu bolo možné identifikovať, o aké exekučné
konanie sa jedná. Navrhovateľ označil oprávneného, aj povinného, ako aj číslo spisu exekútora. Súd
tak mohol podľa týchto údajov súdne konanie a príslušný spis identifikovať v registri príslušného
súdneho oddelenia. Preto podľa názoru súdu nešlo o absolútnu zmätočnosť, resp. neúplnosť návrhu,
ktorá by bola spôsobilá vyvolať nemožnosť presnej identifikácie navrhovateľom tvrdeného exekučného
konania a ktorú by bolo možné považovať za takú vadu jeho návrhu, ktorá by spôsobovala nemožnosť
pokračovania v konaní podľa § 43 O.s.p. Rovnako navrhovateľ v návrhu dostatočne, uvedením počtu
dní, konkretizoval v čom videl prieťahy pri vybavovaní tejto exekučnej veci. Ani v tomto smere súd nevidel
dôvody na postup podľa § 43 ods. 1 O.s.p.

Neboli dôvodné ani ďalšie námietky odporcu označené ako procesné. Odporca považoval návrh
navrhovateľa za podaný predčasne, keď tvrdil, že z § 15 ods. 1 a § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z.z. vyplýva, že poškodený sa práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci môže
domáhať na súde až po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa prijatia jeho žiadosti. Podľa názoru súdu



prípadná absencia predbežného prerokovania nároku na náhrady škodu podľa zákona č. 514/2003
Z.z. nie je spôsobilá vyvolať akékoľvek procesné rozhodnutie súdu a rovnako nie je dôvodom ani na
zamietnutie návrhu. To platí o to viac, že z vyjadrenia odporcu je zrejmé, že zodpovednosť štátu
v prípade navrhovateľom uplatnených nárokov štát odmieta tvrdiac, že navrhovateľ takéto vyriešenie
svojich nárokov zmaril a tým navrhovateľ považoval "proces" predbežného prerokovania nárokov za
ukončený, keďže žiadosti o predbežné prerokovanie boli navrhovateľovi doručené 23.04.2012, a to vo
vzťahu k všetkým jeho nárokom, pričom do šiestich mesiacov tieto nároky odporcom uspokojené neboli.

Súd nariadil pojednávanie na deň 03.10.2014. Navrhovateľ, ani jeho právny zástupca a odporca sa
na pojednávanie nedostavili. Navrhovateľ žiadal nariadené pojednávanie zrušiť a opätovne navrhol
konanie prerušiť, a to z tých istých dôvodov, ako navrhol prerušenie konania dňa 02.10.2013. O tomto
jeho návrhu bolo právoplatne rozhodnuté. Návrh na prerušenie konania bol Uznesením tunajšieho súdu
zo dňa 25.10.2013 č.k. 6C/193/2012-56 zamietnutý. Na základe odvolania navrhovateľa preskúmal
predmetné rozhodnutie odvolací súd, ktorý ho ako vecne správne potvrdil Uznesením zo dňa 20.01.2014
č.k. 4Co/904/2013-90. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 30.01.2014. Z tohto dôvodu súd
nevyhovel opakovanej žiadosti navrhovateľa o prerušenie konania, v konaní pokračoval a vec prejednal
a rozhodol v neprítomnosti účastníkov konania v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p.

Zo spisu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 11Er/2029/2010, EX/15327/10 - oprávnený
B., Bratislava a povinný V. J., nar. XX.XX.XXXX, vyplýva, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie súdneho exekútora V.. L. N. bola doručená súdu dňa 27.10.2009. Exekučným titulom bol
rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu SR05358/09 zo dňa 20.07.2009. Uznesením tunajšieho súdu zo
dňa 07.12.2010 č.k. 2Er/568/2009-24 bolo následne exekučné konanie zastavené, uznesenie nadobudlo
právoplatnosť 25.01.2011. K zastaveniu konania došlo z dôvodu nepredloženia úverovej zmluvy zo
strany oprávneného a teda z dôvodu nemožnosti preskúmať exekučný titul z hľadiska hmotného práva.

Vychádzajúc zo skutkových zistení v prejednávanej veci a citovaných ustanovení zákona, považoval súd
návrh navrhovateľa za nedôvodný, a to z viacerých dôvodov. Navrhovateľ sa domáha náhrady škody a
nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom
v exekučnom konaní.

Navrhovateľ namietal nesprávny úradný postup súdu v exekučnom konaní, ktorý mal spočívať v
rozhodnutí o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po zákonnej lehote, a to zamietnutím
žiadosti o udelenie poverenia.

V prvom rade súd uvádza, že ak by pri vybavovaní predmetnej exekučnej veci došlo k prieťahom,
navrhovateľ mal možnosť domáhať sa ochrany svojho práva na súdnu ochranu, práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov využitím inštitútu ústavnej sťažnosti v súlade s čl. 127 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, je kompetentný preskúmať len ústavný súd, ktorý ju v
súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu najmä z pohľadu troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a
postup súdu.

Súdne a tým i exekučné konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhradu
škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ale len Ústavný súd Slovenskej republiky na podklade ústavnej
sťažnosti, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy.

Súd skúmal, či navrhovateľ podal v predmetnom exekučnom konaní sťažnosť predsedovi súdu na
prieťahy v konaní v snahe docieliť urýchlené rozhodnutie vo veci. Ako vyplýva z pripojených
spisov oddelenia Spr, navrhovateľ nepodal účinne sťažnosť na prieťahy konaní predsedovi súdu s
vybavením sťažnosti tak, aby bolo konštatované, že v exekučnom konaní došlo k zbytočným
prieťahom. Rovnako nemal súd preukázané, že by navrhovateľ uplatnil svoje právo podaním sťažnosti
Ústavnému súdu SR pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, práva vlastniť majetok
a práva na ochranu majetku a podobne. Je teda zrejmé, že navrhovateľ v predmetnom konaní neurobil
žiadne úkony, ktoré by viedli k snahe docieliť urýchlené konanie vo veci.



Pokiaľ tvrdí navrhovateľ, že v období nečinnosti súdu mu vznikla škoda ako náklady na správu
pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov, na udržanie a správu
informačného systému, administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom, ďalej
na administratívne spracovanie textov urgencií súdu, na publikačné výdaje spojené s urgenciami
na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania, toto svoje
tvrdenie ničím nepreukázal. Je zrejmé, že pokiaľ navrhovateľ spravuje svoje vymáhané pohľadávky v
informačnom systéme, náklady na tento systém si musí pokryť sám, tieto náklady nemôžu byť zvýšené
v dôsledku prípadného oneskoreného rozhodnutia súdu. Ani prípadné podanie žiadosti o informáciu o
stave konania, podanie sťažnosti, ktoré podával vo väčšine prípadov ako hromadné žiadosti o informáciu
o stave konania a sťažnosti bez uvedenia čísiel súdnych exekučných spisov, nemohlo vyvolať u
navrhovateľa náklady v každej jednotlivej veci tak ako tvrdí.

Navrhovateľ uplatňoval svoj nárok z titulu majetkovej škody ako sumu vo výške 125,- Eur a z titulu
nemajetkovej ujmy sumu vo výške 892,50 Eur ako následok nesprávneho úradného postupu súdu. S
týmto jeho právnym posúdením nemožno súhlasiť, keďže jeho skutkové tvrdenie o konaní, ktoré malo
vyvolať zodpovednosť štátu sa nevzťahovalo k postupu, ale k rozhodnutiu súdu, pričom z § 6 ods.
1 zákona č. 514/2003 Z.z. vyplýva že, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené
alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.

V konkrétnej veci navrhovateľ tvrdí, že súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia dňa 27.01.2011,
pričom k rozhodnutiu došlo po uplynutí zákonom stanovenej lehoty a súd bol v omeškaní viac ako 484
dní. Tieto skutkové tvrdenia navrhovateľa sú nepravdivé. Zo spisu tunajšieho súdu 2Er/568/2009, súd
zistil, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená 27.10.2009, pričom
podanie návrhu na začatie exekúcie súdnemu exekútorovi je z pohľadu rozhodnutia o žiadosti o udelenie
poverenia bezvýznamné. Súd nevydal uznesenie o zamietnutí žiadosti, ale exekučné konanie zastavil
Uznesením zo dňa 07.12.2010, a to z dôvodu, že nemal možnosť preskúmať exekučný titul napriek tomu,
že súd vyzval oprávneného na doloženie úverovej zmluvy. Súd nemohol tak rozhodnúť o udelení
poverenia alebo o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, keďže k tomu nemal dostatok podkladov.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2010 do 31.05.2011 platila uvedená
právna úprava s tým, že lehota na vydanie poverenia neplatila ak išlo o exekučný titul podľa
§ 41 ods. 2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku. S účinnosťou od 1.6.2011 do citovaného ustanovenia
bola zavedená len úprava ohľadom exekučných titulov podľa zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci
v platnom znení. Novela Exekučného poriadku vykonaná zákonom č. 144/2010 Z.z. teda s účinnosťou
od 01.06.2010 vypustila zákonnú 15-dňovú lehotu na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi pokiaľ
ide o exekučné tituly podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku. V zmysle § 41 ods. 2
písm. d/ Exekučného poriadku platného do 31.05.2011 exekučným titulom sú i vykonateľné rozhodnutia
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Podľa dôvodovej správy k tejto novele vyplýva, že
účelom vypustenia zákonnej lehoty bola skutočnosť, že lehota bola výraznou prekážkou na to, aby súdy
mohli objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie pokiaľ išlo o notárske zápisnice a rozhodcovské rozsudky,
zvlášť keď išlo o vymoženie plnenia zo spotrebiteľskej zmluvy. Uvedená novela neobsahovala žiadne
prechodné ustanovenia, preto vzhľadom na to, že išlo o novelu procesných ustanovení Exekučného
poriadku, vzťahuje sa na všetky exekučné konania, v ktorých nebolo rozhodnuté o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie k tomuto dátumu. Následne novelou Exekučného poriadku zák. č.
102/2011 Z.z. s účinnosťou od 01.06.2011 bol §41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku doplnený aj o
exekučný titul- rozhodcovský rozsudok. Uvedená novela procesného charakteru neobsahovala žiadne
prechodné ustanovenia, preto sa vzťahuje na všetky konania, v ktorých súd k 01.06.2011 nerozhodol
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

S poukazom na citované ustanovenia zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v spojitosti s
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku vychádzajúc zo skutkových tvrdení navrhovateľa tak ako je uvedené
vyššie, súd nepovažoval návrh navrhovateľ za dôvodný. V tejto súvislosti súd dal do pozornosti výklad
pojmu nesprávneho úradného postupu, ktorý uviedol NS SR vo svojom rozsudku č.k. 4Cdo 24/2004,
uverejnený pod publikačným č. Rc 23/2011. V zmysle uvedeného rozhodnutia je správnosť postupu
exekučného súdu, ktorý "vstupuje" do rozsudku rozhodcovského súdu a posudzuje platné uzavretie
rozhodcovskej doložky potvrdená, pričom súd uvádza, že i pred vydaním tohto uznesenia NS SR bola
súdna prax v exekučných konaniach v tomto smere takmer jednotne ustálená.



Aj NS SR pripustil možnosť exekučného súdu skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku
z hľadísk uvedených v § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a
následne exekúciu zastaviť aj v uznesení sp. zn. 5Cdo 291/2010 z 29.3. 2011. I z rozhodovacej
činnosti ÚS SR - uznesenie IV.ÚS 60/2011 zo dňa 3.3. 2011, v ktorom Ústavný súd SR odmietol
sťažnosť práve navrhovateľa v súvislosti postupom Okresného súdu Prievidza vo veci 16Er/2085/2009,
v ktorom bola žiadosť o udelenie poverenia zamietnutá, keď uviedol, že pokiaľ je podmienka existencie
vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností prieskum materiálnej stránky rozhodcovského
rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkon rozhodcovského rozsudku splnená /§ 45 zákona
o rozhodcovskom konaní/, potom postup všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce
zo slovenského právneho poriadku, je legitímny.

V zmysle uvedeného sú potom tvrdenia navrhovateľa o nesprávnom úradnom postupe súdu v
uplatnenom nároku neopodstatnené, preto navrhovateľovi nemohla za žiadnych okolností vzniknúť
tvrdená materiálna škoda, resp. nemateriálna ujma. Pokiaľ exekučný súd dôsledne a precízne
posudzoval platnosť rozhodcovskej zmluvy, resp. rozhodcovskej doložky a vyvodil právny záver, že
táto rozhodcovská doložka je neplatná, resp. toto nemal možnosť posúdiť, musel dospieť ku záveru,
že rozhodcovský súd nemal oprávnenie vec prejednať a rozhodnúť rozsudkom. Takýto postup
súdu bol legitímny. Uvedené platí i pre prípady, keď súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia z
dôvodu neplatnosti dohody o vyplnení zmenky, na základe ktorej rozhodcovský súd priznal plnenie
v rozhodcovskom rozsudku. Pokiaľ navrhovateľ predkladal na vykonanie exekúcie exekučný titul,
ktorý jeho pričinením bol vydaný orgánom, ktorý na to nemal oprávnenie /rozhodcovské doložky si
oprávnený vopred pripravil vo Všeobecných obchodných podmienkach k zmluve o úvere/, alebo z
dôvodu prisúdenia plnenia v rozpore so zákonom, nemôže sa teraz odvolávať na nemožnosť ďalšieho
uplatnenia svojho práva zo zmlúv o úvere pred súdom v dôsledku veci rozsúdenej. Tento stav zapríčinil
jedine oprávnený a pokiaľ mu vznikla škoda alebo nemajetková ujma, zodpovedá si za ňu sám.

Súdu lehota na rozhodnutie o žiadosti v prípade, keď zistil nesúlad exekučného titulu so zákonom,
neplynula, pričom dobu na rozhodnutie vzhľadom na potrebu posudzovať povahu prisúdeného plnenia
v rozhodcovskom rozsudku, platnosť rozhodcovskej doložky, túto vyhodnotiť aj z pohľadu ochrany
spotrebiteľa, považuje súd za primeranú. Treba tiež uviesť, že to bol oprávnený, kto nespolupracoval
so súdom a na jeho výzvu nereagoval. Súd postupoval aj vzhľadom na veľké množstvo exekučných
konaní vyvolaných navrhovateľom s osobitnou rýchlosťou. Okrem toho, že súd nezistil v namietanom
exekučnom konaní žiadny nesprávny úradný postup, navrhovateľ vôbec ani nepreukázal existenciu
akejkoľvek škody a nemajetkovej ujmy, ktorá by bola v príčinnej súvislosti s tvrdeným postupom.
Výška škody a nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť s tvrdeným nesprávnym postupom tunajšieho
súdu nie je preukázaná ani listinným dôkazom- znaleckým posudok vypracovaným dňa 17.01.2014
Znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave na základe objednávky navrhovateľa, ktorý
predložil navrhovateľ do spisu tun. súdu sp. zn. 11C/416/2012. Súd zdôrazňuje, že exekučné
konanie bolo zastavené, žiadosť o udelenie poverenia nebola zamietnutá, teda právna situácia je v
danom prípade iná, ako by tomu bolo v prípade zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia z dôvodov
neplatnosť rozhodcovského rozsudku. Nie je vylúčené, že k vymoženiu pohľadávky oprávneného ešte
môže dôjsť. Majetková škoda vyčíslená navrhovateľom tak v žiadnom prípade nevznikla v dôsledku
postupu súdu, keď exekučný súd v súlade so zákonom a rozhodovacou praxou mohol a aj skúmal
materiálnu vykonateľnosť rozsudku rozhodcovského súdu v súlade s § 45 zákona o rozhodcovskom
konaní.

Vzhľadom na uvedené považoval súd návrh v celom rozsahu za neopodstatnený, preto ho zamietol.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods.1 O.s.p., podľa ktorého by úspešnému odporcovi
patrila náhrada trov konania, tento si však žiadne trovy konania nevyčíslil a tieto nevyplývajú ani z obsahu
spisu.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. sa mu postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., v konaní rozhodoval
vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvého
stupňa nesprávne právne posúdil podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.



h/ O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený
skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd
prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa §
101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ
uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému
bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že
krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení
na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za
nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia
vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods.
2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami,
za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného
pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých
súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež
dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia
boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie
svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený
s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám
nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa
neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké
oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej
veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal
dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež
na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť
súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj
na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité
to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie
listinami, ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny
založené v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním,
ktoré obsah a rozsah si určil sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami,
ktoré tvoria exekučný list. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so
správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti
konaním dlžníka povinného. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá
vznikla z titulu na udržiavanie a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne
spracovanie textov, publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku
vôbec nie je zrejmé akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako
sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej
a skutkový základ v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými
dôvodmi opísanými tými istými vetami, ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že
náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym
titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť
zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania
predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého
vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní návrhu škoda ďalej narastá. Súd
vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v
zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne
udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že
súd zistil porušenie práva nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní
nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol, že sú irelevantné úvahy súdu o tom aké spôsoby judikovania
pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského
rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním
zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím
finančnej satisfakcie za porušené práva. K návrhu na prerušenie konania uviedol, že ak bol súdu
doručený v čase predchádzajúcom nariadenému pojednávaniu návrh na prerušenie konania z dôvodu,



že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na
zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti, bol súd povinný pred
samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť a zároveň poukázal na
judikatúru krajských súdov. Žiadal preto, aby krajský súd odvolací zrušil napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa je potrebný ako vecne správny potvrdiť podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na
ust. § 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim
odôvodnením súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn.
III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís prvostupňový súd dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj
spravodlivé.
Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný
súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia dňa 27.01.2011, pričom konanie na exekučnom súde
začalo dňa 30.09.2009, t.z. že k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí zákonom
stanovenej lehoty, pričom omeškanie predstavuje viac ako 484 dní.

Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa žiadne z týchto tvrdení sa nezakladá
na pravde.

Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu
stotožňuje, navrhovateľ ako oprávnený podáva prostredníctvom súdneho exekútora žiadosť o udelenie
poverenia dňa 27.10.2009, pričom podanie návrhu na začatie exekúcie súdnemu exekútorovi je z
pohľadu rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia bezvýznamné. Súd nevydal uznesenie o zamietnutí
žiadosti, ale exekučné konanie zastavil Uznesením zo dňa 07.12.2010, a to z dôvodu, že nemal možnosť
preskúmať exekučný titul napriek tomu, že súd vyzval oprávneného na doloženie úverovej zmluvy. Súd
nemohol tak rozhodnúť o udelení poverenia alebo o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, keďže
k tomu nemal dostatok podkladov.

Odvolací súd v tomto prípade zdôrazňuje, že podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku lehota 15 dní
od doručenia žiadosti sa vzťahuje len na situáciu, keď súd exekučný vydá poverenie pre exekúciu, aby
vykonal exekúcie. Z textu ustanovenia nevyplýva, že by procesná lehota 15 dní dopadala aj
na prípady, keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu zo zákonom a žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne, prípadne exekučné konanie z dôvodu
nesplnenia podmienok konania zastaví. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať žiadne porušenie
lehoty na rozhodnutie.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka postupu súdu v exekučnom konaní s poukazom na
ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v náväznosti na ustanovenia Zákona o
ochrane spotrebiteľov v Občianskom zákonníku, Zákone o spotrebiteľských úveroch, je exekučný súd
vždy ex offo povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom
nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi. Exekučný súd v záujme realizácie tohto prieskumu vyzval
oprávneného na predloženie konkrétnych listín, tento však nereagoval. Spotrebiteľské právo je pritom
jedno z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo
ovplyvňujú aj právne predpisy na úrovni Európskeho spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora
EÚ, preto sa nemožno preto v žiadnom prípade stotožniť s tvrdením navrhovateľa, že v prejednávanej
veci sa nejednalo po právnej stránke o zložitú vec.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov
v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže
určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a



právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (1ÚS 27/02, 1ÚS
197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj
zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne
za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého
súdu nemusí vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné
prieťahy. V zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať, že dobu od podania žiadosti o
udelenie poverenia do rozhodnutia súdu o zastavení exekučného konania nemožno v žiadnom prípade
považovať za prieťahy v konaní, ani za rozhodnutie v lehote, ktorá by bola neprimeraná vo vzťahu
k právu navrhovateľa na súdnu ochranu - právu, aby jeho vec bola v primeranej lehote prejednaná a
rozhodnutá.

Preto odvolací súd zdôrazňuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu
úradnému postupu tak, ako to predpokladá ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z..

V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z.
by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a že rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí námietka
zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca. Ako vyplýva z
obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti sudcu, ktorému
bola vec pridelená na prejednanie bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského súdu v Trenčíne
zo dňa 19.10.2012 pod sp.zn. 4NcC/372/2012, kedy krajský súd rozhodol, že sudkyňa Okresného súdu
Nové Mesto nad Váhom V.. Z. B. nie je vylúčená z prejednania a rozhodovania veci. Neskôr došlo k
zmene zákonného sudcu, pričom táto vec bola pridelená na prejednanie a rozhodnutie sudkyni V.. Y.
B.. O zaujatosti novej zákonnej sudkyne na základe toho, že navrhovateľ trval na vznesenej námietke
zaujatosti, rozhodol Krajský súd v Trenčíne uznesením zo dňa 02.06.2014 pod sp. zn. 4NcC/32/2014
tak, že sudkyňa V.. Y. B. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci. Čo sa týka
samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako bolo
uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani
to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym
úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu
v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd SR opakovane
odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu
a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresných súdov, pričom svoj
nárok odvodzuje od postupu tohto okresného súdu.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti
navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým,
že súd prvého stupňa sa riadne vo svojom odôvodnení v rozsudku zaoberal z akého dôvodu pojednával
napriek tej skutočnosti, že riadne predvolaní účastníci sa na pojednávanie nedostavili a riadne odôvodnil
z akých dôvodov zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania. V tomto smere odvolací súd v
celom rozsahu poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa (§ 219
ods. 2 O.s.p.).



Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že odporca sa k
podanému návrhu vyjadril písomne s tým, že toto vyjadrenie bolo zároveň doručené pred nariadením
samotného pojednávania navrhovateľovi prostredníctvom právneho zástupcu dňa 27.08.2014, pričom
prvý termín pojednávania bol v prejednávanej veci vytýčený na 03.10.2014, teda navrhovateľovi nebola
súdom odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu v konaní. Túto možnosť nevyužil ani po poučení
podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. o tom, že všetky dôkazy a skutočnosti musí predložiť alebo označiť
najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje
pojednávanie podľa ust. § 115a O.s.p., najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na
dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené
neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v ust. § 205a. Poučenie
súdu prvého stupňa podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa
dňa 27.08.2014, ako to vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa.

Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska
skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi,
odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a
nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa
spočíva v nacyklostilovaných dôvodov, ktoré sa z 90% nevzťahujú na prejednávaný prípad.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods.
1 a ust. § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy
odvolacieho konania nevyplývajú.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .