{"guid": "4d36eb1d-9d88-4dda-9e9c-42e4fbfaf556:1ba8cd03-d391-4849-9544-a805075f0802", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2016:3715200156.1", "spisova_znacka": "5CoPr/2/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 5CoPr/2/2016 z 22. 11. 2016", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trenčín z 22. novembra 2016, sp. zn. 5CoPr/2/2016, ECLI:SK:KSTN:2016:3715200156.1", "identifikacne_cislo": "3715200156", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Drahomíra Dibdiaková", "sudca_id": 39, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-drahomira-dibdiakova-39", "datum_vydania": "2016-11-22", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Rodinné právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "nazov": "§ 387 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/1ba8cd03-d391-4849-9544-a805075f0802", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:3715200156.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2016:3715200156.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2016:3715200156.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5CoPr/2/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3715200156
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 11. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3715200156.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Vrtochovej a sudcov JUDr.
Eriky Zajacovej a JUDr. Denisa Vékonyho v právnej veci žalobcov 1/ O. B., bytom S. F. XXX a 2/ M. B.,
bytom S. F. XXX, obaja právne zastúpení advokátskou kanceláriou STEHURA & partners, s. r. o., Fraňa
Kráľa 2080, Čadca proti žalovanému L&L Profi Fasáda, s. r. o., Námestie Slobody 22/24, Nové mesto
nad Váhom, IČO: 46 126 171, právne zastúpenému JUDr. Annou Kubovičovou, advokátkou, Tatranská
300/8, Považská Bystrica, v konaní o zaplatenie cestovných náhrad, na odvolanie žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 26. novembra 2015, č.k. 4Cpr/1/2015-87, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie      p o t v r d z u j e .

Žalobcovia 1/ a 2/   m a j ú    právo na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu
100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
1/  sumu 4.140 Eur s 5,05% úrokom z omeškania ročne od 26.11.2014 do zaplatenia, všetko do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku; výrokom II. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 2/ sumu 3.915
Eur s 5,05% úrokom z omeškania ročne  od 26.11.2014 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku a výrokom III. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcom 1/, 2/ trovy právneho zastúpenia
k rukám právneho zástupcu žalobcov STEHURA & partners  s.r.o. vo výške 1.550,48 Eur do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku.

2. V odôvodnení konštatoval, že žalobcovia 1/, 2/ sa svojim návrhom proti žalovanému domáhali
zaplatenia - žalobca 1/ sumy 4.140 Eur s príslušenstvom a žalobca 2/ sumy 3.915 Eur s príslušenstvom,
titulom nezaplatených cestovných náhrad. Žalovaný s návrhom žalobcov nesúhlasil.

3. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalovaný je právnická osoba, ktorej jediným
spoločníkom a konateľom bol do 6.7.2015 Ľubomír Šuly, bytom Slopná 10. Od 7.7.2015 má žalovaný
nové sídlo na adrese Námestie Slobody 22/24, Nové Mesto na Váhom. Dňa 3.3.2014 uzatvoril žalobca
1/ ako zamestnanec so žalovaným ako zamestnávateľom pracovnú zmluvu  na dobu neurčitú s druhom
práce : murárske, fasádnické a ostatné stavebné práce, dĺžkou pracovného času zamestnanca 42,50
hodín týždenne, pričom ako miesto výkonu práce bolo v pracovnej zmluve uvedené územie SR podľa
stavebných zákaziek zamestnávateľa s tým, že žalobca 1/ ako zamestnanec súhlasil, aby sa podľa
potrieb a pokynov zamestnávateľa zúčastňoval pracovných ciest mimo obvyklé miesto výkonu práce na
území SR. Dňa 3.3.2014 uzatvoril žalobca 2/ ako zamestnanec so žalovaným ako zamestnávateľom
pracovnú zmluvu  na dobu neurčitú s druhom práce : murárske, fasádnické a ostatné stavebné práce,
dĺžkou pracovného času zamestnanca 42,50 hodín týždenne, pričom ako miesto výkonu práce bolo v



pracovnej zmluve uvedené územie SR podľa stavebných zákaziek zamestnávateľa s tým, že žalobca
2/ ako zamestnanec súhlasil, aby sa podľa potrieb a pokynov zamestnávateľa zúčastňoval pracovných
ciest mimo obvyklé miesto výkonu práce na území SR. Pracovný pomer žalobcov 1/,2/ so žalovaným,
ktorý vznikol na základe pracovných zmlúv od 3.3.2014 bol skončený na základe Dohody o skončení
pracovného pomeru zo dňa 5.11.2014 a to  dňom 5.11.2014. Z výplatných pások žalobcu 1/ za obdobie
03 - 07/2014 mal súd za preukázané, že v danom období odpracoval žalobca 1/ u žalovaného celkovo
92 dní  (21 dní v mesiaci 03/2014, 20 dní v mesiaci 04/2014, 20 dní v mesiaci 05/2014, 21 dní v mesiaci
06/2014 a 10 dní v mesiaci 07/2014). Zo mzdových listov žalobcu 2/  za obdobie 03 - 07/2014 mal
súd za preukázané, že v danom období odpracoval žalobca 2/ u žalovaného celkovo 87 dní  (21 dní v
mesiaci 03/2014, 20 dní v mesiaci 04/2014, 20 dní v mesiaci 05/2014, 21 dní v mesiaci 06/2014 a 5 dní
v mesiaci 07/2014). Z výsluchov svedkov A. H. a A. Z. ( bývalých zamestnancov žalovaného) mal súd
za preukázané, že spolu so žalobcami počas celej doby zamestnania u žalovaného pracovali v Rakúsku
na viacerých stavbách pri zatepľovaní fasád, pričom za tento čas im neboli vyplatené žiadne cestovné
náhrady. Do Rakúska  cestovali na základe toho že ich tam vyslal štatutárny zástupca žalovaného. Z
vykonaného dokazovania mal súd ďalej za preukázané, že dňa 5.11.2014 sa uskutočnilo v advokátskej
kancelárii JUDr. Anny Kubovičovej ( právnej zástupkyne žalovaného ) rokovanie za prítomnosti právnej
zástupkyne, žalovaného, právneho zástupcu žalobcov a žalobcov 1/, 2/, na ktorom sa dohodli na
skončení pracovného pomeru uzatvoreného medzi žalobcami a žalovaným ku dňu 5.11.2014 a zároveň
sa dohodli, že zamestnávateľ vyplatí obom zamestnancom O. B. a M. B. náhrady mzdy, nevyplatených
diét a cestovného v lehote do 20 dní od podpisu zápisu. Výšku náhrad si účastníci mali vzájomne ustáliť
pri ďalšom osobnom rokovaní, ktoré zvolajú telefonicky, resp. e-mailom v lehote 20 dní. Predžalobnou
výzvou zo dňa 3.12.2014 vyzvali žalobcovia 1/,2/ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žalovaného
na  zaplatenie náhrady mzdy každému žalobcovi vo výške 1.056 Eur a stravného žalobcovi 1/ vo
výške 4.140 Eur a žalobcovi 2/ vo výške 3.915 Eur. Rozhodnutím Inšpektorátu práce Trenčín zo dňa
18.5.2015 Inšpektorát práce Trenčín uložil žalovanému pokutu v sume 500 Eur za porušenie povinnosti
vyplývajúce z § 99 Zákonníka práce  spočívajúce v tom, že žalovaný neviedol evidenciu pracovného
času zamestnanca tak, aby bol zaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanec
vykonával prácu, nakoľko nepreukázal, že viedol evidenciu pracovného času zamestnancov Petra
Svoša počas pracovného pomeru v období od 3.3.2014 do 13.10.2014, Maroša Gálusa ( žalobcu 1/)
počas pracovného pomeru v odobrí od 3.3.2014 do 5.11.2014 a Jaroslava Gálusa ( žalobcu 2/) počas
pracovného pomeru v odobrí od 3.3.2014 do 5.11.2014 tak, aby bol zaznamenaný začiatok a koniec
časového úseku, v ktorom zamestnanec vykonával prácu

4. Po zhodnotení všetkých skutočností a dôkazov súd dospel jednoznačne k záveru, že návrh žalobcov
je dôvodný. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že v období od marca 2014 do júla 2014
vykonali  žalobcovia 1/,2/ pre žalovaného na základe pracovnej zmluvy zo dňa 3.3.2014 zahraničné
pracovné cesty do Rakúska v rozsahu celkovo žalobca 1/ 92 dní  a žalobca 2/ 87 dní s tým, že každý
kalendárny deň boli žalobcovia 1/, 2/ v zahraničí (Rakúsku) nad 12 hodín, za ktoré im patrí stravné.
Súd vychádzal zo znenia textu pracovnej zmluvy, kde ako miesto výkonu práce žalobcov sa uvádza
územie SR, pričom z výsluchu svedkov ako i žalobcov jednoznačne vyplynulo, že pre žalovaného
pracovali výlučne v Rakúsku. Nemôže byť na ujmu zamestnanca, ak si zamestnávateľ neplní riadne
svoje povinnosti vyplývajúce mu zo Zákonníka práce, prípadne iných právnych predpisov, a neurčí
zamestnancovi písomne  miesto nástupu pracovnej cesty, miesto výkonu práce, čas trvania, spôsob
dopravy a miesto skončenia  pracovnej cesty (§ 3 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z. z.). Zo Zákonníka
práce jednoznačne vyplýva, že zamestnávateľ musí zabezpečiť svojmu zamestnancovi stravné, či už
formou stravovania vo vlastnom, resp. inom stravovacom zariadení,  v prípade pracovných ciest formou
stravného v zmysle zákona č. 283/2002 Z. z.. V konaní nebolo preukázané, že by žalovaný uhradil
žalobcom stravné ( diéty) akýmkoľvek spôsobom. Súd pritom pouázal na zápis z rokovania v advokátskej
kancelárii JUDr. Anny Kubovičovej, uskutočnený dňa 5.11.2014 za prítomnosti právnej zástupkyne,
žalovaného, právneho zástupcu žalobcov a žalobcov 1/, 2/, na ktorom sa dohodli okrem iného aj na tom,
že žalovaný ( zamestnávateľ ) vyplatí obom zamestnancom O. B. a M. B. ( žalobcom 1/,2/)  náhrady
mzdy, nevyplatené diéty a cestovné v lehote do 20 dní od podpisu zápisu. Výšku náhrad si účastníci
mali vzájomne ustáliť pri ďalšom osobnom rokovaní, ktoré sa však už neuskutočnilo. Preto tvrdenie
žalovaného, že žalobcom už nie je nič dlžný sa javilo súdu ako účelové s cieľom využiť porušenie svojich
povinností, na ktoré poukázal aj Inšpektorát práce Trenčín vo svoj prospech a i k nevyplatiť žalobcom
všetky ich  nároky, ktoré žalobcom ako zamestnancom žalovaného v súvislosti s plnením pracovných
úloh pre žalovaného vznikli.



5. V zmysle opatrenia  Ministerstva financií SR č. 401/2012 Z. z. je základná sadzba  stravného  pri
zahraničných pracovných cestách v Rakúsku 45 Eur. Z dôvodu, že žalovaný nevyplatil žalobcovi 1/
stravné za 92 dní a žalobcovi 2/ za 87 dní, počas ktorých v rámci zahraničných pracovných ciest pracovali
pre žalovaného v Rakúsku, súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy žalobcovi 1/ vo výške  4.140
Eur (92 dní x 45 Eur) a žalobcovi 2/ vo výške 3.915 Eur ( 87 dní x 45 Eur). Zároveň zaviazal žalovaného
k zaplateniu zákonného úroku z omeškania 5,05% ročne z uvedenej sumy od 26.11.2014, keďže od
uvedeného dňa už bol žalovaný jednoznačne v omeškaní so zaplatením stravného.

6. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p.. Žalobcovia 1/, 2/ mali v konaní plný
úspech, preto im vzniklo právo na náhradu trov konania. Trovy konania vznikli žalobcom titulom trov
právneho zastúpenia, spolu vo výške 1.550,48 Eur za 5 úkonov právnej služby á 99,04 Eur ( 20.11.2014
prevzatie a príprava zastúpenia, 8.1.2015 písomné podanie na  súd, zastupovanie na pojednávaní dňa
4.6.2015, 23.7.2015 a 26.11.2015 ), režijný paušál 1 x 8,04 Eur, 4 x 8,39 Eur, náhrada za stratu času za
účasť na pojednávaní dňa 4.6.2015, 23.7.2015 a 26.11.2015 (  2 polhodiny x 13,98 E t.j. 27,98 Eur x 3 ),
cestovné vo výške 50,71 Eur za cestu na 3 pojednávania zo Žiliny do Považskej Bystrice a späť (cesta
zo Žiliny do Považskej Bystrice a späť, pri priemernej spotrebe paliva 6,3 litrov na 100 km, vzdialenosti
66 km, základnej náhrady za osobné cestné vozidlo 0,183eur/km a cene paliva dňa 4.6.2015 vo výške
1,211 Eur/l , dňa 23.7.2015 vo výške 1,167 Eur/l a dňa 26.11.2015 vo výške 1,101 Eur/1) 20% DPH zo
sumy  1 292,07 Eur t.j.  267,88 Eur. Uvedenú náhradu trov právneho zastúpenia je žalovaný povinný
zaplatiť právnemu zástupcovi žalobcov 1/, 2/ do 3 dní od právoplatnosti rozsudku v zmysle § 149 ods.
1, § 160 ods. 1 O.s.p..
7. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný, v ktorom žiadal, aby odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie zmenil tak, že návrh žalobcu 1/ a žalobcu 2/ v celom rozsahu zamietne a zaviaže ich
na náhradu trov konania. Namietal, že súd nesprávne posúdil skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného
dokazovania a zároveň vec nesprávne právne posúdil. Ani z pracovnej zmluvy a ani zo žiadnych
iných vykonaných dôkazov nevyplynulo, že žalobcovia pracovali v Rakúsku, túto skutočnosť mal súd
za preukázanú len z výpovede svedka A. H. a samotných žalobcov. Z výpovede Petra Tichého však
jednoznačne nevyplynulo, koľko dní mali odpracovať mimo územia SR. Všetci ostatní zamestnanci mali
pri vyslaní na pracovnú cestu do Rakúska podpísané cestovné príkazy, z ktorých jasne vyplývalo, kedy
nastúpili na pracovnú cestu a kedy sa táto skončila. Žalobcovia takýto dôkaz počas celého konania
nepredložili, ba dokonca aj vo svojej výpovedi uviedli, že žiadne cestovné príkazy nemali a nemajú ani
žiadne iné doklady, ktoré by potvrdzovali oprávnenosť ich nároku. Skutočnosť, že žalobcovia nemali
podpísané cestovné príkazy, z ktorých by vyplývalo, koľko dní strávili na pracovnej ceste v Rakúsku,
kedy táto začala a kedy skončila s presným uvedením času (tieto údaje sú predsa potrebné na určenie
výšky cestovnej náhrady - stravného) bola možno aj dôsledkom toho, že žalobcovia si riadne neplnili
svoje pracovné povinnosti, boli problémovými zamestnancami, o čom svedčí aj to, že na základe týchto
skutočností s nimi rozviazal pracovný pomer. Len výpoveď bývalého zamestnanca Petra H. stačila
ako dôkaz súdu na to, aby v plnom rozsahu žalobcom vyhovel, hoci žalobcovia nepredložili žiadny
relevantný doklad, z ktorého by vyplývalo, že boli na pracovnú cestu vyslaní, aký dlhý čas na pracovnej
ceste strávili, teda jej začiatok a koniec označením hodiny. Až na základe týchto skutočností je možné
rozhodovať o výške stravného. Snažil sa vyvrátiť tvrdenia žalobcov a tiež svedka H. okrem iného najmä
čestným vyhlásením Viery Šulyovej, ktorá mala vedomosť o spôsobe akým sa vyplácali žalobcom
prípadné cestovné náhrady, teda že nejaké peniaze vyplácal žalobcom aj v hotovosti -,,na ruku\". Na
základe všetkého uvedeného má za to, že žalobcovia nepreukázali žiadnym relevantným spôsobom,
že v Rakúsku pracovali, že ich tam konateľ spoločnosti vyslal, kedy, kde a koľko hodín odpracovali.
Popiera, že by žalobca 1/ odpracoval v Rakúsku 92 dní a žalobca 2/ 87 dní tak, ako si bez akejkoľvek
bližšej špecifikácie uplatňujú.
8. Žalobcovia 1/ a 2/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedli, že s napadnutým
rozhodnutím sa stotožňujú, nakoľko súd vec správne právne posúdil a jeho rozhodnutie je vecne
správne. To, že pracovali pre žalovaného v Rakúsku vyplynulo z vykonaného dokazovania a
predovšetkým z výpovedí svedkov p. A. Z. a p. A. H.. Žalovaný tieto svedecké výpovede žiadnym
spôsobom nevyvrátil. Naopak jeho jediná obrana spočívala len v tvrdení, že v Rakúsku nepracovali.
Počas celého konania však žalovaný nepredložil ani jeden dôkaz o tom, že by mali pre neho pracovať
na inom mieste ako v Rakúsku. Teda už zo samotného konania žalovaného je zrejmé, že jeho tvrdenie
o tom, že v Rakúsku nepracovali je účelové. To, že žalobca l/ v Rakúsku pracoval 92 dní a žalobca 2/ v
Rakúsku pracoval 87 dní jednoznačne vyplýva z výplatných pások a zo mzdových listov. Keďže počas
ich pracovného pomeru u žalovaného pracovali len v Rakúsku, počet odpracovaných dní uvedených na
výplatných páskach resp. na mzdových listov je rovnaký ako počet dní odpracovaných pre žalovaného



v Rakúsku. To, že v Rakúsku strávili každý odpracovaný deň viac ako 12 hodín vyplýva z výpovedí
svedkov, ktorí tam pracovali spolu s nimi. Povinnosť viesť evidenciu ich pracovného času mal žalovaný
ako zamestnávateľ. Skutočnosť, že si žalovaný neplnil svoje povinnosti ako zamestnávateľa, nemôže
byť im ako zamestnancom na ujmu. Uvedené konštatoval aj inšpektorát práce vo svojom rozhodnutí.
Žalovaný vo svojom odvolaní ďalej uvádza, že nepreukázali, že ich do Rakúska konateľ žalovaného
vyslal. Uvedené tvrdenie žalovaného svedčí o jeho hrubom porušovaní pracovnoprávnych predpisov
v čase trvania ich pracovného pomeru, keď im nevystavoval písomné vyslanie na pracovné cesty s
určením podmienok pracovnej cesty. Tieto skutočnosti konateľ žalovaného robil vždy len ústne, čo
dosvedčili aj ostatní spolupracovníci. Obrana žalovaného tak zostala iba v rovine jeho tvrdení, pričom
tieto svoje tvrdenia nepreukázal žiadnym relevantným dôkazom. To, že žalovaný teraz tvrdí, že pre neho
v Rakúsku nepracovali bez toho, aby preukázal kde teda pre neho počas pracovného pomeru pracovali,
svedčí o jeho hrubom porušovaní pracovnoprávnych predpisov a o účelovosti v snahe vyhnúť sa plateniu
zákonných nárokov. Žalovaný počas celého konania predložil len tvrdenia dvoch ľudí vo forme čestných
prehlásení, bez úradného overenia podpisov. Predloženie čestného vyhlásenia však nemôže nahrádzať
výsluch svedka, nakoľko obsah čestného vyhlásenia nie je možné žiadnym spôsobom verifikovať. Ak
teda títo ľudia mali niečo preukázať, mal ich žalovaný navrhnúť ako svedkov. Bez ohľadu na vyššie
uvedené však tieto čestné vyhlásenia ich tvrdenia žiadnym spôsobom nevyvracajú resp. nepotvrdzujú
tvrdenia žalovaného. Nemôže byť na ich ujmu ako zamestnancov, že si žalovaný ako zamestnávateľ
neplnil riadne svoje povinnosti vyplývajúce mu zo Zákonníka práce, prípadne iných predpisov a neurčil
im písomne miesto nástupu pracovnej cesty, miesto výkonu práce, čas trvania, spôsob dopravy. Zo
Zákonníka práce jednoznačne vyplýva, že zamestnávateľ musí zabezpečiť svojim zamestnancom
stravné, či už formou stravovania vo vlastnom resp. inom stravovacom zariadení. Žalovaný žiadnym
spôsobom nepreukázal, že by im akýmkoľvek spôsobom zabezpečil stravné. Na základe uvedených
skutočností sú toho názoru, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k
správnym skutkovým zisteniam a následne vec správne právne posúdil a preto navrhovali, aby odvolací
súd napadnuté rozhodnutie potvrdil ako vecne správne a zaviazal žalovaného nahradiť im trovy
odvolacieho konania.
9. Krajský súd ako odvolací súd preskúmal vec v zmysle ust. § 380 ods. 1 CSP v spojení s § 470 CSP
bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej
inštancie je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP, pričom v náväznosti na §
387 ods. 2 CSP, odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na vecne správne odôvodnenie súdu prvej
inštancie, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje.
10. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné
dokazovanie, vec po právnej stránke správne posúdil a v konečnom dôsledku aj správne vo veci
rozhodol, keď uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 4.140 Eur s 5,05% úrokom
z omeškania ročne od 26.11.2014 do zaplatenia a žalobcovi 2/ sumu 3.915 Eur s 5,05% úrokom z
omeškania ročne od 26.11.2014 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
11. Súd prvej inštancie teda opierajúc sa o dostatočné skutkové zistenia tieto správne vyhodnotil a
vyvodil z nich i správny právny záver. Na zdôraznenie ich správnosti odvolací súd len podčiarkuje, že v
sporovom konaní strany sporu majú povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť. Tieto povinnosti spočívajú
v tom, že žalobca musí jednak tvrdiť konkrétne skutočnosti, ktoré uplatnený nárok odôvodňujú a jednak
označiť dôkazy, preukazujúce jeho tvrdenia. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie
svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo
skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. V zásade platí, že skutočnosti, od ktorých
sa odvíja uplatnené právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou
žalovaného. V prejednávanej veci pritom žalobcovia uniesli dôkazné bremeno na preukázanie svojich
nárokov, pričom žalovaný nepreukázal opak, teda nepreukázal, že žalobcovia pre neho v Rakúsku
nepracovali, rovnako nepreukázal, že žalobcom ich zákonné nároky vyplatil. Z vykonaného dokazovania
pred súdom prvej inštancie pritom mal aj odvolací súd za preukázané, že v období od marca 2014
do júla 2014 vykonali žalobcovia 1/, 2/ pre žalovaného na základe pracovnej zmluvy zo dňa 3.3.2014
zahraničné pracovné cesty do Rakúska v rozsahu celkovo žalobca 1/ 92 dní  a žalobca 2/ 87 dní s
tým, že každý kalendárny deň boli žalobcovia 1/, 2/ v zahraničí (Rakúsku) nad 12 hodín, za ktoré im
patrí stravné. Súd prvej inštancie správne vychádzal zo znenia textu pracovnej zmluvy, kde ako miesto
výkonu práce žalobcov sa uvádza územie SR, pričom z výsluchu svedkov ako i žalobcov jednoznačne
vyplynulo, že pre žalovaného pracovali výlučne v Rakúsku. Žalovaný pritom počas celého konania
nepredložil ani jeden dôkaz o tom, že by žalobcovia mali pre neho pracovať na inom mieste ako v
Rakúsku, teda už zo samotného konania žalovaného je podľa odvolacieho súdu zrejmé, že jeho tvrdenie
o tom, že v Rakúsku nepracovali je účelové. To, že žalovaný teraz tvrdí, že pre neho v Rakúsku



nepracovali bez toho, aby preukázal kde teda pre neho počas pracovného pomeru pracovali, svedčí
o jeho hrubom porušovaní pracovnoprávnych predpisov a o účelovosti v snahe vyhnúť sa plateniu
zákonných nárokov. To, že žalobca l/ v Rakúsku pracoval 92 dní a žalobca 2/ v Rakúsku pracoval 87 dní
jednoznačne vyplýva z výplatných pások a zo mzdových listov. Keďže počas ich pracovného pomeru
u žalovaného pracovali len v Rakúsku, počet odpracovaných dní uvedených na výplatných páskach
resp. na mzdových listov je rovnaký ako počet dní odpracovaných pre žalovaného v Rakúsku. To, že
v Rakúsku strávili každý odpracovaný deň viac ako 12 hodín vyplýva z výpovedí svedkov, ktorí tam
pracovali spolu s nimi. Povinnosť viesť evidenciu ich pracovného času mal žalovaný ako zamestnávateľ.
Skutočnosť, že si žalovaný neplnil svoje povinnosti ako zamestnávateľa, nemôže byť žalobcom ako
zamestnancom na ujmu. Teda nemôže byť na ujmu zamestnanca, ak si zamestnávateľ neplní riadne
svoje povinnosti vyplývajúce mu zo Zákonníka práce, prípadne iných právnych predpisov, a neurčí
zamestnancovi písomne  miesto nástupu pracovnej cesty, miesto výkonu práce, čas trvania, spôsob
dopravy a miesto skončenia  pracovnej cesty (§ 3 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z. z.). Zo Zákonníka
práce jednoznačne vyplýva, že zamestnávateľ musí zabezpečiť svojmu zamestnancovi stravné, či už
formou stravovania vo vlastnom, resp. inom stravovacom zariadení,  v prípade pracovných ciest formou
stravného v zmysle zákona č. 283/2002 Z. z.. V konaní nebolo preukázané, že by žalovaný uhradil
žalobcom stravné ( diéty) akýmkoľvek spôsobom. Súd prvej inštancie správne poukázal na zápis z
rokovania v advokátskej kancelárii JUDr. Anny Kubovičovej, uskutočnený dňa 5.11.2014, na ktorom sa
dohodli okrem iného aj na tom, že žalovaný ( zamestnávateľ ) vyplatí obom zamestnancom O. B. a M.
B. ( žalobcom 1/, 2/)  náhrady mzdy, nevyplatené diéty a cestovné v lehote do 20 dní od podpisu zápisu.
Preto aj odvolaciemu súdu sa tvrdenie žalovaného, že žalobcom už nie je nič dlžný javilo ako účelové
s cieľom využiť porušenie svojich povinností, na ktoré poukázal aj Inšpektorát práce Trenčín vo svoj
prospech a i k nevyplatiť žalobcom všetky ich  nároky, ktoré žalobcom ako zamestnancom žalovaného
v súvislosti s plnením pracovných úloh pre žalovaného vznikli.
12. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že návrh žalobcov je
dôvodný a správne rozhodol, keď žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 4.140 Eur a
žalobcovi 2/ sumu 3.915 Eur s 5,05% úrokom z omeškania ročne od 26.11.2014 do zaplatenia, preto
odvolací súd nepovažoval námietky žalovaného uvádzané v odvolaní za opodstatnené a rozsudok súdu
prvej inštancie potvrdil ako vecne správny.
13. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s §
262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešným žalobcom 1/ a 2/ odvolací súd priznal
náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100%.
14. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho  súdu jednohlasne.

Poučenie:

P o u č e n i e :    Proti tomuto rozsudku odvolanie      n i e     j e     p r í p u s t n é .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "4Cpr/1/2015", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "8b4aa1b0-74b9-4cec-b8ea-c63b83701fd8:2fba6cfd-709a-46de-a918-a99e12a15ed5", "ecli": null, "spisova_znacka": "4Cpr/1/2015", "nazov": "Platobný rozkaz Okresného súdu Rožňava sp. zn. 4Cpr/1/2015 z 8. 4. 2015", "sud": "Okresný súd Rožňava", "datum_vydania": "2015-04-08", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/8b4aa1b0-74b9-4cec-b8ea-c63b83701fd8:2fba6cfd-709a-46de-a918-a99e12a15ed5"}], "citovane_v": []}