Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 2CoE/325/2013 z 16. 12. 2013 Citácia: uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 16. decembra 2013, sp. zn. 2CoE/325/2013, ECLI:SK:KSBB:2013:6213206846.1 Krajský súd Banská Bystrica | 2CoE/325/2013 | ECLI:SK:KSBB:2013:6213206846.1 | 2013-12-16 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 44 ods. 2 EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/9d65aa3a-d8d2-4de6-9528-3bc5dff2c15c Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2013:6213206846.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 2CoE/325/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6213206846
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Antalová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6213206846.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS s.r.o., so sídlom Hattalova
12/C, 831 03 Bratislava, IČO: 45 869 464, zastúpeného Advokátskou kanceláriou verita, s.r.o., Karpatská
18, Bratislava, IČO: 35 940 875, proti povinnej: O. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. P. XXX/XX, XXX
XX E. P., o vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 2 291,39 Eur s prísl., vedenej pod sp. zn.
EX 1109/2013 súdnym exekútorom JUDr. Ing. Jánom Gasperom, Exekútorský úrad so sídlom Kálmana
Mikszatha 268, 979 01 Rimavská Sobota, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu
Veľký Krtíš č.k. 8Er/515/2013-12 zo dňa 28. augusta 2013 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Okresného súdu Veľký Krtíš č.k. 8Er/515/2013-12 zo dňa 28. augusta 2013 p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Veľký Krtíš (ďalej len „exekučný súd“) napadnutým uznesením č.k. 8Er/515/2013-12 zo
dňa 28. augusta 2013 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
sp. zn. EX 1109/2013. Exekučným titulom, na základe ktorého sa vedie exekúcia, je rozhodcovský
rozsudok sp. zn. PV-B/1011/0084 zo dňa 26. februára 2013 vydaný Stálym rozhodcovským súdom
zriadeného pri Rozhodcovskej, arbitrážnej a mediačnej a.s. (ďalej len „rozhodcovský súd“) na základe
Zmluvy o úvere zo dňa 20. júla 2007, uzatvorenej medzi oprávneným a povinnou, ktorej neoddeliteľnou
súčasťou sú Všeobecné obchodné podmienky, ktoré v bode 11.2 ustanovili, že všetky spory, ktoré
vzniknú medzi zmluvnými stranami budú riešené pred vyššie uvedeným rozhzodcovským súdom, ktorý
vydal exekučný titul. Exekučný súd odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že uvedenú Zmluvu o úvere posúdil
ako spotrebiteľskú zmluvu podľa zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a
doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“) s ohľadom na povahu zmluvných
strán, predmet podnikateľskej činnosti veriteľa a obsah Zmluvy. Z uvedených dôvodov predmetný právny
vzťah posudzoval aj podľa ustanovení upravujúcich spotrebiteľské zmluvy v zmysle § 52 a nasl. zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“) a ako vzťah, ktorý sa riadi aj Smernicou Rady
č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, pričom nekalé
podmienky sú podľa článku 6 ods. 1 a podľa článku 3 ods. 1 Smernice také, ktoré neboli individuálne
dohodnuté a medzi ktoré podľa prílohy k nej bod 1, písm. q) patrí aj podmienka, zmyslom alebo
účinkom ktorej je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu
alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené
právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou. Exekučný súd konštatoval, že rozhodcovská doložka v
Zmluve o úvere nebola dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do Všeobecným
obchodných podmienok ako súčasti formulárovej zmluvy, kde povinný ako spotrebiteľ nemal možnosť
pri podpise Zmluvy podpísať Zmluvu bez takto dojednanej rozhodcovskej doložky. Ďalej je zrejmé,
že oprávnený koncipovaním daného znenia rozhodcovskej doložky sledoval, aby spory boli riešené
na súde, ktorý sa nachádza v mieste jeho sídla za účelom minimalizácie jeho nákladov a reálneho
sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Tým došlo k narušeniu rovnováhy medzi zmluvnými stranami v
neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ vzhľadom na značnú vzdialenosť miesta konania ako aj na svoje



majetkové a zárobkové pomery sa dostal do zhoršeného postavenia. Tieto skutočnosti vyhodnotil tak,
že rozhodcovská doložka v Zmluve o úvere bola už v čase jej uzatvorenia neprijateľnou podmienkou, a
teda od počiatku neplatnou v zmysle § 53 ods. 4 OZ účinného v čase uzatvárania zmluvy. Rozhodcovské
konanie sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok
vydaný v takomto konaní nemôže byť riadnym exekučným titulom. Exekučný súd považoval predložený
exekučný titul za materiálne nevykonateľný a absenciu tejto jeho vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku
brániacu pri vykonávaní exekúcie, a preto podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Proti predmetnému rozhodnutiu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom
namietal, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu,
z čoho vyplýva, že rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný súd viazaný rovnako ako je viazaný
rozsudkom všeobecného súdu (§ 159 ods. 2 O.s.p.). Oprávnený ďalej uviedol, že exekučný súd nie
je oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu,
ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie,
ktoré je exekučným titulom. Tiež v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol
exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu.
Podľa oprávneného preskúmanie správnosti rozhodcovského rozsudku exekučným súdom je možné
len pokiaľ ide o dôvod uvedený v § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní (ďalej len „Zákon o rozhodcovskom konaní“ alebo „ZRK“). Z uvedeného zákonného ustanovenia
vyplýva, že rozpor s dobrými mravmi je viazaný na plnenie a nie iba na to, či samotná zmluva obsahuje
neprijateľnú podmienku. Nie každá skutočnosť hodnotená ako neprijateľná podmienka spôsobuje aj
rozpor plnenia s dobrými mravmi. Predmetná úverová zmluva predstavuje štandardnú úverovú zmluvu,
ktorou bol poskytnutý úver bankou, ktorá bola zriadená a pôsobí v Slovenskej republike v súlade s
ustanoveniami zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a podlieha dohľadu Národnej banky Slovenska.
Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 M Cdo 11/2010 zo dňa 26. septembra 2011,
uznesenia niektorých krajských súdov a na Nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 192/06 z 03.
novembra 2006, I. ÚS 335/06 z 30. októbra 2007, II. ÚS 244/09 z 29. septembra 2009 a I. ÚS 242/07
z 03. júla 2008. Oprávnený tiež uviedol, že zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení účinnom v
čase uzavretia Zmluvy v ustanovení § 93b ods. 1 zakotvoval povinnosť bánk ponúknuť svojím klientom
neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z
obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa
Zákona o rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská doložka bola naformulovaná a dojednaná na základe
splnenia zákonnej povinnosti právneho predchodcu oprávneného (Poštová banka, a.s.) a ako taká
nemôže predstavovať neprijateľnú podmienku. Oprávnený preto navrhol, aby súd napadnuté uznesenie
v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Povinná sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrila.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len
„O.s.p.„) po preskúmaní veci v medziach a rozsahu daných odvolaním podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez
nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že súdny exekútor požiadal o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri
Rozhodcovskej, arbitrážnej a mediačnej, a.s., Bratislava, ktorým bola povinnej uložená povinnosť
zaplatiť oprávnenému 2 291,39 Eur s príslušenstvom. Rozsudok bol vydaný pod sp. zn. PV-B/1011/0084
zo dňa 26. februára 2013, pričom mal vyznačenú právoplatnosť 09. apríla 2013 a vykonateľnosť 13.
apríla 2013. Podľa odôvodnenia rozhodcovského rozsudku rozhodcovská doložka bola dohodnutá
medzi zmluvnými stranami v Zmluve o úvere č. XXXXXXXXXX. Podľa Obchodných podmienok pre
úver (verzia 1/2007), ktoré sú súčasťou Zmluvy o úvere uzatvorenej medzi právnym predchodcom
oprávneného (Poštová banka, a.s., Bratislava) a povinnou dňa 20. septembra 2007, sa zmluvné strany
v bode 11.2 dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo Zmluvy o úvere a OP, budú riešené dohodou.
V prípade nedosiahnutia dohody klient prijíma návrh PB na riešenie vzájomných sporov vzniknutých na



základe alebo súvisiacich s ZoÚ a OP, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik Zmluvy o úvere a OP, v
rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom zriadenom pri spoločnosti Rozhodcovská,
arbitrážna a mediačná, a.s. (RAM) podľa jeho vnútorných predpisov. Strany sporového konania sa
rozhodnutiu RAM podriadia s tým, že toto rozhodnutie bude pre nich konečné a záväzné. Miestom
rozhodcovského konania je Bratislava.

Podľa § 44 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku (1) exekútor, ktorému mu bol doručený návrh oprávneného
na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia
alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
(2) Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie
a exekučný titul. *) Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo
návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti
písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa §
41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom,
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je
prípustné odvolanie.

Podľa § 45 ods. 1 písm. b), c) a ods. 2 ZRK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu
podľa osobitných predpisov (§ 45 Exekučného poriadku) na návrh účastníka konania, proti ktorému
bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie
zastaví, ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo ak rozhodcovský
rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo exekúciu zastaví
výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konania aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom
konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b) alebo c).

Podľa § 2 písm. b) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona
Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“) v znení účinnom ku dňu uzavretia úverovej zmluvy na
účely tohto zákona sa rozumie zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje
poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky
vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.

Podľa § 3 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvorenia predmetnej
zmluvy spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel, ako na
výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

Odvolací súd preskúmal správnosť napadnutého rozhodnutia výlučne z hľadiska dôvodov uvedených
v odvolaní.

Po preskúmaní rozhodných skutočností zistených z predloženého spisu sa odvolací súd stotožnil
so záverom súdu prvého stupňa v tom, že Zmluva o úvere č. XXXXXXXXXX, ktorú uzavrel dňa
20. septembra 2007 právny predchodca oprávneného (Poštová banka, a.s., Bratislava) ako veriteľ a
povinná ako dlžník a predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 80 000,- Sk (2 655,51 Eur),
je spotrebiteľskou zmluvou. Posúdenie, či konkrétny úverový vzťah je alebo nie je spotrebiteľským
vzťahom, závisí predovšetkým od predmetu zmluvného vzťahu a od postavenia účastníkov tohto vzťahu.
Je nepochybné, že v danom prípade bol poskytovateľom úveru oprávnený, ktorý ho poskytol v rámci
svojho podnikania, a to v rámci predmetu svojej činnosti. Druhou zmluvnou stranou bola fyzická osoba
nepodnikateľ, ktorá nemohla ovplyvniť znenie predmetnej zmluvy. Takýto vzťah medzi účastníkmi, keď
na jednej strane vystupuje podnikateľ ako dodávateľ poskytujúci predmet plnenia v rámci predmetu
svojej podnikateľskej činnosti a na strane druhej vystupuje ako odberateľ fyzická osoba, je v zmysle
§ 2 písm. a) a § 3 ods. 1 a 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch nepochybne spotrebiteľským
úverom. Podľa § 2 písm. a) cit. zákona sa na účely zákona rozumie spotrebiteľským úverom dočasné
poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej
platby, pôžičky alebo v inej právnej forme. Odvolateľ nespochybňuje, že by v predmetnej zmluve nebolo
dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy. Takisto boli splnené podmienky podľa



§ 3 ods. 1, 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch, keď veriteľom je právnická osoba, ktorá poskytla
spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania a spotrebiteľom bola fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý
úver, teda peňažné prostriedky na iný účel ako výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Zákon
o spotrebiteľských úveroch výslovne uvádza, na ktoré zmluvy (pokiaľ spĺňajú uvedené podmienky) sa
nevzťahuje. To znamená vyníma zo svojej pôsobnosti určité úverové zmluvy, ktoré presne špecifikuje
v § 1 ods. 2 a 3. Úverová zmluva uzatvorená medzi oprávneným a povinnou nie je ani jednou zo
zmlúv uvedených v § 1 ods. 2 a 3 Zákona o spotrebiteľských úveroch. To znamená, že je úverovou
zmluvou, na ktorú sa cit. Zákon o spotrebiteľských úveroch vzťahuje v plnom rozsahu. Úverové zmluvy
sa v zmysle § 261 ods. 3 zák.č. 513/1991 Zb. (Obchodný zákonník) riadia Obchodným zákonníkom.
Obchodný zákonník neobsahuje žiadnu úpravu spotrebiteľských vzťahov, a preto sa na spotrebiteľské
vzťahy v zmysle § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka vzťahujú predpisy občianskeho práva, tak Zákon o
spotrebiteľských úveroch, ako aj Občiansky zákonník. Exekučný súd preto správne posúdil vzťah medzi
oprávneným a povinnou ako vzťah spotrebiteľský a v zmysle uvedeného preskúmal exekučný titul aj bez
návrhu v súlade s § 44 Exekučného poriadku a § 45 ZRK. Odvolací súd tiež poukazuje na Uznesenie
Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.01.2013, sp.zn. 6 M Cdo 9/2012, v ktorom Najvyšší súd SR uviedol,
že „v štádiu exekučného konania, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom, sa
vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu
exekučný súd nevykonáva dokazovanie, postačujúce je totiž, ak sú skutočnosti dostatočne osvedčené
okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín.“

Z cit. ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že súd má skúmať, či sú splnené formálne
i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Prvostupňový súd je predovšetkým povinný skúmať,
či exekučný titul, na základe ktorého má byť vedená exekúcia, je spôsobilým exekučným titulom,
pričom súd môže v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (na návrh
ale aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej
vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie adekvátne procesne
zareagovať. Exekučný súd teda neprekročil svoju právomoc, keď v rámci posudzovania podmienok
materiálnej a formálnej vykonateľnosti exekučného titulu vydaného v spotrebiteľskej veci skúmal, či
bola založená právomoc rozhodcovského súdu konať a rozhodnúť vo veci. Obdobný záver vyplýva aj
z Uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.01.2013, sp.zn. 6 M Cdo 9/2012, v ktorom súd uviedol,
že v súvislosti s otázkou, či v exekučnom konaní zákon o rozhodcovskom konaní vylučuje skúmanie
(nedostatku) právomoci rozhodcovského súdu rozhodnúť spor, je potrebné rozlišovať, či rozhodcovské
konanie sa týka sporu zo spotrebiteľského právneho vzťahu alebo z iného právneho vzťahu. Pokiaľ
sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného než spotrebiteľského právneho vzťahu, ustanovenia
zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto konania, aby namietal nedostatok
právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy a aby
žalobou podanou na príslušnom súde sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť
rozhodcovskej zmluvy (§ 40 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní), vylučujú skúmanie
právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní. Nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v
iných než spotrebiteľských veciach znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú
zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretože inak by tieto ustanovenia
strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné. Ak je však predmetom rozhodcovského konania spor
zo spotrebiteľského právneho vzťahu, tento záver neplatí, pretože princíp „vigilantibus iura skripta
sunt“ („práva patria bdelým“) v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti
od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa.

Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie, ku ktorému došiel Súdny dvor Európskej únie pri výklade
Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých praktikách v spotrebiteľských zmluvách (ďalej
len „Smernica“) vo veci C-40/08, a to: „Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý
rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti
spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento
účel preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzatvorenej medzi
podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže
takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak,



prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva
vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.“

K námietke odvolateľa, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci odvolací súd uvádza, že
rozhodcovský rozsudok má podľa § 35 ZRK pre účastníkov účinky ako právoplatný rozsudok. Podľa
ZRK to platí pre rozhodnutia vydané rozhodcovským súdom v konaní podľa ZRK. Rozhodcovskému
súdu jeho kompetencia rozhodovať majetkové spory neplynie priamo zo zákona, ale rozhodcovský súd
ju získa až na základe dohody medzi účastníkmi sporu v rozhodcovskej zmluve. Z tohto dôvodu je
pre posúdenie, či súdu bol alebo nebol predložený exekučný titul, nevyhnutnou súčasťou prieskumu
zisťovanie, či bol rozhodcovský rozsudok vydaný na základe rozhodcovskej zmluvy dohodnutej či už
vo forme osobitnej zmluvy, alebo doložky k inej zmluve. Pokiaľ rozhodcovská zmluva trpí absolútnou
neplatnosťou, ide o právny úkon, ktorý neexistuje a pokiaľ bol vydaný na základe takéhoto právneho
úkonu rozhodcovský rozsudok trpí neúčinnosťou, nakoľko rozhodcovskému súdu chýbala právomoc
na vydanie rozhodnutia. Rozhodcovskú doložku uvedenú v bode 11.2 Obchodných podmienok
pre úver, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy, exekučný súd správne právne posúdil ako
neprijateľnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve. Podstatnou skutočnosťou z
hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so
spotrebiteľom individuálne dohodnutá, čo vyplýva z jej zaradenia do Obchodných podmienok pre úver
vopred pripravenej zmluvy a celkom zjavne tak nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej
formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Odvolací súd navyše
zastáva názor, že už samotná forma, v akej sú zmluvné dojednania napísané - a to drobulinkým ťažko
čitateľným, resp. takmer nečitateľným husto popísaným textom - už sama o sebe podstatne sťažuje
reálne oboznámenie sa spotrebiteľa s obsahom dojednaní v takomto texte obsiahnutými. Takto vnútená
podmienka, ktorá sa netýka priamo predmetu zmluvy, ktorá zvyšuje nerovnováhu medzi dodávateľom
a spotrebiteľom, je neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 OZ, na základe ktorého je potrebné
túto rozhodcovskú doložku vyhodnotiť ako neprijateľnú podmienku zmluvy, a teda za absolútne neplatný
právny úkon. Odvolací súd k tomu dodáva, že v tomto prípade je nepochybné, že rozhodcovská
zmluva bola spotrebiteľovi vnútená tak, že bola ako doložka zapracovaná do Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru na zadnej strane formulára zmluvy. Spotrebiteľ teda ak chcel od dodávateľa získať
predmet zmluvy, kvôli ktorému zmluvu uzatváral, nemal inú možnosť, než túto podmienku prijať. Už
táto skutočnosť zvyšuje nerovnováhu vo vzťahu medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech
spotrebiteľa. Konečne, rozhodcovské konanie je založené práve na tom, že zmluvné strany sa spoločne
dohodnú na výbere osôb (súdu), ktorých objektívnosti a úsudku dôverujú. Naopak, ak dodávateľ
vnucuje rozhodovanie sporu jednostranne určeným rozhodcom, tak ako to vyplýva z formulára predtlače
predmetnej úverovej zmluvy, svojím spotrebiteľom, spôsobuje tým značnú nerovnováhu vo vzájomných
vzťahoch medzi ním a konkrétnym spotrebiteľom. Spotrebiteľovi bol vnútený tak spôsob rozhodovania
budúcich sporov, ako aj subjekt, ktorému má byť táto kompetencia zverená a ktorý je súkromnou osobou,
bez toho, aby mal možnosť akejkoľvek úpravy, či zmeny, pričom nejde o zmluvnú podmienku, ktorá by
sa priamo týkala predmetu uzatváranej zmluvy. Exekučný súd preto správne vyhodnotil rozhodcovskú
doložku ako neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 1 OZ. Neprijateľné podmienky sú v zmysle § 53
ods. 4 OZ účinného v čase uzatvorenia Zmluvy neplatné.

Odvolací súd poukazuje aj na odôvodnenie uznesenia Ústavného súdu SR z 24.02.2011 č.k. IV.ÚS
55/2011-19, v ktorom zaujal stanovisko k otázke právomoci exekučného súdu preskúmavať prípustnosť
exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu (rozhodcovského nálezu), ako aj k postupu
exekučného súdu v prípade, že rozhodcovský súd odvodzoval svoju právomoc z neprijateľnej zmluvnej
podmienky v spotrebiteľskej zmluve.

Povinnosť ponúknuť klientovi riešenie vzájomných sporov prostredníctvom rozhodcu, ktorú v čase
uzatvárania zmlúv banke ukladal vtedy platný zákon o bankách č. 483/2001 Z.z., neznamená, že
banka bola povinná túto rozhodcovskú doložku klientovi vnútiť, preto neobstojí ani námietka odvolateľa,
že rozhodcovská doložka bola naformulovaná a dojednaná na základe splnenia zákonnej povinnosti
právneho predchodcu oprávneného (Poštová banka, a.s.) podľa § 93b ods. 1 zákon č. 483/2001 Z.z.
o bankách v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy a ako taká nemôže predstavovať neprijateľnú
podmienku.



Odvolací súd na záver uvádza, že ďalšie námietky oprávneného nemali takú povahu, že by boli
relevantné privodiť zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia.

Z uvedeného vyplýva, že odvolaniu z dôvodov v ňom uvedených nebolo možné vyhovieť. Odvolací súd
preto s poukazom na § 219 ods. 1 O.s.p. napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.č. 757/2004 Z.z. o
súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.