Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 11CoE/39/2011 z 24. 1. 2012 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 24. januára 2012, sp. zn. 11CoE/39/2011, ECLI:SK:KSTN:2012:3811208862.1 Krajský súd Trenčín | 11CoE/39/2011 | ECLI:SK:KSTN:2012:3811208862.1 | 2012-01-24 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 53 OZ, § 54 OZ, § 45 ods. 1 ZRK, § 45 ods. 2 ZRK Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/9cdd9966-9288-4bfb-bef2-1d301d6f2e7f Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2012:3811208862.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 11CoE/39/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3811208862
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Radičová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3811208862.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Mliekarenská 10, IČO: 35 792 752, práv. zast. Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Kováč,
so sídlom Bratislava, Kubániho 16, proti povinnej X. W., bytom P. B., F. XXX/X, o vymoženie istiny 815,12
eur s prísl., na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 28. júna 2011,
č.k. 15Er/1724/2011-10, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora Mgr. Júliusa Rosinu,
o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v súvislosti s
preskúmaním žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a
exekučného titulu dospel k záveru, že exekučný titul, a to rozhodcovský rozsudok vydaný Slovenským
arbitrážnym súdom zriadeným Slovak arbitration court s.r.o., sp. zn. 467/06/10, zo dňa 09.07.2010, nie
je spôsobilým exekučným titulom, ktorý by mohol tvoriť podklad na vykonanie exekúcie. Konštatoval,
že dňa 22.08.2008 uzatvoril oprávnený ako veriteľ s povinnou ako dlžníkom Zmluva o revolvingovom
úvere č. 8400010270, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnej úver vo výške 990,84 eur sa
povinná a zaviazala splatiť poskytnutý úver v 30 mesačných splátkach vo výške 33,03 eur. Dospel
k záveru, že právny vzťah založený medzi účastníkmi Zmluvou o revolvingovom úvere je potrebné
posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve. Nevyhnutnou súčasťou tejto zmluvy sú Zmluvné
dojednania zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o. (ďalej len ako
Zmluvné dojednania). V zmysle bodu 2.1. Zmluvných dojednaní, k platnému uzatvoreniu zmluvy
došlo teda 22.08.2008. Zo zmluvy a jej zmluvných dojednaní považoval okresný súd za zrejmé,
že povinná nemohla individuálne ovplyvniť ich obsah, boli už vopred pripravené na predtlačenom
formulári, nakoľko sa uzavierali vo viacerých prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov. Z obsahu
zmluvy, s prihliadnutím na právne postavenie účastníkov zmluvy vyvodil záver, že úver bol poskytnutý
povinnej ako spotrebiteľovi a zmluva má charakter spotrebiteľského úveru v zmysle ustanovenia §
2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z. Vzhľadom na to, že povinná si neplnila riadne svoje povinnosti
vyplývajúce zo zmluvy, uplatnil si oprávnený svoje nároky v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej
rozhodcovskej doložky v čl. 18, bod 18.2 Zmluvných dojednaní, kde rozhodca bez vypočutia povinnej
vydal rozhodcovský rozsudok. Preskúmaním predmetných Zmluvných dojednaní, ako neoddeliteľnej
časti Zmluvy o revolvingovom úvere, konkrétne čl. 18. označeného ako Riešenie sporov - rozhodcovská
doložka, zistil súd v takomto ustanovenom zmluvnom dojednaní nekalú podmienku. V predmetnom
zmluvnom dojednaní bol upravený alternatívny spôsob riešenia sporov zo Zmluvy o revolvingovom
úvere, jednak cestou súdu alebo v rozhodcovskom konaní, pričom výber spočíval na žalobcovi. Možnosť
výberu je podľa názoru súdu len zdanlivá, lebo v prevažnej väčšine sporov zo spotrebiteľských úverov
je na strane žalobcu veriteľ, pričom dlžník ako spotrebiteľ v zásade žalobu nepodáva. Spotrebiteľ
teda podľa uvedenej úpravy nemá žiadnu možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia sporu, v čom súd
prvého stupňa videl nekalú povahu dojednania o možnosti riešenia sporov. Konštatoval, že voľba



rozhodcu bola uskutočnená jednostranne, nakoľko ustanovenie rozhodcu na predtlačenom formulári
predchádzalo aj samotnému rozhodnutiu povinnej si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže
predtým ako k uzatvoreniu zmluvy o revolvingovom úvere povinná vôbec pristúpila. Nekalú povahu má
aj samotné znenie rozhodcovskej doložky, podľa ktorej akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky
medzi zmluvnými stranami vyplývajúce alebo súvisiace s ustanoveniami tejto zmluvy o revolvingovom
úvere, s porušením, ukončením a neplatnosťou zmluvy o revolvingovom úvere budú riešené a s
konečnou platnosťou rozhodnuté v písomnom rozhodcovskom konaní pred stanovenými rozhodcami.
Jednostrannosť a nekalosť takéhoto zmluvného dojednania videl súd prvého stupňa v tom, že faktickým
subjektom, ktorý definuje, kto je rozhodcom je v tomto prípade veriteľ, čiže oprávnený, pretože tento
zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve. Konštatoval,
že dohoda strán o tom, že spor medzi nimi predložia na prejednanie a rozhodnutie súkromným
osobám alebo rozhodcovským inštitúciám, ktoré si za tým účelom zvolia, má význam, pretože rozhodca
nenachádza právo, ale tvorí, vyjasňuje, urovnáva záväzkový vzťah v zastúpení strán. Jeho moc nie
je delegovaná zvrchovanou mocou štátu, ale pochádza od subjektívnej vlastnej moci strán určovať
svoj osud. V danom prípade táto vôľa pochádza však len od jednej, a to silnejšej zo strán, ktoré
spotrebiteľskú zmluvu uzavreli, čo v ich vzťahu spôsobuje značnú nerovnováhu. Uvedené zároveň
naznačuje, že veriteľov výber rozhodcov zrejme nebol náhodný. Oprávnený ako veriteľ do zmluvných
dojednaní viacerých svojich obdobných zmlúv zahrnul identické rozhodcovské doložky, kde vystupujú
opakovane rovnakí rozhodcovia. Spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza
v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti, a táto situácia
ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby
mohol vplývať na ich obsah. Súd pritom pri výkone rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez
účasti spotrebiteľa, ex offo prihliada na nekalú povahu rozhodcovskej doložky. Súd prvého stupňa posúdil
komplexnú úpravu rozhodcovskej doložky od možnosti výberu riešenia sporu, cez jej vopred pripravené
znenie, jednostranný výber rozhodcu, ako aj náhradného rozhodcu, rozhodcu, ktorý rozhodcovský
rozsudok preskúmal až po v nej upravené postupy, ktorými sa strany v rozhodcovskom konaní mali riadiť
a považoval takto upravenú rozhodcovskú doložku v celosti za neprijateľnú podmienku. Vyslovil názor,
že takto stanovená zmluvná podmienka je nekalá, pretože nebola individuálne dohodnutá a jej zmyslom
je domôcť sa prostredníctvom nej výlučne v každej situácii veriteľom vopred určeným rozhodcom
záväzného a právne vynútiteľného rozhodnutia, kde na úkor procesných práv druhej strany - spotrebiteľa
zvyšuje pravdepodobnosť rýchleho vyriešenia sporu. Existujúca, ale neplatná rozhodcovská doložka
nemôže byť základom právomoci rozhodcovského súdu a na jej základe vydané rozhodnutie nemožno
považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou, čo spôsobuje, že pred podaním návrhu na
vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom by bol rozhodcovský
rozsudok, na podklade ktorého by mohla byť v zmysle ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného
poriadku vedená exekúcia. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti, súd prvého stupňa žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zamietol
v celom rozsahu.

Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie
oprávnený, ktorý navrhol jeho zrušenie a vrátenie veci okresnému súdu na ďalšie konanie. Svoje
odvolanie odôvodnil v zmysle § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. h) a § 205
ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.. Uviedol, že tvrdenie súdu o nekalej podmienke obsiahnutej v čl. 18
Zmluvných dojednaní, nemá oporu v žiadnom právnom predpise a ani v ustanovení zmluvy a predstavuje
len účelovú argumentáciu na odôvodnenia záveru o neprijateľnosti podmienky zmluvy. Dojednaná
rozhodcovská doložka výber spôsobu riešenia sporov zo zmluvy a tiež výber rozhodcu ponecháva na
žalobcovi, a teda ak bude žalobu podávať spotrebiteľ, bude v procesnej pozícii žalobcu a bude mu
aj patriť právo voľby medzi štátnym a rozhodcovským konaním. Ak má však spotrebiteľ postavenie
žalovaného, ani v konaní pred štátnym súdom si nemôže zvoliť, na ktorý súd bude žaloba podaná,
alebo či bude podaná v rámci rozhodcovského konania. Z uvedeného vyplýva, že zmluvná strana
podávajúca žalobu si jednak zvolí, či ju podá príslušnému všeobecnému súdu alebo bude vec riešiť
pred rozhodcovským súdom. V prípade voľby rozhodcovského konania určuje rozhodcu, ktorý bude
vo veci rozhodovať žalobca, pričom má možnosť zvoliť si ktoréhokoľvek z rozhodcov uvedených v
rozhodcovskej doložke. Vzhľadom na tieto skutočnosti je oprávnený toho názoru, že dojednanie
rozhodcovskej doložky obsiahnuté v Zmluvných dojednaniach je v súlade so zákonom (§ 53 ods.
1 a 4 písm. r) Obč. zákonníka) a nie je nekalé. Oprávnený ďalej namieta, že rozhodnutie súdu o
nekalosti uvedeného dojednania je nepreskúmateľné, pretože okresný súd neuviedol a nekonkretizoval



žiadnu nerovnováhu v právach a povinnostiach strán rozhodcovskej doložky, ktorá by spôsobovala
ich značný nepomer v neprospech povinného. Súd v obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
vychádza len z neurčitého predpokladu, že spotrebiteľ zvyčajne žalobu nepodáva, ale pre toto tvrdenie
neuvádza jediný skutkový argument. Dojednanie čl. 18 Zmluvných dojednaní je súčasne aj v súlade
s § 53 ods. 4 písm. r) Obč. zákonníka, pretože toto ustanovenie rozhodcovskú doložku nezakazuje,
zakazuje v nej len také ustanovenia, ktoré by vyžadovali, aby sa postupovalo výlučne v rozhodcovskom
konaní a aj v tomto prípade by bola neplatná len takáto časť rozhodcovskej doložky a nie doložka
ako celok. Taktiež súd neuvádza žiadne konkrétne skutkové zistenie v súvislosti s tvrdeniami a
pochybnosťami o zaujatosti rozhodcov, ktoré by ho oprávňovalo uviesť takýto záver, a teda toto tvrdenie
je v rozpore s povinnosťou súdu vychádzať z obsahu vykonaného dokazovania a zo stavu konania v čase
vyhlásenia rozhodnutia. Oprávnený zásadne odmieta a ohradzuje sa voči tvrdeniam súdu týkajúcich sa
spochybňovania nezávislosti rozhodcov a má za to, že pokiaľ chcel súd takéto pochybnosti vysloviť, mal
sa dôkladne oboznámiť s celým rozhodcovským konaním a uviesť konkrétne preukázané skutočnosti
a dôkazy odôvodňujúce takýto záver. Ďalej poukázal na účelovosť rozhodnutia okresného súdu aj v tej
súvislosti, že stotožňuje pojem ustanovenie rozhodcu s voľbou rozhodcu. Zaoberal sa tiež mechanizmom
uzatvárania zmlúv, keď návrh zmluvy prekladá jedna strana a druhá strana ho buď akceptuje alebo
nie. V tomto prípade sa povinná rozhodla zmluvu uzavrieť, čo však neznamená, že by sa tým vzdávala
nejakých práv, zhoršovala svoje postavenie a podobne. Oprávnený má za to, že podľa názoru okresného
súdu o dohode o určení výberu rozhodcov budú za každých okolností a vždy nekalé všetky takéto
dojednania v akýchkoľvek zmluvách s určením konkrétneho rozhodcovského súdu. V takomto prípade
sú vždy vopred určení rozhodcovia a to v zozname rozhodcov daného rozhodcovského súdu. Nie je
potom celkom zrejmé, ako si súd predstavuje dohodu strán rozhodcovskej zmluvy o voľbe rozhodcov
odchylne od zákona. Ako osobitnú výhradu súd uvádza, že žalovaný nemal možnosť ovplyvniť výber
rozhodcu a že došlo k porušeniu rovnosti účastníkov rozhodcovského konania. Súd pritom skresľujúco
poukazuje len na časť rozhodcovskej doložky (čl. 18, bod 18.2.1 písm. a) Zmluvných dojednaní), podľa
ktorého rozhodca môže vydať rozhodcovský rozsudok aj bez vypočutia žalovaného, pokiaľ ide o peňažný
nárok. Súd prehliadol fakt, že rozhodca síce môže vydať rozhodcovský rozsudok, musí ho však spolu
so žalobným návrhom doručiť žalovanému, ktorý má možnosť sa k nemu vyjadriť. Pokiaľ sa žalovaný
vyjadrí, rozhodcovský rozsudok sa bez ďalšieho zrušuje a rozhodca pokračuje v rozhodcovskom konaní.
Ak po vykonanom dokazovaní rozhodca vydá rozhodcovský rozsudok, doručí ho žalovanému a tento
má možnosť požadovať preskúmanie tohto rozhodcovského rozsudku iným rozhodcom, alebo podať
žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. V tejto súvislosti oprávnený poukázal na podobný postup
všeobecného súdu podľa O.s.p., pri vydávaní platobných, či zmenkových platobných rozkazov. Ďalej
sa oprávnený podrobne zaoberal rozsahom preskúmavacej právomoci exekučného súdu v zmysle §
45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z.z. s tým, že exekučný súd môže preskúmavať materiálnu a formálnu
stránku vykonateľnosti exekučného titulu a posudzovať rozpor plnenia priznaného exekučným titulom
ako plnenia možného, právom dovoleného a súladného s dobrými mravmi. Posúdenie hmotnoprávneho
základu plnenia je obmedzené len na nachádzacie konanie ako také, čo je dané § 35, § 51 ods. 3 zákona
o rozhodcovskom konaní k § 159 ods. 3 O.s.p., kde podľa oprávneného z citovaných ustanovení vyplýva
prekážka res iudicata, ktorú § 45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní nepopiera. Súd sa
môže zaoberať len plnením priznaným rozhodcovským rozsudkom ako takým a len toto podrobovať
svojmu preskúmavaniu. Zásadným faktom pre exekučné konanie a toto odvolanie, ktorý však z uvedenej
právnej úpravy § 40 ods. 1 vyplýva, je, že zaoberať sa právnym dôvodom judikovaného plnenia by súd
mohol, hoci len obmedzene, výlučne na základe procesného úkonu - žaloby o zrušenie rozhodcovského
konania podanej účastníkom konania, v rámci právom upraveného typu konania. Zmyslom exekučného
konania nie je opätovne preskúmavať rozhodnutie, ktoré sa má vykonať. Odkazy na judikatúru Súdneho
dvora EÚ predstavujú zo strany exekučného súdu účelovú a skresľujúcu selekciu nielen spomedzi
jeho rozhodnutí, ale najmä z odôvodnenia týchto rozhodnutí. Podľa oprávneného súdom používané
rozhodnutia Súdneho dvora EÚ nemajú všeobecnú použiteľnosť, sú výkladom ku konkrétnej fáze
súdneho konania. Najvýraznejšie túto skutočnosť potvrdzuje odkaz na rozhodnutie vo veci C-40/08
Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, pričom poukázal na bod 37, 40 a
47 rozhodnutia Asturcom. Ako jeden z dôvodov pre podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku
je § 40 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z.z., teda popieranie platnosti rozhodcovskej doložky.
Pri podaní žaloby musí žalobca dodržať zákonnú lehotu a vymedziť niektorý z dôvodov podľa § 40
ods. 1 uvedeného zákona. Dôsledkom postupu exekučného súdu je, že opomenutie, či zmeškanie
lehoty nahradí exekučný súd svojím postupom ex offo, hoci ani ustanovenia zákona o rozhodcovskom
konaní, a ani ustanovenia Exekučného poriadku ho na to neoprávňujú. Pre konanie o výkon rozhodnutia
ustanovenie právneho poriadku nemá žiadne ustanovenia o práve súdu posudzovať otázky, ktoré mohli



byť posúdené v predchádzajúcich štádiách konania. Exekučný súd tak konal nielen bez zákonnej opory,
ale v hrubom rozpore s právom EÚ, z ktorého v obsahu odôvodnenia vyvodzuje svoju právomoc.
Súd prvého stupňa podľa oprávneného nevystupuje v pozícii prvostupňového súdu rozhodujúceho o
platnosti zmluvy, rozhodujúceho o priznaní plnenia, či konajúceho o zrušení rozhodcovského rozsudku.
Rozhodnutie exekučného súdu je porušením princípu rovnosti účastníkov konania, keď ochrana
spotrebiteľa neznamená absolutizovanie jeho postavenia. V rozhodnutí absentuje napr. kvalifikované
zhodnotenie pasivity povinného.

Povinná sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadrila.

Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods.
2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť
podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v nadväznosti na § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd v celom rozsahu
poukazuje na odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje.

Správny bol záver súdu prvého stupňa, ktorý uviedol, že predmetnú Zmluvu o revolvingovom úvere
je potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve, keďže medzi účastníkmi bola
uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere. Spotrebiteľské právo patrí k najviac sa rozvíjajúcim
oblastiam práva, ktorého základnou funkciou je ochrana spotrebiteľa ako slabšej strany. V zmysle §
3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, každý spotrebiteľ má právo na ochranu
pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách. Týmito sú zmluvy uzavreté
podľa Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka, ako aj všetky tie zmluvy, ktorých
charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah
zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

Smernica Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa
má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného
rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi
s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu
rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v
akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných
opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť
všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby
spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že slovenský právny poriadok exemplifikatívne vymedzuje
neprijateľné podmienky v § 53 ods. 4 Obč. zákonníka, pričom súd môže postupovať aj podľa generálnej
klauzuly v § 53 ods. 1 Obč. zákonníka, to znamená nad rámec zoznamu podmienok uvedených v
prílohe smernice alebo okruhu v Obč. zákonníku. Pokiaľ vo veci vydal rozhodcovský rozsudok
rozhodca, ktorý konal na základe rozhodcovskej doložky, ktorý súd považuje ako celok za neprijateľnú
a tým neplatnú, súd prvého stupňa v konečnom dôsledku správne zamietol žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekúcia vedená na základe neprijateľnej rozhodcovskej
doložky je totiž neprípustná a exekučný súd na to prihliada už v štádiu rozhodovania o žiadosti o udelenie
poverenia a následne v rámci rozhodovania o zastavení exekúcie s poukazom na § 57 ods. 1 písm. g)
Exekučného poriadku.

V postupe okresného súdu, ktorý bol v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Ex. poriadku, nezistil odvolací
súd rozpor s pravidlami týkajúcimi sa ochrany práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ani neprípustné nahrádzanie pasivity povinného. Oprávnenému
nič nebránilo v tom, aby svoje nároky zo zmluvného vzťahu s povinným riešil vo vnútroštátnom
konaní, v ktorom by bola zabezpečená rovnosť účastníkov i z pohľadu riadnej aplikácie ustanovení
spotrebiteľského práva. Taktiež odvolaciu námietku oprávneného, že napadnuté rozhodnutie nebolo
dostatočne odôvodnené vyhodnotil ako nedôvodnú, pretože súd prvého stupňa uznesenie podrobne
odôvodnil a jeho rozhodnutie nevykazuje žiadne znaky arbitrárnosti.



Z uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým zamietol žiadosť súdneho
exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie potvrdil.

Záverom odvolací senát s poukazom na § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch udáva, že toto
uznesenie prijal jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.