{"guid": "45efaebb-85a0-4ecc-be0a-1d6dbab1baf1:4a98231c-a373-41cb-a1ee-9e7e5b53fafb", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2013:2112010706.1", "spisova_znacka": "6To/2/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 6To/2/2013 z 20. 2. 2013", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Trnava z 20. februára 2013, sp. zn. 6To/2/2013, ECLI:SK:KSTT:2013:2112010706.1", "identifikacne_cislo": "2112010706", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "JUDr. Štefan Hrvola", "sudca_id": 926, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-stefan-hrvola-926", "datum_vydania": "2013-02-20", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Trestné právo"], "podoblast": ["Rodina a mládež"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2005/300", "nazov": "TZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/300-2005"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-207.odsek-1", "nazov": "§ 207 ods. 1 TZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-207.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/300-2005/paragraf-207"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2005/300#paragraf-207"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/4a98231c-a373-41cb-a1ee-9e7e5b53fafb", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2013:2112010706.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2013:2112010706.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2013:2112010706.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 6To/2/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2112010706
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 02. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Jarábek
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2112010706.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Jarábka a sudcov JUDr.
Pavla Sládka a JUDr. Ivana Ilavského, na verejnom zasadnutí konanom dňa 21. februára 2013, v trestnej
veci obžalovaného U. G. pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 1 Trestného zákona,
prejednal odvolanie, ktoré obžalovaný podal proti rozsudku Okresného súdu v Trnave sp.zn. 5T/31/2012
zo dňa 9.11.2012, a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie obžalovaného U. G. sa z a m i e-
t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom bol obžalovaný U. G. uznaný za vinného z prečinu zanedbania povinnej výživy
podľa § 207 odsek 1 Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že

hoci mu zo zákona o rodine vyplýva povinnosť vyživovať svoje nezaopatrené deti, rozsah ktorej mu
bol určený rozsudkom Okresného súdu Trnava č.k. 7C/117/2003 zo dňa 14.01.2004 s právoplatnosťou
09.03.2004 tak, že je povinný prispievať na výživu svojho syna P. G., nar. XX.XX.XXXX sumou vo
výške 66,38 eur (2.000,- Sk) a na dcéru F. G., nar. XX.XX.XXXX sumou vo výške 49,79 eur (1.500,-
Sk) mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky L. X., trvale bytom Y. D. č. XXX a
rozsudkom Okresného súdu Trnava č.k. 20P/114/2009 zo dňa 01.07.2009 s právoplatnosťou 22.07.2009
bola výška vyživovacej povinnosti zvýšená na syna P. na 99,58 eur mesačne a na dcéru F. na 66,38 eur
mesačne s účinnosťou od 01.07.2009, si svoju vyživovaciu povinnosť pravidelne a v plnej výške neplní,
s výnimkou obdobia január, február, marec, apríl, september, október, november, december 2008, roku
2009, okrem mesiacov jún, júl, august, kedy uhradil výživné len čiastočne; mesiacov január, február, máj
2010 a čiastočne mesiacov júl, august, november 2010, kedy uhradil výživné len čiastočne; mesiacov
január, február 2011 a čiastočne mesiacov júl až december 2011, kedy uhradil výživné len čiastočne,
a čiastočne mesiacov január, február, apríl 2012, čím mu za obdobie od januára 2008 doposiaľ vznikol
dlh na výživnom vo výške 3.249,25 eur.
Obvinený napriek existencii vyživovacej povinnosti predchádzajúci pracovný pomer v spoločnosti
Sweedwood Slovakia, s.r.o., ukončil na vlastnú žiadosť, bez udania dôvodu sa teda vzdal výhodnejšieho
zamestnania a neprejavil aktívnu snahu, aby si našiel prácu a mohol tak v plnom rozsahu pravidelne
plniť svoju vyživovaciu povinnosť.
Za to mu bol
Podľa § 207 odsek 1 Trestného zákona s použitím § 38 odsek 2 Trestného zákona uložený trest odňatia
slobody v trvaní 10 (desať) mesiacov.

Podľa § 49 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona bol obžalovanému výkon trestu odňatia slobody
podmienečne odložený.

Podľa § 50 odsek 1 Trestného zákona bola obžalovanému určená skúšobnú dobu v trvaní 2 (dva) roky.



Podľa § 50 odsek 2 Trestného zákona s použitím § 51 odsek 4 písmeno d) Trestného zákona súd
súčasne obžalovanému uložil povinnosť v skúšobnej dobe zaplatiť v celej výške zameškané výživné.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie obžalovaný U. G., ktoré aj  sám písomne
odôvodnil.

Poukazuje na to, že za obdobie v roku 2008 dlhuje výživné iba 199,16 € ako je uvedené v obžalobe,
avšak nezodpovedá skutočnosti súdom ustálené dlžné výživné za rok 2009. Za tento rok súdu predložil
potvrdenie od zamestnávateľa, a to Trnavskej stavebnej spoločnosti, a.s., ktoré tvrdenie jednoznačne
vyvracia tvrdenie obžaloby, že platil výživné v období mesiacov jún, júl, august iba čiastočne. Toto
potvrdenie od zamestnávateľa dokazuje, že výživné bolo zaplatené počas celého roka 2009, a teda za
obdobie rokov 2008 a 2009 nenaplnil skutkovú podstatu prečinu podľa § 207 odsek 1 Trestného zákona.

Za obdobie roku 2010 bolo výživné poukazované jeho zamestnávateľom zrážkami zo mzdy za mesiac
január, február a máj, podľa predloženého potvrdenia vo výške 497,91 € s výnimkou mesiaca marec a
apríl, kedy bol práceneschopný, o čom svedčí ním predložené potvrdenie Sociálnej poisťovne. Následne
v tomto roku platil výživné peňažnými poukážkami, a to zo dňa 23.8. a 18.11.2010 a v mesiaci september
a október 2010 matke detí zaslal na ňou uvedené číslo účtu 2-krát po 332,-- €. Za rok 2010 teda
nedoplatok na výživnom predstavuje 629,73 € a nie ako uvádza poškodená svedkyňa vo výške 913,73
€. Následne z odvolania obžalovaného vyplýva, že za rok 2011 nenamieta výšku podlžnosti na výživnom
ustálenú súdom, rovnako tak nenamieta ani rok 2012.

Podľa neho však teda dlh na výživnom predstavuje k termínu hlavného pojednávania iba čiastku
2.866,19 € a nie ako sa to uvádza v tvrdení poškodenej a v rozsudku výšku 3.249,25 €.

Vychádzajúc z uvedených skutočností má za to, že prvostupňový súd nekonfrontoval jeho dôkazy s
výpoveďou poškodenej L. X., ktorá nepravdivo vypovedala o platení výživného v roku 2009.

Ďalej namieta obžalovaný, že prvostupňový súd mu vôbec nedal priestor ku krivým obvinenia zo strany
poškodenej sa vyjadriť. Týmto konaním ho poškodil na jeho procesných právach účinne sa brániť proti
nepravdivým tvrdeniam protistrany. Takýmto vedením súdneho konania bola porušená zásada rovnosti
strán v trestnom procese a práva obhajoby.

Súd sa nezaoberal ani otázkou jeho návrhu na vypočutie ním navrhovaného svedka, a to terajšieho
manžela poškodenej, na ktorého číslo účtu poukázal nemalú čiastku, a to výživné za 4 mesiace v roku
2010. Má za to, že spôsob vedenia hlavného pojednávania bol viac ako neštandardný a v dôsledku
toho bolo porušené jeho právo na obhajobu. Rovnako bolo nedostatočne vykonané dokazovanie,
nedostatočne bola zistená výška dlhu na výživnom, čo má v konečnom dôsledku aj vplyv na výšku trestu.
Tieto skutočnosti spôsobujú, že rozsudok je nezákonný.

Obžalovaný preto navrhol, aby krajský súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na
nové konanie a rozhodnutie.

Krajský súd ako súd odvolací plniac prieskumnú povinnosť v prvom rade konštatoval prípustnosť
odvolania a absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 odsek 1 alebo odsek 3 Trestného poriadku,
a preto podľa § 317 odsek 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a riadiac sa pritom
zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie
dovolania podľa § 371 odsek 1 Trestného zákona.

Zistil pritom, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.

Odvolací súd po splnení prieskumnej povinnosti zistil, že pred súdom I. stupňa boli vykonané na
hlavnom pojednávaní všetky dostupné a potrebné dôkazy na objasnenie skutkového stavu veci a v
súlade s ustanovením § 2 odsek 10 Trestného poriadku teda možno považovať zistený skutkový stav za
dostatočný pre objektívne a správne rozhodnutie. Okresný súd pritom tieto dôkazy správne vyhodnotil
individuálne i v ich súhrne, tak ako mu to ukladá ustanovenie § 2 odsek 12 Trestného poriadku a po



takomto vyhodnotení vykonaných dôkazov dospel k správnemu záveru i vine obžalovaného v rozsahu,
ako je to uvedené v napadnutom rozsudku. Za zákonný odvolací súd považuje aj výrok o treste a o
náhrade škody.

V odôvodnení napadnutého rozsudku v intenciách ustanovenia § 168 odsek 1 Trestného poriadku súd
I. stupňa dostatočným spôsobom rozviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, a o ktoré dôkazy oprel
svoje skutkové zistenia a napokon tiež, akými právnymi úvahami sa riadil, keď posudzoval dokázané
skutočnosti podľa ustanovení Trestného zákona v otázke viny obžalovaného. Okresný súd vo svojom
rozhodnutí jasne odôvodnil, o ktoré dôkazy sa opiera, vyhodnotil dôkaznú situáciu, podrobne ju rozobral
a s týmito závermi okresného súdu sa stotožňuje aj odvolací súd. Krajksý súd si teda osvojuje skutkové
závery prvostupňového súdu a v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku bez
potreby opakovania rovnakých právnych úvah. Aj senát odvolacieho súdu dospel k záveru, že skutok
opísaný v napadnutom rozsudku sa stal a spáchal ho obžalovaný v rozsahu ako je v ňom uvedený.
Nemá preto krajský súd pochybnosti v tom smere, že by skutkové zistenia uvedené v skutkovej vete
napadnutého rozsudku neboli v súlade so zákonom.

Krajský súd preto mal za to, že skutkové zistenia v plnom rozsahu zodpovedajú vykonaných dôkazom.

Pokiaľ ide o obsah odvolania obžalovaného treba len podotknúť, že pokiaľ ide o jednotlivé námietky
obžalovaného ako sú uvedené v písomnom podaní jeho odvolania nejde o nejaké nové odvolacie
námietky, ale len o opakovanie tvrdení z predchádzajúcich štádií trestného stíhania, s ktorými sa
dôkladne a v súlade so stavom veci a zákonom vysporiadal už súd I. stupňa v odôvodnení napadnutého
rozsudku. Ide v prvom rade o to, že tieto námietky sú podobnej povahy ako sú obsiahnuté námietky v
odpore obžalovaného zo dňa 21.6.2011 podaného proti trestnému rozkazu Okresného súdu v Trnave
zo dňa 5.6.2012, kedy bol taktiež uznaný za vinného zo spáchania prečinu zanedbania povinnej výživy
podľa § 207 odsek 1 Trestného zákona a uložený mu bol tiež trest odňatia slobody v trvaní 10 mesiacov
s určením skúšobnej doby v trvaní dvoch rokov. V podstate k týmto odvolacím námietkam treba len
pripomenúť, že obžalovaný v podstate namieta ani nie tak neplnenie vyživovacej povinnosti ako výšku
dlžného výživného, pričom v odvolaní namieta nesprávne určené dlžné výživné za roky 2009 a 2010.

Za obidva tieto roky krajský súd považuje ustálené dlžné výživné za zákonné a v súlade s vykonaným
dokazovaním. Pokiaľ ide o rok 2009, obžalovaný vo svojom odôvodnení odvolania úplne opomenul
skutočnosť, že na základe rozsudku Okresného súdu v Trnave sp.zn.  20P/114/2009 zo dňa 1.7.2009,
ktorý sa stal právoplatným dňa 22.7.2009 mu bolo výživné, a to celkové výživné z pôvodných 116,18 €
zvýšené od 1.7.2009 na sumu 165,97 €, keď bolo zvýšené výživné na jedno dieťa na sumu 99,58 € a
na druhé dieťa vo výške 66,38 €. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že za ním spomínaný mesiac jún
uhradil 92,90 €, za mesiac júl obžalovaný uhradil 139,46 € a za mesiac august 2009 uhradil 116,18 €, a
teda správne potom je určená aj výška dlžného výživného v tabuľke za tento rok, ktorú predložia orgánom
činným v trestnom konaní a opakovane aktualizovala poškodená. V júni 2009 mal pritom uhradiť 116,18
€ a v júli a auguste 2009 mal uhradiť už 165,97 €.

Správne preto a opodstatnene poškodená L. X. už v prvej svojej vypracovanej tabuľke na č.l. 4 spisu
konštatuje, že za mesiac jún obžalovaný dlhuje výživné vo výške 23,28 € za júl 26,51 € a za augusta
49,79 €. Ustálené dlžné výživné za rok 2009 preto potom je v plnom súlade so skutkovým stavom, ako
bol zistený vykonaným dokazovaním. Pokiaľ ide o rok 2010 v tomto smere obžalovaný poukazuje, že
neplatil výživné za mesiac marec a apríl, kedy bol práceneschoponý, a že naviac zaplatil 2x po 332,--€
v mesiaci september a október na účet manžela poškodenej.

Obidve tieto námietky považuje odvolací súd za nedôvodné.

V prvom rade pokiaľ obžalovanému nebolo strhnuté výživné za mesiace marec a apríl z dôvodov
práceneschopnosti, treba podotknúť, že táto skutočnosť nebráni plneniu vyživovacej povinnosti, a teda,
ak plnenie výživného za tieto dva mesiace nezabezpečil z titulu jeho práceneschopnosti zamestnávateľ,
bol povinný uhradiť toto výživné z vlastnej iniciatívy sám obžalovaný. Keďže sa tak nestalo, toto dlžné
výživné je opodstatnene považované aj poškodenou, aj súdom ako neuhradené výživné.

Pokiaľ ide o argumentáciu, že 2-krát zaplatil po 332,-- € v mesiacoch september a október treba
podotknúť, že na túto skutočnosť zareagovala poškodená už na začiatku súdneho konania, keď



poukázala na to, že žiadne takéto výživné obžalovaným nebolo na účet jej manžela uhrádzané, o čom
poškodená predložila aj potvrdenie z banky - konkrétne I. pobočka Z., kde sa uvádza, že na predmetný
účet vedený na meno P. X. neboli poukázané žiadny platby vo výške 332,-- €, a to v sledovanom období.

V tomto smere teda krajský súd vyhodnotil odvolacie námietky obžalovaného ako nepresvedčivé,
nepreukázané, a preto má za to, že aj okresný súd sa s týmito skutočnosťami vysporiadal v súlade so
zisteným skutkovým stavom.

Z týchto dôvodov potom krajský súd považuje rozsudok súdu I. stupňa aj ohľadne výšky dlžného
výživného za zákonný a správny. Zákonná a správna je aj právna kvalifikácia konania obžalovaného ako
prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 1 Trestného zákona, podľa ktorého na trestnú
zodpovednosť fyzickej osoby sa vyžaduje, aby najmenej tri mesiace v období dvoch rokov nebola plnená
čo aj z nedbanlivosti zákonná povinnosť vyživovať iného. Konaním obžalovaného boli vo všetkých
smeroch naplnené znaky skutkovej podstaty tohto prečinu.

Krajský súd si neosvojuje ani názor obžalovaného, že v konaní pred súdom I. stupňa boli poškodené jeho
obhajobné práva tým, že mu nebola daná možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam poškodenej. V tomto smere
odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že obžalovaný na hlavnom pojednávaní konanom dňa 28.9.2012
sám požiadal, aby bolo toto pojednávanie odročené a aby mu bola poskytnutá lehota minimálne mesiac
a on dlžnú sumu vo výške 3.066,71 € zaplatí.

Z týchto dôvodov bol obžalovaný upozornený, že ku dňu hlavného pojednávania musí preukázať, že
uhradil celé dlžné výživné, teda aj za mesiace september a október. Na to okresný súd vyhlásil uznesenie
o odročení hlavného pojednávania z tohto dňa a určení nového pojednávacieho dňa na 9.11.2012 o 8.30
hod., ktorý termín obžalovaný vzal na vedomie.

Na tento termín hlavného pojednávania sa však obžalovaný nedostavil, ani sa naň neospravedlnil, a
preto v súlade so zákonnými podmienkami okresný súd toto hlavné pojednávanie, na ktorom bol aj
vyhlásený predmetný rozsudok konal v neprítomnosti obžalovaného. Pre takýto postup boli splnené
zákonné podmienky, obžalovaný totiž termín hlavného pojednávania vzal na vedomie, nedostavil sa naň,
ani neospravedlnil svoju neprítomnosť, nepožiadal o odročenie hlavného pojednávania, a preto správne
okresný súd postupoval vo vykonaní dokazovania a uskutočnení štandardného súdneho konania v jeho
neprítomnosti.

Krajský súd sa stotožňuje aj s výrokom o treste. Krajský súd je toho názoru, že výrok o treste zodpovedá
všetkým zákonným kritériám ako sú tieto uvedené v ustanoveniach § 34 Trestného zákona, že trest,
ktorý bol uložený obžalovanému zodpovedá jednak rozsahu činu, zodpovedá okolnostiam prípadu,
zodpovedá aj požiadavkám generálnej i individuálnej prevencie, a preto ohľadne tohto výroku taktiež
krajský súd nemá žiadne pochybnosti.

Správny je aj výrok o tom, že obžalovaný bol zaviazaný v skúšobnej dobe zaplatiť v celej výške
zameškané výživné, ktorý postup okresného súdu je zákonný, správny a v plnom súlade s ustanoveniami
§ 50 odsek 2 a § 51 odsek 4 písmeno d/ Trestného zákona.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že krajský súd preto nevzhliadol dôvod pre zmenu, alebo zrušenie
napadnutého rozsudku, ako to navrhoval obžalovaný vo svojom odvolaní.

Na záver treba podotknúť, že krajský súd tak rozhodol v súlade s návrhom intervenujúcej prokurátorky
krajskej prokuratúry, ktorá na verejnom zasadnutí považujúc rozsudok súdu I. stupňa za správny a
zákonný, navrhla odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť.

Krajský súd taktiež uskutočnil verejné zasadnutie v neprítomnosti obžalovaného U. G. a taktiež ako
okresný súd v súlade so zákonnými podmienkami. Aj v tomto prípade obžalovaný U. G. prevzal
predvolanie na verejné zasadnutie včas, nedostavil sa naň, ani sa neospravedlnil, nepožiadal o
odročenie verejného zasadnutia, a preto aj krajský súd vykonal predmetné verejné zasadnutie v jeho
neprítomnosti.

Podľa § 319 Trestného poriadku nadriadený súd zamietne odvolanie, ak zistí, že toto nie je dôvodné.



Z vyššie uvedeného vyplýva, že krajský súd považoval odvolanie obžalovaného za nedôvodné, a preto
v zmysle tohto ustanovenia rozhodol aj tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}