{"guid": "4ac820a3-b4e3-4b22-8d38-64470a8b976c:1b320d8d-1815-4d83-840b-e2e1bc5ef600", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2015:7709200194.1", "spisova_znacka": "12CoE/494/2014", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 12CoE/494/2014 z 24. 5. 2015", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Košice z 24. mája 2015, sp. zn. 12CoE/494/2014, ECLI:SK:KSKE:2015:7709200194.1", "identifikacne_cislo": "7709200194", "sud": {"guid": "sud_147", "nazov": "Krajský súd Košice", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-kosice"}, "sudca": "JUDr. Vladimír Pribula", "sudca_id": 200, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-vladimir-pribula-200", "datum_vydania": "2015-05-24", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Exekúcia a výkon rozhodnutí"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2011/258/#paragraf-1", "nazov": "§ 1 zákona č. 258/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/258/#paragraf-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/258-2011/paragraf-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/0/0/#paragraf-52", "nazov": "/SK/ZZ/0/0/#paragraf-52", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/0/0/#paragraf-52", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2011/258#paragraf-1"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/1b320d8d-1815-4d83-840b-e2e1bc5ef600", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2015:7709200194.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2015:7709200194.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2015:7709200194.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 12CoE/494/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7709200194
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slávka Maruščáková
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7709200194.1

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnému: S. F., K.. XX.XX.XXXX, K. O. B. Q., X.. Q. XXXX/X,
zast. opatrovníčkou Ivetou Penťovou, zamestnankyňou Okresného súdu Michalovce, vedenej u súdneho
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD. so sídlom v Bratislave, Záhradnícka 60, pod sp. zn. EX 10808/08,
o vymoženie 600,05 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu
Michalovce zo dňa 12.08.2014, č. k. 20Er/7/2009-26, takto

r o z h o d o l :

Návrh na prerušenie konania  z a m i e t a .

P o t v r d z u j e   uznesenie vo výroku, ktorým súd prvého stupňa exekúciu zastavil.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením exekúciu zastavil a súdnemu exekútorovi náhradu trov
exekúcie nepriznal.

V odôvodnení uznesenia súd prvého stupňa uviedol, že poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie
na podklade exekučného titulu, ktorým v tomto prípade je rozhodcovský rozsudok zo dňa 18.08.2008,
č. SR 07812/08. Súd prvého stupňa zistil, že dňa 19.07.2007 bola medzi oprávneným a povinným
uzavretá úverová zmluva č. XXXXXXX. Súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa § 57 ods. 2
zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“),
podľa § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“), a §
103 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), podľa § 2 písm.
b) a podľa smernice 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Uviedol, že
skúmal, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy, t.j. či
rozhodcovská zmluva bola uzavretá v písomnej forme a či je daná právomoc rozhodcovského súdu
vec prejednať a vydať rozhodcovský rozsudok. Za tým účelom preskúmal úverovú zmluvu. Súčasťou
tejto zmluvy sú Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, v ktorej v bode 17 sa nachádza rozhodcovská
doložka. Rozhodcovská doložka, na základe ktorej založil rozhodcovský súd svoju právomoc, nebola
individuálne dohodnutá so spotrebiteľom a tento nemal možnosť obsah rozhodcovskej doložky ani
zmluvy nijakým spôsobom ovplyvniť. Táto doložka je súčasťou Všeobecných podmienok poskytnutia
úveru, ktoré bol spotrebiteľ nútený prijať ako celok alebo odmietnuť. Praktickým dôsledkom takto
formulovanej rozhodcovskej doložky je skutočnosť, že spotrebiteľovi, teda  povinnému, je fakticky
odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom, čím táto doložka spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. na základe
uvedeného aj rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je exekučný titul sa uskutočnilo bez riadneho
zmocnenia zo strany zmluvných strán, rozhodcovská doložka obsiahnutá v Zmluve o úvere bola v čase



jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka
účinného do 1.1.2008 a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže byť spôsobilým
exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor si trovy exekúcie v súdom určenej lehote
neuplatnil. Súd prvého stupňa rozhodol tak, že mu náhradu trov exekúcie nepriznal.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a žiadal, aby odvolací
súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie alebo alternatívne,
aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl.
267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky.

V odvolaní oprávnený namietal, že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci, že
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, že účastníkovi konania bola odňatá
možnosť konať pred súdom, že nebol dostatočne zistený skutkový stav, pretože nebolo vykonané
dokazovanie a že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Oprávnený podal
odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., teda pre odňatie
možnosti konať pred súdom z dôvodu, že exekučný súd neumožnil účastníkom exekučného konania -
osobitne oprávnenému - viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mohli uplatňovať svoje stanoviská
k skutkovým, ale aj právnym otázkam, nastoleným samotným súdom v súvislosti s neprijateľnosťou
zmluvnej podmienky.  Uviedol, že pokiaľ exekučný súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii smernice
Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských veciach, musela byť
táto aplikácia založená na správnej interpretácii, ktorá neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym
dvorom Európskej únie. Oprávnený ďalej poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z
18.4.2011, sp. zn. II ÚS 140/2010 a taktiež na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 21.2.2013
sp. zn. C- 472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai. V zmysle tohto rozsudku,
v každom prípade musí vnútroštátny súd pri vykonávaní práva Únie dodržovať požiadavky na účinnú
súdnu ochranu práv, ktoré oprávnení vyvodzujú z práva Únie, tak ako je garantovaná čl. 47 Charty
základných práv Európskej únie. K týmto požiadavkám patrí zásada kontradiktórnosti, o ktorej Súdny
dvor rozhodol, že táto vo všeobecnosti nepriznáva každému účastníkovi konania len právo oboznámiť sa
s listinami a pripomienkami predkladanými súdu protistranou a vyjadrovať sa k nim, ale tiež zahŕňa právo
účastníka konania oboznamovať sa a vyjadrovať sa k právnym dôvodom na ktorých chce súd založiť
svoje rozhodnutie  uplatňovanými ním ex offo. Zásada kontradiktórnosti však vo všeobecnosti zaväzuje
vnútroštátny súd, ktorý v rámci preskúmania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky,
informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom,
ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Za nutné považoval konštatovať,
že činnosťou súdu nastalo ústavne neakceptovateľné porušenie práv, keď exekučný súd nezohľadnil pri
aplikácii smernice 93/13/ES svoju povinnosť upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú
podmienku a dať im možnosť vyjadriť sa k nej, alebo k prípadnému stanovisku povinného. Rovnako
bol názoru, že exekučný súd sa mal obrátiť na Súdny dvor Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1
smernice 93/13/ES v tom zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s
dodávateľom- ak tak navrhne dodávateľ - v rozhodcovskom konaní je podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm.
r) OZ neprijateľnou podmienkou, pretože pri prihliadnutí na relevantnú judikatúru Spolkového súdneho
dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky by nemohol dodržať jednu z podmienok acte
clair, že výklad a správna aplikácia čl. 3 ods.1 smernice 93/13/ES musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje
zohľadniť okrem jazykových verzií textu, používania terminológii a právnych pojmov komunitárneho
práva, vzatie na zreteľ odlišnosti interpretácie komunitárneho práva aj ubezpečenie sa, že výklad
vnútroštátneho súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. V súvislosti s uvedenou
právnou argumentáciou poukázal na podstatné rozhodnutia európskych súdov (nemeckých a českých),
z ktorých je zrejmé, že samotné podriadenie sa rozhodcovskému súdu na základe rozhodcovskej
doložky nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, pretože obe
strany stoja pred rozhodcovským súdom v rovnakých pozíciách a ak je rozhodca vopred menovaný,
je tu daná istota ohľadne rozhodujúcej osoby. Oprávnený poukázal na uznesenie Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 30.11.2012, sp. zn. 18CoE/641/2011. Podľa oprávneného súd prvého stupňa
rozhodol nad rámec zverenej právomoci, keď sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou §
41 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2  zákona č. 244/ 2001 Z.z. o rozhodcovskom konaní
(ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné
preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu
neprináleží, čím prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských
vzťahov a porušil tak fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality. Všeobecný súd, ktorý



koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému
komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť
vykonať právo pre veriteľa. K takémuto konaniu navyše dochádza za situácie, kedy už exekučný súd
preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Exekučný súd nie
je súdom v zmysle § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní, nerozhoduje o zrušení rozhodcovského
rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom
vo vzájomnej žalobe. Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť
rozhodnutí rozhodcovských súdov iba v rámci konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Všeobecný
súd nie je povinný zaoberať sa skúmaním, či rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade
s právnymi predpismi. Podľa jeho názoru musí exekučný súd nakladať s rozhodcovským rozsudkom
rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu a nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie,
ktoré je exekučným titulom. Oprávnený žiadal, aby súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej
republiky návrh na začatie konania o súlade ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta
prvá Ústavy Slovenskej republiky. Ďalej namietal, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania
o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania podľa § 45 ods. 1 písm. b/ a
c/ zákona o rozhodcovskom konaní len na návrh účastníka konania a bez návrhu je možné exekúciu
podľa uvedeného ustanovenia zastaviť len v prípade nedostatkov zistených v rozhodcovskom konaní a
nie v samotnom rozsudku rozhodcovského súdu. K odňatiu možnosti konať pred súdom uviedol, že k
nemu došlo tým, že podľa jeho názoru exekučný súd porušil okrem iného princíp legality, zásadu začatia
konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť
súdneho konania. Exekučný súd zaobchádzal odlišne s povinnou na strane jednej a oprávneným na
strane druhej, kedy povinná mala zabezpečený výkon všetkých práv a oprávnený mal v konaní pred
exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie, a to z dôvodu jeho postavenia ako obchodnej
spoločnosti podnikajúcej v oblasti poskytovania krátkodobých úverov. Namietal, že oprávnený nemal
možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie
exekučného súdu o jeho právnom postavení a nemal možnosť ani ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia
exekučného súdu. Povinnému však dal nezákonne dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie
akýchkoľvek obáv z reakcie oprávneného, došlo k zmareniu exekúcie. Uviedol, že je voči povinnému
v pozícii veriteľa, ktorému nebol uhradený jeho legitímny dlh a nútene ho preto voči povinnému
vymáha. Exekučný súd vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu
veci, čím porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Navyše exekučný súd založil a odôvodnil
svoje rozhodnutie na normatívnej úprave - Smernici Rady 93/13/EHS - ktorá nemá v Slovenskej
republike povahu prameňa práva, a preto sa ňou exekučný súd podľa názoru oprávneného nemohol
riadiť, resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce závery formujúce konečné rozhodnutie. V
podanom odvolaní tiež namietal, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav, pretože
nevykonal náležité dokazovanie, a tým bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom, resp.
konanie má inú vadu, ktorá spôsobila nesprávne rozhodnutie vo veci. Oprávnený uviedol, že exekučný
súd vo veci nevykonal dokazovanie zákonným spôsobom a účastníci nemali možnosť vyjadriť sa k
vykonaným dôkazom. V poslednom bode podaného odvolania namietal, že rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci vzhľadom na to, že exekučný súd je v
zmysle § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie
priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej
doložky s dobrými mravmi, ktorá je podľa názoru oprávneného platná. Dojednanie, ktorým zmluvné
strany založili právomoc rozhodcovského súdu nestanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené
výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy bola daná možnosť voľby medzi rozhodcovským
a všeobecným súdom, pričom nešlo len o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť
voľby rozhodujúceho orgánu. Oprávnený tiež nesúhlasil s posúdením Zmluvy o úvere ako zmluvy o
spotrebnom úvere. Uviedol, že oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky dočasne,
avšak na základe zmluvy o úvere uzatvorenej podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, pričom v
zmysle ust. § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere sa
vždy aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka. Navyše aj strany zmluvy si v bode 19 Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru dohodli, že všetky právne vzťahy medzi nimi vzniknuté sa budú spravovať
Obchodným zákonníkom. Podľa oprávneného Zmluvu o úvere nebolo možné podradiť pod právny režim
zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch z dôvodu, že nespĺňa charakter spotrebiteľského
úveru vymedzený v § 2 písm. a/, b/ a § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Uviedol, že
predmetom úverov poskytnutých oprávneným sú peňažné prostriedky a nie tovar alebo služby, preto
zmluvy o úvere nemôžu ani obsahovať náležitosti podľa § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch



a poukázal tiež na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania, poplatku za poskytnutie
úveru a poplatku za zaslanie upomienky. Uviedol, že tento úrok má sankčný charakter, že oprávnený pri
poskytnutí úveru nevyžaduje žiadne zabezpečenie a výška úroku je primeraná vzhľadom na obchodné
riziko oprávneného. Odvolávanie sa na dobré mravy  pri posudzovaní výšky úroku z omeškania nie je
dôvodné v prípade, keď si povinný svoje povinnosti zo zmluvy nesplnil.

V návrhu na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o
fungovaní EÚ oprávnený poukázal na viaceré nejasnosti právneho základu (smernice Rady 93/13/
EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách) ako aj jeho interpretácie
Súdnym dvorom Európskej únie a všeobecným súdom rozhodujúcim v exekučnom konaní. Poukázal
aj na rôznu jazykovú verziu bodu q/ ods. 1 Prílohy Smernice rady 93/13/EHS. Zároveň uviedol, že
vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je potrebné text
úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný
úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Tvrdil, že súd prvého stupňa sa nijako nevyporiadal s
výkladovými pravidlami uvedenými v Smernici Rady č. 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje
rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Mal za to, že v danom prípade
je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor
Európskej únie. Navrhol, aby súd na základe § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie konane prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v
nasledovnom znení:

„1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods.1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?
2. V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1
prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky
spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred
stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu
možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo
však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu?
3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“

Napadnuté rozhodnutie vydal vyšší súdny úradník. O odvolaní oprávneného proti jeho uzneseniu
zákonný sudca podľa ust. § 374 ods. 4 O.s.p. rozhodol tak, že mu nemieni vyhovieť, preto predložil vec
odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní oprávneného.

Odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p.,
bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pretože nejde o vec podľa § 214 ods. 1 O.s.p.,
na prejednanie ktorej je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie, odvolanie smeruje proti uzneseniu a
dospel k záveru, že odvolanie je nedôvodné.

V posudzovanom prípade je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu
spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., sp. zn. SR 07812/08 zo dňa 18.08.2008, vydaný rozhodcom
JUDr. Miroslavom Rácom. Rozhodcovský rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 29.09.2008 a
vykonateľnosť dňa 02.10.2008. Právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a vydať predmetný
rozsudok zakladala rozhodcovská doložka uvedená vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru k
Zmluve o úvere č. XXXXXXX uzavretej dňa 19.07.2007 medzi Pohotovosť, s.r.o. a povinným.



Pokiaľ ide o oprávneným tvrdenú materiálnu stránku právoplatnosti rozhodcovského rozsudku, odvolací
súd uvádza, že táto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych, v zákone stanovených dôvodov existujú z nej
výnimky.

Európska únia venuje problematike ochrany spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť. Súdny dvor
Európskych spoločenstiev vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil povinnosť súdu aj v rámci
núteného výkonu rozhodnutia chrániť práva spotrebiteľov ako slabšej zmluvnej strany extenzívnym
spôsobom, a to napr. aj v rozsudku zo dňa 6.10.2009 vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL,
kde zdôraznil povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku, na základe ktorej bol
vydaný exekučný titul, keď uviedol, že Smernica 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon
právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa
oboznámi s právnymi a so skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú
povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v
rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci
obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu
vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť,
aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

Povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku vyplýva aj zo samotného Exekučného
poriadku, kde exekučný súd v rámci skúmania podmienok konania predovšetkým zisťuje, či exekučný
titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej, či
oprávnený a povinný sú vecne legitimovaní v konaní a či právo nie je prekludované.

Pri skúmaní, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, má exekučný súd právo posúdiť
aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky, ak exekučným titulom v konaní je rozhodcovský rozsudok
vydaný na základe tejto rozhodcovskej doložky, čo vyplýva aj z viacerých rozhodnutí Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky. Tento napr. v uznesení zo dňa 9. februára 2012, sp. zn. 3 Cdo 122/2011
konštatoval, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské
konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Podobne v uznesení zo dňa 5. decembra
2012, sp. zn. 6 Cdo 135/2012 uviedol, že ak je právomoc rozhodcovského súdu závislá od existencie
platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
okrem iného, zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. aj to, či bol vydaný orgánom s
právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť nielen to, či
rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne.
Ďalej v uznesení zo dňa 21.03.2012, sp. zn. 6 Cdo 1/2012 zdôraznil, že aj keď účastník rozhodcovského
konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň
povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku
v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu
nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.

Súd prvého stupňa správne zastavil exekúciu, keďže poverenie v exekučnom konaní vydané bolo,
vymáha sa plnenie, na ktoré oprávnený nemá právo a na splnenie podmienok exekúcie je treba
prihliadať v každom okamihu exekúcie. Súdna exekúcia môže byt nariadená len na základe titulu,
ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa exekučného titulu,
ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byt v každom štádiu
konania i bez návrhu zastavená (porovnaj s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3Cdo/164/1996, publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí R 58/1997).

Rovnaký záver možno vyvodiť aj z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS
545/2010-15 zo dňa 09.12.2010, podľa ktorého právny predpis, resp. jeho jednotlivé ustanovenia
je potrebné vykladať v súlade s celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich vzájomných
súvislostiach, a nie izolovane. Záver krajského súdu o oprávnení exekučného súdu preskúmavať
súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred
vydaním poverenia plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach
Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v rozhodnom znení. Z ustanovenia



§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku v rozhodnom znení napr. vyplýva viacero dôvodov, kvôli ktorým
exekučný súd už začaté exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov závisia práve od
preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne zastaví,
napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez tohto, aby sa exekučný titul stal
vykonateľným, alebo v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je
podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným, alebo
ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí, že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo,
alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu
nemožno vykonať podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, pričom tento zákonodarcom
explicitne nepomenovaný „iný dôvod“ sa môže týkať aj zistení týkajúcich sa exekučného titulu. Z
uvedeného vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v
ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na
vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už
začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania,
ako aj bez návrhu (§ 58 ods. 1 Exekučného poriadku).

Nemožno pritom opomenúť ani skutočnosť, že právny vzťah medzi oprávneným a povinným, ktorý
vznikol na základe Zmluvy o úvere č. 9171086 uzavretej dňa 19.07.2007  je vzťahom spotrebiteľským
riadiacim sa zákonom č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a ust. § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka, s čím však oprávnený nesúhlasil.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch veriteľom, ktorý poskytuje
spotrebiteľský úver, je fyzická alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho
podnikania. Z výpisu z obchodného registra vedeného Okresným súdom Bratislava I odvolací súd
zistil, že oprávnený je právnickou osobou, ktorá má v predmete činnosti od 14.3.2001 poskytovanie
úverov z vlastných zdrojov, teda je oprávnený poskytovať spotrebiteľské úvery. Podľa § 1 ods. 2 písm.
e)  spotrebiteľským úverom je úver od 200,- eur (6 000,- Sk) do 20 000,- eur (600 000,- Sk), čo
znamená, že aj výška predmetného úveru (464,71 eur) zodpovedá rozpätiu, v ktorom možno poskytovať
spotrebiteľské úvery. Predmetný úver spĺňa aj ostatné náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle §§
1, 2, 3 zákona o spotrebiteľských úveroch, pretože oprávnený predmetnou zmluvou o úvere poskytol
povinnému peňažné prostriedky dočasne, vo forme odložených splátok úveru, povinný sa zaviazal
poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené s úverom - všetky náklady,
vrátane úroku a poplatkov, ktoré sú spojené s poskytnutím spotrebiteľského úveru (§ 2 písm. c/ zákona
č. 258/2001 Z. z.). V prípade pochybností, či ide o spotrebiteľskú zmluvu, nesie dôkazné bremeno
veriteľ (oprávnený) a existujúce pochybností treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie.
Zmluva o úvere uzavretá medzi oprávneným a povinným je teda zmluvou o spotrebiteľskom úvere, aj
keď ju účastníci konania takto nenazvali a v písomnej zmluve ju označili „Zmluva o úvere“ uzavretá
doleuvedeného dňa v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka“, pretože podľa § 41a Občianskeho
zákonníka, ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá
vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti. Zmluva o spotrebiteľskom úvere je, ako to vyplýva
už zo samotného označenia tejto zmluvy, zmluvou spotrebiteľskou, a preto je na právny vzťah medzi
oprávneným a povinnou potrebné aplikovať ustanovenia chrániace práva spotrebiteľa, teda aj Smernicu
Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a ust. § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka.

K odvolacej námietke oprávneného, že súd zdanlivo na účely preskúmania podmienok pokračovania
exekúcie podľa Exekučného poriadku dokazoval a pojednávanie nenariadil, odvolací súd uvádza,
že v tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v
ustanoveniach § 122 až 124 O.s.p.), postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne
osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na to sa
oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania, nemusí
vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného.

Prihliadať na splnenie podmienok konania je úlohou súdu v každom štádiu konania, a to aj z úradnej
moci. V prípade, ak súd prvého stupňa v priebehu exekúcie zistil, že vymáhaný nárok je v rozpore so
zákonom, v zmysle ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku v spojení s ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku bol oprávnený exekúciu zastaviť aj bez návrhu. Vada rozhodcovského rozsudku spočívajúca



v jeho nespôsobilosti byť exekučným titulom je tak závažným nedostatkom podmienky konania, ktorú
nemožno odstrániť a pre ktorú musí byť exekúcia zastavená.

Na základe uvedeného považuje odvolací súd odvolateľom namietaný postup súdu prvého stupňa pri
preskúmavaní rozhodcovskej doložky za súladný so zákonom, a teda aj s Ústavou Slovenskej republiky
a smernicou Rady 93/13 EHS. Preto za neodôvodnenú považuje aj žiadosť oprávneného na prerušenie
konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie za účelom
predloženia prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie.

Navyše, v zmysle ust. § 251 ods. 4 O.s.p. na exekučné konanie možno aplikovať ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (a teda aj ust. § 109 ods. 1 o prerušení konania) len vtedy, ak Exekučný
poriadok neustanovuje inak. Exekučný poriadok v § 36 ods. 5 výslovne vylučuje možnosť prerušiť
exekučné konanie - okrem zákonom stanovených prípadov (napr. podľa zákona č. 328/1991 Zb. o
konkurze a vyrovnaní). Preto ust. § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. na exekučné konanie nemožno
aplikovať, a teda nemožno exekučné konanie prerušiť tak, ako to žiadal oprávnený (porovnaj nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 10. júla 2013, sp. zn. I. ÚS 218/2013).

So zreteľom na skutkové a právne okolnosti v predmetnej veci (rozsudok Súdneho dvora Asturcom C-
40/08) sa odvolací súd ďalej zaoberal otázkou, či predmetná rozhodcovská doložka predstavuje hrubú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

V posudzovanom prípade sa rozhodcovská doložka nachádzala v bode 17 Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru. Podľa tohto ustanovenia všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy o úvere, vrátane
sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj spory, ktoré vzniknú z dohody o vyplnení zmenky
zabezpečujúcej túto úverovú zmluvu a uplatnenia práv z takto vyplnenej zmenky, vrátane sporov o jej
platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené,
a/ pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. so
sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri
Okresného súdu Bratislava I, oddiel Sa, vložka č. 3530/B, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského
súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu,
b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa
príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok).
Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie
akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy o úvere, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo
zrušenie, ako aj sporu, ktorý vznikne z dohody o vyplnení zmenky zabezpečujúcej túto úverovú zmluvu a
uplatnenia práv z takto vyplnenej zmenky, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, považuje
sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa
nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo
veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu
založená právomoc rozhodcovského súdu.

Podľa § 53 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (ďalej len \"neprijateľná podmienka\").

Podľa § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej
zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od
spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu pred rozhodcom ako
súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. V porovnaní s ostatnými
zmluvnými podmienkami je význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v krízových situáciách a
vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť



nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Keďže sa tak udeje v súkromnoprávnom procese,
požiadavka na rešpektovanie princípov súkromného práva arbitrom vrátane princípu dobrých mravov
je plne opodstatnená.

Občiansky zákonník v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r/ za neprijateľné označil dojednanie vyžadujúce
v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní, nakoľko takéto dojednanie spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. V zmysle ust. § 53 ods. 5 OZ je takáto neprijateľná
podmienka absolútne neplatná. Táto nerovnováha je zrejmá aj v prejednávanej veci, kde rozhodcovská
doložka znemožňuje voľbou spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Ustanovenie §
53 ods. 4 písm. r/ OZ nie je o možnosti výberu medzi štátnym a súkromným súdom, ale predovšetkým o
dôsledkoch, ktoré zakladá, a teda, či doložka nenúti spotrebiteľa podrobiť sa arbitráži. Odvolací súd sa
stotožňuje s posúdením uvedenej doložky ako neprijateľnej podmienky, nakoľko praktickým dôsledkom
takto formulovanej rozhodcovskej doložky je skutočnosť, že spotrebiteľovi, teda povinnej, je fakticky
odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom. Pre povinnú to znamená povinnosť
podrobiť sa rozhodcovskému konaniu pred súkromnou osobou, ktorú si oprávnený už predformuloval
v zmluve a na výbere ktorej spotrebiteľ nemal žiadnu účasť, čím je spôsobená značná nerovnováha v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

V tejto súvislosti nie je podstatný ani doslovný preklad neprijateľnej podmienky uvedenej v písm. q bodu 1
Prílohy Smernice Rady č. 93/13/EHS, ale skutočnosť, že rozhodcovská doložka spôsobuje nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Navyše, citovaná smernica v čl.
8 umožnila členským štátom prijať alebo si ponechať najprísnejšie opatrenia kompatibilné so zmluvou v
oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa.
Teda ak je aj neprijateľná podmienka obsiahnutá v ust. § 53 ods. 4 písm. r/ OZ upravená prísnejšie
ako v samotnej smernici za účelom dosiahnutia maximálnej ochrany spotrebiteľa, takéto znenie nie je
v rozpore s účelom a obsahom tejto smernice.

Prvostupňový súd tiež odôvodnil neprijateľnosť rozhodcovskej doložky tým, že si ju spotrebiteľ osobitne
nevyjednal a poukázal na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Ide o zásadné
rozhodnutie a odvolací súd sa s ním stotožňuje. Je potrebné zdôrazniť, že ak rozhodcovská zmluva
nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy a teda zo vzťahu
fakticky nerovnovážneho, obavy, že slabšia strana si svoj osud v tak závažnej veci, akou je prípadný
neskorší rozhodcovský proces, nedokáže náležite naplánovať, sú plne namieste. V danom prípade
si spotrebiteľ rozhodcovskú doložku osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie
s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa
všetkým zmluvným dojednaniam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ ako prvý.
Rozhodcovská doložka v posudzovanom prípade teda nebola individuálne dojednaná.

Napriek formálnemu zneniu rozhodcovskej doložky teda reálne dochádza k narušeniu rovnováhy medzi
zmluvnými stranami, a to v neprospech spotrebiteľa (dlžníka). Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom
ktorej je aj takáto doložka, vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu (a to či už z nevedomosti
alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy), čo je v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom
- podmienkou. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná, napĺňa podmienku uvedenú v
ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, preto je táto rozhodcovská doložka neplatná podľa ust. § 53
ods. 5 Občianskeho zákonníka.

Okrem uvedeného rozhodcovská zmluva, ktorá má formu rozhodcovskej doložky, je neplatná aj pre
nedodržanie zákonom predpísanej písomnej formy podľa ust. § 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.
z. o rozhodcovskom konaní, lebo nie je obsiahnutá v dokumente podpísanom oboma zmluvnými
stranami. Ako vyplynulo z obsahu spisu, Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, v ktorých je
obsiahnutá rozhodcovská doložka, neboli podpísané zmluvnými stranami, preto tieto všeobecné
obchodné podmienky nie je možné považovať za rozhodcovskú doložku k hlavnej zmluve - zmluve o
úvere. Úprava obsiahnutá v zákone o rozhodcovskom konaní o úprave formy rozhodcovskej zmluvy
v § 4 je striktná bez možnosti extenzívneho výkladu a formálna podmienka písomnej formy v danom
prípade dodržaná nebola (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.11.2011, sp.
zn. 2Cdo 245/2010).



Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd už len dopĺňa, že neplatná
rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu na konanie a takto (bez
právomoci rozhodcovského súdu) vydaný rozhodcovský rozsudok, t. j. vydaný na základe neprijateľnej
zmluvnej podmienky, nemôže byť exekučným titulom, lebo ide o nulitný právny akt. Takto neboli splnené
podmienky na vykonanie exekúcie.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania
zamietol a uznesenie v napadnutom výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o zastavení exekúcie
ako vecne správne podľa ust. § 219 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 2 O.s.p.
a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože oprávnený nemal v tomto konaní
úspech a ostatným účastníkom preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli, preto im neboli
priznané.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004
Z. z. v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "20Er/7/2009", "guid": "3410d481-092f-4762-9821-4725f54a3ac4:78f2c652-8562-439e-8fe6-466b11ec1a53", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:50c89a83-7b86-4f5d-8f91-e6f546c4b156", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 218/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 218/2013 z 3. 7. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-07-03", "citacie_n": 355, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:50c89a83-7b86-4f5d-8f91-e6f546c4b156"}, {"guid": "ussr:188c8765-2718-4841-8f84-4bb537cb3747", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 140/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 140/2010 z 18. 4. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-04-18", "citacie_n": 459, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:188c8765-2718-4841-8f84-4bb537cb3747"}, {"guid": "ussr:a1fec582-d8e9-4d63-b90a-bfd777cc9682", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 545/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 545/2010 z 9. 12. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-12-09", "citacie_n": 2649, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a1fec582-d8e9-4d63-b90a-bfd777cc9682"}], "citovane_v": []}