{"guid": "47dbeb0a-de4a-45be-babc-7dc4f7cb337d:9e7cbf2b-84be-4096-ad50-8dff370fabfc", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2015:5112234280.2", "spisova_znacka": "11Co/86/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 11Co/86/2015 z 15. 3. 2015", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Žilina z 15. marca 2015, sp. zn. 11Co/86/2015, ECLI:SK:KSZA:2015:5112234280.2", "identifikacne_cislo": "5112234280", "sud": {"guid": "sud_130", "nazov": "Krajský súd Žilina", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-zilina"}, "sudca": "JUDr. Jozef Ryant", "sudca_id": 235, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jozef-ryant-235", "datum_vydania": "2015-03-15", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "nazov": "§ 219 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-2", "nazov": "§ 219 ods. 2 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/9e7cbf2b-84be-4096-ad50-8dff370fabfc", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2015:5112234280.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2015:5112234280.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2015:5112234280.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/86/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112234280
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Malíková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5112234280.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej
a členov senátu JUDr. Romana Tichého a JUDr. Adriany Gallovej v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného
spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti
odporcovi: Slovenská republika, zastúpenému Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom Župné
námestie 13, Bratislava, IČO: 00 166 073, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o
odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 6C/287/2012-62 zo dňa 10.12.2013,
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu    p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania    n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal, aby bol odporca
zaviazaný zaplatiť mu z titulu majetkovej škody sumu 2.119,90 eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu
423,98 eur, odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Pokiaľ sa týka navrhovateľom namietaného nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v
nevydaní rozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v
lehote podľa citovaného ust. § 44 ods. 2 EP, t. j. v znení účinnom od 01.06.2010 do 31.05.2011, súd
poukazuje na to, že ak ide o v zákone stanovenú lehotu 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie od doručenia žiadosti súdneho exekútora na jeho vydanie, z citovaného ust. § 44 ods.
2 EP vyplýva, že zákon upravuje túto lehotu vo všeobecnosti pre prípad, že exekučný súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom. Táto lehota však výslovne v zmysle zákona neplatí ani v prípade, ak súd síce nezistí uvedené
rozpory, ak ide o exekučný titul podľa cit. ust. § 41 ods. 2 písm. d) EP, t. j. ak je exekučným titulom
vykonateľné rozhodnutie rozhodcovských komisií a zmier nimi schválený. Zmyslom tejto právnej úpravy
je konštituovať výnimku z dôvodu potreby preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti
exekúcie. Navrhovateľ v návrhu poukazoval na to, že cit. ust. § 44 ods. 2 v spojení s cit. ust. 41 ods.
2 písm. d) EP nemožno vykladať ta, že sa vzťahuje aj na prípad, keď exekučným titulom je rozsudok
rozhodcovského súdu, keďže tento nemožno stotožňovať s rozhodnutím rozhodcovských komisií. Súd
sa však s takýmto právnym názorom navrhovateľa nestotožnil a naopak vychádzal z toho, že citované
ust. § 44 ods. 2 v spojení s citovaným ust. § 41 ods. 2 písm. d) EP sa vzťahuje aj na prípad, keď
exekučným titulom je rozsudok rozhodcovského súdu a zmier ním schválený. Pri tomto závere sa súd
stotožnil s argumentáciou odporcu, pričom súd rovnako ako odporca poukazuje na obsah dôvodovej
správy k zákonu č. 102/2011 Z. z., ktorým bolo s účinnosťou od 01.06.2011 novelizované aj ust. § 41
ods. 2 písm. d) EP, kde už je výslovne ako podklad na vykonanie exekúcie uvedený aj vykonateľný



rozsudok rozhodcovského súdu: „Rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm.
d) Exekučného poriadku. Správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako
exekučný titul osvedčila v ostatnom období svojím autentickým výkladom aj Národná rada Slovenskej
republiky. Avšak vzhľadom na skutočnosť, že v praxi možno vysledovať určité pochybnosti, navrhuje sa
výslovne upraviť, že exekučným titulom sú aj vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov a zmiery
nimi schválené.“. Súd v ďalšom poukazuje na to, že ak by vychádzal z výkladu ust. § 41 EP v znení
účinnom do 31.05.2011 produkovaného navrhovateľom, mohla by nastať situácia, že EP by vôbec ako
exekučný titul nepoznal vykonateľný rozsudok rozhodcovského súdu, alebo zmier ním schválený, a to
z dôvodu, že v citovanom ust. § 41 ods. 1 a 2 EP v znení účinnom do 31.05.2011 sa vykonateľný
rozsudok rozhodcovského súdu, alebo zmier ním schválený explicitne neudáva. Napokon odhliadnuc
od uvedeného súd poukazuje na nález ÚS SR č. k. II. ÚS 520/2012-39 zo dňa 10.07.2013, v ktorom
Ústavný súd SR výslovne konštatoval: „Z ust. § 44 ods. 2 EP nevyplýva, že lehota 15 dní by sa mala
vzťahovať na prípad, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti, alebo návrhu alebo exekučného titulu so
zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Naopak, zákon
takúto lehotu v prípade negatívneho rozhodnutia exekučného súdu neukladá (uvedené platilo aj pred
01.06.2010).“. Ak teda súd rozhodol podľa právnej úpravy platnej v čase podania dotknutej žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na exekučnom súde dňa 16.07.2010
o tejto žiadosti tak, že túto uznesením zamietol, lehota 15 dní podľa cit. ust. § 44 ods. 2 EP sa vo
všeobecnosti na takéto rozhodnutie exekučného súdu nevzťahovala, a to bez ohľadu na to, či išlo o
exekučný titul podľa citovaného ust. § 41 ods. 2 písm. d) EP v znení účinnom do 31.05.2011, alebo išlo
o iný exekučný titul. Na základe uvedeného, keďže v danom prípade exekučný súd o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodol tak, že žiadosť súdneho exekútora
zamietol, nemožno v danom prípade vôbec uvažovať o nesprávnom úradnom postupe exekučného súdu
spočívajúcom v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote podľa citovaného ust. § 44 ods. 2
EP.

Pokiaľ sa týka navrhovateľom namietaného nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho vo
vykonaní úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok - vykonaním postupu podľa ust. §
44 ods. 2 EP spôsobom odporujúcim zákonu, v dôsledku ktorého zrealizoval úplný judiciálny proces
zahŕňajúci zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych noriem, aplikácie a interpretácie zvolených
právnych noriem na skutkový stav a meritórne rozhodnutie vo veci s tým, že tak znemožnil vykonať právo
pre navrhovateľa, súd poukázal na právne závery vyslovené v doteraz jestvujúcej judikatúre najvyšších
súdnych inštancií.

Rovnako možno uzavrieť, že v danom prípade nešlo ani o nezákonné rozhodnutie v zmysle citovaného
ust. § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., a to vzhľadom na nesplnenie podmienky podľa ust. § 6 ods. 1 a 2
zákona č. 514/2003 Z. z., a to jednak, že dotknuté uznesenie exekučného súdu č. k. 20Er/2992/2010-16
zo dňa 08.04.2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 03.05.2011, navrhovateľ nenapadol odvolaním
a súčasne toto rozhodnutie ani nebolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.
S poukazom na v predchádzajúcich odsekoch konštatované, nemožno v danom prípade aplikovať ani
citované ust. § 6 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. Odporca tak v tomto prípade nezodpovedá za škodu
ani  podľa citovaného ust. § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z.

Pokiaľ sa týka navrhovateľom namietaného nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v
nevydaní rozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v
primeranom čase a bez zbytočných prieťahov, súd na úvod konštatuje, že z vykonaného dokazovania
mal súd zistené, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola
exekučnému súdu doručená dňa 16.07.2010. O tejto žiadosti o vydanie poverenia v exekúcii bolo
rozhodnuté dňa 08.04.2011 tak, že exekučný súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie zamietol. Medzi doručením žiadosti súdneho exekútora a rozhodnutím súdu o nej
tak prešlo 266 dní (teda takmer 9 mesiacov). Ako ďalej vyplýva z vykonaného dokazovania, exekučný
súd v danom prípade postupoval po doručení žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie dňa 16.07.2010 v súlade so svojou povinnosťou preskúmať rozhodcovský
rozsudok (exekučný titul) v kontexte vyššie uvedených intencií. Za účelom prieskumu aj exekučný súd
žiadal listom zo dňa 13.08.2011 dotknutý rozhodcovský súd o predloženie dotknutého rozhodcovského
spisu, resp. listín, ktoré nevyhnutne potreboval na svoj prieskum. Po tom, ako mu boli tieto listiny
dotknutým rozhodcovským súdom doručené, exekučný súd svoj prieskum vykonal a rozhodol o
zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Treba poznamenať, že exekučný



súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. V exekučnom
konaní je však zo zákona oprávnený a povinný preskúmavať rozhodcovský rozsudok z hľadísk, ktoré
sú vymedzené v citovanom ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3MCdo 11/2010 zo dňa 26.09.2011). Rýchlosť a účinnosť súdneho konania je objektívne podmienená
charakterom, ako aj právnou a faktickou zložitosťou prejednávanej veci, ďalej správaním účastníkov
súdneho konania a napokon aj činnosťou, resp. súčinnosťou štátnych a iných orgánov, ktoré sa
zúčastňujú na súdnom konaní. Je nepochybné, že v danom prípade išlo o rozhodcovský rozsudok v
spotrebiteľskej veci, v ktorej sa vyžaduje zvýšená ochrana spotrebiteľa a súd má povinnosť preskúmať
materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky, preskúmať, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Takéto preskúmanie je
po skutkovej aj právnej stránke, práve s poukazom na charakter tejto veci ako spotrebiteľskej, kde je
potrebné venovať osobitnú pozornosť vzhľadom na právne zvýšenú ochranu spotrebiteľov a v spojitosti s
rozhodcovskými konaniami, nevyhnutne zložitejšie a náročnejšie, a to aj po časovej stránke. Výsledkom
rozhodovacej činnosti súdu je, že súd žiadosti o vydanie poverenia vyhovie, alebo žiadosť zamietne.
Zo zákona nevyplýva, že kogentne musí súd žiadosti navrhovateľa vyhovieť. Pokiaľ teda exekučný
súd zhromažďoval dôkazy pre rozhodnutie, tieto hodnotil, právne ich posudzoval, išlo o činnosť priamo
smerujúcu k vydaniu rozhodnutia, a preto takúto činnosť nie je možné považovať za úradný postup, ktorý
by bolo možné vyhodnotiť ako nesprávny a nemožno ho hodnotiť ani ako nesústredený a neefektívny.

Konanie exekučného súdu v danom prípade sa aj napriek vyššie uvedenému podľa názoru súdu
však vyznačovalo určitými prieťahmi, a to v období od dňa 27.09.2010 (deň doručenia listín Stálym
rozhodcovským súdom exekučnému súdu na základe výzvy exekučného súdu zo dňa 13.08.2010) do
dňa 08.04.2011 (deň rozhodnutia exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie), ktoré trvalo 193 dní (t. j. cca 6 mesiacov). Aj napriek vyššie konštatovanej väčšej
zložitosti a náročnosti daného prieskumu exekučného súdu podľa citovaného ust. § 44 ods. 2 EP, ktorý
vykonaný prieskum sa nakoniec prejavil v samotnom rozhodnutí exekučného súdu o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, dospel súd k záveru, že dĺžka uvedeného
obdobia (od 27.09.2010 do 08.04.2011) je neprimeraná miere zložitosti a náročnosti dotknutej exekučnej
veci. Uvedené obdobie je tak možné považovať za obdobie, kedy vznikli v postupe exekučného súdu
určité prieťahy. Z tohto dôvodu tak súd musel v prejednávanej veci konštatovať, že v konaní vyšlo najavo,
že exekučný súd sa podľa citovaného ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. dopustil nesprávneho
úradného postupu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v jeho konaní.

Ak ide o námietku odporcu, že procesný súd nie je v zmysle citovaného ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. účinného od 01.01.2013 oprávnený konštatovať nesprávny úradný
postup exekučného súdu spočívajúci v prieťahoch v konaní, resp. nevydaní rozhodnutia v zákonom
ustanovenej lehote, súd má za to, že je nepochybné, že v danom prípade navrhovateľ poukazuje na
nesprávny úradný postup a na vznik škody, ktorej náhradu si uplatnil, všetko pred účinnosťou novely
zákona č. 514/2003 Z. z. vykonanej zákonom č. 412/2012 Z. z. Je neprípustné, aby sa nároky na náhradu
škody, ku ktorých vzniku malo dôjsť v čase do 31.12.2012, posudzovali podľa právnej úpravy účinnej až
následne od 01.01.2013 (porušenie princípu zákazu retroaktivity, čl. 1 ods. 1 Ústavy SR). S poukazom
na to, súd považoval túto námietku odporcu za nedôvodnú.

Súd sa preto v ďalšom zaoberal otázkou naplnenia ďalších predpokladov vzniku zodpovednosti odporcu
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Pokiaľ sa týka navrhovateľom tvrdenej majetkovej škody, ktorej náhradu si návrhom navrhovateľ uplatnil,
súd konštatuje, že navrhovateľ vznik svojho nárok špecifikoval z pohľadu opísania rozhodujúcich
skutočností (§ 79 ods. 1 O. s. p.), čím si zároveň plnil svoju povinnosť tvrdenia podľa ust. § 101 ods.
1 O. s. p., nasledovne, a to že majetková škoda v celkovej výške 2.119,90 eur predstavuje náhradu
istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného
súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu
založeného zmluvou o úvere. Nemôže preto tiež nastať akceptácia návrhu na nútené vymáhanie istiny
a príslušenstva zo strany exekučného súdu.

Súd poukazuje na vyššie uvedené, a to že postup exekučného súdu spočívajúci v prieskume materiálnej
správnosti predmetného rozhodcovského rozsudku v intenciách ust.             § 45 ods. 1 písm. c)
zákona č. 244/2002 Z. z., ktorý prieskum sa premietol v rozhodnutí exekučného súdu o zamietnutí



žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, nemožno považovať za
nesprávny úradný postup podľa citovaného ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a súčasne
samotné rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie nemožno považovať za nezákonné rozhodnutie v zmysle citovaného ust. § 5
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. V tomto kontexte však nemožno uvažovať o protiprávnom konaní
exekučného súdu, a teda pre vznik zodpovednosti odporcu za navrhovateľom tvrdenú majetkovú
škodu, nie je naplnený hneď prvý predpoklad, a to protiprávne konanie exekučného súdu. Zároveň
tak neexistuje ani príčinná súvislosť medzi neuspokojením pohľadávky navrhovateľa voči povinnému z
exekúcie aj s jej príslušenstvom a postupom exekučného súdu, ktorý našiel svoje vyjadrenie v dotknutom
uznesení č. k. 20Er/2992/2010-16 zo dňa 08.04.2011. Pokiaľ sa týka konštatovaného nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v jeho konaní, súd dospel k
jednoznačnému záveru, že tento takisto nemôže byť v príčinnej súvislosti s neuspokojením pohľadávky
navrhovateľa voči povinnému z exekúcie aj s jej príslušenstvom, keďže navrhovateľova pohľadávka
by nepochybne rovnako zostala neuspokojená aj v prípade, že by konanie exekučného súdu nebolo
postihnuté zbytočnými prieťahmi.

Z týchto dôvodov súd návrh v časti o zaplatenie sumy 2.119,90 eur z titulu majetkovej škody ako
nedôvodný zamietol.

Pokiaľ sa týka navrhovateľom tvrdenej nemajetkovej ujmy, nedodržanie zákonných lehôt sa nepovažuje
vždy a automaticky za porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Nie
každé porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov má takú intenzitu, na základe
ktorej by bolo možné automaticky pristúpiť k priznaniu odškodnenia vo forme nemajetkovej ujmy v
peniazoch. S prihliadnutím na vyššie uvedené skutkové okolnosti daného prípadu, ako aj prihliadajúc na
osobu navrhovateľa, ktorý poskytoval v rozhodnom čase úvery vo veľkom objeme v rádovo desiatkach
tisíc prípadov, z tejto činnosti pri ním poskytovaných úverových podmienkach dosahoval aj napriek vyššej
miere podnikateľského rizika nepochybne značné zisky, pričom u navrhovateľa nešlo o súdne konanie,
ktoré by malo pre neho existenčný význam, súd dospel k záveru, že určité, nie však z pohľadu času podľa
názoru súdu mimoriadne významné, zbytočné prieťahy v jednotlivom dotknutom konaní exekučného
súdu tak nemohli akýmkoľvek spôsobom vyvolať u navrhovateľa ním tvrdené následky. Z uvedených
dôvodov súd návrh aj v časti o zaplatenie  nemajetkovej ujmy ako nedôvodný zamietol. Z dôvodu
zamietnutia návrhu pre nepreukázanie vzniku uplatnených nárokov čo do ich základu súd nepovažoval
za účelné vykonávať navrhovateľom označený, avšak do rozhodnutia súdu nezabezpečený, dôkaz -
znalecký posudok, ktorý mal vyčíslovať výšku navrhovateľom uplatnenej majetkovej škody. Odhliadnuc
od uvedeného, výška majetkovej škody sa podľa skutkového vymedzenia navrhovateľom mala rovnať
v exekúcii vymáhanej pohľadávke s príslušenstvom, k čomu tak nie je potrebné vykonať dokazovanie
prostredníctvom znaleckého posudku ako listinného dôkazu.

Výrok o trovách konania sa opiera o ust. § 142 ods. 1 O. s. p.

Voči citovanému rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ. Namieta, že v konaní došlo
k vadám - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, rozhodoval
vylúčený sudca, súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil, neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatnené, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

Súd prejednal vec v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu. Žalobca riadne a včas požiadal
o zrušenie pojednávania a uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými
dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v neprítomnosti
žalobcu. Ak tak spravil, odňal tým žalobcovi právo na konanie pred súdom. Poukazuje na ust. § 15
O. s. p. Žalobca uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu,
že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť.
Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič
nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať
za nestranného. V tejto súvislosti poukazuje  na rozhodovaciu prax Krajských súdov v Trnave, Nitre
a Prešove. Tiež poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v



oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Za takýchto okolností, s vedomím, že názor krajského
súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu
SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu neobstojí a žalobca podal ústavnú sťažnosť
pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo
ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodol vylúčený sudca. Konečné rozhodnutie
vo veci neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol
aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., proti
ktorému legálne pripustil odvolanie. Žalobca podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, čo zakladá porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu.
Žalobca nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní
vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Žalobca sa nemal možnosť vyjadriť
ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie
došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva žalobcu na súdnu ochranu, ako aj k
odňatiu jeho možností konať pred súdom. Žalobca ako strana konania nebol oboznámený s obsahom
dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť
navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Žalobca tvrdí, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť
bez nariadenia pojednávania. V situácii, kedy bolo potrebné vo veci vykonať dokazovanie navrhnutým
dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise a za stavu, kedy sa žalovaný vôbec nevyjadril k
podanej žalobe, mal súd umožniť žalobcovi uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ako aj k právnym
otázkam, čím súd porušil právo žalobcu na kontradiktórny súdny proces. Súd vykonal dokazovanie,
ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Súd vykonal dokazovanie
listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či šlo o listiny
založené v exekučnom spise. Ak žalovaný nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie
k žalobnému návrhu v zmysle ust. § 114 ods. 3 O. s. p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom
pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p. Skutkovým základom sa mal stať žalobcom tvrdený skutkový
stav. Namiesto toho súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním. Súd
úplne ignoroval všetky tvrdenia žalobcu o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a
správu informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, na poštové a telekomunikačné výdaje. V tejto
časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, je prejavom svojvôle súdu a je
potrebné ho ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd
dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. Rovnako
sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Žalobca nesúhlasí ani s tvrdením, že
náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník. V prípade, ak by došlo k
rozhodnutiu súdu o návrhu v zákonnej lehote, náklady na správu by prešli na súdneho exekútora a boli
by časom transformované do podoby trov exekúcie. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny
úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Žalobca hodlal v konaní
pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody,
a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd však dokazovanie
neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo. Žalobcu nepoučil podľa ust. § 120 ods. 4 O. s. p. a
neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť
ďalšie dôkazy. Navyše množstvo dôkazov vzniklo po podaní žaloby. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu,
súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práv na
prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Predsa sám súd zistil,
že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť aj nesprávny úradný
postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je vnútorne
rozporné. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje
rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy žalobcovi. Rozhodnutie založené na skutkovej a právnej
chybe súdu nie je v právnom štáte udržateľné. S poukazom na uvedenú argumentáciu žiada, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil súdu na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania v
rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.



s. p.) napadnutý rozsudok postupom v zmysle ust. § 156 ods. 3 O. s. p. potvrdil v zmysle ust. § 219
ods. 1, 2 O. s. p.

Rozsudok okresného súdu je vecne správny. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav
veci a vyvodil správny právny záver.

V zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p., odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

V tejto súvislosti krajský súd poukazuje, že odvolacie dôvody uvádzané v odvolaní nekorešpondujú s
právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Navrhovateľ
zrejme tým, že podáva hromadné podania, dostatočne nerozlišuje medzi jednotlivými rozhodnutiami
súdov.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež
zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj
dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom
vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ust. § 212 ods. 2
O. s. p. vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o
výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací
súd viazaný vždy. Na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak
mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého
stupňa síce vyskytli vady, ale ktoré nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací
súd na tieto vady neprihliadne.

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej veci
sa zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a procesným postupom prvostupňového
súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Odvolacia námietka odvolateľa, že v danej veci bolo neprípustné rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania, je zmätočná, keďže v danej veci k takémuto stavu nedošlo.

Navrhovateľ opakovane namieta postup okresného súdu, ktorým mu mala byť odňatá možnosť konať
pred súdom, keď okresný súd napriek jeho neprítomnosti vykonal pojednávanie, neoboznámil ho s
vykonanými dôkazmi, neumožnil mu byť oboznámený s obsahom prednesov protistrany, vyjadriť sa k
nim, keď vyjadrenie odporcu mu bolo doručené až spolu s rozsudkom vo veci samej, neumožnil mu
navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožní účastníkovi konania
realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia
ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí ísť však o znemožnenie realizácie konkrétnych
procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku
nesprávneho postupu súdu vylúčený.

Je právom a zároveň povinnosťou účastníka zúčastniť sa nariadeného pojednávania. Pojednávanie
môže byť odročené iba z dôležitého dôvodu.

V zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p., súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne
predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže
súd vec prejednať v neprítomnosti takéhoto účastníka, prihliadne pritom na obsah spisu a doposiaľ
vykonané dôkazy.

Navrhovateľ a jeho právny zástupca sa pojednávania nezúčastnili z vlastného rozhodnutia. Predvolanie
na nariadený termín pojednávania spolu s vyjadrením odporcu boli navrhovateľovi, ako aj jeho právnemu
zástupcovi doručené včas, viac ako 5 dní pred termínom pojednávania. Dôvody uvedené navrhovateľom
nebolo možné považovať za dôležité dôvody pre odročenie pojednávania. Tieto spočívali v námietke,



že navrhovateľovi doposiaľ nebolo doručené rozhodnutie krajského súdu o vylúčení, resp. nevylúčení
sudcov Okresného súdu Žilina.

Väčšina procesných oprávnení a povinností účastníka v občianskom súdnom konaní sa realizuje
na pojednávaní. Svoje oprávnenia môže účastník realizovať za predpokladu, že sa pojednávania
zúčastní. Za odňatie možnosti konať pred súdom ako odvolací dôvod možno považovať iba odňatie práv
spôsobené procesnou činnosťou súdu, nie opomenutím alebo pasivitou účastníka. Navrhovateľ a jeho
právny zástupca sa pojednávania nezúčastnili z vlastného rozhodnutia. Tým si sami zmarili možnosť
realizovať na pojednávaní svoje procesné oprávnenia, a to najmä možnosť navrhovať dôkazy, vyjadrovať
sa k vykonaným dôkazom a tvrdeniam protistrany, právo na poučenia v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s.
p., ako aj v zmysle ust. § 120 ods. 4 O. s. p., ktoré sa realizujú spravidla na pojednávaní (vo vzťahu
k prítomným účastníkom).

Okresný súd postupoval správne, keď na základe vykonaného dokazovania vec prejednal a rozhodol
v neprítomnosti navrhovateľa.

Podstatná časť odvolacích námietok navrhovateľa je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval
nestranný sudca. Krajský súd v Žiline, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením č. k. 10NcC/218/2013 zo
dňa 4. apríla 2013, že sudca Okresného súdu Žilina Mgr. Andrej Kekely nie je vylúčený z prejednávania
a rozhodovania predmetnej veci. Od vydania tohto rozhodnutia, v ktorom krajský súd podrobne uviedol
dôvody, pre ktoré zákonného sudcu možno považovať za nestranného zo subjektívneho aj objektívneho
hľadiska, nedošlo k žiadnym novým skutočnostiam, majúcim vplyv na nestrannosť zákonného sudcu.

Odvolacia námietka navrhovateľa, že konečné rozhodnutie neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy
aj pre to, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania,
je zmätočná, keďže v predmetnej veci návrh na prerušenie konania podaný nebol, preto súd logicky o
takomto návrhu ani rozhodovať nemohol.

Dôvodné nie sú ani tvrdenia odvolateľa, že súd si určil sám okruh a rozsah dokazovania okrem výsluchu
svedkyne. Dokazovanie bolo vykonané výlučne oboznámením listín nachádzajúcich sa v spise, ako aj
oboznámením exekučného spisu Okresného súdu Žilina sp. zn. 20Er/2992/2010, ktorého dôkazu sa
dovolával samotný navrhovateľ.

Odvolacie námietky navrhovateľa sa v prevažnej časti nedotýkajú hmotnoprávnych dôvodov, pre ktoré
okresný súd žalobu zamietol.

Hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku žalobcu bolo nepreukázanie všetkých
podmienok pre vznik nároku na náhradu škody, ktoré musia byť splnené kumulatívne, keď okresný súd
síce konštatoval nesprávny úradný postup zo strany súdu ako jeden z predpokladov zodpovednosti štátu
za škodu, došiel však k záveru, že nie sú splnené ostatné predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu,
a to vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

Navrhovateľ v danom prípade odôvodňoval nesprávny úradný postup exekučného súdu nedodržaním
zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia a prieťahmi v konaní.

Okresný súd podrobne uviedol dôvody, pre ktoré 15-dňová lehota na vydanie poverenia sa na
daný prípad nevzťahuje. Odvolateľ tento vecne správny záver nenapadol relevantnými odvolacími
námietkami, a preto tento záver nie je ani predmetom odvolacieho prieskumu.

Prvostupňový súd zároveň konštatoval prieťahy v konaní a došiel k záveru, že nesprávny úradný postup
ako jedna z podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu je daný.

Dôvodom zamietnutia návrhu, pokiaľ ide o nárok na zaplatenie škody, bolo neunesenie dôkazného
bremena zo strany navrhovateľa, čo do vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a
nesprávnym úradným postupom.

Vo vzťahu k tomuto konštatovaniu sa odvolací súd stotožňuje so záverom okresného súdu o neunesení
dôkazného bremena zo strany navrhovateľa vo vzťahu k uvedeným podmienkam.



Účastník sporového konania má v zásade dve základné povinnosti v konaní vyplývajúce z ust. § 120 ods.
1 O. s. p. Je to 1. povinnosť tvrdenia, teda tvrdiť skutkové okolnosti preukazujúce dôvodnosť jeho nároku
a 2. povinnosť dôkazná - tieto skutkové tvrdenia preukázať navrhnutými alebo predloženými dôkazmi. Je
na navrhovateľovi, akým spôsobom si túto povinnosť splní, procesným dôsledkom neunesenia dôkaznej
povinnosti je zamietnutie návrhu.

Odvolací súd konštatuje, že navrhovateľ v konaní nepredložil a nenavrhol na preukázanie vzniku škody
a príčinnej súvislosti žiadne relevantné dôkazy, ktoré by viedli k záveru o vzniku majetkovej škody a
existencii príčinnej súvislosti.

Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje s vecne správnym záverom
okresného súdu.

Odvolacie námietky, ktoré odvolateľ uvádza vo vzťahu k zamietnutiu nároku na nemajetkovú ujmu,
nekorešpondujú s dôvodmi prvostupňového rozhodnutia a sú vnútorne rozporné, keď okresný súd v
danom prípade konštatoval nesprávny úradný postup. Odvolanie vychádza z premisy, že okresný súd
nesprávny úradný postup nekonštatoval. K zamietnutiu nároku navrhovateľa na nemajetkovú ujmu došlo
z dôvodu, že konštatovanie porušenia práva je podľa logicky a podrobne zdôvodneného právneho
záveru prvostupňového súdu postačujúce. Odvolacie námietky nijako vecnú správnu argumentáciu
okresného súdu nespochybnili a odvolací súd sa rovnako stotožňuje s vecne správnym záverom o
neunesení dôkazného bremena zo strany navrhovateľa vo vzťahu k uplatňovanej nemajetkovej ujme.

Súčasťou základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu a s ňou súvisiaceho práva na
spravodlivý proces, ktoré práva zaručujú v podmienkach Slovenskej republiky okrem zákonov aj Ústava
Slovenskej republiky v čl. 46 ods. 1 a v čl. 48 ods. 2 a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, je nielen garancia poskytnutia ochrany ohrozených alebo porušených práv zo
strany súdu, ale aj poskytnutie súdnej ochrany v určitom rozsahu a predovšetkým v kvalite. Určujúcim
definičným znakom práva na spravodlivé konanie patrí aj právo na riadne a vyčerpávajúce odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré dáva odpoveď nielen na skutkové a právne otázky daného prípadu, ale i na
rozhodujúce argumenty jednotlivých strán.

Tejto zásade zodpovedá úprava v § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého ustanovenia v odôvodnení
rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril
odporca, prípadný iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov
riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec správne posúdil, pričom súd dbá na to, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Okresný súd nemusí dať v odôvodnení odpoveď na všetky otázky, ale iba na tie otázky, ktoré sú z
hľadiska skutkového a právneho posúdenia veci rozhodné.

Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia uvedené kritériá spĺňa, keď z obsahu odôvodnenia rozhodnutia
okresného súdu vyplývajú skutkové a právne závery okresného súdu, na ktorých založil svoje
rozhodnutie.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že okresný súd vec prejednal a rozhodol zákonným
spôsobom, keď v súlade so zásadou kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom
konania realizáciu ich procesných práv priznaných im Občianskym súdnym poriadkom. Po vykonaní
a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne
rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust.              § 157 ods. 2 O. s. p. správne a
presvedčivo odôvodnil.

Krajský súd preto rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil, vrátane odvolaním
nenapadnutého, závislého výroku o trovách prvostupňového konania, ktorý taktiež vykazuje vecnú
správnosť.



O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s
ust. § 142 ods. 1 O. s. p. Odporca bol v odvolacom konaní úspešný, trovy konania si však neuplatnil
a z obsahu spisu mu vznik trov odvolacieho konania nevyplýva, preto odvolací súd odporcovi náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok prípustný nie je.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "6C/287/2012", "guid": "065cfc13-406c-4c16-a2eb-e3879e786bdb:2cb07258-17f9-467e-82b8-4bcb5ddf52ca", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:ddfce682-b588-43e5-b5ec-9163177f7aff", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 520/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 520/2012 z 10. 7. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-07-10", "citacie_n": 826, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ddfce682-b588-43e5-b5ec-9163177f7aff"}, {"guid": "8c994873-ff2e-46a0-b2c4-4e1ad14861b9:ec54024e-e48c-4c9e-83fc-088e98736db1", "ecli": null, "spisova_znacka": "20Er/2992/2010", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Žilina sp. zn. 20Er/2992/2010 z 18. 7. 2012", "sud": "Okresný súd Žilina", "datum_vydania": "2012-07-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/8c994873-ff2e-46a0-b2c4-4e1ad14861b9:ec54024e-e48c-4c9e-83fc-088e98736db1"}], "citovane_v": []}