Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 5CoE/124/2015 z 8. 2. 2016 Citácia: uznesenie Krajského súdu Prešov z 8. februára 2016, sp. zn. 5CoE/124/2015, ECLI:SK:KSPO:2016:8415203894.1 Krajský súd Prešov | 5CoE/124/2015 | ECLI:SK:KSPO:2016:8415203894.1 | 2016-02-08 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/38e31c49-d15a-42a3-a4b3-2aecf33d74fc Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2016:8415203894.1 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5CoE/124/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8415203894
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8415203894.1

Uznesenie
Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS s.r.o., so sídlom Vajnorská 100/
A, 831 04 Bratislava, IČO: 45 869 464, proti povinnému: U. N., nar, XX.XX.XXXX, bytom XXX XX M.
XXX, štátnemu občanovi Slovenskej republiky, o vymoženie 262,73 eura s príslušenstvom, o odvolaní
oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Kežmarok č. k. 8Er/284/2015-18 zo dňa 22.07.2015
jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie súdu 1. stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. B. S. o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie.

U. právne odôvodnil podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, §§ 52 ods. 1; 53 ods. 1, 2, 5; 54 ods.
1 Občianskeho zákonníka.

Konštatoval, že oprávnený podal 31.03.2015 na Exekútorský úrad JUDr. Michala Brožinu návrh na
vykonanie exekúcie proti povinnému pre vymoženie pohľadávky vo výške 262,73 eura, priznanej
právoplatným a vykonateľným rozhodcovským rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej
bankovej asociácie so sídlom v Bratislave, Komora pre rozhodovanie sporov z iných obchodnoprávnych
alebo občianskoprávnych vzťahov sp. zn.: II/2013-1704 z 25.4.2014.

K návrhu oprávnený priložil ako prílohu fotokópiu vyššie uvedeného rozhodcovského rozhodnutia,
fotokópiu zmluvy o úvere uzavretej dňa 16.11.2006 medzi pôvodným oprávneným a povinným (spolu s
jej neoddeliteľnými súčasťami) a obchodné podmienky pre úver.

V článku 5.8., 5.8.1. obchodných podmienok pre všadeplatíkartu je uvedená rozhodcovská doložka,
ktorá od spotrebiteľa vyžaduje, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.
Táto rozhodcovská doložka nedáva spotrebiteľovi možnosť výberu medzi všeobecným súdom a
rozhodcovským súdom, čím je obmedzené právo "slabšej" zmluvnej strany domáhať sa ochrany na
všeobecnom súde Slovenskej republiky.

Takéto ustanovenie v spotrebiteľskej zmluve exekučný súd vyhodnotil ako neprijateľnú podmienku,
pretože spôsobuje nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
a súčasne nebolo individuálne dojednané. Predmetná rozhodcovská zmluva bola vyhotovená na
predtlačenom formulári, teda spotrebiteľ sa s ňou síce mal možnosť oboznámiť pred podpisom zmluvy,
avšak (reálne) nemal možnosť ovplyvniť jej obsah. Preto ju nemožno považovať za individuálne
dojednanú.



Rozhodcovský súd odvodzoval svoju právomoc od neprijateľnej podmienky, ktorá ako každá
neprijateľná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve je podľa ustanovenia § 53 ods. 5
Občianskeho zákonníka neplatná. Neplatná rozhodcovská doložka spôsobuje nedostatok právomoci
rozhodcovského súdu, ktorý má zase za následok nedostatok materiálnej vykonateľnosti exekučného
titulu - rozhodcovského rozsudku, čím je exekučný titul v rozpore so zákonom a exekučný súd bol preto
podľa § 44 ods. 2 predposledná veta EP povinný zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený.

V odvolaní citoval ustanovenia §§ 44 ods. 2 a 243 ods. 1, 2 Exekučného poriadku a namietal, že
exekučný súd prekročil zákonné limity pre skúmanie žiadosti o vydanie poverenia skúmaním iných
listín, ako pripúšťa výslovné znenie ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Ak exekučným titulom je
rozhodcovský rozsudok, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne príslušný
vo veci konať ako súd vyššej inštancie, kasačný súd, alebo ako súd konajúci o opravnom prostriedku.
Pokiaľ ide o prieskum rozhodcovských rozsudkov, zákonodarca predpokladá plnú kontrolnú jurisdikciu
pre rozhodcu postupujúceho podľa § 37 Zákona o rozhodcovskom konaní a redukovanú kontrolnú
jurisdikciu pre súd konajúci o zrušenie rozhodcovského rozsudku na základe žaloby. Z povahy veci
nie je možné priznať exekučnému súdu väčší rozsah vecnej preskúmavacej pôsobnosti, než akou v
prospech interpretácie ust. § 40 Zákona o rozhodcovskom konaní svedčia jazykové, logické, axiologické
a systematické dôvody. Exekučný súd prekročil zákonné limity pre skúmanie exekučného titulu - § 45
ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní a prekážky rozsúdenej veci, a to skúmaním rozhodcovskej
doložky. Skúmanie listinných dôkazov z konania, ktoré predchádzalo vydaniu rozhodcovského rozsudku
ako exekučného titulu, je arbitrárnym a svojvoľným postupom v rozpore s ust. § 45 ods. 1, 2
Zákona o rozhodcovskom konaní. Exekučný súd je oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok len v
zákonom určených medziach. Z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, Zákona o rozhodcovskom
konaní a z Exekučného poriadku vyplýva, že právoplatný rozhodcovský rozsudok je prekážkou pre
opätovné prejednanie veci a disponuje atribútom právnej záväznosti rovnako, ako právoplatný rozsudok
všeobecného súdu. po uplynutí lehoty na plnenie je vykonateľný. Súd nie je oprávnený skúmať
materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku. Je tu prekážka res iudicatae. Súd vylúčil možnosť riešiť
spory podľa Zákona o rozhodcovskom konaní, a to nesprávnou aplikáciu právnych predpisov. Oprávnený
ako právny nástupca banky bol povinný postupovať v súlade s ustanoveniami rozhodcovského zákona.
Právny predchodca oprávneného postupoval podľa ust. § 93b Zákona o bankách, ktorý mu ukladal
povinnosti ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky s tým, že klientovi je daná možnosť neprijať
túto zákonom stanovenú ponuku. To, že ju neodmietol, je prejavom jeho osobnej a zmluvnej slobody.
V zmysle ust. § 3 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní rozhodcovská zmluva zaväzuje aj právnych
nástupcov strán, ak to zmluvné strany v rozhodcovskej zmluve nevylúčia. Exekučný súd tiež nesprávne
aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka. Nesprávne aplikoval ust. § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka a ust. § 153 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Zároveň sa exekučný súd nijako
nevysporiadal s odlišným právnym názorom, ktorý majú iné súdy toho istého stupňa.

Oprávnený v odvolaní poukázal na konanie pred rozhodcovským súdom a ďalej namietal, že
konštruovaním nového skutkového stavu bez účasti oprávneného bola oprávnenému odňatá možnosť
konať pred súdom. Tiež namietal aplikáciu sekundárneho práva Európskej únie v horizontálnych
vzťahoch a judikatúry Európskeho súdneho dvora, porušenie jeho právnej istoty a legitímnych očakávaní
a uprednostňovanie povinného pred exekučným súdom.

Na základe uvedeného oprávnený žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že vyhovie
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, alternatívne aby odvolací súd
napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Zákonný sudca v zmysle § 374 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku odvolaniu nevyhovel.

Krajský súd v Prešove ako odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal uznesenie súdu
prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 212
O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. 1, 2 O.s.p. a zistil, že
odvolanie oprávneného nie je dôvodné.



Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny
právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach
nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým
súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

K odvolacím námietkam oprávneného odvolací súd na doplnenie konštatuje:

Podľa § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať
podľa § 37 Zákona o rozhodcovskom konaní, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké
účinky, ako právoplatný rozsudok. Teória rozoznáva dvojaké účinky právoplatnosti, tzv. formálne a tzv.
materiálne. Formálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že rozhodnutie už nie je preskúmateľné
riadnymi opravnými prostriedkami, teda že žiadne opravné prostriedky už nemajú suspenzívny
účinok. Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi, medzi ktorými má táto
právoplatnosť účinky, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku (rei
iudicatae), v ktorom nemožno znovu konať, a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči všetkým
orgánom. Kým formálna právoplatnosť je bezvýnimočná, teda rozhodnutie buď je, alebo nie je
napadnuteľné riadnymi opravnými prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje omnoho
väčšou flexibilitou.

Materiálna právoplatnosť rozhodnutí nie je bezvýnimočná, ale z vážnych dôvodov existujú z nej výnimky.
Určenie týchto dôvodov a rozsahu, v akom sa na účinky materiálnej právoplatnosti nemá prihliadať
patrí zákonu, teda zákonodarcovi a súdom nepatrí skúmať vhodnosť či nevhodnosť zákonodarcom
zvoleného riešenia, pokiaľ nie je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi alebo
medzinárodnými zmluvami, ktoré boli ratifikované a vyhlásené v súlade so zákonom (čl. 125 ods. 1
písm. a/ a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky).

Vzhľadom na ustanovenie § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní sa uvedené vzťahuje aj na
rozhodcovský rozsudok, ktorý nadobudol účinky právoplatného rozsudku súdu. Z účinkov materiálnej
právoplatnosti rozhodcovského rozsudku tak existujú výnimky rovnako, ako z účinkov materiálnej
právoplatnosti súdnych rozhodnutí. Typickým prejavom takejto výnimky je ustanovenie § 40 Zákona o
rozhodcovskom konaní, o žalobe o zrušení rozhodcovského rozsudku. Pokiaľ by totiž bolo ustanovenie
§ 35 Zákona o rozhodcovskom konaní vykladané doslovne, potom by súd v konaní o tejto žalobe
nemohol rozhodcovský rozsudok vôbec preskúmať, pretože by ním bol v zmysle § 35 Zákona o
rozhodcovskom konaní v spojení s § 159 O.s.p. viazaný. Takýto výklad by bol zjavne proti zreteľne
vyjadrenej vôli zákonodarcu, ktorý v § 40 Zákona o rozhodcovskom konaní zakotvil oprávnenie súdu
takýto rozhodcovský rozsudok preskúmať v rozsahu tam uvedenom.

Z uvedeného dôvodu je preto potrebné i ustanovenie § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní v spojení
s § 159 O.s.p. redukovať tak, že účinkami materiálnej právoplatnosti doručeného rozhodcovského
rozsudku nie je viazaný súd, ktorý tento rozhodcovský rozsudok preskúmava na základe žaloby podľa
§ 40 Zákona o rozhodcovskom konaní. V tomto zmysle je potom potrebné vykladať aj ustanovenie §
45 citovaného zákona. Toto ustanovenie v sebe zakotvuje osobitný prieskumný inštitút - prieskumnú
právomoc exekučného súdu, resp. súdu rozhodujúceho vo veci výkonu rozhodnutia.

Účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle § 35 Zákona rozhodcovskom
konaní je potrebné na účely § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní vylúčiť vo vzťahu k exekučnému
súdu. Exekučný súd je pri postupe podľa § 45 citovaného zákona oprávnený hľadieť na rozhodcovský
rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol, teda nie je ním viazaný v zmysle § 159 O.s.p.
a môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní, aj čo do
jeho materiálnej právoplatnosti. Môže teda skúmať, či sú tu dôvody na zastavenie uvedené v § 57
Exekučného poriadku, či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a) alebo b) zákona o rozhodcovskom
konaní, alebo či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré
je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Ustanovenie § 45 Zákona
o rozhodcovskom konaní je potrebné považovať za to zákonné zmocnenie, ktoré umožňuje exekučnému
súdu jeho skúmanie.

Vyššie uvedený výklad príslušných ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní je i eurokonformný.



Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, na uznesenie Súdneho dvora EÚ vo veci C-76/10 (bod 51) a
na ďalšie rozhodnutia (napr. vo veci C-240/98 až C-244/98 Océano Group Editorial a Salvat Editores, vo
veci C-168/05 Mostaza Cláro, vec C-243/08 Pannon GSM a vec C-40/08 Asturcom Telekomunicaciones)
a tiež na judikatúru Najvyššieho súdu SR (napr. vo veci 3Cdo/146/2011).

Exekučný súd je oprávnený i povinný v štádiu rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, ale i neskôr ex offo skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje povinného
na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Pokiaľ ide o právne posúdenie rozhodcovskej doložky dojednanej v zmluve uzavretej medzi povinným
a právnym predchodcom, odvolací súd je názoru, že výkon práv a povinností z rozhodcovskej doložky
odporuje dobrým mravom a rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Na
absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez návrhu exekúciu
zastaví (zamietne návrh na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie o plnenie z takejto neprijateľnej
zmluvnej podmienky). Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská
doložka, čo je aj v tomto prípade a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore
s dobrými mravmi.

Odvolací súd nevidí dôvod na odklon od spoločného stanoviska občianskoprávneho a
obchodnoprávneho kolégia KS v Prešove z 27.9.2010, podľa ktorého: ,,Zmluvná podmienka v
štandardnej formulárovej zmluve uzavretej po 31. 12. 2007 alebo vo všeobecných obchodných
podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a
ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni
tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným
titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce
spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa
takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť
sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému
konaniu“.

Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je stav, ak
zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad (čl. 3
Smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách).

Bez pochýb možno konštatovať, že obmedzenie možnosti spotrebiteľa brániť si svoje práva pred
nezávislým súdom spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa. Ide o podmienku, ktorú odvolací súd s poukazom na ust. § 53 ods. 1 a ods. 4
písm. r) OZ považuje za neprijateľnú, čo v zmysle § 53 ods. 5 OZ spôsobuje jej neplatnosť.

Ak teda dojednanie ukladajúce spotrebiteľovi povinnosť podrobiť sa rozhodcovskému konaniu je pre
jeho neprijateľnosť neplatné, pre vykonanie exekúcie chýba základný predpoklad, a to právoplatný a
vykonateľný exekučný titul. Rozhodcovský súd totiž môže vec v rozhodcovskom konaní prejednať len
vtedy, ak medzi zmluvnými stranami uzatvorená platná rozhodcovská zmluva o tom, že majetkové spory,
ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v
rozhodcovskom konaní pred jediným rozhodcom. Bez takejto platnej zmluvy majúcej buď formu osobitnej
zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve akýkoľvek rozhodcovský rozsudok nemôže byť
podkladom pre exekučné konanie.

K námietke oprávneného, že postupom exekučného súdu boli porušené procesné práva účastníka
konania a bola mu odňatá možnosť vyjadriť sa k postupu súdu pri preskúmavaní exekučného titulu,
odvolací súd uvádza, že postup exekučného súdu nie je v rozpore s procesnými právami oprávneného.
Obsah listín predložených oprávneným bol v tomto prípade postačujúci na objasnenie veci a na
dostatočné posúdenie skutkového stavu. Práva oprávneného neboli porušené a postupom súdu mu
nebola odňatá možnosť konať pred súdom. Oprávnený využil svoje právo podať proti rozhodnutiu súdu
odvolanie, čím tak vyjadril svoje námietky a nesúhlas so skutkovými zisteniami a právnym záverom
súdu prvého stupňa, ku ktorým súd dospel z predložených listinných dôkazov. Podanie odvolania proti
rozhodnutiu súdu prvého stupňa tak možno bezpochyby považovať za zhojenie namietaného porušenia



práva oprávneného vyjadriť sa vo veci (tiež nález Ústavného súdu Slovenskej republiky I ÚS 38/2013
zo dňa 24.10.2013).

S oprávneným nie je možné súhlasiť, že išlo o naplnenie § 93b zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách (ďalej
len „Zákona o bankách“).

Podľa § 93b Zákona o bankách, banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim
klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné
spory z obchodov [§ 5 písm. i)] budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským
súdom zriadeným podľa osobitného zákona, a to tak, aby klient mal možnosť voľby, či prijme alebo
neprijme predložený návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Banka a pobočka zahraničnej banky sú
pri predložení návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy tiež povinné preukázateľne poučiť klienta o
dôsledkoch uzavretia navrhovanej rozhodcovskej zmluvy na riešenie ich vzájomných sporov z obchodov.

Uvedené ustanovenie vyžaduje individuálne vyjednanie rozhodcovského konania zo strany spotrebiteľa,
a to po poučení o dôsledkoch jeho rozhodnutia. Dodávateľ tak musí postupovať spôsobom
preukázateľným. Zákonom vyžadované preukázateľne poučenie spotrebiteľa a jeho voľba nenapĺňa
taký postup dodávateľa, ak sa rozhodcovská doložka uvedie len ako súčasť všeobecných obchodných
podmienok. Podstatou všeobecných obchodných podmienok je, že sa v rámci kontraktácie nemenia, že
sú všeobecné a buď záujemca o službu prijme tieto podmienky alebo zmluva nevznikne. V tom spočíva
faktická nerovnosť pri kontraktácii. Je zrejmé, že spotrebiteľ je tak čo do vyjednávacej pozície ako čo
do informovanosti v nevýhodnom postavení oproti dodávateľovi (Mostaza Claro bod 25-28, uznesenie
POHOTOVOSŤ C-76/10 bod 37 a iné).

Ako je zrejmé, uvedená norma vyžaduje individuálne rozhodnutie spotrebiteľa o tom, že si vymieňuje
rozhodcovské konanie, a to preukázateľne. Z obsahu spisu nevyplýva, že by v rámci kontraktácie došlo
k naplneniu zákona a že by s odbornou starostlivosťou príslušný zamestnanec banky najprv poučil
povinného a nechal mu priestor na rozhodnutie a voľbu. Oprávnený si v tomto smere dôkazné bremeno
nesplnil.).

V zmysle judikatúry súdov vrátane európskeho súdu nie je nevyhnutné, aby na každý argument strany
(účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z
29.5.1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku zo dňa 19.02.1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23.06.2004 sp. zn. III. ÚS 209/04).

Preto odvolací súd napadnuté uznesenie podľa ustanovenia § 219 Občianskeho súdneho poriadku ako
vecne správne potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.